Na začiatku ďakujem, že som mohla vyskúšať a testovať pastu Zendium. ♥ Tak ako som už v predchádzajúcom článku napísala, moje zuby sú pre mňa všetko, a preto som veľký kritik. 😇

Po tom, ako mi oznámili, že ma vybrali na testovanie pasty, mi o pár dní volal kuriér a priniesol mi veľký balík.🎁 Najprv som bola prekvapená, lebo nič iné okrem testovacieho balíčka som nečakala a na pastu sa mi zdal balík veľký, ale po otvorení balíka som bola milo prekvapená ako bola pasta zabalená + tam bola modrá obálka. 

A tak som sa pustila do testovania. 

Veľmi sa mi na prvý pohľad a dotyk páčil obal pasty, hlavne kvôli tomu, že nič neostane v paste a ľahko sa tlačí na zubnú kefku. 

Pasta veľmi nepení, čo je super lebo nie je všade, haha, iba v ústach 🙊 , Nemá nejakú špeciálnu chuť,  preto si myslím, že si u každého nájde svoje miesto. Zuby sú po nej hladké, čisté, hlavne pasta zanecháva svieži dych čo je veľké plus +++ a neštípe +++

V závere by som chcela pastu odporučiť ľudom, ktorí majú problém so zubami, hlavne kvôli tomu, že pasta je šetrná k zubom a perfektne sa s ňou umývajú zúbky. Veď kto by nechcel mať krásne, zdravé zuby 🙂 

Najpr vám poviem jeden názorný príklad.

Ste čerstvo zaľúbená a so svojou láskou trávite veľa času. Vlastne každý jeden deň. Voláte si, píšete správy. Trvá to pár mesiacov, keď vám váš drahý oznámi, že je načase začať spolu žiť. Nasťahujete sa k nemu s nadšením, že budete spolu trávit ešte viac času, a budete si bližší. Ale tu vám váš priateľ vytýči mantinely. A oznámi: odteraz ti už nebudem dvíhať telefón vždy keď zavoláš,ani odpisovať na všetky sms-ky - to aby si si príliš nezvykla. Keď ma budeš volať z druhej izby, nie vždy odpoviem - to aby si si nezvykla priliš. A zaspávať tiež nebudeme stále spolu, lebo už teraz vidím, že bezo mňa nevieš zaspať, len pricucnutá na mne.

Absurdné? Ako by ste sa cítili po takomto oznámení?

A ako sa cítia bábätká keď ich necháme vyplakať samé - len aby si príliš nezvykli..

9 mesiacov trávili každú jednu minútu s nami, cítili náš tlkot srdca. Naše bábätko nám dôverovalo a cítilo,že sme tu pre neho 24hodín denne. Ono si už na nás zvyklo predsa. 

A teraz sa narodí a chceme aby si príliš nezvykalo, chceme aby samé zaspalo, samé sa utíšilo. Nechceme ho príliš nosiť na rukách, aby si nezvyklo.

Myslím, že každý z mojich známych vie, aké ťažké je dostať dieťa v centre Mníchova do jaslí alebo do škôlky. Nie, že by mali prehľad vďaka rôznym konšpirátorským stránkam, zdieľaných na Facebooku.. Skôr sa len ocitli na nesprávnom mieste v nesprávny čas a ja som si z chuti zanadávala, poľutovala svoje úbohé Moi, ktoré si asi nikdy v živote neoddýchne a keď raz spustím, neviem prestať. Dodatočne, sorry! 

ALE! Osud bol ku mne veľmi milostivý a nakoniec nás - a áno, píšem v množnom čísle a dokonca naschvál, prijali do Spielgruppe. Skoro som sa pototo od šťastia a buchla šampus!! To bolo ešte vo februári, šli sme si aj obzrieť "vocogou", vyplnila som prihlášku, súhlasila že sa stanem členom spolku a budem mať dáku *parádnu* úlohu ako napr. písanie zoznamov a počítala dni, kedy tam dzecko začnem odkladať. Áno, odkladať v tom zmysle, ako ste pochopili. Zlá zlá egoistická mater, fuuj! 😀 Tak zlá egoistická mater bude mať tri razy do týždňa po cca. tri hodiny frei a bude môcť robiť, čo len chce. Teda ak odrátam cestu, ostávajú mi tak dve hodiny, ale na bicykli to možno navýšim o 15 minút. Wueeey!

Tak v pondelok bol ten veľký deň D. Prvý deň. Dzecko akoby sa nevedelo dočkať vstalo pred piatou ráno a ani za ten svet zasa zaspať. O ôsmej už ležal vo svojom tulivaku, tváriac sa, že každú chvíľu odpadne. Keby mohli deti kofeín alebo energy drink, to by bol ten správny čas. Ale tak to teda nie je (vraj) vhodné, tak som ho skrátka obliekla a vyrazili sme. Dúfajúc, že vydrží aspoň do tej dvanástej a cestou odtiaľ mi zaspí v kočíku. To vííííííííš, všakže! 

"Naša" (si fandím) Spielgruppe je teda spolok, ktorý si prenajíma priestory a kus záhrady domu pre seniorky a na deti tam sú dve vychovávateľky. Mamičky prinesú deti na deviatu (plus mínus hodina, nie všetky sú Nemky..) a idú si užívať život, a o dvanástej si ich vyzdvihnú. Vychovávateľky sú fajn, jedna je taká obroská staršia Fínka a druhá taká priemerná Nemka, obe milé a deti ich žerú. Teda tie, čo už sú zvyknuté. Moje dzecko teda ešte zvyknuté nie je a ešte sa ho ani veľmi nesmú dotýkať.

Tak teda došli sme v pondelok a započali sme "zvykanie si" či ako by som to preložila do ľúbozvučnej slovenčiny. Dzecko sa najskôr všetkého bálo, detí, vychovávatelie, hračiek, detí... Ale po chvíli sa teda šiel hrať do pieskoviska, lebo tam bola kopa hračiek a najmä "brrrm".Prvý deň sme vydržali hodinu, potom som s vreštiacim a bytostne unaveným dzeckom odišla, lebo už začínal kaziť morálku a empatické deti sa pomaly pridávali. A 12 plačúcich detí je na 2 vychovávateľky celkom zaberák.

V deň druhý sme tam pobudli 1,5h z rovnakého dôvodu. ALE! Po príchode ma malo dzecko cca. hodinu strašne na háku, tak som sa pomaly vzdialila na lavičku cca. 15 metrov od pieskoviska a užívala si slniečko. Dokonca som sa zvečnila na Instagrame, ak by som si večer hovorila, že to bola určite len fatamorgána.