Kde začať... poznáte ten pocit, keď robíte to, čo je (podľa spoločnosti) správne, ale vôbec Vás to nenapĺňa? Patrím k ľuďom, ktorí sa neradi uspokoja s tým, že sú veci „ako majú byť“, keď moje vnútorné „ja“ mi hovorí, že by to šlo aj inak. Lepšie, ťažšie? No a čo... milujem výzvy a zistila som, že keď idete za svojím srdcom, život zariadi, aby Vám ostatné nechýbalo.

Bol rok 2015 a ja som nemala ani šajnu o tom, čo bude o dva roky neskôr. Vo všeobecnosti sa veľmi nezaoberám myšlienkami o priebehu budúcnosti, lebo, koniec koncov, všetko je vždy tak, ako má byť. V tme predsa tiež stačí vidieť na každý ďalší krok, dôležitejšie je si tie kroky poriadne vychutnávať.

Teda rok 2015 a najväčší zlom v mojom živote, ktorý to všetko dal do pohybu. Tento zlom predstavovala smrť mojej milovanej starkej. Bola to práve ona, kto ma vychoval od mojich 3 rokov, keď sa naši rozviedli. Posledné roky sme žili jedna pre druhú, trávila som s ňou všetky voľné chvíle – v dobrom, aj v zlom, a tak lúčenie s ňou bolo pre mňa nesmierne bolestivé. Paradoxne, jej odchod bol, po trápení, ktoré mu predchádzalo, obrovskou úľavou. Na chvíľu si človek myslí, že je všetko za ním, pozbiera zbytky svojich roztrhaných anjelských krídel, ktorými chránil milovanú osobu a pôjde ďalej. No nebolo to také jednoduché. Dedičstvo a všetky ostatné veci, ktoré treba nevyhnutne po smrti blízkeho riešiť, Vám nedovolia spávať. Prenasledujú Vás v kuchyni, v kine, na prechádzke so psíkom,...

V tomto čase som pracovala vo veľkej medzinárodnej korporácii. Možno sú to len moje dojmy, možno je to naozaj tak, no vždy som mala pocit, že som len číslo a moje „ja“ tam neexistuje. Gigantická mašinéria, v ktorej túžite len po tom, aby si tú bolesť vo vašich očiach niekto všimol a zaujímal sa o ňu. Lapala som po dychu, hľadala útechu. Myslela som, že mi ju prinesie zmena a tak som sa rozhodla odísť z tejto firmy. Lenže kam? A opäť som skončila v medzinárodnej spoločnosti. O čosi menšej, ako tá predošlá, s osobnejším prístupom. Lukratívna pozícia office manažéra pre celé Slovensko, zodpovedná práca, nabitý program od pondelka rána do nedele večera, no stále bez vnútorného uspokojenia.

Ťažko povedať, čo som v tej chvíli skutočne hľadala a zostávalo nenájdené. Nový život? Nálepku na boľavú dieru, ktorá mi zostala v srdci po mojej starkej? Zmysel mojej ďalšej existencie? Jedno je ale isté, vtedy som to nikde nenachádzala. Pocit anonymného článku v reťazci ma stále neopúšťal.

Vtedy som sa rozhodla to všetko zanechať, urobiť si prázdniny, nepracovať, hrať na flaute a maľovať, chodiť liezť na skaly a nespútane behávať pomedzi stromy a okolo jazier, cestovať po našom krásnom Slovensku a ŽIŤ. Žiť na 110% a hojiť si rany z predošlých strát. Začala som si hľadať rôzne dobrovoľnícke aktivity a venovala som svoj čas, to najcennejšie čo máme, iným ľuďom. Snažila som sa zdieľať s nimi kúsok zo seba, za dobrý pocit, bezodplatne... vlastne, nie celkom bezodplatne. Zistila som, že takouto prácou získavam možno aj viac, ako dávam a hojím tú veľkú ranu.