Blíži sa koniec apríla. Väčšina cestoviek finišuje svoje first minute akcie a nás láka myšlienka ušetriť na tom našom, nie ešte dvojročnom, Raráškovi, ktorý by mal mať všetko zadarmo. A tak večer, po celodennej mamovskej šichte, sadám k počítaču, načítavam stránku na vyhľadávanie zájazdov. Zadávam naše kritéria do poskytnutých filtrov a postupne dotváram dovolenku našich snov.

No ty vole! To je pálka... No to je fakt dovolenka snov! A v nich asi aj zostane. Ok, skúšam prijateľnejšie nároky a prehodnocujem, či skutočne potrebujeme all inclusive, či musíme mať bazénový komplex a výhľad na more. Preklikávam, hľadám, premýšľam a spomínam.

Pamätám si na to ako dnes. Ráno je chladné, ale vykúkajúce slnko sľubuje teplý a jasný deň. Vtáci čvirikajú a letom rozhorúčený betón nestihol cez noc úplne vychladnúť. Horkosť asfaltu cítiť vo vzduchu aj napriek skorým ranným hodinám. Vystupujem z auta otcovho kamaráta. Priviezol nás na miesto určenia. Obzerám sa vôkol seba a v bruchu cítim šteklenie z príjemného cestovného napätia.

Z rozcítenia ma vytrhne vrava zvyšku našej zostavy. Príkladná vzorka na sociologický výskum. Keby si nás všimol niekto od filmu, Účastníci zájazdu mohli byť natočení oveľa skôr.

Zdvihnem zrak a nahlas prečítam veľký nápis na budove. Letisko. Zovrie mi žalúdok. Čakal nás prvý let. A dovolenka v Bulharsku, kde podľa cestovky je ešte stále aj Slovák kráľ. Mám 14 rokov. Iných 14 rokov, ako majú dnešné štrnástky. Takých naivných, nevinných a detských. Tie, ktoré máte dnes okolo tridsiatky, to myslím pochopíte 🙂.

Neskutočne sme sa tešili na more. Nešli sme k nemu prvýkrát. Bulharsko bolo našou cieľovou destináciou už viackrát. Už sme absolvovali dvojdňovú jazdu autobusom, dobrodružnú cestu lôžkovým vlakom a dnes sme mali letieť.

Dnes máme väčšie domy a menšie rodiny

Viac vymožeností, ale menej času

Máme viac titulov, ale menej zdravého rozumu

Viac vedomostí, ale menej súdnosti

Máme viac odborníkov, ale aj viac problémov

Viac zdravotníctva, ale menej starostlivosti

Je večer. Malá sa už štvrtý raz pokakala. Začína plakať. Nie zlostne, ale boľavo. Žeby zúbky? Okúpem ju, ponatieram a aj napriek jej protestom odmeriam teplotu. 37,3. Šípim ťažšiu noc.

Po bežných kúpacích rituáloch a večeri ju ukladám doprostred manželskej postele, priviniem si ju a nosmi opreté k sebe si vychutnávame túto spoločnú chvíľku. Je nepokojná, no zaspí rýchlo.

S ťažobou vyliezam z perín, preložím ju do postieľky, prikryjem paplónikom a ešte chvíľku pozorujem spomedzi tyčiek na postieľke. Vidina povinností ma v duchu kope do zadku a vraví - zdvíhaj sa, robota stojí!

Handsfree v ušiach, žehlička v ruke a manžel „na dráte“. Kecáme, ako vždy, ako sme sa mali, čo nové doma, čo jeho Bambuľka. Vtom plač. Myslela som, že sme ju zobudili. V duchu si nadávam, že som mala rozprávať tichšie. Jemne otváram dvere do spálne, beriem ju do náručia a snažím sa utíšiť. Väčšinou ju stačí pohladkať, pomojkať a je dobre. Dnes plač neutícha, stupňuje sa. Manžela nepočujem, on počuje len nárek.

Rozhovor musí ísť bokom, snažím sa utíšiť malú. Nedarí sa. Och, tie zuby sú až také potvory?! Plače stále. Trvá to dlho, možno hodinu, možno dve. Prechádzam sa v náručí s ročným dieťaťom a snažím sa ju utíšiť, pomôcť, uľaviť jej. Zrazu cítim, že je pokakaná opäť. A v tom plač ustal. Hm, to zuby nebudú. Vysilená s oroseným čielkom zaspáva v mojej náruči. V noci sa budí na mliečko. Dostáva namiesto toho nemliečnu kašu do fľaše s ryžovým odvarom. Ten istý scenár, ten istý plač, ktorý sa končí opäť pokakaním.

Na druhý deň nás lekárka vyzbrojila liekmi proti hnačke, probiotikami a minerálnym nápojom proti dehydratácii. Diéta naordinovaná, už len aby to dieťa chcelo jesť. Výsledky výteru budú až v pondelok. Jasné, že všetky deti musia ochorieť v piatok! Tým menej poslušným rodičom niekedy aj v piatok v noci, alebo v sobotu ráno. Aby náhodou neobišli pohotovosť.

Nepatrím k cyklofanatikom a predstava stredne strmého kopca sa u mňa už preventívne prejaví zvýšením tepom, ale napriek tomu som sa rozhodla obstarať si sedačku pre nášho drobca.

Keď som si hodila kľúčové slovo do vyhľadávača, cítila som sa ako rozmrazená po 20 rokoch. Moje predstavy o nizučkej sedačke podobnej tej, v ktorej sme sa krútili na reťazovke na kolotočoch pripnutej o kormán, sa rozplynuli ako keď fúknete do odkvitnutej púpavy. A teda, na čo všetko pri výbere prihliadať?

Vozík vs. cyklosedačka

Ak napíšem, že máte tri možnosti, ako prepravovať svoju ratolesť na bicykli klamať nebudem, no trošku zavádzať. Typy prepravy sú skutočne tri - sedačka vpredu pred riadidlami, vzadu nad zadným kolesom a treťou je tzv. cyklovozík alebo príves za bicykel, no aj medzi nimi je skutočne kvantum modelov, ktoré sa viac či menej odlišujú.

Cyklovozík môžete využiť aj pre malé bábätká, ak sú vybavené novorodeneckou vložkou. Dieťa má dostatok priestoru, je pripútané pásmi a cez okienka, chránené pred hmyzom, slnkom, vetrom, prachom, dažďom a všetkými možnými aj nemožnými poveternostnými podmienkami, pozoruje svet. Niektoré vozíky vďaka špeciálnej rukoväti môžu poslúžiť aj ako kočík, keď bicykel odstavíte. Nevýhodou je ich obstarávacie cena. Nové sa pohybujú najlacnejšie cca od 125 Eur.

Samozrejmosťou musia byť reflexné prvky, vlajočka aj zadné osvetlenie, aby bol vozík dostatočne viditeľný, hlavne pre motoristov. Brzdy musia byť v stopercentnom stave, brzdná dráha s vozíkom je pre vyššiu váhu súpravy dlhšia. Treba sa s ním naučiť jazdiť, dostatočne nadchádzať. Nabehnutie na obyčajný obrubník by mohlo vozík prevrátiť.

Druhého apríla je opäť príležitosť, aby sme prejavili ľudskú spolupatričnosť. Stačí ,ak si v sobotu oblečiete niečo modré a vyjadríte tak svoju podporu ľuďom trpiacim autizmom a ich rodinám. Kampaň Rozsvieť modrú / Light It Up Blue vychádza z iniciatívy jednej z najvýznamnejších svetových organizácií venujúcej sa autizmu Autism Speaks.

2. apríl v roku 2009 vyhlásila OSN za Svetový deň informovanosti o autizme. Pri tejto príležitosti sa takmer všetky významné budovy sveta vysvietia na modro. Táto farba je symbolom komunikácie. Minulý rok sa do kampane zapojilo 18 600 budov po celom svete.

Autizmus v číslach

67 miliónov ľudí. Každé 110 dieťa. Diagnózou autizmu trpí dokonca viac ľudí ako cukrovkou či AIDS dohromady. Pred 20 rokmi však bola skôr ojedinelá. Touto civilizačnou chorobou alebo skôr psychickou poruchou trpelo len jedno z 10 000 narodených detí. Verejnosť v skutočnosti o autizme nevie takmer nič. Predstavy z filmu ako Rain Man sú tak skreslené, ako všetky americké filmy. Podľa občianskeho združenia F84 spájajúceho rodiny s autistickým členom, každý z podobných filmov vykresľuje z istého pohľadu život a svet autistov, ktorý sa však do takejto podoby, akú ste mohli vidieť dostáva až po vytrvalej a koncepčnej práci s osobami trpiacimi autizmom. Bez nej je život autistov plný zmätku a strachu.

Čo je to autizmus?

Autizmus je vývinová porucha. Človek nedokáže nadväzovať bežné vzťahy, väčšinou zlyháva v komunikácii, charakteristické sú nezvyčajné záujmy a opakujúce sa správanie.

Laura kľačala na zemi v kúpeľni a plakala. Nevládala vstať a zdvihnúť päťmesačné bábätko z vaničky v sprchovom kúte. To sa usmievalo, ležalo na podložke a kopalo nohami. Vedela, že musí vyhľadať pomoc.

Začalo sa to nenápadne. K únave sa pridala zimomrivosť. Veď kto nie je uzimený, keď je unavený? Laura však už spávala pod dvoma paplónmi a aj napriek tomu sa často triasla od zimy. Pokračovalo to bolesťami kĺbov a krížov. Veď ktorú mamu nebolí celý človek od neustáleho nosenia svojej ratolesti? Na sex nechcela ani pomyslieť, libido na bode mrazu. No aj to by sa dalo ospravedlniť mamičkovskými povinnosťami. Menštruáciu ani neočakávala, keďže aj keď len trošku, no svoj poklad dojčila.

K bežným príznakom čerstvého rodičovstva sa však začali pridružovať aj iné problémy. Napríklad zápcha. Taká návšteva WC raz za desať dní s hemeroidmi, ktoré jej pribalili ako suvenír z pôrodu, bola masaker. Padajúce vlasy, suchá šupinatá pokožka, na rukách dopraskaná do krvi. Náladovosť, precitlivelosť, depresívnosť. Ako by spojili tehotnú ženu s menštruáciou a v prechode zároveň.

Laura začala zabúdať, zostala spomalená a apatická. Po 15 kilách, ktoré sa na ňu nalepili počas tehotenstva, sa behom dvoch mesiacov len tak zaprášilo. Nezostalo ani deko. No v priebehu ďalších troch mesiacov pribrala desať kíl naspäť. A priberanie pokračovalo ďalej. Nechápala z čoho, jesť nebolo kedy, pohybu mala okolo malého aj za troch a niekoľkohodinové prechádzky s kočíkom boli lepšie ako bodybuilding.

Ruky, kolená, členky mala tlsté, tuhé a opuchnuté. Ťažko sa jej hýbalo. Hlavu ako melón. Veľkú, nafúknutú. Bolo jej zle, keď sa videla v zrkadle. V noci začala chrápať. Pripisovala to nadváhe. Veď všetci tlstí ľudia chrápu. Neskôr nedokázala zaspať. Vždy, keď jej už už klesli viečka, pridusilo ju. Zachrapla a lapala po dychu. Ako by jej niekto pritlačil krk. Až neskôr sa dozvedela, že jazyk mala natoľko opuchnutý, že keď jej v spánku „klesol“ hlbšie do hrdla, tak ju pridusil. V noci spala pár hodín a ráno nedokázala normálne fungovať.

Spočiatku tieto problémy pripisovala únave zo starostlivosti o dieťa. Možno stresu, keďže sa u synčeka objavili menšie problémy s psychomotorickým vývinom. V stave, keď mala problémy sama so sebou, musela začať cvičiť s malým Vojtovu metódu. Všetko sa kopilo a kopilo.

Pred desiatimi rokmi rozvírila pokojné brehy internetových fór informácia o povinnosti prepravovať deti v autosedačkách. Dnes keď si čítam diskusie pod starými článkami, usmievam sa „popod fúzy“. Bubák to bol vskutku veľký. Chvalabohu, už je autosedačka samozrejmosťou.

V súčasnosti, keď sú autá čoraz výkonnejšie, cesty čoraz plnšie a maximálna rýchlosť je len abstraktný pojem, význam autosedačiek stále narastá. Gramotnosť rodičov o možných rizikách spojených s cestnou kolíziou stúpa a význam si uvedomujú. Aj keď tomu nebolo vždy tak.

Jana je učiteľka. Spomína si na besedy s deťmi v škole o dopravnej výchove. „Besedu som začínala vždy tou istou otázkou. Prečo musíme byť v aute pripútaní? Keby ste počuli tie odpovede. Ako cez kopirák – Aby sme nedostali pokutu. Aby ocko nemusel dávať peniažky ujovi policajtovi – a podobne. Občas sa našli skvosty ako – Aby nás mohli policajti buzerovať.“

Pýtať sa následne prečo musia oni sedieť v autosedačke, respektíve v podsedáku, bolo zbytočné. U malých detí je zážítkové učenie najprínosnejšie a zapamätajú si oveľa viac, ako keď iba počúvajú. „Tak som uložila za seba stoličky. Ako v aute. A ukázala im všetky varianty, čo sa stane, ak auto narazí, keď nie sme pripútaní; keď sme, ale nesedíme na podsedáku a podobne. Pripútala som ich akože pásom a po upozornení sotila do stoličky. Pri variante, kedy je dieťa nízke a pripútané, im pás išiel cez krk. Pochopili, že v takom prípade by ich mohol aj udusiť. Niekedy, ak bol čas, tak som ich vzala von. Sadla som si do auta, seba som pripútala a na zadné sedadlo som posadila veľkého plyšového maca. Deti stáli pred školou, ja som pred ich očami prudko zabrzdila. Maco skončil na prednom skle. Pochopili.“

Samozrejme, že problematika dôležitosti autosedačiek je oveľa obšírnejšia, no pre deti táto ilustrácia stačí. Rodičia by mali mať vedomosti určite obšírnejšie. Ako si vybrať tú správnu autosedačku si môžete prečítať tu (stačí kliknúť) vo WIKI a samozrejme, potešíme sa každej skúsenosti, s ktorou sa podelíte.

Výberom autosedačky to však nekončí. Častokrát sa dopúšťame mnohých chýb, ktoré funkčnosť autosedačky znižujú a teda zvyšujú riziko zranení v prípade kolízie. Vždy buďte dôslední. Nikdy neviete, či pútate dieťa len z rutiny alebo mu práve zachraňujete život. Predstavte si, že vám niekto povie: „Pripútajte dieťa čo najlepšie, pretože o pol hodinu sa čelne zrazíte s kamiónom.“ Tak by ste si dali asi obzvlášť záležať. To vám však nikto dopredu nepovie, preto buďte obozretní vždy. Ide totiž o život.

Hráte sa ako vždy v izbičke. Naokolo bordel, ako po nájazde Turkov a už stý raz opakujete 'prasiatko je to, kačička je to' a snažíte sa držať krok s detskou zvedavosťou nad obrázkami v knižke. Stojí pri detskom stolíku a naliehavo sa dožaduje vysvetlenia, čo je to farebné guľaté na obrázku. Odpoviete lopta. A v tom... Dieťa sa pustí, otočí k stolíku chrbtom, knižku nechá knižkou a ide... A ide ako ľadoborec, cez všetky knižky, hračky. Rátate kroky - jeden, dva, tri,... Utekáte za ním, aby ste o chvíľu nerátali odreniny. Na perách zacítite niečo slané. Slza. Slza šťastia a dojatia.

Tak, toto bola tá dojemná časť. Teraz tá realistická. Dajte vychladiť víno. Večer, keď malý chodec zaspí, si ho otvorte. Jednak na oslavu prvého krôčka, jednak na rozlúčku s akým-takým kľudom, ktorý ste mali doteraz. Áno, aj keď brázdilo svet popri stene alebo štvornožilo ako šíp, človek musel byť v strehu. No teraz to už platí dvakrát. Ale zase pre ukľudnenie duše, keď naberie istotu, bude to špica 🙂

Tak, toto bola tá realistická časť, teraz tá praktická. Čo mu obuť?! Protišmykové ponožky, capačky, ortopedické sandálky, klasické papučky? Veď čo, pozriem na net.

No poteš pán Bůh... Internetom to ešte len začne. „Stará škola“ vs. barefoot topánky (ešte staršia škola chodenia „naboso“).

Správny výber topánok je veľmi dôležitý. Na tom sa zhodneme asi všetci. Nemyslím tým, že majú ladiť s nákrčníkom (aj keď je to určite príjemná pridaná hodnota). Ale tak poznáte tie reči, že nohy nás nesú celý život a bla bla. A čuduj sa svete, je to pravda.

Dnes, keď sa vedú niekoľkohodinové prieskumy o tom, aký cumlík vybrať, neodflákneme predsa topánky! No ak si myslíte, že to bude jednoduché a niekto vám povie - tieto sú tie pravé, mýlite sa. Respektíve, povedia vám to obe strany. A ešte aj v tých jednolivých táboroch nie sú všetci úplne jednotní.

Sedím na posteli a je mi dobre. Päťnásť centrimetrový madrac sa podomňou mení na tenučkú karimatku. Predajca sľuboval 10 rokov záruku na preležanie jadra. Vtipálek. Asi mal pridať k záručnému listu takú tú malú hviezdičku ako dovetok, že neplatí, ak na ňom sedáva tehotná.

Rozmýšľam, ako sa volá tá hrošica z rozprávky Madagaskar. Viola? Nie... Glória! No,... tak presne tak vyzerám. Ako Glória. Kedysi som vyzerala skôr ako Melman. Zlaté časy. Madagaskar sa ťahá tuším celým mojím životom 🙂 Keď sa narodí naša haluštička, tak ju budem strážiť ako lev/ica Alex 🙂 (haluška sme ju nevolali preto, že Koláčová volá svoje dvojky knedle. Myslím, že na jej knedle nebol vtedy ešte ani kvások zarobený. Tak mi bola jednoducho prvý krát predstavená. Lekárom na sone: „Táto haluška, to je vaše dieťa.“, keď videl, že som zmätená z tých čiernobielych fľakov. )

Do termínu nám s haluškou chýbajú už len tri týždne. A vo mne sa TO opäť ozýva - mám potrebu všetko kontrolovať, chystať, ukladať, prekladať, umývať, drhnúť, dezinfikovať, že by zo spálne zostala taká malá sterilná chirurgická sála, len ten nábytok by tam akosi nepasoval.

Už som to zažila. Presne v 20. týždni, keď som zacítila prvý kopanček. Zrazu to bolo všetko reálne, nie je to fantómové tehotenstvo. A ja skutočne budem mamou. Už o 5 mesiacov. Čooooo? O 5 mesiacov?! To je tak málo času. Inštinkt hniezdenia u mňa prepukol v plnej paráde.

Začala som nákupmi. Túto stať by som radšej vynechala, pretože pri tej spomienke mi vždy stiahne žalúdok. To som podľa mňa nebola ani ja. Ženy, čo ja som bola schopná všetko zaobsatarať! Mala som prisľubené veci po neterke, ale to mi nestaščilo. Veď si môžem spraviť niečím radosť. Len nejakú drobnosť kúpim. Predsa ona bola aprílová a haluška bude novembrová. Ale to sa nedá ovplyvniť. To je pud! Vošla som do obchodu, moje vnútro sa zachvelo, keby môžem, tak zvísknem, zatlieskam si a idem na to. Ako keď bulimička otvorí plnú chladničku. Neskutočný pocit eufórie. A to som nikdy nepatrila k nákupným maniačkám. Nákupy som skôr brala ako nutné zlo.

Neskôr som si povedala dosť, lenže viete aký je google sviňa? Keď si hladáte detské vecičky, dajme tomu vyberáte kočík. Tá googlovská šmírovská potvora si to všetko zapamätá a aj keby si kliknem na stránku o vstrekovačoch do motora, tak napravo bude na mňa číhať zavinovačka, naľavo kolotoč do postielky a na spodu kvalitné dupačky slovenskej výroby. Nastalo teda obdobie chodenia balíkov. Jediné, čo ma zabrzdilo boli pohľady mojej šéfky, keď mi každú chvíľu volal nejaký kuriér, že má pre mňa zásielku.

Mama uteká z práce domov. Ruky vyťahané ako opica makak od ťažkej ťašky s nákupom, že by si pätu poškriavala bez toho, aby sa vôbec zohla. Vyzdvihuje ratolesť v škôlke a šichta pokračuje. Doma postŕhť prádlo, poukladať to ožehlené zo včerajšieho nočného radne so žehličkou. Poodkladať špianavý riad do umývačky, ktorý sa v tom drese asi množí priamou úmerou. Postaviť variť na zajtra. Ísť omrknúť staršiu dcéru, v tom najhoršom veku, zvanom puberta. Vrčí, ešte sa len kľučky chytíte. Po tom, čo vidíte, dať na bránku pred dom tabuľku, tu býva dobrý pes, ale zlé dieťa.

A to mladšie pozerá ako vyoraná myš, chce skladať lego, ísť na ihrisko, prejsť sa so psom. Posila v podobe otca ešte nedorazila a pri pohľade na hodinky mama zisťuje, že tak skoro asi ani nedorazí. Z hrnca práve vykypel obsah zajtrajšieho obedu.

A potom zaznie tá veta: „Choď do izby pozerať telku!“ Koľké z vás sa prežehnali?! Telka? Apage satanas?! A teraz ešte raz. Dajte si ruku na srdce a prečítajte si to znovu. „Choď do izby pozerať telku!“. Tak, teraz ste si niektoré priznali a uvedomili si, že aj u vás táto veta sem tam zaznie. A tie ostatné, u ktorých to nehrozí, si choďte dať na bránku pred dom tabuľku: „Tu býva dobrý pes, ideálne deti a supermama.“, lebo naozaj klobúk dolu pred vami.

Povedzme si, že predstava, dieťaťa sediaceho pred telkou, ktorému sa nevenuje mama na plný úväzok, vyvoláva v ľuďoch akési pohoršenie. Keď si to uvedomím, tak aj u mňa. Pričom sama sem tam pustím dcérke Fíhu, Mášu. Jednoducho, niekedy si neviem pomôcť, potrebujem si porobiť a tak zázračný pomocník ako telka už nie je. Televízia je dobrý pomocník, no zlý pán.

O tom ako škodí sme sa už dočítali veľa. Násilie, sex, reklamy, manipulácia,.. Je toho dosť a je to neodškriepiteľné. Ale o tom, že televízia môže mať aj pozitívny vplyv ste už počuli? A nie len na psychické zdravie mamy, že na chvíľu vypne a môže vypiť kávu, ale aj na deti ako také.

Aby sme mohli pochopiť vplyv telky na náš drobizg, musíme si uvedomiť, že sa s vekom mení ich divácka gramostnoť. Tú detský psychológ a rodinný poradca Jan-Uwe Rogge rozpracoval do štyroch základných úrovní.

Lívia treskla vchodovými dverami tak, že mahagónový krížik, ktorý dostali jej rodičia pri svadbe od farára, nadskočil a kýval sa na panelovom klinci tam a späť. Anna sedela v kuchyni za rokmi ošúchanom stole, s tvárou v dlaniach a cítila zúfalstvo, hnev, strach, zlyhanie. Bola bezradná. Keď jej niekto povedal - malé deti, malé problémy; veľké deti, veľké problémy- vo vrecku sa jej otváral nožík. Aké problémy?! Dieťa sa naje samo, oblečie sa samo, žiadne nočné vstávanie, dlhé uspávanie a podobne. Aj tentokrát však platilo, že mali pravdu.

Lívia bola vždy veľmi šikovné dieťa. Chodila ako 12 mesačná, keď mala jeden a pol roka, hovorila celé vety a všetky tetky zo susedstva uveličene zalamovali rukami, aká je len múdra. Anna sa pri tej spomienke usmiala pomedzi slzy. Tá krištáľovo čistá špina jej duše sa drala na povrch a po hrubej vrstve make-upu si kreslila mokré kľukaté chodníčky. Zastala až na perách a nevládala ďalej. Rovnako už nevládala ani Anna.

Ich jediná dcéra mala v živote všetko čo potrebovala. Nie všetko čo chcela. Snažili sa ju vychovávať k úcte, k dobromyseľnosti. Všetky mravy však zmizli s prvým vyrašeným chĺpkom pod pazuchou. Puberta. Babka Florentínka by povedala, že oni ani nevedeli čo je puberta, pradedo vytiahol vojenský remeň a bolo po nej. No medzivojnové obdobie je už dávno minulé a výchovné postupy sa od tých čias zmenili.

Čím viac jej hovorila ako ju ľúbi a ako chce pre ňu len a len to najlepšie, tým sa jej viac vzďaľovala. Potrebovala zo seba dostať všetko to, čo jej chcela povedať, no nikdy nepočúvala. A vždy to skončilo hádkou. Premýšľala nad tým všetkým, čarbala perom všakovaké ornamenty na leták položený pred ňou. Zastala. Pritiahla obďaleč odhodený notes a začala písať. Písala a písala.

„Milá Lívia. Viem, že ma máš plné zuby. Že som len tá mama, ktorá ti veci zakazuje, či prikazuje. Ktorá ťa nepustí von po polnoci a za cigarety ti dala mesačného zaracha. To ťa stálo frajera a nevieš mi to odpustiť. Ale vedz, že keby ťa naozaj miloval, mesiac by počkal.

Predstav si, že máš kamarátku. Máš ju najradšej na svete. Nevieš si predstaviť život bez nej. Keď máš radosť utekáš za ňou, keď máš starosť utiekaš sa k nej. Ste spolu stále. Také kamarátky sme boli my dve. Čas je pán záľudný a ty si to nepamätáš. Bola si ešte malinká. No dnes si už skoro žena, aj keď pre mňa budeš vždy to malé dievčatko. Raz keď budeš mamou, tak tieto slová pochopíš. Asi nastal ten čas, aby som s tebou, už aj ako so ženou aj jednala.

"Poď sem! Kriste, poď sem! Poď sa pozrieť, čo tam má? Veď... Ona tam nemá... Dierku? Má to... Má to... Zrastené?!"  Zdenka kľačí pri posteli a pozerá medzi nohy svojmu dievčatku. 'V takom Anglicku by ma asi aj zavreli,' pomyslela si.

Prebaľovala ju, klasika, a zrazu sa jej tam dačo nezdalo. Vrátila oči späť a tam... Šuška zlepená tenučkou priesvitnou blankou. Len hore, pri vrchu, malá štrbinka na cikanie.

Telom jej prebehla triaška. Muž sa prizerá, v duchu porovnáva tú malinkatú šušku s tým, čo pozná on. Je mu to asi aj trošku nepríjemné. Porovnávať niečo také nevinné a krehké s tou dospeláckou „verziou“.

Zdenka ho núti: "Poď sa pozrieť! Čo to má?" Muž sa prizerá, bezradne prikúka a hovorí: "Ja, ja neviem..."

So spoteným čelom a trasúcimi rukami ťuká Zdenka do mobilu a hľadá odpovede. Hádže z brucha kľúčové slová do vyhľadávača a premýšľa, ako to čudo vlastne nazvať.

Zrastená šuška, zlepené pysky... Očami prebieha diskusiu za diskusiou. Hltá každé slovo a chytá ju zdesenie. Zanedbaná hygiena... Cíti sa ako z osady.

Na niektoré otázky nie sú správne odpovede. Univerzálna pravda neexistuje. Sú len pocity, normy a dogmy, ktoré si určujeme my sami a ktoré nám určuje spoločnosť okolo nás. A tá pravda je niekde uprostred. A presne tam uprostred je aj odpoveď na otázku, kedy má matka začať pracovať?

Nie som etnológ, ani nemám v talóne prieskum verejnej mienky. Len tak, na základe sedliackeho rozumu, si trúfnem konštatovať, že Slovensko je konzervatívne v otázke pracujúcich mám. Predovšetkým tých mám, ktoré majú doma dietko malé a majú nárok byť s ním, venovať sa jeho výchove a uspokojovaniu potrieb.  Ľudia vidia cestu skôr v skromnejších životných podmienkach, ako v ponechaní dieťaťa v starostlivosti jasiel, škôlky či rodinného príslušníka.

Realita

Materské je dávka, ktorá zapláta na určitú dobu „pomyselnú“ dieru v oslabenom rodinnom rozpočte, ak má naň žena samozrejme nárok. V skutočnosti, je to len príprava na krutú realitu, ktorá prichádza v podobe almužny menom rodičovský príspevok.

Zrátané, podčiarknuté, asi žiadna z mám neprehadzuje doma vidlami eurá, aby jej nesplesneli. Slovom dvestotri eur a dvadsať centov. Čo to je? Pre niekoho celomesačné stravné pre štvročlennú rodinu, pre niekoho kabelka či večera.Ak partner nepatrí k lepšie zarábajúcim, alebo sa matka stará o dieťa sama, vyžiť sa stáva otázkou prežitia.

Niekedy však žena jednocho pracovať chce a cíti, že je to tak lepšie.

A už je to tu. Prvý výmenný lístok od doktorky k špecialistovi. Držím v ruke na recepte vytlačené odporúčanie k očnému. Bambuľka spí, zababušená vo fusaku v kočíku. Vyťukám telefónne číslo, ktoré sestrička prilepila krikľavo ružovým papierikom na zdravotnú kartičku. Vybavím to po ceste domov.

• „Očné, prosím...“

Začala som habkať do telefónu. Zaskočili ma. Naučená, že musím skúšať zo päť krát, kým sa mi podarí nejakému lekárovi dovolať, som jednoducho nečakala, že tak rýchlo zodvihnú.

• „Dobrý deň, chcela by som sa k vám objedať na vyšetrenie s dcérkou, má tri mesiace a stále má zahnisané očko. Kvapkali sme už kvapky, čo nám predpísala pediatrička, no nepomohlo to,“ vysvetľujem do telefónu.       

• „Môžete tak o hodinu? Máme voľné,“ zaskočili ma na očnom už druhýkrát, že nebudem čakať dva týždne a ani nepýtajú 10 eur za konzultáciu. Nie za objednanie na čas. Pozor! To už sa nedá. Ale konzultovať môžete koľko len chcete, a tiež to stojí desinku. Nečakane.

Termín som potvrdila, veď to je tak 15 minút cesty. Utekala som domov, zaparkovala kočík. Vyparkovala auto. Vyzliekla dieťa, prebalila, nakŕmila, oblieka malú aj seba. Posadila Bambuľku do vajíčka. Pripla do auta. Naložila kočík. Niečo cítim vo vzduchu. Nie, nie je to zlá predtucha.

Stojím pred zrkadlom v kabínke. Som už v siedmom obchode. Funím ako „divočák“ v reklame na Kofolu a snažím sa narvať do riflí. Zapnem gombík. Otáčam sa sprava doľava a späť. S hlavou stále v jednom uhle, s očami uprenými do zrkadla. Dĺžka sedí. Zadok tiež ujde. Ešte raz pohľad sprava doľava a zľava doprava... Pri druhom kole otočky mi spoza úzkeho pásu nohavíc vyskočí niečo, čo vyzerá ako pizza calzone. Viete, tá plnená, preložená napoly...

Utekám teda do obchodu, kde som si pred rokmi kupovala sexy podväzkové pančuchy, no dnes si pýtam kazajku na brucho skryté pod hrubou vetrovkou. Moje prvé sťahujúce nohavičky. S hrôzou zisťujem, čo za ne chcú a že to bude pravdepodobne najdrahší kúsok outfitu na blížiaci sa veľký večer.

O pár dní ma čakala stretávka zo strednej. Desať rokov... Kedysi bolo desať rokov polovica môjho života a pripadalo mi to ako večnosť. Teraz je desať rokov toť nedávno. Začínam chápať moju babku, ktorá prívlastkom 'mladý chlapec' označuje 57-ročného syna jej susedov. Aj my sme mali len „včera“ stužkovú.

Čím viac sa blížil deň D, tým viac ma chytal bruchabôľ. Po 14 mesiacoch povinnej mamovskej služby, s hodnosťou kapitán domácnosti, nadporučík nemotorizovanej kočíkovej jednotky, veliteľ poľnej kuchyne a permanentný člen nočnej hliadky, som mala nechať našu malú drndu v opatere manžela a mňa čakal opušťák. Žiadna vychádzka. Do školy som chodila cca 100 km od môjho dnešného domova, čakal ma skutočný opušťák ako sa patrí. Na polovicu víkendu, rozumej jeden deň. Ale polovica víkendu znie lepšie, dlhšie :-P.

A tak som vytiahla kufor, balila sa vo veľkom štýle. Z kabelky som vyložila podbradník, lyžičku, piškóty a jednu SOS plienku. Skutočne nič z toho nebudem potrebovať?! To je sen! Miestami som si nebola istá, či sa teším viac na starých priateľov, alebo na fakt, že budem môcť spať, dokedy chcem. Po dome som behala v opätkoch, aby si moje skrátené šľachy na členkoch opäť zvykli. Krok som mala „ladný“ asi ako Tina Turner v klipe Simply the Best.

A tak prišiel deň D a stretli sme sa na stretávke. Pozerali na mňa miestami, akoby som desať rokov šňupala kypriaci prášok. Triedna ma prvých pár sekúnd nevedela zaradiť. Rozpaky boli očividné na oboch stranách.

Mama má Emu. Ema má mamu. Tak hovorí šlabikár. Alebo aspoň kedysi. Ako vyzerajú tie dnešné, nemám šajnu. Niekedy sa však stáva, že mama Emu nemá. A zase, že Ema nemá mamu. A prečo s tým niečo neurobiť?

„S manželom sme sa krátko po svadbe rozhodli pre ďalší krok – potomka. Nakoľko som vedela, že to nepôjde bez komplikácií, doktor ku mne pristupoval už od začiatku ako k problematickému prípadu. Cykly sme museli vyvolávať. Na začiatku agolutin, ktorý mal vyvolať menzes, clostylbegyt mal na starosti rast a dozrievanie vajíčok, po ovulácii a styku zase Duphaston atď., atď., atď,“ spomína na začiatky cesty k rodičovstvu Lenka.

Po niekoľkých neúspešných pokusoch o otehotnenie ju doktor po relatívne krátkej dobe poslal na laparoskopiu. Keď sedela u neho v ordinácii s výsledkami v ruke, v kolónke „diagnóza“ napísané „ženská neplodnosť, bližšie neurčená“, vyvstala otázka - čo bude ďalej?

„Nevedela som čo chcem, ale vedela som čo nechcem – ísť do centra asistovanej reprodukcie. Vedela som, že ďalej nasleduje rozhovor s mojim manželom. Bola som rozhodnutá, že touto cestou sa ďalej uberať nemienim. Keď človek opomenie náladovosť, zmeny libida, váhy a ostatných vecí spojených s nepretržitým užívaním nejakých hormonálnych liekov, je tu ďalšia, omnoho dôležitejšia vec – a to je váš vzťah. Nech by bola moja túžba po dieťati akákoľvek, náš vzťah som tomu obetovať nemienila. Zo sexu sa stala povinnosť – povinný čas abstinencie, povinný styk v určených intervaloch. Neviem si predstaviť, ako niekto môže niečo obdobné prežívať niekoľko rokov a nezblázniť sa. Ešte k tomu, keď výsledok nikdy nie je zaručený. Je to ako mať 10 eur a kúpiť si za ne los. Buď vyhráte majland alebo vám nezostane ani na rohlíky. Za seba som bola rozhodnutá – to čo máme je príliš cenné na to, aby som s tým hrala vabank. Manželstvo mojej kamarátky stroskotalo presne kvôli tomuto.“

Papiere a testy

Paradoxne ten, kto sa k adopcii postavil zo začiatku odmietavo, bol manžel. Napriek tomu, že muži nie sú tehotní, nenosia dieťa pod srdcom 9 mesiacov, je pre nich ťažšie prijať fakt, že dieťa, ktoré vychovávajú, nie je ich biologický potomok. Nakoniec sa však rozhodli, že kým padne definitívne nie, aspoň si o tom zistia viac. Zamierili na Úrad práce.

Meluzína oblizuje krov strechy a hrá na škridlu ako na cimbal. Na stole dohárajú adventné sviece a stekajúci vosk modeluje vianočné sochy po krajoch venca. Vôňa škorice a klinčekov vo varenom víne šteklí chuťové poháriky jazyka. Zo šálky sa ťahá para a krúti sa do špirálky ako v reklame na kávu.

Zabalená v deke podídem k oknu a otvorím ho dokorán. Tvár mi pokryje ľadový zábal a korenistú vôňu vína usekne mrazivo ostrý vzduch. Vonku je ticho. Anjelské zvonivé ticho.

Zahľadím sa na panelák oproti. V oknách sa mihocú svetielka stromčekov a sem tam sa mihne postava.

Cez Vianoce si málokto zastiera okná. Všimli ste si to? Každý akoby sa chcel pochváliť svojim kúskom šťastia a okná, malé výklady ich životov prezrádzajú príbehy ľudí z bytov oproti.

Na nahej pokožke ma popŕhli husia koža. Zatvorím okno a pritúlim sa k nemu na gauč. Ľadové nohy si poprepletám pomedzi tie teplé...

Maaam, Maaamaaam... Späť do reality. Facka. Volá sa dieťa. Snažím sa ešte zachytiť kdesi v pare sa strácajúci vzdušný zámok, poskladaný z nedosiahnuteľných snov a pekných spomienok. Áno, aj takto nejako vyzerali kedysi naše Vianoce. A dnes... Maaam, Mamaaa.

A tak prišiel deň, kedy nás pustili z nemocnice. Zubaté novembrové slnko zafúkal vietor za sivasté mraky. A len zablúdené lúče odkrývali lízance na oknách. Volala som manželovi, aby prišiel pre nás, že už čakáme len na prepúšťaciu správu.

Na pol zadku si sadnem na nemocničnú posteľ, ťuknem posledné volané. A tam vybafne teta, číslo, ktoré voláte, je momentálne nedostupné. Prevrátim oči raz doprava, raz doľava a volám na druhé číslo. A čuduj sa svete, zase tá istá ženská. Číslo, ktoré voláte je

momentálne nedostupné.

Adrenalín stúpa. Začínam predýchavať. Nádych. Výdych. Skúsim ešte raz. Číslo, ktoré voláte... A ešte raz. Číslo,... Začínam behať ako lev v klietke. Toto dokáže len môj muž!!! Niežeby čakal a hypnotizoval displej telefónu, kedy sa mu jeho drahomilovaná manželka ozve, aby si pre ňu konečne prišiel a odviezol si ju aj s malinkou princeznou domov a tam si ich bude hýčkať... a budú žiť šťastne a bla bla bla... Hormóny pracujú. Namiesto toho, číslo, ktoré voláte...

Volám svojmu otcovi. Podám si ho. On si včera zavolal svojho zaťka, že musia zapiť jeho prvorodené vnúča. Tak nech ide pekne k nám domov, ak bude treba, nech karate chmatmi vyrazí dvere a zobudí toho starostlivého novopečeného otca a ráči mu oznámiť, že čochvíľa nás z nemocnice vyhostia. V tom pip pip, smsky. Číslo, ktoré ste kontaktovali je opäť dostupné. Jeho zobudilo asi 10 strážnych anjelov. Lebo inak... O minútu mi zvoní telefón: „No čo maminka, ako ste sa vyspinkali?“

Prosím ťa a kde ty si? Prečo si si nenabil telefóny,... a blaa blaaa blaaa. Radšej nepokračujem. Kým pre nás prišiel, pobalila som sa. Toto by si zaslúžilo článok samo o sebe. Mamičky, ktoré ešte majú pôrod pred sebou. Prosím starostlivo vyberajte, čo si necháte od návštev priniesť. Domov som šla ako predavačka z Miletičky, igelitky plné jabĺk, keksíkov, koláčov, džúsov, minerálok. No hrôza. Do toho moja cestovka s vecami, malej cestovka s vecami, kufrík vzoriek, čo dostanete v pôrodnici, vajíčko so 4 kilovým dieťaťom. A samozrejme miesto na parkovanie pred nemocnicou žiadne. Ale vravím si, rozpačitý začiatok dňa, lepší bude koniec.

Zvoní budík. Rezonuje v striedmo zariadenej izbe. Odráža sa od smotanových stien a prebodáva ušné bubienky. Svoju tvár ponára hlbšie do podušky a nahlas zastoná. Poťažky vystrie ruku k telefónu a vypína ten otravný, uši trhajúci zvuk.

V tej chvíli má pocit, že v jej hlave niečo vybuchlo a tlaková vlna jej nadvihne „dekel“. Bolesť pulzuje do spánkov a odtiaľ sa po povrchu preplazí až na temeno hlavy. Pomaly si sadá, podvihne si vankúš za chrbát, hlboko sa nadýchne a vyfúkne vzduch do dlaní, v ktorých má zaborenú porcelánovo bielu tvár. Natiahne sa po pohár odstátej vody, ktorú si nechala večer na nočnom stolíku. Presne pre tento prípad.

Malý glg priezračnej tekutiny stiekol hrdlom a príjemne ho osviežil. Zrazu má pocit, že kým prišiel do žalúdka, zmenil sa na vytečenú kyselinu z tužkových bateriek. Dýcha plytko a modlí sa, aby si „nepokrstila“ čisté návlečky. Pozná tento stav. Zažila ho po akcii, na ktorej sa menej hovorilo a viac pilo, a ktorá bola tak super, že si z nej nikto nič nepamätá. Ach to mládí!

Kedysi by sa pomaly, plynulo, hlavne bez prudkých pohybov, zviezla späť do postele a prespala tú nelichotivé rozpoloženie, no dnes musí vstať, obliecť sa, odšoférovať to do práce a ešte sa aj tváriť, že je jej super.

Nacvičenými ťahmi zo seba spraví človeka, vlasy zopne do konského chvosta, keby sa ten glg vody predsa chcel vrátiť hore, a sadá za volant. Vedľa rýchlostnej páky si pokladá tyčinky a opatrne, s rešpektom, zahryzne do prvej. Začína mať pocit, že dnes to nebude až také strašné...

O pár minút stojac v kolóne pozerá do roztvoreného igelitového vrecka a cíti na sebe pohľady zo všetkých áut naokolo. Jasné, pohoršujte sa, určite mám zostatkový, aj tri promile... Asi by som nesadla za volant! Predýchala to, zelenú farbu z tváre pomaly vytlačila červeň. Spomenula si na video, čo videla na nete. Ako sa chameleón prechádzal po slnečných okuliaroch rôznej farby a vždy sa prispôsobil tým, na ktorých práve sedel. Dnes už vystriedala minimálne tri.

Žena drží v náručí svoju malú dcérku. Ako sa približujú k stolu, začína sa hniezdiť, otáča sa z boka na bok, nožičkami kope a rúčkami sa drží ako kliešť. Opiera na mamu vystrašené oči, ktorými prosí: „Nie, dnes nie!“

Ukladá ju na penové puzzle na stole, rozopína plienku. Otočí ju na bruško. Začína plakať. Telíčko jej zrovná s krajom stola, ľavú rúčku vystrie pri tele. Hlávku natočí na bok, priľahne ju svojim telom. Pravú rúčku jej zohne a tlačí na lakťové kostičky. Druhým ukazovákom tlačí na bok šľapy a pätu. Koža belie pod tlakom prstov. Plače, kričí, očami prosí, nech prestane. Druhá noha začína nakračovať. Mama nahlas ráta pohyby. Povzbudzuje ju. "Poď, ešte, vydrž miláčik, neplač, šikovná si, ideš!" Ešte trikrát. Povolí. To isté z druhej strany. Ten istý scenár, tie isté slová útechy. Ten istý plač. Ten istý aj pri ďalších cvikoch. Tie isté slová 4-krát denne. Vždy, keď skončia, pochváli ju, zatlieska, vybozkáva, že je šikulka. Uplakanými očkami pozerá na ňu a už sa smeje. Naučili sa to obe. Smiať sa cez slzy. Aj taká je Vojtova metóda.

Dôvodov prečo ju cvičiť, je veľa. Od vážnych úrazov, postihnutí,  až po drobnejšie odchýlky v psychomotorickom vývine ako je napríklad len obyčajný úklon hlavy k jednému ramienku. A medzi nimi sa našli aj ony - Mama a Bábika. Niekde medzi genetickými vyšetreniami a hrozbami metabolických porúch boli nakoniec radi, že Bábika má len znížené svalové napätie. Nikdy si nevšimla, že to drobučké ružové telíčko je krehkejšie, ako by malo. Ako taká malá handrová bábika. A tak začali cvičiť.

Prvé dni preplakali obe. Druhý týždeň plakala len Bábika. Mama po nociach. Do vankúša. Tiché ťahavé vzlyky, vychádzajúce z hĺbky srdca. Pamätá si na ten pocit, keď sa narodila.

Je noc. Pouličné lampy svietia do okien a pod dvere podlieza dotieravé neónkové svetlo. Niekoho šľapky mľaskajú na nemocničnom linoleu. Leží na nepohodlnej posteli v bavlnenej erárnej košeli, ubolená, ale šťastná. Podvihne sa na lakti a privinie si bližšie to tichúčko pradúce klbko. Vie, že tá láska, ktorú cíti, sa berie niekde inde, ako si myslela, či predstavovala. Je v nej, je z nej a nikdy sa nestratí. Neobjavila sa, nezískala ju. Vyšla zvnútra. V mene tej lásky zajtra ráno opäť vstane, slzy a plač nechá v tom vankúši a budú pokračovať v rozohranej partičke.

Prečo deti pri Vojtovej metóde plačú?

Prišla domov. Pokladá nákup na zem a pomedzi ušká igelitky na ňu pozerá ružová krabička. „Sprav si ma! Je to len chvíľka.“ Pretočí očami a zaženie toho pokušiteľa v sebe. Je ešte skoro, nič sa neukáže.

Aj keď logika vraví nie, ona zrazu hypnotizuje ten malý prúžok pijavého papiera a čaká... Vedela to. Zbytočne vyhodené peniaze. Tak to bolo aj s ďalšími troma kusmi, ktoré minula hneď na druhý deň. Myslela, že na obed bude tehotnejšia ako ráno a večer tehotnejšia ako na poludnie... Definícia šialenstva vraj spočíva v tom, že robíte dokola to isté a očakávate iný výsledok. No tá viera v zázrak je to posledné, čo ju ešte drží nad hladinou. Tú veľkú vieru a ešte väčšie sklamanie dôverne poznajú všetky snažilky.

Každá z nás má za sebou inú cestu, kým sa stala matkou. Jedna po tom túžila, druhej sa pritrafilo. Jedna ani nevie ako, druhá si to všetko odmerala, odtestovala, odsledovala a odmakala... Tretia možno ešte kráča. A čaká. A verí že večer bude tehotnejšia ako na poludnie. A tie „koľajnice“ sa na tom pijavom papieriku objavia. A čo ak nie? Koľko je vlastné únosné čakať a veriť. Ako dlho sa snažiť a kedy to zabaliť a hľadať pomoc?

Plodná žena by mala pri pravidelnom pohlavnom styku otehotnieť do 3-6 mesiacov. Ak sa nedarí rok, máte zníženú plodnosť, ak dva, ste neplodná. Alebo váš partner.

A bodka. Koniec. Alebo tri bodky a začiatok? To je už na každej žene. A na mužovi. Kam až sú ochotní zájsť, čo všetko podstúpiť. Lebo poviem vám, nie je to vskutku ľahká cesta. Poslednou zastávkou je IVF – In vitro fertilizácia alebo oplodnenie v skúmavke.

Petra má 27 rokov a zatiaľ žiadne deti. Po ročnom neúspešnom snažení začali s manželom šípiť, že bez pomoci to nepôjde. Absolvovala základné vyšetrenia u gynekológa, ktorý tvrdil, že u nej nevidí žiadny problém. „Ani som nevedela, kedy sa môj manžel objednal na spermiogram. On bol ten, kto nahlas vyslovil dosť. Ideme to riešiť s odborníkmi.“ Niekedy si pár vlastne ani neuvedomí, že môžu mať problém s počatím. Jana nikdy neužívala antikoncepciu. Po 4 rokoch vzťahu sa s partnerom vzali. „Až potom mi dokleplo, že sme sa nechránili, a už som teda mala byť dávno tehotná,“ dodáva. Absolvovali mnohé vyšetrenia a zistili, že problém je u oboch. Má 29 rokov a jej manžel 35. @kikuska_wedge sa so svojim manželom o bábätko snaží už 15 rokov. „Prirodzene sa snažíme celú dobu. Prvé IVF sme podstúpili po 6 rokoch,“ upresňuje.

Maaaam, Maaaam, Mamaaaam,.. Kričí z postieľky. Už je hore.. Bože, koľko je vlastne hodín?! 6:17. To je celkom fajn. Fuuu, ale aj tak.. Skúsim ju vziať k sebe, keď si ju pritúlim možno zaspí. Prd. Metá sa ako kapor. Našla ponožku, super, chvíľu sa s ňou prehrá. Ešte chvíľku chcem mať zatvorené oči.

Nesmiem zaspať, lebo sa scápe z postele. Stačí keď sa budem aspoň milimetrom dotýkať niektorej časti jej tela. Musím cítiť, kde je. Kde je??? Bože, nezaspala som? Uf, nie, tu je. Pritiahnem ju k sebe a pritúlim si ju. Aaaauuuu. Mám tržnú ranu. Zase ten jej prst prieskumník. Vystrčí ten krpatý ukazovák a zadrapí špeciálnym pohybom do nosnej dierky. Pre spresnenie, vopchá ho do nosa, z vonkajšej strany pridrží palcom, zadrapí necht (už viem, že som ich chcela konečne ostrihať) a potočí. Systematické týranie matky svojim skoro ročným dieťaťom schované za zvedavé bádanie. Je to môj malý sadista. Teraz ma šticuje za mihalnice... Ok, dobre dobre, mier.

Vstávam, ideme hore. Beriem ju na ruky. Ideme spolu odostrieť žalúzie a otvoriť okno. Polahnem ju späť a idem prebaliť. Riť mi otrčí asi 20 krát, vytlačí polovicu rybacej pasty na paplón, čo som včera prezliekla, kopne ma do sánky a ešte aj plače. ONA plače. Mňa behom 10 minút knockoutovala asi 5x a ona si plače. Tak raňajky. Odkrojím krajec mäkučkého chlebíka, natriem maslom, nakrájam na kocky a dávam do pusy. Nie! Keby takto vychytával brankár každú loptu, tak ho svoj team velebí, ako ona dokáže pravačkou vychytať každé sústo, ktoré sa jej snažím vložiť do úst. Ona musí sama. Chcelo by to taký ten chemický skafander  WHO, pretože keď chce papať sama znamená to, že do každej rúčky vezme minimálne jednu kocku chleba, žmýka ju v ruke, útržky chleba vypadávajú pomedzi prsty a maslo sa topí a steká čoraz nižšie k lakťom. Nakoniec si prehrabne vlasy. Úžasný WET LOOK.  To že každý hlt mlieka precedí pomedzi zuby na čisté bodyčko nerátam...Pod stoličkou je omrviniek pre malú farmu.

Vyberiem ju. Ideme do kúpeľne umyť ruky. Kým sa mi to podarí, tak mi 3x zastaví vodu a snaží sa vopchať prsty do zástrčky vedľa umývadla.  Musím konečne kúpiť tie záslepky. Pohodím ju do priestoru, nech sa trošku prebaví, idem spáchať očistu, aspoň vylupnem karpiny a skočím na malú. Stojí pri linke, pod rúrou, cápe po nej rukami a oblizuje sklo, ktoré som tiež včera vyleštila. Tri minúty a je ako ovracané. Počujem pípanie, zapína vysávač, robot vycúva z domčeka a ide po nej. Neskutočný rev a uteká za mnou do kúpeľne, berie sa na ruky. Vysávač vypnem, zaparkujem späť do domčeka. Malú položím na zem v detskej a dám do ruky slúchatká, tie sú u nás teraz TOP. A rýchlo  to sľúbené WCko. Ani sa nenazdám a o chvíľu sa snaží nakŕmiť toaleťákom, zapiť ho Domestosom a srdcervúco sa dožaduje na ruky. Ja sa jej vyhrážam hniezdom záchrany. Zvládli sme to. Tak si chvíľu posedela na kolenách aj na WCku, no veľká veda. Berie hrkálku a urputne sa snaží urobiť s ňou dieru do novej telky. Vlani nám ju doniesol Ježiško. Podľa odporúčaní môjho muža ju hreším a capnem ju po rukách. Rehot a berie na telku drevenú kocku. Ja ju beriem radšej do inej miestnosti. Kŕmi sa pexesom. Vyberám z úst kúsky papiera a na prste mám komplet otlačok zatiaľ len dvojzubého chrupu. Je 7.17...