Úľava a hanba po umiestnení otca do zariadenia
Túto otázku sme položili za používateľa, ktorý chce poznať váš názor anonymne a bez priamej účasti v diskusii. Zverejňujeme všetky informácie, ktoré nám poskytol. Ďalšie podrobnosti k dispozícii nemáme, preto prosím vychádzajte z informácií uvedených v príspevku. 💙
Ahojte.. Dlhšie obdobie sme sa doma starali o otca. Postupne sa jeho zdravotný stav zhoršoval a bolo toho čoraz viac. Lieky, lekári, hygiena, jedlo, dohliadanie, aby nespadol, telefonáty, vybavovanie, stále byť v strehu. Popri práci a vlastnej rodine som mala pocit, že už len fungujem zo dňa na deň.
Rozhodnutie umiestniť otca do zariadenia nebolo ľahké. Dlho sme to odkladali, lebo som mala pocit, že dobrá dcéra by sa mala postarať doma. Lenže prišiel moment, keď som si musela priznať, že už nevládzem a že doma to prestáva byť bezpečné aj pre neho.
Teraz je v zariadení. Je o neho postarané, chodíme ho navštevovať, nie je to tak, že by sme ho odložili a viac sa nezaujímali. Lenže ja som si po prvých dňoch uvedomila, že sa mi uľavilo. Prvýkrát po veľmi dlhej dobe som sa vyspala. Nemusím byť stále v napätí, či sa niečo nestane. Môžem sa chvíľu venovať aj vlastnej rodine bez pocitu, že všade meškám a vo všetkom zlyhávam.
A práve za tú úľavu sa veľmi hanbím. Mám pocit, akoby som bola zlý človek, lebo namiesto toho, aby som cítila len smútok, cítim aj pokoj.
Boli ste niekto v podobnej situácii? Že ste vedeli, že je to správne rozhodnutie, ale aj tak ste sa cítili previnilo? Pomohlo vám niečo, alebo to chcelo len čas?
nebola som v podobnej situácii, ale ak by som aj bola, vôbec by som previnilo necítila.
ja by som urobila všetko pre to, aby som rodiča umiestnila do kvalitného zariadenia. myslím že toto by ma dostatočne ukľudnilo...
nebola som v podobnej situácii, lebo som to už nestihla. otec zomrel skôr než sa nám čokoľvek podarilo vybaviť ...
@pytame_sa_za_teba vaše pocity sú úplne normálne. Aspoň ste sa uistili že ste človek
Ja si do dnes pamätám na deň keď sa ocinovi ( rakovina, metastázy všade. Dezorientovaný, plienkovaný, ležiaci) zhoršil stav a vzali ho do nemocnice. S mamou sme prespali celý deň. Boli sme unavené fyzicky, ale hlavne psychicky. Vedeli sme že ocino čoskoro zomrie a ten deň ktorý sme prespali po x mesiacoch v strehu nám veľmi pomohol.
Nemáš si čo vyčítať, urobila si všetko ako najlepšie si mohla. Držím palce ❤️
Je to uplne v poriadku. Viem, ze je to neporovnatelne, no my sme sa teraz vo dne, v noci starali o stareho choreho psa a bol to naklad, unava fyzicka aj psychicka. Uplne rozumiem tvojmu rozhodnutiu aj pocitu, nevycitaj si ho.
Ja si tiez myslim, ze vycitky nie su na mieste. Ulava je naopak pochopitelna.
Napr ja cely zivot o sebe viem, ze by ma taka domaca starostlivost znicila a necitim sa na nu. Takto som to povedala aj rodicom uz davno. Ze sa to raz bude musiet riesit inym sposobom. Necitim sa kvoli tomu horsie.
Zvláštne, ja som v situácii, keď sa starám o mamku po viac mozgových prihodach s postihnutím. Zariadim si to tak, že okrem dvoch detí mám aj firmu, ktorú vediem a pracujem tam. Mnoho x premýšľam, ze ci by nebolo lepšie, pre mňa jednoduchšie ju umiestniť v domove dôchodcov, no nedá mi to urobiť, aj keď mnoho x som šla nad silu, dve malé dcéry a k nim v podstate tretie dieťa, mama. Ono názory ľudí, čo to nezažili, neriešili a len si myslia - nepovažujem za smerodajné. Mne viac ludi z okolia povedalo, prečo mamu nedáš preč, prečo ju nedáš do ústavu? A tu vidím to pohodlie u iných, podľa mňa. K tebe, vôbec sa netráp, urobili ste dobre.
Mam mentálne postihnutého syna, zaostaly vo veku batoľata. Ma 12 rokov a uz teraz sa desim toho momentu, ked uz sa oňho nebudeme fyzicky vládať starať. Ta predstava ma boli uz teraz. Ale plne si uvedomujem, ze niekedy to inak nejde. Nic si nevycitaj. Urobila si to najlepšie pre seba a verim, ze o ocina sa dobre postarajú 🤍
Si človek a cítiš úplne normálne emócie. My sme mali v rodine veľa ťažko chorých príbuzných, mám tety, čo opatrovali svokry ležiakov, prebaľovanie, strata príjmu, do toho vnúčatá - a tam cítili rovnakú úľavu oveľa neskôr - keď tí príbuzní zomreli a tiež ich to mrzelo, ale jednoducho tak to je. Taká námaha a tak dlho sa na človeku podpíše. Urobili ste tak, aby vaša rodina vydržala, je to úplne v poriadku.
Ak sa na to dívaš po čisto biologickej stránke, tak tvoje telo muselo byť dlhodobo zaplavené stresovými hormónmi. Nečuduj sa, že cítiš úľavu, keď už ich v krvnom obehu nemáš a už vôbec sa za to necíť vinná.
To len bojuje srdce a rozum. Je to to uplne normane psychicky sa ti ulavilo. Srdce to tiez prijme. Ber to tak ze je o neho lepsie bezpecnejsie. Ty mas aj svoj zivot. Este mas ine povinnosti. Nie kazdy je na toto pripraveny. Ine by bolo keby si ho nechala tak. Neriesila ani len to umiestnenie 😉
Z čoho cítiš hanbu? Ved je v zariadení kde sa starajú o neho a nie v koncentráku. Aj moji rodičia tam pôjdu určite a aj ja tam na starosť pôjdem dobrovoľne ak nebudem samostatná. DSS je niečo ako internát. Rodičia tiež dávajú svoje deti na internáty kamsi po školách a necítia sa previnilo. Na západe to bežne funguje ze bud ma doma opatrovateľku alebo ide do Heimu. Nepoznam jednu nemku alebo rakušanku ktorá by dala výpoveď v robote a ostala s rodičom doma 24/7.
Bola som v takej situácii
Opatrovala som otca doma
Potom som opatrovala mamu doma ale už mala stav,kde som nevedela si dať rady, išla do hospicu,kde boli lekári a priebežne jej upravovali liečbu aby vedela ,, žiť,, každý deň som bola s ňou
Hospic bol na pol roka,poslali mi ju domov,zhorsil sa jej stav a ja som.nevedela čo s ňou, vypol jej mozog,lekári mi ani nedali lieky čo mala z hospicu, že na čo,uz jej netreba nič
Nevedela som sa dovolať pomoci
Podarilo sa mi ju s prosikom umiestniť do zariadenia ale o pár dní už bolo po..
Takže áno, sú stavy,kde už doma človek nepomôže a práve to zariadenie vie predĺžiť život alebo aj kvalitu
@pytame_sa_za_teba bolo to na teba vela, tlak a povinnosti sa zmensili, jasne, ze citis ulavu. Nie je to nic zle. Ine je, keby si sa o neho starala a bola kvoli tomu doma. Ale otec, praca, rodina...to je proste vela. Nemas mat preco pocit viny kvoli ulave. Ci lepsie by bolo, keby si z unavy niekde az odpadla? Chodite k nemu, zaujimate sa, je to ok.
opatrovala som otca. Nebol ležiaci, ale diagnozy mal. Rodina, deti a do toho otec. Najviac ma bolí že po smrti otca sa všetci zbehli na majetok. Dovtedy sme mali medzi sebou úplne iné vzťahy. Dokonca mi povedali že načo som opatrovala , kto mi kázal, mala som ho je*núť do ústavu.
Nevidím na tom nič zlé, ja som názoru že rodičom určite pomáhať, teda variť im, chodiť po lekároch, nakupovať a tak určite, ale ak by ostal ležiaci úplne určite zariadenie. Už len z praktického hľadiska nemám ako ja s 56kg sa ako naťahovať s dospelým človekom aby som ho umyla, polohovala, obliekla a tak... A rovnako nemám doma bezbariérové podmienky...
Ahoj, ja som sice v takejto situacii nebola, ale ako zdravotnik ti len chcem napisat, ze tvoj otec moze byt rad za taku dceru ako si ty. Neviem, kto si, ale stacilo mi citat tvoj prispevok a citit z neho, ze si milujuca a starostliva dcera🤍. Pre otca si urobila, co si vedela, tvoje sily dosiahli svoj limit, a tak si otca umiestnila do zariadenia, kde onho bude postarane (co muselo byt tiez urcite casovo aj financne narocne). Nezlyhala si, prave naopak, dlhodobo si z lasky isla nad svoje limity. Ulava je toho znakom. Oddychni si, zasluzis si to. 🫶🏻
Soni, urobila si dobre
Nemusíš sa hanbiť, práve tieto zariadenia sú od toho, kde sa ľuďom, ktorí sa o seba nevládzu postarať, aby bolo o nich profesionálne postarané. Často to inak nejde.
Mam mentálne postihnutého syna, zaostaly vo veku batoľata. Ma 12 rokov a uz teraz sa desim toho momentu, ked uz sa oňho nebudeme fyzicky vládať starať. Ta predstava ma boli uz teraz. Ale plne si uvedomujem, ze niekedy to inak nejde. Nic si nevycitaj. Urobila si to najlepšie pre seba a verim, ze o ocina sa dobre postarajú 🤍
@kikush182329 mám susedov, čo majú takého syna, je to veľmi smutné.
Nemusíš sa hanbiť, práve tieto zariadenia sú od toho, kde sa ľuďom, ktorí sa o seba nevládzu postarať, aby bolo o nich profesionálne postarané. Často to inak nejde.
@sevrin snáď, pretože profesionálne postarané niekde znamená dať starším ľuďom lieky na spanie a mat pokoj. Človek, ktorý tam umiestni rodiča, odporúčam chodiť kontrolovať, ak je možnosť. Samozrejme, nie všade je to tak.
Ked zomrela moja tazko chora mama, prve co som pocitila bola ulava. Ulava, ze uz ju nic neboli, ulava z toho, ze uz budem mat cas starat sa lepsie o svoje deti a nebudem fungovat na autopilota a s vyplazenym jazykom behat hore dole. Smutok prisiel az neskor.
Myslim si, ze si nemas co vycitat. Tvoje pocity su podla mna v poriadku.
Ano bola v podobnej. Dieta bolo na psychiatrii a u nas bol klud, ticho a harmonia a prvykrat v zivote som s ostatnymi detmi pozerali normalne vecerny film ako normalni ludia, bez toho aby som myslela krok dopredu co treba mat nachystane a bez obav co sa dnes zas stane
Ja s tym skusenost mam. Otec si vybavoval DD sam, kym este ani nemusel. Nedali mu. Po zlomenj krcka som ho mala doma, ale tu opat spadol, nabil si rebra, boli aj ine veci, chcel ist sam. Takze ja som ten pocit nemala, ani vycitky, chodila som za nim 30km 2xtyzdenne, rodina to videla, DD bol luxusny. Bol v nom 4 mesiace, kym odisiel na vecnost. Traja rodicia zo 4och zomreli 2-3 mesiace po zlomeninach krcka na zapal pluc.
Ja som sa starala o svokru...prišiel úraz pre ktorý som to nemohla robiť.. dva mesiace sa o ňu staral muz..potom sme jej vybavili zariadenie...nepýtaj ako som plakala...ten pocit,že sa už nevráti,ze sme rozhodli o jej osude(mala cez 90 rokov)...mňa to ako fyzicky veľmi nezatazovalo,skôr psychicky...my sme sa ako rodina veľmi museli obmedzovať, ....vedela som ,že inak to nejde a prešlo ma to.....ale v hĺbke duše to tam zostane navždy.
Niekedy je lepšie tú opateru vzdať a nájsť dobré zariadenie. Nemyslím to najdrahšie, ktoré majiteľ vychvaľuje do neba, aby prilákal klientov. Azda najlepšie sú zariadenia pod patronátom cirkví.
Ja som chcel doopatrovať matku po mozgovej mŕtvici a skončilo to tak, že najprv brala RZP do nemocnice mňa s rakovinou a skoro som ochrnul, lebo som to podceňoval a nechával na poslednú chvíľu. Tiež som sa snažil matku doopatrovať za každú cenu. Potom brala RZP do nemocnice matku. Najprv Kramáre, potom geriatria a nakoniec nejaké zariadenie - starobinec na strednom Slovensku. Mňa brali 9. 5. a marka zomrela 18. 6. vlani. Prežila svojho muža o 15 rokov a zomrela na jeho narodeniny. Je to zaujímavé, ale pravda. Možno že vyššia moc?
Ja som skoro ochrnul od pása dolu a po ožarovaní som sa vlastne znovu učil chodiť. Ešte aj teraz mám metastázy po kostiach od stehien po lopatky a bez ortézy nesmiem ani sedieť, nieto ešte stáť. Budem však asi nezmar, lebo už ma bola zubatá s kosou pozrieť 4 razy a ešte nechala na pokoji. PSA už neklesá, začalo stagnovať, ale asi nie na dlho. Podľa iPSA patrím medzi elitu a pozrite si moje fotografie na:
https://www.modrykonik.sk/blog/ipsa646/album/brodil-som-hron-fcjm9n/
Takže záver. Ty sa len musíš psychicky vysporiadať s tým, že nedokážeš všetko a niekedy je osud, či sprosté náhody, silnejší ako Ty. Najviac by Ti pomohlo, ak by Ti matka poďakovala za to, že si ju dala do zariadenia, ale to sa asi nestane, lebo máme radi stereotyp a to, na čo sme si zvykli a čo sme si naplánovali. Navštevuj ju tak často, ako len môžeš a po čase sama prídeš na to, či si jej vybrala dobre, alebo je to len "divadlo" na opatrovanie, lebo aj také niečo som zažil. Starať sa o bezvládneho človeka riadne ničí, či skracuje život, ale aj to sa musí robiť, aby sme ostali ľudmi!!
Ja som však starý mládenec a tak niekde nakoniec zomriem osamote a bez riadnej psychickej podpory. Len aby to bolo rýcho a bezbolestne!
Každému sa uľaví keď sa mu podari umiestniť svojho chorého rodiča do zariadenia
Len nikto o tom nahlas nehovorí