Sú pri adopcii uprednostňovaní neplodní rodičia?

Poznám matku, má už viac ako 70 rokov, dieťa si adoptovala počas komunizmu, malo 5 rokov, róm. Rok chodila za ním, aby sa spoznali. No v čase, keď adopcia už prebiehala, otehotnela. Odhovárali ju, no dieťa bolo nastavené, že bude adoptované, adopciu dokončila. Vydala sa a tehotná adoptovala toho chlapčeka.
Všetko v pohode prebiehalo, kým neprišla puberta. Pritom ona mala VŠ pedagogickú. Nevedeli si s ním rady. Dali ho na strednú školu vojenskú, aby získal disciplínu. Sexuálny pud veľmi silný už od 12 tich rokov. On jej vyčíta výchovu, do rodiny sa nezačlenil. Ako dospelý, aj keď pracoval, nikde nebol spokojný. Chodí ku psychologičke. Občas sa ozve, ale končí to tým, že jej vyčítal, že sa mu dosť nevenovala. Jej syn s ním tiež nemá vytvorený vzťah. Dodnes to všetko ona považuje za zlyhanie. Hovorí, že gény neoklameš, neprevychováš...

@andreatytler Ďakujem Vám.

@anonym_abb059 Myslim ze pocas komunizmu sa k adopcii a aj adoptovanym detom pristupovalo startup skolou. Dnes uz je to uplne inde. Teda neviem ci aj na Slovensku... Podstata je ze tam by vobez nemalo ist o snahu geny oklamat alebo prevychovat. Tam treba prijat fakt ze to dieta je ine, podporit ho v tej inakosti, pomoct mu zit s tou inakostou a to nemyslim len farbu pleti.

@andreatytler
Je to možné, ale ona mala pedagogické vzdelanie. So svojím bio synom má báječný vzťah. Zároveň tam zo strany adoptovaného zostala pre mňa až taká sebecká predstava. Že ona keď si ho zobrala, tak nemala mať vlastné deti a venovať sa len jemu - jej povedal. Oni mu dali rodinu, ale nie takú ako si on prial. A to ona je úžasná žena, kopec detí podporovala pracovne, po rokoch sa jej prihovoria - majú ju radi. No vzťah s ním ju neskutočne potrápil aj po rokoch. Mala som pocit, ako keby ju aj po rokoch citovo vydieral, dokonca ho na určitý čas aj úplne odpojila zo svojho života, lebo jej to ubližovalo. Bolo cítiť, že sa obetovala, zobrala si ho, lebo mu nechcela urobiť to, že si ho nezoberie, keď započala adopciu. Ale on to nikdy neocenil. Práve naopak. Občas si hovorím, že možno urobila chybu. Jemu to možno nepomohlo a jej vlastnej rodine to narobilo nemalé starosti. Ako tu už bolo neraz písané, že gény sa prejavia. Proste sa choval spoločensky neprístojne. Poradili jej to korigovať strednou školou, kde mal možnosť sa potom uplatniť, ale dostal tvrdší režim. Tým že išiel na strednú školu mimo domu, sa podľa mňa aj odcudzili. Chodil domov na prázdniny, sviatky... po škole už sa osamostatnil - pracoval mimo domu. Podľa môjho pozorovania, to že sa nezaradil do života, nenašiel si partnerku podvedome vyčítal práve jej. Jej vyčítal jeho spackaný život. Ona sa tým trápila. Všetko však ovplyvniť nevieme. Aj vlastné deti nie sú vždy úspešné, všetko predsa nemôže byť príčinou rodičovskej výchovy... Proste len poukazujem na to, že adopcia je krásna vec, ale rozhodne nie je jednoduchá, pre obe strany a nie len ich. Aj pre širšiu rodinu. Určite mať od začiatku psychológa a výchovného poradcu. Nastaviť správne hranice... Nik nemá patent na rozum a výchova vlastných detí je tiež náročná aj keď niektoré gény sú nám proste blízke, ale cudzie dieťa často nepochopíme...

Za mňa pri adopcii nie sú kľúčové možné diagnózy, ale to, že dieťa rodičia opustili. Dieťa si to nesie celý život, či chce, či nie. Novorodenec ostáva po narodení v podstate sám. Aj keď sa dostane čo najskôr k profi rodine, vždy je to nejaký čas. A toto práve to dieťa ovplyvní na celý život. Aj to, že už v tehotenstve bolo nechcené. A na toto musíš byť adoptívni rodičia sakra pripraveni. Obdivujem každého, kto si dieťa adoptoval. Naozaj. Poznám rodiny , ktoré deti dali na adopciu. Všetky ostatné mali na špeciálnej škole s mentálnym postihnutím, ktoré bolo organické. Jedna matka celé tehotenstvo pila. Poznám aj rodičov, ktorí si dieťa adoptovali. Aj takých, ktorí mali dieťa od malinkata a v puberte to začalo byť zle, veľmi zle. Ano, môže to byť aj v biologickej rodine, ale pri adopcii je šanca predsa len vyššia.

@anonym_abb059 Presne tak, psychologa hned od zaciatku. Ludia maju castokrat taku predstavu krasnej buducnosti, kedy daju dietatu rodinu a ono tym padom bude stastne a vdacne a rodicia spokojni ale nie vzdy to tak dopadne. Treba byt skutocne pripraveny na najhorsie a vediet ze to chcem aj napriek tomu ze to dopadne tak ze ma moje dieta bude neznasat a samozrejme dufat ze to dopadne dobre. Ale vsetky tie uspesne adopcie su nie nahodou. Je za tym vzdy obrovsky kus prace. Ovela viac prace ako je potrebnych na vychovu biodeti.
Skoda ze jej to nevyslo. Robila ako najlepsie vedela. Aj ked mala pedagogicke vzdelanie, nemusela vediet ako na to. V tej dobe bola adopcia o inom. Napriklad viem ze na Slovensku este ani dnes nefunguje otvorena adopcia, kedy ma dieta pristup k biorodicom podla toho ako sa dohodnu s adoptivnymi rodicmi a pritom vo svete je toto uz roky standart, lebo sa vie ze je to lepsie pre to dieta.

@anonym_645e40 Uplne so vsetkym suhlasim. Ta myslienka ze "mama ma dala prec" je navzdy v mysli kazdeho adoptovaneho dietata. Aj keby islo do adoptivnej rodiny hned druhy den po narodeni, ak sa potom dozvie ze bolo adoptovane musi sa popasovat s tou predstavou ze v urcitom momente ho vlastna biomatka dala prec. To je tak narocne na psychiku ze tie deti maju cely zivot obrovsku nevyhodu voci ostatnym detom. Chce to velmi silnu osobnost a vela podpory rodicov a okolia aby ho to nezasiahlo.
Este je tu moznost dietatu nikdy nepovedat ze je adoptovane, ale to je este horsie, lebo si tym rodic uplne podkope doveru.

@anonym_5a0a85 musím dať čiastočne za pravdu
Známy si adoptovali súrodencov dlho nemohli mať svoje deti
Dievča má 16 a už je tehotné od malička problémová
Chlapec tiež žiak stratený prípad
Netvrdím že každé adoptované dieťa je zlé alebo niečo ale pri vlastnom to rodič vníma inak , vtedy človek berie rodinu taká aká je ale pri adoptovanom by to mohlo byť iné

@andreatytler
O adopcii mi hovorila, že sa s dieťaťom rok stretávala. Čiže mala kontakt s dieťaťom. I to zavážilo, že i keď bola tehotná, tak si dieťa adoptovala, lebo adopcia už bola dlhšie rozbehnutá.
Aj mňa to mrzí, že im to nevyšlo. Kto vie či existujú štatistiky, ako tie adopcie v skutočnosti dopadli. Či už vzťahy v detstve, v puberte, či už v dospelom veku.
I deti z detských domovom majú rôzne životné príbehy, ale tiež neviem napísať či je nejaká štatistika ako adopcia dospela.
Videla som príbehy adoptovaných Rómov do škandinávskych krajín. Bolo adoptovaných niekoľko chlapcov. Vybrali sa hľadať svojich bio rodičov. Bol to pre nich silný zážitok. Niektorí to neustáli. Niektorí si uvedomili aké mali šťastie, že sa z tých hrozných pomerov dostali preč...

@anonym_b88158 Mohla by som ťa poprosiť , či by si mi neodkopirovala ten článok. Nemám HN predpaltené a veľmi rada by som si ho prečítala. Díky

Ja len ze-velmi vam to prajem ❤️

@anonym_ac1ca1 Ďakujem Vám.

@anonym_abb059 Mslim ze dieta co vyrastlo v detskom domove to ma najhorsie takze urcitim sposobom mu pomohla. Bez nej by mozno skoncil v base ale mrtvy.. Myslim ze vela adoptivnych rodicov si mysli ze tie deti pochopia uz od mladeho veku ake maju stadtoe ze su adoptovane a teda sa budu snazit mat s rodicmi dobry vztah, ale to dieta ma tak vela nalozene na psychike ze toto si nedokaze uvedomit.

@zazka666 to je článok staršieho dáta, už nemám predplatené. Ale ak dáš do google alebo youtube Tereza Boučková nájdeš toho viac. Napísala knihu o tom adopčnom pekle s chalanmi Rok kohouta. Zlomilo ju to aj jej rodinu. Chudák ich biologický syn 🫣Veľmi si ju vážim, ako s tým dokázala ísť na verejnosť nahlas a bez prikrášlenia. Lebo ak v spoločnosti vyjadríš nesúhlas s adopciou a odôvodníš prečo nie xy milión dôvodov, väčšina ťa odsúdi, je to spoločensky nežiadané. Väčšina sa tvári ako morálny Boh a Matka Tereza, popiera reálne problémy v adopcii. Tie deti za to nemôžu, ja sa však mám rada natoľko, že toto by som sebe nikdy neurobila. V okolí čo viem a poznám, od mala problémové deti, krádeže, polícia, alkohol, drogy, bandy, úteky. Neverím, že to adopční rodičia 1000x neoľutovali. Určite sú aj vydarené adopcie , ruku na srdce, kto normálny sa zriekne dieťaťa? Bájkam o zúfalej vysokoškoláčke, ktorá nebola na dieťa a výchovu pripravená, čestne a zodpovedne dieťa donosila a porodila, darovala život a spravila neplodný pár šťastným neverím.

@andreatytler moja rodinná známa, psychologička si adoptovala 2 chlapcov, bratov. Chlapci dostali lásku, výlety, šport, umenie, možnosti, vynikajúci štart do života. Dnes sú z nich trosky, alkoholici, exekúcie, 1 žije kdesi v CZ v nejakom ghete, ozve sa keď je totálne na mizine, o druhom dlho nevie kde sa nachádza. Ona? Psychiatrický pacient, áno z nich a vyjadrila sa, že v živote by to už neurobila. Roky života, energiu a jej zdravie jej nikdy, nikto nevráti. Je mi jej neskutočne ľúto, je to fajn žena, chcela vždy dobre, zachrániť 2 životy, dať šancu, verila tomu, bohužiaľ zbytočne.

@anonym_b88158 Už som si dala do poznámnky, že si požiačiam od nej tie knihy. Len som bola zvedavá na jej osudy hneď.

@anonym_b88158 Ano, presne takato vie byt adopcia. Je to skoda ze to tvojej znamej nevyslo. Adopcia surodencov je extra narocna, lebo tie deti sa zomknu a drzia spolu a tazsie si vytvoria vztah s rodicom, lebo maju jeden druheho.
Preto by mali byt vsetci ludia co zvazuju adopciu informovani o vsetkych moznych problemoch a o tom ake narocne to moze byt.

@andreatytler pointa nie je v tom, že sú deti 2 a zomknú sa proti adoptívnym rodičom. Pointa a pravda je, že z akého prostredia deti boli počaté, vynosené a z akých podmienok pochádzajú. Vysoká, veľmi vysoká šanca, že gény nepustia 🤷‍♀️ Len samé problémy.

Mám okolo seba viac rodín s adoptovanymi deťmi a tie s romskymi či poloromskymi dopadli vždy zle.

@anonym_b88158 Urcite aj to. Odporuca sa adoptovat dieta rovnakej rasy a to vobec nie je rasizmus. To dieta to ma lahsie ked ma rovnaku farbu koze ako ostatni clenovia rodiny, lahsie sa s nimi identifikuje a ma pocit ze lepsie zapadne. Tiez ti rodicia, nemusia vediet vela toho o tej inej kulture a nemozu ju dietatu patricne ukazat a tak sa snazia z neho vychovat dieta svojej kultury.

@andreatytler je jedno akej rasy, pôvod z patologického prostredia hrá najväčšiu rolu. Biologická matka, otec alkoholici, prostitúcia, drogy, násilie, bitky....dieťa môže byť slovák ako repa, ale ak bolo splodené s 2 gr heroínu v krvi rodiča, plus genitálny herpes k tomu, podvýživa, nízky hygienický status, donosené a porodené, zázrak to veru nebude. Väčšinou sa tie deti rodia s abstinenčnými príznakmi, predčasne, fetal alkoholový syndróm, afektívne zachvaty. Ty môžeš pochodiť všetky ordinácie, terapie bohužiaľ. To dieťa si to nesie celý život. Poškodenie CNS často nezvratné. Preto by som si nikdy neadoptovala dieťa.

Som v podobnej situácii. Lekári ti dopredu nezaručia aké budeš mať následky aj keby chceli. Vždy bude niečo čo prekvapí. Už mám nejaké operácie za sebou a musela by som ísť na tretiu, lenže už mám svoje zažité a presne tie reči lekárov: vlastné je vlastné. Ale hlavne moje telo je vlastné! Kto mi ho nahradí? Do toho som si nebola nikdy úplne istá či chcem vlastné dieťa. Na druhej strane k cudziemu dieťaťu si viem rýchlo vytvoriť vzťah, hlavne ak vie už aspoň chodiť. Navyše, každý kto dnes pracuje s deťmi vie,že dnes sa rodí už veľa detí s ľahšími ochoreniami aj bio rodičom. Preto argument, že gény robia veľa podľa mňa už nie je taký silný ako kedysi.

@anonym_2c3890 Veľmi sa mi páči tvoj argument, že aj tvoje telo je vlastné. Ak si máš silou mocou zhumpľovať telo a výsledok nie je istý, je lepšie ísť od toho. Tie dávky liekov, ani neustály stres nie sú sranda. Ale v prípade ak uvažuješ o dieťati, je veľmi dôležité si zobrať čo najmenšie dieťa. Určite nie rómske, ani polorómske. Proste tieto deti v našom regióne hľadajú svoju identitu a obrátia sa proti bielym rodičom. My nechápeme ich a oni nechápu nás. Nevravím to len tak, že som si to vycucala z prstu. Dokonca ani niekoľkodenné dieťa už nie je nepopísaný list. Bolo 9 mesiacov v inom tele. Nepozná tvoj hlas ani vôňu. Nejdete v jednej tónine. Nesie si traumu z odmietnutia bio matkou. Je dôležité sa na UPSVaRe pýtať na biorodičov. Aj dôvod vzdania sa dieťaťa. Jednoduché to ale nie je . Nik ti nepoďakuje, čo si spravila pre to dieťa , dokonca ani to dieťa. Nik ti to neuľahčí. Ak sa dieťa bude odlišovať a nepodarí sa všetko, zlízneš to ty. Žiadnu pomoc nečakaj. Ani okolie, ani štát už po tebe neštekne. Nerozplývaj sa nad bábätkom, skôr si pomysli, na to, aké bude v puberte. Či budeš vedieť zvládnuť to jeho: Ty nie si moja mama!

@anonym_autor Kopírujem rovnakú odpoveď, akú som už písala inej respondentke. Nejdem ťa odhovárať, ale upozorňujem ťa, nie je to jednoduchá ani vďačná úloha. Ale v prípade ak uvažuješ o dieťati, je veľmi dôležité si zobrať čo najmenšie dieťa. Určite nie rómske, ani polorómske. Proste tieto deti v našom regióne hľadajú svoju identitu a obrátia sa proti bielym rodičom. My nechápeme ich a oni nechápu nás. Nevravím to len tak, že som si to vycucala z prstu. Dokonca ani niekoľkodenné dieťa už nie je nepopísaný list. Bolo 9 mesiacov v inom tele. Nepozná tvoj hlas ani vôňu. Nejdete v jednej tónine. Nesie si traumu z odmietnutia bio matkou. Je dôležité sa na UPSVaRe pýtať na biorodičov. Aj dôvod vzdania sa dieťaťa. Jednoduché to ale nie je . Nik ti nepoďakuje, čo si spravila pre to dieťa , dokonca ani to dieťa. Nik ti to neuľahčí. Ak sa dieťa bude odlišovať a nepodarí sa všetko, zlízneš to ty. Žiadnu pomoc nečakaj. Ani okolie, ani štát už po tebe neštekne. Nerozplývaj sa nad bábätkom, skôr si pomysli, na to, aké bude v puberte. Či budeš vedieť zvládnuť to jeho: Ty nie si moja mama!

@anonym_autor Nie je nik uprednostňovaný.

@anonym_b88158 Jednoznačne treba hovoriť aj o odvrátenej stránke. Spomenúť, tak ako pri investovaní, že je s tým spojené určité riziko. Že nie vždy to vyjde a budú všetci šťastní a vďační. Určite je krásne podať pomocnú ruku, otvoriť srdce a náruč, ale nie každý na to má. Lebo to si vyžaduje nielen celú rodinu, ale aj pomoc zvonka, okolia, štátu. A náš štát akonáhle odovzdá bremeno do iných rúk, sa za ním už skoro neobzrie. Takže títo rodičia sa trápia dalej sami. Možno sem tam začujú, akí sú dobrí ľudia, aký krásny skutok urobili, ale hoby im to pomôže, ked ide do tuhého.

Pri Nitre, roky rokúce stojí pri Zlatomoraveckej ceste prostitútka. Pár rokov dozadu bola tehotná. Na nejaký mesiac odišla a vrátila sa ďalej do svojej služby bez brucha. Takže dieťatko zrejme šlo na adopciu. Neviem, no. Môže byť túžba po dieťati akákoľvek veľká, keď túto ženu vidím, neviem si predstaviť, že z jej dieťaťa sa raz stane nejaký inteligent. Otec dieťaťa? Ani Boh nezna.
Kamarátka z VŠ mala tiež "sestry" v pestúnskej starostlivosti, prišli do puberty, gény volali, boli poloromky. Utekali k svojim. Dnes všetky tri biologické deti nechodia k svojim rodičom, nikdy sa cez to pestúnstvo a život s tými dvoma podarenými dievkami nepreniesli.
Každopádne držím palce, nech sa rozhodneš akokoľvek.

Ženy, ako som písala vyššie - s manželom sa chceme o niekoho starať, poskytnúť mu domov na tak dlho, ako o to bude stáť. Ani jeden z nás si nerobí nádeje, že naša rodina bude súdržná po celý život alebo že nám dieťa bude vďačné. Ak sa tak stane, budeme radi. Ak nie a dieťa sa "popsuje", tak budeme radi aspoň za tie roky, ktoré boli pekné.

@zazka666 Na iné etnikum si netrúfam, zaváhala som pri miešanom, manžel to stopol čiže sa mentálne nastavujem na roky čakania. Neočakávam, že to bude bez problémov. Na druhej strane, v bio rodine ti štát tiež nepomôže. Máme prípady a tam je jedno, že je to je vlastná krv, keď sa správajú individualisticky a sme v mnohom rozdielni. Akonáhle rodina je zahltená vačsinu života svojimi problémami, tak sa kazdý môže uzavrieť do ulity. Naopak, niekedy sa stáva, že cudzí ti je bližší. Mňa ako ženy, čo nemá potrebu mať biologické dieťa predstava pubertálneho dietaťa ako vzdoruje, že nie som jeho mama natoľko nevyrušuje ako možno takú klasickú ženu. Ale jasné, ešte nemám skúsenosť. Mám skúsenosť akurát s mnohými cudzími deťmi v školstve. Aj cez to náročné mám k nim vzťah, lebo je postavený na rozhovoroch a snahe o pochopenie ich životov.