Väčšina kníh o rodičovstve nesprávne uvádza, že všetok plač naznačuje neuspokojenú potrebu alebo nepohodlie a ponúkajú zoznam postupov, ako plaču zamedziť. Hovorí sa tomu ukľudňovanie alebo utešovanie bábätka. Obvykle ide o nejaký druh pohybov alebo vydávania zvukov, prípradne sa dieťaťu niečo strčí do úst. Niektoré odporučené metódy zahŕňajú energetické pohupovanie, hladenie, kolembanie, húpanie, odrážanie od zeme a zdvíhanie do výšky, chodenie s bábätkom, vozenie bábätka, kojenie, podávanie fľaše alebo dudlíku, vydávanie zvukov („šššššš, tíško“) alebo rozptylovanie hračkou, či obrázkom. Niektoré knihy dokonca odporúčajú položiť bábätko na sušičku bielizne, aby sa nechalo ukľudniť neustálím hukotom a trasením. Pokiaľ tieto metódy zlyhajú, niektorí rodičia usúdia, že už sa nedá nič iného robiť a nechajú dieťa, aby sa „vyplakalo“ osamote, iní z frustrácie a zúfalstva do bábätka búšia alebo ním trasú. (Predovšetkým trasenie bábätkom je veľmi nebezpečné.)

Žiadna z týchto metód bábätkám neprospeje, pokiaľ potrebujú plakať, pretože sa tak naučia pocity zadržiavať, miesto toho aby ich vyjadrovali. Niekedy tieto metódy zafungujú a plač načas prestane, čo rodičov milne uistí o správnosti ich počínania a až plač (nevyhnuteľne) opäť začne, použijú znovu tú istú metódu. 

Ak sú takéto metódy používané opakovane, stanú sa bábätká pri potlačení svojho plaču na nich závislé. Naučia sa, že im okolie nedokáže načúvať a akceptovať ich emócie. K popisu akáhokoľvek konania, ktorým sa dieťa snaží potalčiť svoj plač, používam výraz „kontrolný mechanizmus.“ Matka si napríklad môže mylne vyložiť plač svojho dieťaťa ako potrebu sať a dá mu dudlík. Pokiaľ bude situáciu takto riešiť často, bude jej dieťa vyžadovať dudlík pokaždé, keď bude rozrušené, vystrašené, zahltené podnetmi, smutné, nahnevané alebo zmetené. Príde totiž k záveru, že mu nikto nechce naslúchať, keď potrebuje plakať, takže začne pre potlačenie svojho plaču byť na dudlíku závislé. 

Ďalší kontrolný mechanizmus môže vzniknúť vo chvíli, keď si otec nesprávne vysvetlí nepokoj svojho dieťaťa ako ospalosť a nie ako potrebu plakať. Miesto toho, aby bábätku dovolil plakať u seba v náručí, ho položí do postieľky a odíde z izby. Dieťa sa v reakcii na toto odvrátenie pozornosti možno začne ukľudňovať zvieraním rohu perinky alebo si začne cucať palec. Pokiaľ sa bude celá situácia takto odvíjať často, stane sa takáto reakcia pre dieťa kontrolným mechanizmom a dieťa bude chcieť držať tú istú perinku alebo si cucať palec pokaždé, keď bude potrebovať plakať. 

Predmetom, ktoré majú pre dieťa takýto zvlášny význam sa tradične hovorí „predmety pre pocit bezpečia“ alebo „predmety pre prechod“. Niektorí odborníci sa domnievajú, že ide o dobré znamenie – dieťa sa podľa nich učí samo ukľudniť pomocou konkrétnej perinky, dudlíku alebo cucaním palca. S týmto názorom nesúhlasím pretože považujem toto chovanie za spôsob potláčania emócií dovnútra a potlačovanie potreby plaču v prostredí, ktoré plač nechápe a nepodporuje ho. Z vlastnej skúsenosti viem, že bábätká môžu plakať tak dlho ako potrebujú, žiadne podobné návyky nemajú a nie su na žiadnych predmetoch závislé.

U batoliat sa často objavujú dva kontolné mechanizmy – chcú, aby ich neustále niekto pestoval alebo bavil. Niekedy ročné dieťa kričí pokaždé, keď je odložené. Jeho rodičia si teda môžu myslieť, že sústavne vyžaduje pestovanie a zábavu, ale v skutočnosti možno iba potrebuje, aby mohlo plakať, zatiaľ čo ho niekto drží v náručí. Je pravdepodobné, že ho rodičia veľakrát zdvyhli, keď sa začalo ošívať, ale potom nejakým spôsobom odviedli jeho pozornosť, miesto toho, aby mu dovolili plakať. Niektorí ľudia si myslia, že sú takéto deti rozmaznané a u rodičov vzniká pocit viny kvôli tomu, že „skáču, ako dieťa píska“. To, že si vaše dieťa robí veľké nároky na vašu pozornosť, neznamená, že ste ho rozmazlili. Najskôr ste si len nesprávne vysvetlili jeho potreby a myselli si, že chce, aby ho niekto zabavil, keď všetko, čo potrebovalo, bolo môcť sa vyplakať v náručí.