Irena.

Nikdy som nepremýšľala o smrti. Myšlienky na ňu som nechávala dôchodkyniam, ktoré márne každý víkend čakali na vnúčatá s napečenými koláčmi. Teraz, keď sa pre mňa stala realitou, dostalo sa mi s ňou poznanie, ktoré mi umožňovalo dostať sa do hlavy pozostalým. Škoda len, ze na druhej strane mi tie informácie boli na figu. Nemohla som sa pomstiť. V pivnici, kde som si hovela medzi nákladnými uhorkami, som si vypočula rozhovor.

„Prečo si ma neudal?“ ozvalo sa z kuchyne. Milan otváral dvierka starého kredenca. Určite tam hľadal saponát na umývanie podlahy. Len koňovi, čo chodí po dome s klapkami na očiach, napadne hľadať ho v kuchyni! Keby si lepšie všímal, čo robím, vedel by, že od čias Sovietského zväzu mám saponát vo vedre pod umývadlom v kúpeľni. Cítila som ho. Jasné, že nie fyzicky, ale pocitové vnímanie sa vôbec nestratilo. Práve naopak. Všetko sa zintenzívnilo, ako keď cez sklo dioptrických okuliarov necháte pôsobiť jeden slnečný lúč. A ten čerstvý vdovec ma bytostne nenávidel. To som bola naozaj taká slepá?!

„Neviem,“ započula som synov príjemný hlas, ktorý sa na chvíľku vzdialil, aby sa vrátil s vedrom a saponátom. Nechcela by som upratovať ten bordel. Ak sa nemýlim, to môžu rovno vymaľovať. Len doma sa nerobili zmeny aj z iného dôvodu. Keď to moje mladšie chlapčiatko príde domov, načisto sa pominie. Nemá ich rád. Kedysi mi psychologička hovorila, že je debilom, no nedala som sa. Síce nemám vysokoškolský diplom, ale čítam všetko. Od encyklopédií, ktoré som si doniesla z Moravy, po zloženie toaletného papiera. Písmenká ma fascinovali. Preto po diagnóze okresnej psychologičky, ktorá ju stanovila od dverí, som sa vybrala do Bratislavy. Milan síce trochu hundral. Nechcelo sa mu merať toľkú vzdialenosť v starej rachotine ruskej výroby, ktorá fungovala len silou vôle a mojich neúnavných modlitieb.

„Robíš to pre svojho syna!“ Vľúdne som mu pripomenula jeho otcovskú povinnosť. Po diaľnici sa bál ísť, aj tak neviem, či by nás tam pustili, keďže ten náš zázrak nešiel viac, než šesťdesiatkou. Muža som párkrát musela poriadne zbuzerovať, aby dal na môj orientačný zmysel, lebo keby bolo podľa neho, ideme rovno za nosom, až skončíme pri Balatóne. Cesta do hlavného mesta sa nám vyplatila. Dobre, že som dala na svoj materinský inštinkt. Nedozvedela som sa, že Erik je debil. Starý psychológ sa chytal za prešedivenú bradu z povrchnej diagnózy kolegyne z malého mesta. Vraj je Erik autista. A ten potrebuje špeciálny prístup. Len... Vysvetľujte to ľuďom v dedine, ktorá sa hrdí tým, že si zopár desaťročí do seba nepustila žiadneho cudzinca. Keď som sa vracala domov z autobusovej zástavky, len na našej ulici som napočítala sedem imbecilov okolo štyridsiatky. Za to môže predovšetkým kríženie bratrancov a sesterníc. Napriek tomuto faktu nikdy môjho synčeka za chrbtom neprestali nazývať debilom...

Nado mnou sa rozhostilo ticho. Chlapci asi upratovali. Určite tú bielu záclonu nenamočili do studenej vody, ani nenasypali soľ na fľak. Ale čo si vybrali, to majú. Čas plynul na mojej strane bytia akosi rýchlejšie. Ani som sa naplno nestihla venovať analýze poslednej hodiny, keď niekto zazvonil. Predstavila som si Milanovu tvár. Určite stuhol ako nebožtík (viem, na moje pomery trochu nemiestne prirovnanie), hodil mokrú handru do kúta a zamkol spálňu na kľúčik. Mala som pravdu, utvrdilo ma v nej škrípanie dverí, ktoré nemal kto namazať. Chlapci si niečo šuškali.