Adopcia - aká bola vaša cesta k dieťatku?
dievcata viem ze je tu k tejto teme co to popisane len ked listujem diskusiamu sklzne to do inych foriem starania sa o deti. Velmi zvazujeme s manzelikom adopcoiu. Rada by som adopciu co najmesieho babatke. Chcela by som od vas ziskat info ako to bezi realne, viem o fomralnom postupe z webu ale o pocitoch tetach a ujoch zo socialky a o tom ako to vlastne skutocne vyzera ked si ide po babo neviem nic. Podeli sa niektora z vas so svojim pribehom.
Vopred dakujem adminovi ze tuto temu nezamkne
@jesienka22 syn bol vždy taký bezproblémový. Veľmi rozumne dieťa.
No v prvom ročníku začal odrazu byť veľmi nervózny, taky ako keby nevedel čo so sebou. Učil sa dobre, ale v škole začal plakavať, prevrátil lavicu. Mali tam jedného chlapca, ktorý bol agresívny a on bol z neho tak na nervy, že doma plakal, že on to už nezvládne...
Okrem toho bežne roztrhal písomku, ale aj utiekol zo školy.
My sme nechápali. Nepovedal prečo je taký a nikdy predtým taky nebol.
Nevedeli sme čo robiť. Našťastie jeho učiteľka bola ochotná to riešiť a boli sme u nej denne.
Ja som dokonca zmenila kvôli nemu prácu, aby som bola viac doma a vždy keď mi zavolali zo školy, aby som mohla prísť.
Dva roky sme sa trápili.
Išli sme k psychologicke, aj keď som najskôr nechcela. Myslela som, že sa zvládneme sami.
No nedalo sa.
Psychologička trochu pomohla a dala nám rady ako ďalej. Povedala nám, že má veľký strach. Že si myslí, že je zlý.
To ma dostalo. Bola som nešťastná.
Denno denne som sa s ním rozprávala... Hodiny!
A postupne sa mi začal viac a viac zdôverovať. Tieto rozhovory nám obom dali veľmi veľa.
@indiankaindi neviem preco by sa to potom riesili na priprave a pise sa o tom vsade aj v literature o adopcii?
@jesienka22
@berginkan ak vravíme o tom, že sa narodí dieťa matke, ktorá počas tehotenstva žila relatívne normálny život bez alkoholu, drog a podobne, tak sa narodí pravdepodobne zdravé dieťa, ktoré nie je poznačené nevhodným alebo narušeným vnútromaternicovým vývinom. Matka ho opustí. Rozumejme, nechá ho v pôrodnici a odíde. Dieťaťu prakticky nič nechýba, samozrejme okrem objatia matky. Ale to nie je taká katastrofa, pretože mu okamžite hľadajú rodinu a väčšinou je umiestnené buď do profesionálnej rodiny, kde dostáva všetko, čo potrebuje, alebo si ho berú adoptívni rodičia. Kde opäť dostáva všetko čo potrebuje. V pôrodnici a bez matky je koľko? Týždeň? Poťažmo dva? Čiže fakt, že ho opustila matka, nie je traumou. Trauma zanecháva dlhodobé následky, ktoré je potrebné riešiť odborníkmi, ide o dlhodobé riešenia. Nevšimla som si, že by čakárne psychológov boli plné novorodeniat. Trauma vzniká vtedy, keď toto dieťa vyrastie a začne si uvedomovať, že biologická matka sa na neho vykašľala. Vtedy z toho môžu byť problémy. Ale nemusia, v závislosti od toho, ako sa k tomu postavia náhradní rodičia. V literatúre o adopcii sa píše o traumách, ktoré deti získali vývinom a vývojom v nevhodných podmienkach, s matkami alkoholičkami, narkomankami, bezdomovkyňami a podobne. Traumu majú deti, ktoré nemali čo jesť, žobrali, rodičia ich týrali a sexuálne zneužívali. Nie párdňové bábo, ktoré nemá pri sebe matku niekoľko dní. Potom aj deti, ktorých matky sú v zlom zdravotnom stave po pôrode na inom oddelení napríklad mesiac, majú traumu? Ako vravím, netreba robiť zo všetkého takú vedu, trauma je príliš silné slovo na označenie niečoho takéhoto.
@indiankaindi stale nechapem - novorodenec u psychologa predsa nie je nie preto, ze nemoze mat traumu, ale preto, lebo sa ta trauma este neprejavi, resp. s nou psycholog nic v tom case neurobi. A ano, aj neopustene deti mozu mat traumu z porodu a oddelenia od matky po narodeni.
U nasej napriklad neurolog konstatoval zvysenu drazdivost v 2m. Je to nasledok traumy?
@indiankaindi uff ale toto je uplne mimo. a neodpovedala si na otazku
@dia6 vdaka, ze si sa s nami podelila. Mozno k tomu smerovala aj moja prva otazka, ked som sa pytala ako inak vychovavat adoptovane deti. Cim som nemyslim doslovne to inak, ale myslela som to s akymi specifikami sa kto stretol.
Urcite to nemyslim tak, ze sa treba pred malym dietatom v tom nejak vrtat, ako to tu bolo spomenute. Ale som presvedcena, ze bolacka na srdiecku tam je.
Aj ked dlho nevedoma. To samotne odmietnutie dieta citi aj ked je v brusku. Je to siroka tema. Problemy maju aj deti, ktorych mama zvazovala potrat ale nakoniec nan nesla a dieta s laskou vychovala. Su to mozno veci, ktore sa ukazu vo svojej "krase" az pocas dospievania alebo v dospelosti, ked clovek patra po pricinach svojich nevysvetlitelnych pocitov napriek tomu, ze je rodicmi milovany.
Nechcem robit dramu, ale jednoduche zdielanie skusenosti nie je na skodu.
My nasho synceka berieme tak za svojho, ze mi pride ako scifi, ze vlastne nie je nas biologicky. Mame pocit, ze je. Nesnazim sa na tieto temy vela mysliet. Ale nerada by som nieco podcenila a ak je moznost ako rozpoznat nejaky varovny signal a spravne nan zareagovat, tak by som radu vzdy uvitala. Samozrejme kazdy to uz vyhodnoti sam za seba, lebo kazde dieta ma iny pribeh.
@indiankaindi
samá teória v tvojich príspevkoch.
Aj keby bola úplne zdravá matka, ktorá mala všetky gynekologické kontroly v tehotenstve, nepila a ani nedrogovala a ešte aj po dieťatku nebodaj túžila a potom ho dala na adopciu.
Vlastne už toto všetko je takmer nereálne.
Ale ak by to tak bolo, tak potom je tu ešte ďalší problém... A to, že dieťa, ktoré ide do adopcie ide do profi. rodiny, kde zväčša býva 2 až 5 mesiacov... Až potom ide k jeho adoptivnej rodine. Takže už to, že strieda rodiny nie je dobre.
Už to môže byť trauma (alebo si to kľudne nazvyme poruchou priputania, alebo narusenou vzťahovou väzbou... Alebo ako len chceš).
Jednoducho je to strata, ktorú dieťa pociťuje. Lebo človek sa narodí a síce nevie rozprávať, ale city má.
Ahojte, prosím, vie mi niekto poradiť, čo konkrétne má lekár písať do potvrdenia o zdravotnom stave do návrhu na osvojenie? Má to byť iba niečo stručné ako pre nás (rodičov)?
(Mám si to napísať sama vzor)
@jesienka22 ano, niekedy adoptovane dieta potrebuje viac ako biologicke. A niekedy zasa to biologicke potrebuje viac ako adoptovane.
Ano, netreba zakryvat oci predtym ze mame adoptivane deti, ano je to v niecom ine samozrejme, ale netreba ti ani prehnane riesit a sparat sa v tom a hkadat problemy tam kde niesu.
uf, no v tejto vete: "že sa narodí dieťa matke, ktorá počas tehotenstva žila relatívne normálny život bez alkoholu, drog a podobne, tak sa narodí pravdepodobne zdravé dieťa, " je asi tak 0,001% pravdy...
jednak preto, že to, že matka žila fyzicky "relatívne normálny život", ešte nijako neznamená, že ho mala "normálny" aj emocionálne, či psychicky (veď pre niečo to dieťa predsa len opustila, možno na ňu niekto tlačil a ona sa musela ťažko vyrovnávať -cez stresové hormóny, napätie úzkosť, strachy a ďalšie ťažké emócie, ktoré práve cez placentu prechádzajúce hormóny vníma aj to decuľko v bruchu),
nehovoriac o tom, že "normálne" matky po všetkých stranách (bio-psycho-emočne) nedávajú deti na adopciu, resp. ak, tak je to ozaj to minimálne percento (čiže, ak sa chceme venovať tomuto mizivému percentu, tak to ozaj netreba z toho robiť žiadnu vedu či drámu, ALE keďže 99,99% detí v NRS sa nerodí za normálnych okolností, tak OZAJ stojí za zmienku sa tomu povenovať a pripraviť sa na to (aspoň teoreticky) bez toho, aby sme to pomenúvali "dramatickými výrazmi"...
lebo je jedno, či si to nazveš traumou, či inak... "niečo" iné tieto deti skrátka pri štarte do života na 99,99% majú...
a to už za "nejakú tú zmienku" stojí...
(a vôôôbec to netreba dramatizovať a robiť z toho traumu, ono to tam skrátka je a skôr či neskôr sa to VäČŠINOU prejaví...)
@dia6 ale ved jasne, toto ja ti nevyvraciam, ale my sa bavime o "traume" novorodenca. Ved presne to co pises my piseme tiez hore, ze dieta ked si zacne veci viac a v istej urovni uvedomovat, vtedy problemy mozu prist.
A zas na druhu stranu mince, poznam niekolko osvojenych pubertalnych deti, ktore ziadnu traumu podobneho druhu ani v neskorsom veku nemali, ani problemove obdobie a naopak poznam XXX biologickych deti, ktore problemove boli. Takze toto mozeme riesit stale dokola a stale su to dohady... 😉
@aliziana ahoj a aspon tlacivo mas? nam dojtorka napisala nieco strucne v tom zmysle, ze som zdravotne sposobila vychovavat dieta. a odborna lekarka endo-dia mi napisala este aj druhu vetu,ze prognoza zdravotneho stavu je priazniva abo nieco take. ale inak nic. a stacilo to. mne to poradili zienky v adopcnej skupine
@aliziana myslis pre dieta? Nieco ako " zdravotny stav dietata je dobry, ma absolvovane vsetky povinne ockovania. Ak ma nejake dlhodobe zdravotne problemy strucne popises. Pripadne " je sledovane v odbornej .... ambulancii pre ...... ."
@janetinka27 @janetinka27 díky baby, áno, myslela som dieťa, špeciálne tlačivo nemám, hádam na nejaký výmenný lístok bude stačiť...
@aliziana aha ano, precitala som si znova 🙈🙂 veru neviem poradit
@magimary súhlasím, je mi jasné, že na adopciu nepôjde dieťa, ktorého matka je ok, použila som to ako príklad s miernym nadsadením. A píšeš vlastne to, čo som písala aj predtým, že genetická výbava, správanie matky v tehotenstve, prípadne prostredie, v ktorom dieťa vyrastá (ak je v bio rodine nejaký čas) sú tie faktory, ktoré môžu spôsobiť traumu. Ale nie fakt, že je dieťa pár dní v nemocnici bez matky. To by boli traumatizované aj deti, ktoré museli byť od matiek oddelené kvôli zdravotným problémom matky alebo dieťaťa po pôrode napríklad aj na mesiac.
@dia6 samozrejme, striedanie rodín nie je úplne ok, s tým plne súhlasím. Ale samotné odmietnutie matkou - iba toto samotné, nie je pre dieťa traumou a @jesienka22 táto vec sa u dieťaťa nikdy neprejaví ako trauma, ak to dieťa napríklad nikdy nebude vedieť, že je adoptované, alebo ako sa dostalo k náhradným rodičom.
@magimary plne súhlasím aj s tým, že máme byť plne pripravení na problémy. Faktom však je, že na ne nie je pripravený podľa mňa nikdy nikto. Vždy to prekvapí a zarazí, keď sa problémy vyskytnú. My sme veľa písali predtým, neviem, či si pamätáš. Príprava je jedna vec, ale realita iná a je to sakra obrovský rozdiel. :( To bola len taká moja vsuvka od veci 🙂
@indiankaindi Nie som psycholog, takze sudim podla precitaneho, ale vela literatury na tuto temu s tebou nesuhlasi. Ci uz odlucenie od matky kvoli jej zdravotnym problemom alebo aj opustenie biomatkou, o ktorom sa dieta nedozvie, mozu mat nasledky na psychike.
@indiankaindi Myslíš, že je dobré ak sa o tom dieťa nedozvie?
Ja som zažila aj taký prípad, keď sa to dcéra dozvedela až ako dospelá a tak sa nahnevala na mamu, že zo dňa na deň od nej odišla a rok sa neozvala... Mama netušila kde a s kým je. Toto asi tiež nie je dobré.
@indiankaindi hej, jasne, že si pamätám na dievčatko 😉
...
hej, áno, myslím byť pripravení tak, že sa niečo môže udiať a nie nasadiť ružové okuliare v zmysle: "mne sa také nikdy nestane"
a keď to príde, tak riešiť (aj s odborníkmi, ak treba) a nie opäť zakrývať si oči s tým, že ono to samo prejde, nejako to dáme, tú chvíľu to vydržíme...
lebo takto to nefunguje...
ale to vieš, samozrejme.
...
ja som hlavne chcela povedať to, že tým, že traumu ako takú vytesním (ignorujem) sa nestane, že ona nikdy nebude (a v tomto prípade si ja teda myslím-a som o tom presvedčená, že trauma môže vzniknúť v každom období života, čiže aj prenatálne, aj natálne=počas pôrodu a bezprostredne po ňom, aj postnatálne),
a-áno, aj po dočasnom odlúčení po pôrode (o tom vedia rozprávať mamy detičiek, ktoré boli po pôrode v zlom stave a deti im niekoľko dní nepriniesli...) napokon presne preto sa teraz už aj pre malinké predčasniatka v inkubátoroch umožňuje klokankovanie, hoci je pre ne svojim spôsobom fyzicky nebezpečné... už sa skrátka vie, že odlúčenie je rovnako nebezpečné a tak i riziko vybratia z inkubátoru prevyšuje riziko odlúčenia a preto je im klokankovanie umožnené
jáj a ešte postreh k tomu, že u dieťaťa, ktoré sa o adopcii nedozvie sa podobné traumy nevyskytujú, hm...
príbeh zo života, ktorý poznám až príliš osobne (nestal sa priamo mne, ale mne blízkemu človeku):
chlapček adoptovaný ako 11mesačný, rodičia mu NIKDY nič nepovedali o jeho minulosti,
chlapček má 7rokov a každú noc nočné mory, kde sa mu sníva, že sa stratí v lese pri pníku a kričí a plače a volá na rodičov, kým si ho nájdu..., lebo ho tam niekto opustil... a budí sa zo sna s plačom, krikom a desom, lebo sa v lese bojí a je sám...
Dievčatá, začína to tu nadobúdať taký depresívny charakter....
Možno tu je veľa žien, ktoré rozmýšľajú o adopcii a týmito samými traumami ich akurát odplašime..
Tak ako biologické dieťa, tak aj adoptované dieťa môže aj nemusí mať nejaké problémy.... Príde mi to, že to už troška s tými traumami preháňate... Celkovo už len ten pojem trauma mi príde troška prehnaný... Problémy môžu, aj nemusia prísť, môžu byť väčšie, môžu byť menšie... Ale neupriamovala by som pozornosť na tie adoptované...
Veď takto odplašime veľa žiadateľov, čo sa zľaknú...
Adopcia je krásna, aj keď si vyžaduje veľa obety, tak ako aj biologickí rodiča veľa krát musia vynaložiť veľa obety...
Ja osobne ďakujem Bohu, že nám dal možnosť adopcie, bez detí mi bolo veľmi smutno, ťažko...a aj keď bývajú aj ťažšie situácie v správaní mojej malej, aj tak som šťastná že ju a malého máme a nedala by som ich za nič na svete... ( To len ako odkaz pre tých, ktorých sme možno vyplasili)
Chcelo by to už aj troška svetla a nádeje ❤️

@dia6 nemohla by si napisat viac, prosim? Akeho druhu problemy a ako sa vyriesili?