Nešťastné bezdetné závistlivé ženy
založila som túto smutnú tému, pre ženy ktoré sú v podobnej situácií....ja som po druhom potrate...doteraz som bola plná optimizmu, no a zase to na mňa doľahlo....viem, že to pominie, že opäť vstanem a budem bojovať dalej...len ma trápi ten môj stav, za ktorý fakt nemôžem...závidím všetkým mamičkám, je mi zle ked otvorím nejaký časopis a sú tam samé fotky so šťastnými rodinkami...vo svojom vnútri som prajný a dobrosrdečný človek a trápi ma tá moja závisť...viem že to pominie...no mám strach z budúcnosti, ak náhodou ostanem bezdetná...čo to so mnou spraví...o mojej známej, ktorá sa snaží všemožne otehotnieť už 15 rokov, hovoria, že sa velmi zmenila....že je zákerná a plná nenávisti...a možno niekedy nemá svoj deň a okolie ju hned odsúdi, že je to kvoli tomu, že nemá deti......už teraz nemám chuť bojovať s nepríjemnými otázkami a nepochopením...a neznášam, ked mi niekto povie, že nemám na to myslieť...hm, keby som mala 30-tak možno na nejaký čas viem zabudnúť......snažím sa byť nad vecou, dokonca som velakrát sa snažila povzbudiť kamarátky, ktoré majú taký istý problém...viem, že život nestojí na dieťati a možno mám predurčenú inú cestu.....no ešte nie je koniec všetkým nádejam...ešte mám v sebe vela síl bojovať a vieru, že sa stanem matkou...no je to jeden z mojich posledných vlakov a mám obavy ak ich prešvihnem, čo to spôsobí...ako to zvládnem byť a žiť s nálepkou bezdetnej ženy....
@cawes naozaj ma pravdu @anjelicek26 domovy su plne, ale nie deti ktore mozu ist na adopciu, nie je to take jednoduche ako pises
@leria plne ta chapem, a moc ti drzim palce, my sme cakali na nase babo skoro 6 rokov. Tiez som mala obdobia ked som bola na dne, vtedy bolo pre mna dolezite ze ma niekto podporil, prejavil pochopenie. Tak ti z celeho srdca zelam aby si sa dockala... 🙂
@leria To áno, okolie tomu velice napomáha, mám pocit, že nejako empatia vymyzla medzi ľudmi alebo to jednoducho nechápu. Najlepšie povedať a ak nie, tak potom nechať tak 🙂 určite nie si idiot, si sebavedomá žena, ktorá sa snaží veci vyriešiť a to je super, že sa neľutuješ, palec hore 😉 p.s. pre ostatné prispievaťeľky, toto nie je téma o adopcii, tak sa tu nenaťahujte 😉
Poznala som taku.Zavistlivu zenu,ktora intrigovala na kilometre.Prosim ta,nedopadni podobne...
@tortelinka aha takze dieta ktore pochadza zo soc.slabsej rodiny neni dieta na adopciu? Bohuzial v detskych domov je pomenej deti ktore si mozno rodicia predstavuju ale tiez maju narok na zivot.
@cawes bohuzial nie, ak rodicia nedaju suhlas, nemoze ist na ado
Vacsina diskusii neplodnych konci radami ako otehotniet, pribehmi uspesnych pocati kamaratiek a hadkami o adopciach. Tato diskusia bola zalozena na riesenie citoveho problemu. Nechajme tu priestor neplodnym. O ostatnych temach sa mozete hadat inde.
@tortelinka to je uplne ina tema ale,mkedze ona povedala ze su tam pocernejsie deti, vacsie deti a malo zdravych bielych deti. Co hovoris ty je zase nieco ine.
@cawes ano, lebo nie je vela rodicov ktori chcu chore, tmave dieta...ale sme naozaj mimo temy
@leria Necitala som vsetko, co ti tu popisali. Ale citala som aspon ten nazor, ze zmierenie je castokrat jediny sposob, ako sa nezblaznit. Zmierenie je cesta k tomu, ze ta tvoj problem prestane neznesitelne tazit. Ked sa nedarilo doteraz, asi na to je nejaky dovod. Vravi sa, ze vsetko zle je na nieco dobre. To, co teraz vnimas ako zivotnu prehru, moze byt tvojou vyhrou. Bez ohladu na to, co vsetko si tomu obetovala, na tvojom mieste by som si dala pauzu od vsetkeho, co suvisi s detmi.
Nenechaj sa okolim vmanipulovat do pozicie, ze sa citis neplnohnotne. Tazko sa mi to vravi, ale aj zivot bez deti moze byt naplneny laskou a stastim. Mam v rodine tento pripad, kde sa obaja dobrovolne rozhodli z osobnych dovodov deti nemat. Ich vztah bol niecim vynimocnym, niecim, co sa nedalo vidiet kazdy den. (Obaja uz neziju, preto ten minuly cas)
Ver mi, viem ake to je, vzdat sa svojho sna. Nehovorim o tych "drobnych" snoch ako dobra praca, pekny dom, vela penazi a podobne. Hovorim o sne podobnom ako mat deti. Boli to a velmi. Ale najtazsi je ten prvy krok, ked si clovek uvedomi, ze niektore veci proste mat nebude. Postupom casu sa s tou bolestou da naucit zit. A po urcitom case si na nu clovek zvykne. Je to ako tehla v ruksaku - vies, ze tam je, ale casom ju prestanes vnimat tak intenzivne.
Velmi ti drzim palce, aby si zo svojej situacie vysla ako vyrovnany clovek.
@leria ahoj, myslím, že to čo práve prežívaš, je úplne normálne a ver, že aj všetky výkyvy, ktoré sa s Tebou dejú sú v takejto situácii normálne, je pochopiteľný tvoj strach, zmätok, ale aj odpor, hnev či možno nenávisť voči mamičkám, ktoré akosi "ľahko a znenazdajky" prišli k dieťatku a pritom Ty si si už toľko pretrpela a toľko sa snažila...viem, že máš pocit, že Ti už akoby veľa času neostáva a preto rady typu "zvoľni" v Tebe možno vyvolávajú ešte väčší strach a úzkosť a stále je to ako jeden bludný kruh...možno by bolo namieste naozaj preorientovať svoju pozornosť na niečo iné, lebo tvoj doterajší život bol akoby "honbou za dieťaťom", čo ťa zaiste vyčerpáva a verím, že aj vnútorne zmenilo a poznačilo, čo si možno časom ani nestihla postrehnúť, lebo si stále išla sa svojím jedným cieľom (samozrejme metaforicky). Gratulujem Ti k tvojmu novému vzťahu, v dnešnej dobe je už myslím aj to veľký úspech, nakoľko v mojom okolí je práve veľa ľudí, ktorí lásku nevedia nájsť po stroskotaných vzťahoch...preto sa skús zamerať možno na svoj vzťah a pestovať si ho a očistiť sa vnútorne od presvedčení ako nie si dosť dobrá, keď nevieš vynosiť dieťa...aj to je možno "stigma", ktorú si si odniesla z predchádzajúceho vzťahu...verím, že svoju cestu, ako byť šťastná nájdeš 🙂
@cawes ale veď ty riešiš niečo úplne iné, ako anjeliček!! veď anjeliček nepovedala, že deti majú 2-3roky, keď sa dostanú k adptívnym rodičom 😕 😕 ona tvrdí, že v poradovníku na dieťatko môžeš byť aj 2-3roky!! to znamená, že ty môžeš dostať aj bábo z pôrodnice, ale budeš v poradovníku 2-3roky, a v niektorých krajoch je to trochu menej, no v niektorých aj 4roky!! viem, o čom píšem.. a dôvod? hlavne ten, že je čím ďalej viac žien, ktoré nemôžu mať biologické dieťatko, a je to aj pre tie dôvody, ktoré píše anjeliček..
@leria netreba to vzdavat urcite, ja som mala takisot 2 potraty,/ ten druhy uz bol v 5 mesiaci/ neschopnost otehotniet vdaka pco syndromu, ale verila som ze raz si ma to moje dieta najde a po 11 rokoch sme sa dockali zdraveho synceka. Tak hlavu hore, viem je to tazke, preto to obzvlast viem pochopit, kedze som zazivala presne to iste ako ty a takisto to bolo trapenie.Ale vyhrali sme , tak vyhráš aj ty 🙂 🙂
@leria precitala som jedine tvoj prispevok.Nie som bezdetna zena a uz absolutne nemam problem otehotniet...i ked mam za sebou 2 potraty,ale mam aj zdrave 3 deti za ktore dakujem panu Bohu.Neviem si ani len predstavit tvoje psychicke rozpolozenie...to dokaze len zena,ktora chodi v podobnych topankach ako ty.Dokonca si myslim,ze zena,ktora sa pokusa uz dlhsie otehotniet nereaguje na slova...neboj bude to dobre,cas vsetko vyriesi,pride co ma prist a podobne otrepane utisujuce slova.Zial ani ja nic nove nemam vo svojom slovniku...snad len to co si aj sama uvedomujes...nie kazda zena je predurcena byt matkou-biologickou ci adoptivnou,ale tam sa zivot nekonci.Mam z teba pocit,ze ty stojis na pevnych zakladoch aj ked to tak momentalne necitis.Veci nie su len biele aj cierne,ale treba objavit v sebe schopnost vidiet aj farebnu skalu medzi bielou a ciernou.....vtedy mozno najdes zmysel zivota aj ako bezdetna zena,ktora nie je o nic menejcenna ako zena,ktora dieta ma.
@leria velmi silny nazov temy.... chapem tvoje pocity, tiez uz roky bojujem s (ne)plodnostou. mne velmi pomohol fertilitycoaching. je to presne o tom, ze pomenujes svoje negativne emocie, pocity a cestou priznania a vyronania sa s nimi si dokazes pomoct. pretoze tieto emocie su prirodzene, len nam sa zda, ze sme zle ked ich mame... mne velmi pomohlo, ked som sa mohla o nich porozpravat s niekym, kto mi rozumie, kto ma neposudzuje a nesudi a kto mi vie pomoct. toto mozem odporucit z vlastnej skusenosti.
velmi ti drzim palce, aby ste sa dockali vlastneho potomka. ale ak by to predsa len nevyslo, neboj sa ze sa z teba stane zavistliva azla zena. ak uz si teraz uvedomujes, ze tieto pocity sa ti nepacia, je to dobre. nemozes za to a myslim ze je to normalna reakcia. ja som mala obdobie, ked vsetci okolo boli stastni, mali rodiny a ja som bola sama, zomrel mi partner. nevedela som sa s tym zmierit, a ano, aj som zavidela ostatnym ze su stastni a ja nie, hoci som si to sama nezavinila.
netreba sa v takychto tazkych situaciach bat obratit na psychologa, terapeuta, knaza alebo niekoho, kto je odbornik a vie pomoct aj dusi. lebo vysporiadavat sa s bezdetnostou nie je pre kazdeho lahke, a pomoc zzvonka ti moze ukazat ako to prezivat a zit napriek tomu plnodohnotne a v radosti.
@kris557 mala som 17 dozvedela som sa to tak ze mi jeden ,,frajer,, povedal ze so mnou s tychto dovodov nechce chodit, dalej deti v skole tiez mali nemile narazky. No a ako som reagovala, tak luto mi to neprislo, milujem svoju mamicko nadovsetko a nikoho ineho si neviem predstavit ako mamku. Otec neni sice idealny ale o tom hovorit nechcem. Mam este sestru ktora je zase z druhej rodiny adoptovana a tiez to zvlada v pohode. Ani jedna z nas sme nikdy nemali potrebu niekoho ist hladat alebo to riesit. Jedine co je neprijemne, ked som bola tehotna tak sa pytaju na choroby alergie atd v rodine a ja nic neviem. 🙂
@cawes tak to si mala dosť rokov teda. No nič príjemné. Ja neviem ale minule sme sa bavili s kamoškou, že keď sme boli malé sme si mysleli, že sme adoptované asi každé dieťa to napadne 🙂 ale ja sa veľmi podobám na mamu, tak nemám pochybnosti 😀, ale naša učitelľka si adoptovala syna, keď bol už väčší a vôbec nás nenapadlo, že by nebol jej lebo sa na nich normálne podobá....Máš pravdu, načo by si hľadala, čo ťa je po nich. Veď teba vychovala tvoja mama, ktorá ťa aj sestru ľúbi najviac na svete a rodič je ten, ktorý vychová 🙂
@leria chcem ti len povedať, že aj zázraky sa dejú, tak ako u mňa....ja som prvého syna porodila v 16-tich rokoch, dnes má skoro 25 a keď sme už s manželom chceli druhé dieťa, tak nie a nie sa k nemu dopracovať, chodila som k lekárovi, na vyšetrenia, ale nič nezistili, prečo by som tehotná nemohla byť, užívala som kopec liekov, z ktorých som len neskutočne pribrala a výsledok žiaden, potom som si povedala, že nič nebudem siliť, proste ak budem tehotná ok, ak nie, dieťa už mám a nič som neriešila, .....s odstupom času si myslím, že som bola len psychicky zablokovaná z toho prvého skorého tehotenstva....pred 6 rokmi som sa prihlásila na VŠ, mala som úplne iné starosti, na dieťa som nemyslela, dokonca spolužiačka rovnako stará ako ja mala po x rokoch malé bábo a ja som Bohu ďakovala, že nemusím riešiť miminko a školu zároveň.....my sme namiesto miminka dali domov malinkému psíkovi, ktorého sme našli ako šteniatko - pravdepodobne vyhodený nevhodný vianočný darček, a ja som sa neskutočne psychicky upokojila, mala som komu prejavovať lásku, o koho sa starať (inak ako o manžela či syna) a čuduj sa svete, ja som v 40 rokoch otehotnela, o čom sme ani v najtajnejších snoch nesnívali, lebo sme boli zmierení s tým, že už sa také nestane....preto hovorím, že zázraky sa dejú a veci sa stanú vtedy, kedy majú.....držím palce, aby si našla svoj vnútorný pokoj
@leria
pisala si, ze neveis, ci ta caka kyret? uf... poseilam ti vela podpory.. a co sa deje? klesa ti hcg alebosa babatko nevyvija? teda, ak sa smiem spytat 😒 ja som 2x potratila, druhy krat som sa modlila, aby som to mala co najrychlejsei za sebou, bolo tozle obdobie, velmi zle.. zazerala som na kazdu tehotnu zenu a premyslala som, ako sa im podarilo mat take velke bruska, vyzerali tak prirodzene a vpohode, akoby to bolo jednoduche, bezproblemove.. prezivala osm pocity zlyhania, aj nam to s m narusilo vztah, nerada spominam na to obdobie, potom sa zadarila dcerka - mne zisitli vrodeny trombofilny stav, pichala osm si injekcie, troku som mala komplikacie, ale dcerka ma rok a pol a pred tyzdnom som oslavila 40ku.. a tuzim este po jednom, len sa na to necitim.. mne keby v tom stadiu niekto povedal, ze vsak si adoptujte (a to mame v rodine adoptovane deticky), tak mu jendu vrazim, a takisto mi liezli na nervy vsetky dobre mienene rady. co mam robit, co nemam, ako sa mi raz zadari atd.. ale u mna platilo zlate porekadlo - cas je najlepsi lekar, potrebovala osm si to v sebe "prezut a stravit" sama..
Baby, ani neviem kde mám začať 🙂 velmi si vážim, že ste si našli na mňa čas...každej by som sa najradšej osobne podakovala...za tie empatie a podporu, ktorú ste do mňa vliali...niekedy sa až hanbím sama za seba, že som taký slaboch.....musím sa naučiť byť ešte pokornejšia, než som...a vážiť si všetko čo mám, ja viem, to čo je pre mňa samozrejmosťou, pre druhého byť nemusí....nemôžeme mať všetko....to je to čo potrebujem, zmierenie sa so situáciou a prestať to riešiť akokolvek to dopadne...velakrát som tu už spomínala, že som vdačná za túto stránku...že mám sa kam utiekať, ked mám v hlave menšie výkyvy 😀 že nemusím stále obťažovať svoje kamarátky...viem sa vcítiť do ich kože a tiež by ma nebavilo počúvať tú istú pesničku dookola....každý si musí pomôcť sám, ja to viem...no niekto ako ja potrebuje predtým nakopnúť...a to je to čo som potrebovala...nakopnúť a opäť sa ubezbečiť, že nie som na svete sama s takým problémom...ešte zabojujem a ak to nevýjde, budem si musieť nájsť v živote niečo čo ma pohltí a dá zmysel...aj ten partnerský vzťah si musím začať viac užívať, lebo nechcem si privolať nič zlé...no som realistka a aj ked partner ma ubezpečil, že bude pri mne stáť aj ked nebudeme mať dieťa...po rokoch môže zistiť, že predsa chce mať nejakých potomkov...a ja skončím sama ...asi tu píšem bez hlavy a päty, no v hlave mi víry toľko myšlienok, že neviem to tu súvisle napísať 🙂 takže moja cesta je cesta zmierenia a bude velmi ťažká, pretože stále ešte verím, že budem v rukách držať svoj uzlíček, že obetujem preň všetkú bolesť a lásku sveta...no ktovie, osud je nevyspatatelný....nechcem závidieť, musím dopriať aby mi bolo dopriate 😉
@vavrenka ja som po druhej IUI...a dnes som sa u doktorky dozvedela, že išlo o akési chemické tehotenstvo...tak neviem, zrejme to hcg ukazalo z tých liekov alebo neviem, už neriešim...chcem to mať tiež rýchlo za sebou...o týždeň mám ísť opäť na krv a usg, tak dúfam, že tam neostane nič a nebudem musieť ísť na ten kyret...ten trombofilný stav mám aj ja, v prípade tehotenstva si mám pichať fraxaparine...neviem tie hlúpe pocity, zrejme trošku poľavili...aj vdaka vám 🙂 dnes ked si baby brali na gynde tie tehotenské balíčky, tak som sa aj pousmiala...necítila som žiadnu závisť, skor nádej, že aj ja raz s takým balíkom odídem 🙂 ..po prvom potrate som zažila tú istú situáciu a niesla som to velmi ťažko, bola som plná závisti a nenávisti...asi som sa potrebovala z toho poučiť a posunuť dalej 🙂
@leria Uz len k tomu nazvu temy - ked som prvykrat potratila, vyrovnala som sa s tym celkom v pohode. Ale proste bolo obdobie asi troch mesiacov, kedy som nemohla vidiet kocik, tehotnu zenu a podobne bez pocitov zlyhania a ano, zavisti. Bolo to velmi zle obdobie, ale asi je to normalny stav "cistenia", tentokrat psychickeho. Potom clovek pochopi, ze ho to len ubera o energiu, ktora sa da vliat uplne inym smerom a postupne to ustupi.
Drz sa.
@leria nevzdavaj sa... v tom, ako pises, je citit, ze ty tou zatrpknutou zenou nebudes. Len sa potrebujes porozpravat, pocut povzbudenie, podobne pribehy.... Drzim ti velmi palce, aby si raz mala svoje dietatko/deticky. Moja kamaratka bola vo velmi podobnej situacii ako ty. Mala jedno mimomaternicove tehotenstvo za sebou, rozpradol sa jej vztah...hladala hladala hladala... Momentalne nema partnera, ten sa na nu vykaslal, ked otehotnela. Ale ona je spokojna a stastna, ze ma krasnu dcerku a su super partacky. Mala to tazke a aj ma, sama mamina... A porodila, ked mala tusim 42. Ma krasnu sikovnu dcerku a podla toho, co o nej pocujem, je az privelmi inteligentna 🙂