Prvé stretnutie s febrilnými kŕčmi býva desivé. Často rodičia o ich existencii netušia a ak aj áno, na ten pohľad sa nedá pripraviť.
„Myslela som si, že zomiera. Po kŕčoch, ktoré trvali približne minútu zostal syn úplne modrý, nedýchal, visel mi v náručí ako handrová bábika. Takú paniku som nemala nikdy v živote, len som kričala aby dýchal a dávala mu umelé dýchanie. Manžel zatiaľ volal záchranku,“ popisuje ich zážitok maminka vo Fóre na Modrom koníku.

"Bolo to hrozné, triasla som sa a bála o neho. Vôbec nereagoval, vyvrátené oči. Rýchlo sme volali záchranku. No a nasledovala hospitalizácia, vyšetrenia. Teraz sa bojím a stále mu len meriam teplotu, keď vidím, že je nejaký čudný, lebo tie kŕče prišli tak náhle, že som sa nestihla ani spamätať," popisuje ďalšia vydesená matka vo WIKI.

„Tiež sme si zažili febrilné kŕče u staršej dcéry. Prvýkrát sa objavili ako nechcený darček na jej prvé narodeniny, pri 6. chorobe. Na tento otrasný zážitok nikdy nezabudnem. Zaspala na obedný spánok so zvýšenou teplotou 37,5.  Zobudila sa o hodinu so zášklbmi končatín, omodreli jej pery a vôbec nedýchala. Hneď som vedela, že ide o febrilné kŕče, už som sa s tým stretla počas práce na detskom oddelení. Ale keď sa to stane vášmu dieťaťu, tak máte pocit, že ste úplne bezmocná a mala som pocit, že mi odchádza pred očami,“ popisuje svoj zážitok mamička z modrého koníka vo WIKI.

Febrilné kŕče sú najčastejšou neurologickou poruchou detského veku. Sprevádzajú horúčky a spôsobuje ich predovšetkým prudký a rýchly nárast či pokles teploty. Predpokladá sa, že ochorenie vzniká na základe podráždenia mozgových centier horúčkou, ktoré vyvolávajú sťahovanie a uvoľňovanie svalov. Ich prejavy sú veľmi očividné. Dieťa má horúčku, kŕče, potí sa, môže mať vyvrátené oči, opuch či dokonca zmodrie.

"Dcérka mala vyvrátené očká dohora, kmitajúci pohyb celého tela, po chvíľke nastalo sťažené dýchanie, ktoré sa prejavovalo aj vytekaním slín. Treba byť duchaprítomý, nerobiť paniku, ale snažiť sa dieťaťu pomôcť," radí na základe vlastnej skúsenosti ďalšia mamička vo WIKi.

Hlavne žiadnu paniku

Prvé kúpanie bábätka vyvoláva rozpaky. Očakávania sú rôzne a reakcie neisté. Ja ako prvorodička som so zatajeným dychom sledovala naučené grify sestričky z novorodeneckého, ktoré pripomínali chvaty Jackieho Chana. A to dcérke len oplachovala riťku pod umývadlom. Upokojovala som sa, že to určite zvládnem a v duchu som si prestavovala všetky tie videá s relaxujúcimi bábätkami s mľaskajúcimi bezzubými pusinkami, ako keď si dôchodcovia popravujú protézy.

Prvé kúpanie u nás bolo peklo. Dom vyhriaty na „príjemných“ 27 stupňov, vo vaničke plávala ružová plastová žaba, ktorej sa cez brucho tiahol teplomer a ukazoval ukážkových 37 stupňov. Namiesto blaženého výrazu sa dcérka tvárila, akoby som z nej vyháňala zlých duchov a nie zvyšky smolky. Neskutočný plač. Opakoval sa večer čo večer, no klesal na intenzite. Postupne sme prišli na to, že aj 37 stupňová voda je málo, že podložka pod chrbátikom ju chladí a oveľa viac sa jej páči mať zanorené ušká. Postupne sme prišli na veľa iných drobností, ktoré z kúpania urobili príjemný rituál zavŕšujúci deň a nie strašiaka.

Kým si povieme pár overených rád a postupov, ako eliminovať možné komplikácie, je potrebné si uvedomiť, že žiadne overené rady a postupy všeobecne nefungujú 🙂 Každé bábätko je iné a či už sa jedná o manipuláciu, teplotu vody či vyhriatie miestnosti. Jeho potreby sú individuálne. Kúpanie k dokonalosti vyšperkujete až overeným vedeckým postupom: pokus – omyl.

Východiskovým stavom pre pokus číslo jeden môžu byť práve tie všeobecne známe overené rady a postupy starostlivosti o novorodenca:

Pár čísel na úvod

Voda by mala mať okolo 37 stuňov a teplota v miestnosti okolo 25. Kúpanie príliš nenaťahujte, stačí 5-minútová rýchlovka. Časom môžete dĺžku kúpeľa predlžovať. Všetko závisí od reakcií bábätka. Novorodencov sa neodporúča kúpať každý deň. Ich pokožka sa ešte spevňuje a každodenné kúpanie ju vysiluje, predovšetkým ak máte tvrdú vodu. Postačí im kúpeľ 1 - 2 razy týždenne.

V roku 2017 sa matky dočkajú konečne zmien vo výške materskej aj rodičovského príspevku.

Maximálne materské sa zvýši

Od januára 2017 sa maximálne materské  zvyšuje. Pri 31 dňovom mesiaci dostane matka 1260 eur namiesto doterajších  918,20. Ak má mesiac o deň menej, mamičky dostanú namiesto 888,60 až 1219,30 a to, ak dôvod na poskytnutie dávky vznikne po 31.12.2016.

Dôvodom nárastu tejto sumy je zvýšenie maximálneho vymeriavacieho základu, z 1,5-násobku na 2-násobok priemernej mzdy spred dvoch rokov.

Poistencom, ktorým dôvod na poskytnutie nemocenskej dávky vznikol do 31. decembra 2016 a dávka bola určená z maximálneho denného vymeriavacieho základu platného v tomto roku (z maxima 1287 eur) a nárok na túto dávku im bude trvať aj po 31. decembri 2016, sa nemocenská dávka automaticky prepočíta podľa zákona účinného od 1. januára 2017.

Materské vo výške čistej mzdy už v máji

Rutina. Nepriateľ matiek na materskej. Nepriateľ vzťahov. Rival dlhoročného zamestnanca. Rutina je zvyk. Železná košeľa. Úpadok. Ľudia chcú spoznávať, zažívať, obmieňať, prosperovať, získavať, vyťažiť maximum, ísť naplno. Rutina je bežná a my chceme neobyčajný život. Akcia, zážitok, reakcia.

Asi nie som úplne človek svojej doby. Možno som len pohodlná, možno ustráchaná a možno mám trochu viac rada istoty. Keď si opäť v nedeľu uvedomím, že prešiel ďalší týždeň. Keď na jar zisťujem, že Vianoce sú akosi prirýchlo v čudu. Keď si povediem dcéru prvýkrát do škôlky a neprestanem vychádzať z údivu, kde mám tých 52 cm a 3780 g živej váhy. V tej chvíli viem, že rutina je to, čo dáva môjmu životu zvláštny ráz.

Punc istoty a pravidelnosti. Niečoho stáleho a menej prchavého ako iné okamihy. Rutinné ranné túlenie sa v posteli. Vždy tá istá šálka na kávu. Večerný Anjeličku strážničku pred spaním. Recepty od babičky. Krížik na čelo pred ďalekou cestou od mamy. Nedeľňajšie sladké raňajky. Raz za týždeň ryba na obed. Lipový čaj jedine s medom.

Je advent, pomaly sa blížia sviatky a ja vám prajem viac rutiny do týchto dní. Aby ste sa nenáhlili. Netreba zlatiť to, čo už zlatom je. Vychutnávajte. Užívajte každodennosť, jedinečnosť. Buďte pôžitkárom, labužníkom, nie len konzumentom.

Vychutnávajte si rutinné pečenie medovníkov, zahájenie sezóny vareného vína, či karamelovej pálenky. Pomarančové šupky voňajúce z horúceho radiátora. Trhy s priateľmi. Tie isté koledy, rovnaké rozprávky.

Vinše od starých otcov, pochutiny podľa starých mám. Vyšívaný obrus s fľakmi od šalátu a polievky, obitý servis so zlatým okrajom. Babkin slávnostný príbor a dedkove domáce oblátky. Medzi zladenými ozdobami na stromčeku schované srdcovky z detstva. Nebojte sa rutiny.

Každý rok nám so sestrou priniesol Mikuláš adventný kalendár. Lacné čokoládky v plastových formičkách schované za papierovými okienkami. Viac palmového oleja, ako čokolády. Len sa to asi tak neriešilo 🙂 Ten mikulášsky deň som mala najradšej. Mohla som vykradnúť 6 okienok naraz, aby som dobehla zameškané. Dnes je prvý december a ak nechcete taktiež vykrádať 6 okienok naraz (premyslite si to, má to svoje čaro ;-P), tak je načase nakuknúť, čo sa skrýva za číslom 1.

Ak ešte žiaden kalendár nemáte, tu je pár inšpirácií. Šikovné mamičky z Modrého koníka sa s adventnými kalendárikmi popasovali takto 🙂

@topier Môj prvý adventný kalendár. Má síce mnoho chýb, nie je vôbec dokonalý, ale ja som naň hrdá. A musela som ho urobiť dvojmo, pre obe moje zlatíčka. Riadne som sa vytrápila, som tvorivý antitalent, ale háda sa aj snaha cení 😉

@mamina123 Kalendár pre Lukáška a Kristínku 🙂

Nápaditý kalendár mamičky @zarus z toaltených roliek.

Krásny kalendár od @elyce, ktorý vytvorili spolu s dcérkou 🙂

Nosenie je super vec. To je fakt. Rozhodnúť sa pre nosenie neznamená, že musíte hneď zanevrieť na kočík a nosiť deti do 5 rokov. Dá sa to aj inak, na pol škody. Lebo, ak to raz vyskúšate, garantujem vám, že ten pocit dvoch voľných rúk si zamilujete. 

Mamičky, ktoré nepatria práve k  „ortodoxným“ fanúšičkám nosenia, siahajú často po akomkoľvek nosiči, ktorý im nezruinuje peňaženku a spraví svoju službu, odnesie dieťa a uvoľní im ruky. No okrem farby a vzoru, by si mali všímať pár vecí, vďaka ktorým svojmu krpcovi nezničia chrbát. (Na to má čas v puberte pri celodennom vysedávaní pri PC :-P )

Ako si vybrať?

Na trhu je kvantum pomôcok na nosenie. Od babyvaku, cez babyšatku a ergonomické nosiče, až po klokanku. Správna voľba závisí od veku noseného dieťaťa. Nie všetky nosiče sú vhodné pre novorodencov a mini krpcov.

Jeden fakt však platí pre všetky typy, druhy a tvary. A to, že na nosenie sú vhodné len tie pomôcky, ktoré rešpektujú prirodzenú ergonomickú polohu dieťaťa. Lebo veď viete, dieťa má ešte dosť starostí vyrovnať sa s tým, že ho niekto deložoval z príjemného apartmánu s ultra all inclusive servisom a tou najpohodlnejšou postieľkou na svete. Aby ste mu to trošku uľahčili, tak ho určite poteší, ak si ho priviniete v tej polohe, na ktorú  bolo zvyknuté už v brušku.

Ergonomická poloha je pre dieťa prirodzená a ako bonus, nepreťažuje sa chrbtica či kĺby bábätka, vďaka dostatočnej opore pre chrbátik a širokému postaveniu bedrových kĺbov.

Ani nedýcham. Zreničky mi kmitajú zo strany na stranu, akoby sa v tej tme dalo niečo vidieť. Zdá sa mi, že niečo počujem. Nejaký pukot, pravidelné ťukanie niekde v diaľke. Hodiny, sú to len hodiny, odľahlo mi. Ležím zakrytá v posteli a bojím sa pohnúť, obyčajné zavŕzganie postele znie v noci horšie ako odstrel starej budovy. Nie som si istá, ale šuchnutie v diaľke bol tuším pohyb. Počujem to opäť. K šuchotaniu látky sa pridáva prerývaný zvuk hlasného dychu. Tŕpnem, či nezačujem kroky. Hororová noc.

Ak čakáte detektívku a že na mňa niekto vybehne z nožom, tak sa mýlite. Je to len prvá noc, kedy moje malé dievčatko spí samo v posteli vo svojej izbe. A tak sledujem do tmy svietiacu elektronickú pestúnku a analyzujem každé puknutie, šuchnutie či hlasnejší nádych ako obvykle. Keď sme jej kupovali „veľkáčsku“ posteľ pred pár mesiacmi, premýšľali sme, ako jej prechod z našej spálne do jej izby čo najviac uľahčiť. 

Najskôr sa na nej len tak mojkali, pozerali rozprávky a čítali knižky. Uspávali bábiky, koníkov, kačičky, žaby a všetky plyšové zvery, ktoré rodina aj napriek môjmu zákazu s obľubou nakupuje. Poslednou fázou prípravy bol poobedný spánok, ktorú sme tiež zvládli na jednotku. Všetko šlo na naše prekvapenie super.

Každý večer som sa jej pýtala, kam chce ísť spinkať, či do jej izbičky za macíkom alebo ku maminke do detskej postieľky. Na rutinnú večernú otázku z našej strany zaznela vždy rutinná odpoveď zo strany dcérky - "babackať mamičkou". Až raz... Babackať mackom. Prišlo to ako blesk z jasného neba. A tak som ju z hrčou v krku uložila do jej izbičky. Pod posteľ naukladala matrace z pohovky, keby náhodou capla, nech sa nedorazí. Za 15 minút sa priplížila ako duch, objala ma a hovorí: "Za mamičkou". Takto skončil každý jej pokus o spánok osamote a bolo ich viac.

Teraz je niečo po polnoci a ja sledujem do tmy svietiacu elektronickú pestúnku a analyzujem každé puknutie, šuchnutie či hlasnejší nádych ako obvykle. A to už od 19:30. Z hodiniek vyberám baterku, lebo ich tikot mi „ruší príjem“ a vzbudzuje vo mne falošné poplachy. Okolo jednej ešte stále nespím. A z pestúnky sa ozýva plač a volanie mama, mamička. Zoskakujem z postele a utekám za ňou takou rýchlosťou, že by som tromfla aj tým Keňanov z Košického maratónu mieru. Beriem si ju do náruče a unášam k sebe do spálne.
Viem, že by stačilo pohladkanie, pobozkanie a bolo by dobre. Viem, že by sa to zopakovalo možno 5-krát za noc a na ďalšiu už len 4-krát a tak ďalej, až by kým by to "mama, mamička" nezaznelo. Ale rovnako viem, že na to nie som pripravená. Ja, nie dcérka.

Koľko rán ešte bude takých, že ma zobudí jej smiech, bľabotanie, tlieskanie či spievanie? Nechcem byť fanatická matka, ktorá bude spávať so svojim dieťaťom do 15-ky, ale ani sa nechcem nikam ponáhľať. Vnútorný hlas, ktorý ma odhováral od jej vysťahovania do susednej izby, som zaháňala predstavou, ako sa ráno rozbehne za nami do postele, vlezie a budeme sa túliť a jašiť ako každé ráno. Uvedomila som si, že skákať ku mne do postele môže aj od troch rokov do desiatich, či odkedy to začína puberta u dnešnej mládeže. Ten čas s deťmi uteká neskutočne rýchlo a nič na svete netreba uponáhľať. Pretože žiaden z tých okamihov sa už nevráti späť. Vraví sa, že aj tie najmenšie okamihy majú moc pretrvávať v srdciach po celý život. A viem, že naše rána sú jedným z nich.

Na noc išla plienka. Na to mám slabý, žalúdok, aby som to riskla. A som rada, pretože by precikala určite aj ten nepremokavý poťah v postielke, súdiac podľa hmotnosti plienky. Posadím objekt pokusu s názvom Odplienkovávacia misia na WCko a utekám pozrieť, či nám vyschli aspoň nejaké gaťky. Niečo by sa našlo a zvyšok prezieravo povešám po radiátoroch po dome, v podvedomí očakávajúc polievacú pohromu.

Mením taktiku. Pýtam sa, či chce cikať, na odpoveď však nečakám. Frekvencia posádzania na záchod alebo nočník je 4x za hodinu. Testovací objekt začína byť z toho nervózny, ja stále spokojnejšia, keďže sme sa zaobišli bez nehody.

Čakala ma však najnáročnejšia úloha. Áno, mňa. Návšteva detskej lekárky a nákup v obchode. Dlho som bojovala so svojim lenivým ja, no nakoniec som nabalila polovicu garderóby do tašky ( ak sa mi preciká) a vybrala sa v ústrety pohrome. Na moje prekvapenie sa však žiadna nekonala. Začala som mať  pocit, že ju odplienkujem skôr, ako prinesie domov prvé vysvedčenie.

Nabudená úspešnou misiou som nám poobede vymyslela ďalšiu métu a tou bola návšteva 😀 Som masochista, čo? Vybavená jednorázovými prebaľovacími podložkami, aby im nepokristila nový gauč a polkou skrine. A dali sme to. Nočník nám požicali, každých 20 minút som ju posadila, či chcela, či nechcela. Keď vám poviem, že aj cestu autom tam a spať sme zvládli bez nehody, tak mi asi neuveríte.

Keď som sa cítila, fakt že už na koni a predstavovala si, ako sa chválim odplienkovaním za 2 dni, tak som si neuvedomila, že v ten deň ešte nekakala. Môj ty bože. Prišlo to znenazdajky a začínam sípiť, čo bude náš najväčší problém.

Bilancia dňa: jedno cvrknutie, kým som stiahla gaťky a jedna nádielka hraničiaca s vlastnosťami zbrane hromadného ničenia.

Jeden deň pozeráte ako fetnuté do detskej postielky a roztápate sa blahom, dušujete sa, že by ste neobetovali rolu matky za žiadnu kariéru, voľnosť či cestovanie. Druhý deň by ste išli radšej robiť do fabriky za pás s namosúreným fúzikatým Nemcom, ktorý vám vykrikuje spoza chrbta schnell! Cestu do Hornej Maríkovej autobusom „dedinákom“, čo stojí pri každom kríži pri ceste, by ste vnímali ako let Fly Dubai s troma prestupmi. A o voľnosti radšej ani nebudem začínať. Možno len načrtnem - čo tak aspoň súkromie na toalete... No ale o inom som chcela. 

V jeden deň D, ktorý začal tým, že vstala pred 6. ráno (už to je samo o sebe zlá konštelácia), mi nakompletku prečúrala matrac na moje posteli, ktorý som pár týžňov dozadu ozlomkrky zvliekala a prala. Len tak, z čistej roztopaše. Už som vedela, že dnes je ten deň, kedy snívam aspoň o tej Maríkovej a hučiacom Nemcovi.

Vytočilo ma to do nepríčetných výšok a najviac fakt, že je to mojou lenivosťou, lebo sa mi do odplienkovania nechcelo; a bod dva, že som to mohla všetko absolvovať v lete, kedy by som preprala jedny gaťky. Kdežto v novembri, pri piatich stupňoch vonku, musím prať gaťky, body, pančušky a nohavice. O tom, o koľkých takýchto „sadách“ denne hovorím, som nemala v skutočnosti ani šajnu.

Deň prvý:

Katastrofa. Toto jedno slovo by stačilo na úplné komplexné vystihnutie toho, čo sa dialo. Ona bola ako také polievacie autíčko. Odcvrkávala, kade chodila. Pri otázke: „Bianka, chceš cikať?“ zdrhla a povedala: „Neceš“. Ešte sa to koncové "š" ani nestihlo rozplynúť v priestore a už som videla, že chodí obkročmo ako dunajskostredský mafián v 90. rokoch. Žeby jej to vadilo, alebo ju to chladilo? Pche?! Nič. Ani náznak. Tak som ju posadila na záchod nasilu, či chce, či nechce. Zaznel výkrik: „Nede to!“ a zoskočila dolu. Päť minút na to kričí: „Bibka cikala, šikuka.“ Jasné, že do gatiek. Aaaa, Bože, daj mi silu! A tak ma čaká práčka plná precikaných minigatiek, pančušiek, tepláčikov, dokonca aj ponožiek a tričiek. Ak bude zajtrajšok rovnaký, asi si skôr zvyknem na to, že bude používať plienky do 10 rokov. Držte palce zajtra. 

Ako by odplienkovávanie malo vyzerať, si môžete prečítať tu, stačí kliknúť. Rovnako sa poteším, ak sa podelíte s vašou odplienkovávacou (bože, to je slovo) skúsenosťou do WIKI. (Klik)

„U nás začali problémy po rozvode svokrovcov. On ju ľutuje, že zostala sama, doma vyvolá hádku ako zámienku, aby mohol za ňou utekať...“ začína svoj príbeh s mamičkiným maznáčikom na krku Soňa. 

„Pravdepodobne si svoju potrebu lásky kompenzovala na svojom synovi. Muselo byť vždy po jej. Usporiadanie bytu, ako sa upratuje, ako a čo sa robí na záhrade, čo sa bude jesť, čo sa bude robiť. Do istej miery je to normálne, ale od určitej hranice som začala vidieť, že to nie je celkom v poriadku. Obaja s priateľom sme zarábali, chodili do práce a cez víkend sme teda mávali občas aj svoje plány. Bohužiaľ, mamička povedala, že treba ísť vybrať novú podlahu do kuchyne. Bodka,“ píše, s oidipákom dnes už šťastne rozídená, Lucia.

„Priateľ dostal dom od svojich nebohých starých rodičov, skôr ako sme sa spoznali. Presťahoval sa doňho po nezhodách s otcom a krátko po rozvode rodičov sa k nemu prisťahovala aj mama. V dome sa cítila ako doma, veď nečudo, vyrástla v ňom.

O svojho syna sa starala ako o malého boha, on platil účty za energie, ona varila, prala, žehlila. Takto si nažívali v mieri, až kým nespoznal mňa a nechceli sme začať spolu žiť...“ spomína Alica na prvé strasti so svojou budúcou svokrou.

Tri príbehy troch rôznych žien z rôznych kútov Slovenska. A všetky majú spoločného menovateľa – svokru, chorobne nafixovanú na svojho syna, alebo ak chcete syna chorobne nafixovaného na svoju matku – odipáka, maminkinho maznáčika.

Čo je to Odipovský komplex?

Sychravé jesenné dni majú svoje čaro v zomknutí rodiny pri pohári čaju a v príbehoch, ktoré odznejú s burácajúcim vetrom za oknom. V jeden taký deň som sedela u svojej starej mamy. V rozhorúčených peterkách praskalo nakálané drevo, plamene oblizovali dopraskaný šamot a v obitom čajníku sa zohrieval lipový čaj.

Babka pomalými krokmi boľavého človeka položila na stôl kvetovanú cukorničku a vystískaný citrón. Dcérka kreslila pri starej „štokrle“, sediac na šamlíku.  Mojou úlohou bolo v ten deň počúvať. Určite to poznáte. Starí ľudia sú už raz takí. Nepotrebujú veľa ku šťastiu, len jedno ucho ochotné načúvať ich hlasu a krk, ktorý sem tam prikývne na znak súhlasu. V spleti príhod dávno minulých sa zrazu vynoril príbeh, ako s dedkom čakali prvé dieťa, moju krstnú mamu.

„Jááj dedko, to bol milovník! Veď sme to ani poriadne neskúsili a už som bola tehotná,“ smeje sa babka so slzami v očiach a spomína na svojho zosnulého manžela. „Boli sme spolužiaci, mali sme 18 rokov. Zaľúbili sme sa, poľúbili sme sa a bolo. Aj ma ľudia nahovárali, čo všetko mám vyskúšať, aby som o to prišla, že som ešte mladá. No my sme to tak nechceli. Vedeli sme, že to bude ťažké, ale čo v živote nie je? Babky mi tiež hovorili, že by som už nikdy nemusela mať ďalšie,“ spomína na začiatky jej tehotenstva. Vyzerá to, že dobre mienené rady od skúsenejších sa dokázali šíriť aj bez internetového pripojenia

„Lekár ma vyšetril, len môj závodný, prehmatal brucho a potvrdil, čo sme už tušili. Že som tehotná. Chodilo sa na poradne ku ženskému lekárovi. Ak si dobre pamätám, tak v 3. a v 5. mesiaci a potom už každé štyri týždne. Kontroloval mi bábo hmatom cez brucho. Chcel ma pozerať aj zospodu, ale ženy mi hovorili, že tak lekár spôsobil už veľa potratov, tak som to odmietla,“ vysvetľuje mi a ja premýšľam, čo je horšie: či vševediaci internet, alebo babky všetečnice, ktoré ochotne vystrašia na počkanie.

Keď jej rozprávam o kontrolách ako presvecovanie šije, morfologický ultrazvuk, tripple testy, len neveriacky krúti hlavou. Pri záberoch zo sona ani nedýchala.

„No a keď to na mňa došlo, tak pre mňa prišla sanitka, hovorili sme jej hrkotačka. Odviezli ma do nemocnice. Bol to dlhý pôrod. Od skorého rána až do jednej v noci. Musela som sa prechádzať po chodbe. Keď som bola unavená, mohla som si na chvíľu ľahnúť. Niekoľkokrát ma skontrolovali a poslali kráčať na chodbu. Už som nevládala. Až mi jedna sestrička napustila vaňu. To bola úľava! Tá teplá voda robila zázraky. Len som sa bála, aby sa mi tam nenabrala voda a aby sa to malé neutopilo. No vraj to je nemožné,“ popisuje mi svoje krásne naivné obavy človeka tej doby a ja sa nestíham čudovať, aké pokrokové metódy boli už na začiatku päťdesiatych rokov. Pôrod do vane sa však nekonal.

Máte doma trojročného prcka? Máte presne tri roky na to, aby ste ho pripravili na písanie. Myslíte si, že som len ďalšia šialená, premotivovaná matka, čo chce mať doma malého génia? Nie, nie som. Nebijem doma dieťa trstenicou a netrápim ho za stolom niekoľko hodín denne, aby trénovalo krasopis. Len sa jenoducho hráme a rozvíjame grafomotoriku.

Čo to je tá grafomotorika? Je to hrubá motorika a konkrétne pohyb ruky, ramena a lakťa; motorika očí a artikulačných orgánov; vzájomná súhra medzi okom a rukou a v neposlednom rade jemná motorika rúk, dlane a prstov. Kým nastúpi vaše dieťatko do školy, malo by byť schopné správne sedieť, pri kreslení dodržiavať správny sklon papiera. Ruka budúceho prváčika má kresliť smelo, uvoľnene a plynulo. Tlak na písaciu podložku musí byť primeraný.

O grafomotorike a rozvoji hrubej motoriky sme si hovorili už v minulých článkoch. Dnes sa pozrieme deťom "na prsty".

Precvičovaním jemnej motoriky sa dieťa učí ovládať svoje pohyby s čo najväčšou jemnosťou, presnosťou bez toho, aby bolo v kŕči, strnulé. Ovládanie jemnej motoriky malých svalov očí, mimiky, dlaní, prstov je dokonalou súhrou nervovej sústavy.

Základom na precvičovanie jemnej motoriky je vytvoriť prostredie plné podnetov adekvátnych k veku dieťaťa. Opakovaným precvičovaním svalov jemnej motoriky sa svaly samotné posilňujú, no rovnako sa rozvíja aj mozog dieťaťa. Každou novou skúsenosťou sa otvárajú ďalšie možnosti pre napredovanie a pokrok malého bádateľa sa doslova nabaľuje.

Veľmi dôležitú rolu v rozvoji jemnej motoriky z pohľadu písania zohráva kreslenie. Precvičovanie kreslenia krúžkov, či rovných čiar je to, z čoho bude raz váš drobec ťažiť pri prvých pokusoch o skutočné písanie. Ak dieťa nebude napríklad schopné kresliť kruhy, jeho kresba sa skladá výlučne zo sekvencí čiar, svaly potrebné na písanie oblých písmen nebudú dostatočne vyvinuté a môže mu to v škole spôsobovať zbytočné komplilkácie.

V minulom článku sme sa venovali grafomotorike na teoretickej úrovni. Básnik by povedal, že teória je keď všetko vieme, ale nič nefunguje. Prax je keď všetko funguje, ale nikto nevie prečo. Dnes si spojíme teóriu s praxou. Nič nefunguje a nikto nevie  prečo. 😉 (Len žartujem). Niekedy je to naozaj tak, že môžeme mať toho načítaného, naštudovaného, vieme ako to má vyzerať, ale akosi to nefunguje. A naopak, rovnako existujú prípady, kedy všetky grafomotorické zručnosti dozrievajú u dieťaťa samé, tak ako majú v prirodzenej fyziologickej postupnosti. A dieťa bez toho, aby niekto riešil čo robí a ako robí, robí všetko správne. No nie vždy je to tak.

Dnes si povieme, ako prirodzenému vývoju grafomotorických zručností napomôcť. Hneď na začiatok je potrebné si ujasniť, čo všetko tvorí grafomotoriku. Je to hrubá motorika a konkrétne pohyb rúk, ramena a lakťa; jemná motorika prstov a dlane; motorika očí a artikulačných orgánov a v neposlednom rade koordinácia alebo súhra medzi okom a rukou. Do množiny premenných môžeme zaradiť aj schopnosť koncentrácie, pozornosti, sluchové vnímanie a lateralitu.

Všetky tieto prvky ovplyvňujú schopnosť dieťaťa písať bez problémov. Pokiaľ dieťa nemá dostatočne zautomatizované grafomotorické pohyby a prepojené pohyby všetkých kĺbov rúk (rameno, lakeť, zápästie, prsty), stráca pri písaní rýchlosť. Deti sa často sťažujú, že nestíhajú. Rodičia doma počúvajú výhovorky, že učiteľka príliš rýchlo píše. Všetku svoju energiu sústredia na písanie ako také, a nezostáva im priestor na vnímanie obsahu, rýchlo sa unavia a nedokážu sa dlhodobo sústrediť. Ak dieťa nedrží pero správne, ruka sa rýchlo unaví, môže ho bolieť a potiť sa, čo spôsobuje len ďalšie nabaľovanie problémov.

Ako teda stimulovať správny vývoj jednotlivých psychomotorických činností?

Dnes si povieme o rozvoji hrubej motoriky.

Deti musia behať, hrať, sa, chodiť po schodoch, obrubníkoch, jednoducho potrebujú pohyb a priestor. So všetkým ostatným si poradí telo samo. Ak sa dieťa do podobných aktivít nechytá, môžeme ho motivovať rôznymi hrami.

Ide jeseň. Okrem babieho leta, farebných listov a žiariaceho zubatého slnka na rannej rose, nás čakajú aj studené, sychravé, upršané a ufúkané dni. Dni, kedy neradno ani psa vyhnať von, ani ženu s deťmi, ani s gumákmi. Dni, kedy psychika matky dieťaťa  36m- (väčšie sú už v škôlke) dostane zabrať.

Letné dni postavili latku vysoko a vymyslieť program bude strategický ťah voči súperovi, aby nezdolal vašu pevnosť ako kôlničku na drevo. Kým vymyslíte nejaké svetoborné psychiku stimulujúce, fantáziu rozvíjajúce, reč obohacujúce hry  (asi ste to čakali odo mňa, pri toľkom predslove, no hádam nabudúce) , možno si vystačíte aj s kreslením.

Obyčajné kreslenie je veľmi dôležitým medzikrokom pred prvým písmenkami vášho dieťaťa. Možno si poviete, že je to ešte skoro. Veď má len 2, či 3. No predpokladom úspešného osvojenia písania je, aby dieťa dokázalo správne uchopiť pero a bolo na určitom stupni vývoja grafomotoriky. Prosím o zameranie sa na slovné spojenie, vývoj grafomotoriky. To znamená, že je to proces, ktorý trvá. A keď sa vaše dieťa hralo výhradne s tabletom, namiesto s ceruzkou a papierom, je viac ako pravdepodobné, že osvojenie si správnych návykov písania bude náročnejšie.

Čo to vlastne je tá grafomotorika? Je so súbor psychomotorických činností, ktoré dieťa vykonáva pri písaní, či kreslení. Na tieto pohyby je potrebná koordinácia očí a rúk. Aj v tomto prípade platí, že cvik robí majstra a vývojom grafomotoriky sa táto koordinácia zdokonaľuje. Dieťa sa tak od bezobsažných čarbaníc dostáva cez kresby s obsahom až k z znakovej kresbe.

U detí rovnakého veku sa objavujú približne rovnaké znaky v grafomotorickom vývoji:

1-2 roky

Dva a pol dňový horúčkový maratón s ozývajúcou sa angínou, sa u dcérky na počudovanie skončil skôr, ako sme dúfali. Lekárka naordinovala Céčko a zabralo rýchlejšie ako po iné razy antibiotiká. Po pár dňoch bolo po všetkom. Aby sme zostali v tom olympijskom žargóne, tak štafetu predala krpaňa mne. V noci pri horúčkach som jej šepkala do ucha, že by som to najradšej vzala na seba, keby to len išlo a ona sa nemusela trápiť. Asi ma ten hore vypočul. Ak neveríte na zázraky, tak som sa pravdepodobne len nakazila. Vypravila som ju na prázdniny k našim. Veď, keď je taká možnosť, prečo by som si aj ja nemohla raz vychutnať chorobu, so všetkým, čo k tomu patrí? Hektolitre čaju, paplón, telka...

Cítila som sa, akoby ma dal dole kombajn a ten balíčkovač zo mňa spravil jeden z tých úhľadných valcov, do ktorých vídať zbalenú slamu koncom leta. Potom ma nejaká hydraulická ruka musela bachnúť o gauč. Inak si neviem predstaviť, ako som sa tam dostala. Horúčky ma kosili dva dni. V hrdle guča, ktorá bolela ako ďas. Toto isté trápilo aj moje malé dievčatko, chúdiatko. Ešteže to tak rýchlo prešlo. Po dvoch dňoch som prestala kúriť ako výhrevné teliesko a zrazu sa mi vyhádzali ruky. Drobné červenskasté fliačky, ktoré svrbeli, šteklili, ruky mi brneli a tŕpli. Za jeden večer som minula tubičku fenistilu a začínala som premýšľať, či sa ľahšie ruka odreže zúbkovaným, keramickým alebo obyčajným nožom. Pod obrúčkou a snubákom sa mi vytvorili mega pľuzgiere a ak by som bola poverčivá a chcela veriť na znamenia, tak by ma, môj vtedy odcestovaný, manžel musel podviesť s tuctom ženských, aby mi z ruky obrúčku pľuzgiere odohnali. Pár hodín od objavenia sa prvých vyrážok na rukách, ma začali svrbieť aj šľapy. Čo krok, to bolesť, akoby som mala na nohách milión otlakov.

Čo si počať v takej chvíli? Je večer a deje sa toto ľa? A tak som googlila a koníkovala a aj som docválala k zisteniu, že nás obe s malou pravdepodobne zložila pliaga, na prvý pohľad s poetickým názvom, ruky, nohy, ústa. To si robia srandu, nie? Virózu hlava, ramená, kolená, palce tam nemáte? Čo to je zase za exotiku?

Novinka na našom trhu chorôb, ktorú nepoznajú mnohí lekári, je vysoko infekčné vírusové ochorenie. Sezónu má v letných horúcich dňoch a začiatkom jesene. Spočiatku sa tvári ako chrípka, potom sa objavia vyrážky alebo pľuzgiere na miestach, ktoré sú spomenuté v názve. O tom, prečo, začo, načo, koľko a dokedy si môžete prečítať tu vo WIKI. Stačí kliknúť.

Podobnú skúsenosť má aj @moncicatko, ktorá s týmto ochorením bojovala u oboch detí. „Syn mal v tom čase 3 roky a dcérka jeden. No obaja mali dosť odlišný priebeh choroby. Chorobu doniesol zo škôlky syn. Začalo to zvýšenou teplotou, sťažoval sa na hrdlo. Lekárka mu predpísala antibiotiká, no keďže mala podozrenie, že by to mohli byť práve ruky-nohy- ústa, kázala nám prísť na ďalší deň. To už podľa pohľadu do úst konštatovala, že antibiotiká sú zbytočné a predpísala mu antivirotiká. Teplota zostávala mierna, no výrazne ho bolelo hrdlo. Nedokázal poriadne jesť a ani piť. Sťažoval sa na bolesti chodidiel, prakticky nevedel vôbec chodiť.“ Na ďalší deň bolesť hrdla ustúpila natoľko, že sa dokázal aspoň napiť a predišli tak dehydratácii. Okolo úst, na rukách a nohách sa mu vyhádzali pľuzgieriky. „Nesťažoval sa na svrbenie, ani bolesť a tak sme s nimi nič nerobili. Samé prišli, samé odišli. Neskôr sa mu v tých miestach zošúpala koža, zhruba dva mesiace po vyliečení mu zišli aj nechty, pod ktorými mal pľuzgieriky," spomína.

Mladšie dieťatko, dcérka, mala priebeh choroby úplne iný. Všetko začalo horúčkami siahajúcimi k 40tkam. „Tie sme sa snažili zbíjať, nurofen nezaberal a paralen len na krátku dobu. Dcérka bola značne vyčerpaná a malátna, odmietala piť tekutiny a tak sme po niekoľkohodinovom boji s teplotami skončili v nemocnici. Tam dostala injekcie proti febrilným kŕčom a kortikoidy na zníženie teploty. Mali sme šťastie, že nás prijímal primár detského oddelenia, ktorý jediný vedel, o akú chorobu ide, zvyšný lekársky tím absolútne netušil, s čím má dočinenia. Po injekciách dcére teploty klesli, zároveň dostal infúzie, aby bola dostatočne hydratovaná a antivirotiká. Vyhodilo sa jej iba zopár pľuzgierikov na nohách, na rukách a možno jeden okolo úst. V ústach nemala nič. Po 2 dňoch nás z nemocnice pustili. Z krvi nič nezistili, pretože testy na vírusy, ktoré to spôsobujú, sa na Slovensku nerobia, resp. robia len v pár laboratóriách a trvajú veľmi dlho. Dcére sa koža nezošúpala, no nechty jej zišli dole ako synovi, zhruba po dvoch mesiacoch a rovnako boli už značne odrastené nové. Za seba by som teda nepovedala, že je to až taká banálna choroba, ako ju popisujú na internete, či v knihách. Deti absolvovali všetko, teploty, bolesti, pľuzgiere, šúpanie kože, zišli im nechty. Podľa mňa ide o pliagu, ktorú tu skoro nikto nepozná a to vrátane doktorov. Hlavne, prenasleduje vás veľmi dlho, keďže najprv musíte byť izolovaní od kolektívu niekoľko týždňov a ešte aj dva mesiace po vyliečení sa prejaví v podobe tých nechtov. Jedinou útechou by mohlo byť to, že už ju nezvyknú deti dostať opakovane, ale ani to nie je stopercentné, poznám i deti, ktoré to dostali aj 2 roky po sebe.“

Čo vy na to? A vraj neškodná detská choroba. Mňa, starú kofu, skolila ako už dávno nič pred tým. Stretli ste sa s ňou? Aký bol priebeh u vašich detí? Pridajte svoju skúsenosť do WIKI!

Je deväť hodín doobeda. Otváram dvere na spálni a naschvál robím menší buchot v kuchyni, aby sa krpaňa pomaly zobudila. Máme 10 minút na oblečenie, nadesiatovanie, nalodenie do auta a vyštartovanie, aby sme nemeškali. No nič, musím ju zobudiť. Inak to nejde. Čaká nás prvá hodina.

Samozrejme mrnčí. Čoby nie, aj ja by som mrnčala, keby ma niekto budí. V polospánku ju prebaľujem, obliekam, do ruky vyfasuje ovocnú taštičku a po ceste k autu jej obúvam topánky. Zamykám dom, sadám do auta a rýchle a zběsile uháňam do susedného mesta na krúžok hudobno-pohybových hier.

Miesto na parkovanie žiadne, v duchu hreším, nahlas nemôžem, už začína hovoriť. Aby som to nemala moc jednoduché, začína popŕchať. Dieťa na rukách, tašku s vecami cez rameno a obľúbená hračka pod pazuchou a ja musím ísť cez pol sveta. Kým prídeme do cieľa, sme mokré ako myši. Ešte aj tá recepčná na mňa pozerá, ako na zjavenie. Vo výťahu sa zazriem v zrkadle a chápem prečo. Na ksichte roztečená riasenka, že vyzerám ako leader skupiny Kiss a tričko mokré, akoby som ešte k tomu práve dohrala koncert svojho života.

Do správnych dverí sme našťastie trafili, vlhčené vreckovky zo mňa vo výťahu urobili opäť človeka a tak som sa celá nabudená tešila na náš spoločný krúžok. Mamičky tam boli sympatické, lektorka tiež. Prostredie príjemné. Čo viac si priať? No možno dieťa, ktoré by z toho aj niečo malo. Prvý cvik. Poľahnutie detí na fitloptu a gúľanie dopredu a dozadu. Realita - moja dcéra plače, fitlopty sa bojí, krk mi doškriabala, že by sa ani v tých odtieňoch šedej za také sado maso nehanbili a drží sa ma ako kliešť. To isté sa opakuje na bilibku. Tunel nepodliezla, na karimatku si neľahla, loptičku hádzať nechcela a bublifuk fúkať nevedela, zato sa ho poriadne napila. Ja zisťujem, že potrebujem silnejší antiperspirant, dve tričká na prezlečenie a pravdepodobne dostatočné dlhú časovú pauzu, kým si hodinu opäť zopakujeme.

Takto nejako vyzeral náš prvý pokus o zapojenie sa do nejakého krúžku určeného pre najmenších. Krpaňa nemala ani rok a pol a v tej chvíli som sa zaprisahala, že minimálne takú dobu veru ani ďalší krúžok neabsolvujeme.

Poviete si, moderné mamy. Nevedia, čo od radosti so sebou. Či kam s konope. A tak sa stane, že aj s ani nie dvojročným dieťaťom pendlujú z plávania na angličtinu, z angličtiny na hudobnú, z hudobnej na tanečnú. Stojí to peniaze, čas, benzín alebo minimálne dezén na bicyklových gumách. A to všetko len preto, aby vychovali malých polobohov a mohli pri kávičke s kamoškami riešiť koľko ich vyjde každodenné dochádzanie do školy pre nadané deti, hoc ich ratolesť nemá ešte ani tri.

Pohľady na trávenie voľného času s deťmi sú rôzne. Tak ako aj naše deti. Kým Aničku dennodenné dochádzanie na nejaký freestylový krúžok detského hipp-hoppu ničí, Jennifer by zničila aj Chucka Norisa skríženého s Duracell zajačikom. A tak hovorím, prečo nie, keď to rodičovi aj dieťaťu vyhovuje?

Veľkú rolu zohráva aj vek či zrelosť dieťaťa. Úlohou každej mamy je vycítiť, či to má zmysel a význam. Či na hudobnú chodí len preto, že ich lektorka označuje na Facebooku a malý je na tých fotkách taký rozkošný, alebo sa dieťa teší a tento spôsob trávenia voľného času ho napĺňa. Ja som svoje predsavzatie vyhýbania sa akýmkoľvek krúžkom odložila a tak sme vyskúšali tanečnú, a v tom krpaňa našla.

Naši najmenší sa potrebujú hrať. Potrebujú voľný čas. Len tak. Pre seba. Mať čas, len tak si v pokoji sadnúť s mamou, prelistovať knižku alebo variť z piesku na ihrisku. Faktom však zostáva, že v tomto období si postupne osvojujú základy sociálnych skúseností a dôležité návyky. Rodičia by mali deti učiť ako pozitívne tráviť voľný čas. Aj podľa odborníkov by prirodzenou súčasťou voľnočasových aktivít mali byť záujmové krúžky. V kolektíve vrstovníkov získavajú skúsenosti a návyky, ktoré inde nezískajú. Rozvíjajú si svoje zručnosti a talent. Ak dieťa navštevuje krúžok kde sa dobre cíti, má to samozrejme dobrý vplyv na jeho psychiku a posilňuje to jeho sebavedomie. A šťastné dieťa = šťastná mama. Čo viac si priať?

Aké máte vy názory na krúžky pre najmenšie deti? Navštevujete nejaké? Podeľte sa so svojou skúsenosťou vo WIKI, stačí kliknúť sem a ja vás odmením srdiečkom.

"K lekárovi som šla som tam s tým, že konečne im niekto povie, že nie som blázon a začnú ma brať vážne. Muž ma čakal na chodbe. Lekárovi som porozprávala všetko. S horlivosťou a zúfalstvom. Iba počúval. Pokojným hlasom mi vysvetlil, že tam budem musieť zostať, že ma budú musieť liečiť. Nechápavo som pozerala a vravím mu, to mi chcete povedať, že som blázon, že mám paranoju, či čo? S úsmevom na tvári mi vraví, že ste prvý pacient za 30 rokov mojej praxe, ktorý si sám určil diagnózu. A tak som sa dostala na psychiatriu.“

Zo začiatku liečby si toho veľa nepamätá. Hospitalizovaná bolo niekoľko mesiacov. Začiatky boli veľmi ťažké. Anna má slzy v očiach, keď mi popisuje ten pocit bezmocnosti.

Len leží na nemocničnej posteli. Cez nezastreté žalúzie na oknách presvitá na pásiky rozrezaná slnečná žiara. Plytko a zrýchlene dýcha. Zdá sa jej, že počuje kroky na chodbe. Nebola si istá. No zaručene niekto hovorí pod balkónom. Našli ju. Vedia, že tu leží. Síce tvrdili, že ju sem zatvorili iba kvôli chorobe, je si istá, že ju chceli v skutočnosti chrániť. Pred nimi. Sú neskutočne zohraní, dokážu sa maskovať, posily majú vo všetkých kruhoch a ovládajú viaceré cudzie jazyky.

        Cíti, že teraz ide o život. Silné lieky, ktorými ju dopujú jej však zabraňujú v pohybe. Je omámená, nedokáže poriadne myslieť. Ich účinok hodinami trošku zoslabol, no každú chvíľu sa otvoria dvere a dostane ranný prídel. Asi už prenikli aj na oddelenie. Nikde nie je v bezpečí. Cíti beznádej, samotu strach. Je sama proti všetkým. Nik jej nepomôže. So samotou v duši, horkosťou sklamania v srdci, čaká na najhoršie.         

        Dostáva ďalšie lieky. Musí otvoriť ústa, či ich skutočne prehltla. To znamená, že má len pár minút, kým prestane ovládať svoje telo. Z postele ako pre kojencov, z ktorej sa bez pomoci ošetrovateľa nedostane, bráni je v tom kovová sieť, schádza a ide sa poumývať, na toaletu, osprchovať. Po zaúčinkovaní liekov by nič z toho nedokázala. A takto to bolo prvé mesiace.

„Spočiatku som ležala medzi ťažkými stavmi. Sprísnený režim. Z postele som sa dostala len keď ma vypustili. Nikto sa tam s vami nemazná. Všade bolo veľa mužov, samý ošetrovateľ, žien pomenej. Ťažké prípady si vyžadovali tvrdé zásahy. Niekedy mi to pripomínalo skôr zásah kukláčov, ako pomoc chorému človeku. Milý tam nebol nikto. Veľa kriku. Spomínam si, ako som šla na obed. Pod vplyvom liekov som ledva vnímala svet. Nevedela som poriadne ani kam mám ísť. Našla som tácky a blúdila po jedálni. Ošetrovatelia len po mne kričali. Keď mi chcel jeden pacient pomôcť, nedovolili mu to. Vtedy mi bolo hrozne. Neviem prečo, no tento zážitok vo mne veľmi silno rezonuje.“

Anna sa z môjho života vytratila dávnejšie. Poznáte to, keď vás vietor zaveje na iné svetové strany. Nájdete si partnerov, založíte rodiny. Teda ja, ona tú svoju už mala. Boli sme si blízke, no nie natoľko, aby sme zostali v úzkom kontakte, aj napriek „časopriestorovým“ prekážkam. Po rokoch sme sa stretli. Leto je už raz také, spája aj rozdelené chodníčky. Slovo dalo slovo. A vznikol tento rozhovor, alebo skôr pokec dvoch starých známych.

Dlho som premýšľala, ako dať všetkým mojim poznámkam hlavu a pätu. Podať všetko tak, aby som zachytila, čo chcela Anna povedať a neprekrútila na to, čo chcú ľudia počuť. Som jej veľmi vďačná, za odvahu, pretože aj keď chce zostať v anonymite (Anna nie je jej skutočné meno), tak sa môže stať, že niekto jej príbeh spozná.

Po tom, ako sme sa rozlúčili, som iba tak sedela. Bola som vydesená z toho, čo všetko sa môže stať s ľudským telom. Že sa jednoducho niečo „pokazí“ a prestane fungovať. Anna má paranoidnú schizofréniu. Aj mozog je len súčasťou ľudského tela. Kamarátovi odišlo koleno a musel podstúpiť operáciu. Anne odišiel zdravý rozum a musela podstúpiť liečbu.

„Ja som bola vždy veľmi vzťahovačná povaha. Už od detstva. Stačilo, že sa na mňa niekto vyložene neusmieval, už som mala pocit, že proti mne niečo má. Rovnako som potrebovala byť stále chválená, ubezpečovaná, že to čo robím, robím dobre. Pochvala či poďakovanie bolo pre mňa hnacím motorom. Keď to zhrniem, okolie veľmi zasahovalo do môjho sveta, môjho života, zmýšľania. Príliš mi záležalo na názoroch druhých, čo si o mne pomyslia susedia, kolegovia, spolužiaci a podobne. Nenazvala by som sa pokrytcom, skôr takým senzibilom. Vďaka mojej precitlivelosti som chcela byť strašne so všetkými zadobre, so všetkými si rozumieť a každému sa zapáčiť. Myslím si, že aj moje povahové črty samotné boli predispozíciou pre to, čo u mňa vypuklo.“

Anna bola obyčajná mama. Mama dvoch detí, chlapčeka a dcérky. Bežný rodinný stereotyp, ktorý by možno niekto nazval nudou, ona nazývala darom z nebies. Rodina, psík, práca a relax na záhradke, na tom malom štvorci zeme, ktorý si prenajímali na konci ich mesta.

"Dnes, keď spätne premýšľam, prvé príznaky u mňa prepukli, keď sa k nám nasťahovali noví susedia. Mladí neprispôsobiví ožrani, ktorí robili bordel od raná do večera. Nemohli sme spávať, žiť, premýšľať. Bolo to strašné. Volali sme na nich policajtov, všetko zbytočne. Klopal u nich manžel, zbytočne. Raz si ma jeden z nich odchytil pri výťahu. Postavil sa tesne pred moju tvár a povedal mi, ty máš dve deti, však? Nič viac a nič menej a dišiel. Premkol ma strašný strach. Vtedy som mala pravdepodobne prvý „záchvat“. To viem až dnes, s odstupom rokov, po tom všetkom, čo už o mojej chorobe viem. Prešiel necelý rok, kým nových susedov nevysťahovali ako neplatičov.“

A tak sme prežili prvú spoločnú dovolenku s dieťaťom. Potrebovala by som ešte jednu. Na zotavenie. Ale aby som nezačala tak negativisticky, prečítala som dve knihy (kým spala). Po dvoch rokoch prvé čítanie. Iné ako leporelo. (Jeden Dán a jedna evitovka o utečencoch). Ale po poriadku.

Neviem ako vy, ale ja som vždy mala problém dodržať váhový limit batožiny. 30 kg pre dve osoby bolo ešte v pohode, vždy som to nejako dala. Ale ak do tých 30 kíl máte zbaliť aj jedného prcka, ktorý nemá nárok na nič okrem kočíka, tak je to výzva. Plienky, kašičky, mlieko, fľašky, keby pršalo, keby bolo horúco, niečo na parádu, niečo športové, niečo pohodlné. A veď toto ešte pribalím... A toto sa určite zíde...

Po dlhom premýšľaní som musela začať kalkulovať aj s príručnou batožinou. Päť kíl na osobu (10 dohromady) je už zaujímavé číslo na to, aby som ho zahrnula do balenia. A tak som z toho spravila hotovú strategickú činnosť, kedy som prenášala z jedného kufra do druhej tašky a stále dookola. Len aby som to nejako dala.

Malý tip, viete o tom, že okrem príručnej batožiny môžete mať aj veci osobnej potreby ako notebook, foťák, knihy a podobne? A tak som aj tieto položky z príručnej batožiny vybrala a ľaľa, zase tri kilá k dobru 🙂

Horšie to je však už s prepravovaním. Niekto musí tlačiť golfáč a niekto (v našom prípade muž) musí ťahať dva kufre, na nich dve 5 kilové cestovky, k tomu foťák, kabelka s dokladmi. V kočíku knihy a časáky... Ďakujem mu touto cestou za trpezlivosť.

Let sme prežili. Krpatá s nohou v okne, mini piškótky v lone, potom hodinový šlofík. Prebudila sa až na potlesk kapitánovi, že sme prežili. To sme sa tešili všetci. Horších bolo 20 stupňov vonku a pocit, že dlhé rifle a bundy sa nám fakt zišli. Aj napriek tomu, že som celú rodinu navliekla do teplých vecí iba zo strategického hľadiska (dlhé rifle sú ťažšie ako kraťasy), bolo to aj praktické, keďže bola kosaaa!!!

Na piatkové dopoludnie som obliekla malej ľahké madeirové šatky, ktoré dostala od mojej babky, svojej prababky. Vysoko postavené slnko veštilo horúci deň a my sme sa tešili na nadýchanú bublaninu s ríbezľami a malinami. Privítala nás slovami môjho nebohého starého otca: „Aká vzácna návšteva k nám ide!“ A azda na okamih sa mi zazdalo, že sa mihol vo dverách za ňou. Usadili sme sa v záhrade pod košatú korunu starého orecha. S rukami zloženými v lone na obnosenej károvanej zástere babka Kvetka sledovala, ako sa malá hrá.

"Spomínam si, ako som veľmi túžila po bábike, ktorú som videla u tetky Matily z Ameriky, keď boli na návšteve na Slovensku. Bola prenádherná, líčka ako z porcelánu, rumenec ako z čerešní a tie očká! Predstav si, že ich otvárala a zatvárala! Moja mam bola krajčírka a tá mi ušila parádne bábiky, na výchyr sveta, no toto bolo niečo nevídané," s horlivosťou spomínala.
Rada počúvam starých ľudí a ich príbehy. Z čriepkov poskladaná mozaika obyčajných dní dôb dávno minulých, ktoré my už nikdy nezažijeme. A tak som sedela a počúvala.

"Jedného dňa mi zostala visieť ruka, museli ma liečiť a mama so mnou bola v nemocnici. S ťažkým srdcom písala otcovi list, čo sa stalo. Ten bol toho času na robotách v Nemecku. Bol to tvrdý chlap, ale veľmi ma ľúbil. Jedného dňa sa objavil v nemocničných dverách a držal ju v ruke. Priniesol mi ju, tú bábiku," rozľútostene spomína.

V tej chvíli mala v očiach opäť to malé natešené dievčatko, ktoré nemôže uveriť splneniu svojho sna; lásku k milovanému otcovi a radosť a bezstarostnosť detských dní. Len hlboké vrásky na jej tvári prezrádzali, že jej už pomaly ťahá na deviaty krížik.

"To bola tvoja najobľúbenejšia bábika?", snažím sa ešte zachytiť reťaz príbehu a navnadiť babku k ďalšiemu rozprávaniu. "Nie kurátenko, to bola moja jediná bábika," dodáva a mlčí.

V tej chvíli som si uvedomila, že moje dieťa má skutočne všetko. Všetko, čo potrebuje, aj čo nepotrebuje. Plná izba hračiek, ktoré už ani neviem od koho a kedy dostala. Alebo sa jej len zapáčili pri nákupe v obchodnom centre. Bábik má asi päť. No ani jednu, pri ktorej by sa jej rozžiarili oči tak, ako aj mojej babke aj po osemdesiatich rokoch.

Ako mama som na rodičovskej scéne čelila rôznym výzvam, nástrahám, prekážkam aj métam. Nič svetoborné, klasika. Kojenie, uspávanie, pády, prvé kroky, nechutenstvo, zuby, choroby, atď. Poznáme všetky. Takto o týždeň ma čaká ďalšia, let s l,5 ročným (+ kúsok), pre pro-mesiac orientované mamičky rozumej s 20 mesačným infantom (termínus technikus používaný v letectve pre dieťa mladšie ako dva roky).

V duchu si predstavujem, ako tá naša malá cestovateľka predvádza árie, že aj Peter Dvorský by zavesil kariéru na kliniec. A ak by sa ešte praktizovali niekde vypočúvacie praktiky bývylej ŠTB, vzali by ju na plný úväzok na týranie hlukom (plus prémie a 13.plat). Jej hlas má ďaleko od tenučkého hlásku štebotajúceho slávika a môžem len dúfať, že moja teoretická príprava bude na niečo platná.

Ak platí, že karma je zdarma 😉 (na koníkovi častejšie skloňované slovné spojenie, ako samotný pôrod), tak ma čaká hodina a pol revu, plaču, hysterických záchvatov, fraktúr, rozliatych tekutín, rozdrvených pochutín a niečo cez sto naštvaných spolucestujúcich.

Čo vám poviem, moje predstavy o rodičovstve a výchove boli... Ako to nazvať... Nie, že mylné alebo skreslené. Ja som nevedela skrátka, kde je sever. Spomínam si na svoj posledný let v stave bezdetnom a tie revúce, pištiace, v mojom ponímaní rozmaznané decká, ktorým rodičia nevedia dať po zadku. Moje dieťa by toto určite nerobilo. Musí vedieť, kde sú hranice a odkiaľ pokiaľ. A bla bla bla.

Dnes už chápem, že raz za čas majú tí naši potomkovia svoj deň D, kedy ich jedinou náplňou práce je byť protivný, umrnčaný, ustráchaný, neposedný. A bohužiaľ, veľakrát nie je v moci rodiča to ovplyvniť. Aj dospelí mávajú občas deň "blbec", prečo by naň nemali nárok aj deti?! 

Taktiež si však dovolím tvrdiť, že niekedy je to aj o výchove. Ak sa dieťa dokáže hádzať o zem v uličke, lebo chce sedieť pri okienku, tak sa chyba vo výchove pravdepodobne stala a to dieťa je jednoducho naučené dosiahnuť svoje za každú cenu.

Asi by som sa necítila mamou, ak by som aspoň sem tam nepoužila jednu z týchto zaužívaných rodičovských viet, z kategórie: Neplač, lebo ti ešte len dám dôvod na plač. A tak skúšam aj overene zaručene nevhodné postupy pri papaní, ako za mamičku, za ocinka. Ak mám už pohnuté nervy, tak aj kým toto nezješ, hrať sa nepôjdeš. Naša drnda bola odjakživa dobrý jedák, o to ťažšie sa zmierujem s jej momentálnym vymýšľaním pri jedení.

A tak som rozmýšľala kde robím chyby. A zistila som, že takmer všade 🙂 Naša každodenná realita vs. teórie sú miestami diametrálne odlišné.

Spoločné stolovanie

Napodobňovanie detí sa nerealizuje len pri nadávkach, ktorú vypustíte, ak ste s malíčkom na bosej nohe zakopli o stôl. Deti opakujú všetko. Aj to, ako sa správate pri stole. A tak dieťa nepatrí niekde do kúta, pretože kŕmiaca stolička vám zavadzia, ale má mať svoje miesto pri stole. Máte pekne jesť spolu. Poznáte ten pocit, že vlastne ani nie ste hladný, ale keď vidíte, ako si chutne manžel krája slaninku na drobné plátky a odkusuje z chrumkavej kôrky domáceho chlebíka, tak sa vám spustia slinky. Tak to je aj u detí. Ak vás vidia so záujmom a chuťou jesť, tak je väčšia pravdepodobnosť, že sa chytia.

Pravidelný režim

Od narodenia mojej dcéry mám špeciálny spôsob udávania letopočtu. Ako sa používa terminológia pred Kristom a po Kristovi, tak môj život rozdeľujem na pred Biankou a po Bianke 🙂 Pred Biankou sme obedovali v pohode aj o tretej. Nepatrili sme k rodinám, ktoré pri odbíjaní zvonov na poludnie museli zdvíhať lyžičku s polievkou. Jednoducho sme jedli, ako vyšlo, ako sme mali chuť. Dnes viem, že si to nemôžem dovoliť. Aj keď vraj hlad patrí do jedálnička detí (viac o tom nižšie), pravidelnosť v stolovaní deti naučí, že ich čaká obed, desiata a berú to ako samozrejmosť.