Neplodnosť, adopcia a smútok v duši

@slnecnicova Necitala som ine prispevky len uvodny.
Vies uplne uprimne ti poviem jedno, je mozne ze by si este v zivote predsa len porodila, ale rataj s tym ze to nemusi nutne naplnit tvoje pradstavy o brusku a porode. Preco?
Ja som rodila 2x. Mam dve deti. Deti, ktore presli bezproblemovymi tehotenstvami a aj nezporoblemovymi porodmi. Uzila som si to. Ale! Som mozno jedna z mala ktorej to osud zariadil tak ze jej to vyslo az natolko ze ma to sice naplnilo, ale prave preto mi to chyba nadalej. Paradox? Ani nie. Chcela by som este rodit, zazit tehu. Mozno si povies ze ved aspon raz keby si zazila. Ale nerataj ze automaticky by to to dalo pocit naplneniav v totmo lebo mne napr. nedalo. Cize automatika to nie je. Porodis raz, zazitok dost skoro vybledne, OK bol super, ale teda chcem este raz. Tak dobre, priroda dovoli ajpo 2. raz, ale aj to vybledne. Nemam pocit a to prosim pekne vobec, nejakeho uspokojenia. Len toho ze teda este by som chcela.Dalsie deti uz ale nechcem, z casoveho, citoveho, financneho a inych hladisk uz staci. Ale ten pocit prezit tehu a porody tam je. A teraz co? Chcela by som byt nahradnou mamou co vynosi dieta paru ktory to nedokaze, uplne zdarma a vdacne, ale jednak to nie je mozne a oficialne uz som prekrocila vek, kedy sa to vobec povoluje. Takze ani touto cestou. Takze vidim ze si musim nechat zajist chut, ktora tam je. Niekedy to so mnou vcelku lomcuje, ale nepomozem si. Neporucim vetru a dazdu. Skratka, ano, s niektorymi vecami sa musi clvoek zmierit ze aj ked po nich tuzi ze naozaj moze byt rad ze je rad. V okoli mam ludi chorych, rodiny kde mamicka umiera na rakovinu a male deti doma. Ako menila by si? Aj ked je to obohrane, niekedy clovek potrebuje len facku aby zistil ze tie jeho pudy, ktore su sice silne a vsetko, ze ich dokaze potlacit a skutocne si vazit co ma. Mozno si stale myslis ze nedosahujem intenzitu tvojej tuzby, lebo predsa len uz som mala, zazila. Ale vies ako to je, niekedy sa clovek ochutnanim este viac namlsa. Je to ako droga. A az potom zacne prave peklo, lebo vies ake to je, ale zazitok vybledok a ty chces opakovanie. Naozaj, velmi uprimne ti hovorim, ze by si mohla dopadnut bars takto.
Alebo -je tu este druhe spektrum. A sice je skupina zien, pre ktore po skusenosti je tehu aj porod ako za trest. Nechcu dalsie deti len preto, ze ich samotne by chceli, ale aj ich velka laska k detom nie je schopna prekonat ten strach a to zle, ako velmi negativne im tehotenstva aj porod(y) padli. Toto ti ikto nezaruci a je rovnako dobre ze mozes zazit aj tento extrem, nie az tak malo sa vyskytujuci! A sice nakoniec otehotnies, hura, slava. Ale spadnes do skupiny tych zien, ktorym osud nadelil skusky v podobe tehotenstva s bolestami, cele nad zachodovou misou, kedy hormony lietaju ako splasene a oni su unavene, podrazdene, uplne mimo, citia sa doslova hnusne na milion sposobov, skarede, znicene, nevaldne. K tomu sa ti velmi lahko mozu pridrzit problemy, budes vacsinu tehu hospitalizovana s vylozenymi nohami a len pocitat tie nekonecne dni, kedy ledva ti dovolia na wc. Budes sa triast len aby sa nenarodilo predcasne a ked sa aj ano, nekonecny kolotoc z toho vyplyvajucih dosledkov. Mala by si vtedy naplnenu tuzbu o plnom brusku, ale dokazala by si sa z toho este vobec tesit?
Alebo aj budes mat tehu aj porod OK, ani tak vyspickovane ani jeden z tych extremov co som popisala ale povedzme napr. narodi sa ti bez akehokolvek upozornenia dieta so silnym ADHD a hyperaktivitou, takou ze temer nebude moct chodit do beznej skolky ci skoly. Ani takych nie je malo. Vymenila by si snad napr. toto? Vsetky tie dni kedy uz budes uplne na palicu, kedy urcite budes prosit boha nech tie zazitky v tehu aj porodu kludne odoberie ale nech si ta normalne zdrave dieta?
To su vsetko uplne realne polohy a vysledky, ktore tvoje pripadne tehu moze mat. U mnohych zien tak mava. Potom budes tuzit zase po inom aspekte. S uctou a vsetko, ale niekedy aj ked absolutne nespochybnujem autentickost tvojich pocitov ani ich intenzitu, cez to vsetko niekedy tak par faciek od zivota a clovek zisti ze aj ked si predtym myslel cim uz vsetkym presiel a aky je chudak ze to zdaleka tak nebolo. Neviem ci je teda dobre vyzyvat osud. Ako snaz sa dalej, ale neidealizuj si. Aby si nenarazila. Lebo ono to idealne malo kedy byva, skor uplne ale uplne rartine. Najpravdepodobnejsie ti to nenaplni, to, co citim z tvojich riadkov ze hladas.

@slnecnicova tiez som na tom tak, len este o par krokov pred tebou... a cakam, kym nam zavolaju s tym nasim dietatkom, ktore si chceme osvojit, mame pred sebou ale este zo dva roky cakania.
Hoci nam teraz este svitla nepatrna nadej s novymi vysledkami, ja uz sa bojim dufat a niekde vo vnutri akoby som citila, ze ja nebudem z tych, ktorym sa po rokoch snazenia podari otehotniet. Nechcem zniet porazenecky ani pesimisticky, ale akoby som to zvnutra citila, ze svoje dietatko nikdy nevynosim, a velmi sa bojim,ze to bude realita. Este ani nepoznam ten pocit, ake to je , zamilovat sa do adoptovaneho dietatka, velmi dufam,ze sa mi tym este ulavi na tej bolesti z nemoznosti mat vlastne dieta... ale tiez uz necakam,ze ako zazrakom sa vsetka bolest strati. V niecom stradame, a budeme to asi navzdy niekde citit. Ja sa s tym uz nesnazim bojovat... vnimam to tak, ze prijat svoju neplodnost (hoci bolest sa z toho stale prichadza a odchadza, su lepsie dni a horsie dni , ako vravis) je jedna vec, treba ale aj prijat to,ze to cloveka obcas boli a ze je z toho smutny. Je to strata a cele prezivanie s tym spojene je rovnake ako pri akejkolvek inej vyznamnej strate, napr. aj strate blizkeho cloveka. Ked cloveku niekto velmi blizky umrie, casom sa s tym mozno nauci zit, ale ta rana zostane, zaceli sa, ale nikdy nie do povodneho stavu... taketo veci cloveka menia. Ja u seba vnimam silno, ze ma to velmi zmenilo, aj v dobrom - mam ovela vacsiu pokoru k zivotu, myslim si,ze zijem zivot ovela autentickejsie, sama som sa naucila menej sa porovnavat a hodnotit sa podla ostatnych, viac milujem svojho muza a nas vztah je ovela krajsi.. ale ta bolest a smutok su v tom vsetkom tiez. A asi vzdy budu, ci vo vacsej alebo mensej miere. A niekedy mam z toho aj riadne nervy a prskam na vsetky strany, vacsinou moj muz mi vtedy robi "kontajner" a necha ma vyhucat sa a vynadavat na zivot... zivot je skratka taky, ze niekto ma problem taky, iny onaky, a ak ma niekto prilis bezproblemovy a idealny, tak mam az pocit, ze zije tak trochu v takej sladkej ale nebezpecnej iluzii...
Neviem,co som tymto chcela povedat, ale mozno ta len v tom povzbudit, ze nie si sama v takej situacii. A mas uz krasneho synceka. Velky krok napred si predo mnou a ja ti to aj (v dobrom) zavidim... ale verim,ze aj k nam pride dietatko, co nam Pan Boh posle.
Tvoja bolest ta moze robit zrelsim a mudrejsim clovekom... zial, lahko sa niekedy stava, ze clovek z nej zatrpkne, toho sa ja najviac bojim a nechcem aby sa mi to stalo. Mozno by ti pomohlo stretavat sa aj s tymi ludmi, ktori maju dietatko osovjene, tak ako vy... mne to velmi pomohlo, uz len absolvovat pripravu na adopciu s dalsimi 10 parmi.
Vsetko dobré ti prajem!

Ahojte...dlho sa s tym trapim...a vy ako???sama tehotna a nam sa nedari...uz nevladzem. Akoste na tom vy?kika

@lucka_220809 akoby si mi hovorila z duse ..... sme na tom velmi podobne 😖 ....... na jednej strane je to dobry pocit, ze niekto chape, cim si prechadzame, na druhej strane to znaci, ze je nas viac a to je smutne.....nikto si nezasluzi taketo trapenie, bezmocnost, aku prezivame....... moju osobnost to zmenilo tiez, ale skor k horsiemu....v zmysle tom, ze sa uz neviem zabavat, malo sa smejem a necitim sa dobre medzi ludmi.....byvala som pravy opak...... mne by to ani tak nevadilo, ale manzel je spolocensky a ja s nim nikam nechodim, pretoze sa necitim dobre v spolocnosti ludi, mam pocit, ze tam uz nepatrim....vsetci maju deticky stale sa o nich rozpravaju a ja sa neviem pretvarovat, vzdy to skonci tak, ze som este nestastnejsia ako predtym, tak sa radsej pred svetom schovavam..... a aj ked si uvedomujem, ze je to hlupe, nemozem si pomoct

@santamonica citam, ze sme na tom velmi podobne...

tiež s tým bojujem...rozmýšľam nad nejakou psychoterapiou..neskúsili ste to niektorá?

@santamonica no, dobre veru poznam aj tieto stavy, tiez som si nimi presla, trvalo to dlho, s niektorymi ludmi som sa nevedela stretavat takmer vobec, bolo mi tazko, cele to bolo akoby nestravitelne, viselo to nadomnou ako tmavy mrak a vsetko mi strasne ublizovalo, vsetko som brala velmi osobne. A ani nevravim,ze som za vodou, mozno este vselijaka depka na mna dojde, a zakazdym mi z casu na cas pride luto.. ale nejako som sa z tej depresie pohla, nechcem sa lutovat a nechcem byt zatrpknuty smutny clovek..som si vedoma, ze ludia maju aj horsie situacie, choroby, straty, problemy vo vztahoch... tak tu sebalutost proste nechcem mat, robi mi to zle a nerobi to zo mna dobreho cloveka. Ale je zas pravda, ze to uplne nejde nasilu, clovek do toho musi trochu aj dojst, je to proces, treba si to odsmutnit a vyrovnat sa s tym nejako.
Tak ti drzim palce. A vy ste si tiez dali ziadost o adopciu?

@lucka_220809 , to si presne uvedomujem aj ja, tolko horsich a nestastnejsich osudov je vo svete, ja som velmi vdacna za to co a koho mam v zivote,......tiez neznasam, ked na mna pride samolutost, ale mavam to, lutujem sa, pretoze nechapem, preco prave ja, ja co som v zivote nechcela nic ine, iba rodinu a deti....ziadnu karieru, zabavu, proste len obycajnu rodinu....a to jedine mi je odoprete a ja neviem preco a neviem co mam potom zo zivota vlastne, neviem si ho uz uzivat, radovat sa, nie som stastna, je to trapenie.....toto na mna casto dolieha a vtedy pride lutovanie sa a veci s tym spojene....tiez vidim, ze casom je toho menej, ale uplne to neodide nikdy, je to nespravodlive ☹
........ano, ziadame o adopciu, chodime uz na pripravu, tak dufam, ze sa to podari a predsa budem pre nejake dietatko mamina 😅

@tromboska , tiez mam nieco s krvou a moje potraty suvisia so zrazanim krvi a protilatkami voci baby, moje telo ich vlastne znici a vypudi 😒 ☹ , idem este na jedno IVF , v mojom veku uz bude posledne 😢

@pilinka1 ja som uvazovala, aj stale uvazujem, ale este som sa tam nedopracovala......mala by som asi.....len sa tak nejak bojim, ze sa v tom budeme rypat a vsetky tie myslienky, co sa snazim zapudit vyjdu von.....ja uz nechcem plakat....... uvidim

@santamonica ano, ved je to tak ako pises . Cloveka to vie riadne ubit, ked ma v sebe jednu silnu tuzbu a sanca po naplneni nikde... je to tazke, darmo ti bude niekto hovorit ine. Ani mne to neslo dlho nijako "uhasit", strasny hnev, frustraciu, sklamanie som mala... nevedela som sa z toho dostat tiez. Teraz sa citim nejako lepsie, nejako som sa cez to dostala a viem si naozaj uzivat to,co mam, aj ked mi miminko chyba...
Uvidme, co bude , co nas caka.. mne velmi pomaha aj moja viera, a moj manzel... ale aj teraz mi pod chvilou este pride luto a tazko. Len uz akoby sa ani do toho smutku nechcem ponarat,lebo som si vedoma, ze nemam co s tym robit... proste aj niekedy pocitim, ze by som chcela sa vyhnevat na cely svet, ale hned za tym ma napadne, ze to vlastne nikam nepovedie....
Drzim ti palce, aby si bola cim dalej blizsie k svojmu snu byt mamou. Byt mamou dietatka, ktore pride na svet uz s takou zatazou, ze je nechcene, mozno naplni tu ulohu este viac... prajem ti to velmi, aj sebe a nam ostatnym,co si to dietatko takto "hladame".

@slnecnicova to iste....mam aj ja

@nikola81 pozerám že tebe sa babo podarilo? 🙂

@cleo253 Ano, rozhodla som sa druhy a posledny krat podstupit IVF a podarilo sa nam to na prvy krat. Tak uz len dufat ze to dotiahnem do uspesneho konca. Cakala som skoro 9 rokov 🙂

@slnecnicova nikto ta nepochopí tak ako ten kto prežíva alebo prežil to isté. Prežívam to isté nenávidím všetky tehule a tie blbé kecy mamičke ktoré už deti majú ako ti dávajú rady ako nato atď však to poznáš. ☹

@cleo253 Neboj sa dobre to poznam. Co som sa ja napocuvala ze som mlada ze mam cas, ze na to netreba mysliet ze to pride same..Neviem cim to je ako to zivot zariaduje. Ja som isla do umeleho uplne skepticky. Vobec nic som si od toho neslubovala. Zaprisahala som sa ze si idem kalicit telo posledny krat a ze potom uz na to fakt kaslem a kupim si dalsieho psa.

téz neviem prečo je to tak niekto ma 4deti a niekto ani jedno. to vie jedine ten hore ale strašne sa mi krivdi

@nikola81 ahojky ja po dlhych 10 rokov ...kolko placu ...bezmocnosti...chvalabohu na prvykrat ivf 🙂....

@slnecnicova ja si toto všetko čítam až v roku 2024, ...keď aj ja už mám toho čakania na dieťatko plné zuby, aj ja som verila, že sa zázraky dejú.....,ale už ani na tie neverím...Napriek všetkému, prajem veľa síl do ďalších životných bojov...