Som tu v podstate nováčik (napriek dátumu registrácie). A takto to všetko začalo, týmto diskusným príspevkom sa odštartovalo moje odhodlanie dávať isté veci len tak, hlavne pre seba, pre svoju psychicku pohodu "na papier".  A aby som ostala aj v kontakte so svetom, tak som sa rozhodla pre tento spôsob, teda písanie blogu. Tak, a tu je teda ten "štartovací článok". 

Ahojte maminy ... rozhodla som sa založiť túto "divnú" tému hlavne zo zvedavosti. Zaujíma ma, či som v takej situácii sama, a ak nie, ako sa v takejto situácii "udomácnili" iné maminy.

Takže vydala som sa pred 9 rokmi (samozrejme z lásky), odsťahovala sa za manželom cca 200 km od pôvodného bydliska (ako inak z lásky), prišla som z dediny, kde to "žilo" do dediny, kde, poviem to tak veľmi škaredo, "zdochol pes" (to je ten kultúrny šok, ktorý som tiež prežila asi iba z lásky ). V mojej naivite som si myslela, že keď to tak fungovalo "u nás", tak to tak funguje asi všade. Bola som zvyknutá všeličo organizovať. Keďže som bola mladá (teraz som už iba pekná ), venovala som sa hlavne mladým a veľmi ma začali zaujímať aj "veci verejné", život v obci ako taký, písanie projektov a pod. Bola som ale veľmi nemilo prekvapená, keď som zo seba chrlila nápady a všetci sa na mňa pozerali, ako keby som prišla "z budúcnosti".

Takže sa z aktívnej baby stala demotivovaná mamina, ktorá tu v podstate nikoho nepozná a nemá tu žiadne naozaj blízke väzby. Žijeme v rodinnom dome spolu so svokrovcami. Ja s nimi z lásky k manželovi žijem spolu 24 hodín denne už 9 rokov. Je to celkom v pohode, poznám aj horšie a všetko je asi aj o tolerancii. Ale čo vám poviem, každá minca má dve strany a začína sa to akosi častejšie preklápať na tú jednu, skúste hádať ktorú.

Takže zhrniem to: som 7 rokov na materskej dovolenke, máme 4 detičky. Ja tomu vravím, že sme nakupovali v akcii 3+1 zadarmo, lebo to 4-té je nečakaný, ale milý bonus. Bývame na dedine s veľmi zvláštnou mentalitou ľudí, kde sa "nič nedá", kde nie je NIČ pre maminy s deťmi, ani len nejaká snaha to zmeniť, resp. všetky snahy sú pre istotu v zárodku potlačené. Preto trávim 24 hodín denne so svokrovcami, ktorí majú skoro 70 rokov, takže máme veľmi veľa "spoločných" tém na rozhovor, 24 hodín denne sa pozerám na tie isté steny toho istého domu. Rozdiel je len v tom, že raz je to zvonku, inokedy zvnútra. Po akom-takom rannom zobudení a zorganizovaní výpravy do školy a škôlky denne bojujem s domácimi prácami, ktoré som s pribúdajúcim počtom detí doslova znenávidela. Minule ma dokonca chytila panika, lebo som zistila, že začínam trpieť slepotou - nevidím prach, rozhádzané hračky, nezotreté podlahy a čo je najhoršie, prestáva mi to vadiť. A z niekedy veľmi činnej a aktívnej osoby sa stala demotivovaná a priam apatická tepláková mamina. Dievčence (dovolím si vás takto familiárne osloviť), je tu niekto v podobnej situácii? Stále mám chuť a hlavne potrebu sa z tejto apatie dostať, lebo ma to začina valcovať. Jedna z možností je opäť "niečo robiť", ale momentálne neviem, ako svoj potenciál využiť. Ako ste zvládli dlhší čas na materskej v dedine s minimom možností (ak neberiem do úvahy prírodu a záhradu, ale aj toho sa človek časom "preje", ak je to jediná možnosť relaxu a aktivít)? Vďaka za postrehy.

... potom nasledoval rad veľmi, veľmi pozitívnych komentárov s niekoľkými otázkami (veľa z nich ma povzbudzovalo začať práve s písaním). Preto som ešte niečo doplnila...