Už dva týždne sa chystám napísať nový článok na blog, ktorý som si vymyslela ako fajn tematický materiál k aktuálnemu mesiacu knihy. Knihy mám položené vedľa notebooku, už to len napísať. Ale akosi sa mi do toho nechce.
Možno je to nastupujúca jarná únava, alebo otupenie mysle z doby covidovej, alebo je to len nejaký môj splín, neviem, ale nedá sa mi rozhýbať žiadnym smerom.

Ide Dominika hore?

Jeden deň sa zobudím plná elánu, všetko si naplánujem, dokonca svoj plán potom dodržiavam, mám množstvo nápadov, niektoré z nich navyše aj zrealizujem. A potom môj pomyselný voz na húsenkovej dráhe spadne v plnej rýchlosti na dno. Okej, to je asi trochu prisilné. Nie na dno, len na prízemie. Ale viete, ako to býva pri húsenkových dráhach, niekedy trvá šialene dlho, kým vás lanko (či aký mechanizmus tam funguje… neviem sa vyjadriť ku kolotočom, nie som kolotočár, akoby povedal Milan U.) vytiahne opäť HORE. A tu mi žiaľ nepomôže ani fakt, že sa volám Dominika a ako vieme, Dominika IDE HORE, nemôžu ju dostať dole. Ono to asi platí len na tie Dominiky, ktoré boli v SuperStar alebo čo.

Takže som momentálne skoro každý večer na prízemí a čakám, kedy sa už začnem viezť vyššie. Možno sa to práve začalo diať, teraz, keď píšem svoj elaborát. Uf, snáď neprepasiem onen stúpajúci moment len preto, že sa tu citovo opúšťam pri tichom bzučaní notebooku. Veď to by bola večná škoda, no nie? (-odpovede mi nemusíte posielať, volajme to rečnícka otázka…) Sama celkom nerozumiem, ako je možné, že ma húsenková dráha nie a nie vytlačiť hore, keď si ma denno-denne nachádzajú na mobile povzbudzujúce slová, motivačné citáty a oči otvárajúce statusy. Lebo… treba si do života púšťať len istý typ energie, treba sa zbaviť toxických ľudí vo svojom okolí, chytiť do rúk svoj osud, začať hneď teraz meniť svoj život. A čo ešte? Jaj, treba myslieť pozitívne, zmena sa už začala diať, musím dôverovať svojim inštinktom.

Motivácie v praxi

Takže, v čase, kedy denne umierajú desiatky až stovky ľudí na (pre niektorých neexistujúce) ochorenie si mám púšťať do Vnútra len dobrú energiu. Oukej, to je trochu “challenging”, ale skúsim. Čo bol ďalší bod? Zbaviť sa toxických ľudí… Hm… Tak teraz neviem, keď mám momentálne v živote takmer výlučne štyroch najbližších ľudí – menovite manžela, syna, dcéru a pani za okienkom na pošte, ozaj neviem, či je rozumné sa niektorého z nich zbavovať pri akomkoľvek náznaku toxicity (dcéra z toho zatiaľ vychádza najtoxickejšie, lebo keďže sme len nedávno začali ako tak bezplienkovo komunikovať, no veď viete si domyslieť. Ak náhodou nie, lepšie pre vás). Preto radšej rovno preskočím na osudovú radu a chytím ten svoj poriadne do rúk... A zmením svoj život... Ako? Nájdete na mojom blogu kari-matka.blog (stačí kliknúť ☺️). 

Môj. Môj syn. Môj 5-ročný syn. Môj 5-ročný neuveriteľný syn. A takto by som mohla pridávať prídavné mená aj ďalej. Ale niekedy nemusíme prezradiť všetko. By ste mi mohli ešte závidieť toho môjho SYNA.

SYN. Také tri malinké písmená, v ktorých je obsiahnutého tak veľa. Od lásky, strachu, bolesti, zodpovednosti, cez obavy, výčitky, radosť, nádej, až po smútok, hnev, statočnosť, šťastie... A ja si neviem predstaviť, akoby som žila bez obsahu tých troch písmen.

Viem, že mnohé matky vravia, že byť matkou nemá byť to jediné, čo ma má definovať a ani že život pred deťmi nebol NEÚPLNÝ, lebo potom to je trochu smutné. 

A hej, niečo na tom bude. Ale ak sa na život pozrieme veľmi "neklišeidne" (🙈😅) ako na nejakú mozaiku, tak pre mňa jedným významným dielom skladačky sú práve písmená S a Y a N.

Už len ako som ich teraz napísala, sa mi začala rozpínať hruď, spravila sa mi guča v krku a slzy sa mi tisnú do očí. (a nie, nie je to kvôli tomu guilty plesure seriálu, ktorý mám práve zapnutý a stále sa tam deje nejaká dráma🙈)... Je to neuveriteľný zázrak a je mi jedno ako trápne a prisladlo to vyznieva. 

Nie je to jednoduché a sú dni, kedy si vravím, že to ozaj nedávam a keď ma niekde stretnete na ulici, tak asi ani nevyzerám veľmi šťastne, ale ako vravím, život je mozaika. A sú v nej aj rôzne pocity, nálady a nadávky, ale keď sa môjmu už 5-ročnému synovi pozriem do tých jeho hnedých očí, som z neho PAF, lebo to neuveriteľné stvorenie je môj SYN. A ja jeho MAMA (ktovie, či mi aj on niekedy napíše pár milých slov na tie dve opakujúce sa písmená 😅🤞alebo radšej nie🙈)!

Tento článok tu mal pribudnúť pekne na Silvestra 2020, ako sa na bilančný koncoročný článok sluší a patrí, ALE to by som ho Ja nemohla začať písať v noci 5. januára… Nuž, čo spravím, keď som si myslela, že medzi sviatkami budem premotivovane aktívna a kreatívna, keď taká nie som ani po iné dni v roku…

JAR

Rok 2020 sa začal viac než dobre. Mama sa mi po všetkých zdravotných peripetiách vrátila do práce. S dôrazom na zdravie, nie na tú prácu, samozrejme. Syn bol v škôlke skoro tak často ako doma, ja som cvičila každý deň. Aj som síce jedla každý deň, ale aspoň som mala pravidelný pohyb. Manžel chodil pravidelne do práce a dcéra pravidelne vylievala vodu z pohára kam práve trafila (posledné dve sú aktuálne stále…). Taká klasika.

Potom prišiel marec a Karol mal osláviť 4. narodeniny aj s mimoňovskou tortou s holým zadkom. No miesto torty a sviečok prišla korona a prvý lockdown. Čo sme s deťmi okrem tej absentujúcej oslavy, nijako špeciálne nepocítili, keďže sme prvé dva týždne lockdownu absolvovali s prechladnutím. Rad radom celá rodina. A keďže so sopľavými deťmi sa ti v marci nechce drbať do lesa, tak sme ani nešli.

A popravde, aj som sa bála. Nechcela som zbytočne riskovať. Muž nám potraviny zaobstaral pred odchodom do práce (má kanceláriu sám pre seba, čo bolo pre všetky zúčastnené strany lepšie ako home office s nami v byte), svokra mi zaobstarala prvé rúško a ja som si zaobstarala rukavice, keď som musela ísť po balík za kuriérom. Ten som doma poriadne vydezinfikovala a až potom otvorila. Moja pohodlnosť mi už ale trochu bránila dezinfikovať všetky ostatné povrchy, čo mi ale nebránila, bolo sledovanie denných prírastkov nakazených a hroziť sa stúpajúcich čísiel. Keď si na tie „smiešne“ čísla spomeniem dnes… O ôsmej večer som sa viackrát chystala tlieskať zdravotníkom, ale keďže som vtedy zvykla riešiť večerné rituály našich detí, nikdy k tomu reálne nedošlo. Potom som si prečítala príspevok blogerky a lekárky Saši Mamovej alias DoubleTrouble, že zdravotníci miesto potlesku potrebujú úplne iné veci a prišlo mi z toho celého smutno. Už vtedy. Och.

LETO

Popritom som jedným okom sledovala na sociálnych sieťach, ako všetci doma upratali, vytriedili šatník, umyli okná a napiekli banánové chleby a ja som nič z toho nestíhala rovnako ako pred lockdownom, keď som bola s oboma deckami doma. A tak sme žili vo vnútri našej bubl… pardon, priesvitnej guli s tendenciou prasknúť pri kontakte s iným objektom, bez špeciálnych aktivít či cvičebných výziev, až kým nám nedovolili opäť návrat do ulíc a relatívne bežných životov. Stretnutia sme ale obmedzili len na niekoľko rodinných a kamarátskych bublín (prepáčte, viac to už nepoužijem, ale nedalo sa inak). Trochu menej som sa bála, ale snažila sa ostať v strehu. V autobuse som sedela prvýkrát takmer po 2 mesiacoch od lockdownu.

A ktovie, možno som nemala nasadať do autobusu ani toho 8. júna, kedy sme šli na návštevu ku kamke do Petržalky. Alebo vlastne, práveže mali, lebo udalosť, ktorá sa odohrala práve v onej 92-ke by bola bez jej pomoci oveľa náročnejšia. (Daniela, už som ťa dávno v blogu nespomínala, naposledy ešte asi TU, tak dnes po rokoch opäť. A tentoraz ťa nielen pozdravujem, ale ti aj ďakujem.) Z tohto sa chystám vypísať už takmer sedem mesiacov, ale zároveň som to stále podvedome odkladala na neskôr. Aj teraz ma premkýna taký zvláštny pocit, ktorý by sa mohol spájať s mojou nedávnou črevnou virózou, ale povedzme si rovno, nebude to tým.

Zvonil mi mobil a na displeji svietil volajúci: OTEC. Nezdvihla som, nemala som náladu na nejaké jeho potreby, lebo vždy to bolo o tom, čo on potreboval vyriešiť. Keď volal tretí raz, z autobusu som poslala smsku, že mu zavolám, keď dorazím do cieľa, lebo je v autobuse hluk. V tom mi prišla správa z neznámeho čísla.

„Zavolajte mi. Stalo sa niečo vášmu otcovi.“ Deti sediace na sedačkách a ja okamžite volajúca na neznáme číslo. Na druhej strane sa ozval neznámy hlas, ktorý sa predstavil ako syn otcovej priateľky a oznámil mi správu, z ktorej mi teraz znova búši v ušiach. „VÁŠ OTEC ZOMREL.“ Poviem vám, predýchať takúto informáciu v rúšku, v autobuse pred deťmi, dá človeku zabrať. Nebyť jedného spolucestujúceho, ktovie kam sa až odvezieme.
Inak, ak si myslíte, že pred takýmito situáciami svoje deti uchránite, ste na omyle. Všetko to zažívali v priamom prenose so mnou. Ale kým dcéra to natoľko neregistrovala, syn bol až mimoriadne pozorný. A tak som odpovedala na jeho otázky. Nič som nezahmlievala, ani príliš neobkecávala, nebola som v stave ani na jednu variáciu. Povedala som im, že neplačem kvôli nim, že nech sa neboja, že ma to prejde, že som len smutná, lebo niekto maminke zomrel (o smrti už vedeli aj predtým). A syn sa ma spýtal dokonalú otázku: „Zomrel niekto, koho si ľúbila?“ Neskôr počul aj to, ako som volala mame a takmer s krikom jej oznámila: „OTEC ZOMREL!“ A niekde po tejto informácii mi objal nohu (lebo potiaľ z jeho výšky dočiahol). Keď sme šli vo výťahu k drahej Daniele, ešte sa spýtal: „Ako sa volal tvoj otec?“ (Len na vysvetlenie, môjho otca deti nepoznali, svojho vnuka videl môj otec iba raz a vnučku len na fotke.)

S otcom sme si neboli blízki už roky. No jeho smrť ma zasiahla viac akoby som si kedy bola bývala pomyslela. (Niežeby som na také čosi bežne myslievala.) Neviem či to bolo práve pre nezáujem posledných XY rokov, pre fakt, že už moje deti nezistia, kto bol ich starký, či to, že sa naňho podobám a neraz ho vídam v odraze zrkadla, alebo to bolo len všetko dokopy zmiešané s mojou citlivou povahou, ktorú rozplače aj dobre spravená reklama na pivo… Ale miestami mi bolo z toho intenzívneho prežívania až trápne. Krátko predtým som sa dozvedela ako jednej mojej známej mamablogerke zomrelo dieťa a ja sa tu neviem spamätať zo smrti otca, ktorého som v podstate stratila už pred rokmi.

No len ono, stratiť a stratiť nie je to isté. Lebo nádej vám nevezmú, až kým vám ju naozaj nevezmú. Ja som v sebe kdesi hlboko jednu živila. Že si otec ešte na staré kolená nájde cestu k vnúčatám. Lebo niekedy ľudia na staré kolená dostávajú rozum. Alebo aj nie. Alebo sa tých starých kolien jednoducho nedožijú. Ja som neskutočne vďačná za to, akú milujúcu rodinu majú moje deti a koľko lásky sa im dostáva, takže ony túto stratu nijako nepocítia. Ale cítim to Ja. A cítim, že som niečo stratila.

Nie, nestal sa pre mňa zrazu padlým hrdinom. Stále bol aj alkoholikom, ktorý dal prednosť závislosti pred rodinou. Ale iného otca už mať nebudem, a tak som k celej udalosti aj pristupovala. Takže kým iní riešili koronu a či pôjdu predsa len k moru na dovolenku alebo zostanú na Slovensku, ja som riešila, ktorú rakvu otcovi zaplatíme a či ho potom spopolníme. (Len pre doplnenie, my sme našu slovak dovolenku v Terchovej mali zaplatenú rok dopredu, skôr ako sa spustila korona lavína.) Nuž a po pohrebe si môžem dať do „special life skills“ aj písanie smútočnej reči a jej následný pokus o prednes. Písanie poviedok zatiaľ do životopisu nedám, aj keď som sa po mojej súkromnej traume o jednu pokúsila.
V ostatných týždňoch som sa už len pokúšala so všetkým vyrovnať. S mojimi krivdami voči nemu, s tými, ktoré on mohol cítiť voči mne s bratom. Prišli aj spomienky. Aj tie lepšie. Čo bolo ironicky ešte horšie. Ale čas naozaj pomáha. Slovo lieči by som zrušila, ako ho ruší zákon pri výživových doplnkoch. Čas je tiež v podstate len taký výživový doplnok na bolesť a iné stávky.

Čo sa udialo vo zvyšných ročných obdobiach? To nájdete na www.kari-matka.blog

Vás čo najviac ovplyvnilo v roku 2020?

Áno, Vianoce sa blížia, preto je najvyšší čas napísať článok o knižkách, ktoré u detí frčia. Môžem písať iba v mene tých mojich, tak snáď to bude pre vás dostatočne reprezentatívna vzorka.

V našej domácnosti sa číta veľa, o tom, čo fičalo niekedy v priebehu roka 2019 som už písala TU. S prvorodeným čítame viac, no i druhorodená tomu postupne prichádza na chuť. Ale pozor, deti si vyberajú, čo vytiahnu z police do rúk (už o niečo menej si vyberajú štýl, akým knihu vytiahnu a akú spúšť po sebe zanechajú). A nie všetko je v očiach rodičov to pravé orechové, ako sa hovorí, ale tiež som počula, že sa vraj vraví: Hlavne, že je dieťa šťastné. Či

Prekvapivé

Niektoré knihy predbieha ich dobrá povesť ešte skôr, ako sa dostanú na pulty kníhkupectiev, odkiaľ ich našim deťom často a rada prináša ich obľúbená teta Viky. Ako napríklad knižná verzia seriálu Bol raz jeden život. Pre mňa bola prvým prekvapením forma, akou je knižka napísaná/nakreslená. Je to totiž komiks. A druhé, čo ma prekvapilo, bolo, že zaujala obe naše deti, hoci si myslím, že chcela byť určená mierne starším deťom. Navyše som vychádzala z toho, že rozprávka ešte syna veľmi nenadchla, preto ho nezaujme ani kniha, ale mýlila som sa. Takže už čo to vieme o fungovaní srdca a je to naozaj prekvapujúci orgán, však áno…

Inokedy príde zaujímavá detská literatúra z miesta, z ktorého by ste skôr čakali fajnové skrinky do kúpeľne a farebné obliečky. Ale IKEA je naozaj všestranný obchod a listovať sa nedá len v jeho hrubom katalógu, ale aj v knihe. K nám sa z neho dostala do rúk publikácia s názvom Bojazlivý orangutan a treba povedať, že zaujala obe detiská. Ako bonus okrem sympatického príbehu, v ktorom na oko bojazlivý opičiak, zistí, že vôbec nie je strachopud, spomeniem začiatok a koniec knihy, na ktorých je nakreslené kadejaké tropické ovocie a my sme sa ho s deťmi učili rozpoznávať.

Menším prekvapením bola aj krásne ilustrovaná kniha Gerda, o veľrybe, ktorá putuje oceánom, aby našla svoju rodinu. Osobne som si myslela, že syna odradí na rozprávke skutočnosť, že Gerda hneď v úvode príde v červenom mori (zafarbenom od krvi…) o rodinu. Vychádzala som z faktu, že Karol nebol fanúšikom príbehov, kde sa niečo násilné udialo. Obzvlášť, ak mal násilnosti na svedomí vlk. Ale tu ho morský príbeh zaujal natoľko, že prehryzol aj prvotnú traumu zo straty.

Náučné

Áno, z každej knihy sa môžeme niečo naučiť, ale niektoré sú predsa len o čosi takpovediac múdrejšie ako iné. A medzi také rozhodne patria detské encyklopédie. A tu sa pretavila do peknej praxe mužova iniciatíva, čítať si so synom tieto poučné knihy. Napríklad aj tie, ktoré si on sám čítal ako decko! Takže, ak doma u rodičov objavíte zaprášené knihy zo série Okná do sveta, nezbavujte sa ich na blšákoch, pretože ich môžu oceniť aj vaše deti. U nás sa zatiaľ najviac ujali Ako žili dinosaury, Vesmír, hviezdy, planéty a kozmické lode, Ľudské telo a Divy sveta. Dokonca, keď som minule šla vyzdvihnúť balíček od kuriéra a Karol zostal na moment sám doma, to bolo prvé po čom siahol, kým sme tam neboli.

A to by snáď ani nebol život chlapca, keby v ňom nejakú rolu nezohrali dinosaury. A vie to aj teta Viky, ktorá rozšírila synovcovu zbierku rovno o viacero titulov z tejto prírodovednej oblasti. Dinosaurium je veľká kniha plná faktov, ktoré sú deťom podávané akoby z dinosaurieho múzea. Mne sa zdala kniha až príliš faktografická, ale zdá sa, že synovi vyhovuje a často po nej siaha. Dcéra vtedy radšej stavia vežu z kociek.

Zo spolupráce

Tento odsek nie je spolupráca, ale holý fakt. Personalizované knihy od Moja obľúbená kniha sme dostali síce do daru v rámci bartrovej spolupráce, ale to je deťom pri vyberaní kníh z police tak srdečne jedno, však áno… Ony si vyberajú podľa aktuálnej chuti a nálady a skutočne po nich aj siahajú. Čítam zatiaľ ja. Majú spoločnú knihu o dinosauroch, v ktorej sa im páči, že sú medzi „didoňmi“, ako ich doma voláme. Karol má aj svoju vlastnú Karol ide do školy a aj tá ho zaujíma, akurát som mu ju asi trochu skoro vybrala, lebo potom vždy riešime, kedy teda pôjde do školy, či už zajtra alebo ako… A druhorodenej zatiaľ bohato stačí Tánička na prechádzke lesom, v ktorej si pozeráme zvieratká a ona dokola opakuje tie isté slová.

A svoje zastúpenie majú aj knižky, ktoré čítame pred spaním. Viac o nich na kari-matka.blog (stačí jeden klik😊) 

U vás ako? 

DETI NÁS STÁLE NIEČO NOVÉ UČIA A VĎAKA NIM SKÚŠAME STÁLE NOVÉ NEPREBÁDANÉ ÚZEMIA! A teraz vážne. Karol mal vo štvrtok meniny. A dostal dary. Niektoré sa dali hneď zjesť, iné obliecť (ponožky musia byť, #supportlocal). No s niektorými darmi to nie je také ľahké, že poď klobáska zjem ťa!!

Nie. Nie. Niektoré si treba U-ŽIŤ!  Lepšie povedané – odmakať a zaslúžiť. A Lego auto Ferrari také rozhodne JE, verte mi. A tu by som mala na seba niečo prezradiť: JA lego nestaviam. Ak nepočítam niekoľko diel z Lego Duplo verzie, konkrétne nejaké improvizované rakety, na zemi rozložený vesmír či jeden staticky povážlivý most, legové chúťky našich detí štandardne ukája ich otec, keďže je to preňho win-win situácia. Podľa hesla: Aj deťom sa venujem, aj sa zabávam.

No ale teda, keďže manžel nemohol kvôli stavaniu auta z lega zostať doma a nejsť do práce (tiež tomu nerozumiem…), musela som sa na konštruktérsku asistenciu a výpomoc podujať JA SAMA. Och, kde začať?

Asi najlepšie na prvej strane a pri prvom plastovom vrecku. Vysypala som lego, otvorila KNIHU s návodom a podala Karolovi prvé dve súčiastky, ktoré návod uvádzal. Pozrela som sa do papierov, ako a kam s tými malými kockami, aby som Karimu ukázala ako a kam to má zagniaviť a on zatiaľ jednu z tých dvoch kociek stratil. A mňa skoro j*blo hneď v úvode. Na stole nič, pod stolom nič, na Karolovi nič. Keď už som si myslela, že sme skončili so skladaním, otočila som ten základný veľký diel (nazvime ho podvozok) a tam sa ten malý hňup zasekol… Pomyslela som si… Toto bude veselé.

A aj bolo. Poviem vám, boli to veľmi zaujímavo strávené štyri hodiny z môjho života. Karol chytil rapel asi 4-krát, priamo úmerne k tomu mi pribudli na hlave šedivé vlasy, Táňa chytila rapel iba dvakrát… (áno vlasy sa prispôsobili tiež), spadlo nám asi 15 kociek, vymyslela som jeden nový výraz (ŤUPKA), dvakrát som zle prečítala návod, jedenkrát som sa musela vrátiť tri kroky späť, lebo som si nebola istá sama sebou. Aby som zistila, že sme to mali správne. A asi 114-krát som si pomyslela: TO KTO TAKÉTO SKLADAČKY VYMÝŠĽA TY VOLE?! Lebo akože poskladať to je jedna vec, ale vymyslieť to… Och. No ale teda, aj po skladanie bolo jedno veľké OCH. A pozor, oni k tomu balia aj ná-lep-ky. Vravím synovi: Tie potom dolepí táto… Ale nieee… Hovno, hovno zlatá rybka, to muselo byť nalepené za jazdy, lebo inak by ste sa už nedopátrali, na ktorý pos.. pokakaný diel to konštruktéri chceli pricapiť. Takže okrem stresu, aby som bola synovi zodpovedným radcom a sprievodcom pri stavaní lega určeného podľa nápisu na škatuli deťom 6+ (ehm… ja viem, že nie sme jediní, kto to tak má doma tiež), som, mala stres, aby som to nenalepila úplne od veci a krivo a nereprezentatívne. Našťastie som mala ruku pevnejšiu, ako mám svaly v brušnej oblasti, takže výsledný efekt bol takpovediac na porádku!

A potom to prišlo. Po 82 krokoch bolo Ferrari hotové. Zrelá na pivo a psychiatriu som ho odfotila hrdá na seba, naňho a na to, ako sme to aj bez tata zvládli.

Ale nemožno kričať hop, kým nám nepreskočilo, všakže? Čo sa ešte udialo, si dočítate u mňa na blogu kari-matka.blog.

A vy ako? Stavebnice sú kamoš alebo máte iné silné stránky? 

UPOZORNENIE: Tento TEST alias kvíz nie je dehonestáciou či zosmiešnením aktuálnej situácie, je to len humorný pohľad na to, že všetci sme len ľudia a každý pristupuje k súčasnému pandemickému dianiu odlišným metrom. A ak sa rozmeníme na drobné, nájdeme v sebe niekoľko „korona typov“. Ste zvedavé, ktorá kategória sa hodí na vás? Nech sa páči, vezmite si pero a papier, zdatnejším stačia prsty a pamäť, a hop-šup!

1. Nosíte rúško?

a) Veľmi nerád/a a keď už musím, zásadne pod nosom.

b) Áno.

c) Samozrejme, niekedy aj doma. Pre istotu.

2. Dezinfikujete si ruky?

a) Dezinfekcia je pre slabochov a slniečkárov!

b) Vždy, keď je to potrebné.

c) Dezinfekcie nikdy nie je dosť!

3. Sledujete denné prírastky nakazených?

a) Načo, veď sú to aj tak len zmanipulované údaje.

b) Raz možno dvakrát za týždeň.

c) Každý deň. Som v strehu.

4. Vyhľadávate cielene správy o korone v médiách?

a) Médiá sú platené Sorosom.

b) Keď sa mi niečo zaujímavé ukáže, prečítam si. Inak nie.

c) Áno, treba mať prehľad, čo sa aktuálne deje.

5. Myslíte si, že médiá dostatočne informujú o aktuálnej situácii?

a) Aké médiá? Tým tradičným sa veriť nedá.

b) Myslím si, že toho je až-až.

c) Mohli by ešte viac, nech nám nič neunikne!

6. Ako vnímate plošné testovanie?

a) Ako snahu nás všetkých začipovať.

b) Ako nutné zlo, aby sa odhalilo čo najviac infekčných osôb.

c) Ako ďalšiu skúšku správnosti. Už mám za sebou viacero dobrovoľných testov.

7. Čo si myslíte o lockdowne?

a) Je to sprisahanie, ako z nás spraviť ovce.

b) Ako nutné zlo na spomalenie šírenia nákazy.

c) Ja sa izolujem od prvej vlny, pre mňa sa veľa toho nezmení.

8.) Je korona len chrípka?

a) Korona neexistuje!

b) Nie, nemyslím si.

c) Je to katastrofa. Všetci tu zomrieme…

9.) Ako podľa vás zvláda premiér aktuálne dianie?

a) Matovič je k…

b) Bez komentára.

c) Matovič je náš záchranca. Čudný ale záchranca.

10. Boli ste v lete v zahraničí?

a) V Anglicku a vyšlo nám krásne počasie.

b) Nie, pochodili sme Slovensko.

c) V mojom byte/dome mi je najlepšie.

Máte hotovo? Ak chcete vedieť, čo o vás vaše odpovede vypovedajú (alebo aj nie 🙂), ťuknite si sem na kari-matka.blog a dozviete sa výsledky kvízu.

Dajte mi vedieť, ako sa vám kvíz pozdával.😊

Už vieme, že oddych na dovolenke s deťmi nie je úplne to isté, ako tomu mohlo byť kedysi. A teraz si doplníme znalosti v pokračovaní tretieho bodu, ktorý som nazvala ZÁBAVA VŠEHO DRUHU. Ak náhodou nemáš poňatie o čom práve píšem, klikni SEMKAJ a dovzdelaj sa!

3. Zábava všeho druhu

V tomto bode spomínam okrem iného aktivity s deťmi na dovolenke, ktoré som uznala hodné spomenutia. Prvou bola túra. Ale už vás nejdem viac napínať, páči sa. Ak chcete, pokojne si robte aj poznámky.

Aktivita druhá – FILMOVÝ VEČER. Rozprávka a pukance pred spaním? Čo je viac? V pyžamkách, zakrytí paplónmi, po tme ako v naozajstnom kine. Sa priznám, že som sa miestami nechala uniesť a sledovala som film s nimi. Ale pukance mi nedovolili. Nevadí, netreba mi. Nebolo mi treba ani to víno, kým decká mali pukance, ale bolo fajnové. Vlastne aj mi bolo treba. Dobré to bolo. Kino aj víno. Proste win-win situácia.

Aktivita tretia – KARNEVAL. Ale toto je už úplne iná liga. Slovníkom neskôr narodených – úplný strop. A ak sa k nemu pridá žánrovo správne občerstvenie a diskotéka, žiadne ústa nezostanú bez kútikov smerom dohora. V tomto prípade ale treba myslieť na aktivitu už pri balení, lebo improvizovať sa síce dá, ale deti si (niekedy) navzájom nič nedarujú a ak je maska o ničom, nemusí byť výsledok veselý. Ale v opačnom prípade je to čistá radosť. A krik. A nespútaný chaos. A spomínala som už krik? A okrem iného nám aj sem pasuje naše nové známe porekadlo: Čím viac detí, tým viac detí!

Ešte tip pre rodičov. Dobrý karneval potrebuje okrem detí v maskách, občerstvenia a hudby aj nejaké tie veselé, nie príliš logisticky náročné úlohy. Přiměřeně veku zúčastnených detí.

4. Deti majú rady stany

Tento odsek sem dávam špeciálne kvôli jednej čitateľke (Servus Stela), ktorú zaujala práve outdoorová časť našej dovolenkovej seansy. Ale musím hneď v úvode uviesť veci na správnu mieru. Dovolenkovali sme na chate a len ako čerešničku na torte sme išli na jednu noc vyskúšať stanovačku s deťmi. V našom festivalom stane! V stane, v ktorom som počas jedného Grape festivalu priľahla myš a našli sme ju zlisovanú, keď sme balili v nedeľu naše caky-paky. V stane, v ktorom sme nesplodili ani jedno z našich detí, ale zato sme v ňom dospávali dosť zaujímavé opice a počúvali vzdialené zvuky kapiel a podstatne menej vzdialené zvuky z vedľajších stanov. Ehm. Tak presne v tom istom stane sme si vyskúšali nocovať vonku aj s našimi dvoma potomkami. (Vlastne, technicky vzato, Karol v tom stane už spal. Akurát bol vtedy ešte nenarodené bezpohlavné embryo. V zmysle, išla som na festival tehotná.) A výsledok našej akčnej noci pod brutálnou hviezdnou oblohou?
(Vyjadrím ho matematicky, čo je síce ironické, lebo mi matika nikdy nešla, ale ide len o jednoduché počty, verím, že ich zvládnem.)

Že aké sú tie moje výpočty? To je v dokončení článku na kari-matka.blog a ešte samozrejme aj jeden bod na záver 🙂 

Kde bolo, tam bolo, bola raz jedna štandardná rodina (jeden by ju nazval hádam až tradičnou). Táto sa jedného augustového dňa vybrala na dovolenku. Otec, matka, syn a dcéra. A všetci si poriadne na onej dovolenke oddýchli. Pekná rozprávka, však? Aj mne sa páčila. Krátka, ale výstižná a hlavne neuveriteľná.

Hold, dovolenky plné relaxu, na ktorých načerpáte množstvo síl do pochmúrnejších dní, sú pre slabochov, ehm, pardon, chcela som napísať pre bezdetných. Respektíve pre detných, ktorí idú na dovolenku bez nich. Ale nebojte sa, toto nejde byť pochmúrny výlev o dôvodoch, prečo radšej ani nikam s deťmi nechodiť. Práve naopak! Len je dobré počítať takpovediac so všetkým. Toť pár postrehov, ktoré sa menej skúseným rodičovským jedincom môžu hodiť. Ja viem, že idem takpovediac s křížkem po funuse, ale dovolenky sa jeseňou nekončia... V zime prídu zas lyžovačky a tak ďalej... Až do leta. A v lete, akoby ste našli.

1. Nie je únava ako únava

Ono, fakt je, že rodič si na dovolenke s deťmi oddýchne oveľa menej ako na dovolenke bez detí, eventuálne s deťmi, ktoré majú množstvo animátorov alebo dostatok starých rodičov po ruke! ALE, táto únava je akási iná ako bežná domáca únava po vyčerpávajúcom kolotoči povinností, práce, stresov, varenia, obchôdzok po obchodoch a iných bohumilých aktivít. Pretože taká dovolenková únava vás zároveň napĺňa energiou. Nie je jej síce toľko ako po výdatnom neprerušovanom 12-hodinovom spánku, ale stačí na to, aby ste sa ráno zobudili usmiati, relatívne fresh a v dobrej nálade, že ste spali všetci na jednej „hromádce“ a napriek tomu vám nikto svojou dolnou končatinou neposúval vnútorné orgány. A za matky môžem podotknúť, že aj vynechanie kuchynských záležitostí značne prospieva celkovej dobrej kondícii matkinho organizmu. (Cigarety a alkohol skonzumované vo večerných hodinách, po uložení, už menej, ale to už je na individuálnom zvážení každího rodiča osobitne, všakže? Zas ono sa to tak nejak vyrovnáva s množstvom smiechu a endorfínov. HashtagViemSaBaviťAjBezAlkoholu.)

A na druhej strane, aj deti sa akosi viac unavia. Aspoň tie naše. Prekvapivo nás v Terchovej prekvapili dlhými spánkami. Kým deti ostatných členov dovolenkovej formácie už rozoberali chatu, tie naše si pokojne odfukovali. Akože je pravda, že nešli spať o ôsmej, ale veď dovolenkový režim sme mali všetci, tak prečo nie aj ony. Grilovačka a rôzne hry na čerstvom vzduchu, až kým vás večerný chlad nevyženie z terasy, na to sa bude dobre spomínať počas sychravých novembrových večerov. (Táto veta mala skoro aj umeleckú hodnotu… asi ma chytá nostalgia už teraz v septembri.)

2. Čím viac detí, tým viac… detí

Ako ste si možno všimli, spomenula som pred pár riadkami iné deti. Veru, neboli sme na dovolenke sami. Mali sme parťákov. Iné rodiny s deťmi v podobnom veku. Nebojte sa, všetci sme si predtým dali podpísať čestné prehlásenia, že sme neboli v cudzine a zmerali sme si teplotu. Plus sme sa preventívne po večeroch dezinfikovali aj zvnútra...

Ale čo múdre som vyypotila k tomu množstvu detí, sa dočítate na mojom blogu kari-matka.blog

CESTOVANIE MESTSKOU HROMADNOU DOPRAVOU JE JEDNA NEKONČIACA STUDNICA ZÁŽITKOV. NIE VŽDY ALE VESELÝCH...

Ako aj vo štvrtok. Cesta X33-kou bola nezabudnuteľnou nielen vďaka slnku pečúcemu mi na chrbát zahalený v mikine. Nielen vďaka potu množiacemu sa pod mojím červeným rúškom. Nielen vďaka zápche okolo Molecky. Ale aj vďaka jednému špeciálnemu cestujúcemu.

Chlapík...

Chlapík. Štandardný emhádečkový bezdomovec (pardon za ten prívlastok, to len na dokreslenie situacie, obrazu a pachu). Akurát tento bol iný. Rozprával. Nahlas. Zvláštne a veľa. Hneď po nástupe sa prihovoril dcére. Tlieskal na ňu a pokrikoval. A hoci som mu nerozumela všetko, nebolo to miestami vôbec pekné. Hovoril o mne ako o prasati, dcére vravel, že ju má rád. Aj svojho psa, že má rád. Keď som si k dcére čupla, nech odpútam jej pozornosť, počula som ho, ako vraví, nech na mňa dcéra jebe, nech ma nepočúva. Tak som jej vysvetlila, že je to čudný ujo a že ho netreba počúvať. To ju uspokojilo a dala si šlofíka. Chvalabohu.
Lebo, to čo nasledovalo, nebolo nič príjemné. Chlapík vyziapoval na celý autobus rôzne veci. Polovica bola nezrozumiteľná. Ale čo sa dalo rozumieť nebolo bohviečo. Vyhrážky. Nadávky. Priznania? Kričal, že je bezdomovec, ktorý sedel 25 rokov za zabitie. Snáď to bol len pes, ktorý keď šteká nehryzie, ale ako matke s dieťaťom mi v tej chvíli nebolo všetko jedno. A myslím si, že som nebola jediná. Rúško na pol "žrde" bolo len bonus. Aj by som vystúpila, ale čas ma tlačil, aby som stihla syna vyzdvihnúť zo škôlky. Pokojne to volajme zlý "tajm menežment".

Celý autobus mlčal. Okrem neho. A ja sa tým ľuďom nečudujem. Slovne útočil na jedného pána, ktorý mal zrejme dostatok odvahy udržiavať s ním očný kontakt. Vyhražky typu: Keď ti najebem, už sa nepostavíš. A podobné šmakociny.

Prekvapivý zvrat

Pre mňa bolo ale najzaujímavejšie, ako sa k celej veci postavil vodič autobusu, ktorý s ním miestami aj komunikoval. Ale nie tak, akoby ste si mysleli, že by sa ho snažil upokojiť. Skôr ako s nejakým starým známym. Akoby ho už z iných jázd poznal. Keď mu nakoniec v zápche, otvoril dvere mimo zastávky, aby mu akože preukázal službu, lebo chlapík to mal namierené do Lidla, nech sa nezdržiava v zápche, ten pán, ktorému chcel náš hlavný hrdina "najebať", pristúpil bližšie k šoférovi a spýtal sa ho, prečo nezareagoval skôr, nevyhodil neprístojného cestujúceho, lebo veď ani rúško nemal poriadne, aj ohrozoval ostatných, dostal svojskú odpoveď. Autobusár naňho nakričal, že prečo sa prišiel sťažovať až teraz, keď je takpovediac po funuse. Že to mal riešiť VTEDY, keď tam ten náš hlavný hrdina oné neprístojnosti robil!!! A že on nevidel, žeby nemal rúško... A asi ani nič iné. Ako sa mu vešal na tyč autobusu a robil na nej zdvihy, nepočul tie nadávky a iné kvetnaté vyjadrenia 🤔🤷🏻‍♀️ Nakoniec z neho vypadlo, že on ho SÁM OD SEBA vyhodiť nemôže a potrebuje najprv počuť sťažnosť od iných cestujúcich... Ja neviem. Vy by ste sa šli sťažovať na chlapíka, ktorý stojí hneď v uličke cestou k vodičovi a ktorý sa vám vyhráža, že vám takú prifári, že sa už nepostavíte? No ja nie. A môžete ma mať za zbabelú alebo alibistickú, ale Ja som nenašla v sebe dosť odvahy ani na to, aby som chlapíka nahrala, aby ho eventuálne mohli neskôr identifikovať. Alebo čo. Ako bonus nám vodič oznámil, že preto ho pustil z autobusu skôr, aby nám toľko nesmrdel. Čo je ironické, lebo vďaka rúškam, bol jeho telesný odor najmenším problémom... Nuž ja neviem, čo by ste robili vy? Stalo sa vám niečo také? Má niektorá radu, čo robiť v takej situácii?

Už dva roky (and still counting) mi robí spoločnosť na ceste životom toto škvŕňa, ktoré vlastne nikdy škvŕňa nebolo, lebo s pôrodnou hmotnosťou 4190 gramov spravila škvrnu vcelku riadnu 😅...
Ale iné som chcela. Chcela som povedať, že keby mi niekto dal euro za každý raz, čo som počula, alebo Ja sama povedala: "DRUHÉ DIEŤA", tak by som tento rok už nepotrebovala žiadny rodičovský príspevok. Lebo toto slovné spojenie sa dá aplikovať na všetky témy, životné obdobia a výchovné zlyhania🙈. A o najviac používanej vete v rodičovstve ani nehovoriac!
KAŽDÉ DIEŤA JE INÉ... Hold, aj ja som sa už neraz presvedčila. Niekedy vtipným inokedy menej vtipným spôsobom. Ale stále ma to baví, zisťovať v čom sa tí moji dvaja exoti líšia a v čom sa naopak podobajú akoby ich JEDNA MATER MALA. Zabudla som ešte na nejaké otrepané slovné spojenie?
Aha, asi že DETI SÚ NAJVÄČŠIA LÁSKA... A ešte nezabudnime ani na DETI MA TOHO TOĽKO NAUČILI. A tiež ešte DETI SÚ NAŠÍM ZRKADLOM. A v neposlednom rade DETI SÚ AKO ŠPONGIA! 😁 Tak To všetko samozrejme platí tiež, veď nie som horšia ako iné. A ešte ako bonus hashtag Loveyoutothemoonandback alebo ako ja hovorievam Lubimichodtaltoazdonemlatom!
Ale inak, tá narodeninová TORTA mohla byť pokojne aj moja, však? (Niežeby som potrebovala viac sacharidov do života...)
Veď aj ja som cez víkend oslavovala. Druhé narodeniny zrodenia dvojmatky Dominiky. Pre niekoho nič, pre mňa všetko. Mať dcéru, to som vždy chcela. Ale ironicky, keď som objavila dve paličky na teste a vytriezvela som (no veď som to nevedela dovtedy...), poticho sa mi zachcelo druhého chlapca. Veď už viem, čo kde potiahnuť, ako sa zahrať, čo kresliť... Dlho som lekárovi neverila, že predsa tam niekde nie je skrytý pipík. Ale nebol! A ja som dnes za to vďačná najviac na svete. Aj keď sa toho miestami desím, že mám doma budúcu ženu, zároveň som na ňu už teraz hrdá💪.
Sedím na posteli a vedľa mňa leží v srdiečkovom "pymažu" dáma z fotky. Vlani o takomto čase to bola odrastená meňavka a rok predtým jednodňový novorodenec so silným sacím reflexom a perfektne okrúhlou hlavou. Akoby som ju ani cez ten malý otvor nevytlačila. V porovnaní s vesmírom je čas, ktorý ubehol, prd makový (akoby Karol povedal. Ja by som aj iné...), ale pre ňu je to polovica života. A veru aj ho berie riadne z rýchlika. Posadenie, lozenie, prvé kroky, prvé zdolané schody, očkovania, prvé kúsky jedla blw(acou) metódou, prvé prespaté celé noci, prvé slová, prvé holé vety, prvé rozvité vety, druhé rozvité vety, tretie rozvité vety....ehm, prvé hádky s bratom, druhé bitky s bratom, prvé provokácie brata, prvé vymyšľance, tretie hody hračiek o zem, prvé objatia, prvé ľúbim ťa... och... toľko je toho, že mi na to ani internety nevystačia... Idem ju radšej pobozkať a dať si na naše zdravie prosečko. ŽIVIO

JE EŠTE NEJAKÁ MATKA NA INTERNETOCH, KTORÁ NEDALA PRÍSPEVOK K SVETOVÉMU TÝŽDŇU DOJČENIA?? (#svetovytyzdendojcenia) Aha, ešte Ja😅. Tak ale, to musím napraviť... Lebo, keď už mám raz blog o materstve, tak tému kojenia nesmiem opomenúť. (Ja viem, kojenie je čechizmus, ale sorry not sorry, mne sa slovo dojčenie nepáči a MY SPACE, MY RULEZ) Veď som na ňu v podstate odborník. (Ibažeby nie!) Takže milé matky, kojte!

(Alebo nekojte.) Nejdem vám tu teraz dávať rozumy. Sama som si počas doterajšieho života prešla rôznymi fázami a názormi. Ehm.

*Kým som nemala deti, kojenie ma nezaujímalo. Sesterka sem-tam predo mnou kojila a to je asi tak všetko, čo som vtedy k tejto téme vedela podotknúť.

*Keď som čakala prvé dieťa, už som kojenie registrovala. Ale mala som aj všelijaké silácke reči a názory... Napriklad, že Ja proste kojiť budem, lebo sa mi nebude chcieť sterilizovať fľaše (tak sa aj stalo)... Alebo, že Ja budem kojiť maximálne pol roka, veď potom decko začne už prijímať normálnu potravu... (Tak sa aj nestalo! Prvú časť výroku som pretiahla o rok a druhú syn evidentne nepochopil, lebo v pol roku bol ešte na hony vzdialený od príjmu normálnej stravy, aby už mlieko nepotreboval).

*Smiala som sa matkám, čo koja dlho. Dokonca sme s mužom vymysleli iniciatívu DDD - tzv. Dojčenie Do Dôchodku (ale podmienkou by bolo dojčenie do dôchodku dieťaťa🙈... No ale uznajte, trochu vtipné to je). Dnes sa už nesmejem. Viem to pochopiť a dokonca to skôr obdivujem. Tak dlho vydržať! Hoci pre mňa toto nebola cesta. Priznávam, ani jedno z mojich detí sa neodstavilo samo. Obom som pomohla. Obom približne v roku a pol. Obe napriek tomu, čo som im "urobila", nesmierne milujem. Obe sú zdravé a prospievajú (-len mojej psychike niekedy neprospievajú... ale to je téma na iný Svetový deň či týždeň).

*Odsudzovala som matky, ktoré nekojili. Ale nemať mlieko a počúvať celé dni, ako dieťa plače, pretože je hladné, asi nepridá žiadnej matke k lepšej psychike v šestonedelí a verím tomu, že aj stres robí s laktáciou svoje. Ja viem, že na mamile píšu, že môže kojiť každá, ale asi tam už nepíšu, že za akú cenu. Lebo niekedy asi "vydržaj pianír" heslo proste nezaberie a pianírka nevydrží.

Ale to z nej horšiu matku nerobí. Doteraz sa mi niekedy zdá, že to matka vzdala priskoro alebo, že sa dosť nesnažila, ALE nebola som u nej doma, nežila som jej trápenia a hlavne sa na to dívam optikou ženy, ktorá si musela odstriekavať mlieko v sprche, lebo ho mala tak veľa. Takže sa snažím NESÚDIŤ. A keď o tom mamička sama nezačne hovoriť, ani sa na to nepýtam. Lebo inak... aj otázka: "Kojíš?" sa stala akousi konverzačnou záležitosťou, pričom ide jednak o mimoriadne intímnu činnosť medzi matkou a jej dieťaťom a dvojak, nemáme ani tušenie, čím si tá žena prešla.

*Kojenie na verejnosti nebol môj šialok mlieka! Určite je prirodzené jesť, ale pri tom stravovaní sa nemusí nikto dívať na môj prsník. To bolo moje zmýšľanie pri prvom dieťati. Pri druhom mi už bolo jedno, aj keby ma videl pri tom trebárs Matovič (nehľadajte v tom politické preferencie... nevolila som ho). Ale zase som sa nepretŕčala s odhaleným prsom pred parlamentom, aby som to docielila. Takže, ak bolo dieťa hladné, dostalo najesť. Aj vonku. Diskrétne. S láskou.

A asi to je pointa. Robme veci s láskou. S nervami, so smiechom, potichu, schované, odhalené, krátko, dlho, s umelým mliekom, prirodzene, s mierou, do extrému, ale s LÁSKOU.

K3DY BUD3 TR3TI3??? V živote matky sú otázky, ktoré nikdy neomrzia a asi ani nikdy neprestanú. (Možno o nich spravím mini seriál, mi tak práve napadlo. Tak toto berte ako nultý skúšobný diel)

Ozaj mi ešte takpovediac nevychladla maternica po prvom pôrode a už sa ma kadekto pýtal na ďalšie dieťa. Ten zo žartu, tá uštipačne iná len zo zvedavosti. "Chceli by sme dve deti, tak uvidíme. Snáď sa nám podarí aj druhé ešte v rámci jednej materskej, nech medzi nimi nie je veľký vekový rozdiel." Podarilo sa. A zrazu všetci (česť vynimkám) tí, ktorým sme odpovedali niečo v zmysle - viď vyššie.... dostali syndróm rybičky Dory a zabudli, že sa už kedysi niečo podobné pýtali, že sme im už odpovedali a že sme v odpovedi použili čislovku DVA.🤷🏻‍♀️

Akože Ja som veľmi vtipná  a mám v talóne hneď niekoľko humorne ladených odpovedí, ale niekedy ma to ozaj trochu otravuje. Koľko detí je už dosť detí? Kedy sa to ľudia prestanú pýtať? Kedy nastane zlom a začnú sa pýtať: A ozaj si to chcete nechať? Veď už máte XY (dosaďte si) detí?! - Lebo to je asi rovnako na mieste otázka ako prvý variant. Či?

A páči sa mi aj neodbytnosť pýtajúcich sa. My: Už sme s deťmi skončili. Oni: (hihi) Nikdy nehovorte nikdy... Kde v tej našej vete zaznelo nikdy? Ale ak o tom môžeme my dvaja s manželom svojprávne rozhodnúť (čo zatiaľ môžeme), tak si už ďalšie dieťa neprosíme. Ale iní nech sa pokojne MILUJÚ A MNOŽIA, čo im hrdlo ráči (teda, hrdlo nie je ten správny orgán však áno, ale chápeme sa).

Ani ja sama nie som bez viny a tu a teraz prosím o odpustenie všetkých, ktorých som sa to pred rokmi netaktne v naivnej nevedomosti vypytovala. Už to nerobím, mám čo robiť s ne/odpovedaním. Sú situácie a ľudia, s ktorými je to ok, ale vtedy sa vlastne ani pýtať netreba a rozhovor tak nejak sám vyplynie....do onoho bez/detného cieľa.

Akože zas, na jednej strane to tým ľuďom nemôžem zazlievať, lebo s mužom robíme ozaj pekné deti a ešte aj tie požičané mi mimoriadne pristanú (viď foto s blatlancom našich dvoch bzdôch), ale niekedy je ozaj MLČETI ZLATO. Hm? Lebo ak je toto jediná "small talk" téma, tak asi radšej neveďme žiaden small talk, či?

KTO JE FRAJER V NOCI, NECH JE AJ CEZ DEŇ! Toto heslo som sa kedysi po prehýrenej noci snažila aplikovať na seba aj okolie… Samozrejme vo veku začínajúcom na číslovku 2 to bolo podstatne jednoduchšie. Dnes je môj vzťah s prvou vetou aktuálneho príspevku viacmenej platonický. Ehm. Ale tak vzhľadom na prázdninový režim si jeden deň hýrenia plus deň „ležania pod malinami“ snáď môžem dopriať, či?

Streda ráno sa začala ako každé iné ráno u babky. Vlastne vôbec nie! Ráno ma miesto detí, zobudil budík a ešte kým zvyšok domu spal, spravila som si rannú hygienu. Potom som zobudila babku, potom sa postupne zobudili deti. Dali si raňajky. Ja som si dala tvár na ksicht. Pohojdala som deti, pojašila sa s nimi. Rozlúčila sa s nimi. Sľúbila im kinderko (dont judge me. Thanks) a rozbehla sa pešo ku krstnej po cheesecake na tajnú narodeninovú party.

Asi po 200 metroch šmatľavého behu, počas ktorého som si musela pridŕžať prsia, aby sme si navzájom nespôsobili ujmu, som usúdila, že rýchla chôdza bude istejšia. Počas nej som zistila, že mi je čudné ponáhľať sa bez detí. U krstnej som prevzala cake na secret B-day party, zavolala si taxík a dve minúty pred odchodom vlaku som docupitala (hahaha) na stanicu. Dychčiac v rúšku som zistila, že mi slovenské železnice dopriali 25-minútový časový bonus na vlastné myšlienky a jeden telefonát s mankou. Vo vlaku som zistila, že mi v Office shoes zas dopriali miesto nových šľapiek bonus v podobe vrátenia peňazí () a na stanici v Bratislave som zistila, že autobusy odtiaľ odchádzajú na čas (takže to večné meškanie 32-ky sa udeje evidentne niekde inde). S dvoma prestupmi a plným mechúrom som dorazila k nám. Zašla som ku krajčírke, do chladničky (s cheesecakeom), na záchod a na obed (presne v tomto poradí). Po obede som dala zase krajčírku (vyzdvihnutie už skrátenej sukne, zakúpenej deň predtým v sekáči, na párty), záchod, stiahnutie appky Bolt a sprchu. Potom som sa navliekla do outfitu, pobalila saky paky, dar pre oslávenkyňu a vybrala sa k taxíku. Na chodbe som zistila, že koláč zostal v chladničke. Zložila som saky paky, dar, kabelku, vrátila sa poň, naložila saky paky do výťahu a nasadla do auta.

V aute som zistila, že saky a paky síce mám, ale dar zostal na chodbe. Nevadí, hlavne, že mám kozmetický kufrík a šofér nejazdí príliš divoko, takže dať si novú vrstvy maskary nie je masaker. A ako bonus po krátkej geografickej výmene informácií s taxikárom, ktorý mal evidentný prízvuk, si dávame malé maďarské jazykové okienko. Vystúpim z auta, v ktorom som nič nezabudla! Som na seba hrdá. Na párty zisťujem, že som zabudla kúpiť tie kinderká. Kamoši mi venujú ich jedno posledné. (Časť večera, kde pijeme, jeme a kecáme skrátim, lebo veď načo a určite si viete predstaviť, ako to prebiehalo. Bola som veselá a vtipná a všetci, čo ma dovtedy nepoznali, sa tešili, že ma spoznali #skromne.) 

Ako to nakoniec skončilo? Bude to mať happy end? Dozvieš sa na mojom blogu kari-matka.blog

Káč, káč, kačena... nasypem ti jačmeňa... Ako dobre, že pre blízke stretnutia tretieho druhu s prírodou netreba chodiť ďaleko. Takto blízko sa napríklad dostanete ku kačkám na bratislavskej Kuchajde. Akurát sa tam musíte aj fyzicky človek dostaviť... Však áno?! A ako to u mňa býva zvykom, Dominika mieni, plynutie času mení... ehm. 

Nasledujúci harmonogram vám môže poslúžiť ako prípadová štúdia, podľa ktorej si viete ke-dy-koľ-vek zabezpečiť vlastné hodinové meškanie. Užívajte tieto informácie s rozumom! 🙂

6:44 - Zvoní budík prvýkrát. Ležím ďalej

6:54 - Zvoní budík druhýkrát, stále ležím ďalej.

7:04 - Zvoní budík tretíkrát, ležím a divam sa na muža, ktorý povedal, že ide skoro do práce a nevie zobrať syna do škôlky. Pýtam sa či zaspal. Vraví, že nie.

7:28 - Muž berie Karola do škôlky.

7:28,5 - Budí sa druhorodená.

7:42 - Vyliezame z postele, že uvaríme "polu" čítaj spolu kašu

8:00 - Jeme kašu.

8:23 - Umývame si zuby. Ja v kúpeľni. Táňa v obývačke.

8:34 - Prezlečená z pyžama a vykakaná dávam umývať riad.

8:44 - Táňa pozerá Olafa, ja Instagram. Idem dať prať.

8:47 - Táňa zapína práčku.

8:49 - Nachádzam v spálni odevy, ktoré som chcela dať prať.

8:52 - Idem variť.

9:20 - Balím veci na stretko, kam máme doraziť 10:30.

9:27 - Upratujem kočík.

9:36 - Vyberám nám outfity do mesta.

9:47 - Doprala práčka. Vyberám šaty do lavóra a idem si umyť vlasy.

9:50 - Šípim, že budem meškať... (mohla by som dať plurál, lebo Táňa to tiež nestihne, ale je v tom nevinne)

10:00 - Zisťujem, že vybratý aufit pre mamu nie je okej. Volím plán B.

10:03 - Rýchlo si kreslím tvár. Táňa sedí v pymažu (čítaj pyžamo) v kočíku a kričína mňa, ze sa chce kočikovať.

10:10 - Fénujem si vlasy aspoň na oko.

10:13 - Obliekam Táňu.

10:20 - Hľadám Táninu bábiku po byte a nadávam.

10:24 - Nachádzam bábiku. Stále nadávam.

10:28 - Zamykám dvere a volám výťah.

10:43 - Nastupujem na X33-ku.

10:52 - Stojím v autobuse. Autobus stojí v zápche.

11:03 - Vystupujeme na Šafárikovom námestí. Bežíme cez cestu.

11:05 - Nastupujeme na električku č.4 smer Zlaté piesky.

11:06 - 11:12 - si utieram pot z čela.

11:24 - Prichádzam na miesto určenia. Už nenadávam. Teším sa, že ich vidím. Ani ony nenadávajú. Asi sa tiež tešia, že ma vidia.

V stredu som sa bola bicyklovať. Ale najprv sme poriadne zmokli. A ešte predtým som zabudla u babky plienky. Taký deň to bol... Ale pekne po poriadku.

Streda. Prší. Miestami leje. Sme u babky a vyberieme sa na návštevu k mojej krstnej. Ideme pešo. Teda druhorodená má svoj 4-kolesový dopravný prostriedok na matkovský pohon. Gumáky zostali v Bratislave. Ideme do Pepca, či náhodou nemajú gumáky. Nemajú. Zmokneme. Ako sviňa. U krstnej zistím, že plienky a nejaké náhradné odevy ostali u svokrovcov. Fénujem prvorodenému tepláky. On zatiaľ zabalený v deke obeduje hŕstkovú polievku od krstnej. (Pozn. Aj jeho sestra dostala najesť, nebojte) Aj ja som dostala najesť. Dostanem čokokávu. Druhorodená kočík. Karol vláčika Tomáša (-pardon to skloňovanie). Uspím Táňu a krstný mi pripraví krstnej bicykel. Musím ísť po plienky a nejaké odevy. Leje. Ja vyzerám hentak (viď fotka). Dážď mi drbe do tváre a ja sa smejem. Nie cez slzy. Naozaj. Je to sranda. Už som sa dávno nebicyklovala. A už vôbec nie v daždi.

Taký deň to bol.

Keby sa mi to stalo vlani, iba by som nadávala. Keby sa mi to stalo v nedeľu, tiež by som nadávala. Ale stalo sa mi to v stredu a už sa viem aj na takom dni smiať.... Niekedy asi potrebujeme zažiť niečo smutné (o tom možno štvrtok...), aby sme sa vedeli zasmiať aj na niečom, čo je hodné nasratia.

16.5. 2015! Deň, kedy sme sa rozbehli do manželského života. Mali sme za sebou 10-ročný tréningový plán, tak sme vedeli, že pôjde o beh na dlhú trať. Mysleli sme si, že nás nemá čo prekvapiť... Ha!😅

Až samotný pretek nám ukázal, že ide o beh cezpoľný s riadnym prevýšením, plný prekážok, slepých uličiek, nečakaných ľudských nástrah, skúšok charakteru a bežci sa napriek obranným mechanizmom nevyhnú zraneniam...

Ale možno práve vďaka tomu, že nejde o rovnú dráhu, na ktorej hneď vidno cieľ a všetky prekážky, je bežecká trasa plná neuveriteľných výhľadov, dychberúcich momentov, čarovných zastávok a veselých zakopnutí😅

Ešte stále sme len na prvom checkpointe, ale už nemáme (až taký) strach, čo bude za ďalším rohom. Spolu sme silnejší, pofúkame si boliestky, ale ak treba, pichneme do nich palicou, aby sme sa prebrali so sebaklamu a vedeli, síce obviazaní, bežať ďalej! Niekedy môže nastať pocit, že bežíme sami a už to chceme vzdať, ale potom sa zrazu objaví Ten s naším číslom pred nami a potiahne nás ďalej. Vytiahne nás z bahna, aby sme potom my potisli jeho, keď dostane kŕč... A ták stále dopredu. Niekedy krokom, inokedy šprintom, občas sa zdá, že bez pohybu či dokonca cúvame, ale stále blízko seba. Až do cieľa? Verím, že áno. 😁 Veď aha, ako nám to spolu pristane. Aj keď dnes nie sme takí chudí, vlasov máme menej, aj tie šaty a obleky sme vymenili za tepláky a džínsy... Ale úsmevy nám stále zostali. A ja som za ne vďačná. A nevadí mi, ani keď sa nám pri tom behu na vyškerené zuby nalepia mušky... veď sú to bielkoviny😅❤

(Tento príspevok zaznamenal 16.5. úspech na mojich iných socialnych sieťach, tak som si ho chcela, aj keď s oneskorením, uložiť aj tu😇)

Karanténa posledných týždňov priniesla množstvo umytých okien, uprataných skríň, nervových zrútení, vypitých fliaš alkoholu a v neposlednom rade aj rovnaké množstvo nových handmade tvorcov! ALE POZOR! Buďte opatrní a rozmyslite si, do akých ručne robených projektov sa v karanténe pustíte! (Teda aj mimo nej, ale terazky je toto aktuálne…) Lebo z kreatívne stráveného predpoludnia sa šmahom ruky môže stať manuálne vyťažený DEŇ A POL! Neveríte? Uveríte.

Na čas strávený pri slanom ceste som si brúsila zuby už nejeden karanténny deň, ale vždy sa našlo čosi iné (viď odsek vyššie. Platí všetko okrem umytých okien, tie na mňa špinavo hľadia ďalej)… Až jedného pekného pondelka mi napadlo, že ani variť nemusím, aj ponožiek mám dosť opratých, aj záchod je v solídnom stave, ani rúru nebudem využívať na iné, tak prečo nie? Recept znel jasne, 3 hrnčeky múky, 2 hrnčeky soli a 1.5 hrnčeka vody. No len! Nie je hrnček ako hrnček. A ja som si tak predtým pomyslela, že nech je toho dosť, tak vezmem ten širší!!! Och. Aký omyl. Mala som mať za odmerku radšej tú fancy šálku na presíčko, do ktorej lejem deťom mlieko, lebo viac nevypijú. Akože viete, koľko bolo toho cesta??? TRI PLECHY… Ono aj to by bolo (skoro) v pohode, keby som jeden a pol plechu nemusela dopĺňať z vlastných kreatívnych zdrojov, lebo jedno dieťa sa po pár vykrojeniach radšej hralo, že robí ježka, pritom si pichlo si špáradlo do prsta, (Poznámka pod čiarou: Nebolo veľa krvi, naozaj) a potom si do cesta otlačalo legového Emeta či iné hračky, ktoré nemali potenciál stať sa odliatkami. A druhé malo najväčšiu zábavu z toho, že do svojho kúska cesta sypalo ďalšiu a ďalšiu (a ďalšiu) múku.

Korálky od Dominiky aj Náušky of the day

Tak si vravím dobre, spravím korálky. Lenže koľko korálok sa ti chce šúľať, keď vieš, že to nikto nosiť nebude? Predstavili ste si číslo? Tak ho teraz vynásobte aspoň tromi. Ale nevadí, vymodelujem si ku korálkam aj pár dizajnových náušničiek. Nápad za milión ozaj! Lebo len teraz zistíš o sebe, že máš chabú fantáziu a technické prevedenie „jak by smet“. Nuž čo, budeme sa tváriť , že to také raw, industriálne, asymetrické aj malo a chcelo byť. A stále máme len jeden plech v rúre a druhý na linke a tretí v nedohľadne… A ešte toľko cesta pred nami. Ale zaťala som sa, to cesto predsa nevyhodím! Veď som ho „hňácala“ vlastnými rukami, aj TEN prsteň som si kvôli nemu dala dole. Dokonca aj to dcerino cesto doj*bané pardon, vysušené od množstva múky, som masochisticky vodou prebrala k životu a vzniklo tak niekoľko hviezdičiek, srdiečok (čo snáď zužitkujem v decembri na strom) dva odtlačky detských rúk a ako bonus dva odtlačky detských uší (-čítate správne)… Hold, zúfalé situácie si vyžadujú zúfalé krycie manévre. A po „pouhých“ 4 hodinách som vybrala prvé plody našej práce (ehm teda zábavy).

A tá „echt“ zábavná časť ešte len mala prísť. Farbenie výtvorov. Najskôr prišli na rad opatrenia. A čo bolo potom? Dočítate sa v mojom článku na www.kari-matka.blog

A vám doma ako ide tvorenie s potmkami?😅

A vy ako jete pomaranče? U nás je to vždy riadny freestyle. Naposledy takto. V zelenej zimnej bunde. V apríli. A na vežičke. Na princeznú... Ale takto je to ok. A hlavne, v tejto bunde - HOCIČO.

Nepatrím k veľmi stylingovo-zameraným matkám... Ale táto bunda, ktorá práve na veži počas jedenia pomaranča, zrejme ukončila svoju sezónu WINTER 2019/2020 (ešte ju teda musím naposledy oprať, keďže som v piatok konečne odstránila z chodbového vešiaka zimné "stuff"), patrí k mojim srdcovkám💚. A preto, hoc je to možno trochu márnivé a ešte viac od veci a absolútne nečakané... Tento článok venujem JEJ!

Zelená bunda. Pre mňa nadčasový unisex kúsok. Získala si ma už pri prvom pohľade, keď mi ju manželova mama hrdo ukázala z kresla u nich doma, že: "Aha, čo som ulovila v sekáči." A veru, jej lov bol úspešný. Niekomu sa asi bude zdať trochu málo detská, inému zas, ani mi nič nenapadá, lebo je super (😅)... Ale pre moje detiská bola ideálna. Obom sadla ako riť na šerbeľ, respektíve odev na telo a ešte v nej aj mrte dobre vyzerali. Dokonca som oželela aj miernu nepraktickosť oproti overalom, keďže som musela navliecť NAJPRV gate a POTOM ešte aj bundu. A matky vedia, že mlaďatá z rodu homo sapiens sapiens sa vyznačujú nadmernou obratnosťou, silou odporovať a k tomu ešte mrštne uhýbať končatinami🙈 Ale, mne to za to stálo. Navyše vďaka dvom kusom, vyzerali menej neohrabane, ako deti v tomto velu v tých zimných mundúroch zvyknú. Ja som mala miesto "zombíkov", zelené drahokamy... V tej bunde si zažili zimné radovánky aj polotvrdé pády na studenú zem. Zahriala ich, keď bola zima do špiku kosti a svojou farbou osviežila i pochmúrne zimné dni (okej, tu som sa už opustila viac než je prípustné. #pardonprepacte😅).

Každopádne, k bunde mali pozitívny vzťah aj potomkovia. Lebo prvorodený najprv nechcel požičať kus odevu sestre a až keď si obľúbil svoj nový väčší model, uznal, že oblečkový smaragd (😅) môže prejsť na ďalšiu generáciu... A druhorodená, ako vidíte, používala bundu outdoor aj indoor, či ako podbradník.A ak vydrží tento kúsok takých 20 rokov bez toho, aby sa rozpadol, možno ho navlečiem raz aj na svoje vnúča 😁 (#vobecnepredbieham). 

Okej. Teraz sa mi tu prosím priznajte, že aj vy máte obdobný citový vzťah k nejakému kúsku vášho či detského kusu odevu, nech sa cítim trochu menej.. (doplňte si)

Asi takto nejako sa podľa mňa tváril nejeden človek, čo sa toho roku tešil na Pohoda festival. Ja som sa tak tvárila,  keď som zistila, že naši kamoši sa na konci mája brať nebudú. A verím, že podaktorí sa tvarili ešte horšie, keď zistili, že im zrušili lety, dovolenky, stretnutia, koncerty, festivaly (ja stále verím v augustový Grape festival 🤞)... ale aj rôzne vyšetrenia, ktoré by mohli objasniť zopár otázok či neistôt, zákroky, ktoré by niekoho zbavili bolesti a iné. Ale napríklad naproti tomu, nám naša pedriatička volala, že oné, očkovať už sa znova móže a že ak je druhorodená fit, sme očakávaní. No veruže neviem, či je fit. Tak som zatiaľ dala ďalší odklad (nie, nebudem jej miesto očkovania dávať Savo na raňajky, doterajšie vakcíny má absolvované, akurát jedna jesenná, sa nám pre neustále sople a kašle poposúvala do jari...). Ťažko byť v takejto situácii prorokom, však áno🤷🏻‍♀️

Korona a s vírusom spojené opatrenia zasiahli do našich životov s rôznou intenzitou. Je to nepríjemné, obmedzujúce, človek je na nervy, nasratý, smutný, neistý, nevie, z čoho bude ďalší mesiac žiť, ako sa znova postaví na nohy... Ale tento človek stále žije! A je zavretý s parádnymi vymoženosťami dnešnej doby. Onehdá som videla vtip v hlavnej úlohe s Nokiou 3310, že čo by sme robili, keby sa toto dialo v časoch, keď 3310-na bola najväčším hitom na trhu?!🙈 Aj vás striaslo pri predstave, koľkokrát by ste hrali Snake-a či Space Impact? Alebo ako dlho by vám trvalo pochopiť tú hru s fazuľkami? (už neviem, ako sa volala)

A ja zájdem v čase ešte hlbšie. Ako by sme to asi prežívali, keby sme sa pre naše vierovyznanie, národnosť, politickú prislušnosť, vzdelanie či rodinné pomery museli skrývať na povalách, v garážach, špajzách, pivniciach bez vody, elektriny, čistých šiat, so stratou akejkoľvek dôstojnosti, plní strachu, čo sa stane, ak nás nájdu? Viem, že teraz pletiem hrušky s jablkami, ale keďže aktuálne ako bonus čítam knihu Mengeleho dievča, myslím na to ešte viac ako inokedy. Lebo síce nemôžeme robiť veľa vecí a sú nariadenia, ktoré nás otravujú a rúška, v ktorých sa nám horšie dýcha, ale STÁLE sme v POHODE,  či?

O potrebe psychohygieny a socializácie som už písala v rôznej forme nejedenkrát. Ale, keďže vieme, ako to väčšinou s matkami na rodičovskej dovolenke chodí (pozn. autorky: mám na mysli zabúdanie a celkovú takzvanú materskú demenciu), nie je na škodu si niektoré veci zopakovať, prípadne iné, pre niekoho samozrejmé fakty, ozrejmiť. Lebo matka je miestami veľmi jednoduchý živočích, ktorý aj keď si vypne väčšinu doplnkových funkcií, stále sa dokáže spoľahlivo postarať o svoje mláďatá, či partnera podobného živočíšneho druhu (lebo je nám jasné, že muži sú trochu iné zvieratká ako ženy... Samozrejme, pri partneroch rovnakého pohlavia hovoríme aj o rovnakom živočíšnom druhu). Ale ako to dokázať bez prípadnej ujmy na zdraví? Ponúkam niekoľko tipov, ktoré sa vám hlavne v týchto dňoch môžu hodiť...

1. Socializujte sa

Áno, treba sa kontaktovať (osobne či online) s osobami rovnakého živočíšneho druhu aj s ich mláďatami či bez. Má to mnoho pozitívnych účinkov nielen na pleť matky. 

2. Venčite sa

Ak to tak matka cíti a je nastavená na potrebu osobného priestoru mimo priestoru spoločného obydlia, mala by tak činiť. Výber je za ideálnych podmienok pestrý. Môže to byť kino s kamoškou, káva/víno s druhou kamoškou, stretnutie akčných žien s ďalšou kamoškou, cvičenie s inými, aj neznámymi ženami (z ktorých sa časom tiež stanú kamošky), či len osamotené nakupovanie bez príveskov lásky. 

3. Doprajte si priestor pre seba

Tu myslím aktivity, na ktoré nemusíte opúšťať priestor spoločnej domácnosti, len opustíte priestor, v ktorom sa vyskytujú mláďatá a partner. Napríklad sa zavriete v kúpeľni a doprajete si homemade spa, alebo si tam vtrepete karimatku a zacvičíte si, alebo sa zavriete na záchode a počítate si dlho odkladanú knihu, alebo sa zavriete do spálne a premýšľate (rozumej spíte), a iné.

4. Venujte si „mikropsychohygienu“

ALE... čo v prípade, že ani jedna z vyššie uvedených možností nie je možná a vy aj tak chcete vykonať, nazvime to „mikropsychohygienu“??? Napríklad, keď  sú deti už týždeň choré a vy sa neviete nikam pohnúť bez nich, lebo si vyžadujú vašu prítomnosť. Nebojte sa, nie je všetko stratené, len je otázne, či ste preto niečo ochotné obetovať. Tento bod je vhodný najmä pre matky, ktoré majú „v paži“ alebo majú takpovediac „gule“. Necháte totiž deťom VOĽNÚ RUKU!  Verím, že už máte akú-takú predstavu, čo mám na mysli, ale to by som nebola Ja, keby som vám neuviedla aj pár príkladov zo života:

Príklad číslo 1 - Tohto sa zbavím hneď v úvode, lebo aspoň rozdelím čitateľky na tie, ktoré to už spravili tiež a na tie, ktoré pohorším a prestanú čítať ďalej. Televízor. Zapnete dieťaťu nejakú rozprávku a ak je na to stavané a zaujme ho vybraný program, máte čas pre seba. Alebo pre riad, prach či šatstvo. Podľa potreby. Samozrejme, nenechávame televízor zapnutý celý deň a je to hlavne animácia pre staršie z dvojice mojich detí. To mladšie to jednak ešte veľmi nezaujíma a dvojak, mama zásadne robí niečo zaujímavejšie. Na druhorodenú preto idem aj rôznymi sofistikovanejšími metódami.

Príklad číslo 2 - Druhorodená mi chce intenzívne pri všetkom asistovať, ale hoci jej to obvykle dovolím, sú chvíle, keď si počas dňa chcem ukrojiť chvíľu pre seba (áno, viem, čas spánku by mi mohol stačiť, ale tak vám poviem, niekedy tie deti aj NESPIA! A inokedy pre zmenu spí aj MATKA...). Takže s jeden a pol ročnou dcérou mám viaceré možnosti. Prvou sú dva poháre a trocha vody. Dosť na to, aby mohla prelievať, nie dosť na to, aby nás vytopila. Podľa miery šikovnosti získam čas od 7 do 15 minút. Potom ale treba počítať s následkami. To jest, treba to dieťa väčšinou od hlavy po päty prezliecť do suchého. Hoci jej zvyknem podať aj utierku a ona si to po sebe ozaj utrie, odevu sa kvapalina zväčša nevyhne.

Príklad číslo 3 - Menej mokré, ale rovnako zábavné sú aj Pampers vlhčené utierky. Respektíve ich vyťahovanie z obalu. Aj tu máte k dobru viacero minút, v závislosti od toho, či máte plný alebo poloprázdny balík. A ešte to závisí od toho, či utierky ešte ďalej využíva na utieranie seba či nábytku. Výhoda je, že už aj Pampers robí verziu Pure, čiže je to iba voda a vďaka tomu uzatvárateľnému obalu môžem nepoškodené utierky vrátiť späť dnu. (Viem, že to nie je najviac eko alternatíva, ale zas, minule som čítala, že ak si výrobky onej značky kúpite v „deemke“, oni zato poskytnú mini-pidi plienky predčasne narodeným deťom. Tak mám aspoň menšie výčitky svedomia, že som príliš pohodlná na prateľné utierky...).

Príklad č. 4 -  Jedlo. Alternatív je tiež mnoho, fantázii, chuti a výberu sa medze nekladú - teda, kladie ich matka, ktorá rozhodne, čo dieťaťu poskytne. U nás sú veľmi obľúbené jablká, čučoriedky a tyčinky (či už špaldová alebo obyčajná verzia). Akurát má druhorodená oproti jej bratovi oveľa vyššiu rýchlosť konzumácie, takže treba zvážiť, či príprava a podanie jedla sa vôbec vyrovná času strávenému pri jeho požívaní. V preklade, či to nebudete dlhšie chystať, ako to dieťa bude jesť, a tým pádom ste čas nezískali, ale práve stratili. Ale, napríklad, mne to obvykle stačí na to, aby som si nakreslila aspoň obočie a obalila pigmentom riasy. A tu som úplne pekne premostila k bodu číslo 5.

Príklad číslo 5 - Predmety, ktoré štandardne deťom do ruky nepatria! Samozrejme, nemám na mysli vidličky, nože či iné život ohrozujúce veci z našej domácnosti. Ale, napríklad, niektoré matkine šminky, štetce, ovládače, peňaženky či vložky tiež môžu urobiť mame ohromnú službu, keď chce v pokoji vykonať potrebu, vytriediť si šuflíky, lebo hľadá zapatrošený rodný list, alebo len tak sedieť a komentovať posty virtuálnych kamiek... Samozrejme, všetko s mierou a niektoré predmety je lepšie predtým pripraviť na nájazd dieťaťa (napríklad, ak nemáte pre dieťa vopred vyradenú peňaženku na tieto účely, treba si z tej svojej odstrániť skutočne hodnotné valuty, lebo dieťa trhá rýchlejšie, ako sa menia výmenné kurzy).

A v neposlednom rade netreba zabudnúť na fakt, že „Matka mieni, dieťa mení“ a hoci si pripravíte najrafinovanejšie animačné zábavky, nakoniec sa toho dieťaťa nezbavíte ani na minútu, lebo má práve taký deň. A inokedy mu stačí nájsť na zemi ponožku a bude sa ju snažiť 8 minút navliecť na nohu. Preto musíte byť flexibilná a pripravená na akúkoľvek alternatívu. Držím vám palce!

----------

Tento článok vyšiel s podporou Pampers

Asi ste si už mysleli, že som sa prvým kolom dobrých rád, na ktoré sa ma síce nikto nepýtal, ale som na svojej stránke a tu si môžem písať, čo Ja chcem, vyčerpala, nebojte sa, nejaká rada, dve sa vždy nájde. A hlavne, na túto druhú časť som dostala vyslovenú požiadavku od vás. Presnejšie od jednej z vás. A to už niečo znamená. A preto, nech sa páči, druhé kolo je tu a tentoraz to bude hlavne o fyzickej zdatnosti!

1. Drepy – drepy- drepy!

Že vy tu nie ste na to, aby ste u mňa čítali cvičiace tipy a triky? Že na to vám stačí Facebook Fitmamy? Tak moje zlaté, ste na omyle, lebo, aj Ja, taká vetchá telesná schránka, môžem mať pre vás radu nad zlato. Síce nie je tak úplne z mojej hlavy, ale sama som si ju otestovala v praxi, tak si myslím, že môžem túto informáciu šíriť v dobrom duchu ďalej. Samozrejme ale ďakujem Vlaďke z BellyKick, že mi ju svojho času poradila ako prvá. Drepy sú super cvik na zadok, to vie asi skoro každá z nás. A určite mnohé poznáme viaceré variácie tohto cviku, ktorý počas tréningov nejedna z nás aj aplikovala na svoje rite a stehná. Ale teraz nejdem rozoberať drepy v posilke či telocvični alebo na karimatke (haha…), teraz mi ide o drepy pri úplne iných činnostiach. Počas bežného mamičkovského dňa doma či vonku. Začnite drepovať miesto klasického zohnutia! Táto rada je doslova nad zlato respektíve nad diastázu… lebo práve pri diastáze by sme si veľmi nemali namáhať priame brušné svaly, ktoré sa od seba vzdialili a klasickým zohýnaním im viac uškodíme, ako pomôžeme. ALE, ak sa pri napĺňaní umývačky, práčky, zbieraní hračiek, šatstva či detí zo zeme, naučíme zohnúť prostredníctvom drepov, rozhodne to nebude na škodu. Nezabudnite na to ani v exteriéri. Napríklad pri hojdaní dieťaťa na takej tej dvojramennej hojdačke, kde je raz hore jedno dieťa, raz druhé (respektíve, raz je hore mama, raz je v drepe mama…). Prípadne, ak sa už zohnúť musíte, lebo detská postieľka a iné… tak pri tom zdvihnite jednu nohu. Zapoja sa úplne iné svaly, ako v prípade, ak zostanú na zemi obe nohy. Viem, že sa mi to už mudruje, keď som bola sama poučená. Ale ja chcem, aby to vedelo čo najviac matiek, lebo mnohé ani netušia, že diastázu majú a ak aj nemajú, aspoň si takto nenápadne krok za krokom, pardon drep za drepom budujú pevnejšie pozadie a stehienka. A napríklad, ja som už dostala aj prvý kompliment od manžela! Od januára síce nerobím len „umývačkové drepy“, ale ani na ne som nezanevrela.

2. Nohy sú nové ruky

Hoci drepovanie je výhodné nielen pre matkinu diastázu, zadnicu či chrbticu, nie vždy sa matke drepovať chce. Respektíve, sú dni, kedy matke či deťom stále niečo padá z rúk, zo stola, z prebaľovacieho pultu a zakaždým sa matke nemusí chcieť zísť úplne k zemi  napríklad pre jednu ogrcanú plienku. A preto milé dámy, začnite aplikovať nasledovnú dobrú radu: Nohy sú vaše predĺžené ruky!  

Ako ich využiť v praxi a akú pol radu mám pre tehotné? Klikni si na kari-matka.blog