Ako si pomôcť, keď sme sa s mužom odcudzili?

Dobrý deň,

s mužom sme manželia 4 roky. Máme 2-ročné dieťa a druhé je na ceste. Druhé dieťa som chcela, snažili sme sa. Nie však z lásky k mužovi. Chcela som súrodenca pre prvorodené, chcela som druhé.

Vždy sme boli rozdielni, no vždy nás to skôr posúvalo. Posledné mesiace si však búcham hlavu o múr, prečo som si ho brala. Nevieme už spolu tráviť čas. Kedysi sme fungovali na kompromisoch. Teraz zrazu nefungujú. Nevieme sa večer dohodnúť ani na filme, ktorý budeme pozerať, na výlete kam pôjdeme. Jeho nebaví to, jeho nebaví hento. Potom príde s nápadom výletu, kde treba cestovať 1,5 hodiny tam a späť o druhej poobede, pričom v okolí je milión možností.

Vždy som samozrejme na vine ja. Mne dlho trvá vymotať sa. Ja som nastavila dieťaťu zlý režim. Miesto toho, aby sa zdvihol a pomohol všetko nachystať, tak leží a povie, že ho máme zavolať, keď bude všetko hotové.

Čo sa týka domácnosti, tak nemôžem povedať na neho nič zlé. Nakupuje, varí. Ale chýba mi tam vzťah. Cez týždeň je unavený. Už som si zvykla, že nám robím program mimo neho. Ale vždy ak môže, tak je sústavne na mobile a čumí na hlúpe videá. Keď si ja zapnem telefón, tak väčšinou čítam články o výchove, varení. Nie videá na Tik Toku. Vraj si potrebuje oddýchnuť. Denne je s mobilom viac ako aktívne venuje dieťaťu - hraním, čítaním, prechádzkou. Nič. Toto je absolútne v mojej réžii. Keď si naše dieťa pýta čítať knižku, jemu sa nechce. Keď sa dieťa chce hojdať, nechce sa mu. Hrať sa s domčekom, ani to sa mu nechce. Potom vysvitne to, že sa mu vlastne nechce vôbec. Resp. sa tvári otrávene, keď už ten čas s tou hrou trávi. Aj keď väčšinou dieťa ukecá na hru, ktorú si vyberie on, takže vlastne to dieťa to moc ani nechce.

Rozchádzame sa aj vo výchovných otázkach. V mojej prítomnosti nedá dieťaťu sladkosti po 18:00. Som si istá, že keď doma nie som, tak robí s ním všetko zakázané a naše pravidlá neplatia. Neverím mu. Nemám chuť s ním dieťa ani nechávať, lebo mu proste neverím. Fajčí a kávičkuje denne, míňa na to mesačne okolo 200 eur. Nechápem, že prečo si nemôže spraviť kávu doma. Chce pôžitok z cigarety a tvrdí, že to je len zo zvyku. Keď príde večer domov, tak na balkóne vyfajčí dve - tri.

Častokrát sa na neho dívam a cítim len znechutenie, sklamanie z neho ako otca a ako z človeka. Z celej tejto našej existencie. Nemám pocit, že ho vôbec ľúbim. Jeho charakterová črta, ktorá pre mňa bola taká cenná, ktorou ma ohúril (a tou je vernosť a oddanosť) mi zrazu príde ako nič oproti všetkému, čo mi vadí.

My naozaj nemáme hádam nič spoločné, čo by sme si vedeli užiť v dvojici počas bežných dní s deťmi. Ako manželia sme fungovali výhradne v deň počatia, pretože skrz tú nechuť, ktorú k nemu prechovávam neznesiem, aby sa ma dotýkal ako muž. On tvrdí, že potrebuje sex, aby s nami trávil čas. Ja potrebujem rodinný čas, aby som k nemu cítila lásku a mohla s ním mať sex. Častokrát myslím na rozvod, lebo sa naozaj necítim šťastná. Myslím si, že deti budú trpieť menej vtedy, keď nebudú vyrastať v toxickom prostredí, kde sa nevieme na ničom dohodnúť bez kriku. Žiaľ, vyhráža sa mi ako bude o deti bojovať - ďalšie sklamanie.

Pre mňa sú deti prvoradé a ak by bolo v ich záujme ostať s ním, tak nebudem tomu brániť. On sa však o dieťa nevie vôbec postarať. Dá ročnému dieťaťu cukríky s klobásou na večeru a pustí k tomu video na TV. Už nevládzem. Hľadám riešenie.

Viete mi pomôcť?

Ďakujem