Ani by ste neverili, ale niekedy deťom postačí hrať sa so šnúrkami od topánok, či s vrchnáčikmi z plastových fliaš. A vydržia byť sústredené celkom dlho! Chcete sa aj vy podieľať na výrobe hračiek pre vášho drobca? Tak počkajte, kým príde večer a všetci budú spať. Nachystajte si všetky potreby, svoju kreativitu, príjemnú hudbu a pustite sa do toho s láskou. Výsledok vás vyjde na pár centov.

Rodičia často kupujú hračky, vďaka ktorým sa deti aj niečo naučia, rozvinú svoje schopnosti, alebo jemnú motoriku. Nemusí to byť zrovna ten najdrahší kúsok z regálu. Takéto hračky si môžete vyrobiť, spolu s Modrým koníkom, aj doma.

Vkladačka pre najmenších

Tvorbou tejto jednoduchej vkladačky neprídete o veľa zo svojho voľného času. A ani o veľa z rodinného rozpočtu.

Potrebujete:

Krabicu

Túžba poznať a učiť sa je deťom vlastná. Spôsobuje im radosť, uspokojenie, ženie ich vpred. Bažia po ďalších vedomostiach a zručnostiach, tešia sa do školy. Neveríte? Máte, dokonca, iné skúsenosti? Chyba nie je v deťoch. Štandardný školský systém je skrátka pre ne asi len nudný…

Pre deti chceme to najlepšie. Rozvíjať ich, pomáhať im, mať z nich niekoho, kto toho veľa dokáže. Máme svoje predstavy o tom, čo by mali vedieť, kedy by to mali ovládať a aké by mali byť. Často ich porovnávame s inými deťmi. Nie sú to deti, ako iné deti v ich veku, nie sú ani ako ich starí rodičia, hoci sa na nich podobajú, dokonca, nie sú ani ako my, aj napriek tomu, že majú niečo z našich génov. Sú to individuálne osobnosti. Majú svoje vlastné priania. Chcú byť nezávislé, slobodné. Montessori prístup toto rešpektuje.

Čo je Montessori?

Montessoriovský prístup (Montessori pedagogika) je alternatívny výchovno-vzdelávací program, ktorý je zavedený v niektorých školách už aj na Slovensku. Existuje však od začiatku 20. storočia v Taliansku, Francúzku, Nemecku i v Číne. Založila ho lekárka Maria Montessori.

Je zameraný na podporu dieťaťa pri rozvíjaní všetkých jeho poznatkov a zručností. Dieťa je považované za osobnosť, ktorá by mala byť vo svojej činnosti maximálne vhodne podporovaná dospelými. Vraví, že deťom treba ponúknuť dostatočné intelektuálne podnety – a to v správnom čase a správnou formou. Je na učiteľoch (alebo aj rodičoch, ak dieťa ešte nie je školopovinné), aby pripravili v škole (doma) také aktivity a poskytli také pomôcky, aby deti učenie zaujímalo.

Všetky aktivity vykonáva dieťa pre uspokojenie seba samého, nie vyučujúceho. Samotný vyučovací proces a tým aj vývin dieťaťa, prebieha bez stresu, bez negatívneho dopadu na psychiku dieťaťa. Cieľom celej pedagogiky je podporiť u dieťaťa prirodzenú túžbu po poznaní, objavovaní a učení sa. Sekundárne je podporený aj priateľský vzťah medzi učiteľom a žiakom. Učiteľ má za úlohu dieťa pozitívne motivovať.

Nástup do škôlky bude veľkým krokom nielen pre vášho malého prváčika, ale aj pre vás. Drobec sa bude musieť naučiť fungovať v kolektíve bez toho, aby mal za chrbtom maminu, ktorá mu vždy pribehne na pomoc, keď je treba. Vy sa zase budete musieť naučiť žiť bez 24-hodinovej prítomnosti vášho malého pokladu. Aby jeho adaptácia v škôlke prebehla čo možno najlepšie, je dobré postupne ho na tento významný krok pripraviť.

Neznáme prostredie, nové tváre, iný režim ako doma, v škôlke zrazu nie je nič, čo by deťom dávalo istotu a bezpečie. Niet sa preto čo čudovať, že prechod z maminej náruče do škôlky je pre nich náročný. Bez slzičiek to asi nepôjde, no môžete napomôcť tomu, aby bola táto zmena čo najmenej bolestivá. Niektoré deti bývajú prvé dni nadšené, a keď stihnú všetko preskúmať, začnú sa prvé ranné plače. Iné sa cítia neisto už od prvého dňa a oťukajú sa postupne.

1. Zoznamujte sa so škôlkou

Veľa sa spolu rozprávajte o škôlke a škôlkaroch. Snažte sa drobca namotivovať, napríklad že škôlka je len pre veľké a šikovné deti, akým bude už o pár dní aj on. Určite ho bude zaujímať, čo sa v takej škôlke vlastne robí. Že si tam nájde veľa nových kamarátov, bude sa hrať s novými hračkami, budú chodiť na dvor a na prechádzky, pani učiteľky ich naučia veľa nových vecí, ... Nezabudnite ale na jeden dôležitý fakt, a to že do škôlky ho privediete a budete musieť ísť do práce. Kým budete zarábať peniažky, budú sa o neho starať pani učiteľky.

Prechádzajte sa okolo škôlky, ukazujte si budovu, ihrisko na dvore, hádajte, kde by mohla byť jeho budúca prvácka trieda. Ak vám to škôlka umožní, urobte si prehliadku aj zvnútra. Pre dieťa tak pri nástupe nebude prostredie škôlky úplne neznáme.

2. Trávte veľa času s rovesníkmi

Váš drobec už čoskoro prekročí po prvýkrát prah škôlky a vy sa pýtate, či ste ho na tento významný krok dostatočne pripravili? Pobyt v škôlke je pre dieťa neskutočným ťahačom. Má tam množstvo podnetov, odpozerá od ostatných detí dobré veci, ale aj šibalstvá, pani učiteľky ho naučia veľa nového. To ale neznamená, že dieťa pri nástupe do materskej školy nemusí ovládať vôbec nič. Čo by mal mať taký prváčik v malíčku ešte skôr, ako príde po prvýkrát do škôlky?

• Nenosí plienky. Väčšina materských škôl vám dieťa s plienkami neprijme. V tomto veku sa netoleruje ani plienka počas obedného spánku. Jedinú plienku, ktorú nemusíte u malého škôlkara nikomu vysvetľovať, je tá nočná.
• Nekamaráti sa s cumľom. Cumeľ môže byť ďalšou komplikáciou, aj keď je naň dieťa zvyknuté len pri zaspávaní. Porozprávajte sa o tomto spoločníkovi s pani učiteľkou, možno bude ochotná pomôcť vám rozlúčiť sa s ním. No určite je lepšie seknúť s cumľom ešte pred nástupom do škôlky. Mojkáčikovia na spanie sú ale v škôlke viac ako vítaní.
  
• Chodí na WC. Nočníky sa v škôlke veľmi nenosia, dieťa sa tu stretne s detským záchodom, preto by nemalo mať s jeho použitím problémy.
• Vie sa obliecť a obuť. Nohavice, tričko, spodná bielizeň, ponožky či topánky by nemali deťom robiť problém. Nemusia si vedieť zaviazať šnúrky, zapnúť či rozopnúť gombíky, dokonca môžu mať v tomto veku ešte problém obliecť si mikinku či bundu na zips. Je pre nich náročné prechytiť si ju za chrbátikom a dať do rukávu druhú rúčku. Každopádne je vhodné obliekať dieťa do škôlky tak, aby sa zvládlo obliecť aj vyzliecť samé. Na trénovanie šnúrok, gombíkov, zipsov, ... máte dosť času aj doma. Pani učiteľka vášmu drobcovi isto pomôže, no je pochopiteľné, že nemôže kompletne poobliekať a povyzliekať 20 nesamostatných prváčikov bez toho, aby sa polka z nich nespotila, kým dá do poriadku tú druhú.
• Sám sa naje. Používanie príboru nie je podmienkou, no musí zvládnuť aspoň jedenie lyžicou a pitie z pohára. Odbiehať od stola počas jedenia sa v škôlke netoleruje.
• Má základné hygienické návyky. Prváčik by mal vedieť po návšteve WC použiť toaletný papier, umyť si a utrieť ruky. Dôležité je aj správne fúkanie nosa a používanie vreckoviek.
• Pozná si svoje veci. Stáva sa však, že rodičia nakupujú v rovnakých obchodoch alebo natrafia na rovnakú akciu, a tak sa môže v jednej triede objaviť to isté tričko dvakrát. Nie je preto na škodu dieťaťu oblečenie označiť menom. Uľahčí to prácu nielen pani učiteľkám, ale aj vám hľadanie po návrate z práce.
• Dokáže komunikovať a má rešpekt. Reč 3 či 4-ročného dieťaťa ešte nemusí byť stopercentná, no malo by vedieť komunikovať s dospelými slušne a s úctou a vedieť povedať, čo chce alebo potrebuje. Zázračné slovíčka ako „prosím“ či „ďakujem“, alebo pozdrav pri príchode či odchode zo škôlky by mal byť samozrejmosťou.
• Kontaktuje sa s deťmi. Zdravé nadväzovanie vzťahov s rovesníkmi je pre úspešný štart v škôlke základ.

A na záver to najdôležitejšie, drobec by sa mal aspoň na nejaký čas vedieť od vás odpútať. Tráviť čas aj s inými ľuďmi (starí rodičia, krstní, známi, ...) bez vašej prítomnosti je cestou k úspechu. Úplne bez slzičiek to asi nepôjde, no zžitie sa s novým prostredím a s novými tvárami to isto uľahčí.

Foto: pixabay.com

Zrejme každá budúca mamička túži po prirodzenom nástupe pôrodu. Nie vždy jej to však je umožnené, a tak sa občas musí medicínsky zakročiť a pôrodu napomôcť. Aké sú najčastejšie dôvody na vyvolávanie pôrodu, akými technikami sa pôrod môže vyvolať a skutočne býva jeho priebeh bolestivejší?

Dôvody vyvolávaného pôrodu

K umelému vyvolaniu pôrodnej činnosti väčšinou nedochádza „len tak“, ale pristupuje sa k nemu na základe konkrétnych dôvodov. Väčšinou vám ho doktor navrhne v čase, keď prenášate ako alternatívu k prirodzenému pôrodu. Nevyhnutný je aj v prípade, že vám odtiekla plodová voda no ani po jej odtečení sa u vás do 24 hodín nedostavila dostatočná kontrakčná činnosť. K plánovanému pôrodu sa prikláňa aj v prípade, že váš predchádzajúci pôrod trval menej ako 60 minút. Indikáciou môžu byť aj konkrétne zdravotné problémy nastávajúcej mamičky (preeklampsia – vysoký krvný tlak, problémy s obličkami...).

Metódy vyvolania

Existuje niekoľko “urýchľovačov” nástupu pôrodnej činnosti. Jednotlivé formy sa v mnohých prípadoch kombinujú alebo niekoľkokrát opakujú. Vždy závisí od stavu pacientky a od toho, ako sa jej stav vyvíja.

Hamiltonov hmat

Som v 17tt a v praci mi sef odmietol dat jednoduchšiu pracu (pracujem ako zehliarka 8hodin na nohach v horucave)chcela som sa dat teda vypisat na pn ....gynekologicka mi povedala ze je este prilis skoro a obvodny ze ma moze vypisat max na 2tyzdne...ale ja uz nevladzem nohy mam opuchnute vsade krcove žily posledne hodiny v praci uz nedokazem ani stáť...co mam robit?

Celý život sa s láskou starala o svojho syna Števka s diagnostikovaným downovým syndrómom. Števko sa dožil krásnych 58 rokov (aj keď mu lekári dávali 18 rokov života), ale už nie je medzi nami.  Život zasvätila pomoci takýmto deťom. Dnes to majú downíci možno ťažké, ale v minulosti to bolo ešte ťažšie. Rozhovor s pani Kopalovou, veľkou bojovníčkou za práva ľudí s mentálnym postihnutím. Zakladateľkou združenia pre nich. So ženou, ktorá nedala na „radu“ doktora, aby dieťa dala do ústavu a ktorej sa to vrátilo v podobe neuveriteľnej lásky.

Koľko ste mali rokov, keď ste čakali Števka? Ako ste to vnímali, keď ste sa dozvedeli, že je downík? Bol to šok? 

Narodil sa dva týždne pred mojou dvadsiatkou. Bol krásne zdravé dieťa, 53 cm a 4,42 kg, rusé vlásky a ružové líčka – radosť pozrieť. No nesal, tak mu nasadili umelé mlieko a z toho dostal hnačku, ktorá ho s malými prestávkami sprevádzala osem mesiacov. Chudol zo dňa na deň, chrčal, lebo nemal vyvinutú priedušnicu a v šiestom mesiaci dostal prvý zápal pľúc. Do jedného roka ich mal tri a za celý život jedenásť – ten dvanásty už neprežil.

Detská lekárka nevedela, čo mu je, hoci sme mali najvychytenejšiu pediatričku v Bratislave, dávala mu vitamíny, chodila k nám domov, no nič nepomáhalo.

Že má DS som sa dozvedela na detskej klinike pri druhom zápale pľúc tak, že sa ma lekár spýtal, či som už počula o mongolizme. V živote som o tom nepočula, ale hneď som vedela, čo je vo veci.

K neurológovi sme sa dostali, až keď mal jedenásť mesiacov, no žiadna rehabilitácia sa nekonala. Až oveľa neskôr, okolo troch rokov, mi lekár poradil Cerebrolysin a po ňom o pol roka sa po prvý raz postavil a hneď aj začal chodiť.