Vďaka ranným komunitám žiaci doma neriešia známky ale vzťahy
Žiaci vedia ráno začať deň bez stresu a otvorená diskusia na rôzne témy je pre nich dôležitá. Ako vie učiteľ vytvárať bezpečný priestor na zhováranie? Prečo sú vzťahy dôležitejšie ako známky?
🤺 Bojujete so svetom?
🔍 „Ľudia sú nezodpovední.“
„Nikto ma neberie vážne.“
„Všetci sú povrchní.“
Znie to ako fakty. Ale veľmi často sú to projekcie, nie vedomé klamstvo, skôr tichý obranný mechanizmus mysle.
🧩 Sedíte v kuchyni, mobil položený vedľa šálky kávy. Čítate správu, ktorá vás podráždila viac, než by „dávala zmysel“. Niekto niečo neurobil. Zasa. Cítite napätie v hrudi, stiahnuté čeľuste. V hlave sa spustí známy monológ: „Prečo sa na nikoho nedá spoľahnúť?“ Odpíšete slušne. Všetko zvládnete. Lenže vnútri rastie únava. Tichá. Dlhodobá.
⚡ Začnete si všímať, že vás ľudia iritujú rýchlejšie než kedysi.
Násilie na ženách: Problém vo vzťahu vzniká, keď je správny len jeden názor
Žiaden vzťah nie je jednočiary, a je prirodzené, že partneri majú na mnohé veci rozdielne názory. Dokonca aj spôsob hľadania konsenzu v partnerstve býva iný, či už je to pokojný rozhovor alebo niekedy to vyzerá ako „v talianskom“ manželstve.
Dôležité je ale to, aby obaja partneri si boli v konflikte rovný, pretože každý má právo povedať svoj nesúhlasný názor a byť pri tom vypočutý.
Problém nastáva vtedy keď iba jeden názor je ten správny a iba jedno riešenie je prípustné, a pritom ide o názor a riešenie stále tej istej strany. Zaznelo to na na prvom podujatí, ktoré pripravil Miestny odbor Živena Bratislava pod názvom Násilie na ženách: trvalý fenomén spoločnosti?!
O bipolárnej poruche: Každý máme právo cítiť sa zle
Vyrástla ako najmladšie z piatich detí v rodine dvoch slávnych rodičov. Talentovaná šansoniérka, herečka a performerka hovorí o tom, ako sa u nej začali objavovať zdravotné problémy - najprv cukrovka, kvôli ktorej skončila dokonca aj v kóme, a neskôr bipolárna porucha.
V novej epizóde podcastu Ľudskosť sa Barbora Mareková rozpráva s Katkou o tom, ako vyzerajú príznaky bipolárnej poruchy, čo boli kritické momenty v Katkinom živote a ako ich Katka zvládla. “Keď som upadla do depresívnej fázy, rozmýšľala som nad tým, ako by som odišla z tohto sveta. Aká som zbytočná a ako moja prítomnosť a iba prekáža iným ľuďom. A bola som o tom tak presvedčená, že keď umriem, tí príbuzní a priatelia budú chvíľočku smutní, ale nakoniec sa im uľaví, keď tu nebudem,” hovorí Katka.
Rozpráva tiež o tom, ako jej pomohla terapia a pobyty na psychiatrii, ako sa naučila lepšie rozumieť, čo sa v nej deje a súcitiť sama so sebou. “Každý máme právo cítiť sa zle. Porovnávať svoje problémy s problémami iných ľudí nie je dobré, lebo výčitky svedomia nás potom smerujú k ešte hlbšej depresii,” dodáva Katka.
Hovorí tiež, ako sa cítila ako dieťa, ako ju v škole vytrápila šikana a ako vníma obraz, ktorý o nej v dospelosti vytvoril bulvár.
🍽️ Hádka, ktorá nebola o riade. A možno ani tá vaša nie je
👩🍳 Dvaja ľudia. Večer. Kuchyňa.
Na linke zostali taniere. Jeden z nich si to všimol. Druhý nie. A potom sa to spustilo. Nie ticho. Nie únava. Ale 40-minútová hádka, ktorá mala zvláštnu chuť, ostrejšiu než špinavý príbor.
Nebola o tanieroch.
Bola o neviditeľnej vete, ktorá zaznela medzi riadkami: „Ak ma máš rád, urobíš to tak, ako ja.“
A tu sa niečo láme. Pretože to nie je fakt. To je vnútorné pravidlo, ktoré nikdy nebolo vyslovené. Nikdy nebolo dohodnuté. A predsa sa podľa neho súdi vina aj láska.
🧠 Myseľ začne zbierať dôkazy: „Vidíš? Zase.“
🐷 Čo nás učí (A)Sociálne prasa. Tajomstvá spoločenskej pohody
😶 Predstavte si situáciu: ste na večierku, chcete zapadnúť, ale slová akosi nechcú prísť. Ticho je trápne. Srdce búši. A vy si hovoríte: „Čo je so mnou zle?“
Denis Kováč v knihe (A)Sociálne prasa vysvetľuje, že nie ste sami. A že trápne ticho nie je chyba vás, ale signál, ako funguje sociálna interakcia.
📖 Kniha je príbeh o tom, ako ľudia prechádzajú od úzkosti, neistoty a prehnanej sebakontroly k prirodzenej charizme. Nie k „dokonalému spoločenskému ja“. Skôr k autentickému uvoľneniu, kde sa dá byť sebou a zároveň zapôsobiť.
💡 Čo si z nej môžete odniesť do bežného života?
🐽 Úzkosť z kontaktu nie je prekážka, je to signál, kde vaša pozornosť a energia unikajú.
🐽 Sociálna charizma nie je naučená póza, ale vedomé uvoľnenie a hranice.
🐽 Humor a sebairónia sú mocné nástroje, ako zmeniť trápnu situáciu na príležitosť.
🐽 Byť „primitívne“ autentický znamená prijať svoje impulzy a emócie, nie ich potláčať.
📖 Vidím veľkú hodnotu pre tých, ktorí sa trápia v spoločnosti alebo majú pocit, že ich ľudia „nevidia“.
Kniha Vám ukáže, že cesta k charizme je praktická, zábavná a ľudská, nie formálna a náročná.
💬 Po prečítaní budete vedieť, že trápne ticho je len začiatok príbehu a že ho môžete premeniť na prítomnosť, kde vás ľudia vnímajú presne tak, ako chcete.
#charizma #socialnainteligencia #sebapoznanie #koučing #mindatelier #psychologia #asociálneprasa #sebadôvera #komunikacia
👁 Svet je jednoduchší a vy ťažší
🧠 Ráno otvoríte oči a ešte skôr, než vstanete z postele, mozog už hodnotí:
– buď to dnes zvládnem, alebo sa rozsypem.
– buď som dosť, alebo zasa zlyhávam.
A pritom sa nič dramatické nedeje. Len bežný deň. Len vy. Len únava, ktorá sa ťahá už príliš dlho.
🚶♀️ Sedíte v aute na parkovisku. Motor zhasnutý, ruky na volante.
V hlave si prehrávate poslednú poradu, vetu, ktorú ste nepovedali, mail, ktorý ešte musíte napísať. A myseľ ponúkne „logické“ riešenie: Buď pritlačím viac… alebo to celé nemá zmysel.
Ako vzniká nevera?
Téma nevery sa v nejakej podobe dotýka každého. Možno s ňou máme osobnú skúsenosť a boli sme v pozícii neverného, nevernej, alebo sme boli v pozícii podvedeného či podvedenej, a možno sme sa ocitli v roli milenca či milenky.
Nevera sa nás dotýka aj vtedy, ak sme vyrástli v domácnosti s neverným rodičom. Alebo ak pozorujeme rozpad vzťahu pre neveru vo svojom blízkom okolí. Alebo ak sme napríklad bútľavou vŕbou človeku, ktorý sa ocitol v neverníckom trojuholníku a nevie ako z neho von.
Prečo sú ľudia neverní? Aké majú očakávania od paralelných vzťahov a ako potom vyzerá realita?
V tejto epizóde Ľudskosti sa Barbora Mareková rozpráva o nevere s dvojicou odborníkov - Lenkou Pavukovou Rušarovou a Norbertom Uhnákom. Obaja sú klinickí psychológovia, psychoterapeuti a venujú sa aj párovej terapii a Lenka tvorí popri psychologickej praxi aj podcast Prítomie zameraný na zdieľanie príbehov a podporu vo vlastnom prežívaní.
„Stretávam sa napríklad s tým, že ľudia objavia prostredníctvom nevery akúsi svoju romantickú stránku, ktorej dovtedy venovali vo svojom živote málo pozornosti,“ vraví Norbert v podcaste. „A pravda je, že v našej kultúre sa ľudia po tejto stránke ani veľmi nekultivujú.“
„Časť ľudí si myslí, že vo vzťahu, kde cítia bezpečie, pokoj, lásku a starostlivosť, nemôžu zároveň cítiť a budovať dobrodružstvo, riziko, túžbu, vzdialenosť, a novosť,“ vraví v podcaste Lenka. „A jasné, že sa o to treba aj trocha snažiť a robiť to zámerne, ale možné to je. Ľudia si však často myslia, že zo vzťahu sa stratila iskra a už to tým pádom asi nie je ten pravý vzťah - berú to veľmi fatalisticky,“ dodáva.
Tému nevery rozoberieme až v dvoch dieloch podcastu, v tomto prvom Lenka a Norbert vysvetlia, ako zvykne nevera začať a aké podoby môže mať, a o týždeň sa postavíme do topánok všetkých ľudí v neverníckom trojuholníku.
Porozprávajú aj o tom, za akých podmienok dokáže primárny vzťah neveru zvládnuť - tak, aby sa v ňom obnovil pocit zmyslu, lásky a dôvery. A ako je možné nevere predchádzať - ak vernosť považujeme za hodnotu, ktorá je pre nás dôležitá.
⚠️ Je to tak a hotovo!
🌀 Táto veta neznie dramaticky. Neznie ani emocionálne. A predsa ju často počuť tesne predtým, než sa niečo vnútri človeka začne lámať.
🧩 Je utorok večer. Byt je ticho uprataný, všetko má svoje miesto.
A predsa je v tele napätie. Myšlienky sa točia okolo toho, ako by veci mali fungovať a prečo zase nefungujú. Partner reaguje „nesprávne“. Kolega to pochopil „inak“. Svet akoby odmietal spolupracovať.
🧠 Známy mi raz povedal: „Keď sa veci nerobia poriadne, nedokážem sa upokojiť.“ Myslel tým svoj poriadok. A ukazoval prstom na celý svet, ktorý mu ho odmietal potvrdiť.
⚡ Čím viac trváte na jedinom správnom výklade reality, tým viac energie míňate na kontrolu. Na vysvetľovanie. Na vnútorné hádky, ktoré nikto iný ani nepočuje. Rigidné pravidlá v mysli dávajú ilúziu bezpečia. Ale realita nefunguje ako prepínač buď/alebo. Skôr ako spektrum pravdepodobností. A nervový systém v ňom potrebuje pohyb, nie zovretie.
🧠 Mozog v neistote nehľadá pravdu, ale úľavu.
Na Slovensku stále nie sme schopní zdieľať svoju vnútornú bolesť ani s našimi najbližšími, tobôž sa o ňu podeliť s odborníkmi
Pre mladých je témou číslo jedna osamelosť. Nehovoríme o tom, čo nás naozaj trápi a čím vnútorne žijeme. Namiesto toho nosíme masky a snažíme sa napĺňať očakávania tých druhých. Tvrdí šéf internetovej poradne pre mladých IPčko Marek Madro. Podľa neho, my dospelí mládež sklamávame pretože im nevieme poskytnúť istoty, ale ani nádej a preto sa deti utiekajú k pochopeniu v online priestore. Výsledkom je prehlbujúca sa radikalizácia mládeže, ktorá môže vyústiť až do opakovania fatálneho násilia.
😮💨 Keď je svet príliš ostrý
🌫️ Budík zazvoní o niečo skôr, než by ste chceli. Správy v mobile sú plné napätia. V práci niekto povie vetu, ktorá by inokedy prešla bez povšimnutia, dnes však zareže. Reagujete ostrejšie, než ste zamýšľali. Alebo sa stiahnete a mlčíte. A niekde v pozadí ide tichá myšlienka: „Niečo so mnou nie je v poriadku.“
⚡ Počas dňa sa to zbiera.
Malé podnety majú veľkú váhu. Svet sa začína deliť na správne a zlé, ja a oni, zvládam, nezvládam. V tele je napätie, v hlave zrýchlené myšlienky. Oddych si odkladáte, lebo „teraz na to nie je čas“.
Lenže bez oddychu sa myseľ prirodzene vracia do extrémov. Nie preto, že by ste boli slabí. Ale preto, že nervový systém ide na hranici kapacity.
🔹 Keď je nervový systém dlhodobo preťažený, mozog uprednostňuje rýchle, zjednodušené hodnotenia. Čiernobiele myslenie nie je postoj. Je to obranný mechanizmus.
🔹 Oddych nie je útek. Je to prevencia extrémov. Keď ste oddýchnutí, zvyšuje sa tolerancia na neistotu a rozdiely. Svet prestáva byť taký ostrý.
Niečo zaujímavé na zamyslenie
Prečo u nás všetko mešká a stojí viac - od diaľnic po renovácie bytov
Prečo u nás verejné projekty vždy meškajú a sú ešte aj drahšie, ako sa plánovalo? Dá sa s tým niečo urobiť?
Dánsky profesor Bent Flyvbjerg ukázal, že áno. Či už ide o diaľnice, električku, národné divadlo, alebo galériu - výsledky sa dajú zlepšiť všade, ak sa naučíme zopár overených princípov.
Kniha profesora Flyvbjerga s názvom How Big Things Get Done (Ako robiť veľké veci) nás môže posunúť vpred, ak pracujeme pre štát, ale aj pre súkromnú firmu, a naše uvažovanie zlepší aj vtedy, ak sledujeme kroky vlády či samosprávy z občianskej pozície, ale lekciu si z nej vieme zobrať aj do vlastných životov - napríklad keď prerábame byt alebo píšeme knihu.
V novej epizóde podcastu Ľudskosť sa Barbora Mareková rozpráva s analytikom Útvaru hodnoty za peniaze Martinom Kmeťkom o tom, ako poznatky z knihy How Big Things Get Done využívajú analytici a analytičky v práci pre štát.
Rozprávajú sa o zlých odhadoch, ktoré urobili oni dvaja v bežnom živote a o tom, ako ich hodnotia spätne po prečítaní knihy.
Preberú príklady vlád, tvorivých ľudí a súkromných firiem z rôznych častí sveta, ktoré sa spomínajú v knihe profesora Flyvbjerga a mohli nás všetkých inšpirovať.
😖 Čo na druhých nedokážete vystáť a prečo to možno bolí
👀 Sedíte v aute, niekto pred vami ide príliš pomaly.
V práci kolega opakuje tú istú vetu a vám sa sťahuje žalúdok.
Blízky človek povie niečo „nevinné“ a vo vás to exploduje.
Nie je to len podráždenie. Je to neprimerané. A presne to vás na tom zneistí.
🔥 Napätie rastie. V hlave sa spustí tichý monológ:
„Ako môže byť taký…“
Od šimpanzov po Tinder: čo vieme o histórii a evolúcii ľudskej sexuality
Sexualita je výborným príkladom interakcie prírodnej a kultúrnej evolúcie. Svoje záujmy si jej prostredníctvom presadzovali a presadzujú rôzne náboženstvá, cirkvi, ale i politické sily. Objektom vedeckého výskumu sa sexualita stala v polovici 19. storočia, 20. storočie prinieslo sexuálnu revolúciu a naše 21. storočie zasa sociálne siete, rapídne sa meniacu intimitu a zoznamovacie aplikácie, ktoré akoby menili všetko, čo sme doteraz poznali.
🎶 Hudba hrala. A telo si konečne nemuselo pýtať povolenie.
✋ Ruky sa hýbali skôr, než hlava stihla zasiahnuť. Bez kontroly. Bez opráv. Bez otázky, či je to v poriadku.
🎧 Niekedy nepotrebujete ďalšie pochopenie. Potrebujete ticho. Nie ticho, ktoré tlačí. Ale ticho, v ktorom nemusíte vysvetľovať, prečo ste unavení.
🎨 Nemaľuje sa pre výsledok. Maľuje sa preto, že hlava je preplnená a telo už nechce čakať, kým si to „rozumovo vyriešite“. Čiary môžu byť chaotické. Farby nepohodlné. Rytmus mimo tempa, na ktoré ste zvyknutí fungovať.
🌫️ Nebolo treba nič dokazovať. Ani byť pokojný. Ani byť „v pohode“. Práve vtedy si človek uvedomí, ako často je napätie už normou a uvoľnenie pôsobí podozrivo.
Papier vydržal via. Hudba odniesla to, čo slová dlhšie nezvládali. A ticho medzi ľuďmi nebolo prázdne. Bolo úľavné.
#artekoucing #vedomestisenie #relaxaciavpraxi #maľovaniepredušu #pracasemociami #ticho #zastavsa #bezvykonu #preťaženie #nervovysystem #vnimanie #spomalenie
💸 Extrémne myslenie je pohodlné. A drahé
🧩 Sedíte pri stole, mobil odložený bokom, hlava ešte stále beží.
V práci „oni“ zase niečo pokazili. Doma „ja“ zasa nezvládam.
Buď som silná, alebo som slabá.
Buď mám pravdu, alebo prehrávam.
Je to zvláštny pokoj. Všetko je jasne rozdelené. A zároveň únava, ktorá sa nedá dospať.
🔥 Čiernobiele myslenie má jednu veľkú výhodu. Nemusíte niesť zodpovednosť. Keď je niekto celý zlý, nemusíte hľadať svoju časť.
Je sexbiznis práca? Alebo zneužívanie žien?
Od pouličného sexbiznisu cez masážne salóny až po online sexuálne služby - v súčasnom nastavení sveta to funguje tak, že niektorí ľudia predávajú sex a niektorí si ho kupujú.
Ako sa má k tomuto obchodu postaviť demokratický štát? Je pravda, že v sexbiznise ide o zneužívanie moci zo strany mužov, ktorí majú peniaze, a zároveň o zneužívanie žien v slabej finančnej a sociálnej situácii? Ako má štát rešpektovať právo ľudí viesť svoj život podľa svojich predstáv, ale zároveň posilňovať postavenie ľudí tak, aby nerobili niečo, čo nechcú?
V tejto epizóde sa Barbora Mareková rozpráva s riaditeľkou občianskeho združenia Odyseus. Dominika je psychologička a terénna pracovníčka a so svojím tímom sa venuje skvalitňovaniu života ľudí z ohrozených komunít.
Barbora sa pýta, či je správne, a nápomocné, považovať dobrovoľné poskytovanie sexuálnych služieb za prácu. Dominika približuje, ako by vyzerala podpora žien v sexbiznise, ktorá by bola postavená na aktuálnom vedeckom poznaní a rešpektovala by ľudské práva a ľudskú dôstojnosť.
Preberú aj, čo skúsili v téme sexbiznisu spraviť rôzne vlády v zahraničí - a ako to dopadlo.
🧭 Ak máte pocit, že sa vám svet posledné dni zužuje, možno je to signál
🌪️ Predstavte si obyčajnú situáciu. Niekto vám napíše správu, ktorú ste nečakali. Alebo povie vetu, ktorá sa vás dotkne presne tam, kde je to citlivé. A zrazu je všetko jasné. Príliš jasné.
Buď má pravdu on. Alebo vy.
Buď ste zlyhali. Alebo zlyhal niekto iný.
Buď je to celé zle. Alebo sa s tým nedá nič robiť.
🖤 Stiahne sa hrudník. Myšlienky sa zrýchlia. A vnútorný hlas začne hovoriť tvrdo a bez odtieňov.
🛑 Keď si všimnete, že idete do extrému, skúste si potichu položiť túto otázku: Čo ešte môže byť pravda, aj keď sa mi to nepáči?
O ozdravnej sile umenia a o dlhodobej terapii
“Pomáhalo mi myslieť si, že môj syn ma odniekadiaľ vidí. Posúvalo ma to v tom, že musím žiť pekný život, lebo on nemôže vidieť zosypanú mamu.” Hovorí výtvarníčka Zuzana Medzay v druhej časti rozhovoru o traume a uzdravení.
Zuzana prežila autonehodu, pri ktorej prišla o manžela a 14-mesačného syna. Rozvinuli sa u nej viaceré symptómy traumatizácie, ktoré si kompenzovala závislosťou na práci, či alkohole.
V predošlej epizóde podcastu sa Barbora Mareková pýtala na začiatky psychoterapie, ktorá Zuzane pomohla zastabilizovať jej ťažký psychický stav. Dnes v rozhovore pokračujú. Rozprávajú sa o smútení a o tom, čo potrebuje človek, ktorý práve smúti.
"Moja skúsenosť bola taká, že ľudia nevedeli reagovať na smútok, báli sa toho. Máme tendenciu smútok vytesňovať a schovávať."
Zuzana sa v procese vlastného uzdravenia stala arteterapeutkou. V podcaste vysvetľuje, ako funguje arteterapia a skupinové stretnutia, kde ľudia tvoria a kde môžu zároveň zdieľať, čo potrebujú.
“Robila som napríklad sebaspoznávacie skupiny a dala som tam tému hnev. Stvárnite svoj hnev. Ženy sa poprechádzali po ateliéri, povyberali si materiály a každá si spustila svoj proces tvorby. Tá, čo potrebovala búchať, búchala, tá čo potrebovala pustiť slzy, pustila slzy.”
Barbora sa pýtala, ako začať s takouto tvorbou, a či arteterapia pomáha aj ľuďom ktorí nemajú výtvarnú talent. “Toto nie je o výsledku. Ak človeku záleží na výsledku, opäť je to jeho vnútorná téma, že prečo si nedovolí pustiť emóciu, ktorú potrebuje.” vraví Zuzana.
👊 Keď so mnou nesúhlasíš, ideš proti mne
Možno túto vetu nikdy nepoviete nahlas. Ale telo ju pozná veľmi dobre.
👥 „Keď mi partner odporuje, cítim sa ohrozená.“ Nie preto, že by kričal. Nie preto, že by ju zhadzoval. Ale preto, že jej nervový systém v zlomku sekundy vyhodnotil: Nie je na mojej strane.
Sedeli v kuchyni. Večer. Únava po celom dni. On povedal len: „Ja to vidím trochu inak.“ A v nej sa niečo stiahlo. Brucho. Hruď. Dých.
⚠️ V tej chvíli už nešlo o názor. Telo preplo do režimu ohrozenia.
Myseľ sa zúžila. Rozdiel sa zmenil na útok. A čiernobiele myslenie povedalo: Buď so mnou súhlasíš, alebo si proti mne.
Výsledok? Obrana. Napätie. Mlčanie, ktoré bolí viac než hádka.
Zopár silných myšlienok na zamyslenie
🖍️ Začalo to krátkou meditáciou
Nie preto, aby som sa „upokojila“, ale aby som si všimla, čo už tam je.
Potom prišla imaginácia – obrazy, ktoré sa objavia, keď ich netlačím preč.
Nasledovala tvorba. Čiary, farby, pohyb ruky. Bez zámeru.
A nakoniec reflexia – tiché pomenovanie toho, čo sa počas procesu vynorilo.
Nie všetko potrebuje význam.
Nie všetko potrebuje riešenie.
Niekedy stačí prejsť celým cyklom:
zastaviť sa – predstaviť si – vytvoriť – pozrieť sa späť.
A nechať to tak.
#artinprocess #imaginacia #tvorba #reflexia #emocie #vedomapozornost #kreativita
Bola som plachý človek, no situácia so synom ma zmenila
Ako byť dobrým rodičom, keď nám dieťa oznámi že je gej, lesba či transrodový človek? A ako sa v tejto situácii postarať aj o seba?
Dve mamy - Lenka Martinčoková a Zlatica Maarová založili pred pár rokmi Združenie rodičov a priateľov LGBTI+ ľudí s cieľom podporiť nielen svoje deti, ale všetkých queer ľudí na Slovensku.
Do ich združenia postupne pribudlo veľa ďalších rodičov a nedávno vydali spolu knihu s názvom Niečo ti chcem povedať. Prinášajú v nej 15 príbehov, ktoré zachytávajú moment oboznámenia sa s queer identitou blízkeho človeka a zmeny, ktorými si musia blízke vzťahy prejsť.
V tejto epizóde Ľudskosti sa Barbora Mareková rozpráva s Elenou Martinčokovou - jednou so zakladateliek združenia o momente, keď jej syn oznámil že je gej.
"Rodičia potom takisto absolvuju coming-out," vraví Elena v podcaste. "A keď ho chcete absolvovať vo vyrovnanosti a v presvedčení, nedá sa to bez toho, aby ste si naštudovali informácie, ktoré vás dovtedy nikto nenaučil."
Hovorí o tom, ako sa počas rokov vyvíjal jej vzťah so synom a ako začala v strednom veku - aj vďaka nemu - osobnostne rásť.
"Ja som bola vyše 40 rokov veľmi utiahnutý a plachý človek a táto nová situácia ma odrazu zmenila, vnútorne aj navonok. Začala som vystupovať nebojácne, otvorene a už som sa za nič neskrývala, lebo som cítila, že sa chcem ozývať," vraví Elena.
🔲 Ktorému ,,buď–alebo" dnes veríte len preto, že už nemáte kapacitu niesť viac?
👀 Možno tú scénu poznáte.
Sedíte večer v kuchyni. V tichu, ktoré je hlasnejšie než celý deň.
Prehrávate si jednu vetu, jeden pohľad, jeden konflikt.
A niekde medzi hrnčekom čaju a vypnutým svetlom sa objaví myšlienka: Buď som to pokazil/a. Alebo to nemá zmysel ďalej riešiť.
Potichu. Ako verdikt, ktorý sa už nediskutuje.
⚡ Napätie rastie nenápadne. Myseľ hľadá jasno – rýchlo, ostro, bez zdržania.
V topánkach detí v školskom veku: aké prekážky musia zdolať?
Čím viac toho vieme o ľudskom vývine, tým jasnejšie sa ukazuje, ako dôležitá je v našich životoch základná škola a zážitky, ktoré si z nej odnášame.
Počas formatívnych rokov sa deti naučia veľmi veľa o sebe a o tom, ako fungujú vzťahy. Do ďalšieho života si potom odnesú určité presvedčenia napríklad o tom, či sú hodnotní ľudia, či sú v niečom zaujímaví, či niečo dokážu. Či môžu dôverovať iným, byť sami sebou, a požiadať o pomoc.
V tejto epizóde podcastu Ľudskosť sa Barbora Mareková rozpráva s Dávidom Chmelárom. Dávid je sociálny pedagóg, pracuje v bežnej štátnej základnej škole v bratislavskom Novom Meste a jeho úlohou je zlepšovať atmosféru a vzťahy medzi ľuďmi v škole. Pôsobí zároveň v Centre prevencie a podpory, čo je verejná inštitúcia, ktorá poskytuje psychologickú podporu deťom na školách v spádovej oblasti a robí to aj cez poradenstvo a podporu pre učiteľov a rodičov.
Dávid v podcaste rozpráva, čo sa za roky práce s deťmi dozvedel o ich životoch.
"Veľa detí žije s len jedným rodičom alebo majú doma niečo narušené," vraví Dávid v podcaste. "Jedna mama mi volala, či by jej syn nemohol u mňa prespať, lebo jeho otec ho chce zabiť. Ďalší žiak mi povedal, že jeho mama odišla pred piatimi rokmi na Vianoce z domu a odvtedy ju nevidel, žije iba s otcom. Vidím tiež veľa sebapoškodzovania, porúch príjmu potravy, zlý sebaobraz, nízku sebaúctu."
🧠 Už sa neučte „správne“, ale účinne
Možno to poznáte.
Sadnete si k učeniu.
Ticho. Kľud. Káva ☕
A aj tak to nejde.
Kniha Benedict Carey – Ako sa učíme, vám potichu pošepká jednu nepríjemnú pravdu: Možno sa nesnažíte málo. Možno sa snažíte zle.
📘 Táto kniha rozbíja predstavu, že učenie musí byť systematické, plynulé a disciplinované.
Naopak. Ukazuje, že mozog sa učí v chaose, v prestávkach, v pohybe a v omyloch.
📖 Príbeh knihy je jednoduchý. Sledujete, ako mozog ukladá informácie a ako ich paradoxne lepšie uloží vtedy, keď mu dáte pauzu.
💡 Čo si z knihy viete preniesť do bežného života?
🧠 Zabúdanie nie je zlyhanie. Je to súčasť učenia.
🚶♀️ Pohyb a zmena prostredia zlepšujú zapamätanie.
⏳ Učiť sa „na etapy“ funguje lepšie než drilovanie.
😵💫 Pocit, že Vám to nejde, často znamená, že sa mozog práve učí najviac.
Carey píše ľudsky, s humorom a bez nátlaku. Vedecké poznatky podáva cez príbehy ľudí, ktorí zlyhávali a práve preto sa naučili viac.
V tejto knihe vidím veľkú úľavu pre mnohých z nás:
👉 Nemusíte byť disciplinovanejší.
👉 Nemusíte sa viac nútiť.
👉 Potrebujete porozumieť tomu, ako váš mozog naozaj funguje.
🌱 Táto kniha nie je len o učení sa faktov.
Je o učení sa dôvere k sebe, k vlastnému tempu a k procesu.
Ak sa cítite vyčerpaní zo snahy „robiť veci správne“,
možno je čas začať ich robiť ľudskejšie.
#ucenie #mozog #psychologia #koučing #sebapoznanie #mindatelier #vzdelavanie #myseľ #neuroveda
Prokrastinácia nie je len o disciplíne.
Je to emočná regulácia v prestrojení.
Keď odkladáte úlohu, často neutekáte pred prácou.
Utekáte pred úzkosťou, zahltením, nudou alebo pochybnosťami o sebe.
Mozog si vyberá úľavu teraz namiesto úžitku neskôr. Nie preto, že by ste boli leniví. Ale preto, že je preťažený.
🌬️ Úzkosť potrebuje spomalenie a dych.
Zahltenosť potrebuje rozpad na malé, zvládnuteľné kroky.
Nuda potrebuje iba vstup, nie motiváciu.
Pochybnosti o sebe potrebujú dôkaz, nie presviedčanie.
Preto rady typu „viac sa snažte“ nefungujú.
Funguje práca s emóciou, nie boj proti nej.
Keď zmeníte vzťah k tomu, čo cítite, zmení sa aj to, čo robíte.
Nie hneď.
👉 Akú emóciu sa práve teraz snažíte týmto odkladaním regulovať a čo by sa stalo, keby ste ju na chvíľu prestali obchádzať a namiesto toho ju zvládli vedome?
🧠 Keď vidíte len dve možnosti, nie ste rozhodní. Ste preťažení
🌅 Ráno sa pohádate. Ešte si ani nestihnete dopiť kávu a už je v tele napätie. V hlave sa to zúži: On je celý zlý. Ja som úplne zle.
Alebo naopak – ja mám pravdu, on je nepriateľ.
⚫⚪ Svet sa zrazu rozdelí na dve farby. Rýchle. Ostré. Jednoduché.
A presne tu sa začína pasca.
🧍♀️ V bežnom dni to vyzerá nenápadne. Zvýšený hlas. Ticho, ktoré bolí. Pocit, že vás nikto nepočuje alebo že už ani nemáte silu vysvetľovať. Vnútorný monológ ide do extrémov, lebo je to úľava. Krátkodobá.
🔍 Čiernobiele myslenie je rýchle. A práve preto je nebezpečné.
Má deti, kariéru, spokojné manželstvo a muskulárnu dystrofiu
Ako žiť dobrý život a plniť svoje sny, keď nám choroba postupne berie schopnosť sa samostatne hýbať?
Keď bola ešte dieťa, začala mať problémy s pohybom. Lekári jej odhalili zriedkavé a nevyliečiteľné ochorenie - muskulárnu dystrofiu, ktorá jej postupne odoberá možnosť používať svaly. Pohybuje sa preto na elektrickom vozíku, ktorý ovláda páčkou na opierke ruky, a využíva aj pomoc osobnej asistentky.
V tejto epizóde Andrea porozprávala svoj životný príbeh - od čias, keď ešte ako dieťa brázdila lúky na dedine u svojich starých rodičov, cez obdobie, v ktorom zistila, že má ochorenie, ktoré ovplyvní celý jej život.
Barbora Mareková sa pýta, ako sa Andrea osamostatnila od rodičov, aké zážitky má z gymnázia a ako so zdravotným obmedzením vyštudovala právnickú fakultu.
"U detí s postihnutím majú rodičia veľmi ochranárske tendencie, čo je pochopiteľné, ale o to dôležitejšie to je, aby aj tieto deti získali samostatnosť a aby boli aj v nie úplne komfortných situáciách. Pretože práve to nás pripravuje na život."
Andrea hovorí, ako vyzeral jej študentský život a aké mala predstavy o partnerských vzťahoch. Ako sa zoznámila s manželom, akú mali svadbu, ako prežívala pôrody a ako na jej materstvo reagovalo okolie.
Hovorí aj o cieľoch organizácie, ktorú vedie, a o potrebách ľudí s nervovosvalovými ochoreniami. A Barbora sa pýta, čo potrebujeme spraviť, aby sa aj títo ľudia mohli naplno zapojiť do spoločnosti a viesť svoj život podľa svojich predstáv.
