Mám popracovať na vzťahu?

Dobrý deň,

mám 24 rokov a priateľ 28, sme spolu od mája 2019. V septembri 2019 sa mi podarilo otehotnieť. Do vzťahu som išla so zlomeným srdcom a vybrala som si tohto muža na základe mojich zlých predošlých skúsenosti so vzťahmi. Nebol to môj typ.

Predtým som bola psychicky aj fyzicky týraná a v ňom som videla pokoj a harmóniu. Časom sa ukázalo, že to tak nie je a je poriadny nervák. Vyrastala som bez otca. Mama si našla priateľa, ktorý ma vychovával, no nakoniec aj toho mi “zobrala” a vydala sa za iného. Mama ma mala v mladom veku (20), popri mne si dorábala maturitu a robila VŠ. Veľmi sa mi nevenovala. Od môjho otca odišla, keď som mala 2 roky, pretože nepracoval a nestaral sa o nás. Na všetko bola sama. Do toho tam boli z otcovej strany aj drogy.

Môj priateľ je zo súdržnej rodiny, kde je jeho mama s otcom už 30 rokov. Je psychicky úplne zničená, úplne vyhoretá, vyčerpaná a vôbec nepôsobí šťastne. Je to hlavne kvôli jeho otcovi, ktorý je cholerik a neustále sa po nej vozí, buzeruje ju a zo všetkého ju obviňuje. No aj napriek tomu s ním ostala a ostáva, lebo majú deti.

V roku 2021 som od priateľa odišla, pretože som nechcela, aby syn vyrastal v prostredí plnom hádok a kriku. Okrem toho som zažívala obmedzovanie a neustále vyčítanie minulosti. Stratila som samu seba. Ten človek o mne v podstate nič nevie, pretože by ho asi na mieste porazilo, keby vedel o mne úplne všetko z mojej minulosti. Vo veľa veciach som musela klamať a už toto je podľa mňa zlé, že som s niekým, kto by ma neprijal s mojou minulosťou a pred kým nemôžem byť sama sebou a musím sa stále pretvarovať.

Počas toho rozchodu sme boli v neustálom kontakte. Považoval to za dočasné odlúčenie, pauzu, že obaja navštívime odborníkov a vrátime sa k sebe. Ja som navštívila psychiatra. Bola mi diagnostikovaná depresia a PTSD. Psychiatrička sa vyjadrila, že ja som v živote žiadnu lásku nezažila a nedostala od chlapa a ani od rodičov.

On navštívil psychológa trikrát a tvrdil mi, že mu to pomohlo. Vraj veľa veci vidí už úplne inak, že mi už v živote nebude nič z minulosti vyčítať.

Od začiatku tohto roka bývame opäť spolu. Momentálne mi partner vyčíta, že ho ani nepohladkám, že nemám na neho vôbec chuť (čo je pravda). Vraj mu nepoviem nič pekné. Keď sa hádame, povieme si tie najhoršie veci a vieme, kde presne mame "bodnúť", aby to čo najviac bolelo. Navzájom si veľmi ubližujeme. Náš syn reaguje na hádky veľmi zle. Niekedy, keď sa aj normálne rozprávame, keď príde partner po práci domov, tak kričí “stop, stop” a plače. Už ako keby ani nevedel rozoznať, kedy sa hádame a kedy sa normálne rozprávame. Samozrejme, všetko to, čo mi sľúbil, že nebude robiť, robí stále, takže som sa zase raz len oklamala.

Mňa tento vzťah nenapĺňa, trpím v ňom. Každý deň sa zobúdzam do stresu, pretože on ten stres doma vytvára. Navyše, on nevie synovi nič povedať s kľudom, za všetko reaguje nervózne, nepovie mu: “Neskáč po tom gauči, lebo spadneš a ublížiš si” ale povie “už prestaň do pi*e!” A mne sa zhnusil práve týmto nervóznym správaním. Nechce prijať to, že ženská sexualita nefunguje ako mužská, že ženy potrebujú byť psychicky v kľude, mať pokoj, aby mali chuť na sex. Ja keď toto vidím, mám chuť mu jednu vylepiť, nie to ešte na nejaké intímnosti s ním. Minule som sa pokúšala mu to vysvetliť úplne v kľude, o tom, že to bolo asi desiatykrát ani nehovorím. Povedala som mu, že vôbec nerozumie ženskej sexualite a chcela som pokračovať, no on ma vysmial a povedal, že: "Hlavne, že tí, čo si ich mala na jednu noc, tomu rozumejú." Zase tá minulosť. On pre ňu hádam žije.

Sex máme tak 3x za mesiac, aj to tak, že rýchlo, rýchlo, nasilu, len aby som mala pokoj na ďalší týždeň. Takto to vníma aj on a má pravdu, je to úplne tak. Stále sa chce porovnávať, kto robí v domácnosti viac, kto viac pracuje a podobne.

Už neviem ako ďalej, nedá sa s ním vôbec komunikovať, je veľmi vzťahovačný, nenechá si nič vysvetliť. Už som bezradná, pretože čokoľvek poviem, je zle. Keď nepoviem nič, je zle tiež. U neho rozchod neprichádza do úvahy, pretože videl u mamky, že aj napriek všetkému utrpeniu ostala s otcom. No ja s mojim psychickým stavom často premýšľam, že jediná cesta z tohto vzťahu je samovražda, a že len vtedy budem mať ozajstný 100%-ný pokoj. Láska k môjmu synovi mi to však nedovolí, preto len trpím a prežívam.

A teda na záver, aby som na neho len nekydala. Môžem napísať, že sa o nás riadne stará, aj keď mi to potom vyčíta a našťastie doma u rodičov videl aj vernosť až za hrob, takže v tom mám istotu tiež. Aj keď s odstupom času to vnímam tak, že by som bola asi radšej podvádzaná, ale mala doma pokoj.

Môžem tento náš vzťah ešte nejako zachrániť, alebo bude lepšie odísť?

Ďakujem