Rozchod a jeho dôsledky. Ako sa s tým vyrovnať?

👋🏼 Ahojte, ľudkovia. Potrebujem sa vyrozprávať. Možno to bude dlhé, ale ak si to niekto prečíta celé, budem veľmi vďačná. Budem rada za každý názor, radu, pohľad na situáciu, ale aj za trochu pochopenia. Momentálne sa cítim, akoby som sa úplne stratila.

Keď som mala 15 rokov, chalanov som vôbec neriešila. Bola som ešte dieťa. Jedného dňa mi začal vypisovať jeden chalan z neďalekej dediny. Zo začiatku som ho odmietala, tak ako každého iného. Nemala som záujem. Ale on sa ku mne nejako dostal. Raz prišiel na opekačku k nám domov, skamarátil sa s mojím bratom a vedel, kto som. Pamätám si úplne všetko – čo sme mali oblečené, ako prebiehal celý deň, aj to, ako ku mne prišiel s Kinderkom a jednou červenou ružou. Na tie chvíle nikdy nezabudnem.

Začali sme sa stretávať čoraz častejšie, až sme boli spolu každý deň. A potom prišiel náš deň – 18. 8. 2018. Dali sme sa dokopy. Najprv sme bývali oddelene, potom rok u mojich rodičov, ďalšie štyri roky v podnájme a posledný rok sme sa presťahovali do mesta, opäť do podnájmu. Presťahovali sme sa hlavne kvôli tomu, aby som si ľahšie našla prácu, keďže nemám vodičský preukaz a dochádzanie bolo veľmi komplikované.

Lenže život nebol taký pekný, ako sa na prvý pohľad zdalo. Mala som okolo seba ľudí, ktorí ma každý deň zrážali na dno. A neboli to len cudzí ľudia, ale aj moja vlastná rodina. Pomáhala som im, ako som len vedela. Peniaze, ktoré mi môj snúbenec posielal zo zahraničia, som často posielala im, len aby mali čo jesť, piť a z čoho žiť. Napriek tomu som bola pre nich neschopná, klamárka, omyl, nadávali mi a ponižovali ma. Každý jeden deň.

Ani zo strany svokrovcov to nebolo jednoduché. Jeho mama neustále riešila mňa, moju prácu a večer mu do zahraničia vypisovala nepríjemné správy. Viem, že toho mal veľa. Občas sa ma zastal a bola som za to vďačná. Vedela som, že ma ľúbi. Ale zároveň som veľmi potrebovala jeho prítomnosť. Potrebovala som, aby ma objal, podržal, poradil mi, pomohol mi postaviť sa z dna. Namiesto toho bol dva až tri mesiace preč v zahraničí a domov chodil len na dva týždne. Tie ubehli vždy neuveriteľne rýchlo a ja som opäť ostala sama. Deň za dňom som len prežívala. Bez chuti žiť.

Pred tromi rokmi ma požiadal o ruku na Tomášovskom výhľade. Bol to jeden z najkrajších dní môjho života. Minulý rok sme sa po dlhom snažení konečne dočkali nášho vytúženého bábätka. Žiaľ, šťastie sa zmenilo na obrovskú bolesť a o naše dieťatko sme prišli. Bola to rana, ktorú si ponesiem celý život.

Za tých deväť rokov sme spolu prežili nádherné chvíle, ale aj veľmi ťažké obdobia. Prekonali sme množstvo búrok, no vždy sme ich zvládali spolu. Aspoň som tomu verila.

A potom prišla tohtoročná Veľká noc. Prišiel domov zo zahraničia. Všetko bolo krásne. Rozprávali sme sa, smiali sme sa, túlili sa, trávili spolu čas, milovali sme sa. Ráno v deň Veľkej noci sa mi pozrel do očí, povedal mi, že ma úprimne miluje, a objal ma presne tak, ako som to mala vždy najradšej. Myslela som si, že je všetko v poriadku.

Lenže o pár hodín sa môj život obrátil naruby. Namiesto oblievačky som skončila zbitá, bez slova vyhodená na ulicu, bez peňazí, bez vecí, bez ničoho.

Od toho dňa som prestala žiť. Prestala som jesť, schudla som na kosť a kožu. Každý deň som len plakala.

Pred dvomi týždňami sa mi ozval. Napísal mi, že mu zomrel ocko. S jeho súhlasom som prišla na pohreb. Bol to môj bývalý svokor, ktorý mi nikdy neublížil. Práve naopak. Vždy sa ku mne správal s úctou a mal obrovské srdce.

Po pohrebe sme s bývalým strávili spolu celý týždeň. Rozprávali sme sa, plakali sme, smiali sme sa, pozerali náš obľúbený seriál ako kedysi, trávili spolu večery a aj sme sa milovali. Pre mňa to bolo z lásky. Cítila som, že medzi nami stále niečo je.

Potom sa však stala úplná maličkosť. Nechtiac som zvalila pohár, ktorý sa ani nerozbil. Len spadol na stôl. A on zrazu vybuchol. Chcela som byť chvíľu sama, tak som odišla na balkón. Prišiel za mnou a pokračoval v hádke.

Posledný deň mi povedal niečo, čo ma úplne zlomilo. Že to všetko medzi nami bolo len z kamarátstva. Že aj kamaráti môžu mať spolu sex. Nechápala som to. Ja som počas celého toho týždňa cítila jeho blízkosť, jeho dotyky, jeho lásku. Veď sme spolu neboli pár mesiacov. Boli sme spolu deväť rokov.

Nakoniec mi povedal, aby som si sadla na druhú stranu gauča a bola ticho, alebo aby som odišla. Odišla som. Chcela som sa porozprávať, všetko si vysvetliť, uzavrieť alebo zachrániť. Ale nedalo sa.

Odvtedy som na tom ešte horšie ako predtým. Bolí ma na hrudi, mám pocit, že sa neviem poriadne nadýchnuť. Plačem každý deň. Mala som aj záchvat. Snažím sa postaviť na nohy, ale nejde mi to. Stále ho vidím pred očami. Je v mojich myšlienkach, v mojom srdci. Chýba mi každý jeden deň.

Neviem, či je pravda, že ma podviedol. Vraví, že áno. No poznám ho. Vie dosť presvedčivo klamať. Takže.. No dôvod buď alebo, tak či onak musí byť, mať ho. Zároveň si uvedomujem, že ani ja som nebola bez chýb. Viem, že som mala skôr vyriešiť napríklad prácu. Nikdy som netvrdila, že som bola dokonalá.

Napriek všetkému ho stále veľmi ľúbim a milujem. Túžim sa s ním pokojne porozprávať. Nie hádať sa. Chcem vedieť pravdu. Chcem vedieť, či sa to ešte dá zachrániť, alebo to aspoň dôstojne uzavrieť. Chcem, aby na chvíľu odložil svoje ego a tvrdohlavosť a aby sme sa dokázali porozprávať ako dvaja ľudia, ktorí spolu prežili takmer celé dospievanie a deväť rokov života.

Preto sa obraciam na vás. Čo by ste robili na mojom mieste? Skúsili by ste ho ešte kontaktovať? Ak áno, ako? Alebo by ste sa už snažili ísť ďalej? Budem vďačná za každú radu aj skúsenosť. Ďakujem každému, kto si našiel čas prečítať môj príbeh až sem. ❤️