Ako presvedčiť muža na druhé bábo?

@meusicka skus si este raz precitat s porozumenim co pisem: A tu sa dostavane k pointe- nech ma jeden z paru akykolvek dovod do dalsieho dietata neist, ten druhy by to mal respektovat a zariadit sa podla toho. Teda bud akceptovat alebo ak je to pre neho neakceptovatelne odist za takehoto vztahu, nakolko tie vycitky preco nie ked ja som chcela budu vztah nicit.

Takze ja nepisem, ze ona to musi akceptovat. Moze sa zariadit aj tak, ze vztah kde sa nevedia zhodnut na podla mna velmi podstatnej veci ukoncit a mat dieta s niekym, kto bude po nom tuzit rovnako ako ona.

@esther03 súhlasím...jednoznačne to však platí keď nemajú žiadne dieťa, keď ale majú už jedno a muž nechce druhé, tak je ťažké odísť...sú predsa rodina a každá si poriadne rozmyslí, či "rozbije" rodinu alebo radšej svoju túžbu potlačí...

@meusicka, moj osobny nazor je, ze je lepsie zmierit sa s neexistenciou dietata ako ked by sa muselo to dieta ucit zit s odmietanim zo strany druheho rodica. Fakt si neviem predstavit, co vnutri preziva zena, tuziaca po dalsom dietati po boku muza, ktory to radikalne odmieta. Neviem, co by som robila v takom pripade, ci by to vztah vobec ustal. Ale myslim si, ze uz narodene dieta a existujuci muz maju prednost pred mojou tuzbou.

@salamistka ano, o tom hovorim, je to otazka priorit...spravne univerzalne riesenie neexistuje. Neda sa niekoho donutit mat dalsie dieta.

@esther03 Jednoznacne je to o oboch, takisto ako je to vo vztahu. Proste ked to ma prist tak to pride. Ja som sa s manzelom v minulosti o babatku rozpravala, vsetko sme pekne planovali. A uz som v tom 🙂 A takto isto to funguje aj pri druhom, tretom, ... Ked sa o tom rozprava tak sa casom pride nato, ci dalsie dietatko ano alebo nie.

@jeltica to asi nemalo byt pre mna ci?😉

@zuzulk nijako, na to musia byť dvaja, ak muž nechce, asi vie prečo.

@zuzulk ako ho presvedčiť? Tak napríklad ho môžeš priviazať k posteli alebo priložiť mu k hlave zbraň a bude 🙄 som asi hnusná, ale iná odpoveď mi nenapadla. V prvom rade to treba riešiť s ním, prečo dieťatko nechce a nie nútiť ho.

@jeltica ono sa len tak nepride na to..ked jeden pride na to ze ano a druhy ze nie,..tak to nie je dohoda..

@esther03 no neexistuje.presne ako pise @salamistka - keby to clovek mozno vedel predom, ktovie..ked nie su ziadne deti a odrazu chlap cuva, vyhovara sa, da sa nejako povedat si, ze takeho nechcem, predsa v zivote chcem aj rodinu a je to pre mna priorita..ale ked uz mas dieta...a predsa toho partnera asi aj milujes a mas nejaky zivot, ktory je v pohode, tak je tazko teraz opustit manzela a dietatu prichystat noveho otecka aby malo surodenca.
Je to velmi tazke....my toto tiez riesime s muzom stale, lebo on mi hovori, ze som sebecka, ze kvoli mojej posadnutosti dalsim dietatom nicim zivot jemu aj synovi, ze sa mam zamerat na to dieta co mam a uzivat si zivot, ktory mame,ved sme rodina a takto nas dovediem k rozpadu vztahu a malemu on potom povie v dospelosti, ze cela nasa rodinna idylka sa rozpadla na tom, ze mama silou mocou chcela dalsie dieta ..dokonca uz synovi stihol povedat aj to, ze mi nestaci..ze mne nestaci on, ze potrebujem dalsie deti na to aby som im davala lasku, ktoru ma mat od mamicky on..ide na to az prilis kruto niekedy..ja jemu potom poviem, ze ten vztah nici on, pretoze je tvrdohlavy a silou mocou dalsie dietatko nechce...a ocakava, ze ja budem ta ktora sa prisposobi,lebo ved presne ako pisete, je lahsie predsa sa zmierit s tym, ze nieco nebude ako pre neho sa zaviazat takym obrovskym zavazkom na cely zivot...dalsie dieta zmeni chod celej rodiny, zmeni opat nas vztah,zmeni nasho syna, nase zvyklosti, vsetko..a ked sa s tym ja zmierim, tak to neoplyvnuje predsa nic..tak co je na tom take tazke? uvedomit si, ze druhe dieta uz nebude a zit pre to jedno...a to je prave to, co ta dostava do zufalstva, lebo samozrejme nechces byt ta, co rozbija rodinu, ja nechcem ineho muza a mat dieta s inym len aby bolo, moja tuzba po dietati nie je len preto, aby to dieta bolo..ja tuzim po vacsej rodine, po kriku a blabote doma, nech je nas viac pri stole, nech mozem dalej rozdavat tu lasku co v sebe mam este dalsiemu clovieciku, ale chcem to v kompletnej nasej usporiadanej rodine s milujucim ockom a bratom a teraz uz aj kocurom...a nie na ukor rozbitia rodiny...a v takomto boji sa obaja javia ako sebci, ved nepopusti nikto, kompromis nie je..jediny co som si myslela mohol byt, ze ok, nie teraz, neskor..ale to bolo kedysi...teraz uz u nas proste na to neskor nie je cas a cim je to neskor, tym menej to je realne..na jednej strane sice syn uz rastie, aj manzel vidi, ze je to ovela jednoduchsie, netreba okolo neho ako keby mal 2 roky...cize na druhe babatko skvely cas, ale na druhej strane, ked to uz tak super vsetko funguje, naco zas to menit ze? takze ani tak, ani tak

@m.i.r.i, nebolo by pre teba alternativou nahradne rodicovstvo? Mozno len na nejaky cas, ale prislo by k vam dieta, ktore by zvacsilo rodinu, ale nie navzdy a tvoj muz by mozno otupil ten ostry pohlad, ze druhe v nijakom pripade.... Zrejme chces vlastne, to chapem, ale mozno takouto oklukou by si priviedla muza na "ine" myslienky (a mozno nie, mozno by si presvedcila seba, ze druhe netreba)

nečitala som všetko, len zbezne prispevky....
Zena si musi uvedomit ze dieta je minimálne tie prve 3 roky v prvom rade jej starost, zena vzdy dava do toho viac, väčší podiel čo sa tyka starostlivosti. Lebo sa moze stat ze cela starostlivost bude len na nej...chlap da ruky preč. Dieta nie je tamačogi že ho vypnem - viem, všetky to vieme. Skratka dieta má byt tužbou oboch partnerov a nie ze jeden je kategoricky proti a druhy dieta chce. Treba o tom komunikovat, prečo ano - mat dieta, prečo nie - nemat dieta.
Apropo... nepoznám dotyčného chlapa, ale kebyze mi vyčita ,,velke brucho,, a hovori aby som schudla tak by ma aj tužba plodit s nim decko asi prešla...bulo...dufam ze je minimálne klon Brada Pitta...

@sardinka336 suhlasim s tebou, ale ked komunikujes uz 7 rokov a teda take posledne 4 uz intenzivne a dokola to iste...my komunikujeme stale, s manzelom mame v tomto vytvoreny dobry zaklad, my nic v sebe nedusime, stale sa rozpravame, o vsetkom, o kazdom probleme, o synovej kazdej znamke v skole, ci poznamke, sportovom uspechu ci neuspechu, o nasich tuzbach...toto dietatko bola tema uz davno, bolo obdobie ked to bolo uz dost zle, muz o tom nechcel uz ani pocut, vravel mi, ze mu staci na mna pozriet a velmi dobre vie, co chcem a nemusim to stale pripominat, tak som bola dost dlho ticho..ale on vedel, ze ma to nepreslo..viselo to vo vzduchu stale...potom sme zacali zas, uz aj sa chcel nalomit, trochu ma namotal, ze mozno, ale este toto a potom hento..a ked prislo na lamanie chleba, tak zas ta ista pesnicka..ze on si myslel, ze mozno aj ano, ale nemoze, nedokaze to a nechce...viem, ze ma lubi, vidim ako sa snazi,aby som bola stastna ale to, po com tuzim najviac mi nechce dat...lebo ako vravi, to zasiahne aj jeho..nie je to take, ze tuzim po dovolenke a on preda vlastne auto aby mi to splnil 🙂 ale toto je zavazok aj pre neho a preto to nedokaze, zmenit si cely zivot kvoli mojej tuzbe.a ze kde mu zarucim, ze nebudem chciet este dalsie...ze poviem ze 2 mi nestacia..alebo co budem chciet potom..

@m.i.r.i podla mna z jeho strany je to sebectvo. Co nechce? Co nedokaze? Starat sa o dieta? No tak podla mna ked toto povie zdravy chlap, ktorý sa neboji roboty tak to je len to ze sa mu nechce starat, nechce sa mu venovat, skratka sebectvo. V dnešnej dobe velmi rozšírené. Mám uz svoje pohodlie, koničky, to jedno dieta viac menej vyrastene no komu sa chce? Málo komu...ostatné su len vyhovorky čo nestoja deravý groš.

@m.i.r.i ja to tiež nedokážem pochopiť, ako jeden milujúci muž a otec rodiny upiera svojej manželke jednu-jedinú najdôležitejšiu vec, po ktorej túži a hýčka si svoje pohodlíčko a ešte citovo vydiera cez syna (vraj syn mame nestačí). Nepoviem keby to bolo tretie, štvrté dieťa, ok. Ale druhé dieťa, plodnosť aj tak okolo štyridsiatky klesá, aspoň nedať šancu či to vyjde alebo nie...
Ale zas nemusím všetko chápať ☹

@m.i.r.i toto su veci, ktore ste mali mat vydiskutovane pred manzelstvom. Neverim, ze on vtedy tiez tuzil po velkej rodine a odrazu zmena. O tom ste mali komunikovat skor. V podstate vela moznosti nemas. Bud sa s tym zmieris, rozvedies alebo ako tu par mudrych na MK spravilo naraficis (co je totalna hovadina, ale to asi vies). A ano, mozes s muzom komunikovat o tom, ale podla tvojho popisu to robis, ale bez vysledku. Tvoj chlap sa zjavne citil pri prvom dietati nie dobre, mozno ste mali madzi sebou problemy, mozno financie, mozno sa citil odstrceny... je milion dovodov a vysledok jeden- ze si to uz nechce opät zopakovat. Ja chapem, ze ta to trapi, aj mna by ako zenu tuziaci po dalsom dietati trapilo taketo spravanie, ale naozaj to musia chciet obaja.

@0silvia0 ja to tiez nechapem ☹ mala som uz obdobia ze som kvoli tomu vela prerevala, uz som bola hotova, potom som sa zmobilizovala, tiez si hovorim, ze ma nema dost rad ak mi toto odopiera..aj som mu to povedala, ale povazuje to za prekrucanie a citove vydieranie....ze to s tym nema predsa nic..a stale dokola, ze dieta nie je hracka ani ziadna vec, ze by mi splnil cokolvek po com budem tuzit, ale toto je obrovska zodpovednost na cely zivot , to nie je len tak ze lebo chcem chcem chcem tak mam...
A presne...nedat sancu...ja si na smrtelnej posteli budem este stale vycitat, ze som mala len jeden zivot a nedokazala som ho prezit vo vascej rodine...a nie vlastnou vinou ako tak...keby mi nebolo dopriate, tak sa s tym clovek inak vyrovna..aj ked v tomto mi muz tiez oponuje, ze urcite ak by som aj nemohla mat dalsie deti tak sa s tym nevyrovnam, ze on v tom nevidi rozdiel....ja v tom rozdiel vidim aj ked samozrejme viem si predstavit, ze to boli rovnako, hlavne ak je snaha, su mozno potraty, pripadne kazdy mesiac cakanie na test a nikdy nic a je to na psychiku velka zataz....a ta tuzba je uplne rovnaka....ale odstupom casu sa da aspon pozriet do zrkadla, ze proste priroda to chcela inak, nebolo mi dopriate..ale nie, ze proste lebo nechcem...
Bola som pred mesiacom na prehliadke rocnej u gyndosa...on vie aky mame v tomto problem, vravel mi, ze ja som na tom po zdravotnej stranke mozno lepsie ako hociktora 20tka...co sa tyka zenskych veci, mohla by som rodit este par rokov .nemam ziadne problemy, nikdy som nemala, mam pravidelny cyklus, poznam si svoje dni ako dlan, nemusim riesit vobec nic...nevravim, ze v tomto veku by som otehotnela na prvy sup, pri prvom to tak bolo, teraz by uz pri tej plodnosti nemuselo, ale sancu mam velku...teraz alebo uz viacmenej nikdy..ale s mojim muzom to nepohne...ze jeho nezaujima, ze niektori deti mat nemozu a ja som plodna ako jablon, je mu to luto, ked sa s tym ludia trapia, ale on tym nebude rozsirovat populaciu...
Pri prvom by to bolo byvalo ine...prve bolo planovane, neskutocne chcene, velmi sme sa obaja tesili, chystali, on sa dal potom aj na rodicovsku, malemu sa velmi venoval..az prilis...a v tom vidim trosku ten problem - ze on zabrdol do tej starostlivosti o dieta az prilis hlboko, pochopil co to obnasa sa starat o dieta, presiel si spolu so mnou kazdym prdikom a novym zubom, potom ked mala zacat skolka, potom stale choroby a vsetko...a ak pri tych tazkostiach stale dakoval Bohu za to, ze syn je zdravy, ze sme nemali ziadne vaznejsie problemy...ze to bolo tazke ale dalo sa...ked si predstavi ze pride dalsie..prechadzat tym istym..a nejde o neprespate noci,lebo co sa noci tyka, to jedine mal dopriate uplne, v noci som vstavala vylucne ja...ale tych problemov a tazkosti a podla neho 'trapenia" toho dietatka a aj nas samotnych - tak to uz nechce zazivat..tie stresy a bezmocnost niekedy...a ze co ak to dietatko druhe by nebolo take zdrave ako prve..co ak by sa trapilo zbytocne a on by si vycital, ze on zapricinil ze prislo na tento svet a musi sa trapit...ze on to neznesie...ze s toho boji...pri pvom to neriesil, lebo jedno akekolvek by bolo clovek s laskou a vsetkou oddanostou vychova, ale uz druhe...v podstate to berie tak, ze je to riziko..hop alebo trop..nevies do coho ides a on nechce riskovat nieco co uz nie je potrebne..rodina sme..dieta mame...riskovat dalej netreba...

@m.i.r.i veľmi čudne uvažuje ten tvoj chlap. Veď všetko je riziko, človek nevie čo ho postretne, dnes si ok, zajtra nemusíš byť. V živote sa stávajú rôzne nepredvídateľné udalosti a stresovať sa či bude zdravé, ako zvládne detské choroby atď... sa mi zdá dosť prehnané. Ty si muža poznáš, pre teba sú to normálne reakcie, ale takto ja to ako nezainteresovaná nevidím že jeho úzkosť je namieste. Človek by mal brať život trochu z nadhľadu, nie takto sa zožierať zbytočnými úvahami čo bude ak bude a či to vôbec bude. S odstupom času tento rizikovejší detský chorobný vek veľmi rýchlo prejde, v pamäti zostane len to pekné, veď o tom je život, prežiť aj pekné aj horšie veci, aj moje deti si prešli kadečím, horším aj lepším, dnes kopu vecí mi z hlavy vypadlo, ale jediné čo ľutujem po rokoch, že som kedysi brala tak všetko smrteľne vážne a že som si viac neužívala každý pokrok, každú zmenu, každý úsmev. Aj tvoj muž možno časom dospeje do iného životného štádia a možno o 10 rokov mu príde ľúto, že prehliadal životné túžby svojej manželky. Len o 10 rokov s tým fakt nič neurobíte, niektoré rozhodnutia sú nezvratné a nedá sa čas vrátiť, aj keď časom človek prehodnotí svoje postoje.

@esther03 vydiskutovali sme si to pred manzelstvom vsetko...kym sme sa vzali, zili sme spolu skoro 7 rokov, mali sme vydiskutovane uplne vsetko...na detoch sme sa dohodli, ze budu 2...ja som vzdy chcela tri, ale kedze my sme zacinali tak ci tak trosku neskor, prve som mala az po 30 a zas nechcela som kazde 2 roky mat 3 deti - tak sme sa dohodli, ze ok, na 3 uz asi nie..ale teda 2 a s takym aspon 4 rocnym rozdielom, zhodli sme sa na tom uplne obaja, ze nie sme za maly rozdiel, lebo chceme obom dopriat trosku toho obdobia kedy maju tu svoju pozornost od rodicov a zaroven ale aby si este rozumeli...toto bola jasna dohoda, videli sme aj u kamaratov co mali deti , co sa nam asi pozdava..tiez sme obaja za mladi pracovali ako au-pair -- ano a on,4 roky v anglicku pri 2 roznych rodinach sa staral o deti- chlapcov, ktori ho zboznovali...a bol tam aj 2 rocny aj 14 rocny...atd...on vedel, ze chce deti, vedel, ze chce rodinu, vedel sa postarat uplne vo vsetkom..aj ked on sam je jedinacik..
Ale ked sa narodil syn, tak hned po par dnoch po prichode z porodnice sa vyjadril, ze on to uz druhy krat neda..prvy krat v zivote som videla svojho muza plakat, ked nas syn pri kolikach reval a nic nepomahalo...znasal to horsie ako ja, ze ako sa to dieta moze tak trapit a on mu nevie pomoct..to je take chlapske, su bezmocni ked oni nedokazu nieco poriesit a ich najblizsi trpia...neznasaju bezmocnost ale moj muz to ponal extremne...ako som uz v prispevku vyssie uviedla, vsetku tu starostlivost bral velmi vazne, ujal sa ulohy otca velmi zodpovedne,chodil s nami k lekarke ked mohol, kupoval nahradne mliecko co vyzivu, studoval etikety aby to bolo to najlepsie pre maleho atd....a jeho nazor sa nemenil..este som to brala s rezervou, ze ved ok, este je cas, predsa chceme vacsi rozdiel vekovy, ani ja som sa necitila na druhe dieta este...syn bol velmi narocne babo, takze ani predstavit si, ze by malo byt uz druhe...do toho potom prislo to, ze pomoc sme mali nulovu...moji rodicia boli daleko a pracujuci, manzel mamu nema a otec , ktory sice byval pod nami sa do 3 rokov k vnukovi skoro nepriblizil...chlap typicky, co on bude robit s babom a malym dietatom..ked to bude chodit na vecko, same jest a spat a rozpravat, tak potom sa bude venovat..a tak to aj je..teraz je skvely dedo pre syna..
Vtedy ale sami na vsetko...ja viem, je takych vela cosu sami..v cudzine, kade tade, maju aj 3 deti a zvladaju..aj my sme zvladali..ale pre mojho muza to bolo tazke...potom sme sa prestahovali blizko k mojim rodicom a maly siel v 2.5r do skolky...no zacali choroby, klasika..praca, nevies co s dietatom..a moj otec, uz na dochodku pomahal velmi malo..radsej zahrada ako sa starat o vnuka..pomohol, ale len 2x do tyzdna na 2 hodiny, najlepsie dopredu dohodnuty cas..mysleli sme, ze pristahovanim k babke a dedkovi to bude lepsie, ako sa budu trhat o jedineho vnuka, ale nic sa take neudialo a tak moj muz pridal aj tento dovod na svoj zoznam, ze sa mozem podakovat svojim rodicom, ze druhe dieta ani za svet..ze keby sme boli rodina ako ma byt, ze sa aj babka s dedkom staraju, ze pomahaju, ze vsetci sme taki jednotni tak ok, ze by pouvazoval, ale zas budeme na vsetko sami, nikomu na nas nezalezi a k tomu tie dovody uvedene vyssie...a zivot mame len jeden...aby sme ho nepokzili sebe aj synovi aj tomu novemu dietatku co by prislo...
Mne je to vsetko luto, lebo ja mam jednu sestru, byva daleko a ma tiez len jednu dcerku, cize moj syn ma az jednu sesternicu, s ktorou sa vida tak 2x do roka...a to je tak vsetko, kedze manzel je jedinacik...cize ziadna kompenzacia nejakej velkej rodiny s bratrancami a sesternicami...ale podla mojho muza je to tak lepsie..
Inak moja sestra ma uplne presne tie iste dovody nemat dalsie dieta ako moj muz...oni si poriadili k 7 rocnej dcerke psa...my k synovi kocura...aka ironia..
Ale oni obaja nechceli dalsie deti a dcerka jej tiez nie, ani pocut o surodencoch...tak oni si to vyjasnili a su spokojni...u nas to tak nie je...len spokojny je len moj manzel...

@sense a ja som kedy tvrdila, že to nie je spravne , ked niekto chce jedno dieta alebo ked niekto chce tri? to si si ty vymyslela toto. Ale na ľudí, ktorí plačú pri druhom tehotenstve , že sú vôbec tehotní, sa ozaj pozerám ináč, to je pravda.

@vroni asi si nepochopila , čo vlastne píšem, Písala som, ze mamička - zakladatelka tohto problemu, je cool a nie mat druhé dieťa, tak aspon čitaj normálne, pisala som, ze je to na nej cool, ze chce druhe dieta a my s manzelom nemame plysáka pre prve dieta, nechapem, ako ta takato blcina mohla napadnút. podla teba sa nase prve dieta stara o nase druhe dieta, ako o plyšáka? Nie, predstav si , staráme sa onho my a nase prvé dieta sa s nim hra a je s nim v dobrom aj v zlom, ale to si si uz neprecitala, iba to, co chces, aby si utočila pisala debility najväčšieho rangu. Ja osobne nevidím na druhom dieťati nič zlého, ani na treťom, je to lepšie, ako mať jedináčika a ked to tak vezmeš, celé ľudstvo mi dá zapravku, lebo jedináčikov je našťastie drvivá menšina, asi 80% populácie má našťastie brata, sestru, alebo aj oboch, to ťa nenapadlo? Ja sama som jedináčik, bohužiaľ, a vždy v triede sme boli asi dvaja - traja len, každý ostatný mal brata, sestru, prípadne boli aj traja, či štyria súrodenci a ty sa tu ideš búchať do prs, že táto zakladatelka tejto diskusie chce mať pre svoje dieťa súrodenca a ja jej to schvalujem, že 80% populácie nie sú jedináčikovia, takže potom tvoje uvažovanie je zvyšných 20% , útočíš na malé slovíčka, že túži či netúži, však asi túži aj po dieťati, aj po tom, aby prvé malo súrodenca, ale nikto to tu nevypisuje tak debilne ako ty.

@0silvia0 uplne do bodky s tebou suhlasim...! Ja viem, ze je prilis uzkostlivy a az paranoidny..a on to vie inak tiez..ale nepomoze si.
My sme obaja skor taki opatrni a taki planovaci...samozrejme si uvedomujem aj ja, ze zivot nie je o planovani a pripravi ti vela necakanych situacii....ale co sa da, si snazima naplanovat...a mat zalozne plany, rezervy..nejdeme do nicoho zbrklo, doprajeme si samozrejme, ale do miery do akej je to pre nas akceptovatelne, nebudeme vyskakovat tam pokial nedociahneme...rodinku sme tiez planovali, snazili sa najprv zabezpecit, od rodicov sme nepytali ani cent, vsetko sme si budovali, s rozumom, s rozvahou...ale samozrejme ja som citovejsia a aj ako zena dokazem dat priechod takej citovej sponntanosti..ale on je tazky realista a trosku paranoik a vo vsetkom riesi, co sak..a presne ako pises, ze sa vzdy moze niekomu nieco stat, tak to on riesi az prilis..samozrejme sa clovek ktory ma trosku zodpovednosti v sebe zameriava na to, ze sa nezadlzim neviem ako, lebo co ak vypadne jeden prijem a nemam ako splacat - napriklad -- on sa zamysla ale nad tym, ze co ak sa jednemu z nas nieco stane a ten druhy ostane sam s 2 detmi...vzdy je to jednoduchsie s jednym ako s 2.....predstavi si rozne scenare a ako sa potom skomplikuje tiez zivot a ako ho skomplikujeme aj synovi tym ze este o druhe dieta sa bude treba postarat..a ze nikdy nevies, co sa moze stat..ze kolko takych bolo, ze ved to mne sa nestane, to sa tak neda rozmyslat a potom ich vidis v Modrom z neba vyplakavat...ja ho chapem do urcitej miery, lebo tiez nejde zbrklo do veci, mam rada organizovanost a veru tiez nemam ruzove okuliare, ze vsetko v zivote je super..ale beriem to lahsie v tomto smere...a presne, trosku ako take moje vlastne zivotne poslanie, ze ak by doslo k niecomu takemu, tak to presne patri k zivotu, celit aj tazkym zivotnym situaciam..podla neho netreba mat pocit ze mame v zivote trpiet ani to brat sebecky, ze sa nechceme obetovat, ale zivot je ozaj len jeden..a prilis riskovat nemusime ak to naozaj nie je nevyhnutne...
Moj muz je vysoko inteligentny jedinec...a ako mu psychologicka raz povedala - je to jeho prekliatie...lebo nedokaze prestat vsetko riesit, analyzovat..aj mi raz povedal, ze zavidi tym 'jednoduchsim' ludom, ze nemusia stale premyslat a ziju si svoj zivot aky maju....ale aj napriek tomu, ze si to uvedomuje, ta tvrdohlavost alebo co ja viem aky strach a milion dovodov co mu zas povedia NIE stale predcia akukolvek lasku ku mne...
A ano...je mozne ze o 10 rokov, ked syn odide z domu mu to dojde...a uz bude neskoro..

@m.i.r.i no to my s manželom sme úplne iné typy. Skôr spontánne a impulzívne. Kedysi som aj ja bola možno viac úzkostlivejšia a veľa som riešila. Ale vekom a skúsenosťami som dospela do štádia, že môžem mať naplánované čokoľvek, život nikdy nebudem mať vo svojich rukách. A keď raz zostanem sama na deti, tak možno práve jedno z detí bude práve dospelé a pomôže mne aj súrodencovi. Ja to mám v hlave nastavené na tú lepšiu optimistickejšiu alternatívu, vekom neviem brať život tak dramaticky.

Ľudia, ktorí stále riešia (mám takú sestru so švagrom), úzkostlivo majú hlavu ponorenú v myšlienkach čo keby čo bude ako bude, nič nie je dokonalé atď. preriešia a preanalyzujú celý život a neužívajú si, furt sú v strehu. Chcú aby bolo všetko dokonalé, keď nie je, zas majú čo riešiť a dokolečka dokola. Keď som chvíľu v spoločnosti švagra a miesto pekných chvíľ len analyzujeme neanalyzovateľné, ja som z toho unavená a vyčerpaná. Aj on je vysoko inteligentný, ale ako pozorujem, čím vyššia inteligencia, tým horšia reč s nimi...
Každý máme inú povahu, iné myšlienkové pochody... ale dohodu, ktorú ste mali
s manželom o počte detí by podľa mňa tvoj manžel mal dodržať. Bola si nastavená na dve deti, on sa zasekol a prečo by si mala ty ustupovať kvôli jeho nepredvídateľnému zaseknutiu sa? To akoby si mu povedala po 10-tich rokoch: ok, sľúbila som ti byť manželkou až do smrti, ale ja to nedám, je to pre mňa príliš ťažký záväzok, po desiatich rokoch končím...

@kassandra25, pocuvaj, ty divna osoba. Ked si v tvojom supermozgu ani nevies zapamatat, kto co pise, tak aspon sa nestrapnuj. Ja som slovo cool nepouzila ani raz a ani som neoznacila TVOJE dieta za plysaka. Tak tu laskavo prestan po mne vyskakovat a svoje dusevne a slovne zvratky si nechaj pre svojich kumpanov, ktori su na podobnu uroven zvedavi.

@0silvia0 ja to beriem tiez ako podraz, ze proste nedodrzal slovo..ale on tvrdi, ze nic sa predsa neda vediet predom ako dopadne..a ze on sice 2 deti chcel, ale netusil, lebo to nezazil, co to s nim urobi a ako sa vyvinu zivotne okolnosti..ze to predsa musim akceptovat, ze niektore veci sa nedaju dodrzat
a na to, ze by som ja skoncila o 10 rokov? no ved to sa bezne stava...aj v tom manzelstve sa slubuje na cely zivot a vydrzi to kolkym? a preco? lebo dopredu nevedia co to bude obnasat...
A s tym analyzovanim mas pravdu...je to vycerpravajuce...ja som len asi 50% z mojho muza co sa tychto veci tyka, ale prave preto ked si to uvedomujem, snazim sa to potlacit, ze nemozeme predsa stale takto, treba aj spontanne veci spravit..
On napriklad zil spontanne kym bol mlady a slobodny...vzal si batoh na plecia a odisiel do sveta, kde zil 12 rokov v roznych krajinach, naucil sa reci, spoznal ludi, aj stopom siel, byval aj na hosteloch, potom sa usadil, pracoval, vypracoval, zas zbalil ten jedn batoh a odisiel zas inam...a ako vravi, keby ma nebol stretol, este mal par planov kde chcel ist, aku rec sa naucit, aky sposob zivota spoznat...
Ale zas ked sme sa spoznali mal 28..par rokov sme zili spolu, tiez v 3 roznych krajinach, skusali sme, spoznavali, zarabali, zabezpecovali..ale ked uz rodina, tak zodpovednost...on by bol zil radsej inde ako doma na SK, ale ja som chcela radsej sa vratit a vychovavat deti tu, blizko k rodine..ktora podla neho aj tak nic nepriniesla...
Skor sa prsposobil on mne tym, ze sme prisli domov, ja zas som suhlasila, ze ked na SK, tak v jeho rodnom kraji...a spravili sme dobre, myslime si obaja
Ale tym ako sme sa usadili a mame dieta - on prestal s takym riskovanim..voci sebe uplne, chcel ze syn ma mat otca pri sebe doma, ziadne po svete chodit, mame byt rodina, mal svoje hodnoty..a v tom aj tie istoty, nejake zadne dvierka....a aby sme seba neohrozili kvoli tomu,ze nas syn nas potrebuje a jeho samozrejme tiez nijako nie....a uz vobec nie prieniest dalsi zivot na tento svet, ktory by tiez mohol sa raz nejako trapit...proste hrozneeeee 🙂

@m.i.r.i no ale tým si protirečí, keď predsa sa nedá vedieť predom ako to dopadne...
Čo ak budete mať najlepšie dieťa na svete bez chorôb, bez problémov, čo ak to bude ten posledný kúsok do vašej rodiny, o ktorom ste doteraz ani netušili že vám chýba? Čo ak to bude najlepší priateľ pre vášho syna ktorý mu raz pomôže? Čo ak to bude raz nepostrádateľný článok v rodine aj pre vás, rodičov? A tým, že sa tomu tak tvrdohlavo bráni, to vlastne ani nespozná, nedá šancu ani jednému z vás... čo ak môže spoznať ešte väčšie šťastie na svete prostredníctvom tohoto dieťaťa a on sa ho dobrovoľne vzdáva kvôli nejakým paranoidným pesimistickým úzkostiam?
U nás to bola napríklad najmladšia sestra. Prišla neplánovane ako tretie dieťa, my so sestrou sme boli cca 10-ročné. Našim sa pritrafilo, neplánovali. Táto najmladšia sestra je pre našich rodičov najväčšia pozitívna životná zmena. Má s rodičmi najlepší vzťah, naviedla rodičov na úplne iný spôsob života a vďaka nej si moji rodičia splnili na dôchodku to, po čom celý život túžili. Ona sa narodila na to, aby zmenila komplet spôsob zmýšľania celej rodiny, prehodila priority, ... niekedy je to, čo nie je naplánované najlepšie 🙂

@m.i.r.i a nepáči sa mi ako tvoj manžel podľa pocitov pri prvom dieťaťi posudzuje všetko. Ono to často tak býva, že jedno dieťa malý čert a druhé anjelik. Každé dieťa je iné, inak náročné a vo svojom okolí mám kopec príkladov, keď súrodenci boli jeden urevaný, druhý spiaci medveď. Môj starší syn bol ako prísavka, večne nalepený na mne, urevanec urevaný a dcéra sa od rána do večera len usmievala, ani jesť nepýtala, ani som nevedela že ju máme. Tak ako je každý človek jedinečný, tak isto sú jedinečné deti a nemôžeme posudzovať podľa jednej skúsenosti všetkých naokolo. Normálne som sa nasrala 🤒

@m.i.r.i jééééžiškove husličky.....tvojho muza by som nemohla počuvat ....mozno je ,,prudko inteligentny,, ale inak je to neurotik najhrubšieho zrna. Vaše dieta malo par x horučku, bezne detske veci a on uz zrelý na cvokara nie? On si problémy proste vyraba vo svojej hlave a tie ho blokuju a tym vlastne blokuje aj teba - svojimi paranojami. Minuly mesiac našho syna na bicykli zrazil na prechode pre chodcov kamion...naštastie klop klop sa mu absolutne nič nestalo, len padol a Bohu vdaka...my sme sa otriasli a ideme dalej, vdačný ze to takto dopadlo. Tvoj muz by asi lezal v Pinelke po takomto zazitku....a v zivote by decko na ,,cajgel,, nepustil. Vela sme sa o tom rozpravali ako chodime cez prechody atd....a nás syn uz zase ,,lieta,, čo ho doma zavrem lebo mal chudak smolu? Len decku uškodim....to nema zmysel.

@m.i.r.i ak ste sa o tom bavili predtym a on zmenil nazor, ano, nie je to fer voci tebe, ale clovek niekedy nazory vzhladom na okolnosti meni. Ja keby mam zit podla toho co som vyhlasovala v 20-ke ci 25-ke tak neviem neviem 😀 Co sa tyka tych uzkosti, neviem ci tvoj muz vyhladal psychoterapeuta, ale myslim, ze je na case za nim zbehnut. Takato extremna uzkostlivost nie je ok. Mozno prave vdaka odbornej pomoci sa Vam casom podari najst nejaky kompromis. Myslim, ze bez odbornika pre tvojho muza sa budes len trapit a pisat svoje pocity na MK (co tiez nie je zle ako forma terapie, ale samo o sebe to nestaci na vyriesenie situacie). Btw nam tiez nik nepomahal s detmi. Svokra je 300 km od nas, mamu nemam a otec sam potrebuje pomoc takze tam som pomoc ani necakala a ani nebola...Neschalujem nazor tvojho muza, ze babka s dedkom sa maju stara a pomahat detom. Deti su dospele a maju si v prvom rade pomoct sami (samozrejme nemyslim tym teraz extremne zivotne situacie). Z toho co si napisala mam pocit, ze tvoj muz mal pri narodeni syna pocit, ze je vsetko na nom. V kombinacii s jeho psychikou to mohlo v nom vyvolat traumu. Preto s tym treba pracovat.

@0silvia0 pises mi vo vsetkom z duse...ja to presne takto vnimam a tieto vsetky argumenty mam uz odskusane..hovoria mu to aj nasi znami...ktori maju viac deti..ze nikdy nie su obe deti rovnake..ze druhe moze byt nenarocne, kludne, nie taky zivel ako nas prvy...a vies, ja viem, ze keby to dietatko bolo a este tak nahodou dievca, moj muz by sa zblaznil z neho...on si to nevie predstavit..nevie si predstavit mat viac deti, ze ako mozes lubit este dalsie tak ako to je..nevie si predstavit mat ani dceru napriklad, - to si neviem predstavit ani ja, ale prave to je to krasne, ze to mozeme zistit..alebo mat dalsieho pindura ako ten prvy bol..ale to je ten problem, ze on mi hovori, ze kedze nie je sposob ako mu zarucit ze to bude dobre dieta, zdrave dieta a vsetko, tak to nemoze riskovat...lebo moze byt tak aj onak...a ani to neskusi...
A to som si aj ja hovorila..ze je to inak casto tak, ze deti ktore su mozno nechcene, mozno odstrkovane,mozno adoptovane, ktore su mozno povazovane za pritaz a maju to tazsie su pre rodinu nakoniec to najlepsie co mohlo prist..som to tiez hovorila muzovi, ze mozno prave to dieta by ti zmenilo zivot, mozno sa prave to o teba raz postara a mozno ti da len to dieta vnucata, alebo cokolvek, lebo bude mat zmysel pre neho prist na tento svet...ale on ani pocut...ze nic z toho sa neda zarucit..a stale su aj ine moznosti...tie prave horsie...no ono vies, nepohnes...uz par rokov argumentujem...a len zavidim ked tu niekde precitam, ze "mojmu muzovi stacilo povedat, ze sa bude mat kto o nas postarat v starobe, ze syn sa bude mat s kym hrat a my budeme mat vacsi klud a ine podobne veci, ktore ja osobne sice vobec neberiem, ale muzi skocili...moj muz neskoci ani na najlogickejsie argumenty