Takmer mi zomrel syn: Ako zvládať paralýzu pocitov?
Ahojte. Ja ani neviem čo od tohto čakám. Možno len malu podporu, či nasmerovanie ako to spracovať. Mám syna, ktorý ako maličké bábätko v nemocnici niekolko týždňov bojoval o život a teraz po 12 rokoch mi opäť takmer zomrel. Už je to pár týždňov a ja som sa dlho držala silna, nedovoolila som si plakať, či pripustiť aké vážne je to. Až teraz. Všetko na mňa dolieha, všetky situácie zo sanitky, z nemocnice. Tlacia sa mi slzy do očí keď som v práci, ostávam ako keby paralizovana doma. Prestávam normalne fungovať. Myslim, že to musím nejako spracovať. Chcela by som sa tešiť, že to zvladol, byť vďačná. Ale citim toľko bolesti a smútku. Neviem či to chce čas alebo potrebujem odbornú pomoc. Nemam sa s kým o tom ani porozprávať.
@anonym_autor na týchto pocitoch nieje nič zlé. Si matka. V klude si poplač aj doma, trošku ťa to uvoľní. A na mojom mieste by určite terapeut vedel pomôcť, nieje to žiadna hanba. ❤️
To vôbec v sebe nedrž takéto pocity. Rozprávaj o nich, aj keď ti nik neporadí, nevyrieši to, ale aspoň sa ti trochu uľaví. A naozaj skús vyhľadať odborníka. To je veľmi dôležité, aby sa to v tebe nekopilo.
stalo sa mi to dva roky do zadu... keď sa dcérke zhoršil stav počas choroby, rýchly prevoz do iného mesta ešte nám nedali ani sanitku len papierik s menom dr že nás bude čakať že o nás vie.. leteli sme s autom ja som dcéru sledovala... príchod do nemocnice čakanie na chodbe na CT milion vyšetrení... videla som ako sa trápi potom náročná operácia s veľkým rizikom... pri kažedej chorobe čo i len pri sopli som v obrovskom strese... v noci zakašle a ja som už pri nej... spánok je taký na pol oka proste počujem do druhej miestnosti aj to keď sa otočí alebo viac vydýchne... to už podľa mňa ostane tak... na začiatku som tiež veľa plakala bolo to náročné ale teraz fungujem mám obavy keď ide na prespávačku ku kamoške... chodí iba k jednej a maminka vie čo sa nám stalo tak ju sleduje aj ked baby spia tak má detskú kameru v izbe pre istotu... lebo sa aj ona bojí... ak sa cítíš ozaj zle tak chod na terapiu možno už po prvom sedení sa ti uľaví...
Ked mal syn par dni, ochorel. Veľmi vážne, nedávali mu šance na prežitie. Mesiac v nemocnici, 10 dni po pôrode, nevedela som kde je sever, nemohla som sa chytiť vlastného dietata lebo som si zakázala k nemu nieco cítiť, ved aj tak zomrie. Nemocnica kde sme ležali je pri cintoríne a ja som si hovorila, ze kde asi bude mať hrob. Bola som chladná, bezcitna, neplakala som, len som fungovala. Bola som ako robot.
Syn to zvládol ale čakalo nas xy vyšetrení, tak opäť, nastavila som rezim a išla som. Fungovala som takto asi tri mesiace. Ked prisli všetky výsledky, ze syn je zdravý, vtedy to na mna doľahlo a plakala som. Plakala som kazdy boží den, najprv to boli vycitky, ze prečo placem ked je vsetko v poriadku, potom to bol plac zo zúfalstva, ze tri mesiace zo života môjho dietata su preč a ja som ho ledva mala na rukách. Nevedela skm, ze takto sa moja hlava a telo dáva dokopy po traume ktorú som zažila. Muž bol moja veľká opora, aj ked som bola naozaj neznesiteľná. Citlivo a jemne mi hovoril, nech vyhhladam pomoc, bol tam ked som plakala, bol tam ked som kričala... nechcela som vidieť uz žiadneho doktora, a urcite nie psychológa. No nakoniec som išla a pomohol mi. Rozprávali sme sa vela o tom ck sa stalo, plakala som, tu ranu som znova a znova otvárala, no podarilo sa ju zahojit. Bolo to ťažké, ale prešlo už niekoľko rokov a na duši ostala len jazva. Držím palce, nie si v tom sama.
@anonym_autor posttraumaticky syndróm vyhľadaj psychológa úľavi sa ti musí to ísť von a získať nadhľad, keď sa to da
Kazdy zvladame svoje emocie inac. Ak potrebujes plakat-pusti paru.... vyplac sa.
Ak potrebujes rozhovor-najdi si psychologa.
Nie je to hanba. Je to pomoc ❤️💪🏻
Prajem vela sil a zdravia.
Veľmi dobre ti rozumie každá mama. Prežívať strach o svoje dieťa je pre každú z nás nočnou morou. Dôežité je, že to synček zvládol. Ty potrebuješ zo seba dostať ten stres, strach, napätie čo si prežívala. Kľudne plač, vyrozprávaj sa dákej dobrej kámoške, alebo psychológovi. Len tie pocity v sebe nepotláčaj. Prajem čo najviac zdravia synčekovi i tebe.❤
@anonym_autor si na seba prisna. Nemas to take ako ostatne mamicky co maju zdrave deti. Mas pravo nebyt vzdy silna. Malokto si vie predstavit zit s pocitom.ze uz tu nemusel byt. Prajem vela sil
Ja som to tiež zažila, 9 ročný syn, takmer zomrel na "bežný" rotavírus. Doma malá dcéra, kojená, ja s ním v nemocnici, o polnoci som behala so synom na vozíčku po areáli nemocnice a hľadala, kam s ním ísť, pretože nám ani sanitára na odprevadenie nedali, len choďte tam a tam, celú noc na striedačku SONO - chirurgia a dokola 5x, mne bolo zle ale úplne som sa "vypla" - nedovolila som si sa zosypať. Všetko sme zvládli, bola som šťastná, ako dobre som to dala. Ale potom... panické záchvaty, nie hneď ale asi po roku, nevládala som na dvor z domu ísť, keď som sa išla prejsť 100 m, tak som nevládala, niekoľkokrát musel pre mňa muž prísť autom, len som stála alebo sedela na mieste, hlava šumela, skončila som pár krát na urgente. Preto ti len poradím, rieš to, inak si tvoje telo a hlava vyberú daň v momente, keď to budeš najmenej potrebovať.
S tymito pocitmi AA tazko nejako vyrovnava a dalej funguje. Mne syn skoro zomrel pri porode, velmi dlho som nedokazala normalne spat a stale kontroloval, ci dycha. To vlastne kontrolujem stale.
Bojujem so svojim strachom, lebo rozumovo si uvedomujem, ze ked to prezeniem, moze to ovplyvnovat jeho zivot.
Moj plan je, ze ak si budem mysliet, ze je to uz moc, vyhladam odbornu pomoc. Zatial pomaha, ked sa vykecam, vypisem na nete alebo chodim na dlhe prechadzky.
Verim, ze najdes svoj sposob. Drzim palce
V krizovych situaciach jednam ako robot,vďaka vzdelaniu aj pracovnej praxi. Ked pominie nebexpecenstvo tak sa mi podlomia nohy,neviem dychať....ale zvladnem to. Je to prirodzena reakcia. Porad sa s odbornikmi,začni u svojho obv.lekara.
@anonym_autor ak je to takto náročné a obmedzuje ta to alebo zasahuje ti do bežného fungovania, treba vyhľadať psychológa/psychoterapeuta. Sú veci, s ktorými si človek nepomôže sám, aj keď veľmi chce a usiluje sa. A vtedy treba len požiadať o pomoc.
Určite k odborníkovi. K psychiatrovi. To môže byť aj diagnóza z toho veľkého stresu. Prinajhoršom ti povie že máš vyhľadať psychologa, že to na lieky nie je.
Na vsetko treba čas, nic iné az tak nepomáha. Pred 2rokmi mal syn nehodu na motorke, boli sme pri nom okrem jeho kamarátov, prví. Hrozny šok, zúfalstvo ked som ho videla so zraneniami na zemi, plus zachovať chladnú hlavu a podať prvú pomoc, vsetky emócie potláčať, veľká záťaž na psychiku. Ten obrovský strach. Ked som odchádzala v noci z nemocky, dolahlo to na mna , revala som, kazdy den, nedokázala som fungovať doma, a este aj ked bol uz doma, mala som pocit, ze musim byt stale s nim , nemohla som ho spustiť z oci. Vždy som si prehrávala to co sa stalo, co som videla a ako trpel a ako sa bal. Este aj teraz ked sa nad tym zamyslím, začne mi busit srdce a tlačia sa mi slzy. Ostala mu na tele škaredá pamiatka, takze ked to vidim, znova sa mi to prehráva. Ale snazim sa tomu nepodlahnut ,nechcem sa sama tryznit myšlienkami, je to 2 roky a je v poriadku, vzdy sa akoby v duchu prepliaskam, ze dost ,vsetko je ok. Držím palce🍀❤️
@anonym_autor Zažila som tiež strašný strach o syna. Fungovala som týždne na autopilota a to som psychologička. Nepomohlo nič, len čas a uvedomenie si, že sme tu živí, zdraví a tiež veriť že to tak aj zostane. Nempremrhávať život v strachu, ale užívať si každý deň, lebo práve tie čo si niečo podobné zažili vedia aký je život krehký a dnes sme tu, zajtra nemusíme.
Je to neprenosná skúsenosť, ktorá ťa v konečnom dôsledku veľmi zocelí.
Dieťa je dieťaťom len pár rokov a tak sa snaž nastaviť, že si ho užiješ o to viac, lebo je tu a to je podstatné. Zaslúžite si byť šťastní ❤️
Dovol si to precítiť. Nepotlacaj, nepresviedcaj samu seba, ze musis byt silna, alebo ze to nesmies citit. Plac, ked to citis, dovol samej sebe prejst bolestou a strachom, ked si predtym to v sebe dusila a musela byt silna. Teraz si dovol byt krehka. Dovol si priznat strach a bolest. A prijmi to uvedomenie, aka by to bola bolest, ak by to dopadlo nakoniec zle. Uvedom si aky je zivot krehký. Prejdi si tym co treba, trebalo a co si do seba zavrela, lebo si musela byt silna pre dieta. A potom sa pozri ako si to skvele zvladla. Objim, lub, raduj sa. Iba po dazdi vyjde duha a slniecko. Zvladla si to, uz bude lepsie a lepsie.
Mne syn 16 ročný pred očami sa prepadol do šachty na dvore vodovodnej, bager pohol šachtou, mal veľké šťastie prevážal ho vrtuľník, absolvovali sme vkuse nejaké vyšetrenia na celkovom CT našli cystu na mozgu nesúvisiacu s pádom. Tiež som bola strašne vydesená, je pre mňa všetkým, mám len jeho. Ak sa to nedá zvládnuť skontaktujte sa so psychológom, nie je to nič čo by vám nemohlo pomôcť, úplne chápem. Je to 7 mesiacov a stále mám hrôzu.
Bolo by divné, keby ste cítili opak.
@anonym_autor ahoj, neviem presne s cim bojujete, ale moj 5rocny syn sa z nicoho nic nemohol v noci nadychnut, pani na linke bola uplne skvela a velmi nam pomohla RZP , ktora bola v tu noc mimoriadne rychla. ja spavam s ostuplami v usiach napriek tomu som ho pocula dusit sa vo vedlajsej izbe.
Je to hrozne, ale nepomoze ti byt zlomena, vystresovana, smrt je sucast zivota. skus si uzit spolocny cas d dietatom, a skus tie plazive myslienky vytesnit.
ja som v zivote zazila vselico a snazim sa na tie veci nemysliet.
@anonym_autor nijako, rozpravat, poplakat, je to normalne. Horsie by bolo, keby nic, tam bys to bolo nebezpecne. Toto je normalne a prirodzene. Drzim palce
@anonym_autor kontaktuj linku dôvery, vyrozprávaj sa vyplač...Nasaď si béčko, zinok a magnézium...
Kým sa objednáš k psychológovi...
Držím ti palce, strach je veľký pán, čo si prežila je veľmi náročné na psychiku....
Ked čítam všetky vaše príspevky aj ma to ukludnilo, že nie som sama čo takéto niečo prežíva odlišným štýlom a aj ma to veľmi mrzí, že toľko z nás zažilo také hrôzy. Skutočne som si myslela, že som pokazená, keď počas toho ako sa to dialo som to ustála a s odstupom času sa to na mňa takto valí. Myslela som, že to mám za sebou a už bude len každý deň lepšie. Keď sa to stalo prvýkrát, traumu som prežívala inak. Ešte sa to len začalo vynarat, ale vďaka vaším reakciám už viam, že sa to môže otvoriť a dopadnúť na mňa úplne. Dám si pozor a nepodcenim to. Ďakujem
@anonym_autor praveze musis sa vyrozpravat a dat emocie vonku zo seba...tak sa s tym postupne vyrovnas. Vyplac sa kolko treba. Emocie ostali "zablokovane"...musia ist von, vypustit sa a telo sa uvolni.
Ja som tak hrala silnu ked povedali, ze manzel ma ist na operaciu na mozgu. Po par dnoch ma vsetko emocne prevalcovalo, hlavne strach. Stacila pomoc, vypocutie, pochopenie, povzbudenie a slo to.
Ked nepostaci niekto blizky, tak psycholog.
@anonym_autor Prečo si si nedovolila plakať. Ja zase by dom zošalela a plakala dňom a nocou a neskôr aj vďačnosťou. Muselo to byť strašné . Nedus to v sebe.
Ked čítam všetky vaše príspevky aj ma to ukludnilo, že nie som sama čo takéto niečo prežíva odlišným štýlom a aj ma to veľmi mrzí, že toľko z nás zažilo také hrôzy. Skutočne som si myslela, že som pokazená, keď počas toho ako sa to dialo som to ustála a s odstupom času sa to na mňa takto valí. Myslela som, že to mám za sebou a už bude len každý deň lepšie. Keď sa to stalo prvýkrát, traumu som prežívala inak. Ešte sa to len začalo vynarat, ale vďaka vaším reakciám už viam, že sa to môže otvoriť a dopadnúť na mňa úplne. Dám si pozor a nepodcenim to. Ďakujem
@anonym_autor Mozes mat PTSD - precitaj si o tom niekde. Precitaj si priznaky, precitaj si, ako sa takato porucha prave v tak vypatych chvilach, v obavach o blizych velmi lahko spusta. Ak to na teba sedi, ak mas moznost, mohla by si si pohladat psychologicku, co ovlada EMDR - to na postraumaticke poruchy zabera vraj najlepsie. Je to sposob liecby, ked nahradis zly zazitok v mysli pozitivnym.
No mozno ti uz samotne rozpoznanie, co sa ti deje a porozumenie, ze je to ok prezivat, pomoze. Vzdy je dolezite, aby clovek rozumel, co sa mu deje, potom trosku vie, co s tym.
To co sa ti deje, ty znova a znova prezivas ten strach, nejde ti odsunut ten strach prec. Ale v tej chvili ty nie si v pritomnosti, tvoja mysel je uveznena v tom strachu. Ak chces su rozne cvicenia ako prva pomoc v takychto chvilach, co nazyvas, ze si paralyzovana:
Stvorcove dychanie
Na 4-5 dob nadych, rovnako dlho zdarz dych, na 4-5 dob vydych, rovnako dlho zadrz dych. Toto ti pomoze dodat telu signal, ze sa moze ukludnit. Stres - srdce cvala ako splaseny kon a krv sa pumpuje do hlavy, chyta ta panika. Stvorcovy dych spomali ten cval, skludni ta...
Motylik
Prekriz si ruky na hrudniku, tak, ze dlanami sa dotykas hrude - striedavo tapkaj jednou a druhourukou do hrude. Vola sa to motylik, lebo tie prekryzzene ruky a pohyb dlani pripominaju trepotanie motyla. Ucinok je - prepajanie hemisfer - navrat z mysle do tela - paralyzuje ta mysel, ty ju tako trosku "oklames".
5,4,3,2,1
Pozri sa okolo seba a vymenuj 5 predmetov zltej farby, 4 cervenej, 3 zelenej, 2 modrej, 1 bielej - alebo podobne cvicenie - vzdy typu 5,4,3,2,1, ked musis okolo seba nieco pozorovat a menovat rovnake vlastnsti toho - tie farby mozu byt lubovolne - ide o to, ze toto cvicenie vrati tvoju mysel do pritomnosti.
Vcetky tie cvicenia maju spolocne to, ze ta s flashbacku (opakovane prezivany strach z toho, co si musela prejst, akoby sa znovu ocitas v tej situacii, hoci je uz vsetko v poriadku) vratia do pritomnosti.
Trauma je previt - tebe to mozu spustat rozne mallickosti, co sa naozaj udiali v tom case - ako vravis, vzuk sanitky a podobne. To su spustace, ktore si tvoje telo zapamatalo. Prvy krok je si to uvedomit. Mozu t o byt aj rozne ine veci - vone, zmyslove vnemy, svetlo - cokolvek, co sa ti v tej traumatickej chvili spojilo s tym. A ty ani nebudes vediet a moze ta ta vona dostat do paniky znova... Treba to pochopit, uchopit a vtedy sa toho da zbavit. Nahradit to v mysli dobrym zazitkom.
Niekedy sa mi "to" vrati ako blesk z jasneho neba.
Mali sme skolenie. Skolitel hovoril ako mal choru dceru. Z nemocnice isiel skolit, lebo firma to zaplatila a on musel udrzat profesionalitu.... mne sa vsetky spomienky vratili... nebola som schopna nic urobit, len mi tiekli slzy, odisla som z miestnosti, vyplakala sa na zachode.
Asi som to nikdy nespracovala, len popierala a vytesnovala z mysle.
@anonym_autor postrauma, ries co najskor. Zazila som osobne, dlohodo som riesila a nakoniec som brala lieky AD asi 1,5 roka. Dlhy pribeh…. Stale v určitých situaciach sa zaseknem ale uz je to tak parkrat do roka a viem s tym pracovat. A je to v poriadku, je to vlastne reakcia mozgu. Nic nenormálne.
@anonym_autor jasné že odbornú pomoc. Psychoterapia určite, a možno na preklenutie obdobia aj lieky.
@anonym_autor uplne rovnako by sa citila kazda matka, nie si v tom sama ani nie si divna ❤. A urcite, bezodkladne vyhladaj terapeuta, pomoze ti.