Veríme, že každý je schopný vypracovať si svoje telo snov. Zozbierali sme pre vás najúčinnejšie cviky jógy, ktoré vám poprsie nielen krásne vytvarujú, ale  rozšíria objem pľúc a budete sa po nich cítiť zdravo a naozaj fit.

Bojovník

Virabhadrasana, alebo póza bojovníka, vám pomôže presvedčiť sa o vlastnej sile, spevniť hrudník a dosiahnuť aby bol naozaj pevný a zároveň pružný:

1. Rozkročte sa a položte nohy dostatočne ďaleko od seba tak, aby boli umiestnené rovnobežne.
2. Ľavé chodidlo pootočte doľava tak, aby s vašim telom tvorilo pravý uhol a pravé chodidlo vytočte von. Dýchajte zhlboka a zároveň ohnite pravú nohu v kolene.
3. Ľavú nohu držte vystretú. Ruky rozpažte a udržujte ich v jednej línii s ramenami. Pozerajte na zápästie.
4. Opakujte 7-10 krát, potom cvik vykonajte s vymenenými stranami.

Trojuholník

Trikonasana alebo póza trojuholník vám na hrudi uľaví, poriadne ponaťahuje chrbticu a zlepší krvný obeh:

Pred dvomi týždňami som dostala možnosť testovať bio výrobky od dm Drogerie

Konkrétne išlo o tieto dobrôtky:

Ako prvý na testovanie sme si vybrali medík dmBio NEMECKÝ KVETOVÝ MED, konkrétne ide o 275 gramové balenie a využili sme ho na viacero spôsobov:

najskôr sme si uvarili ovocný čaj , potom ďalšia ochutnávka s nádychom Vianoc (u nás sa ešte dva mesiace po Vianociach pochutnáva na oblátkach).

A nakoniec som ešte upiekla muffinky – kde sme použili aj dmBio CHIA SEMIAČKA BIELE. Na tomto si najviac pochutil náš ocino, ten obľubuje takéto zdravé mňamky bez cukru a múky.

Môj celkový dojem z medu je asi taký. Je to môj prvý med z obchodu – totiž celý život konzumujem len med od miestnych chovateľov včiel. Chuťovo dobrý s príjemnou kvetovou vôňou, ale chuť je menej výrazná na akú som zvyknutá.

Číselné tyče, niekedy nazývané aj červenomodré, predstavujú v montessori prostredí úvod do sveta aritmetiky. Ide o 10 drevených tyčí (hranolov), ktoré sú odstupňované dĺžkou od 10 cm po 1m. Každá je rozdelená na 10-centimetrové úseky, namaľované striedavo červenou a modrou farbou. Najmenšia, 10-centimetrová, tyč je celá červená. Najväčšia, 100-centimetrová, tyč má 10 úsekov, pričom prvý je červený a posledný modrý. Odporúčané sú približne od 4 rokov, je to však individuálne, a dieťaťu je najvhodnejšie ich predstaviť vtedy, keď začne javiť záujem o počítanie.

V čom spočíva ich jedinečnosť? Predovšetkým v tom, že predstavujú pre dieťa určité množstvo ako nedeliteľný celok. Keď sa dieťa učí počítať, a počíta napríklad autá na ulici, ešte nechápe, že keď povie TRI, ten pojem sa nevzťahuje len na to tretie auto v rade, ale na množinu troch áut. Rovnako keď počítame na prstoch, jeden - dva - tri, dieťa si myslí, že pomenovávame jednotlivé prsty. Pri tyči TRI však vidí, že tri znamená tri jednotky, ktoré spolu tvoria jeden spoločný celok.

Ako sa s nimi pracuje? Rozložíme ich na koberček, neusporiadane, ale tak, aby na ľavej strane bol vždy prvý červený dielik. Potom ich ukladáme od najväčšej po najmenšiu, a zarovnávame vľavo. Keď sú tyče usporiadané, zoznamujeme dieťa s nimi pomocou trojstupňovej jazykovej lekcie. Začneme s prvými tromi tyčami.

Zoberieme najmenšiu tyč a položíme pred nás na koberček:

„Toto je JEDEN. Jeden... Toto je DVA. Jeden, dva....Toto je TRI. Jeden, dva, tri.“

Prvé je názov tyče, druhé je počítanie jej dielikov.

TO, čo nechceme vidieť, čo popierame, odmietame, kritizujeme, nenávidíme sa stáva našim osudom.
Prečo?
Nepochopili sme význam toho, ČO nás hnevá a PREČO nás to hnevá, PREČO sa nám to stalo a AKÝ to má pre nás význam.

... a pokiaľ to nepochopíme, bude to prenasledovať nielen nás ale aj naše deti...

www.vychovavkocke.sk

Minulú nedeľu sme krstili neterku. Od svokry už od jej narodenia počúvame, že aká je strašne dobrá, stále spí, neplače, tak sme boli zvedaví na prvé stretnutie bratranca a sesternice. Drobček prespal celý krst, jediné dieťa, ktoré bolo počuť, bol moj Matúš, ktorý sa vytrvalo snažil ukecať anjelika z kostolnej výzdoby na debatu. Drobček prespal sám v kočíku aj obed v rušnej rodinnej nálade a aj afterpárty s kávou a koláčmi. Bilancia u nás: Matúš sa stihol počas obeda dvakrát nakojiť, potiahnuť dedka za ucho, roztrhnúť babke retiazku, ogrckať mužovi kravatu, rozrevať sa v svokrinom náručí (yesss) a vo finále si za všeobecného veselia a svokrinho údesu strčiť do úst fľašu od piva (nealko). Všetci hostia pri rozlúčke s rodičmi tichého drobčeka uveličene konštatovali, že strašne je dobrá tá vaša malá, ani sme ju nepočuli... Nám nehovorili nič, len v jednom momente som odkiaľsi započula, to vieš, ona ho v tom nosí od narodenia, to už si naučili na ruky, to už teraz nič neurobia a navyše ešte stále kojí...

Môj muž nie je veľmi všímavý človek, aj po polroku sa pri každom kúpeli pýta, v ktorej zásuvke má Matúš pyžamko. No večer v posteli mi hovorí: Niečo je na tej malej zvláštne, ťažko to pomenovať, taká apatia. Občas sa pomrví, že by sa možno aj ozvala a potom akoby to vzdala a zase privrie očká s takým múdrym dospelým pohľadom. Na druhý deň od brata opatrne zisťuje, že teda ako si zvykajú, ako sa im darí... Brat že výborne, paráda, malá je dobrá, naučili sme ju.... Muž sa pýta, že ako? A on že normálne, proste decko musí aj porevať, ju to po 15 minútach prejde a zaspí na tom balkóne a normálne dostane fľašu zase až za tri hodiny. Žene to tak vyhovuje a ja jej do toho nekecám.

Mám takú súkromnú hypotézu. Tak ako máme každá vlastný štýl šoférovania alebo spôsob, akým komunikujeme, máme aj vlastné štýly vychovávania. Som presvedčená, že každá chceme byť čo najlepšia matka a každá to robíme najlepšie ako vieme, tak, ako je nám to prirodzené. Príčiny mnohého z toho, ako sa správame k deťom, sa dajú vypátrať v našej osobnosti, temperamente, fungovaní vo vzťahoch, v našom vlastnom detstve, vo vzoroch matiek naokolo, v našich predstavách, ktoré sme o materstve mali pred narodením dieťaťa. Tak ako je každá z nás jedinečná, je jedinečné aj materstvo každej z nás. Niektorá z nás možno musela predčasne dospieť a ukladať mladších súrodencov spať, lebo doma sa často až príliš oslavovalo. Iná celý život bojovala o priazeň kritického otca a plánovala si, že nikdy nebude pokorne trpieť ako jej mama. Ďalšia možno bola tichým svedkom toho, ako rodičia pristúpili k nechcenému sestrinmu tehotenstvu... Ja som nikdy nechodila do škôlky a odjakživa som sa cítila neisto medzi rovesníkmi. Nechodím s Matúšom na plávanie ani do materských centier, je to pre mna veľká výzva, byť medzi inými mamami. Ako Matúš porastie, asi budem mať neodôvodnené obavy z toho, či má dobrú pozíciu medzi rovesníkmi. Už teraz si predstavujem, že je vodcom skupiny. Sú to odo mňa nefér očakávania a nemala by som ho nimi zaťažovať. Všetko toto pramení v mojom vlastnom detstve a keby to vtedy bolo inak, určite som iná matka. No ja som práve takáto, nehnevám sa na seba, lebo tomu rozumiem a som odhodlaná aj napriek tomuto robiť všetko najlepšie, ako viem. Máme v sebe veľa lásky a porozumenia, ak trochu rezervujeme aj samy pre seba, ešte stále našim deťom ostane dosť.

Existuje veľa teórií o psychickom vývine detí, o výchove. Jednou z nich je teória pripútania a hovorí o tzv. vzťahovej väzbe. Dieťa podľa nej potrebuje v prvých rokoch života osobu, ktorá sa o neho bude starať, plniť všetky jeho potreby, na ktorú sa môže naviazať a stopercentne spoľahnúť, ktorá príde vždy, keď zaplače. Plač je spôsob, ako sa dieťa dorozumieva. Dieťa nie je dobré alebo zlé len preto, že komunikuje viac alebo menej. Plač nie je nástroj na manipulovanie ani spôsob, ako vydierať rodiča. Je to jednoducho jeho jazyk. Iný zatiaľ nemá a evolúciu neoklameš. Ak by bábätká  na znak nepohody len tak vkusne pomrnkávali, pračlovečia mať by si nič nevšimla, naďalej oberala mamuta a prcek by ostal so svojimi potrebami sám v kúte jaskyne. Ak bábo plače a matka príde, dieťa získava základnú istotu - toto je môj nástroj ako komunikovať a ak dám najavo nepokoj, niekto príde, naplní moje potreby, niekomu za to stojím. Vieme, že deti si z prvých pár rokov života nič nepamätajú. Nebudú mať konkrétne spomienky na vymenené plienky, vôňu matky, chuť mlieka, teplo postieľky... Niekde v procese vytvárania identity, konceptu JA však budú mať pocit istoty, že keď zaplakali, mama prišla a pomohla. Mama ma prišla zachrániť, stojím za to, som hodný lásky. A tento pocit si ponesie do dospelosti - som hodný lásky, viem, že má niekto môže mať rád, a preto sa mám rád aj sám. Vážim si sám seba a nebudem vstupovať do vzťahov, kde si ma nevážia. 

Ako čerstvá matka asi každá z nás počula "neber ho na ruky, naučíš si ho, bude rozmaznaný, plač je dobrý na pľúca, nech si zvyká..." Neveríme si a počúvame, s párdňovým bábom každá rada dobrá. Akú skúsenosť si v sebe nesie takto vychovávané dieťa? Nemá význam komunikovať, som bezmocný, odkázaný na starostlivosť tých, ktorí nepočujú. Nie je mi dobre, no nik nepríde. Nestojím im za to, asi si nezaslúžim lásku... Po čase prestane, vzdá to, už neplače. Vie, že aj tak nik nepríde, tak odovzdane bdie. Deti nevnímajú čas, nevedia, že mama je len vo vedľajšej izbe, mama proste buď je alebo nie je. 

Niekedy mám chuť sa hnevať na mamy, ktoré poslušne nechajú vyplakať dieťa a neberú ho na ruky, lebo "mama vravela, že si nemám naučiť." Ktoré nervózne pohupujú kočíkom s plačúcim dieťaťom a do telefónu komusi vysvetľujú, že malá je zlá jak čert. Ktoré sa vystrašene dívajú do knihy, či je veľký hriech kojiť skôr ako za tri hodiny. Viem, že robíte najlepšie, ako viete. Viem, že si nie ste samy sebou isté. Viem, že vás možno niekto zneužíval a odvtedy sa bojíte dotykov. Viem, že niekedy by ste toho malého votrelca najradšej zavreli niekam, odkiaľ ho nebudete počuť. V tehotenstve sme vyberali najbezpečnejší kočík, fotky z ultrazvuku vešali do rámikov, žehlili tie najkrajšie dupačky. A teraz im odopierame to, čo najviac potrebujú. Najužitočnejšie rada, akú som kedy dostala, bolo uistenie, že potreba kontaktu a blízkosti je rovnako oprávnená ako hlad, smäd, spánok. Pamätám si na ten pocit úľavy - takže ho môžem brať na ruky!