Ako sa zmieriť s ADHD diagnostikovaným až v dospelosti?
Túto otázku sme položili za používateľa, ktorý chce poznať váš názor anonymne a bez priamej účasti v diskusii. Zverejňujeme všetky informácie, ktoré nám poskytol. Ďalšie podrobnosti k dispozícii nemáme, preto prosím vychádzajte z informácií uvedených v príspevku. 💙
Ahojte, potrebovala by som počuť skúsenosti ľudí, ktorým ADHD diagnostikovali až v dospelosti.
Celý život som mala pocit, že som nejaká pokazená. V škole som sa nevedela sústrediť, veci som odkladala na poslednú chvíľu, zabúdala som, čo mám spraviť, nedotiahla som veľa vecí do konca. Doma som počúvala, že som lenivá, neporiadna, rozlietaná, že keby som chcela, tak sa viem viac snažiť.
Lenže ja som sa snažila. Len mi niektoré úplne bežné veci išli oveľa ťažšie ako iným. Roky som si myslela, že je to moja chyba. Až teraz v dospelosti mi odborník povedal, že to veľmi pravdepodobne celé roky súviselo s ADHD.
Na jednej strane cítim obrovskú úľavu, lebo veľa vecí mi zrazu začína dávať zmysel. Na druhej strane cítim aj smútok a hnev. Pýtam sa sama seba, ako by môj život vyzeral, keby si to niekto všimol skôr.
A tu narážam aj na rodičov. Nechcem im krivdiť, viem, že kedysi sa o ADHD nehovorilo tak ako dnes. Možno robili, čo vedeli. Ale aj tak ma bolí, že som v tom bola roky sama a že namiesto pomoci som často dostávala len výčitky.
Máte niekto ADHD zistené až v dospelosti? Ako ste to zvládli? Prišlo vám skôr uľahčenie, alebo aj hnev, že sa na to neprišlo skôr? A mali ste potom výčitky voči rodičom alebo škole, že vás celé roky brali len ako lenivú, nesústredenú alebo problémovú?
Netreba riešiť, čo by bolo keby. Viem, že sa to ľahšie hovorí, ako robí, ale nie je iné východisko, nevieš to zmeniť.
@pytame_sa_za_teba Mne ho diagnostikovali v dospelosti ☺️, ale tusila som to uz velmi dlho.
Uprimne...mne sa tak troska ulavilo, ze vsak som naozaj nebola iba "zle dieta", ako som to cely zivot pocuvala a ano, naozaj sa mi dalo ucit iba tak, ze som sa prechadzala po celom dome alebo kruzila okolo jedalenskeho stola...memorizovat veci sa mi da stale iba vtedy, ked som fyzicky v pohybe 😅🫣.
Tazke srdce na rodicov mam iba preto, ze im prislo v pohode, ze som si vo vytazenych situaciach ublizovala napr. udierala hlavu do radiatora 🥴 a uzavreli to s tym, ze ma obliali poharom studenej vody a mam sa ukludnit 🤷. Ale uprimne, toto boli odporucania aj vseobecneho lekara, takze asi tolko k tomu.
S mojimi rodicmi by som vsak uplne zdravy vztah nemala asi ani keby som bola ten najdokonalejsi clovek na svete, ale teda to je na inu debatu 😁.
Pre mna nejaka velka spasa diagnostikou neprisla, mozno vacsie uvedomenie, ako mam so sebou pracovat a ako si ulahcit zivot. Ono diagnostikou problemy zial nezmiznu 🥴. Mam lepsie aj horsie obdobia, je to velmi kolisave, chvalabohu nemam silnu formu, takze lieky nepotrebujem. Velmi dolezity je time management, sustredit sa na silne stranky a snazit sa rozvijat aspon z casti tie slabsie....a teda u mna, snazit sa neist do uplneho vycerpania. Zi pre pritomnost, buducnost a vykasli sa na minulost, tu uz nezmenis 🤗. Drzim palce!
Ja si myslim, ze moj muz ma ADHD aleb PAS, ma mnoho priznakov, ktore nam bohuzial dost komplikuju spoluzitie. Keby to poviem svokre, obcas mam chut, tak by na mna pozerala prekvapene ako sova 🙂 Ale mne by sa nesmierne ulavilo, ona zije v tom, akeho ma usilovneho genia, aka je to vyhra, byt zenou jej syna. Pritom vsetky vztahove problemy, co zijem, zila a zije aj ona vo vztahu k nemu - muz si vzdy robi vsetko tvrdohlavo po svojom, ma vyhybavu vazbu, empatiu ma skor k cudzim, ako v najblizsim, strasne riskuje, miluje adrenaliny, je workoholik, vie byt tak blbo impulzivny obcas - ked sa mu nieco nechce, tak vsetko robi so skrytym hnevom - pasivna agresia je pre partnera nieco strasne, stale chce sutazit, vitazit... Lebo pre neho vitazstvo a odmena su jedine motory preco sa do niecoho pusti, inak nenachadza volu. Bol taky aj ako dieta, cize uzila si svkra svoje, ale kazdy rodic miluje svoje dieta, cize nie je jej co vycitat, snad by si iba tiez zasluzila medailu... Vychovat ho inak asi nemohla, nemali v tam case info - zistila, ze funguje na neho sutazenie, tak vkuse sutazili ked chcela nieco co potrebovala dosiahnut - ulohy, aby nieco poupratoval. Takze on je aj teraz taka cisto transakcna povaha - "co za to?" - ked nic, tak ho o nazaujima. Dlho to nechcel vidiet, no zase to vzal potom po svojom, mal fazu, ze to ze je mozno ADHD alebo PAS bola vyhovorka na vsetko. Ano, je to tak, ze u neho tie prejavy su take, ze sa obracaju proti jeho okoliu. Niektori neurodivergentni to maju inak, maju nizsie sebavedomie a obracaju vsetko proti sebe, do sebaobvinovania, hanby, utiahnutosti... potom to mozno vztahy nenarusa az tak, ale narusa vztah k sebe...
@pytame_sa_za_teba No ,aj lenivost sa da zvalit na Adhd.Aj teraz si leniva?
ahojko ADHD je "lahka" dg. a pred desiatkami rokov nebola vobec diagnostikovatelna. staci si pozriet MKCH statistiky a zistis ze ADHD je v medzinarodnej klasifikacii chorob (MKCH) zavedena az v roku 2022. dovtedy sa poznal len pojem hyperkineticka porucha a tu vacsinou dostavli len tazsie stavy. to iste je aj pri PAS hoci dana dg. tu existuje roky rokuce len v poslednych 2 desiatkach rokov sa rozrastla diagnostika tak aby sa k svojej diagnoze dostali aj lahsie stavy. ja sama som dostala PAS a ADHD az tesne pred 50tkou. tiez som si hovorila, keby... asi by som inak fugnovala, inak zila a pod. slovicko "keby" je najlepsia cesta na psychiatriu, pretoze ti vytvara mnozstvo variant ktore uz aj tak nemozes zmenit. treba sa pozerat do buducnosti a nie minulosti. to ti pomoze. zameraj sa na to, ako budes fungovat teraz ked vies ze ju mas a co spravit lepsie v zivote bez toho aby ta to potom trapilo. drzim palceky v spravnom mysleni
Ja si myslim, ze moj muz ma ADHD aleb PAS, ma mnoho priznakov, ktore nam bohuzial dost komplikuju spoluzitie. Keby to poviem svokre, obcas mam chut, tak by na mna pozerala prekvapene ako sova 🙂 Ale mne by sa nesmierne ulavilo, ona zije v tom, akeho ma usilovneho genia, aka je to vyhra, byt zenou jej syna. Pritom vsetky vztahove problemy, co zijem, zila a zije aj ona vo vztahu k nemu - muz si vzdy robi vsetko tvrdohlavo po svojom, ma vyhybavu vazbu, empatiu ma skor k cudzim, ako v najblizsim, strasne riskuje, miluje adrenaliny, je workoholik, vie byt tak blbo impulzivny obcas - ked sa mu nieco nechce, tak vsetko robi so skrytym hnevom - pasivna agresia je pre partnera nieco strasne, stale chce sutazit, vitazit... Lebo pre neho vitazstvo a odmena su jedine motory preco sa do niecoho pusti, inak nenachadza volu. Bol taky aj ako dieta, cize uzila si svkra svoje, ale kazdy rodic miluje svoje dieta, cize nie je jej co vycitat, snad by si iba tiez zasluzila medailu... Vychovat ho inak asi nemohla, nemali v tam case info - zistila, ze funguje na neho sutazenie, tak vkuse sutazili ked chcela nieco co potrebovala dosiahnut - ulohy, aby nieco poupratoval. Takze on je aj teraz taka cisto transakcna povaha - "co za to?" - ked nic, tak ho o nazaujima. Dlho to nechcel vidiet, no zase to vzal potom po svojom, mal fazu, ze to ze je mozno ADHD alebo PAS bola vyhovorka na vsetko. Ano, je to tak, ze u neho tie prejavy su take, ze sa obracaju proti jeho okoliu. Niektori neurodivergentni to maju inak, maju nizsie sebavedomie a obracaju vsetko proti sebe, do sebaobvinovania, hanby, utiahnutosti... potom to mozno vztahy nenarusa az tak, ale narusa vztah k sebe...
@pytame_sa_za_teba naše deti tejto generácie budú zase za niečo viniť nás o 10 tky rokov😜ani by si neverila koľko ľudí má adhd a iné poruchy a z toho problémy vo vzťahoch, práci, k samému sebe.Uz to nezmenis nechaj to tak a hľadaj v čom máš plusy a to rozvijaj
@anonym_ac3ea6 to musí byť ťažké také spolužitie, ak máte deti je niektoré z nich po ňom?
ok, zoberme to opacne, ten kto tu nema ADHD, nech sa prihlasi. Mne sa cely tyzden nic nechce. 🙂
Neviem koľko máš rokov, ja som mala spolužiaka ktorý mal "papier" už dávno. Mňa ale nik neriešil, či rodičia že proste od tretieho ročníka som sa učila tak, že som si všetko písala, lebo aj stokrát som si mohla prečítať, nevedela som ani ň, rovnako v škole som bola mysľou inde. Kvôli tomu že som nezvládala učenie som sa na druhom stupni kvôli zhoršeniu prospechu dostala na podnet školy aj do pedagogicko-psychologickej poradne, mama nič nespomenula, psychologička to odflákla, dala mi len skrátené IQ testy kde vyšlo že mám nadpriemerné IQ, neriešila sústredenie, vytrvalosť alebo aspoň celé testy ktoré by určite ukázali že po hodine by išla pozornosť moja do kelu...
Takže v podstate som bola len lenivá sa učiť s vysokým IQ. A myslím že je to aj preto že som žena, nenarúšala som vyučovanie veľmi, proste som bola ticho mimo vo svojich myšlienkach a toto bohužiaľ platí doteraz, ženy a dievčatá s ADHD/ADD alebo PAS sú stále často nediagnostikované, lebo neobťažujú okolie svojim chovaním a to čo cítia a aké majú problémy nikoho nezaujíma, ani učiteľov, rodičia všetko zľahčia a je. Ale chlapci sa správajú tak že narúšajú život či rodičom alebo učiteľom a teda papier dostanú rýchlo, lebo proste je na to záujem. Aj teraz máš kopu starších sestier ADHD alebo PAS čo boli len problémové kým ich mladší brat nedostal diagnózu a až potom sa riešilo či aj ony nemajú problém. Proste to je svet, nik nebude riešiť tvoje problémy, pokým tvoje problémy nezasahujú aj do jeho fungovania a života.
Moj muz mal 52 ked mu ho diagnostikovali. Berie lieky a nechape ci takto funguju normalny ludia bezne.
Je pravda, ze vsetky priznaky sa vzdy popisuju na chlapcoch a u dievcat je to uplne ine. Teraz som citala, ze aj priznaky infarktu maju zeny ine a vzdy sa to skumalo len na muzoch. Asi vedia narobit vacsi cirkus okolo seba.
Rodicom by som nic nevycitala. 20-30-40 rokov dozadu boli o ADHD a diagnostike u deti naozaj informacie na bode mrazu.
A navyse, tiez som zabudala, nedotahovala do konca, nechavala na poslednu chvilu, nesustredila sa. Bola som hrozne decko v tomtoz neporiadne. Lenze ci ADHD ci nie, su to aj veci, ktore uz tinedzer vie ovplyvnovat tym, ze si ten rezim normalne nastavi. Ano, bola som taka neporiadna, ci mam ADHD a je to preto - netusim. Ale ani mi nenapadne teraz sa "hnevat" na rodicov 🙄
A neviem co na tom teraz chces zvladat/nezvladat. Aj teraz je to len o mojom rozhodnuti, ci si veci na poslednu chvilu necham, alebo nie. Akoze byt dospelacka a dalej neporiadna, zabudliva, nesustredena a nestihajuca - to uz je teraz moja (a Tvoja) volba, ci taka chcem/chces byt. Zas zvalovat vsetko na nejaku diagnozu tiez nie je riesenim ako preplavat zivot - AK su to veci, ktore realne a prakticky ovplyvnit vies. A tieto vies. Chystam sa niekde? Pisem si normalne na papier, co veetko mi treba. Ked aj do mesta, ak mi treba viac. Ci nakup, ci chata, ci hocico vybavit, na linke mam papier a pero. Mam povinnosti s deadlinom? No tak sa prinutim sadnut si tyzden vopred a nie posledny vecer. Toto sa proste DA zit a menit. Len treba chciet, a nie samu seba ospravedlnovat diagnozou, ze ved to je normalne, a co uz s tym.