• Prihlás sa
  • Registrácia nového člena
  • Získaj PLUSPRO
  • Odporúčame: Mojasvadba.skModrastrecha.sk
  • Prihlás sa
  • Registrácia nového člena
  • Získaj PLUSPRO

Ako sa zmieriť s bezdetnosťou?

5. septembra 2016 
Ahojte. Zakladám túto tému, pretože som žiadnu obdobnú nenašla, myslím si však, že sa touto otázkou zaoberá veľa babeniek.
Nie je mojím cieľom, aby sme tu riešili možnosti ako mať dieťa, na to je tu množstvo iných tém. Ide mi o to, aby sa tu mohli vyjadriť tie, ktoré podstupujú IVF a kladú si aj túto otázku, ale aj tie, ktoré svoje snažilkovanie neúspešne ukončili a teraz stoja pred otázkou - čo ďalej, ako sa s touto skutočnosťou zmieriť - tak ako my.
19. júl 2008 o 21:24  • Odpovedz  •  Páči sa mi to (1)
ajoj mirush..ja by som sa asi s tym nikdy nezmierila..idem na 2 ivf..ale myslim,ze sa to podari..ale ak by predsa nie..skusim aj po 3-4-5 krat a dost..motno iba do 4 ivfka---kedze je to nakladne...a potom to vyriesim adopciou...dievcatko...ktore bude mat par dni-tyzdnov...snad to vyjde,... :frowning2:
19. júl 2008 o 22:54  • Odpovedz  •  Páči sa mi to
podle me to zalezi na povaze, nekdo se s tim smiri snadno, nekdo zase se s tim nevyrovna vubec, bohuzel univerzalni recept asi neexistuje. My jsme se s tim vyrovnali celkem brzo, tusili jsme, ze problemy asi nejake budou, jeste pred tim, nez jsme zacali snazilkovat. Samotnou me prekvapilo, ze to pro me bylo docela jednoduche, i kdyz jsem dite vzdycky strasne moc chtela, tak mi nejak nevadi, kdzy biologicke mimco mit nebudu, i adoptovane pro me bude moje.... Mozna i proto jsme se rozhodli proti IVF a jdeme rovnou do adopce :slight_smile:
20. júl 2008 o 00:16  • Odpovedz  •  Páči sa mi to
Pridám sa...
.. neviem si predstaviť život bez detí...neviem, či by som sa s tým niekedy zmierila, myslim, že budem stále dúfať a dúfať, že sa to podarí... aj ked nám už 2x stopli IVF...ja som bojovnik odmala.. verime, že sa snad k tomu jednému dieťatku dopracujeme..a ked to nepôjde budeme to riešiť adopciou...
20. júl 2008 o 00:18  • Odpovedz  •  Páči sa mi to
Pár slov...
tictac- úprimne ťa obdivujem, že si neskúsila aspoň 1x IVF
Mňa na jeseň čaká 1x IVF, po dvoch neúspešných IUI, momentálne sa nesnažím mať žiadne pozitívne ani negatívne pocity ohľadne výsledku, nechám sa prekvapiť a o ďalšom postupe sa rozhodnem potom.Čo však viem už teraz je to, že adopciou to určite riešiť nebudem. Som ochotná napriek obrovskej túžbe po dieťati sa po viacerých pokusoch a mnohých rokoch zmieriť s bezdetnosťou. MOžno nie som dosť zrelá na adopciu, ale bolo by to pre mňa vždy cudzie dieťa. :frowning2:
20. júl 2008 o 00:30  •  2 deti  • Odpovedz  •  Páči sa mi to
Ja momentalne nieco podobne riesim a viem, ze adopciu by som nikdy nepodstupila, nemala by som k tomu dietatu vztah(viem preco, ale to tu nebudem rozvadzat) Neviem ako sa s tym zmierim ani ci to bude lahke, ja som o.k. len moj partner nie.No cas snad vsetko vylieci.....
20. júl 2008 o 00:40  • Odpovedz  •  Páči sa mi to
Ahoj holky,já podobnou věc neřeším,ale už jsem o tom i přemýšlela...co by kdyby. Chtěla jsem jen říct,že mám kamarádky,kterým se nedaří a nepodstoupí IVF ...říkám si proč? Protože další kamarádky,které otěhotnět nemohly,tak otěhotněly,byť po 4. IVF.Jedna má krásná dvojčátka!
Je to každého věc a chápu,že někdo to nepodstoupí.....ale třeba Petro, proč bys adopci nepodstoupila,to nerozumím.Já věřím tomu,ža láska se dá cítit i k nepokrevnímu dítěti. Vybereš si tedy raději život bez dětí? Je to každého volba,já bych ke svému miminku,které čekám chtěla časem ještě jedno děcko adoptovat.
20. júl 2008 o 09:50  • Odpovedz  •  Páči sa mi to
Ahojte. My sme sa pokúšali už asi pred 4-5 rokmi a na vianoce som skrvacala. Povedali sme si dosť, práve pre preklakané vianoce. Vydržali sme to nejaký čas ale veľa sme pracovali. Teraz sa o to pokúšame znova a neviem si ani len predstaviť, žeby to nevyšlo. Znova by som sa asi zahrabala do práce. Ale ako dlho by to vydržalo tentokrát? To neviem.
20. júl 2008 o 10:10  • Odpovedz  •  Páči sa mi to
pridam aj nazor..o adopcii by som uvazovala az vtedy, keby bol naozaj niekto z nas neplodny, ale kedze lekarska veda pokrocila a stale je tu moznost mat vlastne dieta..hoci jedna strana by bola darcovska..
a kym mam maternicu, chcem zazit ten zazrak a citit vo mne ako rastie dieta...
ale je naozaj je tazke sa vzit do situacie tych ludi pre ktorych je toto rozhodnutie nevyhnutne.A poviem vam, to musia byt velmi silni ludia.. ja som v tomto slaboch, budem skusat dovtedy kym nebudem v prechode:slight_smile:
ak je aj minimalna sanca mat vlastne dieta-tak tak by som sa jej nevzdala :zipper_mouth:
obdivujem vsetky silne zeny tu na konikovi :zipper_mouth:
20. júl 2008 o 10:35  • Odpovedz  •  Páči sa mi to
Ahoj, holky, nedá mi to a musím se taky přidat... Máme s manželem dvě adoptované děti a zaposlední rok a půl jsem neustále chodila po doktorech a zkoušela, zda nakonec přece jen neotěhotním. Nestalo se. Po šesti nezdařených IUI přišel okamžik, kdy jsem si řekla dost. Nedokážu už před sebou dál valit ten balvan zklamání. Navíc jsem už dost stará. Neznamená to ale, že jsem se svou "biologickou bezdětností" smířená. Celý život toužím po tom, nosit v břiše dítě... A pokud jde o adopci - k našim holkám jsme si vytvořili pouto hned, neuměla jsem si představit, že bychom zůstali sami. Někdy mi přijde úplně absurdní, že je porodil někdo jiný než já. Tohle má ale každý jinak...
Co ale fakt nevím, je, jak se s tím vyrovnám, že za pár let přijde přechod a já už nikdy nepoznám to nejkrásnější - držet v náručí miminko, které jsem nosila 9 měsíců v sobě a sama ho přivedla na svět.
20. júl 2008 o 10:45  • Odpovedz  •  Páči sa mi to
Ahoj starusko, vůbec bych neřekla,že holky nejsou tvoje! Ano,je krásné nosit v bříšku děťátko,porodit ho a cítím to opravdové mateřské pouto od začátku.Ale pokud to nejde,je stejně nádherné,přivést si domu děťátko,byť si ho neporodila Ty.Můžu se jen zeptat....pokud Ti to nevadí,jak byly holčičky velké,když si je adoptovala? Já mám sen adoptovat jedno malé děťáko, přestože jsem neměla problém s otěhotněním a svůj poklad zatím nosím pod srdcem,ikdyž ne bez komplikací - ale i to k těhotenství patří.Chtěla bych dát štěstí tvorečkovi,ke kterému svět od malička nebyl tak štědrý.Ikdyž nejsem žádný samaritán,vím,že porodit bych chtěla jen jedno děťátko, druhé si pořídit adopcí.Jak moc je to složité?
20. júl 2008 o 11:07  • Odpovedz  •  Páči sa mi to
Ja som chcela adoptovať a manžel nechce. Bojí sa ak s dieťatkom niečo bude, že si budeme dávať otázku prečo sme si vzali práve toto bábo. Nevie pochopiť, že aj nášmu môže niečo byť. Nemôžem ho presvedčiť. :frowning2:
20. júl 2008 o 11:19  • Odpovedz  •  Páči sa mi to
Pink blossom, holčičky byly maličké, jedna měla 16 a druhá 19 dní, vezli jsme si je domů rovnou z porodnice. Ale to už bylo dávno, nyní jsou myslím zákony jinačí...
Marcelko, muži to mají s dětmi jinak než my, to jsem pochopila už dávno. Hodně jsme o tom s manželem mluvili, vlastně celý náš společný život vedem tuhle diskusi. Oni to necítí tak jako my, tu nesmírnou fyzickou a citovou potřebu. Nemysli, taky jsem musela vyvinout určitý nátlak - kdybych to neudělala, jsme bez dětí. A teď je můj muž moc rád, že holky máme :wink:
20. júl 2008 o 11:32  • Odpovedz  •  Páči sa mi to
ďakujem. Dúfám, že jedného dňa sa dočkám drobčeka či už svojho, alebo adoptovaného. Mať aspoň jedno dieťa. Áno. Určite je veľmi krásne vynosiť a porodiť vlastné dieťa, ale je veľmi vzácne mať aspoň jedno aj keď adoptované. Teraz sú zákony pri adopcii postavené dosť prísne a manžel je bývalý alkoholik a tak nemáme šancu. Tiež som veľmi chcela také malinké, ktoré by sme si od samého začiatku vychovávali sami. Ale čo už. :cry:
20. júl 2008 o 11:46  • Odpovedz  •  Páči sa mi to (1)
Starusko,tak to je krásné, dnes je bohužel zákon opravdu jiný. Má kolegyně čekala dva roky,nakonec to vzdala.Marcelko,budu držet palečky!!! :wink:
20. júl 2008 o 11:48  • Odpovedz  •  Páči sa mi to
Marcelko, neztrácej hlavu, zkoušela ses už informovat na příslušných úřadech?
20. júl 2008 o 11:49  • Odpovedz  •  Páči sa mi to
Ďakujem vám veľmi pekne za podporu. Na úradoch som skutočne ešte nebola, lebo tí, trorí sa o to pokúšali už vedia, že to nemá význam a mám to práve od takých ľudí. Ale ostáva faktom, že život bez dieťatka si neviem predstaviť. A až jedného dňa prídem o manžela (je odo mňa o 14 rokov starší a má zdravotné problémy, len lekári nevedia čo), tak sa asi zbláznim.
20. júl 2008 o 11:56  • Odpovedz  •  Páči sa mi to
Marcelko,já myslím,že pokud je manžel vyléčený a dá mu na to posudkový doktor papír,neměl by být problém snad! Holt v životě může ujet každý.Já být Tebou,taky se informuji...
20. júl 2008 o 11:56  • Odpovedz  •  Páči sa mi to
Tak pokiaľ mi to nevýde s IVF, tak sa pôjdem informovať. Manžel je vyliečený. Už 10 rokov ani kvapka alkoholu. Dokonca ani nealkoholické pivo. A je rozkošný. Myslím, že by z neho bol úžasný ocko.
20. júl 2008 o 11:58  • Odpovedz  •  Páči sa mi to
Tak vidíš, k tomuhle úřednice určitě budou přihlížet. Ty, se kterými jsme se setkali my, byly opravdu vstřícné - jim opravdu záleží na dětech a na tom, aby zbytečně netrčely v kojeneckých ústavech. Budu vám držet palce, ať vám to vyjde!!! :slight_smile:
20. júl 2008 o 12:00  • Odpovedz  •  Páči sa mi to
Ďakujem si veľmi zlatá. Držím plčeky aj ja Tebe, aby si skutočno mohla vynosiť svoje vlastné bábo. :dizzy_face:
20. júl 2008 o 12:02  • Odpovedz  •  Páči sa mi to
autor
Ahojte. Ospravedlňujem sa, ale dostala som sa k PC až teraz. Ďakujem vám za vaše názory, s niektorými sa stotožňujem viac, s niektorými menej, ale veď každý sme iný, každý má inú situáciu a tiež, človek nikdy nevie, čo život prinesie, čo sa zmení.
U nás je situácia taká, že po neúspešnom skúšaní sme začali pátrať po príčine a chceli sme ísť na IVF. Čiastočne problém u mňa, zväčšej časti u manžela, ale nič, čo by sa nedalo s IVF obísť. Keď som mala začať stimulovať, prišli mi náhle bolesti, vyšetrenia, operácie. Nič sa nezistilo. Po pár mesiacoch sme chceli skúsiť znova, ale aké bolo naše prekvapenie, keď sme zistili, že manželovi sa náhle zhoršil spg. A po kontrolnom bola skonštatovaná azoospermia. MESA/TESE by podľa lekárky nepomohla. Takže po 2 rokoch psychického stresu a dúfania a vyšetrení a pendlovaním medzi - nie a áno, s výhliadkou akú máme, s tým, že sme samoplatci a mohli by sme si dovoliť len jedno IVF a to by tak či tak nemuselo vyjsť, sme to ukončili.
Samozrejme, že máme možnosť darcovských spermií. Túto možnosť si však nevieme predstaviť. Pre niekoho je to dobré riešenie, ako spomínala aj Lauritka, a ja to chápem a rešpektujem. Pre nás nie. Viem, že by manžel mal vždy v hlave to, že to nie je jeho. Keď, tak adopcia. Najprv odmietal, ale teraz sme sa dohodli, že ideme zistiť možnosti. Nevidíme to veľmi ružovo. Bývame v zahraničí, čakacie doby sú brutálne, o financiách ani nehovorím. A dostať novorodenca, čo by prichádzalo do úvahy ako jediné...snívajte s nami. Ale zistíme si.

Tictac-chápem vaše rozhodnutie - žiadne IVF. Veľmi dobre dôvodom rozumiem. Je to hrozný psychický stres s nejasným výsledkom.
Chápem aj Zuzali a Petru, že odmietajú adopciu. My stále váhame. Ja viem, že pre toho, kto dieťatko chce, nech sa deje čo chce a je ochotný urobiť čokoľvek na svete, to nie je problém. My musíme zvažovať viacero vecí.
Môj manžel je tiež o dosť starší, ako u Marcelky. Aj to by mohol byť veľký problém u adopcii.

Veľmi som chcela zažiť ten pocit, že vo mne rastie nový život...ale nepodriadim tomuto môjmu snu môj vzťah, mnoho rokov. Moje osobné rozhodnutie je - zvládnuť zmierovacie obdobie, objednala som si 2 knihy zaoberajúce sa touto tematikou, musím si vytýčiť iné ciele a plány do budúcnosti. Verím tomu, že život bez dieťaťa nie je o nič horší. Je proste len iný.
20. júl 2008 o 13:32  • Odpovedz  •  Páči sa mi to
autor
Prajem vám, čo ešte skúšate, aby ste sa predsa len dočkali... :wink: Či už vlastného alebo adoptovaného. Veľa sily do boja.

Otázka na tie, ktoré sa rozhodli ostať bezdetné... ako ste sa s touto myšlienkou zmierovali? Čo vám pomohlo, našli ste pokoj v duši? :confused:
20. júl 2008 o 13:41  • Odpovedz  •  Páči sa mi to
Ahoj mirusch. Chápem Tvoje rozhodnutie. Ani ja by som neriskovala vzťah, aj keď túžba po bábätku je neopísateľne silná. Držím vám palce, aby ste to, že ste ostali len dvaja, až tak veľmi nepociťovali. Veď sú aj také páry a je ich dosť veľa.
20. júl 2008 o 13:42  • Odpovedz  •  Páči sa mi to
autor
Marcelka ďakujem. Len ma trošku straší vek môjho manžela. Veď ako si sama písala....že zrazu ostanem sama a potom čo... Ale radšej treba asi veriť v mnoho spoločných šťastných rokov, nikto nevie, čo sa stane a prečo sa deje to, čo sa deje.
A navyše, počula som názor, že štatistiky niekto predsa robiť musí :sweat_smile:
Vy ste sa o adopciu pokúšali alebo isto vieš, že nemáte šancu?

Už ste sa niekedy zamysleli nad tým, či to, že nemôžete mať dieťa, môže byť aj na niečo dobré, že to má určitý zmysel?
20. júl 2008 o 13:53  • Odpovedz  •  Páči sa mi to
autor
Aha, práve som si prečítala, že ste ešte neskúšali...A nechcete predsa len skúsiť?
20. júl 2008 o 13:55  • Odpovedz  •  Páči sa mi to
Zatiaľ sme sa o adopciu nepokúšali. Mám na príslušných úradoch známu a ešte keď sme boli pred svadbou len tak z reči do reči som sa to tak dozvedela. Od vtedy sa to zmenilo, ale neverím že povolili. Skôr sprísnili. A áno, zamýšľali sme sa nad tým, či to má nejaký dôvod. Vieš, veľa párov sa potom rozchádza keď nemôžu mať deti a ja si myslím, že je to skúška. A dokonca som presviedčala mažela, že možno je to práve preto, aby sme lásku a domov dali niekomu kto to nemá. Ale to mi manžel nevzal. Ale keď som ho po pôrode švagrinky presvedila znova do sanatória, tak som neváhala a začala hneď vybavovať. A teraz už pôjdem na stimuláciu. A ak to nevýde, tak potom neviem čo budem robiť, lebo aj to stojí peniaze a na ďalšie IVF mať nebudeme. A potom ho už nepresvedčím. On je zmierený s tým, že ostaneme dvaja. A ja sa o to snažím. Ale radšej nech by nám to vyšlo.
20. júl 2008 o 14:02  • Odpovedz  •  Páči sa mi to
autor
Marcelka, tak vám veľmi prajem, nech vám IVF vyjde!!! :dizzy_face:
My sme mali tiež len jeden pokus a ani k nemu sme sa nedopracovali :pensive: Cítila som sa celý čas, akoby som plávala proti prúdu, proste nič nevychádzalo. Zrejme to pre nás nie je teda správna cesta. Hovorím si, čo keby sa niečo stalo? Mne? Dieťaťu? Čo keby bolo postihnuté...Možno sme ostali uchránení od väčších hrôz. ktovie.
20. júl 2008 o 14:26  • Odpovedz  •  Páči sa mi to
Mám známe.....Niektoré už dostali bábätká......Po 2 rokoch ich mali.....Teraz si to vybavujú další známy,majú vybavovačky a chcú tiež bábätko.Tiež ho dostanú po 2 rokoch zhruba.Záleží v ktorom kraji bývajú.Nieje to už také prísne že...musí mať vlastnú izbu atd...Už ho dostanú aj taký,čo majú 1-izb.byt.(Vlastne aj zato,že teraz je taká doba,že štát sa tak trochu viac manej zbavil povinnosti starať sa o vela opustených datí)Staršie deti dostanú páry velmi rýchlo,ale bábätká až tak za 2 roky-o tie je najväčší táujem.........Idem na 2 IVF a tiež sme rozmýšlali čo ak...budeme musieť adoptovať.Môj muž zatial nechce....ale po čase môže zmeniť názor.No a ja?Ak chcem niekoho vychovávať a starať sa onho a dávať mu lásku-na tieto potreby mi zatial bohato stačí môj pes.(tiež sa to môže po čase zmeniť-neviem.Nikdy nehovor nikdy.)Ale momentálne mám potrebu a túžim mať dieťatko v brušku a neskôr na nom hladať podobu.....po kom má očká?...ústočká?....povahu?....Po mne?Po mužovi?.................Vela vecí treba v živote najprv zažiť a potom to pochopiť. :frowning2: Vela vecí som pochopila neskôr a zmenila názor na vzniknuté situácie.....Zatial to cítim všetko takto,ale môže sa lahko stať,že nám nevýjde ani 3IVF a budem rozmýšlať úplne inak. :slight_smile:
20. júl 2008 o 14:29  • Odpovedz  •  Páči sa mi to
autor
Cikyta. Ďakujem ti za tvoj názor. Info si zistíme a uvidíme. A tiež vám držím palce, nech vám to vyjde, aby si mohla mať svoje bábatko. :dizzy_face:

V tejto téme mi však nešlo úplne o to, ako adoptovať a pod. Skôr o to, či ste sa zamýšľali nad tým, ako by ste sa a či by ste sa vedeli zmieriť s bezdetnosťou. A tie, ktoré sa zmieriť musia, lebo už vzdali boj s IVF a prírodou, alebo majú iné dôvody, bola to ich voľba...čo im chodí hlavou, či je vôbec možné sa s tým zmieriť, čo pomáha.... :pensive: :confused:
20. júl 2008 o 14:57  • Odpovedz  •  Páči sa mi to
Vieš mirusch.....Ked mi povedali,ako vážne som chorá ja,aj môj muž....chvílu plač...ale zmierila som sa s tým.(Dokonca si už občas dokážeme s mužom na tú tému robiť aj srandu-psychicky je smiech najlepší liek) Ked nám nevyšlo 1 IVF-znovu chvílu plač a zase sme s tým zmierení....musíme,lebo by sme zošaleli.Teraz sme v druhej stimulácii o IVF a uvidíme......(Ak to nevýjde....ani mrazáčikovia nebudú....dalšie IVF bude za pár rokov-2-3 roky)Trikrát a dosť.Potom sa začne vážne u nás premýšlať o adopcii.Ale ešte pred adopciou si plánujeme kúpiť väčší byt-či dom a chcem si dať do poriadku laparoskopicky endometriozu a zrasty a ete sa s partnerom vziať.Proste,treba si robiť vždycky plány dopredu,aby sme mali prečo žiť a prípadné neúspechy lepšie znášať.Dakujem osudu,že mi priniesol do cesty muža,ktorý je jediný na svete,s ktorým som ochotná podstupovať všetky trampoty ohladom IVF a s čistou hlavou riešiť všetko zlé,čo nás stretlo.Dakujem,že mám pri sebe tak silnú osobnosť s ktorou máme medzi sebov VELKU LASKU-ktorá je najdôležitejšia na svete! :wink:
20. júl 2008 o 15:42  • Odpovedz  •  Páči sa mi to
Choď na stranu:   Zruš
Tvoj príspevok