A bola svadba....trvala týždeň....

Tak sa spieva v jednej piesni od Zorky Kolinskej, ktorú si mnohé už asi nepamätáte. Ja som na nej vyrástla...starká ju milovala...pesničky z Repete s notami z Eurotelevizie som mala vystrihnuté a nalepené v zošite, niektoré mám dodnes. 

Dátum svadby sme nevyberali dlho. Nebolo na čo čakať. Skoro všetci, ktorých som tam chcela, boli mŕtvi. Nechceli sme čakať, kým umrie niekto ďalší.... Po novom roku sme si sadli, zobrali papier a pero a spísali plán svadby. Ako ľudia inteligentní a efektívni sme to mali asi za hodinu hotové. Tým, že ja som na svadby chodila spievať s kapelou od puberty...zažila som 2-3 svadby mesačne, presne som Vedela, čo treba, čo sa oplatí a čo neoplatí. 

Frajer chodil do práce a mával aj nočné služby, ja som na doktorandskom mala relatívne dosť veľa času, aby som vymýšľala a robila svojpomocne všetko,čo sa dalo. Od pozvánok a etikiet v Autocade až po zasadaci poriadok a program.. Všetko lacno a efektívne...ako sa povie veľa muziky za malo peňazí. Za tri mesiace bolo všetko hotové a pripravené. 

V tom čase sme sa už rozhodli do antikoncepcie peniaze nevrážať. Jednak nám už to bolo jedno a druhak sme si vraveli, že aj tak to môže chvíľu trvať, kým sa to podarí. Ani sme netušili...aká dlhá tá chvíľa nakoniec bude.  

A bola svadba... 

Pred bakalárskymi štátnicami dostal môj otec cievnu mozgovú príhodu. Ako boli doterajšie tri roky najkrajšie v mojom živote...nasledujúce tri sa zmenili na totálne peklo. 

Nejaký čas bol v kóme. Pomaličky sa z toho dostával, rehabilitoval...bohužiaľ zrazenina mu zasiahla nejaké centrum pre sociálne správanie alebo ako to nazvali lekári...zostala mu nejaká porucha osobnosti, nerozoznával čo je dobré a čo zlé, robil nebezpečné veci, útočil, nedodržiaval hygienu....a pre celú rodinu to bolo peklo až kým sa nám nepodarilo ho umiestniť do ústavu, kde o pár mesiacov tragicky zahynul. Vinník bol psychicky chorý pacient, takže zostal nepotrestany. Na druhej strane ukončil trojročné trápenie našej rodiny...aké si nikto ani len nevie predstaviť. Odpustili sme mu. Život ide ďalej.  

Moja škola bola môj svet. Tam som unikala, tam som makala, aby sme sa mali lepšie ako naši rodičia, a aby som mohla mamu odbremeniť aspoň od starostí ako a začo doštudujem. Tam som mala priateľov, lásku.  Ešte viac som sa zahryzla do učenia a finančne som bola prakticky sebestačná. Brala som ako besny pes všetko, čo škola ponúkala. Kurzy, konferencie,sútaže....pedagogické minimum, ekonomické štátnice...brigády...len aby som nemusela ísť domov. V škole som už bola premiantkou...A na skúškach už moje písomky často ani nečítali, lebo stačili dve tri otázky a vedeli, že to mám v malíčku. 

Frajer bol v knihách tiež od rána do Včera, tiež mu to šlo výborne. "Domov" sme chodili čoraz menej a menej a všetky voľné chvíle venovali učeniu a diplomovke. Keď sme zoštátnicovali s vyznamenaním, (frajer rok po mne, lebo medicína je 6 ročná), nebolo väčšej radosti v rodine a v dedine. Z 52 prvákov, ktorí nastúpili so mnou, nás skončilo osem. Ja ako jediná žena.  Starí rodičia šli prasknúť od hrdosti a ja som bola neskutočne vďačná za všetku ich morálnu (a často aj materiálnu) podporu. Tam 20, tam 50 korún, čo mi starká šuchla pred odchodom do vrecka, často znamenalo spánok navyše, lebo som do školy nemusela ísť peši ale električkou. Dnes sa mi to zdá ako absolútne scifi...ale naozaj som existovala celú vysokú školu s tak limitovanými prostriedkami, že nechápem, ako som mohla doštudovať a vlastne mať všetko, čo som kedy potrebovala...

Prvá inžinierka v rodine. Hádam aj v dedine...to bolo slávy. Dnes vám je to možno divné...študuje každý kto chce čo chce, ale keď som pred 20 rokmi šla do školy, ženy šli z gympla najčastejšie na pedagogiky a sociálne práce, pripadne ešte na ekonomickú. Technické smery boli v tomto dosť neobvyklé. 

Prijali ma na doktorandské štúdium. To ešte len bol život!

Internát...

Miesto, kde sa teda dejú veci...

Keby moji rodičia chodili na vysokú školu a niekedy bývali na internáte ,v živote nikdy by ma do Bratislavy nepustili 😂😂😂

V rodine je veľké "pozdvižení". Prvá vysokoškoláčka...milovaná vnučka odchádza každú nedeľu na vlak do obrovskej a ďalekej Bratislavy. V nedeľu obedujeme u starkej, a odchádzam odtiaľ nabalená zaváraninami a koláčmi, ktoré mi musia vydržať aspoň do štvrtka. Naši si totiž môžu dovoliť dať mi maximálne 300 korún týždenne. Stovka na vlak tam, stovka na vlak domov a za stovku musím týždeň vydržať. Kúpim si pauzák a milimetrový papier do školy, dve vifonky a jeden obed v piatok v škole...A nezostane mi ani halier. Bude to ťažké...musím si nájsť nejakú brigádu, inak zbohom, zábavný študentský život...

Ale kedy? V škole od nás denno denne na každý predmet chcú vypracované nejaké zadania. Našťastie ma to baví a ide mi to rýchlo. Na prednášky chodím poctivo, lebo ma to fakt zaujíma, a je to jediná možnosť ako s tými profesormi diskutovat...navyše som jedna z troch dievčat v ročníku a profesori si hneď všimnú keď tam jedna z nás nie je.  Keby si spolubývajúca nevodila na izbu frajera, bola by som aj viacej vyspatá, ale sme tam piati v jednej izbe a počuť každý šuch. Vykryštalizuje sa to tak, že ráno o siedmej idem do práce, o jednej do školy (v niektoré dni opačne) a o siedmej večer som na intraku. Do desiatej porobím zadania a idem spať. Takýto vojenský režim mi vynesie prospechové štipendium a rešpekt u spolužiakov priemyslovákov, ktorí pochopili, že baba z gympla ich asi prešťala...Peniaze vrážam do kníh, kurzov, divadla a zážitkov. Idem prvýkrát na lyžiarsky za svoje...môžem ísť so spolužiakmi na pivo a nespoliehať sa, že niekto ma pozve...Nemusím už chodiť každý týždeň domov, pretože mám už na to, aby som sa prestravovala dva týždne sama. Pracujem za 45 sk na hodinu, a som hrdá na to, že si zarábam na seba sama. 

Najviac sa však teším na piatok poobede. S frajerom sa stretneme na stanici a máme nerušené tri hodiny spolu vo vlaku. Dostal sa na tú medicínu, aj do Bratislavy aj do Martina. Keďže všetky moje školy na ktoré ma prijali boli v Bratislave, rozhodol sa pre Komenského.