Hneváš sa? Uisťovanie

 Bol raz jeden urazený dom... Žartujem, korene toho určite siahajú oveľa hlbšie, než ten jeden dom. Vraj sa v každej rodine musí narodiť tá jedna dcéra, ktorá ponesie všetky generačné traumy, pozbiera sa z toho a pretne celý ten cirkus. Neviem kto je autorom ale celkom to na mňa sedí. Ba! Je to o mne. Mojim najväčším životným cieľom bolo vyplieniť pliagu z detstva vo forme naučeného správania aby sa nedostala k mojim deťom. Prvým krokom bolo uvedomenie si, druhým terapia a tretím krokom neustála práca nad sebou aby deti videli, že ich mama je šťastná a nemuseli znášať to čo ja. Obyčajná evolúcia človeka to čo robí skoro každý rodič, nič extra.

Už som veľakrát písala o mojich skúsenostiach z detstva, preto to nechcem znovu vyťahovať. Keď na to myslím, už necítim bolesť, necítim krivdu a dokonca smelo môžem povedať, že sa necítim nijak urazene ani že mám traumu. Telo si traumu pamätá a hlava si s ňou poradila. Zostane to so mnou dokonca života ako jazva na lakti. Nemám potrebu, aby mi svet niečo vrátil. Som hrdá na to kam som to dotiahla. Tvrdo som na tom pracovala a  nikdy sa nevzdávala. Niektorým také veci, ktoré som pochopila po rokoch boli dané do vienka ale nezávidím! Všetkým to zo srdca prajem. Proste som na seba hrdá, pretože môj štart bol niekde úplne inde. 

Niečo z toho domu mi ale stále ostalo hoci v malej forme. Uisťovanie sa či daná osoba je v pohode, či som náhodou niečo zle nepovedala a podobne. Niekedy to bolo neustále a iritovalo to hlavne mojich partnerov. Rozmýšľala som odkiaľ to mám. Vďaka terapii mi to však netrvalo dlho. 

Pamätám si dosť bežný stav z detstva. Čakala som akú mama bude mať náladu. Chodila som pod dverami, vyzerala z okna analyzovala jej tempo chôdze. Keď som videla, že jej kroky sú rýchle a dosť udiera pätami a k tomu prudko máva lakťami okolo tela... Bolo lepšie urobiť niečo čo ju poteší, aby som si to nemusela vyžrať. Mala som niekoľko stratégií. Zametanie, umývanie riadu, žehlenie pretože robenie si domácich úloh prinášalo najmenší efekt. Zvyčajne to pomáhalo. Hlavne neprekážať, kúpiť pivo a cigarety. Horšie bolo, keď celá moja snaha bola preč, lebo mi to predavačka nechcela predať (no šok :D). To bola šou a krok s trieskajúcimi pätami bol znovu tu. Potom tu boli dni, keď som niečo urobila. Dala by som vám nejaký príklad, ale ako môžete vidieť nepamätám si tie malichernosti. Prečo? Dieťa si zvyčajne pamätá iba efekt. Bitku, krik, zákaz a podobne. Keď som však urobila niečo, čo nebolo podľa jej predstáv nasledovali TICHÉ DNI. Urazenie ctihodnosti. Niekto by povedal, že vždy lepšie, než bitka či ďalšia rozbitá hračka. Škoda, že takéto trestanie trvalo aj týždeň. Dokázala nereagovať toľké dni na naše prosíkanie. Snáď si užívala aspoň ten poriadok, ktorý som robila sama lebo inak nemal žiaden zmysel. Prosila som, aby nám prepáčila hoci som často nevedela čo. Pamätám si vetu „mamka ja viem, že ty nás ľúbiš len sa tak tváriš“. Keby mi teraz jedno z mojich detí povedalo túto vetu zlomilo by mi to srdce. To bolo úbohé prosíkanie dožadovanie sa o tú lásku. Uisťovanie sa, že ma ešte ľúbi. Po týždni zbytočného ticha a smutného urazeného domu zvyčajne nastávala zmena. Bolo mi ľúto s vekom, že zmenu priniesol skôr ich sex, než naša snaha. Bolelo to náhle predstieranie, že sa nič nestalo. Vyvolalo to vo mne pocit „Môžem sa už tešiť? Nie, radšej počkám uistím sa, že to nepríde znovu“. Nemyslím, že nebola smutná a iba nás trestala, ale prečo ak trpíš tak to nechceš ukončiť? Samozrejme ak nám niekto ublíži je normálne cítiť sa zranene, ale je fajn povedať prečo. Ja tiež potrebujem občas čas a premyslieť si prečo ma to zabolelo. Zvyčajne to je aj tak o nás a naších nevyliečených ranách či komplexoch. Ale druhá osoba si zaslúži vedieť čo danú reakciu vyvolalo. Milujem argumenty a už viem prečo!  Pretože mi tak veľmi chýbali. Pretože jediné čo som vedela s istotou je, že bude ticho, že nie som dobrá dcéra a že si to budem musieť odmakať alebo čakať kým otec prevezme vedenie a posnaží sa inak.

Nebolo jednoduché vyjsť z takého „urazeného domu“ a mať nejaké vzťahy. Mala som taký vzor a podobné reakcie boli vo mne zakorenené už od mala. Nevyčítam si to, iba som rada, že som si to rýchlo všimla. Samozrejme nebol to až taký extrém ale urážanie a vzťahovačnosť to na mňa sedelo. Ale všimla som si, že keď používam túto stratégiu, tak ma kdesi v hĺbke dusí, že ja potrebujem vedieť prečo sa toto stalo. Postupne som sa snažila riešiť veci inak. Niečo prišlo terapiou, niečo v mojom živote zanechali muži. Vlastne od mužov (hlavne v práci) som sa naučila riešiť problémy tak, aby vymedzili pocity a ostali fakty. Malo to na mňa terapeutický vplyv. 

Spomienky do môjho ne-denníka. O smrti malého chlapca. Prešli skoro dva roky... Ale tie modré očká už neuvidím.

S Monikou sme sa spoznali ako dve osamelé matky, ktoré celé svoje úsilie dávali do výchovy. Bola som sama. V zúfalom momente som sa rozhodla napísať príspevok na miestnej skupine, že hľadám mamu, ktorá by chcela s nami tráviť čas na ihriskách. Predstavila som sa a čakala. Po mesiaci som  našla správu, kde sa predstavuje mama rovnako starého chlapca ako môj, rovesníčka a keď napísala ako trávia svoj voľný čas, tak svitla nádej na lepšie časy.

Naše prvé stretnutie bolo, akoby sme sa všetci dávno poznali. Deti šli oproti sebe s úsmevom a v rukách držali identické vedierka, ktoré si hneď so smiechom porovnávali. Od toho momentu sme spolu zdieľali svoje radosti, starosti aj smútky. Máme za sebou podobné detstvo, podobné vzťahy veľmi nás to zblížilo. Niekedy sme žartovali, že sa k sebe nasťahujeme a lepšie vychováme spolu tých synov, než s ich otcami. Deti nastúpili do škôlky a všetko vyzeralo perfektne. Až na to, že môj syn bol neustále chorý a jej zriedka. Jedného večera mi Monika celá vydesená napísala, že lietajú po nemocniciach, pretože jej syna hrozne bolí bruško. Dostali už niekoľko liekov na žalúdok, ale situácia sa nemenila. Dieťa slablo na očiach matky a ona vedela, že musí hľadať ďalej. Zvláštna zmena, to moje dieťa bolo vkuse u lekárov a náhle to bol jej Viky. Smiali sme sa predtým, že je neporaziteľný, že keď on ochorie, tak to bude koniec sveta.

Začal sa koniec sveta...

Mala to byť obyčajná návšteva lekára, po ktorej mu Monika sľúbila sladkú buchtu. Tie slová mi paradoxne zostali v hlave. Po buchtu už nešli. Dozvedeli sa o neuroblastóme IV stupňa metastázami a chabými šancami na ..... na všetko.

Liečba trvala 1,5 roka. Nebol čas na myslenie o tom, že som stratila najlepšiu kamarátku. Nebol čas na smútenie za kamarátom. Jediné čo sme mohli bolo zbierať peniaze a prosiť o nich všade. Rozpredali sme cenné veci, prosili sme „hviezdy“ o zdieľanie zbierky, zorganizovali predajnú skupinu, ktorej celý zisk šiel na zbierku. Zmenili sme sa všetci. Niekedy som sa hanbila spýtať koľko je hodín a teraz som šla a klopala na dvere veľkých firiem. Totálna revolúcia v toľkých životoch. Zasiahlo ma to tak veľmi, pretože za tie roky som sa s ňou cítila akoby to bolo moje dvojča. Jej syna som si tiež obľúbila od prvého momentu.

Keďže boli aj komentáre o tom, aby som napísala o Božskom, tak to teda skúsim…

Bude to rozhodne príjemnejšie písanie, než o partnerovi, ktorý veď viete z predchádzajúceho článku…

Bol to prvý mesiac v mojej novej práci po materskej. Vyzeralo to nejako takto: „Nooo, tu bude také školenie o 5 minút začína, buďte tam“. Ešte som nevedela čo sa s čím je a už nás hodili na ďalšie školenia. Na jednom z nich zaznela príjemná angličtina, ale stále som sa cítila ako vyhodená z lietadla uprostred letu. Vlastne presne takto bolo: „toto je vaše lietadlo môžete lietať s celou skupinou a preukaz pilota dostanete, až keď sa naučíte lietať“. Nevedela som čoho sa mám chytiť v tom celom chaose. Síce nám dali lietadlo, ale rozmontované do poslednej súčiastky a zajtra malo letieť na testy.

Moje pocity boli, že som úplne vymletá po materskej a nechápem nič. Našťastie som v tom nebola sama a moja teória materskej demencie bola tým pádom mylná.

Celý ten chaos nového projektu zapríčinil to, že som nechápala kto je za čo zodpovedný. A vďaka tomu som nám naozaj nechtiac vybavila školenie u pána „pilota Božského“. Normálne nám mal každý deň doručiť niekoľko balíčkov a naša firma očakávala, že z toho bude „lietadlo“. Samozrejme s divným návodom, ktorý bol neaktuálny alebo nepochopiteľný alebo nebol vôbec. Trvalo to už mesiac a ja som mala dosť. Vravím teda Božskému, že keď už nám tie balíčky dáva, tak nech nám aj povie ako ich doteraz montoval. Bola som hrdá, že som nám zorganizovala školenie netušiac, že on v skutočnosti by to vôbec nemal robiť. Ale celá spokojná som si nechávala vysvetľovať  pokojným nežným hlasom veľkú vedu. Nepochopila? Nevadí od znova! Stále nič? Tak ešte raz. A stále ten pokoj v hlase. Fascinujúce! Toto som potrebovala po 3 rokoch mimo práce. Vysvetľovať do nemoty, bez nariekania, že tratí čas.

Jedného dňa vravím: „Božský, prečo nejdeš k nám do firmy, keď sa tak dobre vyznáš v „lietadlách“? A tak veľmi rýchlo sa začal proces so životopisom a pohovorom. Vybavím celému tímu super „pilota“ a poletíme po prémie, že budú len pozerať. Z mojej strany toľko….

Ako by som po dlhom čase začala, keď sa tak veľa zmenilo, že už ani názov môjho ne-denníka nie je aktuálny… Tento článok bude iný, než tie predtým. Bude vlastne verejným priznaním toho čo som nejaký ten rok zatĺkala. Bude tiež vyjasnením mojich stavov paniky a celkovo negatívneho pohľadu na svet.

Celá ty! No čo iné sa od teba dalo čakať! Taká istá ako tvoja matka! Ach, tá tvoja mama nervačka! –Povedal, ten čo ma držal niekoľkokrát pod krkom. Toľko som s tebou a až teraz vidím aké máš krivé nohy. Nemám rád také nosy ako máš ty. Zo všetkých žien na svete som urobil decko akurát tebe! Ešte raz a zavolám na teba políciu (vysvetlenie: ho vyprovokujem k f. útoku) deportujú ťa a nikdy neuvidíš decko! Zaslúžila si si to celé hovno v živote (sex.zneužívanie, bitky, ponižovanie atď)! Neboj sa synček mama je z patologickej rodiny kde sexujú s deťmi (to dieťa som ja). To nie ja som za to celé hovno v tvojom živote zodpovedný, tak ma prestaň tým zaťažovať. Po tom pôrode to už nie je také ako bolo je TAM široko už (PS: nie je len erekcia je slabá a v polovici sa končí).

Tieto slová boli vyslovené na to, aby mohol po niekoľkých hodinách hovoriť: joj mamička stále sa na ňu dá spoľahnúť, ochhh mami aká riťka aaa cicky mohli by byť väčšie ale no keď nemáš to čo ľúbiš to ľúbiš to čo máš. Ľúbime ťa mamiiiii! Ale pekne vyzeráš. A mnoho ďalších……..škoda sa rozpisovať.

Dlho som cítila, že potrebujem pomoc a hlavne v momente, keď som nastúpila do práce a uvedomila si, že tam som šťastná a je mi do plaču, keď mám ísť domov. Na privítanie som dostala lepší plat od neho, čo bolo ďalším dôvodom na zhadzovanie „tá tvoja práca je aj tak najhoršia v celej firme zdieranie ľudí“ inak fakt sa mi tam páči. Vravela som si toľké mesiace, že musím ísť niekam, nech mi niekto potvrdí, že som sa nezbláznila a, že stále som pri zmysloch. Veď taký poriadny chlap. Už niekoľkokrát som počula od rodiny „taký šumný dobrý chlop“ nevadí, že núti k sexu mladé dievčatá ale „vun taký dobrý do koscela chodzi s maceru“. No ako by som takých dobrých chlapov mohla opustiť ja sa môžem tešiť, že ma vôbec niekto chce. Tedááááá aspoň také niečo mi z toho vychádzalo podľa ich myslenia.

Objednala som sa na terapiu!

Moje prvé slová boli mám rodinu a ťažké detstvo za sebou, chcela by som ním prestať zaťažovať rodinu. Chcela by som nájsť pokoj a vtedy bude všetko dobré nech po 30tke začnem nový život. To som ešte fakt netušila, že sa to splní tak rýchlo a už vôbec nie v takom zmysle. Terapeutka sa opýtala či okrem toho vidím ešte niekde inde problém. Vravím si v duchu, že nie veď keď ja som ticho, sa usmievam a hrám s malým, neotravujem ho a nevymýšľam si znovu nejaké problémy  tak je ideálne. Tak som odpovedala rozhodne nie, veď to všetko je len moja vina – toľké mesiace to tvrdil asi sa nemýli.

Naplánovala som si pre mňa dôležité stretnutie. Áno, viem som mama trojročného chlapca a mala som plány. Už sa mi zdalo, že ich môžem mať, že sme trošku nadtrhli pupočnú šnúru a zvládne ten deň bezo mňa.

Lenže čo čert nechcel okrem toho, že už má tri roky začal mať aj vlastný názor. Škoda, že stálosť toho názoru je diskutabilná a celkovo závisí od položenej otázky. „No vidíš aký skvelý deň“ odpoveď môže byť iba „ŇEskvelý“, ešte si kopne tou malou nohou do vzduchu. S postupom času som sa naučila klásť otázky tak, aby som získala správnu odpoveď. Vyzerá to nejako takto: „Och, mamka je taká vyspaná nechce odpočívať“ samozrejme odpoveď dostanem „odpočívaj maminka“ a skutočne sa ide hrať. Jeees to som chcela počuť a škerím sa akoby som bola najlepšia čarodejka na svete.

Ach, keby to fungovalo všade... späť k plánovanému stretnutiu.

Bolo asi 30 stupňov a ja som bola celá nachystaná už dve hodiny vopred. Pre istotu viete, lebo malý od rána jasne naznačoval že sa zobudil ako hejter a odpoveď na moje „dobré ráno“ povedané s úsmevom bola „ŇEdobľe! Dobľu noc!“. Šmaril tú svoju malú riť na bok a šiel spať ďalej.  

Dvihla som obočie a už som vedela aký nasleduje deň. Povedala som mu, keď po pol hodine reptania konečne bol priestor, že dnes ostane s tatom a pôjdu na výlet maminka pôjde na jedno stretnutie.  Stále ho informujem, aby neplakal, že mama utiekla. Ale tentokrát to bol zlý nápad a nasledovalo prekvapivé správanie – hádzanie sa o zem, kopanie pätami čiže niečo nové u nás.

Povedala som si ihrisko to vyrieši! Ako vždy. Vzala som ho na hodinku, reku potom sa vymeníme s tatom a bude to. Lenže nestalo sa. Malý človek prestal spolupracovať. Celý zdutý šiel po chodníku, keď náhle prišli susedia. Susedka celá natešená spustila „jeej ahooj ty už ideš do škôlky si taký veľký“ pozrel sa na ňu akoby bola mimo a povedal „ňe! Idem do lidla“. Fakty boli také, že som chcela zájsť do Lidla o čom vedel  a že susedka nebola precízna v tom čo povedala ale, že aj im sa dostane to som nečakala.

Vraciame sa všetci do kancelárie. Všade zaznelo hurá, len matky boli ticho. Na tom meetingu to bolo cítiť aj bez obrazu. Bolo to také tiché hurá, že konečne idem medzi dospelých ľudí aj keď po mesiaci ich budem mať po krk, ale každá matka (čiže menšina) namiesto radosti úž plánovala harmonogram ako to zvládnuť.

Moje plány neboli nejako veľmi komplikované. Presunula som všetky tričká na kojenie do zadnej časti skrine, hoci bol plánovaný priamy let do koša (jasné, že toho na oblečenie pff eko-sreko ponad všetko). Vyskladala som si kombinácie oblečenia  na celý týždeň a hor sa na nákupy. Moja sestra pracuje v celkom dobrom obchode len škoda, že ďaleko. Miluje klientky typu matka sa vracia do práce určite jej srdce plakalo, že ma nemohla vybaviť ona sama. Aby som to uviedla na pravú mieru – neznášam nakupovanie oblečenia! Prešla som sa vo vyťahanom tričku po obchodnom dome a šla som tam, kde vo výklade mali moje farby. Celá šťastná som našla predavačku, ktorá mi chcela poradiť. Vravím jej „vraciam sa do práce potrebujem celú novú skriňu, mám rada také farby, materiály a toto nie“. Vrátila sa s kopou oblečenia presne takého ako som nechcela. Reku, možno som sa zle vyjadrila. Ale bola milá. Už som mala vybrané, keď mi oznámila, že ona tiež neznáša nakupovanie oblečenia. Trošku ma šokovala, trošku som aj váhala či mi poradila dobre a nesmelo som odložila väčšiu časť oblečenia a poslala sestre fotky. Tá sa teda vyžila v tej roli 🙂 Aj hej noo…. čakala som, že to bude ako Preety Woman, že chcem tu utratiť veľa peňazí tak sa snaž a prines to naj! Ale… Nie som Julia Roberts, škoda…

Nastal ten deň…Prišla som do kancelárie, kde bolo už veľa zbehlých nováčikov, odsledovala som si postavenie všetkých a rozložila svoje veci. Bolo dosť zábavné sledovať ako sa tvorí štruktúra v tíme a uvedomiť si, že nič sa od školy nezmenilo. Jeden je vždy ten, ktorý vie všetko a ľudia by ho nemali radi, keby to všetko nevedel, ale on pozná šéfa tak sa treba kamošiť.  Menšie primadóny pri veľkej primadóne, ale nemajú ešte také postavenie ako ona, tak len bežia okolo nej, keď ide do kuchyne. Chýbajú im iba také metly aby jej zametali chodník pred nohami ako na curlingu. Super chalani čo majú napeckované kompy a hrajú do rána a potom my – RODIČIA.

Po týždni som už vedela koho z nich by som na návšteve pohostila starou čokoládou s bielym povlakom a tými keksami čo doniesla teta, ktoré už mesiace nikto nechce. Ale školím sa, aby som to po sebe nedala poznať. Vďaka za tento blog vyhodím tu svoje zlé ja. Po týždni som si našla pár pomocníkov, ktorí sa „zázračne“ preriedili po tom čo zistili, že som mama a k tomu nie samotná  😀  a ešte aj šibnutá čo spieva dieťaťu do telefónu, keď doma plače za mamou.

Vytvorili sa tak pekné rodičovské skupiny, kde si vymieňajú papučky, kde diskutujú, že po tomto pôrode idú na podviazanie a pre istotu aj precviknutie u druhej polovičky, kde hovoria o tom ako sú radi, že prišli do kanclu si oddýchnuť. Multitasking ešte neovládam skôr multichaos a sústredenie na 10vecí po 3 % ale patrím niekam, supiš.

Teraz už len čakám na vytváranie nových párikov a eventuálne srdcové záležitosti. Každopádne veľmi sa teším, že môžem byť súčasťou tohto môjho „sociálneho projektu“ hoci mi každý deň do práce na kameru volá zaplakané trojročné dieťa, ktoré na všetko hovorí ňe! Alebo „pooozri mama aký zlatučký a ja vravím áno si zlatučký počúvaj doma a on dodá aký zlatučký mám pipík – samozrejme ukazuje“. Áno patrím do skupiny, ktorá na všetky stretká po práci hovorí „nemôžem možno nabudúce“ a nikdy nepôjde alebo ak tak na vianočný večierok v čase práce alebo tej čo nechodia do fitka lebo škoda času, tak aspoň sa vraciam na bicykli domov – teda rodičia. Jediná potešujúca vec je, že už nemám tričká premočené od mlieka so zipsami na “prevetranie” 😀

Vedela som, že tento rok bude plný zmien, ale, že až takto to som teda nečakala... 

V septembri malý nastupuje do škôlky tak pre istotu som prácu začala hľadať už v januári. Vedela som, že šance sú márne v tomto meste, preto som si dala predstih. Už som to aj vzdala na konci februára po tom čo som videla ako sa roky v tomto sektore nič nezmenilo, až tu zrazu.... Ponuka, ktorá sa neodmieta...

Poslala som životopis vediac, že v tej firme trvá aj pol roka kým sa ozvú a to ešte v tom lepšom prípade. V piatok večer som si šla kúpiť víno po dlhých mesiacoch. Vypila som jeden pohár a náhle zvoní telefón. Chcela som to zrušiť veď bol piatok 20:05, ale našťastie mi moja super appka povedala, že to je tá firma a, že sú to skvelí milí ľudia. Dvíham a tam: „helou am koľing from...“  s prízvukom presne takým ako to píšem. Skoro ma vystrelo. Ja a moja blokáda na agličtinu. Potešilo ma len to, že ona nehovorí o nič lepšie a rozumie čo hovorím ja. Myslím, že ten pohárik tomu dosť pomohol.

Po týždni som dostala odpoveď, že bude ďalší pohovor v ešte inom jazyku a potom ešte inom. Reku fajn mám to v CV tak skúsime. Dvíham telefón a počas  10 minút prepíname na tretí jazyk, aby si overili úroveň. Samozrejme ako inak sedím pod dverami a za nimi trieska malé decko „mama otváraj waaaa“ to nevadí, že normálne do tej izby ani nevstúpi. Tato robí čo môže, ale akosi nič nefunguje. Tak už sme boli v cieli kde mi oznámili, že bude tretí pohovor ešte a miesto na ktoré sa hlásim bude v 4 jazyku, ktoré som uviedla v životopise. Aby ste si nemysleli, že som jazykový guru nie každý ovládam bravúrne a jeden z toho je čeština :D tááákže tak. 

Tretí pohovor v čase korony mal byť tiež na diaľku tak som sa pekne vymaľovala sadla pred PC a čakala, čakala čakala až sa mi narobili CDčka pod pazuchami a roztiekol make-up pod nosom. Vravím si, všetko je super ešteže to je na diaľku rovno môžem ísť do sprchy po celom pohovore. A to si vravím, že s mojím zasraným problémom, ktorý sa už takmer vôbec neobjavuje, ale vždy mám rešpekt táto celá korona mi len pomáha. Viem ako to znie ale skutočne som našla subjektívne pozitívna tejto situácie. 

A potom nastal ten čas obaja pracujúci rodičia v tej istej firme s malým skoro 3ročným dieťaťom doma....Tempo, ktoré je nastolené na mňa ako matku čo tri roky pracovala iba pár hodín týždenne je hrozné, nezvládam domácnosť, nezvládam nervy a mám výčitky svedomia ako nikdy. Viem, že nebudem pracovník roka s tým sa len ťažko zmierujem ale hold pracujem ďalej s postavičkami prasiatka Peppy a ďalších 38 zvieratiek. Vždy sú rozložené presne tam, kde musím posunúť myšku. Vždy, keď ich preložím vždy je aféra a ja nepočujem 2 minúty školenia ale ideme ďalej. 

Tento fragment "denníka" publikujem so súhlasom môjho priateľa, ktorý sa venuje psychoterapii a iným zložitým veciam, ktoré nám komplikujú život...

Ráno výnimočne vstal skôr. Nie že by vstal výnimočne, vstávanie totiž podľa neho patrilo práve do kategórie repetitívnosti, ktorú tak nenávidel, ktorá ho tak ubíjala. Zároveň si ale myslel, že je to práve táto repetitívnosť, ktorá dáva ľudskému životu zmysel a ilúziu štruktúry a kontinuity. Možno ho najviac štvala práve táto ilúzia, ktorá je často prchavá a skrýva sa za rôznymi fasádami ale v konečnom dôsledku je to iba reklamná tabula na ktorej sa síce menia reklamy, ale tabula ostáva stále rovnaká.

S týmito myšlienkami šiel k oknu s výhľadom na celé naše mesto. Už niekoľko rokov žil v malom byte v spolubývaní. Keď sa sem prisťahoval, bol najnovší obyvateľ, no za tie roky sa z neho stal veterán a prestriedali sa pri ňom niekoľkí spolubývajúci. Vlastne si k nim nikdy ani nesnažil vybudovať pevnejší most, v niečom mu pripomínali tie reklamné tabule. Síce forma a syntax mäsa sa menila, ale koncept ostával rovnaký. Mladí ľudia čakajúci na stanici na vlak, ktorý ich povezie za šťastným koncom. 

Keď si už privstal, neviem či to bolo jeho zámerom, ale urobil si kávu bez ktorej už nemôže fungovať a pil ju pri výhľade na naše mesto. Vo výhľade mu bránila strecha školy, rýchlo si ale na ňu zvykol, ostatne ako na kadečo iné v živote, veci, ktoré sa opakujú sa stávajú našou súčasťou a možno ak by bol v ten okamih odvážnejší, trúfol by si tvrdiť, že my sami sme opakovanie,... strecha mu bránila vo výhľade nemohol jej to však zazlievať, bola tam pred ním a zrejme tam bude aj po ňom. Akoby mu nejaká mytologická bytosť strčila pod nos práve zhmotnenú repetíciu vo forme školy. Pod tou strechou, ktorá mu bránila vo výhľade sa skrývala, vlastne skrývaním by to nazvať nemohol, skôr by to nazval cieleným zahmlievaním absurdnosti opakovania a jeho de facto nezmysli,...denodenná rutina, človiečkovia, ktorí, presne ako on, budú raz stáť vo svojom zdieľanom a zdieranom podnájme a ak budú mať trocha šťastia, ani ich nenapadne premýšľať nad repetitívnosťou. 

Tú strechu videl už v rôznom počasí, vonkajšom aj vnútornom, ale vybavil sa mu jeden obzvlášť daždivý deň, kedy voda stekala vo veľkom prúde zo strechy, pod ktorou ľudstvo smeruje k svojmu veľkému naplneniu, musí k tomu iba opakovať a ak bude opakovať dostatočne dobre tak bude mať povolené opakovať ešte viac, snáď bez toho, aby v tom opakovanie videlo.... Tá stekajúca voda vytvárala dojem očistenia, ale iba na chvíľu, akoby mala tá strecha, brániaca mu vo výhľade už dosť tej jednotvárnosti a chcela ju zo seba zmyť, bez uvedomenia si toho, že tak akurát dáva priestor pre novú jednotvárnosť. Vlastne mu to pripomenulo stromy, ktoré zhadzujú lístie len aby sa o pár mesiacov mohli znovu prikryť ďalším listím. Ihličnany si ilúzie netvoria...Je to, čo nazývajú všetci životom teda ten okamih, kedy to staré ešte nie je zhodené a to nové ešte neprišlo? Strecha mu síce neodpovedala, ale pomyslel si, že ak áno, tak mu to je vlastne jedno asi ako streche brániacej mu vo výhľade. 

Dopil teda kávu, obliekol sa, pre istotu má niekoľko rovnakého oblečenia, aby tak vyjadril svoju nenávisť k opakovaniu, a vybral sa dole schodmi. Pravá, ľavá a znovu a znovu, až kým sa nedostal na prízemie. Koľko ľudí asi tak robilo týchto nezmyselných, aspoň samých o sebe, pohybov v tento okamih? Koľko ich robilo v tomto dome pred ním a koľko ich ešte robiť bude. Myšlienka na nezmyselné pohyby ho priviedla k Jarmile. Vybavil si, keď mali sex v okne v ktorom mu vo výhľade bráni strecha školy, súhrn možno samo o sebe nezmyselných pohybov, ktorých výsledkom je možno práve ten okamih, ktorý všetci nazývajú životom kedy to staré ešte nezaniklo a to nové ešte neprišlo, okamih, ktorý je ale zo svojej podstaty odsúdený k upadnutiu do chápadiel repetície. Človek po ňom baží viac a viac až kým vlastne nejde o formu a o mäso, ale o koncept a o okamih, ktorý, čím častejšie opakovaný, tým intenzívnejšie vyvolávajúci ilúziu, že bol kedysi čistý a autentický, že to bol on, ktorý dával životu zmysel a nie ona. Nikdy to nie je Ona. Jarmila, Ľubica, Petra, forma a mäso, o to predsa nikdy nešlo. 

Hovorím si kóóóńiec toho prechádzania sa v tehotenských veciach! Koniec tehotenským pyžamám počas smútenia za ženou, ktorou som bola predtým, než som porodila.

Malý mal pol roka ja som ako tako obžila, je čas na návrat dávnej JA! Vzala som peňaženku a šla som si kúpiť sexi pyžamo. Nevadí, že bude premočené od materského mlieka IDEM! Aspoň vtedy sa mi to zdalo ako super riešenie na nájdenie dávnej bezstarostnej žienky, ktorou som BOLA. 

Tak veľmi som chcela, aby sa vrátilo to šialené nespútané žieňa. Chcela som, aby sa vrátilo to obdobie kedy som bola bezstarostná a mala plno energie a žiadne vačky pod očami. Chýbala mi štipka tej pikantérie, čo kedysi dávala grády všednému dňu. 

Taktiež mi veľmi chýbal ten chlap čo mal plno energie a lesk v oku. On sa dokonca hýbal úplne inak predtým, než do nášho života vstúpil malý rozkošný človek. Chýbali mi tie bezstarostné dni, keď sme sa len ta povaľovali a náhle prudko zmenili plány. Odišli sme bez plánovania ďaleko na výlet a ešte sme po tom všetko mali chuť na sex. Strašne mi chýbal ten pohľad do zelených očí, ktoré vyžarovali také dobro. Chýbal mi provokačný tón hlasu, ktorý ma vždy rozosmial. Chýba mi tá spontánnosť, ktorá bola medzi nami od začiatku.

Teraz sa všetko zmenilo...

Tie pekné zelené oči sú plné starostí ale tiež láskavosti. Už nemá pohľad samca alfa, má pohľad láskavého otca. Už sa nechce rozprávať celé večery, má potrebu byť sám v tichu. Už sa na mňa tak vášnivo nepozerá. Už nemáme šialený vášnivý sex ako vo filmoch. Teraz sa pri tom aj poriadne zasmejeme, keď sa nám do lýtka zaryje nejaký kúsok lega, ktoré sme si pri upratovaní nevšimli alebo divnou náhodou kopneme do spievajúcej sovy :D Považujem to za pasce, ktoré na nás malý chystá. 

Materskú som si predstavovala tak, ako to bolo u nás na sídlisku. Mamy sa stretávajú pri káve už od rána, deti sa hrajú na zemi. Okolo 12 sa končí zábava deti idú spať a matečky pijú ďalšiu kávu a sťažujú sa na mužov a svokry. Potom po spaní sa znovu stretávajú na ihrisku sedia na lavičke s časopisom alebo pokračujú v nariekaní 

Toto boli moje spomienky/mienka o materstve z perspektívy dieťaťa ale aj tínedžerky. Stále som videla ako matky majú čas navštevovať jedna druhú a toľko kecať, že keď som prechádzala zdalo sa mi, že hovoria stále o tom istom – zrejme aj tak bolo 😛 

Fascinujúce ako som totálne vynechala: varenie, pranie, vešanie, zapieranie škvŕn, nakupovanie, kŕmenie, vylievanie nočníkov, zmeny plienok a oblečenia no ááá upratovanie. Niektoré aj prácu pomedzi. Veď určite to museli robiť? Slúžky isto nemali – to by vedelo celé sídlisko.

Presne takéto som mala očakávania od materskej 😀 veď čo šup decko do kočíka a idem k Miši na kávu. Potom príde sestra a dieťa spí o 19, tak zájdeme ešte na víno (buahahaha). Ale posnívala som…

Realita ma prefackala!

Najprv som veľmi chcela byť sama. Nechcela som, aby náhodou niekto videl nejakú chybu, alebo aby mi radil, ak si to vyslovene neprosím. Denne som mala telefonáty od známych, ktorí gratulovali a tvrdili, že prídu na návštevu. Poďakovala som a čakala kým sa dám dokopy, že vtedy ich zavolám, keď nájdem nejaký manuál na toho malého človeka.

Neraz som počula, že najhoršie sú tie mamičky najmenších detí, teda hlavne do dvoch rokov. Dvihla som obočie a si vravím no som zvedavá čo poviem o rok. 

Zdalo sa mi, že to píšu matky ignorantky, ktoré svoje deti chovajú a nie vychovávajú 😀Vravím si to isto sú tie matky v obchodoch, čo dajú dieťaťu do ruky mobil nech bude (konečne) ticho, aleboo tieee čo dávajú sladkosti, nech prestane robiť cirkus. 

Ja vtedy matka roku čo dieťa je BLW a sladkosti tie do 18stky neuvidí, hrdinka 😀 Vravím si „moje isto nebude to i hento“. Svokor krútil hlavou jak to, že ročnému dieťaťu nemôže kúpiť lízanku a jasne mi dal najavo, že mi preskakuje. Ročné je proste stále malé na také bludy. A ja som krútila hlavou nad matkami, ktoré strčili do kočíka balík kukuričných chrumiek a dumala či tie oblepené zúbky hneď umyje či nie 😀

Keď mi po 3 mesiacoch kleslo mlieko z mozgu na akceptovateľnú hranicu, čiže 1ml medzi fúriou a samo-nasierateľnosťou (a znovu sme pri h*vnách, ktoré ma sledujú vedia 😋💩 ) pričom som bola stále ďaleko od nejakého normálu vtedy som proste začala ignorovať isté veci. Ignorácia zimušnej vetrovky pri +15, ignor na bebe brumík v malých rúčkach – hlavne, že moje nemalo. 

Potom malý mal okolo roka nepamätám presne a ja som konečne ožila, lebo začal konečne ako tak komunikovať. Prišla som na super nápad hovoriť s ním ako s cudzincom. Naučila som ho základné pojmy zistila či ich vie ukázať a tak sme došli  ku lepšej komunikácii „vonku-kočik“ už mi podával papučky.

Ja celá happy, že sa vieme dohovoriť moje dieťa tiež z nadšenia spolupracovalo. Kľakla som si vždy k nemu keď som hovorila a takéé tam iné vymoženosti. Prišli sme na ihrisko nechala som malého 4nožnovať kade tade. Iné deti hovorili „tetaááá zoberiete ho on nám kazí?“ vravím, že je malý, že tiež sa chce hrať. Ach, bože keby som len vedela... Keď iné dieťa spadlo a matka mu povedala „neboj prežiješ“ skoro som sa neovládla a šla mu to pofúkať. 

Mala som menej ako 10 rokov, keď som počula vetu „uvidíš, keď sa ti narodí bábätko to je taká veľká láska na prvý pohľad úplne ťa to pohltí a budeš vedieť, že tak si ešte nikdy nikoho veľmi neľúbila“. Nejako tak to znelo nepamätám pri akej príležitosti ale asi som mala v rukách bábiku.

Predpokladám, že to nebol výmysel, lebo mi to povedalo veľa ďalších žien a neskôr mi to potvrdzovali kamarátky, ktoré hovoriac o tom žiarili aj napriek mastným vlasom.

Tak som si to zakódovala a takto som to čakala. Žiadna iná možnosť neprichádzala do úvahy, veď prečo ja by som mala mať inak :D JA? Narodená v piatok trinásteho? Isto nie! 

Keď aj Araňa u nás pri koši povedala „Armando ja ce tak ľubim jak nikoho“ (česť jej pamiatke) tak to musí byť nejako naprogramované v ženskej hlave. To určite nebolo o prídavkoch to bola čistá láska.

Okrem toho som materstvo neriešila príliš do hĺbky, lebo som to neplánovala v najbližšom čase. 

Sedeli sme na prednáške z psychológie, kde sme riešili rôzne ťažké veci. Terapeutka nám povedala niečo v zmysle „čo viete o sebe vy a čo vedia o vás iní a neviete vy“ uuff isto to tak neznelo ale podstata tam je. Načo moja spolužiačka zahlásila: „my o Andrei nič nevieme, ona nám o sebe nič nechce povedať! Stále z toho robí nejaké tajomstvo“ – dodala ofučane sťa kat a mne skoro oči vypadli. 

Syn sa narodil v polovici augusta, čo znamenalo, že sme mali pred sebou ešte trošku úbohého leta. Dúfala som, že k nám ešte privíta babie leto a tak, kým sa ako tak zotavím, budeme chodiť na prechádzky. Sladké predstavy tehotnej...

Žiadne prechádzky z mojich predstáv sa nekonali.  Cítila som sa ako naničhodná matka, ktorá sa nevie pozviechať po pôrode. A inéééé? Pfff! Iné to už 2 hodiny po cisárskom chodili. Iné chodili 5 dní po pôrode na kilometrové prechádzky! – tvrdia internetové fóra.

A ja? 

Sedela som na boku a pri myšlienke o prechádzke som mala kŕče v bruchu. Na šiesty deň tato zahlásil, že je pekné počasie a mali sme trochu ísť vonku. Až na šiesty, lebo nás dlhšie držali v pôrodnici a kvôli štátnemu sviatku ma nemal (vraj) kto vypísať. Dnes už viem, že išlo o peniaze. Čím dlhšie - tým viac peniažkov od poisťovne (neviem, či aj na SVK to tak je). Natiahla som na seba voľné veci, v ktorých som aj tak vyzerala ako v 5. mesiaci a šli sme...

Po "piatich" krokoch vonku som myslela, že mi prasknú kríže. Normálne, že sa zlomím na polovicu a dovidenia :D 

Sadáme na prvú lavičku a našťastie ma môj utešuje, že nevadí, budeme sadať na každú, ktorú stretneme, aby som si oddýchla. Hrdinka - šla som ďalej.... Veď keď iné 2 hodiny po cisárskom chodili a lepili pirohy, tak ja po prirodzenom sa nemám právo ani sťažovať. Nevadí, že skoro 4 kg a 59 cm syn, že všetko šlo na vyvolávačke a podarilo sa až na tretí deň. NIE! Iné mali horšie.....

         Z tých reklám o materstve a krásnych filmov sa nesplnilo nič. Moja predstava ako budem chodiť v lodičkách s retro kočíkom a určite nebudem jednou z tých mám s drdolom na hlave a papučovými čižmami sa rozplynula hneď po pôrode. 

Jediné povzbudenie po tom čo sa môj status zmenil na „mama“ boli slová zdravotného brata Ďuriho, ktorý bol pri pôrode. Nikdy nezabudnem ako som už druhý deň ležala na tej sáli a znovu 9 hodín bolesti a dieťa nikde. Bolo niečo po 18stej, keď Ďuri dal dole biely plášť, čiže už to vzdal. Náhle zo mňa z ničoho nič vystrelilo hlasné „pomóóóóc“. 

Ďuri si rýchlo obliekol plášť a zakričal „začalo sa“. No ďalej už viete 3x zatlačiť a pik hotové. Ďuri celý happy aj celá pôrodnica, že tá zo 4ky konečne porodila, veď už tretí týždeň tu smrdí a 2 po termíne. Na to zahlásil „noo už som si myslel, že dnes ani neporodíš a aká poslušná ani nekričala, dávno sme tu nemali tak poslušnú pacientku“.

No a to by bolo na toľko z pochvál, hoci hmm či to uznať za pochvalu ??

Potom už iba všade počúvaš aká si úplne nemožná matka.....

Na izbu prichádza sestrička, ktorá dávno zabudla čo sú to emócie po pôrode a vraví "ty asi vôbec kojiť nebudeš zbytočne tu šaškuješ s tou odsávačkou". Vtedy som si ešte hovorila „veď počkaj ja ťa ešte utopím v tom mlieku“. Prišiel lekár, ktorý ma oklamal, že „ááá zanedbateľné trhlinky dobre že ste cvičili tú hrádzu“. Oklamal ma.... tam dole to bolo ako vojne, ale to som sa dozvedela po dvoch rokoch.  Akoto nevieš pristaviť decko k prsníku veď to je tak prirodzená vec – povedal chlap na ktorého sa prisala jedine tak jeho žena, aj to nie na prsník. 

(Odložte obedy alebo čokoľvek čo jete😁🚫🍝)

Toto nebude typický článok o panickej poruche 🙊 lebo tých je plný internet. Sú plné fóra toho ako komplikuje život a preto Vám to uľahčím - nižšie uvediem skrátenú verziu fungovania tejto poruchy, ktorá prichádza ako blesk z jasného neba a zaserie vám to život. Objav môžete mať rôzny u mňa akurát „trafilo“ na tráviacu sústavu 🤫.

Ak sa ťa to týka, tak tu nenájdeš recept na vyriešenie problému. Niektoré z vás sa isto budú pýtať načo je dobrý tento „akože“ článok. Áááá na to, aby ľudia vedeli, že nie sú v tom sami, ak sa s týmto trápia alebo aj preto, že dá sa k tomu mať aj iný prístup, než panika. Ale to by som musela opísať svoje vnútorné monológy s mojou poruchou, ktoré by ste občas neodlíšili od komických stand upow.

Vždy som bola z tým premúdretých čo každému hovoria „veď ísť k psychológovi alebo psychiatrovi je úplne normálne a nehanbi sa veď tam chodia väčšinou inteligentní ľudia, o ktorých by som to nebol/a povedal“. Bla blaáááá povedala som ale keď sa to dotklo mňa, tak som začala vyčíňať rovnaké hlúposti.

Čo sa stalo? Podľa mňa mechanizmus vzniku tejto MOJEJ pliagy sa dá opísať jednoducho: permanentný stres – náhodná stresová situácia – „prehriaty“ nervový systém – panika – hnačka – útek – hanba – nervy – depka. Keď sa na to pozriem dedinským rozumom totálna kravina Ďuri by isto povedal „a čoho še ty bojiš more“?. Ale keď sa na to pozriem z pohľadu literatúry tak je to krásne vydláždená cesta do agorafóbie (strach vyjsť z domu). Ach, a ešte k tomu telesné prejavy 🤫 noooo padol na mňa tento (doslova) zasraný problém ako latrína z neba (ups)....

Trvalo mi pol roka kým som sama prišla na to, že ja nemám to čo som si tak veľmi „priala“ žééé intolerancia laktózy to určite. Postavila som sa pred zrkadlo a povedala som si to ksichtu „drahá teba už totálne posralo“ a to že doslova to už je len bonus. No nič prijala som to ako fakt, ktorý treba riešiť a celkom sa mi darí, ale ako obmedzuje život to už je iná kapitola.

Uznajme, že ľuďom vadí doslova všetko. Špecifická skupina komentujúcich šéfkuchárov to je niečo, čo ma nikdy neprestane fascinovať. 

Občas sa neviem rozhodnúť či sú horšom receptári, matky alebo záchrancovia zvierat. Takto som si ich rozdelila:

Mojou obľúbenou skupinou receptových komentátoriek sú babky 👵❤, ktoré sa ešte len naučili používať FB a ich celý sociálny život sa točí iba v receptárskych skupinách. Občas „z tóóóhoo internAtu“ zavolajú vnúčatám do Anglicka a pošlú fotku záhradky. Sú to ženy, ktoré majú v kuchyni prax minimálne 20 rokov a recepty poznajú naspamäť. Presne viete kedy pridajú fotku, bez pozerania na ich profilovku. Na stole je krásny sviatočný obrus, sviečky a niekedy aj sošky. Prezdobené ako na Vianoce, ale ja viem, že ony to všetko robia z čistej lásky k svojím rodinám. Ony ešte aj rady poradia a tie zručnejšie pošlú recept sfotený priamo s ich zošita, kde sú už pekne žlté strany a svoje už „odvarili.📒

Potom už mám obľúbených iba tých, ktorí pridajú peknú fotku spolu s receptom bez prosenia.

Snáď najagresívnešou skupinou sú ženy „MAGIčky 👩‍🍳. 

Ony nikdy neuvarili zlú kuraciu, ich jedlo nikdy nie je zlé, ani priemerné. Ony nikdy nepoužívajú polotovary. To len dnešné mladé ženy sú lenivé, aby si urobili niečo samé. Ryža sa nepočíta, ale keby mohli, aj tú vypestujú samé. 

Sú také dni, že sa s veľkou radosťou zatvorím do kuchyne a tvárim sa, že som na terapii. Musím uznať, že je dosť efektívna. Všetko sa leskne! Alebo jednoducho musím na chvíľu opustiť bojisko.Som síce umordovaná ale šťastná, že chvíľu ńebudem musieť dávať pozor na nášho malého človeka.
Na tú terapiu chodím väčšinou po takej situácii:

⌛Od rána som cítila, že to bude záhul deň. Nič nešlo po poriadku. ak máš deti tak, vieš ako to môže vyzerať. Proste po istom čase prestávaš utierať pot z čela, lebo sa to neoplatí. Myslela som si, že keď sa vyspí tak konečne bude lepšie ale to sa len začalo....

⌛14:00 napiškal na koberec
⌛14:00:22 plače, že chce isť vonku a ja čuchám koberec handrou
⌛14:01 chcem umyť tú handru ale plače, že chce mlieko
⌛14:01:15 dávam mu mlieko a rozlieva ho a ešte si ho naleje do nosa, plače
⌛14:02 umývam mlieko pod chladničkou, aby nezašlo ďalej
⌛14:03 ďakujem bohu, že mám obed zo včera
⌛14:04 chce ma upotenú objať „tuliš?“
⌛14:04:20 počas objímania pri otvorenej chladničke, ktorú som nestihla zatvoriť kradne vajco z chladničky a búcha ním o stôl. Strašne kričím už, lebo to celé trvá od rána. Hneď výčitka svedomia, že som kričala veď on nevie prečo vtedy do šalátu mohol ťukať vajíčkom o stôl a teraz nie.
⌛14:04:25 rýchlo vytieram vajíčko, ktoré tečie po stole a slzy mám už na kraji.
⌛14:05 dieťa berie odpadkový kôs z vysokého stola a vysypuje všetky odpadky vrátane toho vajíčka, ktoré som tam dala pred pár sekundami
⌛14:06 beriem toho malého satana na ruky a dávam ho do postieľky. Modlím sa, aby sa nenaučil z nej vyliezať akurát dnes.
⌛14:07 nič netušiaci Najmilší preberá kontrolu nad vecou, lebo cíti hustý vzduch
⌛14:12 informujem Najmilšieho, že obed je kuchyni a obchádzam vonku s tým nešťastným košom a vrátim sa za nejaký čas.
⌛14:20 som vonku a ani neviem čo mám od radosti urobiť. Idem teda na all inclusive do obchodu. V polovici cesty si pripomeniem, že vyzerám ako 💩 a k tomu idem s plným košom. Vraciam sa, nechávam kôs pri kontajneri a idem si len tak preč. Po ceste zjem niečo čokoládové SAMA a zisťujem že ja vôbec nepotrebujem žiadne sauny a iné sračky
⌛15:15 vraciam sa domov po ceste beriem kôš, ktorý tam ešte bol a podobný scenár sa opakuje do 21:00
⌛21:30 dávam dieťa do postieľky spievam mu tie pesničky ktoré si želá a zabúdam na tú celú zlotu, ktorú narobil keď tak z tmy na mňa pozerá a počúva ako spievam s úsmevom na tvári.
⌛22:30 konečne som ZNOVA doupratovala kuchyňu
⌛23:00 zbieram zaschnutú ryžu z koberca, ktorá ani len netuším ako sa tam dostala
⌛23:15 čas nič nerobenia

Ospravedlňujem sa ak článok nie je celkom gramaticky a štylisticky správne napísaný a bolia Vás z toho oči :D chcela by som byť v tomto smere ideálna, ale je tu jeden problém - som lenivá na učenie. Tak ak bude niečo čo Vám vypálilo oči, tak to prosím napíšte do komentára, nech sa poučím ja a možno aj čitatelia 🙂

Zdroj FB: Mama Outsiderka- sarkastické pieskovisko

https://www.facebook.com/MamaOutsiderka

Mesiac nám trvalo prestaviť malého na normálny spánok. Presúvanie o 15 minúť, večerné upokojovanie a všetky ostatné teórie dobrého spánku vrátane stravy mám dávno v malíčku. Málo čo funguje na moje mláďa ale už máme svoje overené metódy. Tak sme ich znovu použili ako jokera...

Malý ma korunoval na kráľovnú uspávania, čo je pre mňa nepochopiteľné, lebo práve tam sa moja trpezlivosť končí. No ale prijala som to. Ľúbim to pyžamkové (ešte stále) bábätko. Po prvom neprespanom roku som sa stále nespamätala a tak každá minúta spánku je na váhu zlata. Každý kto sa ho opováži hoci aj nechtiac zobudiť riskuje veľmi nepríjemnú konfrontáciu s mojím krivým ksichtom. (vysvetlenie: FB: https://tiny.pl/tpqmr a MK: https://tiny.pl/tpqm9)

.
No už si tam po rodičovsky v tichu sedíme v druhej izbe a čakáme kým hovoridlo samo zaspí. Vypočuli sme si náhodný generátor slov „žaba, tukan, tata pivo, mama kaka“ ááá nastalo vyčakávané ticho. To znamená, že generátor prešiel do spánkového režimu a chvíľu treba počkať, aby tvrdo zaspal
Na to Najmilší stojí v izbe a hovorí: „Musím ísť vééééľmi čurať“
„No to si robíš srandu?! Vydržiš!“
„Nie, nevydržím idem! Uvidíš pôjdem ako ninja!“ – hovorí presvedčujúcim tónom ktorému neverím
„No už to vidím ako ti pred izbou praskne v kolene a členkoch a ako ťa poznám ešte aj kýchneš jak dinosaurus!“

No a čo sa stalo? 

Presne to čo som čakala! 

V pozícii ninji sa presúva k záchodu a náhle prask podlaha pod pätami, práááásk v jeho kolenách aj zápästí. Sklonila som hlavu po sekunde pozerám a ninja ani neviem ako a už stojí predo mnou a vraví:
„Nooo hovoril som ako ninja. Ale starý“ – dodal s úsmevom 5 ročného chlapca
Tak už konečne došiel kam chcel a v tom z vedľajšej izby „tata pišká, krokodíl, mama“
To sú momenty, kedy je prichádzajúca hádka anulovaná. Šach mat!!! A už som mala pripravenú prednášku :D

Sú deti, ktoré zaspia všade, sú deti čo zaspia presne do minúty podľa hodiniek a potom sú tu deti ako to moje. 

Uspávanie nikdy nevyzeralo ako v reklame na Pampers, ale skôr ako wrestling. Snívala som o tom, že mu večer zapnem kolotoč a on si zaspinká. 

Po 40 minútovom krotení unaveného satana som konečne chcela vyjsť z izby, síce celá zničená, ale spokojná, že spí. Vychádzam potichu ako panter a tu náhle - bách! Zakopnem malíčkom o auto, hneď na to, ako sa chcem zachrániť, aby som padajúc nerozbila hlavou sklo na dverách tresnem zadkom na hrkálku, ktorú som nestihla odložiť a potom ako to je v mojom štýle, napárem lakťom do kľučky a zatrúbim na piskaciej knižke... 

Na to prichádza môj Najmilší a hovorí: "Ticho, veď ho zobudíš🤫🤫🤫🤫🤫!"

Si myslím "do frasaaa, akoby v tom mal nejaký podiel, či čo, aj tak to budem musieť urobiť sama znovu."

 A len tak s pokojom šamana zakrúti hlavou: "Ach ženo!"
...či to sa deje len mne? :O hmmm

Tak sme si včera boli vonku na ihrisku. Ja fľakaté nohavice už 2x začúchané hubkou (práčka funguje ale.. eh načo budú čisté max 15sek.), mastné vlasy.

Vošli sme na ihrisko medzi deti a asi pol hodiny sme striedali všetky možné atrakcie. Neskôr som si pomyslela, že dlho som malému neurobila žiadnu fotku a moja mini rodina sa z nich veľmi teší. Cvakám tie fotky snáď jedna vyjde nerozmazaná :D 

V tom prichádza iná MATKA (och). Skoro som sa počúrala od smiechu - a že mierna inkontinencia po pôrode zostala, tak to bol výkon vám "poviem" :D celým telom, celým tým ofúkaným ksichtom sa mi snažila dať najavo, že moje správanie je neprípustné :D . To sa dalo čítať ako leporelo ten ksicht, ešte aj točila hlavou, si vravím prestaň lebo ťa tiež sfotím zaraz :D
Ja milujem tých trápnych rodičov čo to hrajú akí sú super :D hlavne super tatíkov na ihriskách, ktorí sa neprihovaraju detom ale robia divadlo "Jonáš pod k tatovi, musím ťa objať, lebo si veľmi nazúrený, objatie ti pomôže" :D 

Rivalita ešte aj medzi rodičmi alebo HLAVNE medzi rodičmi? Viete o čo mi ide? Presne o tu hlasitosť a ton ktorý používaju, tak aby ste to nahodou neprepočuli, tak ako keď, chcete povedať o niekom niekomu, že ta tretia je krava :D

NA ZÁVER: rozhovor cca 8r. detí na ihrisku: "my na Ukrajine jeme papier"......"my tiež celkom mi chutil" ...."a jete tam aj osraný papier?" 

Ospravedlňujem ak článok nie je celkom gramaticky a štylisticky správne napísaný a bolia Vás z toho oči :D chcela by som byť v tomto smere ideálna, ale je tu jeden problém - som lenivá na učenie. Tak ak bude niečo čo Vám vypálilo oči, tak to prosím napíšte do komentára, nech sa poučím ja a možno aj čitatelia 🙂

Prešlo niečo ponad rok a pol od pôrodu. Strašný drasťák to bol, ale nevzdávala som sa ani na konci. Nejak som som verila všetkému tomu čo sa píše o dobre pre dieťa aj matku. Áno, to všetko je krásne... ale potom treba nejak žiť :D

Pár mesiacov neskôr, keď už môžeš uznať, že si sa ako tak poskladala po tom hardcore zistíš, že nooo niečo nie je v poriadku. Ideš vonku a nevymýšľaš trasu, kde najmenej hučia autá, kde nehučia baby na trhu ale vyznačuješ si trasu prechádzky podľa lokalizácie WC. Najradšej by si bola, keby existovala taká mapa ako Google, že napíšeš PSČ a tadááám prosím pekne samé vecká. 

Doteraz si ani nepomyslela, že ísť vonku to nie je len tak, že dáš dieťa do kočíka a tralala pekná prechádzka, ach tá naivná predstava bezdetných dievčat :D to boli časy. 

Ty už vieš, že aj mucha má väčší objem mechúra, než ty a že do hodiny hoci by si bola neviem ako dehydrovaná musíš, proste musíš ísť. A keď už si tam tak vyjde jedna kvapka!!!!! Nevieš čo ťa viac serie, či to, že máš ten problém, či to, že si znovu zaplatila peniaze za nejaký hnusný palmarínový koláč čo ani nechceš, len aby si mohla isť vypustiť tú JEDNU kvapku v cukrárni, lebo veď v okruhu 1km nikde nie je WC. 

Domov sa ti neoplatí ísť, lebo kým vytiahneš kočík hore po schodoch tak sa aj pototo. Jeden by povedal veď čo ideš za kríčky a hotovo. No takže vážení, možno na dedine by to šlo, ale vo veľkom meste, kde aj škôlkari majú lepší mobil, než ty to nie je také ľahké. 

A čo je ešte horšie je to, že ľudia len číhajú čo by sa dalo trápne sfotiť, aby to mohli dať na net a smiať sa z toho. Divná mánia ale sú fest rýchli, keďže tie mobily majú vždy v ruke a ty nestihneš gate v kríkoch vytiahnuť a cik live na facebooku v skupine s 350 000 používateľmi. Takú popularitu som nikdy nechcela.

Vstávam o 8 a hneď viem, že ma čaká ťažká úloha. Nabiť denný program aktivitami tak, aby malý šiel spať iba 1x a najlepšie 12-14. Celý deň makám ako blázon a to dieťa nič! No totálne nič.

16sta trie oči vravím si skvele ideme spať aspoň na 40 min, lebo o 17stej ide autobus na našu hudobnú.

16:15 zvoní zvonček (M zadal kód na zvončeku). Malý si v tom momente sadá a pozerá na mňa štýlom „a ty mu akože nejdeš otvoriť“ „tata-tata“. Ešte stále sa nevzdávam a uspávam ho ďalej.

16:30 zaspal..... (uff) ... rýchlo sa obliekam a posunkami sa dohadujem s M čo a ako urobíme. Pomaly ho prekladám do kočíka v špinavých veciach lebo som ho zabudla prezliecť. Prebúdza sa do frasa – znovu ho uspávam (a tak ešte 5x). Dobre.... N je v kočíku a M potichu obúva ponožky. Dôvod? Veď viete ten lepkavý zvuk trošinku spotených nôh, za ktorý by ste niekomu najradšej prehryzli tepnu – ale iba v tom momente. Ja červená na ksichte už sa mi zlieva fasáda ukazujem na hodinky, ktoré nemám na ruke, že „helouuuu čas sa kráti“ „aaa mimochodom klipkaj očami trošku tichšie“. V ponožkách mi pomohol zniesť kočík z 11. na 10 poschodie (výťah je až od 10 debilita aaach)

16:45 stojím pred výťahom a vnútorne sa upokojujem „to zvládneme ešte je čas fúúú“. Vchádzam do výťahu a schválne rozkladám mega striešku nášho snapa, aby sa zdal väčší a stojím v strede – hej presne tam kde je to sklo a ľudia nakukujú dnu. Všetko preto, aby som umelo vyplnila priestor výťahu a tým vyplašila potenciálnych susedov do spoločnej cesty výťahom. Držím kabelkou ten sprostý reproduktor, aby nezobudil malého (načo to komu je?!)

8. POSCHODIE: stoja 3 osoby s nadváhou ale na moje zhrozenie majú celkom odhodlané výrazy tváre. Vravím si to snáď nie, čo nemajú okuliare? Otvorili dvere a komentujú „aaaaa to radšej počkáme“ si vravím degeš zatváraj dvere zostalo mi pár minút......ideme ďalej sami

Hneď na začiatku sme si všetko dohodli, vravím jej ako by som to radšej chcela kam to bude atď. 

Uložila si ma a vraví: „Nooo máme tu veľkú asymetriu tváre uhmmm, ale niečo s TÝM urobíme.“ 

Akóóó? :D 

Hneď som sa cítila lepšie pri fotení a ešte to poondiate PMS k tomu. Nevadí... Pred 5 rokmi by mi táto veta zruinovala sebavedomie, ktoré aj tak nie je ani len v norme. 

A teraz? Viem, že som chudobná a prognózy blahobytu nie sú priaznivé, tak som sa naučila s tým ksichtom žiť :P nuž na operáciu nemám 🙉.

Pani fotografka mi vraví: „Nevadí, to sa dá urobiť všetko operáciou, ale niekedy stačia pekné oči.“ 

Internet je skvelá a pomocná vec, ale tiež dal ľuďom šancu prejaviť svoje pravé ja a myslím tým hlavne to horšie ja - hlúposť, faloš, egocentrizmus atď. Také prejavy možno sledovať hlavne v diskusiách. 

Na celom FB poznám iba jedno jediné miesto, kde sa môžem opýtať čokoľvek a nespadne na mňa latrína porád od super matiek, ktoré vedia všetko a nikdy neurobili žiadnu chybu. Aj napriek tomu, že je to veľmi príjemná skupina, aj tak sa niekto urazí. Hoci pri každej rade, ktorá nie je podľa predstáv autorky príspevku je niečo typu „snáď sa nenahneváš, ale...“ 

Síce ma niekedy tá politická korektnosť pekne serie, keď niekto napíše sprostosť, ale viem sa ovládať a nekomentujem. Vtedy to nechám to na iné majsterky milého slova, ktoré to zvládnu lepšie, než ja. To by som očakávala asi veľa, že tak by to mohlo fungovať všade...

Mamy by mali mať pri profilovke špeciálne tabuľky typu „urážam sa za každú radu, ktorá nie je taká akú chcem počuť“ alebo „reagujem agresívne na opačné názory“ a so špeciálnou hviezdičkou „som dokonalá mama a mám patent na výchovu každého dieťaťa.“

Tú poslednú by som rovno zablokovala hoci môže mať kopec nápadov, ale naše povahy by sa nezniesli
Odborníci na všetko sú už všade. Uvaril jeden guľáš podľa mimibazaru a už komentuje iné recepty, že aký bľuvajs. 

Ide Zdeno po ulici dostane výprask od lysých hláv a povie si: "Dosť! Idem do fitka budú sa ma všetci báť aký budem veľký."

Nie že by som sa netešila, že už nie je horúco, aleééé noooo nemuselo to byť tak drastické. 

Ešte nedávno mi po byte pobehovalo totálne holé dieťa a teraz náhle ideme kupovať vetrovku. No ale na veľa vecí nemáme žiaden vplyv, čo potvrdila aj dnešná návšteva obchodu. 

Ideme si po obchode, kde pozeráme už aj vianočný tovar a po chvíli malý sám vyberá „ťoťo ňé, ťoťooo ňééé.“

Nechávam ho pobehovať, veď konečne sa po celodennom robení pekla ako tak unormálnil. 

Nepozerám sa, ale počujem niekde v diaľke vekovo podobný hlas, ktorý dosť tvrdohlavo odporuje. Hneď na to počujem nejakú mamu, ktorá tiež odporuje a už nejakú chvíľu sa háda so svojím dieťaťom. 

Dosť známy scénar :D 

Vonku asi 30 stupňov a my na 11. poschodí pod strechou. 

Hotový sklenník vo vlastnom dome. 

To sú tie dni, keď utekáte z vlastného bytu napr. do nákupaku, aby ste si schladili prehriatú hlavu.

Mali sme návštevu už niekoľko dní a bol to dosť zaberák v tom teple. Viete, nebudete chodiť pred návštevou v gatiach, ale keby ste boli sami tak veselo na Adama a Evu si ideme 24h. 

Dovarila som obed a bolo ešte teplejšie, hoci som sa snažila čo najrýchlejšie všetko vypnúť. Všetci sme sa najedli a šli oddychovať. 

Po nejakej chvíli Najmilší vstal a dokotúľal sa k dverám od kúpeľne. Otváral ich a zatváral, otváral a zatváral a pritom sa tak trošku nepríčetne pozeral do zeme. 

Išla som so svokrom k očnému lekárovi. 

Bola zima a išiel asi 1km/h, slušne som si pomyslela, že možno tiež tak raz budem chodiť a nechala som všetky komentáre tak. Nasadli sme do autobusu a chcela som si kúpiť lístok. Svokor mi cez zuby hovorí: „Nič nekupuj, neeee neee“ ... Vravím si, tak toto teda nie, lístok musí byť. On na mňa žmurká, že „Ver mi.“

Si myslím no ok, ale dodala som, že pokutu platí on. 

Hrdo dvihol bradu a úškrn na tvári mal ako najväčší kápo. 

Trápilo ma však, ako budeme utekať pred kontrolou, keď sme šli k autobusu takou rýchlosťou, že aj slimák by nás obehol.

Prišli sme na očné a čo nevidím? Samé babky čakajú a už z diaľky vidím agresívne trepanie rukami, viete ruky v štýle „Tááá čo týýýý nechááápeš? Som ci hutorela!“

Dávam to na koníka preto, lebo viem, že aj tu číhajú na nahé fotky detí tie osoby. Text je možno chaotický, nechce sa mi ho ani čítať po sebe, lebo je veľmi bolestivý. Je tak bolestivý, že v tom prípade zatienilo moje puntičkárstvo a nechcem ani kontrolovať gramatiku a všetky vynechané čiarky. Snáď osoba, ktorá je v pokušení po prečítaní tohto príbehu si poriadne rozmyslí či chce zničiť dieťaťu detstvo.

Moje posledné letné prázdniny pred začiatkom školského roka – prvého školského roka. Veľká vec. Už si nepamätám prečo ale rodičia ma odviezli k starkým na dedinu. Asi to mali byť podľa ich predstáv najlepšie prázdniny v živote. Veď kto by nechcel stráviť dni u starkých, kde vám dovolia jesť sladkosti a byť dlho hore. Veď UŽ mám 6 rokov. Asi bolo všetko fajn a možno mi chýbali kamarátky to si žiaľ nepamätám z tých prázdnin.

Bola tma, dedinské ticho a ja som spala v spáli so starkými. Oni na manželskej a ja na starej veľkej posteli pod stenou. Problém bol v tom, že tá posteľ mala polámané pružiny, čo vytvorilo veľkú dieru v posteli. Dodnes neviem prečo ma tam dali veď každému by tam praskol chrbát. Pamätám si, že som dostala super nápad. Pôjdem si ľahnúť medzi starkých. Prežijem to, že starká chrápe ale aspoň ma nebude tak strašne lámať v chrbte. Bol to omyl a dlho som si myslela, že je to moja vina, že keby som nedostala ten debilný nápad a bola tvrdšia tak by sa nič také nestalo a môj život by bol fajn. Ľahla som si medzi nich a snažila sa zaspať pri tom chrápaní. Nepamätám si to presne ale niečo ma rušilo. Šuchotanie a asi sa mi zdalo, že sa ma niečo dotýka. Ako každé dieťa som sa bála nejakých strašidiel a tak som to šla skontrolovať. Presunula som ruku za chrbát a opýtala som sa čo to je. Nie je to poézia preto napíšem rovno bol to stoporený penis. Náhle som počula „neboj sa dotkni sa“. Nechcela som, lebo sa mi zdalo, že to nie je správne rýchlo som sa robila, že sa mi chce strašne spať. Veľmi mi bilo srdce. Nebola som vychovaná v konzervatívnej rodine ale skôr patologickej, čiže slová ako penis a čo sa s ním robí som vedela. Ráno som sa zobudila a chodila som sa schovávať kde sa dalo. Volala som potajomky rodičom do práce, aby ma prišli zobrať, ale počula som iba, že musím vydržať, lebo oni pracujú a nemá sa kto o mňa postarať. Cítila som sa bezmocná ale stále som rozmýšľala odkiaľ môžem ukradnúť peniaze na autobus, aby som mohla ísť bývať do lesa, ale mimo tej dediny. Moje plány sa nepodarili, lebo starká mala peniaze veľmi dobre ukryté pred tým alkoholikom.

Priviezli moju sestru. Veľmi som sa tešila, že keď bude pri mne tak sa nič nestane. Mýlila som sa. Na dvor prišli moje kamarátky a sestra za nimi vybehla ani sa za mnou neobzrela. To bol malý tajfún energie tá malá potvorka. Chcela som sa pochváliť, lebo moje kamošky boli bohaté a mali všetko najlepšie – od hračiek po oblečenie. Vybehla som do svojej tašky a vzala si šaty, ktoré mi moja matka tak veľmi nechcela kúpiť. Podľa nej neboli také pekné ako tie, ktoré mali tie hnusné pracky na ramenách a boli trošku krátke ale znesiteľné. Znovu moment, ktorý som si vyčítala veľmi dlho. Keby som nebola vzala tie šaty, tak ho nevyprovokujem, mala som si kúpiť tie hnusné s prackami, ktoré chcela matka a nič by sa nestalo. Utekala som na dvor, ale prišiel ON a opýtal sa ma či chcem sladkosti. Celý týždeň som žiadne nedostala, tak som sa potešila, že som hneď šla. Žiaľ nevedela som za akú cenu. Musela som si dať dole moje biele gaťky s modrými kvietkami . dodnes ich mám pred očami. Spravil tie hnusné veci a ja som mohla dostať tie priemerne dobré cukríky. V tom vbehla starká s vidličkou v ruke (piekla šišky). Začala šeptom kričať a hroziť tou vidličkou. Zapieral, ale potom ukázala na gaťky a povedala, že vie čo urobil. (Chcem veriť tomu, že som bola prvá a jediná). Zavolala ma na bok, celá sa triasla a povedala, že to čo sa stalo nemôžem nikomu povedať. Samozrejme ON mi povedal to isté. Dal mi tie cukríky, vraj boli od neho a iba pre mňa. Nebolo to tak, tie sladkosti a to plnú tašku nechali rodičia, že nám majú dávať. Vybehla som s tými cukríkmi a pocitom špinavosti ku kamarátkam a v tom momente som stratila detstvo. Sedela som v tých krásnych šatkách, ktoré som nenávidela, vedela som, že som urobila niečo zlé a som iná ako ony. Už som sa netešila a vedela som, že musím to robiť, keď príde a nemôžem nič povedať. Večer sme spali so sestrou v inej izbe, ale on aj tak prišiel a skúšal mi niečo urobiť. Začala som sa triasť a povedala som, že nechcem. Na moje šťastie odišiel. Už som nespala. Bála som sa, že príde. A viac, že príde k sestre.

Na ďalší deň prišli rodičia. Samozrejme ako to v klasickej patologickej rodine býva, stretnutie sa začalo alkoholom. Potom všetci šli niečo robiť a znovu ma schmatol. Už sa vôbec nekontroloval, v každej chvíli mohol niekto prísť a z oboch strán boli dvere. Plakala som, nechcela som a bála som sa, že keď sa to odhalí dostanem strašnú bitku. Prečo? Dostávala som výprask permanentne za maličkosti ( až do 16r). Nevedela som sa brániť urobil to ešte raz.

Neviem ako ale ďalšie 3 roky som ta vôbec nemusela chodiť. Stále som si vymyslela nejakú výhovorku. Už sa začala škola a ja som mohla hovoriť, že sa chcem učiť. Moja matka neznášala svokru a nikdy keď nemusela tam nešla. Zakaždým som jej hovorila, že ju tiež neznášam a vymýšľala si rôzne zlé veci na ňu, len aby som tam nemusela ísť. Darilo sa, boli sme obe proti nej a za odmenu, že ma nechala doma som jej dávala spať koľko chcela a kým „nehorelo“ nevedela o mne. Je mi ľúto, že som nebola múdrejšia a nepomyslela vtedy o sestre, ktorá tam naďalej chodievala s otcom. V kútiku duše som verila, že starká to nedovolí, lebo dnes s týmto rozumom si vravím, že to nebolo správne – bolo to hrozne, nuž ale mala som iba 6. Môžete si vydýchnuť nič sa jej nestalo a našťastie ani tom nevedela do 15 rokov.