S letom sú prirodzene spojené dlhé slnečné dni, letné dovolenky, návštevy kúpalísk, hrátky v bazénoch či rovno na pláži. Jednoducho relax pri vode.

Pred niektorými deťmi stačí spomenúť slovo voda a už sú celé bez seba. Nevedia sa dočkať, až skočia do bazéna a budú sa v ňom čľapkať do zbláznenia. Iné zas z rôznych dôvodov majú pred vodou rešpekt či dokonca strach. Naučiť sa plávať je pre deti dôležité, no niektorým to môže trvať dlhšie než iným. Ako ich v prípade, že majú z vody strach, motivovať, aby svoje zábrany prekonali a naučiť ich plávať?

Rešpektujte strach a netlačte na dieťa

Základ je nevyčkávať zbytočne, kým bude dieťa staršie. Strach vekom nevymizne, ak sa o to nebudete spoločne usilovať. Panika z plávania môže byť skutočná, no v rannom veku sa dá správnymi technikami prekonať. Pamätajte na to! Aj keď nemáte pocit, že by malo mať vaše dieťa z nejakého dôvodu strach z vody, ak sa už objaví, treba ho riešiť. Mohlo sa stať, že už dávnejšie sa omylom napilo vody v bazéne a doteraz ho to podvedome prenasleduje alebo má jednoducho strach z nového a neznámeho prostredia. Bez ohľadu na to, čo jeho strach spôsobuje, dôležité je dieťaťu pomôcť tento strach prekonať, a to v prvom rade postupne. Na začiatok úplne postačí, ak bude mať dieťa čo najčastejší kontakt s vodou. Nemusí sa hneď učiť plávať, postačí sa vo vode hrať.

Krok po kroku

Na začiatok si sadnite na okraj bazéna a spoločne si namáčajte vo vode iba nohy. Neskôr vojdite do vody, ale takisto postupne. Namočte sa po pás, boky a postupne až po krk. Skúšajte zábavné fúkanie do vody. Na suchu si spoločne trénujte zadržiavanie dychu "pod vodou" a správne dýchanie. Dieťa musí prekonať myšlienky, že voda je niečo hrozivé, nebezpečné. Spoločne si striekajte vodu do tváre, do uší, aby si zvyklo na ten pocit a na fakt, že mu voda neublíži. Až sa na to váš drobec bude cítiť, vyskúšať môžete aj prvé ponorenie pod vodu. Nezabúdajte - najdôležitejšia je dôvera a sebavedomie vášho dieťaťa v tom, že voda nie je jeho nepriateľ.

Ako môže niekto v letných horúčavách nechať dieťa v aute? Takéto prípady sa stávajú každý rok a pochopiteľne sa nad nimi pohoršujeme, pretože ide o veľký hazard so zdravím a životom dieťaťa. Čosi podobné sa ale okolo nás deje denno-denne, len to mnohí z nás netušia. Poznáte mamičky, ktoré v dobrej viere, že chránia svoje bábätko pred slnkom, prekrývajú kočík plienkou? Alebo to robíte vy sama? Je načase s tým prestať. 

Teplota v kočíku nebezpečne stúpa

Je úplne jedno, či mamička cez kočík prehodí deku, plienku alebo akúkoľvek tenkú látku. Prekryje totiž jediný otvor, cez ktorý k dieťatku prúdi vzduch. V takto uzavretom kočíku začína teplota stúpať veľmi rýchlo. Počas letných horúčav sa môže na slnku vyšplhať až na 37 ° C. Teplotný rozdiel v kočíku a vonku môže byť aj 15 stupňov, čo je už pre dieťatko alarmujúce.

Čo bábätku v prekrytom kočíku hrozí? Vďaka vysokej teplote môže dôjsť až k prehriatiu alebo úpalu. Tým to ale nekončí. Bábätko môže prestať v dôsledku horúčavy dýchať a mamička to ani nezbadá, nakoľko na neho kvôli prekrytiu nevidí. Syndróm náhleho úmrtia dojčiat (SIDS) prichádza náhle a potichu, preto je dobré nespúšťať bábätko z očí ani počas letnej prechádzky.

5 pravidiel kočíkovania počas letných horúčav

• Kočík neprekrývajte - ak chcete bábätko ochrániť pred slniečkom, kúpte si radšej slnečník na kočík alebo špeciálne clony s UV faktorom, ktoré nebránia prúdeniu vzduchu do kočíka, ak čakáte letné bábätko môžete sa poobzerať po kočíku, ktorý bude mať na strieške možnosť vetrania
• Vyhýbajte sa slnku medzi 11. a 17. hodinou - pokiaľ už musíte ísť v tomto čase von, nezdržiavajte sa tam zbytočne dlho a vyhľadávajte radšej tieň
• Bábätko ľahko oblečte - v lete určite neplatí pravidlo, že by mal mať drobček o jednu vrstvu oblečenia navyše, počas horúcich letných dní mu postačí len bavlnené bodynko, nemusíte sa báť nechať ho ani nahé a prípadne ho len prekryť bavlnenou plienkou
• Nezabúdajte na opaľovacie krémy - predtým, než sa vyberiete na prechádzku, natrite bábätko detským opaľovacím krémom s vysokým UV faktorom, natrieť by ste ho mali celé, teda aj pod plienočkou a oblečením
• Dbajte na pitný režim - rovnako ako vy, aj bábätko potrebuje počas leta zvýšiť prísun tekutín, a to buď materského mliečka, ak dojčíte alebo čistej vody

Nájsť si čas na cvičenie pri bábätku je pre mnohé mamičky mission impossible. Vyrieši to strollering, teda cvičenie s kočíkom. Z obyčajnej prechádzky sa stane aktívny pohyb a vy sa budete vracať domov plná energie. 
Kočíkovať, to nie je len tak... Dá to zabrať, čo poviete?

        Keď som tu pred nejakým časom riešila, že by som potrebovala začať šoférovať, ozvalo sa tu zopár žienok, ktoré by potrebovali tiež, no nemajú odvahu začať... rovnako ako ja... “začínala“ som niekoľkokrát celých 15 rokov... až ma to donútilo tak naozaj... Možno sa vám bude zdať tento článok zbytočný, ale chcela by som povzbudiť aj ostatné “nešoférky“, ktorých je tu určite dosť...  

        Pekne od začiatku... tak som si našla prácu po 7 rokoch doma s deťmi... podmienkou bolo šoférovať... hm... vodičák mám 21 rokov, ale posledných cca 15 som “šoférovala“ asi 3x... ak sa to dá nazvať šoférovanie, keď som 2x pár metrov posunula auto... no a 1x som šla cca 2 km do práce...      

        Aby som bola motivovaná, manžel mi kúpil autíčko, malinké, 3-dverové, aby som sa všade zmestila a hlavne staršie a oťukané, aby mi ho nebolo ľúto, keď ho prípadne šuchnem tiež... môj malý zelenučký citroenik dostal meno Limetka... urobila som si dôkladný plán... najskôr kondičné jazdy v autoškole, potom učenie sa na ulici, trošku večer po meste a potom... potom naostro... škôlka a práca...    

        Autoškola... dohodla som si prvú jazdu a vôbec som nevedela, čo môžem čakať... prišlo auto s inštruktorom, nasadla som na miesto spolujazdca a šli sme na “cvičisko“... tam mi to šlo celkom fajn, až som bola prekvapená... dokonca sme šli aj do mesta a pomaličky prešli cez mesto... jupííí... bola som si vedomá, že ON má brzdu... inštruktor mi celý čas vysvetľoval, čo a ako... bolo to úplne odlišné, ako som si pamätala... a to bol kameň úrazu... všetko bolo inak... na druhú jazdu – dvojhodinovú – prišlo auto bez označenia autoškola... vodičák mám a aspoň budem vedieť, ako na mňa ostatní vodiči reagujú... ha ha (dvaja trúbili)... to už taká sranda nebola... na konci jazdy mi dal inštruktor zopár dobrých rád, povedal, že som na úrovni 9 jazdy z 15 v autoškole a smelo môžem na cesty. A nemám zabúdať na to, že POMALY a PRED SEBA... to bol totiž hlavný rozdiel v tom, čo nás kedysi učili a čo sa učí teraz... kedysi na nás inštruktor celú hodinu vrešťal: „Pridaj, pozeraj sa do spätného, za tebou sú autá, chcú ísť 60... oni majú právo ísť v meste 60... pridaj, pridaj...“ ... dnes to bolo o inom ... „Za tebou sa ti prispôsobia, keď budú chcieť, obehnú ťa, teba musí zaujímať iba situácia pre tebou, spomaľ, spomaľ...“ áno, mám zlozvyky zo starých čias... ale proste musím...                                                                 

        Tak sme jeden večer s manželom a Arturom šli na ulicu... je to taká štvorprúdovka, končí v poli (plánovaný obchvat mesta v roku nula-nula-hop-hop)... chodia tam často cvičiť ľudia aj autoškoly... a tak sme sa tam točili niekoľkí a z poľnej cesty medzi nás zrazu vybehol nejaký autiak, ktorý vôbec nebral ohľad na nás – vyplašencov... no... auto mi 2x poskočilo a skapalo... Artur zo zadného sedadla zdesene pípol: „Poďme už domov, alebo sa vymeňte.“ ... že díky, synu, nezabúdaj, že budeš so mnou chodiť do škôlky... tak som potom chodila asi 2 týždne po večeroch sama... mala som pocit, že je to fajn, hlavne rozbeh, jednotka bez plynu a podobné “vychytáfky“ potrebné do kolón v meste... no a po týždni som šla do škôlky... večer... na skúšku... 3 km... zaparkovala som pred ňou a celá šťastná (a spotená) by som najradšej tancovala na chodníku... ja som dala škôlku, hula-hula-hop!!!                                       

        A potom prišlo ráno - deň D... naložila som Artura a šli sme, bolo mi zle, mala som pocit, že budem vracať, že odpadnem, že neprídem ani ku škôlke... Šťastena asi stála pri nás... došli sme do škôlky, nikde žiaden zádrhel... a potom do práce... ďalších 27 km cez 2 mestá... 2 veľké svetelné križovatky, 6 kruháčov a jeden neprehľadný pripájací pruh v zákrute na kopci... uff... cesta tam bola ok... všade mi vyšla zelená, nikde mi to neskapalo, nič sa nestalo... nič sa nestalo??? ... bola som pyšná sama na seba... ja som to dala?... ja som to dala! ... cestou späť som sa tešila, cesta voľná, iba ja... zrazu v spätnom biela audina... nevadí, obehne ma... no... neobehla... vodič zbadal “Z“, tak sa rozhodol pobaviť... vyštartoval a dobrzdil tesne za mnou, spomalil a znovu... a znovu... pri piatom som to prestala počítať... potom vyštartoval, že ma ide obehnúť a zase zaliezol za mňa... držala som volant a opakovala som si „nevidím ťa, nevidím ťa, nie si tam, vôbec tam nie si“... nakoniec ma obehol tak, že som mala pocit, že mi späťákom urazí ten môj, ale necukla som... ešte som čakala, že dupne predo mnou na brzdu, no to už neurobil... myšičkou sa zaradil tesne predo mňa a vystrelil... že “boškam na holu ricinku, blbeček“... prežila som s dvomi deťmi obdobie vzdoru, “ja si trpezlivo počkám, kým sa vybúriš“...               Deň druhý, alebo všetko je inak... po prvom dni som bola samozrejme na seba pyšná... druhý deň začal “komplikáciou“, skapalo mi to pri odbočovaní do škôlky... v podstate sa nič nestalo, ale moje ťažko získané sebavedomie to naštrbilo... a ani Artur tomu nepomáhal otázkou: „Bola tam jama, alebo to nevieš???“ ... no ... niekde uprostred... cestou z práce som chytila traktor... trošku problém s odhadom ho obehnúť, ale nakoniec sa mi to podarilo... ďalšia skúsenosť, ďalšia čiarka vyššieho sebavedomia... no a kolóna cez mesto... uff ... 20 minút jednotka bez plynu-spojka-brzda ... och ... ako dobre, že na rovinke... ale skúsenosť to bola fajn... zase čiaročka ukazovateľa šoférskeho sebavedomia stúpla...