Ako si udržať vzťah s partnerovým dieťaťom po rozchode?
Neviem, či sa tu niekto ocitol v podobnej situácii, ale potrebujem sa poradiť. Môj expartner má syna, ktorý žije s ním. S partnerom sme spolu boli približne rok a pol a počas toho času sme žili v jednej domácnosti. Za ten čas som si k jeho synovi vytvorila vzťah. Nie taký ten"je to syn môjho partnera", ale postupne som ho začala vnímať ako súčasť svojho života. Dokonca som ho brala tak, že do budúcna bude vlastne aj mojím synom, pretože ďalšie vlastné dieťa sme už neplánovali. Človek si na spoločné fungovanie zvykne, vytvorí si svoje malé každodenné rituály, oblečenie, jedlo, či si umyl zuby, či má všetko do školy po prázdninách, človek ho napomína, chváli, objíme... a ani si neuvedomí, kedy sa z toho stane vzťah. Potom sme sa s partnerom rozišli. Medzi nami sme si nastavili určité pravidlá a to, čo medzi nami zostalo, alebo nezostalo, si už riešime ako dospelí. Lenže čo jeho syn? To je pre mňa oveľa komplikovanejšie. Stretávam ho takmer denne v práci a ešte ďalších päť rokov sa budeme pravidelne stretávať. A ja teraz vôbec neviem, ako sa mám k nemu správať. Veď ešte nedávno to bolo dieťa, ktoré bolo súčasťou môjho každodenného života, a zrazu sa mám tváriť, že je to vlastne cudzí človek, ktorý ma na chodbe pozdraví a ide ďalej? Pracujem s deťmi a celý život som zvyknutá vytvárať si k nim rôzne vzťahy, vnímam ich nálady, všímam si, keď niečo nie je v poriadku, automaticky riešim, či sú vhodne oblečené, či niečo nepotrebujú. A teraz pri ňom neviem, kde je hranica. Je to ešte dieťa, ku ktorému mám prirodzenú potrebu správať sa tak ako predtým, alebo sa mám vedome stiahnuť, aby som nezasahovala do jeho života a aby si aj on zvykol na novú situáciu? Máme za sebou len pár dní tohoto stavu a už teraz si kladiem úplne absurdné otázky. Blíži sa mikuláš, potom vianoce, bude mať narodeniny aj meniny. Mám mu niečo kúpiť? Mám mu popriať? Mám sa ho spýtať, ako sa má? Mám si všímať, či je vhodne oblečený, alebo už je to vec iba jeho otca? Keď sa mu rozviaže šnúrka, mám mu ju automaticky zaviazať, ako som to robila predtým, alebo sa mám zastaviť a povedať si, že už na to nemám právo? A čo objatie? Mám mu dať pusu, ak sa k nej prirodzene schyľuje? A ak áno, tak kam? Na líce? Na čelo? Alebo radšej vôbec? Nechcem ho odmietnuť ani zraniť, ale zároveň nechcem prekračovať hranice, ktoré po rozchode už možno jednoducho existujú. A najviac sa bojím toho, aby som mu svojím správaním neposielala zmiešané signály.. Lebo ja sama vlastne neviem, čo sme si teraz.. Nie som jeho mama, nikdy som ňou nebola, ale zároveň som bola určitý čas dospelým človekom, ktorý bol veľmi blízko jeho každodennému životu. Ď.
och, dietata je mi velmi luto! znies ako fakt uzasna osoba, bohuzial neporadim ale dakujem, ze si ho mala rada a ze ti na tom takto aj po rozchode zalezi. mas srdce na spravnom mieste
@anonym_autor spravaj sa k nemu, tak ako k ostatnym detom v tvojej praci, ak budes vidiet, ze si ziada nieco viac, mozes byt napomocna.
@anonym_autor je to krásne, moja mama to zažila tiež, sem tam sa stretnú prehodia par slov a ide sa ďalej a to dieťa už nie je dieťa
@anonym_autor myslel som, že takíto dobrí ľudia už ani neexistujú. Ponechaj to na prirodzené vykryštalizovanie v konkrétnej situácii - aké signály bude k tebe vysielať samotný chlapec. A z toho potom vyplynú aj tie prípadné sviatky.
@anonym_autor spravaj sa k nemu ako ku vsetkym ostatnym. Pozdrav je v poriadku ale vsetko osttane uz je tak trochu na hrane.... vas vztah sa meni.
Vhodne oblecenie? Darceky? Objatie? Bozk? ...trochu moc nie? Aby ti z toho nepreskocilo a nezacnes toho ex stalkovat cez toho chlapca
Toto by si mala riešiť s ex a dieťaťom. Nie je fér ak ho úplne odstrihneš ani keď sa mu budeš venovať príliš.
Malý je tretiak, ešte ho ja nemám na hodinách, ale od budúceho roka už áno. Aj do mojej školy som mu ja vybavila prijatie, aby sme mali lepšie dochádzanie domov. Vlastne je to nespočetne veľa vecí, ktoré nás spájajú, či skôr spájali, a zrazu sa to má celé uzavrieť... Učila som ho bicyklovať, spievať, hrať na gitare. Každé ráno nám vletel do postele a budil nás, alebo večer sa túli ku mne a zaspával mi na ruke. Každý mesiac sme vymýšľali nový účes a strih. Z útulku máme spoločného Bena. Všetky tie lega a spoločenské hry sme niekoľkokrát spolu skladali a hrali. Spoločne sme mali veľa hodín debát, doťahovačiek, smiechu a zábavy, ale aj vážnych rozhovorov. Spoločne sme varili a robili všetky možné bežné veci...A teraz sa mi toto všetko vybavuje na chodbe, keď ho vidím. Každá jedna z tých drobností, ktoré boli kedysi úplne obyčajnou súčasťou nášho života. A zrazu neviem, čo z toho si môžem dovoliť zachovať a čo už mám nechať tak.
Malý je tretiak, ešte ho ja nemám na hodinách, ale od budúceho roka už áno. Aj do mojej školy som mu ja vybavila prijatie, aby sme mali lepšie dochádzanie domov. Vlastne je to nespočetne veľa vecí, ktoré nás spájajú, či skôr spájali, a zrazu sa to má celé uzavrieť... Učila som ho bicyklovať, spievať, hrať na gitare. Každé ráno nám vletel do postele a budil nás, alebo večer sa túli ku mne a zaspával mi na ruke. Každý mesiac sme vymýšľali nový účes a strih. Z útulku máme spoločného Bena. Všetky tie lega a spoločenské hry sme niekoľkokrát spolu skladali a hrali. Spoločne sme mali veľa hodín debát, doťahovačiek, smiechu a zábavy, ale aj vážnych rozhovorov. Spoločne sme varili a robili všetky možné bežné veci...A teraz sa mi toto všetko vybavuje na chodbe, keď ho vidím. Každá jedna z tých drobností, ktoré boli kedysi úplne obyčajnou súčasťou nášho života. A zrazu neviem, čo z toho si môžem dovoliť zachovať a čo už mám nechať tak.
@anonym_autor podla toho co pises,sa stretavate v podstate v skole kde ucis..okrem toho su aj ine miesta kde sa mozete stretavat?
Ja by som sa porozpravala s malym a povedala mu,ze sice uz nieste spolu s otcom ale ty si tu pre neho ako kamaratka,na ktoru sa moze spolahnut ak bude chciet..sama od seba ho asi nevyhladavaj,ale ked ho stretnes urcite bud mila a laskava.kludne ho pohlad,usmej sa na neho,prehod par slov..ked ste v jednej skole a bude chciet s tebou drzat kontakt sam pride podla mna sa ukazat...aj ked podla mna deti v tomto tak "zabudaju" a inak im plynie ten cas..nechala by som to ist prirodzene,ani sa nestranila ani nevyhladavala a samo sa to nejako vybrbi..drzim palce
Malý je tretiak, ešte ho ja nemám na hodinách, ale od budúceho roka už áno. Aj do mojej školy som mu ja vybavila prijatie, aby sme mali lepšie dochádzanie domov. Vlastne je to nespočetne veľa vecí, ktoré nás spájajú, či skôr spájali, a zrazu sa to má celé uzavrieť... Učila som ho bicyklovať, spievať, hrať na gitare. Každé ráno nám vletel do postele a budil nás, alebo večer sa túli ku mne a zaspával mi na ruke. Každý mesiac sme vymýšľali nový účes a strih. Z útulku máme spoločného Bena. Všetky tie lega a spoločenské hry sme niekoľkokrát spolu skladali a hrali. Spoločne sme mali veľa hodín debát, doťahovačiek, smiechu a zábavy, ale aj vážnych rozhovorov. Spoločne sme varili a robili všetky možné bežné veci...A teraz sa mi toto všetko vybavuje na chodbe, keď ho vidím. Každá jedna z tých drobností, ktoré boli kedysi úplne obyčajnou súčasťou nášho života. A zrazu neviem, čo z toho si môžem dovoliť zachovať a čo už mám nechať tak.
@anonym_autor vies co? Ja by som isla ucit na inu skolu. Teda ak to nie je vymyslene, co si teda myslim ze je.
Malý je tretiak, ešte ho ja nemám na hodinách, ale od budúceho roka už áno. Aj do mojej školy som mu ja vybavila prijatie, aby sme mali lepšie dochádzanie domov. Vlastne je to nespočetne veľa vecí, ktoré nás spájajú, či skôr spájali, a zrazu sa to má celé uzavrieť... Učila som ho bicyklovať, spievať, hrať na gitare. Každé ráno nám vletel do postele a budil nás, alebo večer sa túli ku mne a zaspával mi na ruke. Každý mesiac sme vymýšľali nový účes a strih. Z útulku máme spoločného Bena. Všetky tie lega a spoločenské hry sme niekoľkokrát spolu skladali a hrali. Spoločne sme mali veľa hodín debát, doťahovačiek, smiechu a zábavy, ale aj vážnych rozhovorov. Spoločne sme varili a robili všetky možné bežné veci...A teraz sa mi toto všetko vybavuje na chodbe, keď ho vidím. Každá jedna z tých drobností, ktoré boli kedysi úplne obyčajnou súčasťou nášho života. A zrazu neviem, čo z toho si môžem dovoliť zachovať a čo už mám nechať tak.
@anonym_autor
Za rok a pol ste takto žili? On ťa prijal tak rýchlo? Kde má mamu?
určite by som z tej školy odišla.
@anonym_autor vies co? Ja by som isla ucit na inu skolu. Teda ak to nie je vymyslene, co si teda myslim ze je.
@anonym_60aadb tiež myslím že je. Niektoré fakty do seba nezapadajú.
Ako ste sa rozišli s jeho otcom? Ja by som sa asi jeho spýtala ako si to predstavuje. Ak v dobrom tak nevidím problém aby váš vzťah s malým nemohol byť dobrý. Kľudne darček, objatie, väčší záujem. Ak ste sa rozišli v zlom tak by som sa zdražela viac v úzadí. Pozdrav, občas krátky rozhovor ako sa má, čo má nové a postupne to zahrať do stratena.
Správala by som sa k nemu ako k ostatným deťom. Uvidíš, či on sám bude chcieť viac. Stretávanie mimo školy, ale predtým by som to prebrala s jeho otcom, či s tým bude súhlasiť.
Cele toto je jedna vymyslena zlatanina. Uplne scifi ze objatia a neviem co v skole. Ucitelka a ziak, na co tam chces udrziavat nejaky vztah po rozchode s jeho otcom? Okrem toho, nemozes byt objektivna, kedze je to dieta tvojho ex partnera. Preco mas pocit, ze sa stale treba montovat do zivota exovi a jeho synovi?
Si dospela zena, tak sa podla toho spravaj. Ze ste spolu zili s jeho otcom, to je minulost. Nechaj toho chlapca tak, chovaj sa k nemu ako k beznemu ziakovi. A urcite mu nerozpravaj, aka si jeho kamaratka, nedavaj mu ziadne darceky.
Asi záleží od konkrétneho človeka.
U mňa by už žiadne darčeky neexistovali, pusa už vonkoncom nie. Len pekný pozdrav a popr. sa opýtať ako sa má, ako sa mu darí, čo má nové . Časom uvidíš kde sa to posunie.