Povzdychla som si za nás všetkých: Doba "pandemická, home-officová", čo spravíš s medziľudskými vzťahmi na pracovisku? Tento rok žiadny Mikulášsky večierok, žiadne Vianočné posedenie s punčom?

Rozmýšľate napriek neistej dobe nad malým darčekom pre kolegyne, pretože si rozumiete a chcete ich potešiť? V článku nájdete tipy, čo sa osvedčilo ako malý vianočný darček kolegyni, či darček naj kamarátke mne...

Vianočná dóza na koláče a vaše koláčiky v nej

Pre tie žienky, čo rady pečú príprava väčšieho množstva medovníčkov, či čajového pečiva nebude žiaden problém. Možno poznáte recept na medovníčky, čo zostanú stále mäkké, možno máte napriek zlému roku dostatok orechov na medvedie labky alebo vanilkové rožky, alebo vlastníte všetky možné nadstavce na strojové pečivo a možno práve naopak si trúfate na niečo moderné, do čoho by sa kolegynky samé nepustili, ako makrónky, či rôzne raw koláčiky. V tomto voňavom a chutnom darčeku je čosi veľmi osobné, čomu ste venovali váš čas. Chýba už len vianočná dóza na koláče, v ktorej vianočné pečivo odovzdáte.

Alternatívou k napečeným koláčikom je pohár medu. Ak máte vo svojom okolí medára, podporte ho, myslite pri kupovaní vianočných medových zásob aj na svoje kolegyne. Napríklad u nás medár ponúka najrôznejšie medy aj v malých pohárikoch na ochutnávku: Čisté alebo šľahané, s ovocnými príchuťami, s peľovými zrnkami, s kakaom, ba dokonca aj s čili korením. Na vianočnom večierku by ste sa mohli blysnúť aj medovinou, ktorú zväčša každý medár predáva tiež.

Mali ste v tom od začiatku jasno, alebo ste aj vy riešili dilemu, či darčeky bude u vás nosiť Ježiško, Dedo Mráz,   alebo Santa Claus ? Alebo ste sa bez okolkov pred svojimi deťmi priznali, že nositeľmi ste vy sami?

Ja som dieťa osemdesiatych rokov a  spoločenské embargo na Ježiška ma ešte lizlo. Hoci rodičia neboli v komunistickej strane a politicky sa nijako neangažovali, neboli ani veriaci, a tak ku nám domov chodil Dedo Mráz. Chodil aj k starkej (otcovej mame), a k väčšine mojich kamarátok a spolužiačok. K babke (mame mojej mamy), ale chodil Ježiško. Pamätám si, že ako dieťa som nechápala tento nesúlad, ale nejako zvlášť som sa ním nezaťažovala. Bola som rada, že vôbec niekto chodí a čo je dôležité - nosí darčeky. S Dedom Mrázom som ale aj tak bola viac „zadobre“. Poznala som ho z knižiek, zo škôlky a školy, z telky. Ježiško ma, priznám sa, privádzal mierne do rozpakov. Nechápala som, ako môže chlapík, ktorý chodí bosí a vyzerá, že sa potrebuje súrne najesť, rozdávať darčeky ostatným. Mala som pocit, že má dosť vlastných problémov na to, aby pozornosť venoval ešte aj cudzím ľuďom. Navyše mi nebol veľmi sympatický. Netváril sa tak vysmiato, ako Dedo Mráz a nemal ani pekný kostým.

V súčasnosti do väčšiny domácností v mojom okolí nosí darčeky Ježiško. My, hoci nie sme nábožensky založená rodina, rozhodli sme sa pre Ježiška tiež. Jednak sme nechceli, aby naše deti zažívali podobnú schizofréniu Vianoc ako ja v detstve (dodnes s tým mám trochu problém), a tiež pre to, že tento variant bol prijateľný aj pre zvyšok rodiny, vrátane jej veriacich členov. Takže Ježiško chodí k nám, k starým rodičom, k ujom a tetám, proste všade. Po Dedovi Mrázovi neostal ani mastný fľak.

 Pamätám si, že v prvej triede, na chodbe pred našou triedou vznikla slovná hádka. Zúčastnili sa jej dva myšlienkové tábory. My, čo sme boli za Deda Mráza a tí druhí, čo boli za to, že darčeky nosia rodičia. Svoje presvedčenie som obhajovala náruživo, mandle som si skoro vykričala z hrdla. Bola som ochotná sa za Deda Mráza aj pobiť, ak by bolo treba. Doma som po tejto udalosti predsa len nenápadne prekutala skrine a zákutia, v štýle „dôveruj, ale preveruj“. Nič som nenašla. Vo svojom presvedčení som spokojne zotrvala ešte jeden celý rok.

 Moja dcéra prestala na Ježiška veriť, keď mala deväť rokov. Popravde, už nám to bolo doma aj trochu trápne, dávať jej stále za pravdu, keď v škole absolvovala podobnú slovnú prestrelku, ako ja v prvej triede. Jej skupina sa z roka na rok dramaticky zužovala, už som mala pocit, že v nej ostane celkom sama. Rozuzlenie prišlo 25. decembra u starej mamy. Našla si pod stromčekom také isté pastelky, aké už od nej v minulosti dostala a navyše také isté, ktoré pred Vianocami nechtiac objavila u nej v šuplíku. Nemalo zmysel zatĺkať. Plakala ako dážď. Farbičky potom ležali v stolíku nedotknuté až do jari.

 Syn má osem a stále na Ježiška verí. Paradoxne, vo všeobecnosti ho neuznáva, neverí na jeho zázraky zjavenia, či ozdravovania, ale na to, že nosí darčeky áno. Pomyslela som si, že čaro Vianoc v očiach detí je obrovské, schopné popierať akékoľvek rácio, skúsenosti a presvedčenia. Dokonca aj vtedy, keď sú už dôkazy neudržateľné. Akú veľkú hodnotu má túžba veriť! Ak by bol môj syn Galileom, slávna veta v jeho podaní by znela: „A predsa ich nosí!“. Je koniec novembra a hádky o Ježiškovi verzus rodičoch už v jeho triede začali. Som zvedavá, či môj syn tento rok ešte vydrží, alebo už prebehne na druhú stranu.

Dni plynú. Niektoré pomalšie, niektoré rýchlosťou blesku. Stále ich rátame na plodné, menštruačné, na tie s bolesťami brucha a na tie, kedy som skutočne strašne pažravá. Už však veľmi nesledujem pozorne všetky zmeny alebo nezvyčajné znaky. Nebežím rýchlo k počítaču a nezadávam do vyhľadávača spojenia ako: točenie hlavy, pichanie v boku či nevoľnosť. Jednoducho už nie som taká ostražitá a čakám. Som v čakárni.

Zamestnávam si hlavu inými vecami. Dnes tu veľmi fúka. Dokonca zrušili premávku lodí cez Bospor. Chcela som dnes na balkónové zábradlie nainštalovať vianočné osvetlenie, ale asi by ma odfúklo i s ním. Nevadí, pustím sa do výroby vianočných ozdôb z drevných korálok. A budem čakať. Už len niekoľko dní.