Písal sa dvadsiaty máj 2016 a ja som napísala na sociálnu sieť začínajúcu na "F" nasledovný text, ktorý ani rokmi nestratil na aktuálnosti 😆

Myšlienka dňa: Čo môžeš urobiť dnes, odlož na neskôr a zaručene na to zabudneš... 🙂 Je vraj vedecky dokázané, že žena má v tehotenstve problém s pamäťou a môžem vás ubezpečiť, že to úspešne pokračuje aj po pôrode 😝 Okrem toho, že neviem prísť na meno základným produktom, ktoré sú Karolovou denno-dennou potrebou (ako napríklad plachta, rozumej plienka), počas dňa priebežne zabúdam vykonávať rozličné činnosti... Napríklad zistím, že som asi hladná... Karol ma zabaví fekálnou pohotovosťou a hneď neviem, čo som to chcela... Podobné je to aj s potrebou ísť na záchod. Ale zas, človek aspoň šetrí čas 😃 Problematickejšie je to pri nakupovaní, keďže v obchode zaručene na niečo zabudnem a vezmem hocičo iné... Nápomocným by bol zoznam, len si ho človek nesmie zabudnúť napísať a eventuálne vziať so sebou 🙂 Zaujímavosťou tiež je, že neraz zabudnutú činnosť nahradím inou! Uvádzam príklad: Opýtam sa švagrinej, či si dá kávu, odpovie áno, vojdem teda do kuchyne a........ umyjem riad. Takže navstevy sú síce smädné, ale keby chceli, šálky sú umyté 😉 V každom prípade mi vďaka zábudlivosti zostáva viac času napríklad na sledovanie Karolových úsmevov 😆 a nakoniec si vždy spomeniem (takmer) na všetko, najčastejšie keď si ľahnem do postele 😄

Neskôr ma tento výlev (a jemu podobné) inšpiroval k vzniku Karimatky a aj tohto článku: https://kari-matka.blog/2018/11/20/co-zabudnes-dnes-zajtra-akoby-si-nasla/ (ak ste nezabudli, čo ste chceli, pokojne klikajte ;))

Aké je to byť mamou? Jedným slovom – čudesné! Ak by som to rozmenila na drobné (toto bude asi jeden z mojich obľubených výrazov. Vďačím zaň mojej pani docentke z alma mater, ktorá bola veľmi rozhľadená, vtipná, diplomatická, ale žiaľ pre jej monotónnosť a moju nezaujatosť problematikou, som si z jej prednášok odniesla len toto slovné spojenie a slinu na kabelke, lebo som neraz podľahla tónu hlasu, ktorý ma odniesol do ríše snov), je to ako časť textu piesne Jany Kirschner: “Nič už nie je také, aké bolo predtým. Už nemôžem dýchať, celé noci nespím.” V jeden deň som bola mrož s niečím neurčitým v maternici a na druhý deň sa zo mňa stal mrož s bolesťou v rozkroku a niečím veľmi určitým v postieľke vedľa mňa… Už sú to tri roky, dva mesiace a jeden deň! Odvtedy som si mrožiu fázu zopakovala ešte raz, ale neviem, či mi to pridáva na dôveryhodnosti, alebo mi to iba zvyšuje spánkový deficit. Každopádne sa v mojom živote titulom MATKA stihlo všeličo zmeniť. (A možno nielen u mňa…)

Som fetišistka

Áno, priznávam a rovno vravím, nechcem sa dať liečiť. Milujem sledovať, ovoniavať, ožužlávať rôzne časti tela mojich detí. Najviac nohy, uši, vlasy či krk. Sú to šmakocinky. Niekedy, keď si zakrývam oči Táninými nohami, predstavím si, že jej to robím ako 15-ročnej. Asi by sa tak nesmiala, asi ani ja nie. Ale tu a teraz, je tá rúčka, paprčka, aj riť niečo neuveriteľné. (Viem, že na to nie ste u mňa zvyknuté/í, ale tentoraz sa mierneho sladkého klišé dočkáte. A pardon, ale nebudem sa zato ospravedlňovať.)

Som nerváčka so sklonmi k trpezlivosti

Trpezlivosť nikdy nebola moja silná stránka. Ak som mala v práci niekoho zaučiť a nevedel to pochopiť ani na druhý (nebodaj tretí) krát, v duchu som vypenila. Išla som na cígu, ponadávala si, predýchala a mohla som fungovať ďalej. Prišla som domov, posťažovala sa mužovi a bol pokoj. Ale teraz mám tie nechápavé tvory doma. Nemám kam ujsť. Už ani nefajčím a kým príde muž z práce, dávno som zabudla, čo ma vytočilo. A nejde len o nechápavosť. Trpím aj keď sa jeden pomaly oblieka a druhá zašpiní kvôli trom hltom mrkvy seba, mňa, stoličku, parkety aj stôl. Ani kreslenie, lepenie, skladanie veľmi nezvládam. Ale lepším sa. Trpím iba “inside”, niekedy už netrpím vôbec, sem-tam sa dokonca dokážem aj tešiť. Ale nebolo to hneď, chce to cvik. A ich lekcie, v ktorých ma učia trpezlivosti zďaleka neskončili.

Som nekarieristka

Žurnalistiku som kedysi šla študovať s cieľom napísať raz knihu… Od tejto túžby ma odvialo najprv do rádia, neskôr na bulvárny web. Keď som nastupovala na materskú, cítila som, že je správny čas zmeniť prostredie. A po viac ako troch rokoch doma môžem skonštatovať, že karieristka (nemyslím to nijako urážlivo) nie som. Poznám mamy, ktoré potrebujú pracovať, aby mohli naplno fungovať aj ako matky. To nie je môj prípad, ale necítim sa preto viac matkou ani menej pracantkou. Len to mám inak. Keď mi po čase začalo chýbať písanie, začala som vypúšťať do socialneho sveta svoje mini výlevy, z ktorých sa po dvoch rokoch a po nátlaku blízkeho okolia vyvinul samostatný blog. S touto “literárnou” psychohygienou si hádam vystačím ďalšie dva roky.

Som odfláknutá biomatka

Keď som šla do pôrodnice, bála som sa, ale o jednej veci som mala jasnú predstavu. Budem kojiť (pozn. Viem, že spisovne je dojčiť, ale podľa mňa to nie je pekné slovo a na svojom blogu si ho neprosím). A aby som nenechala nič na náhodu, hneď po pôrode som si naordinovala vitamínové (Safri)duo – senovku s benediktom. Predpokladám, že by to šlo aj bez nich, ale nechcela som riskovať! Takže domov som šla so skoro štvorkilovým synom a asi 6 kilovými prsiami (3+3). Pretože okrem toho, že je to bio, hlavne je s tým oveľa menej roboty! Žiadne odmerky, zohriata voda, sterilné fľaše… Ale odflákla som to. Ukončila som to Ja. Hoci som čakala, že bude dieta č.1 rozumné a odstaví sa samo, nakoniec som mu k tomu pomohla. Mal rok a pol. Či z toho bude mať neskôr traumu, ukáže čas a účet za psychológa.

Som omylná

Povedzme, že moja skúšobná doba sa skončila pred dvoma mesiacmi a jednym dňom, ale zďaleka som nevychytala všetky muchy. Veľa toho robím za pochodu, niekedy aj neskoro. Mnoho vecí mi príde nepodstatných, iným stále nerozumiem, odkukávam od iných matiek, ale aj tak mi už vyletela ruka, pohár vody, či odletela teniska do steny. Ale, ak to zhrniem, tak: komunikujem, kojím, spievam, kreslím, urážam sa, nosím, vozím, učím (sa), vydieram, karhám, motivujem, chválim, mlčím, kričím, ignorujem, odmeňujem, plienkujem, varím, kupujem hotové, kŕmim, tetujem (tetovačky), ne/upratujem, kúpem, fúkam (bobo), hrám sa, púšťam YouTube, odpúšťam, som na mobile, fotím, natáčam, píšem, robím si srandu, dávam po zadku, utieram (zadok), búcham dverami, bozkávam, objímam, uspávam, zakazujem, prosím, ďakujem, ľúbim, milujem.

Poetka Mirka Ábelová o materstve napísala aj knihu s názvom Večný pocit nedele (odporúčam). Akurát podľa mňa je to skôr Večný pocit pondelka alebo stredy, v závislosti od stupňa vyčerpanosti. A preto, hoci je iba druhá májová nedeľa v kalendári označená ako Deň matiek, myslím si, že matka má svoj deň každý deň (aj keď práve nemá svoj deň).

Viete na čo sa pozeráte? Na jednu z najnebezpečnejších zbraní pri blízkom kontakte! Hoci vyzerá táto rúčka mimoriadne rozkošne a nevinne, opak je pravdou... Tohto všetkého je ona (a jej podobné kamošky) schopná:

1. Stisk Hulka Hogana - Poznáte ten pocit, keď vás detská rúčka chytí za prst a nepustí? Toľká láska, tá neha... Ale čo keď vás chytí za tenkú kožu na krku? Alebo lepšie - na prsníku?!? A zájdem ešte ďalej - na bradavke?!? Dostali ste pri predstave husiu kožu zo strachu, že by sa to stalo aj vám? Rozumiem vám a nemám vám to za zlé. Je to mimoriadne bolestivé, preto si viem predstaviť, aké by to mohlo byť pri boji zblízka účinné. Ak necháte trochu vytŕčať nechty z lôžka, úspech je ešte trvalejší. A poviem vám, tým malým potvorám rastú nechty podstatne rýchlejšie ako zuby!

2. Vlasový styling level vlasy namotané na fén - Ak vám je život vašich vlasov milý (aspoň tých, ktoré prežili vypadávanie z kojenia), nikdy, opakujem, NIKDY nedovoľte, aby ich chytila takáto milá ručička. Lebo je na 99% isté, že nezostane po útoku na hrivu PRÁZDNA! Prázdne budú naproti tomu miesta na vašej hlave, kde boli predtým ešte kadere.

3. Dosah ako z reklamy - Poznáte tie slogany: "Dostane sa aj na tie najnedostupnejšie miesta"? Rozhodne platia aj pre detské ručičky. Zaháknu sa do spodnej pery, aj keď si dávate tvár čo najďalej od zdroja bolesti, vylejú nápoj, o ktorom ste si naivne mysleli, že je dostatočne v bezpečí. Strčia prsty do horčice, ktorú chcete dať k párkom, skonfiškujú všetko, na čo siahnu, čiže všetko! Preto sa majte na pozore a nepodceňujte nebezpečnosť situácie! Lebo skôr, ako sa spamätáte, môže byť neskoro... 😎

Deti sú najkrajšie, keď spia. A veru, ten kto to prvý (alebo prvá) povedal nebol úplný magor...

Ale nie o spánku budú nasledovné riadky (lebo o tejto mýtickej aktivite u matiek chystám samostatný blog! Už mám titulok, chýba mi len asi 800 slov. Raz, keď nezaspím pri Netflixe alebo kojení, hádam aj to bude).

Chcela som rozmeniť na drobné (akoby povedala jedna docentka z mojej alma mater, ktorá bola aj vtipná, aj múdra, len hold trochu monotónna. A bolo jedno o čom rozprávala, držala sa toho istého tónu pevne a neochvejne. A ešte mala tú smolu, že jej prednáška bola prvá po obednej pauze. Snažila som sa, ale bolo to silnejšie ako ja. Ešteže mne nikto chrumkavú dôkazovú fotku nespravil. Teda aspoň nie z jej prednášky. Ehm), ako potomkovia pri spánku vyzerajú!

Aj vy sledujete svoje deti počas spánku? Ja teda áno. Hoci už čoraz zriedkavejšie, lebo kým drichmú, chcem stihnúť pozrieť niečo z Netflixu, dojesť po nich nejaké jedlo, vypotiť nejaké miligramy tuku alebo iba tak nerobiť nič, iba kakať za zavretými dverami a podobne. Ale ak si z týchto činností sem-tam ukrojím, je to čarovný pohľad. Akoby môj muž povedal: "Robíme veľmi pekné deti." A ja by som len dodala, že detaily na nich sú ešte čarovnejšie. Ach to jej uško, tie jeho pery, ich oči, nosy a v neposlednom rade tie nohy! A pozor... Pozorovaním to nekončí.

Ako som sa stala matkou, všimla som si na sebe viacero zaujímavostí (ne/bojte sa, niektoré tu ešte asi určite bližšie rozoberiem). Konkrétne mám na mysli jednu dôležitú! Stala som sa FETIŠISTKOU! Čuchám svoje deti. Ich hlavy, krky, nohy, dokonca aj dych. Všimli ste si, že kojeným deťom nesmdrzí z úst?! Och. Čarovné... O to viac, že viem, že to nie je večné!

Viem, že o pár rokov, keď prídu domov a vyzujú sa, na chodbe sa rozvinie úplne iný level pachov. Ale spolieham sa na svoju čuchovú pamäť, ktorá sa aktivizuje napríklad, keď budem hádzať do práčky ich hormónmi zmietané potné výlučky na tínedžerskom oblečení (ktorého sa už teraz desím, ako asi bude vyzerať)... A vy ako? Ste v tom so mnou??? #matkafetisistka

Telo si pamätá... Veta, ktorou sa radi oháňajú tréneri, ľudia v médiách, ale aj iné matky. Nuž, nalejme si čistého vínka (ale asi iba decko, keďže kojím svoje decko), ono ani toto nie je úplne pravda. P R E T O Ž E, keby si telo ozaj pamätalo, tak by minimálne to moje po rokoch bohatých skúseností, vedelo, ako bolí  „dostávanie sa späť do formy“ a rozhodne by z nej zbytočne nevychádzalo. Ale telo ZABUDLO! A tak som mu to bola nútená pripomenúť a dohodla si tréning u trénerky Vlaďky z Bellykick štúdia, ktorej vôbec neprekáža, ak tam matky chodia s deťmi. Čudné. Ale pravdivé. A prišli sme cvičiť. Cvičili sme. A aj sme tam skoro skapali, konkrétne na tréningu ja a na druhý deň moje telo so selektívnym Alzheimerom. Lebo telo si vyberá, čo zabudne a čo nie. Uvediem príklad. Keď som chodila na gympel, bole sme na lyžiarskom výcviku. Okrem iného sme sa aj guľovali. A jeden nemenovaný spolužiak ma zguľoval až som spadla na zem, kostrčou rovno na zamrznutý sneh. AU. Ale mladé telo sa rýchlo regeneruje. Iba v kine, keď bol dlhý film, sa moja kostrč z času na čas ozvala: „Haló, nezabudni na mňa, aj ja chcem mať z toho filmu zážitok, otoč sa na bok, nech lepšie vidím.“

Ale ako roky a pôrody pribúdali, kostrč sa ozýva, hocikedy si zmyslí. Situáciu tlmím vankúšmi a kadejakými polohami, ale viem, že so mnou moja kostrč ešte neskončila. Pretože Ona si pamätá. Ale moje brušné svaly... neboli schopné si po deviatich mesiacoch rozťahovania sa, zapamätať, kde je ich miesto! A ostali akési povolené s hluchým priestorom medzi nimi. Asi aby dali priechod svojim pocitom alebo inak povedané črevám. Pre upresnenie, lebo verím, že nie každá vie o čom teraz točím (lebo po Karolovi som ani ja netušila), hovorím o diastáze. Definícia približne hovorí: Je to stav, ktorý vzniká na priamom brušnom svale, ktorého ľavá a pravá strana je spojená väzivom s názvom linea alba. V dôsledku priveľkého vnútorného tlaku môže dôjsť k oslabeniu väzivového spoja a oddeleniu jeho častí. A ja iba doplním, že ak sa oddelí príliš a pridajú sa k tomu nesprávne cviky (napríklad klasické brušáky), môže vykuknúť von aj črievko a na svete nie je ďalšie dieťa ale pruh.

Ďalšia vec, ktorú telo matky akosi selektívne zabúda, je vzhľad. Teraz nenarážam na prirodzený proces starnutia, ale na nepovolený zásah do stavu pokožky pŕs, brucha, aj stehien. Natierate sa, kupujete si olejčeky, masírujete. Osem mesiacov ste v pohode, šťastné, že bábätko rastie, že sa ešte vmestí do kože a potom sa jedného dňa zobudíte a sú tam! Strie. Malé nepozvané jazvy hrajúce veselými farbami, na ktoré nik nie je zvedavý. Ale im je dobre na svete a tak sa nemajú k odchodu. Aspoň vám pri pohľade do zrkadla pripomenú, že „už mi lásko není 20 let“ a v neposlednom rade aj to, že už sa môžete titulovať aj bez vysokej školy či rigoróznej práce. Titulom zvaným MAMA. Ale hoci sa neraz o mamách (právom) hovorí ako superhrdinkách, nemajú liek na všetko.

To zíde samo dole!

Iste... kojením krásne zhodíš kilogramy navyše, ktoré si si tak poctivo 9 mesiacov hromadila… Ibaže by nie! Ono, viem, že tvrdenie o chudnutí pri kojení, nie je čistá urban legend, ale rozhodne sa nedá považovať za pravdu všeobecnú. Lebo ak tri vaše kamošky kojením schudli (neraz až na nižšiu hmotnosť, akú mali pred otehotnením), tak vedzte, že VY budete tá štvrtá, ktorá NIE. Ale ak ste práve išli hodiť váhu do žita, pokojne si ju nechajte. Disciplína a cvičenie s tým dokážu všeličo porobiť. Len treba mať obe dlhšie ako do najbližšej večere. Držím palec. Iba jeden, lebo druhý mám ešte od čokolády, ktorú treba dojesť, aby sa nepokazila.

Teraz by sa patrilo asi podotknúť, ako aj napriek všetkému ľúbim svoje telo a som naň pyšná a mám sa rada taká, aká som. Samozrejme. Nejde ale o lásku bezvýhradnú a aj keď som hrdá na všetko famózne, čo dokázalo (a teraz nemyslím salto, ktoré mi pred rokmi na brigáde v Podhájskej, roztrhlo na trampolíne gate), môžem s ním byť aj pohádaná a môžem mu vyčítať jeho nálady. Takže žiadne „telo si pamätá“ už na mňa prosím neskúšajte. Lebo hoci vďaka dvom deťom a viac ako trom rokom na „dovolenke“ mám značné problémy s pamäťou, rozhodne som na tom lepšie ako moje telo.

Vo štvrtok som zažila svoj blogerský „tenkrát po prvé“ moment a to napriek môjmu neinfluencerskému počtu sledovateľov na Instagrame! Dostala som sa tak prvýkrát do spoločnosti pre mňa známych aj neznámych blogeriek a ich detí a po rokoch som si zažila PRofesionálny event ako za čias aktívneho novinárčenia. Akurát miesto nahrávacieho zariadenia a prípadného fotografa som mala so sebou dve deti, kočík a všeličo ďalšie. A ako je to u mňa zvykom, ani cesta k tejto skúsenosti nebola bez komplikácií!

Módne okienko

Ráno vyzeralo vcelku nádejne. Vstali sme v normálnom čase, dieťa č. 1 sa rýchlo rozhodlo, čo zje na raňajky, dieťa č. 2 pokojne ožužlávalo, čo mu prišlo pod ruky. Ale potom sa akosi zrýchlil čas, prihorel mi dcérin príkrm, práčka doprala okakané šaty, dcéra začala byť na zemi mimoriadne nervózna a hoci mi syn pomohol s vešaním, akosi som začala šípiť, že kým všetko pobalím a vychystám seba aj deti, na desiatu sa do druhej mestskej časti hromadnou dopravou nedostanem.

Ale nevzdala som to a vygooglila som si presne nadväzujúce nízkopodlažné spoje, aby som získala predstavu časového horizontu a začala nás pripravovať na cestu. Karol je už do veľkej miery samostatný, čo je super, ale aj to má svoje nevýhody. Napríklad, keď chce mama blogerka syna nastajlovať, aby bol vizitkou maminho vyberaného vkusu a ponúkne mu sivé tričko s čiernym mopslíkom svietiacim v tme, miesto neho si vyberie o niečo menej štýlové modré tričko s mimoňskými očami. Ako inak. Ešteže boli všetky tričká s McQueenom v praní (zastúpenie tohto typu mal aspoň na ponožkách). Dcéra ešte samostatná nie je a neprotestuje proti jednotlivým kúskom odevu, protestuje proti obliekaniu všeobecne (čo jej pripomeniem, keď bude staršia a bude si skúšať pätnáste fashion tričko)! Takže u nej vyberám kúsky, ktoré idú čo najľahšie a najrýchlejšie navliecť na telo, často bez ohľadu na módne trendy. A do tretice. Ja som tiež už relatívne samostatná, takže som si v hlave premyslela outfit, ktorý mal pozostávať z army zelenej oversize košele a čiernych nohavíc. Ale keď som si predstavila, ako mám Táňu v nosiči, lebo dlhý posed v nehybnom kočíku jej nerobí dobre na pleť a ostatným na uši, upravila som voľbu na sivé fŕkané tričkové šaty (ktoré vďaka frkancom lepšie maskujú prípadné fľaky od slín a iných tekutín) a čierne legíny. Aké neoriginálne, viem. Ale dala som si aspoň farebné náušnice, ktoré mi dcéra skoro zjedla.

Vlasy – koruna krásy a iné

Vedomá si toho, že sa vyberiem ďalej ako po ihrisko a supermarket, umyla som si vlasy! Ale keďže mi dorazil dlho očakávaný argánový olej na moje suché polámané konce, neodolala som a dopriala som im po umytí slušnú dávku tohto prírodného zázraku. Vravím si, suché sú dosť, to sa vstrebe. Ehm. Nie, nevstrebe. Takže hoci som mala čerstvo umyté vlasy, od polovice vyzerali ako reklama na šampón proti mastiacim sa vlasom – akurát tá pasáž, kedy si modelka produkt ešte neaplikovala. No nič, tak to bude rokmi overený účes nejednej matky – COP. (Iba podotknem, že kým som trávila čas v kúpeľni, dieťa č. 2 na zemi obžúvalo kozmetické obaly a dieťa č. 1 za mnou chodilo s autíčkami, či sa môžu medzi sebou rozprávať.)

Do plánovaného odchodu zostávalo 10 minút a ešte som chcela mladšieho potomka pred cestou trochu nakojiť a seba trochu skrášliť. Lenže hoci som už samozvaná majsterka v multitaskingu, kombináciu spomenutých aktivít zvládnutú nemám. Preto, ako iste chápete, došlo k časovému sklzu. Lebo hoci by sa mohlo zdať, že som zvolila iba činnosť s vyššou prioritou, nemohla som ani odoprieť dcére mlieko! Samozrejme, že srandujem, najprv bolo mlieko, potom mejkap. Veď predsa nepôjdem na moje „tenkrát po prvé“ bez obočia. Takže som si rýchlo nakreslila náznaky tváre, pričom som jedným okom sledovala, čo robia deti. Opäť srandujem. Sledovala som, koľko je hodín, aby sme neprepásli ďalší spoj.

Ako sme to stihli? A komu som ukázala moje polo-mastné-argánové vlasy? Klikaj sem-> https://kari-matka.blog/2019/04/26/tenkrat-po-prve-postupila-som-na-iny-level-v-potravinovom-mama-retazci/ 

Pŕŕ, pŕŕ, nepohoršujte sa a negooglite číslo na sociálku, v čase, keď píšem tieto riadky, som už znova v našej obývačke a sledujem odovzdávanie cien známej ankety, ktorú nejdem hodnotiť, lebo by si ma niekto mohol pomýliť s hejterom. Takže, odišla som od rodiny, ale bolo to len na niekoľko hodín a bolo to super. Týmto ďakujem Mati B. za pozvanie a Mati N. za existenciu Akčných žien, na ktorých event som mohla v piatok podvečer zdrhnúť.

Ale nemyslite si, vôbec to nebolo pre mňa jednoduché. Nie žeby som sa musela premáhať ísť preč od mojich pokladov. Ale celé to muselo klapnúť. Logisticky aj ľudsky. Ja viem, poviete si: „Tá zase zveličuje,“ ale vôbec mi to neprekáža, práve naopak, na to som tu. Takže najskôr sa muž musel uvoľniť z práce skôr, potom syn musel mamu pustiť a v neposlednom rade si to musela dcéra nevšimnúť, lebo hoci ešte nemá 8 mesiacov a preto je bez nároku na separačnú úzkosť, akosi si to nedá vysvetliť. O tom, že všetci museli byť v akej takej fyzickej kondícii, ani nemusím hovoriť. A keď sa všetky podmienky splnili mohla som vo štvrtok večer začať dúfať, že sa v piatok do toho mesta aj reálne dostanem. Zas aby ste ma neľutovali, že iba sedím s deťmi doma alebo na ihrisku a tíško plačem do plienky. To samozrejme nie, len robiť babysitting dvom deťom, je o jedno dieťa ťažšie, hlavne ak je jedno z tých dvoch ešte aj kojené.

Ale tak v piatok som sa začala na svoj  -tenkrát poprvé  po druhom pôrode idem do mesta za babami – večer chystať. Dala som raňajky všetkým svojim deťom a za ich aktívneho pohybu po priestore, som si chcela trochu zacvičiť. Ale po prvých kropajach potu som bola odvolaná najskôr na záchod, vzápätí aj k prebaľovaciemu pultu. A s nečakanými komplikáciami, ktoré si vyžadovali zásah umývadla, vody, pračky aj mopu, som kropila pot ďalej, ale už nie vďaka výpadom, drepom a tzv. Angličanom. Popritom som nachystala mrkvovú prílohu k obedu (ktorá by sa určite pozdávala aj Mirke Luberdovej), potom obed samotný, potom som jedno dieťa nakŕmila, druhé motivovala k jedeniu, potom som si za asistencie dieťaťa č. 2 hodila rýchlu sprchu. Potom som si odskočila vyskúšať prsteň, ktorý som si dala vyhotoviť (deti si ho neskúšali, ale aktívne sa prizerali), potom ešte potraviny a potom domov. Ak sa vám zdalo, že chýba uspávanie detí, ešte žiadne nebolo. Respektíve žiadne úspešné. A potom som vytiahla šminky a vysterilizovanú odsávačku mlieka.

Zistila som pri tom, že disponujem aj novou špeciálnou schopnosťou! Čo to je a ako som dopadla, si dočítate tu->  https://kari-matka.blog/2019/04/14/tenkrat-poprve-ako-som-odisla-od-rodiny/

Snažím sa byť mama, ktorá svojho syna podporuje, aby sa jeho myseľ rozvíjala, bol kreatívny a ostatné dôležité prídavné mená. No často nejde o prechádzku ružovou záhradou. Občas sa poriadne potrápim. Syna milujem nadovšetko na svete, ale niekedy je toho priveľa. Ale nevzdávam to, veď čoskoro sa snáď naučí kresliť autá aj sám. A potom mu už nebudem musieť kresliť všetkých tých šmatľavých McQueenov, Matterov, Jacksonov, neforemné kabriolety, či veľmi čudne tvarované športiaky. Okrem toho som nakreslila priveľa vláčikov, na to, že sa v ich anatómii skoro nič nezlepšilo. Raz som nevpratala komin, inokedy dvere. Zas ešte vždy by som mohla viac kresliť krivé lietadlá, potápajúce sa lode, disproporčné kamióny či abstraktné autobusy. Pretože aj tieto hrozby mi visia nad hlavou. Chcela by som povedať, že za to môže môj učiteľ výtvarnej výchovy, ktorý mal estetické cítenie silnejšie ako to pedagogické a keď sa už nemohol na naše čarbanice na výkresoch dívať, pridal ruku k dielu a neraz ho zachránil pred totálnou skazou. Mali sme tak prepekné zátišia, ale skoro žiadnu šajnu o tieňovaní. Mohla by som to s pokojom Angličana hodiť naňho, ale nie je to tak. Hold, na kreslenie talent nemám (ešte stále pátram, na čo talent mám. Nejaké tipy?). Fascinuje ma však fakt, že keď napríklad nakreslí Kristína T. predtým F. niečo šmatľavé, tak je to „kjút“ (bez irónie, ozaj je to milé), ale keď niečo nakreslím Ja, je to na zaplakanie a možno by psychológ aj niečo desivé z obrázku vyčítal. Našťastie pre mňa a Karola, časom asi aj pre Táňu, deti sú veľmi štedré na fantáziu a aj šmatľavé auto je auto! Ibaže by nie, pretože sa nám už stalo, že syn reklamoval slovami: „Nevyzerá.“ A ja radšej nekomentujem.

A kreslením sa to nekončí... (https://lnk.sk/AHLN)