Pri každom kritizovaní a obviňovaní sa najskôr pozrime do svojho vnútra.

Naše vnúčatá odchádzali na prázdniny k druhej babke. Staršej vnučke som prízvukovala aby chránila svojho mladšieho brata, aby ho vzala so sebou ak by ho staršie deti nechceli medzi seba, pretože je ešte malý (čo sa stávalo pri bicyklovaní a hraní).

Vnučka si moje prosby vzala k srdcu a vzala mladšieho brata a spolu s partiou detí išli rozbíjať okná na staršom dome.

Vekmi overená najzaujímavejšia, najatraktívnejšia a najvzrušujúcejšia aktivita detí!

Udalosť ma vrátila do môjho detstva, objavili sa spomienky na moje prázdniny ale aj prázdniny mojich detí(dnes už rodičov) a prešla mnou hrôza – čo všetko by ešte naše vnúčatá mohli robiť….

…takže, kto si bez viny, hoď kameňom – platí a bude platiť stále, a to aj vo výchove.

Rodičia najčastejšie hľadajú radu ako reagovať alebo riešiť problém v prípade ak dieťa vzdoruje, kričí, nadáva, je agresívne, neposlušné...

Krik, vzdor je aktívnym sebavyjadrením dieťaťa a naviac aktivuje rodičov a celú rodinu a niečo sa začne diať.

Ak je ale dieťa smutné, úzkostlivé, prežíva strachy, to rodičov až tak nemobilizuje k hľadaniu pomoci.

Funguje tu základný princíp – rušia nás deti neposlušné ale poslušné deti nám doprajú pokoj, sme dokonca šťastní. Sú ale poslušné deti šťastné? Stačí im ku šťastiu vidieť šťastných a spokojných rodičov?

Postupne ale aj tieto deti potrebujú pomoc, pretože majú bolesti bruška, bolesti hlavy, majú problémy so spánkom, s jedením, bývajú často choré, kašlú, majú astmu, kožné ochorenia … To je ich spôsob prosby o pomoc. A pomocou, v tomto prípade sú lieky.

Všetky deti sú závislé na láske. Strach zo straty lásky, z opustenia ich vedie k plneniu podmienok, pretože až potom sa cítia milované.

.... počuť to v obchodoch s hračkami, sladkosťami, ale aj na ulici... Deti nevedia odolať atraktívnym ponukám a rodičia stoja pred dilemou ako problém zvládnuť.

Často potom vidieť deti porazené a ponížené. Postarajú sa o to vyjadrenia typu – si zlý, hlúpy, pozri na iné deti, takto sa deti nesprávajú, všetci ťa videli, nechcem to už vidieť, neopováž sa už plakať…, a prípadne aj bitka.

Dieťa je nútené všetok svoj hnev potlačiť a ten si tam žije svoj život. Ticho čaká na svoj čas – buď sa znovu pokúsi prejaviť alebo sa schová za nejaké ochorenie a ohrozuje zdravie dieťaťa. Môže sa stať, že v budúcnosti nebudete riešiť vzdor a hnev svojho dieťaťa ale jeho vážne ochorenie.

Ako reagujete?

Príklad klasickej situácie –“Ja chcem .. auto, keksík, tento mobil.!“Dieťa odmieta argumenty a jednoducho to chce. Hnevá sa, plače, púta na seba pozornosť okoloidúcich.

Aké sú typické reakcie rodiča a čo signalizujú?

„Pokiaľ neprivediete nevedomé do vedomia, bude ovládať váš život a vy to budete nazývať osudom.“ 

C. G. Jung

Iba to, čo máme vo svojom vnútri, sa prejavuje aj na povrchu.

Nesieme si v sebe vedomý a podvedomý obraz seba a celého sveta.

Mnohí rodičia si uvedomujú rozdiel v tom, ako chcú vychovávať svoje deti a ako v skutočnosti reagujú. Pokiaľ sa vo vašom živote dejú veci inak a možno ani nerozumiete, je veľmi pravdepodobné, že ide pôsobenie vášho podvedomia – tej časti, ktorú si neuvedomujete.
Zároveň je to výzva túto časť nevedomia poznať a uvedomiť si ju.
Hovorí sa, že na 90% rozhoduje v našich životoch podvedomie. Skrýva sa a necháva nás v domnienke, že sme pánmi svojho konania a rozhodovania. Opak je však pravdou.
Napriek tomu, že vieme ako sa máme správať – reagujeme často hnevom, sme dráždivejší, impulzívnejší, trpíme pocitmi viny, prežívame strachy, depresie a úzkosť. Deti vďaka svojim „radarom“ tieto naše stavy cítia a prežívajú ich s nami. Boja sa o nás a lomcujú s nami, snažia sa nájsť akýkoľvek spôsob ako nás prinútiť riešiť ich.
Podvedomie, okrem emócií, obsahuje aj názory a predstavy a tieto sa stávajú aj našimi systémami presvedčenia. Ich prostredníctvom si vytvárame obraz o sebe, o ostatných, o svete – tvoríme našu osobnú životnú realitu, stávajú sa našou skúsenosťou ale aj našim osudom.
Informácie, ktoré prijímame z okolia potom filtrujeme cez tento svoj systém presvedčenia.
Takže, ak si myslíte, že tresty patria k výchove – je to vaša skúsenosť, váš systém presvedčenia a bude ovplyvňovať váš spôsob výchovy.

Môžeme tieto negatívne vzorce zmeniť?
ANO a dokonca sami bez pomoci a niekedy s pomocou niekoho ďalšieho.
Ako na sebe pracovať, aby sme sa odpútali od starých životných skúseností akéhokoľvek typu?
Práve výchovou v kocke vás chcem previesť aj touto témou a ukázať vám spôsoby, ktoré sa využívajú aj v niektorých terapiách. Základom je vedieť byť vo svojom vnútri, v tichu zavrieť oči a pozrieť sa na svoju minulosť vnútorným zrakom. A predovšetkým nebáť sa pozrieť na svoje takzvané „negatívne vlastnosti a tieňové stránky“, ktoré sú problémom len dovtedy, pokiaľ sú nepoznané. Dajú sa ale poznať a uvedomiť si či sú skutočne negatívne.

Nielen my bývame unavení či nahnevaní, deti prežívajú rovnaké pocity, ibaže vo svojom ponímaní. Neobchádzajú ich ani depresie, ktoré sú teraz ešte výraznejšie, a to práve kvôli zimným mesiacom.

Veď práve tretí pondelok v novom roku (tentoraz to vyšlo na 15. január) stanovili za najdepresívnejší deň v roku, tzv. Blue Monday (Smutný pondelok). Aj keď si často v novom roku dáme predsavzatia, ciele či výzvy, neskôr môžeme skĺznuť k apatii, bezmocnosti až depresiám.

Ako pomôcť? 

CÍTIŤ SA UNAVENE JE ĽUDSKÉ

Príroda to vymyslela skutočne šikovne. Leto je plné energie, slnka a šťastia, kým zima nás núti vypnúť, zamyslieť sa, spomaliť a vnoriť sa do tmy. Často nám však práve táto skutočnosť robí vrásky na tvári.

V chladných mesiacoch pribúda ľudí s depresiou a nejde iba o dospelých. Prečo je to tak? „Všetko živé na našej planéte reaguje na existenciu svetla a tmy. Leto plné svetla, nám dáva energiu a dobrú náladu.

 ….... čo prežíva dieťa s poruchou pozornosti a s hyperaktivitou, ako trpí dieťa s poruchami učenia (dyslexia, dysgrafia, dyskalkúlia, dysortografia), ale aj inými problémami s učením, ktoré postupne na seba nabaľujú strachy, úzkosti, depresie, sebaubližovanie a iné ochorenia.

Je dostupných množstvo informácii, čo sú tieto poruchy, ako sa prejavujú, ako ich kompenzovať, ale čo cíti a prežíva dieťa s týmito ťažkosťami nepochopíte, pokiaľ ste ich nemali.
     Základnými prejavmi sú narušená koncentrácia a pozornosť, porucha vnímania, kolísavé nálady, nepokoj či hyperaktivita. Ide o neurovývojovú poruchu, nemôžete ju výchovou spôsobiť ani napraviť.
Bola som dieťa s ADHD, mala som niektoré dys-poruchy. Bola som dieťaťom, ktoré sa nekonečne snažilo a nekonečne trpelo.

Priblížim vám každodenné prežívanie týchto detí:

– trpíte tým, že nepotešíte rodičov jednotkami,
– bojíte sa vidieť rodičov nahnevaných, pretože neviete, to čo je to pre všetkých samozrejmé,
– trpíte výsmechom, že ste prečítali alebo napísali hlúposť,
– trpíte neustálymi upozorneniami a sťažnosťami učiteľov,
– trpíte strachom, čo bude doma,
– neviete prečo nedokážete čítať, neviete, že to čo čítate, čítate zle,
– neviete, prečo nechápete to, čo čítate,
– nechápete, prečo ste urobili toľko chýb a prečo sú to chyby, veď vy to vnímate tak…
– postupne si zvykáte na to, že ste hlúpy, pretože neviete čítať, písať diktáty, sústrediť sa,
– cítite bezmocnosť, bezradnosť,
– neviete kde ste, ste všade a nikde,
– učenie odďaľujete,
– potom ste obviňovaný z lenivosti, nezodpovednosti, z hlúposti,
– uvedomujete si, že komplikujete život rodičom,
– vo vzťahoch sa cítite menejcenný,
– vaším sprievodcom v živote sa vám stáva strach – čo keď to zajtra bude také isté, strach zo zlyhania, strach zo všetkého,
– sklamania rodičov, strach, že budete musieť chodiť ku psychológovi a možno aj psychiatrovi,
– nastupuje sebaobviňovanie – “som hlúpa, neviem sa vyjadrovať, píšem s chybami, nikto nevníma o čom píšem, pretože vidia iba chyby, neobsedím, som z toho vyčerpaná, unavená, zlostná, smutná, bezradná,”
– škola sa stáva nočnou morou… najradšej by ste ušli, bojíte sa ísť domov,
– najlepšie je, keď ste chorý, vtedy začnú mať rodičia strach o vás, sú ku vám milí, sú s vami, môžete si želať čo chcete…

Prirodzeným obranným mechanizmom psychiky je, že voči všetkému znecitliviete, zľahostajniete a trpíte vo svojom vnútri.
Okrem toho – ste porovnávaní s tými ‘múdrymi‘, pretože oni všetko vedia a majú samé jednotky. Cítite kritiku, poníženie a nadradenosť spolužiakov. Cítite stále komentovanie – to si mala takto urobiť, takto napísať, platia tu iné pravidlá, tam má byť čiarka, inde zase tvrdé Y, mýliš si podobné slová, ako nemôžeš vidieť tie chyby atď. Strach niečo napísať, vyjadriť sa vás sprevádza celý život, pretože tých, čo vidia chyby je veľa.
     Pravidlá slovenského pravopisu (boli pre mňa španielska dedina) sa stávajú dôležitejšie ako JA, stávajú sa dôležitejšie ako zdravie dieťaťa a pritom sú tu kratšie ako ľudstvo, ktoré prežilo aj bez nich. Stávajú sa kritériom úspešnosti, ale akej?“
Dyslektické deti sú tvorivé, myslia inak, nekonvenčne, zaťažuje ich stereotypné učenie. Učivo, ktoré ich nezaujíma prestanú vnímať. Mozog si povie – to sú hlúposti ale “múdri” tvrdia, že je to dôležité..
     To podstatné ale je, že tieto deti nie sú hlúpe. (Leonardo da Vinci aj Hans Christian Andersen boli v detstve považovaní za deti so spomaleným vývinom. Sir Isaac Newton, anglický matematik, bol považovaný za hlúpeho žiaka. O Albertovi Einsteinovi riaditeľ školy prehlásil, že z neho nikdy nič nebude.)
Poruchy učenia sú vtedy poruchy učenia, ak intelekt dieťaťa je priemerný až nadpriemerný, v prípade zníženia intelektu je to mentálna retardácia.
A preto deti s dys-poruchami trpia a uvedomujú si, čo by mali vedieť, ale nevedia, prečo to nevedia…
Pre mňa sa stalo dôležité nie to, či má dieťaťa diagnózu ADHD, poruchu učenia, diagnostikované dys – poruchy – ale PREČO ich má.
PREČO jeho mozog nevie to, čo mu je vlastné – vnímať, koncentrovať sa, pamätať si, učiť sa – sú to predsa základné funkcie mozgu.
Pochopiť toto PREČO mi pomohla jednoduchá, elegantná a geniálna metóda

ONE BRAIN, ktorá pre niektorých nie je dosť vedecká, je ale múdra a nezávislá od nášho poznania a vzdelania.

Darujme Vianociam ticho, pokoj, pokoru a svoje modlitby, aby ich posolstvo bolo zachované pre všetky deti v budúcnosti. 

Vyživujme ich svojou láskou, pretože ich posolstvo oslabujú prchavé okamihy očarenia z hmotného sveta.

http://vychovavkocke.sk/blog-o-vychove/vychova/vianoce-a-darceky/

Mgr. Adamcová Lýdia

Cesta zabezpečovania potrieb dieťaťa by mala byť spojená s prekážkami.

Životaschopné deti sú tie, ktoré vedia čo naozaj potrebujú a dokážu vyvinúť úsilie a majú motiváciu niečo urobiť a tak zobudiť svoj vnútorný potenciál.

    Výchova dieťaťa je spočiatku prepojená so zabezpečovaním jeho základných potrieb. Súčasne by vaša pozornosť vo výchove mala byť zameraná aj na vyššie potreby, čiže pracovať s celou pyramídou potrieb.
To, čo umožňuje naplniť potreby dieťaťa – sú posilňovače, odmeny – a sme pri dôležitej výchovnej téme a to sú odmeny a tresty vo výchove. Potreby dieťaťa umožňujú posilňovať a usmerňovať jeho správanie určitým smerom, motivovať ho (našetriť, predať, pracovať, vymeniť, darovať.)

K dispozícii máme veci alebo “uspokojovače” hmotného ale aj zážitkového charakteru. Moderná doba tlačí väčšinu rodičov k tomu, aby uspokojovali materiálne potreby detí, len aby netrpelo ich sebavedomie. Mať mobil, tablet, oblečenie sa stáva sebavedomím dieťaťa.
    Aké prostriedky, budú mať prioritu vo výchove dieťaťa prioritu záleží od rodičov. Ak je rodina zameraná na hmotné zabezpečenie potrieb dieťaťa, jeho túžby budú smerovať k bohatstvu a dostatku. Je dobré si uvedomiť či hmotnými vecami nie sú kompenzované jeho potreby z vyššej úrovne (potreba lásky, uznania, ocenenia).

Každé vekové obdobie má rovnaké potreby – potrebujeme jedlo, lásku, bezpečie, poznávanie atď.
Vekom sa menia iba možnosti a spôsoby ako ich napĺňame.

Predovšetkým dieťaťu jasne zadefinujte dve cesty k uspokojeniu potrieb a to je férová cesta – dokázať niečo vytvoriť a férovo získať a neférová cesta hraničiaca s kriminálnym spôsobmi ako sú kradnutie alebo klamanie.
Cesta od potreby k jej naplneniu je dneska krátka a rýchla. Deti sú orientované na to čo chcú a nie na proces získavania a preto sa rýchle vzdávajú.

Ako ovplyvňujú potreby život a výchovu dieťaťa.

Hybnou pákou výchovy sú potreby. Poznanie potrieb vo vývine dieťaťa je predpokladom pre lepšie pochopenie výchovných metód a rôznych výchovných aktivít.

So životom začínajú aj potreby, ktoré aktivujú energiu na ich uspokojenie a tým zabezpečujú fyzické ale aj psychické žitie. Potreby sú vždy spojené s emóciami, ktoré informujú o nutnosti naplniť ich. Už malé dieťa vie plačom, hnevom, krikom signalizovať svoje nenaplnené potreby.

Sú potreby v živote dieťaťa dôležité? Ako ich využiť vo výchove? Ako a nakoľko zabezpečovať potreby dieťaťa? Sú potreby dieťaťa hybnou silou jeho vývoja?
Prečo deti hnevajú, vzdorujú? Prečo majú strach? Prečo sú smutné?
Jediným dôvodom sú neuspokojené potreby alebo nedostatok energie na ich naplnenie.

Možnosť uspokojenia potrieb dieťaťa je hnacou silou v jeho vývine, podporuje jeho motiváciu, snahu, vytrvalosť, túžbu, trpezlivosť, zvedavosť ale aj boj.
Ak máme hlad vynaložíme maximálne úsilie na získanie jedla. Ak sme v nebezpečenstve musíme o svoju bezpečnosť buď bojovať, alebo musíme utiecť. Hlad, smäd, nebezpečie, nedostatok kyslíka majú najväčšiu silu prinútiť nás bojovať, hľadať, loviť, zbierať, ale aj utekať.

… a dneska? Jedlo je naservírované na stole, prípadne je v chladničke, v obchode, sú tu aj starí rodičia kde je jedlo hotové. Bezpečie je samozrejmosťou a voda je dostupná, lásky niekedy veľa.
Dostatok a prebytok jedla a nápojov nenaučí deti cítiť svoje základné potreby a túžiť po ich naplnení.

1. Keď mali pred časom Slováci možnosť vyjadriť sa k otázke, aké životné hodnoty sú pre nich dôležité, na prvom mieste presvedčivo skončila rodina, ktorú považuje za dôležitú 92 % Slovákov. Vernosť za dôležitú pritom považuje ani nie polovica – len 48 %. Čo si teda dnes pod rodinou vlastne predstavujeme?

Biologickou prapodstatou všetkého na planéte je sila smerujúca k zachovaniu života a zachovaniu ľudského rodu a tu má prioritu rodina. Rodina sa od iných skupín, napríklad firiem, odlišuje generačným prepojením, čo dáva rodine okrem sily aj tradície, zvyky a hodnoty. Rodina je takto obklopená rodovým polom. Rodové spoločenstvá sa postupne diferencovali národnou identitou a každý národ dostal kus prírodného bohatstva. Z tohto pohľadu je rodina posledným článkom zabezpečujúcim zachovanie života. Rodina je prostredie, v ktorom sa spájajú všetky možnosti dané rodom, národom a prírodou. Rodina nám dáva identitu, v ktorej “JA som” je nahradené “MY sme”. Rodina tvorí domov, ktorý nám dáva silu, pocit bezpečia a miesto na tejto planéte.

Ak by sme sa vrátili k vernosti – jej dôležitosť vyjadrená 48% – a ja ju považujem za vysokú. Rodina má totižto viacero hodnôt – a to sú zdravie, bezpečie, materiálne zabezpečenie, súdržnosť, pokoj a vernosť. Rozvádzať sa manželia môžu nielen kvôli nevere, ale kvôli zdravotnému stavu – napr. môže to byť duševné ochorenie, alkoholizmus, týranie, povahové vlastnosti…

2. Čo myslime tým, keď hovorime, že je niečo pre nás najdôležitejšia hodnota?

S naším životom začínajú aj naše potreby, ktoré ovplyvňujú aj naše hodnoty. Ak sme na púšti a sme smädný, najväčšiu hodnotou má pre nás voda. Ak dieťaťu zomrie rodič najdôležitejšou hodnotou je preňho láska rodiča. O týchto najzákladnejších hodnotách života, bežne nepremýšľame. Hodnoty sa totiž predovšetkým žijú! Nevedome nás motivujú k určitému správaniu – neklameme, nekradneme. Môžeme o nich aj rozprávať napríklad deťom, ale v tejto podobe nemajú silu ovplyvňovať ich správanie.

Myslím, že dneska sú naše potreby, tak zabezpečené, niekedy až presýtené, že strácame schopnosť cítiť, čo je pre nás hodnotou a mnohé veci sú tak samozrejmé, že nemajú pre nás hodnotu. Čím sa nám život viac uľahčuje, tým viac času ostáva na nepodstatné veci. Nezažívame existenčné krízy, nezomierame hladom, máme vodu, neohrozujú nás katastrofy, nemusíme bojovať o život, pokiaľ neochorieme. Pre mnohých sa v dnešnej dobe stávajú potrebami – bohatstvo, úspech, moc….

Prečo ale ženy na materskej dovolenke majú pocit, že sú hlúpe?

Materstvo je pracovná doba trvajúca 24 hodín. A čo všetko zahŕňa?

Sekcia vývinovej psychológia v minulosti zastrešovala prácu psychológov, majúcich na starosti metodické vedenie výchovnej práce v detských jasliach. 
Ak by som skompletizovala personál pôsobiaci v detských jasliach - boli tam vedúca sestra, metodik pre výchovnú prácu, zdravotné sestry špecializované na výchovnú prácu s deťmi.

    Na každom oddelení boli pomocnice. V kuchyni kuchárky, v práčovni žena starajúca sa o prádlo a oblečenie detí, o záhrady sa staral záhradník a kurič v jednej osobe. 

Metodika výchovnej práce s deťmi, bola členená na rozumovú výchovu, pracovnú výchovu, výtvarnú výchovu, hudobnú výchovu, telesnú výchovu a to špeciálne pre každé vekové obdobie dieťaťa.

Zabezpečovaná bola volná hra, stravovanie, seba obslužné a hygienické návyky detí a dodržiavaný bol spánkový režim. 
A toto všetko robí v jednej osobe maminka na materskej, akože dovolenke.

Veta -"Kráľovná porodila následníka trónu" - ovplyvňovala dejiny.

Uvedomte si, že aj vy ste ženy, ktoré zabezpečujú pokračovanie života na tejto planéte.
Ste ženy, ktoré zabezpečujú pokračovanie oboch rodov.

Ste ženy, ktoré vychovávajú budúcich odborníkov pre firmy a občanov tejto spoločnosti.

Vďaka Vám život na tejto planéte pokračuje, firmy neskrachujú a národ nezanikne. Život na tejto planéte potrebuje pokračovať a preto sú deti dôležité. Ak nebudú deti, firmy nebudú mať zamestnancov a štát nebude mať obyvateľov. Žiadna firma, nie je tak dôležitá ako je dôležitá rodina, ktorú vie tvoriť žena.

V tejto chvíli, si všetky povedzte - „robím to najdôležitejšie, čo táto planéta, krajina, národ, rod a rodina potrebuje“. 

Každé ráno, ako sa zobudíte si toto opakujte. Dajte do toho svoju emočnú silu a mentálne presvedčenie a predovšetkým všetky!

Odpúšťanie je veľkolepé gesto často doporučované a často využívané, ktoré dáva pocit dokonalosti.

Odpúšťanie je téma, ktorej hĺbku ani nepoznáme.

Je jednoduchšie odpustiť, ako sa postaviť zoči-voči problému a prebrať aj svoju zodpovednosť .

Čo všetko predchádza tomu, ak niekto povie "odpúšťam ti" - uznáva niekoho vinným, udeľuje trest a následne odpúšťa. Odpúšťanie vytvára nerovnováhu v akomkoľvek vzťahu. Odpúšťanie nefunguje, iba nám dáva pocit veľkosti a moci.
"JA som tá veľká, ktorá odpúšťa a ty si ten vinný, ktorému som JA odpustila."
Môžeme odpúšťať? Môžeme, ale iba sebe.

Môže žena, ktorá nevie prejavovať svoje city, ktorá má problémy s prežívaním intimity a sexuality, odpúšťať manželovu neveru? Nemôže.
Môže ju iba prijať a odpustiť sebe, že nedokáže byť milujúcou manželkou.
Môže manžel odpúšťať manželke, ktorú vnímal ako náhradu za svoju matku, jej odchod. Nemôže.

Dieťa urobí chybu a rodičia mu odpúšťajú. Ale čia je to chyba, odkiaľ ju má?
Nemôžu odpúšťať deti rodičom, pokiaľ nepoznali ich osud.

Byť sebaistejšia, mať viac sebavedomia je prosbou mnohých žien, hľadajúcich odbornú pomoc a je to aj téma mladých mamičiek po ukončení materskej dovolenky.

Sebaistota je proces, ktorá nás sprevádza celý život. Sebaistotu si vytvárate celé detstvo a to na určitých zdedených základoch.

Sebaistota sa nedá vytvoriť v dospelosti, vtedy sa môžete naučiť iba hrať rolu sebaistej, čo možno podporíte ešte oblečením, plastickými operáciami, značkovými vecami. To je vonkajšia fasáda. Sebaistotu musíte mať zažitú a zvnútornenú a máte ju vyžarovať a nie iba hrať.

Byť sebaistá a všetky "seba..." majú aj svoje protiklady - neistá, s nedostatkom dôvery, bez uznania, bez poznania vlastnej hodnoty, sú to pocity menejcennosti, neúspechu, sklamania. Na ceste k sebaistote, musíte vedieť prijať aj tieto protiklady.

Poznanie sveta je založené na poznaní protikladov - bez poznania tmy by sme nevedeli, čo je svetlo. Ak by na svete bolo iba dobro, nepoznali by sme ho, vnímame ho iba v porovnaní so zlom.

Protiklady sú nám vodítkom, vďaka ktorým vieme, čo máme v sebe zdokonalovať. Preto je prirodzené zažívať aj neúspech, sklamania a vnímať ich ako výzvy, ktoré nás motivujú niečo urobiť.

Príroda nás a naše deti vybavila radarom, ktorý citlivo signalizuje zmenu v dianí na vedomej i na podvedomej úrovni. Takto vzniká rozdiel medzi tým, čo dieťa vidí a počuje a tým, čo cíti svojim radarom.

Nechcem hovoriť o klamstvách, tie patria do porúch správania, s nimi sa stretneme neskôr. Príroda nás a naše deti vybavila radarom, ktorý citlivo signalizuje zmenu v dianí na vedomej i na podvedomej úrovni. Takto vzniká rozdiel medzi tým, čo dieťa vidí a počuje a tým, čo cíti svojim radarom.

Sú situácie, kedy mu budete hovoriť, že to tak nie je ... „Nie, nie som nahnevaná, nič ma netrápi“, alebo: „Neboj sa, ani ja sa nebojím“, alebo: „My sme sa s ockom nehádali ...“. Rozdiel medzi vaším vonkajším správaním a vnútorným prežívaním, deti cítia a zneisťuje ich. Okrem toho, deti majú prirodzenú schopnosť rodičom dôverovať a veria všetkému, čo im poviete. Naučíte ich veriť slovám.

Deti prestávajú dôverovať sebe a svojmu cíteniu. Prestávajú vnímať rozdiel v tom, čo vidia a čo cítia. Zakrpatejú im tykadlá a mozog znecitlivie voči druhej skrytej realite. Uvedomte si, že aj ten psík vie rozlíšiť nebezpečných ľudí a bude na nich divo brechať. Táto „zvieracia inštinktívna časť mozgu“ u dieťaťa zakrpatieva.

A potom, raz príde do parku neznámy človek, možno pedofil a bude rozdávať sladkosti a bude sa s vaším dieťaťom pekne rozprávať a ono bude veriť jeho slovám. A k tomu ešte sladkosti. Čo asi dieťa urobí? Alebo príde niekto, kto mu ponúkne drink a v ňom možno aj drogu a vaše dieťa to nebude intuitívne vnímať. Môže sa stať, vaše dieťa ako teenager pôjde podvečer domov parkom a svoj inštinkt, ktorý mu možno hovorí „nechoď tadiaľ“ už nevie počúvať a skutočne sa tam môže niečo stať. A neskôr, môžu prísť mnohé životné situácie, ktoré zvonku budú vyzerať krásne , môžu to byť rôzne sľuby o láske, o zamestnaní v zahraničí, o finančnom zisku. Sú to slová, ktorým sa naučil veriť a nevie situácie kontrolovať svojim vnútorným radarom.

Čo všetko cítia deti svojim radarom:

Zvyky a zlozvyky sú neoddeliteľnou súčasťou života a pre život majú svoj význam. Múdra príroda nás vybavila mechanizmom, ktorý nám umožňuje pri opakujúcich podobných podnetoch vytvárať stereotypné odpovede,takže si vytvárame zvyky, návyky, pravidlá, ktoré nám život zjednodušujú. Nezaobídeme sa bez nich.
Ale čo zlozvyky?
Sú to skutočne zvyky, ktoré nám “robia zle” a škodia zdraviu?
Zlozvyky sú signály niečoho, čo sa deje v psychike dieťaťa. Ak ľudské telo ochorie jeden z prvých signálov je teplota. Ak teplota neprejde, idete k lekárovi a ten hľadá základné ochorenie. Ak má telo problém s neriešenými stresmi a emóciami začne vysielať rôzne signály, a signálom môže byť aj zlozvyk, ktorý je taktiež potrebné riešiť.
Z fajčenia a pitia ako zlozvyku sa postupne môže stať závislosť.
Repertoár zlozvykov je veľký – obhrýzavanie nechtov, obhrýzanie kože okolo nechtov, obhrýzanie ceruziek, špáranie sa v nose, škrabanie kože, škrípanie zubami, cmúľanie palca, cmúľanie rôznych predmetov, detská masturbácia a motorické tiky, trhanie alebo manipulácia s vlasmi, šuchanie ušiek, ale aj rôzné iné atypické pohyby a zvuky, grimasy, ale aj sebapoškodzujúce praktiky, tetovania, pearsingy – a takmer všetky signalizujú vnútorné napätie spojené s dlhodobejším chronickým stresom.
Ja o rozmare detí, v prípade ich zlozvykov, ani neuvažujem!
Zlozvyk je laický termín, v odbornej terminológii boli zlozvyky definované ako neurotické prejavy a v súčasnosti sa definujú ako špecifické poruchy správania.
Nie je to iba môj názor, že všetko má aj psychický pôvod. Telo a psychika sú spojené nádoby a tak sú spojené aj ochorenia a prepojená by mala byť aj ich liečba.
A ako vzniká zlozvyk?
Zlozvyk vzniká v momente, kedy sa stretne vonkajšia záťažová situácia, ktorá v psychike dieťaťa spúšťa podvedome uložené strachy s neistotou a vnútorným napätím. Ak táto pravidelne opakujúca situácia trvá 28 dní, telo dieťaťa začne vysielať signály. Napríklad – dieťa začne chodiť do školy a v jeho prežívaní sa objaví tréma a strach zo známok a telo začne postupne na vzniknuté napätie nejakým spôsobom reagovať a upozorňovať.
Pokiaľ sa sústredíme iba na vonkajší prejav zlozvyku a neriešime jeho vnútorné príčiny, problém sa nám objaví v inej podobe a na inom mieste. Liekmi vyliečite pomočovanie, ale objaviť sa môže zajakávanie, alebo nejaké iné ochorenie. Je preto nutné predovšetkým odhaliť vnútornú príčinu zlozvyku.
Ako reagovať na zlozvyky?
Zakazovaním, obviňovaním ale aj vysvetľovaním sa iba stupňuje stres dieťa, ktoré je takto vystavené tlaku rodičov. Ak sa rodičia rozhodnú zlozvyk dieťaťa nevšímať, ono aj tak cíti ich neúprimnosť a trápi sa s ním samo.
Moja rada – milovať svoje dieťa, byť s ním, objať ho, povedať mu, že viete, aké je to preňho ťažké a že budete hľadať pomoc ako to riešiť.
Práve pri psychických ťažkostiach je to ale komplikovanejšie – rodičia hľadajú rady z internetových zdrojov, od známych – len aby nemuseli ísť k psychológovi a nie to ešte k psychiatrovi. A práve tento problém si rodič musí najskôr vyriešiť v sebe a s dieťaťom ísť k odborníkovi. Dieťa totižto cíti váhanie rodiča a samo potom prežíva návštevu u psychológa ako určité poníženie.
S každým zlozvykom sa dá pracovať!
Rodič by si mal predovšetkým uvedomiť, že zlozvyky nie sú úmyselným reagovaním dieťaťa a nie sú ovládané jeho vôľou. Preto nie je v jeho silách zlozvyk odstrániť. Ovládanie a snaha kontrolovať zlozvyk, stojí dieťa veľa energie, následne je deprimované a unavené.
Riešili sme bolesti hlavy u chlapca, ktorý fajčil od svojich šiestych rokov. Rodičia boli rozvedení a matka sa odsťahovala ďalej, aby minimalizovala kontakt syna s otcom. Chlapec mi popisoval ako spolu s otcom hrávali futbal, ako chodievali na výlety a len okrajom spomenul, že “ocino stále iba fajčil”. Fajčenie sa stalo pre chlapca niečo, čo ho spájalo s otcom a zážitkami, ktoré spolu prežili. Matka dodatočne priznala, že práve vo veku ako začal syn fajčiť sa odsťahovala. Samozrejme za fajčenie syna obviňovala.
V pozadí zlozvykov môžu byť rôzne strachy, úzkosť, ale aj depresia. Sebapoškodzovanie u detí by sme mohli považovať za zlozvyk, ale určite je v pozadí niečo zložitejšie a hlboké, siahajúce až k poruche pudu sebazáchovy. Podobne je to aj s bulímiou – zvracaním jedla, jedlo je základná ľudská potreba pre zachovanie života. Prečo ho organizmus odmieta?

V týchto zložitejších prípadoch je už potrebné obrátiť sa na odborníkov a pomôcť dieťaťu. Samozrejme záleží na sile a frekvencii zlozvyku, sú ľahšie formy, kde rodičia relatívne môžu dieťa odnaučiť od zlozvyku. Ale nikdy nevie, čo zostane v psychike dieťaťa a kde sa to prejaví ?
Dieťa so zlozvykom, sa nemôže plnohodnotne venovať svojim záujmom, rozvíjať svoj potenciál, svoju osobnosť. Tieto deti majú tendenciu izolovať sa, nekomunikovať s inými deťmi, a dostávajú sa do “začarovaného kruhu” stresového prežívania.
Ak by sme sa bližšie pozreli na bežný zlozvyku ako je cmúľanie palca môžeme si uvedomiť jeho podstatu. Začína to úplne na začiatku – citovo rozrušené dieťatko je možné upokojiť priložením na prsník. V tomto momente sa dieťa upokojí a cíti bezpečne. Hlavný zdroj slasti a pudového uspokojenia u dieťaťa je stimulácia v oblasti úst. Je to orálna oblasť a preto sa prvému roku života dieťaťa hovorí “orálne štádium”. Kojenie, strkanie vecí do úst stimuluje pery, ústa a hrdlo. Keď sa objavia zuby, pripája sa k saniu aj hryzenie a prežúvanie.
Za normálnych okolností dieťa v tejto prvej fáze prežíva aj pocity bezpečia a závislosť plynúcu z telesného a silne citového kontaktu s matkou. Pokiaľ dieťa nemá možnosť prežívať tento kontakt s matkou, pretože ona prežíva depresiu, únavu alebo obavy, dieťa si musí samo naplniť túto slastnú potrebu a začne si cmúľať prst.
Osoby fixované v tomto orálnom štádiu majú tendenciu uspokojovať sa ústami a po cmúľaní palca, môže nastúpiť fajčenie, žuvanie žuvačky ale aj orientácia na jedlo, sladkosti a pitie alkoholických nápojov.

Zlozvyky, ktoré dieťa zamestnávajú, blokujú vývoj jeho identity. Dieťa cíti, že to čo robí je zlé a tým trpí jeho sebaistota. Jeho sústredenie na sebakontrolu a potláčanie nevhodného zlozvyku ho zamestnáva a nemôže sa sústrediť na rozvoj svojich schopností a záujmov.
U komplikovanejších zlozvykov, musíme pracovať aj na zmierení sa s nevhodnými prejavmi dieťaťa. Bohužiaľ nie sú len zlozvyky ale aj ochorenia, s ktorými sa dieťa ale aj rodičia musia naučiť žiť. Je dôležité správne pochopenie problémov dieťaťa a je potrebné nájsť mu priestor pre rozvoj jeho talentu, nájsť mu aktivity, ktoré ho tešia a obohacujú.
Ako pomôcť dieťaťu nielen zbaviť sa zlozvyku ale aj žiť s ním, v prípade, že je neriešiteľný?

- See more at: http://vychovavkocke.sk/zlozvyky/

Pán prezident v jednom zo svojich posledných prejavov povedal:
“CHCEME ŽIŤ BEZ STRACHU. Naši ľudia chcú žiť bez strachu. Či už na Slovensku, v Estónsku alebo vo Francúzsku. Ale o tom, či to tak bude, nerozhoduje len výška prostriedkov na obranu. To nemusí stačiť. Aby sme sa cítili bezpečne, potrebujeme dôveru v našu kolektívnu, spoločnú vôľu a odhodlanie …..”.
Čo však môžeme urobiť pre seba my, aby sme mohli žiť bez strachu? Čo môžeme urobiť pre svoje deti, aby sa dokázali chrániť?
Dôležité je:
– vedieť inštinktívne reagovať v strachu,
– pracovať s odvahou a pozitívnou agresivitou,
– a znovu sa naučiť počúvať vlastný inštinkt, intuíciu alebo predtuchu niečoho. 

… aj tento chlapec je potenciálny agresor. Všetko sa začína malými vojnami v rodine.

K tomu, aby deti neboli agresívne, sa často ale používajú agresívne výchovné metódy. Násilná výchova k ne-násiliu má opačný efekt.
Z detí vyrastajú rodičia, ktorí bijú nielen svoje deti.
Násilná podoba agresie sa tak odovzdáva z generácie na generácie. Potláčaná sa stáva “stlačenou pružinou”, ktorá sa prejaví neskôr. Už dneska vidíme, že je to problémom niektorých emigrantov, ktorí pôvodnú agresiu z domova, budú prejavovať v novom prostredí, ktoré im poskytlo ochranu.

Realitou dneška sa stáva nielen terorizmus, ale sú to aj únosy, prepadnutia, nehody, šikana, týranie, ubližovanie, ponižovanie, vysmievanie, ironizovanie, ale aj prírodné katastrofy a novodobé ochorenia.
Spája ich nepredvídanosť, náš strach, naša bezmocnosť, bezradnosť a neistota. Naš “vnútorný svet” je plný obáv a média zvyšujú našu úzkosť a úzkosť “vonkajšieho sveta” množstvom negatívnych správ z domova a zo sveta.
Existenční obavy o seba, o svojich blízkych nás nútia chrániť sa, izolovať a obmedzovať predovšetkým deti.
Terorizmus nám určuje hranice – možno nebudeme toľko cestovať, lietať, navštevovať davové akcie a pod…
Možno sa naučíme žiť viac do hĺbky ako do šírky, viac sa budem venovať svojmu vnútornému svetu v tichu a pokoji domova, možno začneme objavovať iné hodnoty, nielen hmotné veci a davové akcie, možno začneme pracovať viac na sebe, na svojich strachoch a odvahe. Možno pochopíme, čo nám dáva príroda.
Naša každodenná realita je konfrontovaná s celosvetovými udalosťami a otázky “Bude to aj u nás?”, “Kedy to príde aj ku nám” napadnú každého z nás …
… a názory niektorých odborníkov – budeme si musieť zvyknúť alebo zo svojej krajiny urobiť pevnosť a stavať oplotenia.

Ako pripraviť deti na takúto budúcnosť ? 
Deti by mali byť pripravené aj na takýto život. Nie však teoreticky – vysvetľovaním, neustálym pripomínaním, kontrolovaním, pretože tým sa v ich vedomí udržiava strach, ktorý následne funguje ako magnet.

Prvou otázkou je – “ako to povedať deťom”. Deti majú “svoje radary” a cítia to v “ovzduší”.
Je potrebné aj na vedomej úrovni im to pomenovať a vysvetliť primerane ich veku. Menším deťom to môžete vysvetliť rozprávkami, bájkami, príbehmi zo sveta zvierat, ktoré môžete prispôsobiť problematike. Múdrosť prírody nám dáva množstvo poučení týkajúcich sa zabíjanie a smrti. Deti by mali vedieť o predátoroch, prečo niektoré zvieratá zabíjajú iné, že slabé zvieratká sa stávajú korisťou silnejších a preto je dôležité byť silní a odvážni.
Staršiemu dieťaťu sa dá povedať – “ak by si bol malý, tak by som ti povedal, že do osieho hniezda sa nemá pichať, pretože osy ťa potom napadnú. Vysmievanie, ironizovanie, ponižovanie má podobný efekt. Môžeš to robiť ale musíš vedieť, že riskuješ a môže sa ti to nejakým spôsobom vždy vrátiť. Alebo – zúrivého býka je ťažké premôcť, je dobré takticky sa mu vyhnúť.”
Deti sa musia naučiť rôzne životné situácie predvídať, správne vnímať, primerane reagovať a brániť sa.

Druhou otázkou je – ako pracovať so strachom, s pozitívnou agresivitou, vlastnou intuíciou a inštinktom.

Akú známku dostal Miško z toho diktátu? Lepšiu či horšiu ako ty? Kedy si to chceš opraviť? Tento príklad si mal mať už dávno vypočítaný! Žiadne hračky, dnes sa budeme učiť do večera... Zdajú sa vám tieto slová povedomé?

Už od kolísky sa každý človek učí novým veciam, spoznáva, vzdeláva sa, napreduje, a ak má vhodné podmienky, tak aj rozvíja svoje schopnosti. Tie, ktoré sú mu dané do vienka.

Podpora rodičov v tomto smere je veľmi dôležitá. Často však očakávame od detí veľmi veľa. Učitelia hodnotia školáka v triede známkami, no prečo tak posudzujeme naše dieťa my - mamy a otcovia?

Neporovnávajte a neočakávajte! 

„Učenie, skúšanie, známky, množstvo domácich úloh, monitor, stres, strachy detí, ale aj rodičov sa stali centrom života mnohých rodín. Prečo je nárast detí s poruchami učenia, sústredenia, detí s poruchami čítania a písania?

Prečo sa stratila u detí radosť z učenia? Čo oslabilo tú najzákladnejšiu schopnosť mozgu - učiť sa? Prečo chodia deti poza školu? Prečo nerešpektujú autoritu učiteľa? Prečo musia deti tráviť toľko času na domácimi úlohami?

Patrí mužom alebo ženám?
Náš svet je svetom polarít. Zlo a dobro, múdrosť a hlúposť.....
A tak je to aj so svetom mužov a svetom žien. Svet mužov má svoju múdrosť a aj svet žien má svoju špecifickú múdrosť. Nemôžeme miešať jablká s hruškami.
- Poslanec Europského parlamentu povedal, že ženy sú hlúpe....
- Žena po niekoľkých rokoch na materskej dovolenke mi povie - " ja neviem čo mám ďalej robiť. Mám pocit, že som hlúpa".
- Správa: "Španielsky vedci" zistili, že ženám v tehotenstve ubúda šedá mozgová hmota... 
A prečo je to tak?
Zariadila to múdra príroda.
Otehotnieť, vynosiť dieťa, prejsť bolesťou pôrodu, kojiť a vyživovať dieťa, je dané hlbokou inštinktívnou múdrosťou prírody, ktorá sa vyvíjala milióny rokov. A aby toto žena dokázala musí opustiť svet rozumu. Rozum, ktorý je ešte v plienkach, by jej v tomto nepomohol. Ak majú niektorí muži pocit, že patrí im, nechajme im ho. Múdrosť, rozum, inteligencia a vzdelanosť nie sú totožné, odlišujú sa od seba.
Buďme hrdé na "svoju hlbokú múdrosť", ktorá nám bola daná ako dar. Netlačme sa do sveta mužov a neporovnávajme sa s nimi. Archetypálnym svetom ženy je rodina, domov a deti. Iba v rodine sa môžeme stať "múdrou kráľovnou" a ak pôjdeme do sveta mužov "loviť mamutov", musíme to urobiť svojim spôsobom a predovšetkým s hrdosťou.
Život na tejto planéte potrebuje pokračovať a preto sú deti dôležité. Ak nebudú deti, firmy nebudú mať zamestnancov a štát nebude mať obyvateľov. Žiadna firma, nie je tak dôležitá ako je dôležitá rodina, ktorú vie tvoriť žena. 
.. a ešte MÚDROSŤ najlepšie vynikne a najlepšie je pochopená v protiklade s HLÚPOSŤOU.
Preto poďakujme poslancovi Európskeho parlamentu, že túto tému otvoril a umožnil nám pochopiť svoju ženskú múdrosť a vážiť si múdrych mužov!!!

Adamcova Lydia

http://vychovavkocke.sk/

TO, čo nechceme vidieť, čo popierame, odmietame, kritizujeme, nenávidíme sa stáva našim osudom.
Prečo?
Nepochopili sme význam toho, ČO nás hnevá a PREČO nás to hnevá, PREČO sa nám to stalo a AKÝ to má pre nás význam.

... a pokiaľ to nepochopíme, bude to prenasledovať nielen nás ale aj naše deti...

www.vychovavkocke.sk

Predstavte si letokruhy na spílenom strome. Odborník z nich vie vyčítať, v akých podmienkach strom rástol v tom, ktorom období. 

Odborník na psychiku človeka a dieťaťa, vie niečo podobné a pritom nemusí nič píliť ani operovať, aby našiel bolestivé miesta vašej psychiky.

Aké úrovne problému rieši psychoterapia napr. u mladej ženy prežívajúcej depresiu, vyčerpanie, nespavosť a vleklé dýchacie ťažkosti...
1.úroveň - mladá žena uvádza, ako príčinu svojich ťažkostí zážitky zo základnej školy. Pre poruchy sústredenia a učenia bola integrovaná a okrem toho bola aj šikanovaná. 
2.úroveň - pri téme rodiny uvádza, že rodičia sa rozviedli keď mala 5 rokov, s ockom mala minimálny kontakt a trpela ich odlúčením.
3.úroveň - spomenula si, že keď mal ocko 12 rokov mu pri autonehode zomreli obaja rodičia. (Smútok, strach dieťaťa ako ďalej žiť ho sprevádza celý život).
4.úroveň - matkina mama liečená na psychiatrii pre depresívne ochorenie.

Postupnou "mravenčou" prácou je potrebné prejsť cez jednotlivé úrovne nespracovaných a neukončených emócií strachu, smútku a depresie. 
Tieto, pre telo toxické emócie smútku a depresie, zaťažujú predovšetkým pľúca, a pľúca sú dôležitým článkom v prísune kyslíka pre mozog.
A mozog je unavený, nevýkonný, deti sa nedokážu sústrediť, učiť, sú pasívne a unavené a často obviňované z lenivosti.
Deti nie sú nikdy lenivé!
Môžu byť unavené, vyčerpane a trpieť depresiami, ktorých korene siahajú ďaleko. Príčiny a tým aj určité dispozície k mnohým iným ťažkostiam, nie sú osobnými zážitkami detí ale patria na úroveň ich rodového systému.
Naše podvedomie je totiž neznámy a hlboký prales.

Ako nás ovplyvňujú slová, myšlienky, informácie? Čo získavajú deti vedomosťami?
Ľudia vedia o škodlivosti fajčenia a fajčia. 
Mnohí rodičia vedia o zbytočnosti množstva hračiek a KUPUJÚ ich deťom.
Mnohí rodičia vedia o výchovných problémoch spôsobených používaním mobilov, počítačov, tabletov a deti ich MAJÚ k dispozícii.
Mladí ľudia vedia škodlivosti drog, ale niektorí ich aj tak UŽÍVAJÚ.
Rodičia vedia o škodlivosti konfliktov pre psychiku dieťaťa ale HÁDAJÚ sa.
Rodičia vedia o škodlivosti rozvodu pre psychiku dieťaťa a ROZVÁDZAJÚ sa.
Problémom dnešných informácií je, že viac informujú ale neformujú. Zasahujú nás veľmi plytko. 
Chýba slovám sila pohnúť nás? 
Naučme sa hovoriť bez slov ....
... predstavte si, ako by ste vychovávali svoje deti, ak by ste nerozprávali.
Ak potrebujete dieťaťu niečo neverbálne povedať, môžete jeho pozornosť iba získať, môžete využiť gestá, mimiku, pohľady, objatia a celú paletu svojich emócií a tak mu dať niečo najavo. 
Precíťte ako mu napríklad bez slov pomôžete, keď sa bojí... 
... ako ho bez slov vyhrešíte za zlé známky.
... ako mu bez slov poviete, že je pre vás dôležitý.
Skúste to určité obdobie trénovať. 
Možno takto vrátime slovám vnútornú silu pôsobiť a ovplyvňovať.

http://vychovavkocke.sk/obchod/

...je téma, ku ktorej je napísané množstvo článkov. Samozrejme ide o dieťa - kde má spať malé dieťa, odkedy má spať samé, ako má spať a zaspávať a k tomu rôzne návody, metódy a doporučenia ako a čo s dieťaťom, ktoré nechce a nevie kľudne spať.

Dôležité je riešiť príčinu a nie iba trénovať rôzne rituály....
Spanie je základná životná potreba fungujúca inštinktívne a automaticky, je viazaná na rytmus striedania tmy a svetla.
Prirodzené striedanie spania, oddychu, regenerácie s bdením, aktivitami a výkonnosťou sa evolučne vyvíjalo milióny rokov.
Schopnosť SPAŤ je stará ako život na tejto planéte. Pre pocit bezpečia, ochrany, kvalitný oddych spávali celé rodiny spoločne, čo je možné pozorovať ešte aj v súčasnosti v prírodných spoločenstvách.
Rytmus spania a bdenia sa vyvíjal milióny rokov a my v 21. storočí nevieme, kde má dieťa spať, s kým má dieťa spať a odkedy má spať samé. 
ČO narúša tento základný inštinkt spania u dieťaťa?
Je to vždy často neznámy STRACH. A ten je potrebný riešiť, pretože ak je strach neriešený sprevádza dieťa celý život.
Problémy dieťaťa so spaním je potrebné riešiť ak trvajú dlhšie obdobie a kombinujú sa s nekľudným spánkom, nočnými desmi, ak dieťa prežíva nočné mory, ťažké sny, strach z tmy. Súčasne je potrebné citlivo vnímať aj iné formy strachov a úzkostí u dieťa, ktoré sa môžu vzájomne kombinovať. 
Rešpektujte pocity bezpečia, ktoré potrebuje cítiť každé dieťa v tme a do jeho určitého veku. Možno práve predčasná snaha rodičov o samostatné spanie dieťaťa vytvorí prvotný blok na spanie.
Nerobte vedu so spaním a choďte spať s dieťaťom. Možno vás dieťa svojimi problémami so spaním chce prinútiť spať a oddychovať.
Čo viac ublíži dieťaťu - pokojné, kľudné spanie, s pocitom bezpečia a s rodičom alebo snaha dieťaťa hrdinsky spať samo v tme ale v strachu a napätí. 

Mgr. Adamcová Lýdia
http://vychovavkocke.sk/

... "Toto sú zázračné vety, ktoré by mali byť každodennou súčasťou slovníka každého rodiča" :

"ĽÚBIM ŤA. Hovorte to deťom tak často, ako sa dá." 
Môj názor je - dieťa potrebuje lásku cítiť a nie počuť slová o láske. Potrebuje ju cítiť neverbálne - a to sú objatia, záujem, venovať mu čas a pozornosť. Často používané slová o láske mu zovšednejú.

"ROBÍŠ ma šťastnou (šťastným)". Vďaka tejto vete budujete v deťoch sebavedomie.
Môj názor je - ak budete nešťastný, dieťa sa bude cítiť zodpovedné za toto vaše nešťastie. A budovanie sebavedomia je iný proces.

"SOM NA teba hrdá/ý". Deti potrebujú počuť, že to, čo robia, robia dobre, aj keď je to ťažké.
Môj názor je - deti sa naučia robiť veci pre vás, aby vás uspokojili a boja sa neúspechu a vášho sklamania.

"SI VÝNIMOČNÁ / Ý". Nech deti vedia, že práve v ich osobitosti je sila.
Môj názor je - dieťa programujete a staviate mu vysokú latku.

"DÔVERUJEM TI". Budovanie základov dôvery vytvára do budúcnosti čestného človeka.
Môj názor je - dieťa tomuto abstraktnému slovu nemusí rozumieť a nemusí vedieť čo robiť, aby ste mu dôverovali.

Nečakajte na problémy svojich detí.

Pripravte sa! 
Vidieť, cítiť a pochopiť, čo vaše dieťa prežíva a vedieť mu pomôcť, je
základom výchovy.
Už len to, že sa viete naladiť a prijať, čo dieťa cíti, keď plače, keď sa v noci budí, keď sa hnevá, pocikáva, kašle, keď nevie čítať a nevie sa sústrediť, pomáha psychickému prežívaniu dieťaťa.
Nečakajte, neodkladajte - 
- „zajtra TO pôjdeme riešiť“,
- „zajtra sa na TO pozrieme“,
- „zajtra si TO prečítame“,
- „možno TO prejde“.
NEPREJDE TO!
Ak zatvárame oči a nič nevidíme neznamená to, že TO prestalo existovať.
Aj onkologické ochorenie má svoj vleklý a nepozorovaný vývoj a preto sa zdôrazňuje prevencia.
Zavčasu vidieť a riešiť platí aj pre psychický zdravie dieťaťa.
Predstavte si dieťa citlivé, úzkostlivé a často poslušné doma aj v škole. Problémy s ním nie sú. Čo ale prežíva toto dieťa vo svojom vnútri? Žije v strachu a trpí.

http://vychovavkocke.sk/
#prevencia #zdravie

...ale, čo s dieťaťom, ktoré je zlostné, agresívne, nepripravuje sa do školy, odvráva, je drzé až zúrivé.

Dokážete ho objať?
Pri problémoch dieťaťa rodičia najčastejšie oponujú -"viete musí dostať výchovnú po zadku, musí dostať trest..."
Dieťa je vždy vaše - či je dobré alebo problémové. Práve vtedy ak má dieťa problém, potrebuje vašu pomoc a potrebuje aj vaše objatie. 
 Obyčajné, ľudské objatie a v situácii, keď to najmenej očakáva.
Nemusí to byť diskutovaná metóda pevného objatia, ktorú rozpracovala Dr. J.Prokopová. Pri jej rozpracovaní bola inšpirovaná spomienkou svojho manžela -"starý otec ma vždy pevne držal v objatí, aj keď som sa zlostil, kopal, hneval sa...". 
... a keď afekt dieťaťa odznie, môžete v pokoji spolu prehodnotiť jeho správanie.
Majte však na pamäti - schopnosti má dieťa od vás, sila emočného reagovania je daná vašimi emóciami, jeho problémy sú aj vašimi problémami.

http://vychovavkocke.sk/

Viem, že nerobím dobre, ale náš pubertálny syn mi povie - "všetci to majú...., všetci tam idú...., všetci tam môžu byť do rána...., všetci to pozerajú"..., 

" ...a ja mám výčitky a nedodržím to, čo som zakázala."
To je vyjadrenie matky, ktorá prežíva pocity viny, že jej dieťa nemôže byť, ako všetky ostatné a že ona nie je, ako všetci ostatní rodičia. Prežívajú to aj mnohí iní rodičia. Nakoniec to vzdávajú, nemajú silu bojovať proti všetkým. Pochybujú o sebe a strácajú svoju autoritu. 
Nenechajte sa manipulovať!
Zo svojej praxe viem, že to hovorí väčšina detí svojim rodičom, ktorí odmietajú splniť ich požiadavky. A iba menšina má všetko, čo chce a môže ísť kdekoľvek, prísť kedykoľvek. 
Svojmu dieťaťu pomôžete, tým jednoduchým "NIE". 
Nemusí byť v stáde s ostatnými, radšej nech je čierna ovca. Spočiatku ho to môže hnevať. Neskôr, keď bude zrelší vám bude povďačný, že ste ho naučili rozlišovať, že nie je stádo ako stádo. Bude mať možnosť nájsť partiu, ktorá bude mať svoju cestu a svoj cieľ.

Gaussova krivka, využívaná v psychológii hovorí, že zhruba 16 % ľudí má IQ nižšie a podpriemerné, 16% ľudí má IQ vysoko nadpriemerné a medzi tým je pásmo populačnej normy. Čiže väčšie percento ľudí a tým aj detí je priemerných.

Je dobré uvedomiť si tento princíp aj vo výchove detí.
Neznamená to však, že treba rezignovať na priemernosť dieťaťa.

Akceptovaním priemernosti dieťaťa v určitých oblastiach a vytvorením zdravých podmienok bez stresu, bez neprimeraných nárokov a nadmernej záťaže vytvárate dobrý odrazový mostík k jeho úspechu možno v inej oblasti, v ktorej bude nadaný, talentovaný a potom sebaistý a sebavedomý.

Ak si ale myslíte, že vaše dieťa je priam geniálne a pritom je skôr priemerné - nastavíte mu vysokú latku, dieťa bude zažívať neúspechy, začne o sebe pochybovať a bude zlyhávať.

Každý človek a každé dieťa je jedinečné.
Iné výsledky bude dosahovať dieťa s IQ 90 a iné s IQ 140. 
Každé z nich však môže mať iný talent, iné nadanie na niečo originálne.

Je dobré nezaujato zhodnotiť aj iné schopnosti dieťaťa – má nadpriemerný talent na jazyky, je technicky nadaný, je počítačoví expert, má umelecké nadanie, je nadpriemerný talent na hokej alebo iný šport, má hudobné nadanie nadpriemerné voči ostatným deťom ...

Školský systém by sa zatriasol v základoch. Niektoré deti by si vydýchli a niektoré stratili motiváciu učiť sa. 

A rodičia?
Na moju otázku, ako sa učí dieťa, mi rodičia často odpovedajú, že je jednotkár, dvojkár, trojkár..... 
1 (jednotka), 2 (dvojka), 3 (trojka), 4 (štvorka), 5 (päťka)
Jedno jediné číslo, ktoré sa stáva symbolom hodnoty vášho dieťaťa. 
Číslo, ktoré ho sprevádza celé detstvo a ovplyvňuje formovanie jeho osobnosti.
Číslo, ktoré rozhoduje o tom, či jeho detstvo bude šťastné alebo stresujúce.
Číslo, na základe ktorého si vytvára obraz seba. 
Číslo, ktoré by malo vyjadrovať jeho schopnosti, motiváciu, prácu.
Číslo, ktoré ho motivuje aj demotivuje.
Číslo, ktorým urobí rodičov spokojných a šťastných.
Číslo, ktorým ich môže sklamať a nazlostiť.

A príde život. 
Dieťa zistí, že v živote nestačí zdvihnúť ruku prihlásiť sa a dostať jednotku. Zistí, že jednotky nikoho nezaujímajú. Nevie, ako bude ďalej cenené, uznávané.
Neoceňujte svoje dieťa za jeho dobré známky. Oceňujte jeho schopnosti, talent, snahu, trpezlivosť - " si dobrý fyzik", "obdivujem ťa ako si to zvládol", "cením si tvoju trpezlivosť a snahu". Tieto vlastnosti bude potrebovať celý svoj život. Zdôrazňujte ich a podporujte ich. 
Nereagujte na zlé známky svojho dieťaťa, vnímajte skôr jeho problémy - "máš toho veľa", "nie si talent na matematiku", "vidím že ťa to nebaví", "vidím, že máš strach".
A predovšetkým "môžem ti pomôcť".

http://vychovavkocke.sk/