Moja knižnica je skutočne preplnená knihami rôzneho druhu. Niektoré patria do oddelenia, ktoré volám skvosty, niektoré sú moje srdcovky, no nájdu sa aj také, ktorých sa snažím nejako zbaviť (bazár, dar...), pretože som si ich síce prečítala, no neuchvátili ma natoľko, aby som po nich siahla znovu. V každom prípade, každú jednu knihu si veľmi cením a starám sa o ňu rovnako ako o ktorýkoľvek kúsok v mojom šatníku, šperk, nábytok alebo iný majetok.

Chrániť a nepoškodiť to, čo máme od niekoho požičané a mať sa k tomu rovnako, ako by sme sa správali k svojej veci, nás učia už ako malé deti. Vždy, keď sa do rúk mojej netere či synovca dostane niečo, čo im nepatrí, aby si to obzreli resp. sa s tým zahrali, švagriná im zdôrazní, že to nesmú poškodiť a pod. Rovnakým spôsobom sa na mňa obracala aj moja mama v podobnej situácii. A tak sa učíme, že veci, ktoré nám nepatria, si nemôžeme vziať len tak či sa k nim správať akoby šlo o vec do smetného koša. 

Keď je teda týmto spôsobom vychovávaná väčšina populácie, prečo sa potom teda tak bránime požičať niekomu náš majetok bez toho, aby sme sa neobávali o jeho bezpečnosť? Je to lakomstvom? Pýchou? Nechceme vyvolať závisť? Dôvodov je niekoľko a musím sa priznať, že práve ja patrím do tejto možno ani nie tak výnimočnej skupiny ľudí, ktorí v záujme o ochranu svojho majetku radšej predstierajú, že danú vec nevlastnia, pretože si ich priatelia len klepú na čelo, keď im vysvetľujú, čo všetko je potrebné urobiť, obmedziť alebo vôbec nerobiť, aby sa im vec vrátila domov v pôvodnom stave.

Nikdy som sa nebránila podeliť sa o čokoľvek. Vyrastala som s mladším bratom a obľúbená veta mojej mamy bola: ,,Veď daj aj jemu, podeľ sa s ním, on je ešte maličký a nerozumie, že je to tvoje." Takže zrazu boli všetky moje veci aj jeho, no na tie svoje vlastné bol akýsi háklivý. Tu si vždy spomeniem na porekadlo: Čo je tvoje, je aj moje, čo je moje, do toho ťa nič. Keď bol už väčší, delili sme sa prakticky o všetko, takže ponúknuť a požičať nejakú vec spolužiakom nebola pre mňa vôbec rarita.

Zlom nastal, keď som jednej kamarátke požičala obľúbenú knihu, ktorá mala dokonca okrem tvrdej väzby aj papierový prebal. Vrátilo sa mi "šalátové" vydanie, s poznámkami napísanými perom priamo cez celé strany, ohnuté rožky, akoby si na nich pochutnalo prasiatko, asi dve strany úplne chýbali, papierový obal som už nikdy v živote nevidela a to nehovorím o zvyškoch kakaa (keby som tieto "okakaované" strany namočila do mlieka, tak Granko môže ísť do hája). Slečna sa na mňa usmiala a povedala, že zabudla, že jej tá kniha nepatrí a myslela si, že to vlastne jej, takže ju to veľmi mrzí. Ak sa teda takto správala k veci, ktorú považovala za svoju, tak ďakujem pekne. Odvtedy sa štítim čokoľvek pustiť z mojich rúk na dlhšie ako týždeň, lebo sa bojím, v akom stave sa to vráti späť. 

Radšej teda veci nepožičiavam alebo keď, tak s veľmi malou dušičkou. Ako sa ale zachovať, keď nechcete vyzerať ako úplný blázon a lakomec? V prvom rade sa snažím dodržiavať svoje pravidlá požičiavania. Mysleli ste si, že niečo také ani neexistuje? Ale áno. Čo knižnice? Tie tiež posúvajú množstvá kníh denne neznámym ľuďom s dôverou, že sa pri vymáhaní svojho majetku späť nedostanú až pred súd. Prečo? Lebo dodržiavajú pravidlá.