Počuli ste už o znakovej reči pre batoľatá? Nie?! Chyba! Baby signs alebo po našom znakovanie je úžasná dorozumievacia pomôcka pre rodičov, kým ich deti ešte nerozprávajú.

Teoretických informácií nájdete na webe neúrekom, my sme pre vás vyspovedali mamičku, ktorá si znakovanie zamilovala a priblížila nám jeho používanie v každodennej praxi.

"Prvýkrát som sa o znakovaní dozvedela na internete, ešte skôr, ako som otehotnela.  Táto myšlienka má oslovila, no zatiaľ nebola aktuálna. Druhýkrát mi znakovanie pripomenula jedna známa, ktorá ho tiež úspešne praktizovala so svojimi ratolesťami a keďže som už bola tehotná, začala som si o tomto prístupe v komunikácii s malými deťmi hľadať viac informácií," začína svoje rozprávanie @tarniah, mamička malej Adelky.

Čo je to znakovanie?

Baby signs rozvinuli americké profesorky vývojovej psychológie, ktoré znakovanie batoliat starostlivo preskúmali a zistili, že znakovanie je pre deti aj rodičov výborný základ pre obdobie rozprávania. Akonáhle deti začnú používať na komunikáciu namiesto rúk a rôznych pohybov svoje ústa, upúšťajú od znakovania a následne sa zlepšujú a zdokonaľujú v hovorenej konverzácii.

"Veľa ľudí sa obáva že deti nebudú chcieť rozprávať, keď sa naučia znakovať. Pravda je taká, že znakovanie deti v rozvoji reči vôbec nebrzdí, ale naopak. Znakovanie reč rozvíja a znaky sú len nejakým dočasným medzistupňom, ako napríklad aj štvornožkovanie pred chodením. Podľa vykonaných štúdií vraj dokonca znakujúce deti začínajú rozprávať skôr a majú bohatšiu slovu zásobu, čomu na základe vlastnej skúsenosti so znakovanim aj verím. Vďaka znakovaniu totižto veci pomenúvate nielen z vlastnej iniciatívy, ale aj zakaždým, keď ich odznakuje vaše dieťa. Tým pádom rozprávate nespočetne viac ako bez znakovania. Napríklad také slovo strom. Ak by som neznakovala, zmienila by som sa o ňom počas prechádzky možno raz, ak vôbec, ale odkedy tento znak začala používať naša Adelka, o stromoch rozprávame skoro celou cestou. Takže namiesto toho, aby slovo strom počula raz, ho počuje aj 20-krát. Preto verím že sa jej takto slová do hlávky dostanú skôr a akonáhle bude schopná rozprávať tak to pôjde ako po masle," pridáva @tarniah svoj pohľad na vec.

Taký krásny titulok, že? Aj hlbokomyseľný, aj nadčasový, aj pravdivý. Ale keď vám trojročná zahlási: "Mami, volaj bocianovi, nech si to berie späť!", znie trochu ako klišé.

Ako pripraviť malé dieťa, ktoré si ešte samo vyžaduje väčšinu vašej pozornosti, na súrodenca? Tak znie dnešná otázka. Mamičky - flegmatičky sa chytia za hlavu a povedia: "Zase tu robia z komára somára". Mamičky - čakateľky, ktorým behá doma po kuchyni už jedno malé stvorenie, zbystrite pozornosť - môžete získať inšpiráciu, ako sa s podobnou situáciou popasovali iné mamičky.

Na veku záleží

Prístup, ktorý zvolíte, záleží samozrejme od veku "staršieho" súrodenca. Ak máte bocianiu donášku zajednanú ešte pred druhými narodeninami vášho "veľkáča", bude to náročné predovšetkým fyzicky. Pre vás. Starať sa súčasne o dve deti, ktoré si vyžadujú aktívnu účasť mamičky na každodenných drobnostiach, dá zabrať. Z druhej strany je to pre deti výhodné. Prvotný šok zvykne rýchlejšie pominúť a ľahšie sa adaptujú na novú situáciu. Vekový rozdiel sa vyrovná "co by dup" a z detí sa stanú parťáci s približne rovnakými záujmami. "Môj starší mal rok, keď som otehotnela. Postupne sme mu povedali, že mamičke rastie bruško, lebo je tam bábätko, že to bude jeho súrodenec, bude to maličké bábätko a potom, keď bude väčšie, budú sa spolu hrať. Krémoval mi bruško, dal pusinku a podobne. Keď sa mladší narodil, tak najskôr z toho nerobil nič. Akože pozrel ho v nemocnici a hotovo. Doma si ho už všímal viac, bral ho hneď s láskou, pusinkoval, dával mu hračky. Vôbec nežiarlil, chvála Bohu. Problémy nastali až neskôr, keď mu začal brať malý jeho hračky, ale nič vážne. Len občas chcú práve to isté auto, hoci majú minimálne 150 podobných. Ale inak sa ľúbia, hrajú sa spolu. Keď dám či kúpim niečo jednému, hneď je, že aj bratovi," popisuje krásny vzťah svojich detí mamička z Modrého koníka.

Prežívať čakanie na jeho príchod by mal spolu s vami

Detičky staršie ako dva roky, ktoré už začínajú viac chápať súvislosti a presadzovať si svoju osobnosť to môžu znášať trošku ťažšie. Ich závislosť na matke je iného charakteru ako uspokojovanie životných potrieb a na matku si nárokujú.

Mám zvláštne tlaky v podbrušku, môžem byť tehotná? No, áno. Pokiaľ si mala pohlavný styk, je to pravdepodobné. Rovnako to môže byť predzvesť menštruácie, náznak prechladnutia alebo aj prejav sily podvedomia a nie plodnosti.

Vieme to všetky, že so stopercentnou istotou nám to povie len lekár, ani transsibírska magistrála na tehotenskom teste ešte nemusí byť tutovka. Napriek tomu snoríme, hľadáme, zňuchávame na internete všakovaké informácie, ktoré by nám mohli potvrdiť (resp. skôr naznačiť) to, čo tak veľmi túžime počuť. Jedna, že bude mamou a druhá, že úlet s tým chlapíkom z baru v centre zostane bez doživotných následkov. Ak ste aj vy jednou z nich, tento článok je práve pre vás.

10 najčastejších príznakov tehotenstva

1. Mešká mi to!

Jedným z najviac do očí bijúcich príznakov je meškajúca menštruácia. Ak ste si aj doteraz nič nevšimli, tak tento fakt by ste prehliadnuť nemali. Samozrejme, aj tento príznak nemusí nič znamenať. No mali by ste minimálne zbystriť pozornosť.

2. Bolestivé prsia

"Miláčik som v 4tt, na teste mám koľajnice, pôjdem si dať spraviť test na HCG, či fakt." O minútu jej pípla SMS s odpoveďou: "Vôbec nerozumiem, že o čom. Si chorá? Skús ešte raz a po slovensky."

Aj takto vtipne môžu niekedy dopadnúť pokusy o oznámenia tehotenstva partnerovi 🙂 Hlavne ak použijete mužom neznámu snažilkovskú terminológiu. Prinášame vám pár rád a nápadov z Modrého koníka, ktoré vás môžu inšpirovať, ako vaše tehotenstvo oznámiť budúcemu oteckovi. Alebo on vám. Poviete si, čo táto tára? Ako môže chlap oznámiť tehotenstvo žene? Tak čítajte 🙂

"O bábätko sme sa snažili pomerne dlho, skoro 2 roky. Každý test, ktorý som si robila, bol len rutinou. Aby som nakŕmila tie vnútorné pažravé hlasy, ktoré sa dožadovali dôkazu, že zase nič. A tak som mechanicky ocikala tehotenský test. Manžela som už ani neupozorňovala. Zistil to vždy sám. Podľa môjho výrazu v tvári. Tak to bolo aj vtedy. Ten kúsok plastu som hodila do koša. Zaspala som zmorená osudom na gauči. Zrazu ma budí manžel so slovami: "Vstávaj maminka!" Myslím si, že to ma budí len preto, aby som si spravila test? A v rukách jeden drží. Hovorím mu: "Už som si robila. Nič z toho, je v koši. " On mi na to: "Ja viem, zbadal som ho tam a aj tú druhú čiarku. Toto je on." Vytrhla som mu test z ruky a fakt tam bola. Taký slabý duch. Ale bol tam! Môj prvý duch v živote. Dnes má už 5 rokov," spomína Zuzka, matka predškoláčky.

Ak patríte medzi trpezlivé osoby, ktoré vydržia kým nepodstúpia prvé ultrazvukové vyšetrenie, tak môžete oteckovi darovať fotku z prvého sona. Chcelo by to buď nejaké slovné alebo obrazové vysvetlenie, keďže z prvého sona je naozaj veľmi ťažko odhadnúť čo chcel básnik povedať. A pri menej chápavých oteckoch by to mohlo dopadnúť, ako v úvode tohto článku 🙂

Milým darčekom aj krásnou spomienkou do budúcna bude nejaká drobnosť, ktorú oteckovi venujete. Cumlík, dupačky, ponožky, či body s vtipným textom.

Taktiež môžete jednoducho položiť tehotenský test na miesto, kde ho otecko objaví, alebo mu ho darovať zabalený.

Predkus, vtáčí profil, zdeformovaný tvárový skelet, dýchanie pusou, nosové polypy, angíny, chrápanie... Toto je len pár z diagnóz, o ktoré si koledujú naše ratolesti s palčekom v puse.

Odhliadnuc od hygienickej stránky a faktu, že sa cmúľanie palčeka považuje za spoločensky neprijateľné, je to naozaj nebezpečný zlozvyk. A predovšetkým veľmi ťažko odstrániteľný.

Osveta v oblasti dojčenia, kedy sa matky snažia pristupovať svedomito k svojej príprave (veľmi správne) má za následok, že veľa mamičiek sa snaží vyhnúť používaniu cumlíkov. Výrobcovia síce argumentujú ich tvarom "priateľským" k detskému chrupu, no aj tento argument má rovnako aj svojich odporcov.

Stále sa však cumlík považuje za rozumnejšiu voľbu, ako nechať si bábätko cmúľať palec. Kým sa pokúsite ponúknuť dojčaťu cumlík, je dôležité ponechať mu dostatok času na osvojenie a zafixovanie dojčenia.

"Dcérke som cumlík neponúkala. Mala som doma asi 4, ktoré sme dostali od rodiny a známych. No chcela som sa vyhnúť jeho používaniu. Dcérke nechýbal. Skôr ho odmietala už od začiatku. Pri jednom nekonečnom záchvate plaču, kedy sme už vyskúšali naozaj všetko, ho cmúľala asi 5 minút a aj tak skončil vypľutý na opačnom konci izby. Až si jedného dňa, nemala ani pol roka, začala cmúľať palec. Najskôr mi to prišlo ako milé, chutné. No keď som si uvedomila, že sa z toho stáva regulárna závislosť, snažila som sa jej ponúknuť dudlík. No žiaden jej nevyhovoval. Na cumlíky som minula dokopy aj 30 eur. Skúšali sme kaučukové, silikónové, menšie, väčšie, tvarované, obyčajné, svietiace. Žiaden jej nevyhovoval. Dcérka má dva a pol roka a palec žužle stále," sťažuje sa na zlozvyk svojho dieťaťa mamička z Modrého koníka.

Reflex či zlozvyk?

"Ideme k svokrovcom a oni otvoria skôr, ako zaklope na dvere. Prípadne otvorí svokor a nie svokra. Tak to dávaj, zavrieť dvere a odznova. Keď sa sprchujeme, tak musí on pustiť vodu aj sprchu," popisuje ich každodennú rutinu Zuzka.

"Ja mám asi najhoršieho čerta. U nás je to naozaj niekedy na psychiatriu (moju). Ako náhle nie je niečo po jej, počujú ju aj do ďalšieho mesta. Napríklad, ideme ráno do jaslí, krásne spolupracuje, všetko funguje, umyť, obliecť, nachystať ruksak na chodbu. A idú na rad topánky. Chce si ich obuť sama, trpezlivo sa jej snažím vysvetliť, že si ich obúva naopak. Od jedu ju už ide rozdrapiť, červená sa, kričí, jeduje sa, nejako sa nám to podarí, ja celá upotená, ešte sme ani z domu nevyšli.  Nasleduje čapica (Bože, nech už je leto). Ona sama. Krásne si ju vie dať, ale už je rozladená z topánok. Nejde jej to. Scenár rovnaký, šľahne čapicu o zem. Krik, nervy, jedovanie. Až jej sliny idú z úst. Tak ja začnem zase svoj monológ... Našťastie ho pochopila. Ideme do auta, samozrejme bez čapice, s kapucňou. Od domu k autu sa dá ísť dvoma smermi, samozrejme ideme tým, čo je bližšie. Samozrejme madam potrebuje ísť tou dlhšou trasou. Sadne na zem, krik, nervy. Ja už zúfalá, naštvaná funiaca lokomotíva. Idem pre ňu. beriem ju pod pazuchu, ona vyvádza, ľudia sa otáčajú. Sadneme do auta, ja vysvetľujem a pani zrazu úsmev ako keby sa nič nestalo," spomína Simona.

"Chystáme sa do škôlky, ona si vytiahne koša na prádlo špinavý kabát, že ten chcem. Poviem nie, je špinavý, že si dáme bundu s uškami. Hneď cirkus, vrieskala, bundu aj sveter najskôr hodila na zem, potom  si to šla dať do skrine, aby som to náhodou nenašla. Tak som sa obliekla, obula, otvorila dvere a vravím čau, ja teda idem. Hneď bola pri mne aj s bundou a svetrom. Potom zas začala revať v škôlke, lebo ona tam nechce byť. Dobre, že nezačala biť deti naokolo, ktoré ju volali hrať sa," vysvetľuje Lucia.

"Môj keď nie je po jeho, tak si ľahne na zem a mravčí. Keď sa k nemu priblížim, tak kope nohami, zásadne sa nám to stáva, keď sa niekam ponáhľam a nemám čas ho tam nechať ležať. Juj. Tak ho beriem na ruky, on so sebou mece, kope. Po ceste, aby som si oddýchla, tak ho občas na tú zem položím. Minule tam stojím nad ním, s pohľadom do nepríčetna a čakám, kým sa upokojí. Okolo idú policajti a kričia na mňa, či je všetko v poriadku. Vravím, že áno, len malý protest. To len môj toto robí?" spytuje sa Iva.

Vzdorovité dieťa

Nie, nerobí to len ten tvoj. Ani tvoja. Štyri mamičky, štyri deti. Všetky vo veku 2 roky a štvrť. Najkrajší vek. Čas na malú maturitu z exorcizmu, nasadenie sedatív (matke, nie dieťaťu) a zakúpenie hrošej kože. Tú poslednú položku kvôli susedom, kamoškám alebo len okoloidúcim, ktorí sa dokážu nekonečne pohoršovať, nad tým nevychovaným, rozmajzlaným a nevyspytateľným deckom. Nech už sa babky tvária akokoľvek rozhorčene, obdobie vzdoru alebo prvá puberta je (bohužiaľ) normálne, dôležité, dokonca žiaduce obdobie vo vývine dieťaťa. Začína okolo roku a pol a vrcholí v treťom roku.

"Prísť s pôrodným plánom do väčšiny slovenských pôrodníc je stále neštandardné. Jediný zoznam, ktorý od vás očakávajú, že si doma v pokoji pripravíte, je koľko dojčiacich košieľ či popôrodných vložiek si vziať. Vaša vôľa začína a končí vybraním či odmietnutím EPI, partnera pri pôrode, či chcete erárnu košeľu či svoju. Pozerajú na vás, akoby kura išlo učiť sliepku. Vaším jediným plánom má byť porodiť a je na nich, ako."

"Do pôrodnice som si priniesla pôrodný plán a podľa reakcii sa s tým stretávajú len zriedkavo. Personál si však pochvaľoval, pretože je pre nich jednoduchšie viesť pôrod, keď vedia, čo si rodička želá, a čo naopak nie. Medzi kontrakciami sme spolu prešli bod po bode a aj vďaka pôrodnému plánu bol môj druhý pôrod krásny, veľmi rada naň spomínam. Netreba sa báť predložiť svoje požiadavky. Personál nemá ako vedieť, čo žena chce a rodička si ušetrí zbytočnú traumu z pôrodu, pretože nebol podľa jej predstáv (ako môj prvý pôrod, žiaľ)."

Takto popisujú skúsenosti so svojim pôrodným plánom mamičky z modrého koníka vo WIKI. Pôrodné prianie je zoznam bodov, ktoré si rodička želá, aby boli pri jej pôrode dodržané. Lekár aj personál nemocnice by mali pôrodný plán rešpektovať. Je vhodné ho prekonzultovať vo vybranej pôrodnici dopredu. Na Slovensku predsa len nie je ešte štandardom.

Ak máte pocit, že patríte k starej škole a takéto "módne výstrelky" nie sú nič pre vás, neunáhlite sa. Pôrodný plán nemusí obsahovať striktné pokyny pre lekárov, ale napríklad aj len požiadavku ohľadom dodržiavania intimity. "Rodila som niekoľko dní (nakoniec to skončilo aj tak akútnou sekciou) a za tú dobu videlo moje prirodzenie viac ľudí, ako keby som sa živila najstarším remeslom. Dala by som krk na to, že sa prišiel pozrieť aj nemocničný záhradník a údržbár. Každý len vošiel, nič mi nepovedal, pošpáral sa mi tam a odišiel. Keď som vyskočila na ženu v roláku a rifliach, ktorá mi zase ťahala nohy od seba, že odkiaľ mám vedieť, že nie je upratovačka a pred dverami nemá vedro s mopom, nemala ani plášť, ani uniformu, ani menovku, tak ešte na mňa nakričali. Pri druhom pôrode si píšem pôrodný plán, a mám jedinú požiadavku - dodržiavanie intimity," popisuje svoj zážitok Eva.

Čo všetko patrí do pôrodného plánu a ako ho formulovať?

Prvé predstavy o pôrodnom pláne by mala žena mať už vo fáze, kedy sa rozhoduje pre konkrétnu pôrodnicu. Darmo budete vyžadovať pôrod do vody, keď sa na celom oddelení nevyskytuje žiadna vaňa. Alebo prítomnosť partnera vo všetkých pôrodných fázach, keď pôrodnica nemá tzv. čakačku alebo ľudovo vzdycháreň. Do finálnej podoby by ste sa mali dopracovať tak v 35. týždni tehotenstva. Na zreteľ berte priebeh celého tehotenstva, komplikácie, ale aj možnosti pôrodnice, pre ktorú ste sa rozhodli.

Pôrod, kedysi čisto ženská záležitosť, sa otvoril svetu mužov. Páni čoraz častejšie doprevádzajú partnerky do pôrodnej sály a prežívajú príchod nového člena rodiny na svet spolu. Nič nedokáže tak partnerov spojiť, no rovnako aj vzdialiť. Ak vás čaká prvý spoločný pôrod, uistite sa, že sa vaše predstavy o úlohe partnera v tomto životnom bode zhodujú. Rozčarovanie na mieste činu by mohlo veci zbytočne komplikovať. A preto dnešný článok neadresujeme len vám, milé mamičky, no predovšetkým vašim partnerom. Pokúsili sme sa dať dokopy to, čo by mali o pôrode vedieť (aspoň minimálne základy) a ako vám pri ňom pomôcť a ušetriť vám trošku času s vysvetľovaním.

Ako zistiť, že sa TO blíži?

Ak je schopná vás zobudiť  o druhej v noci, že je naozaj potrebné dokončiť tú maľovku v detskej izbe. Inštinkt hniezdenia sa dostáva do finále a pravdepodobne aj tehotenstvo.

Bezdôvodné záchvaty plaču vystriedali tie extra nevyspytateľné. Hormóny pracujú na 4 smeny a berú si aj extra nadčasy.

Falošných poslíčkov (Brexton-Hicksove kontrakcie) vystriedali skutočné. Nepomáha masáž ani teplá sprcha. Páni, vezmite stopky a merajte. Ak sú pravidelné a trvajú dlhšie ako 30 sekúnd, je viac ako pravdepodobné, že ide do tuhého.

Alebo jednoducho praskne voda (nie, určite nejde o inkontinenciu). V nemocnici budú chcieť poznať pravdepodobne všetky detaily. Kedy, koľko, pramienok či prúd, farba či prímesy krvi. Tak si pamätajte detaily.

Ospevovaná aj zatracovaná. Opradená bájami o bezbolestnom pôrode, aj znecitlivenom tele, bez schopnosti tlačiť. Aká je v skutočnosti epidurálna analgézia, slangovo nazývaná aj EPI?

Ak čakáte jednoznačnú odpoveď, bohužiaľ, tak ako aj vo všetkých iných článkoch na túto tému, vám ju nie sme schopní poskytnúť. No môžeme vám priblížiť osobné skúsenosti, ako pôrod s EPI vnímali iné mamičky, ktoré sa o ne podelili vo WIKI.

Ako epidurálna analgézia funguje?

Špeciálnou ihlou sa cez kožu do epidurálneho priestoru v chrbticovom kanáli (nie do miechy, ako sa často mamičky mylne domnievajú) zavedie tenká cievka, zvaná katéter. Cez ňu sa v prípade potreby opätovne podáva malá dávka znecitlivejúcej látky a lieku proti bolesti. V tomto priestore sa nachádzajú miešne zakončenia nervov, ktoré obsadia určité receptory bolesti a lokálne anestetikum spôsobí, že rodička menej vníma pôrodnú bolesť.

"Zavedenie je skôr nepríjemné, ako bolestivé. A tá úľava potom... Sadneš si, nohy ti visia dole zo stola, zaguľatíš chrbát a anestéziológ nájde vhodné miesto vpichu. Cítiť pri tom tlak, keď ta dáva ihlu," popisuje zavedenie epidurálnej analgézie mamička vo WIKI.

Kto si musí nechať "zájsť" chuť?

Po rozpačitých začiatkoch zoznamovania sa s potrebami dieťatka ste si už na seba zvykli. Od narodenia ubehlo pár týždňov a zrazu vám toho anjelika niekto vzal. V postieľke leží uplakané stvorenie a nad ňou sa skláňa utrápená mama. Pravdepodobne sa začala nová kapitola života s názvom Kolika.

Kolikami trpí 20 - 25  % detí. Prejavujú sa ako nevysvetliteľná nespokojnosť bábätka, ktorá trvá aspoň tri týždne. Dieťa intenzívne plače, spravidla viac ako tri hodiny, častejšie ako trikrát v týždni. Objavuje sa prevažne v prvých troch mesiacoch života dieťaťa, preto sa často označuje ako trojmesačná kolika. Príčiny môžu byť rôzne.

Toto obdobie je náročné pre matku aj dieťa. My vám ponúkame pár tipov, ako ho čo najlepšie prežiť a uľaviť dieťatku.

1. Pozor na stravu!

V prvom rade skúste porozmýšľať, čo tvorí váš jedálniček. Prvé týždne by sa mali mamičky vyhýbať tým potravinám, ktoré môžu spôsobiť nafukovanie. Napríklad kaleráb, kapusta, karfiol, cibuľa, strukoviny. Za pokus stojí obmedziť kravské mlieko, ktoré niektorým detičkám môže škodiť. Zapisujte si svoj jedálniček. V prípade zlej reakcie jednoduchšie zistíte, čo bábätku neprospieva. Je nutné si uvedomiť, že dojčiaca žena potrebuje pestrú a rozmanitú stravu. Jesť suchý chleba niekoľko mesiacov, len aby dieťa nebolelo bruško nie je šťastné riešenie a pomoc treba hľadať inde.

2. Masáž bruška

Posledný januárový deň vláda schválila tzv. jasličkový zákon. Táto novela zákona o sociálnych službách, ktorá je v legislatívnom procese už od augusta, prešla v pôvodnom znení aj napriek prezidentovmu vetu a petíci. Do platnosti vstúpi prvého marca tohto roku.

Mnoho mamičiek je zmätených a kladie si otázku, či sa tieto zmeny dotknú aj ich rodín. V nasledujúcich riadkoch si zhrnieme najzásadnejšie zmeny, ktoré tzv. jasličkový zákon prináša.

Nepracujete, neštudujete? Starajte sa o dieťa sami!

Nový zákon upravuje fakt, kto môže dať dieťa do jaslí a kto nie. Vláda chce tak zosúladiť rodinný a pracovný život. Do jasličiek môže umiestniť svoje dieťa ten rodič, ktorý sa pripravuje na povolanie štúdiom na strednej škole alebo vysokej škole, pripravuje na trh práce alebo vykonáva aktivity spojené so vstupom alebo s návratom na trh práce alebo vykonáva zárobkovú činnosť.

Predstavme si modelovú situáciu. Čakáte onedlho prírastok do rodiny, staršie dvojročné dieťa je šikovné, aj má rado detský kolektív aj cítite, že by mu socializácia prospela. Máte však smolu.

Našli ste si super prácu, ale na dnes tak obľúbenú živnosť, nie ste povinne dôchodkovo poistená? Môžete na ňu zabudnúť. Vaše dieťa nemá v jasliach čo hľadať.

Prvé stretnutie s febrilnými kŕčmi býva desivé. Často rodičia o ich existencii netušia a ak aj áno, na ten pohľad sa nedá pripraviť.
„Myslela som si, že zomiera. Po kŕčoch, ktoré trvali približne minútu zostal syn úplne modrý, nedýchal, visel mi v náručí ako handrová bábika. Takú paniku som nemala nikdy v živote, len som kričala aby dýchal a dávala mu umelé dýchanie. Manžel zatiaľ volal záchranku,“ popisuje ich zážitok maminka vo Fóre na Modrom koníku.

"Bolo to hrozné, triasla som sa a bála o neho. Vôbec nereagoval, vyvrátené oči. Rýchlo sme volali záchranku. No a nasledovala hospitalizácia, vyšetrenia. Teraz sa bojím a stále mu len meriam teplotu, keď vidím, že je nejaký čudný, lebo tie kŕče prišli tak náhle, že som sa nestihla ani spamätať," popisuje ďalšia vydesená matka vo WIKI.

„Tiež sme si zažili febrilné kŕče u staršej dcéry. Prvýkrát sa objavili ako nechcený darček na jej prvé narodeniny, pri 6. chorobe. Na tento otrasný zážitok nikdy nezabudnem. Zaspala na obedný spánok so zvýšenou teplotou 37,5.  Zobudila sa o hodinu so zášklbmi končatín, omodreli jej pery a vôbec nedýchala. Hneď som vedela, že ide o febrilné kŕče, už som sa s tým stretla počas práce na detskom oddelení. Ale keď sa to stane vášmu dieťaťu, tak máte pocit, že ste úplne bezmocná a mala som pocit, že mi odchádza pred očami,“ popisuje svoj zážitok mamička z modrého koníka vo WIKI.

Febrilné kŕče sú najčastejšou neurologickou poruchou detského veku. Sprevádzajú horúčky a spôsobuje ich predovšetkým prudký a rýchly nárast či pokles teploty. Predpokladá sa, že ochorenie vzniká na základe podráždenia mozgových centier horúčkou, ktoré vyvolávajú sťahovanie a uvoľňovanie svalov. Ich prejavy sú veľmi očividné. Dieťa má horúčku, kŕče, potí sa, môže mať vyvrátené oči, opuch či dokonca zmodrie.

"Dcérka mala vyvrátené očká dohora, kmitajúci pohyb celého tela, po chvíľke nastalo sťažené dýchanie, ktoré sa prejavovalo aj vytekaním slín. Treba byť duchaprítomý, nerobiť paniku, ale snažiť sa dieťaťu pomôcť," radí na základe vlastnej skúsenosti ďalšia mamička vo WIKi.

Hlavne žiadnu paniku

Prvé kúpanie bábätka vyvoláva rozpaky. Očakávania sú rôzne a reakcie neisté. Ja ako prvorodička som so zatajeným dychom sledovala naučené grify sestričky z novorodeneckého, ktoré pripomínali chvaty Jackieho Chana. A to dcérke len oplachovala riťku pod umývadlom. Upokojovala som sa, že to určite zvládnem a v duchu som si prestavovala všetky tie videá s relaxujúcimi bábätkami s mľaskajúcimi bezzubými pusinkami, ako keď si dôchodcovia popravujú protézy.

Prvé kúpanie u nás bolo peklo. Dom vyhriaty na „príjemných“ 27 stupňov, vo vaničke plávala ružová plastová žaba, ktorej sa cez brucho tiahol teplomer a ukazoval ukážkových 37 stupňov. Namiesto blaženého výrazu sa dcérka tvárila, akoby som z nej vyháňala zlých duchov a nie zvyšky smolky. Neskutočný plač. Opakoval sa večer čo večer, no klesal na intenzite. Postupne sme prišli na to, že aj 37 stupňová voda je málo, že podložka pod chrbátikom ju chladí a oveľa viac sa jej páči mať zanorené ušká. Postupne sme prišli na veľa iných drobností, ktoré z kúpania urobili príjemný rituál zavŕšujúci deň a nie strašiaka.

Kým si povieme pár overených rád a postupov, ako eliminovať možné komplikácie, je potrebné si uvedomiť, že žiadne overené rady a postupy všeobecne nefungujú 🙂 Každé bábätko je iné a či už sa jedná o manipuláciu, teplotu vody či vyhriatie miestnosti. Jeho potreby sú individuálne. Kúpanie k dokonalosti vyšperkujete až overeným vedeckým postupom: pokus – omyl.

Východiskovým stavom pre pokus číslo jeden môžu byť práve tie všeobecne známe overené rady a postupy starostlivosti o novorodenca:

Pár čísel na úvod

Voda by mala mať okolo 37 stuňov a teplota v miestnosti okolo 25. Kúpanie príliš nenaťahujte, stačí 5-minútová rýchlovka. Časom môžete dĺžku kúpeľa predlžovať. Všetko závisí od reakcií bábätka. Novorodencov sa neodporúča kúpať každý deň. Ich pokožka sa ešte spevňuje a každodenné kúpanie ju vysiluje, predovšetkým ak máte tvrdú vodu. Postačí im kúpeľ 1 - 2 razy týždenne.

V roku 2017 sa matky dočkajú konečne zmien vo výške materskej aj rodičovského príspevku.

Maximálne materské sa zvýši

Od januára 2017 sa maximálne materské  zvyšuje. Pri 31 dňovom mesiaci dostane matka 1260 eur namiesto doterajších  918,20. Ak má mesiac o deň menej, mamičky dostanú namiesto 888,60 až 1219,30 a to, ak dôvod na poskytnutie dávky vznikne po 31.12.2016.

Dôvodom nárastu tejto sumy je zvýšenie maximálneho vymeriavacieho základu, z 1,5-násobku na 2-násobok priemernej mzdy spred dvoch rokov.

Poistencom, ktorým dôvod na poskytnutie nemocenskej dávky vznikol do 31. decembra 2016 a dávka bola určená z maximálneho denného vymeriavacieho základu platného v tomto roku (z maxima 1287 eur) a nárok na túto dávku im bude trvať aj po 31. decembri 2016, sa nemocenská dávka automaticky prepočíta podľa zákona účinného od 1. januára 2017.

Materské vo výške čistej mzdy už v máji

Rutina. Nepriateľ matiek na materskej. Nepriateľ vzťahov. Rival dlhoročného zamestnanca. Rutina je zvyk. Železná košeľa. Úpadok. Ľudia chcú spoznávať, zažívať, obmieňať, prosperovať, získavať, vyťažiť maximum, ísť naplno. Rutina je bežná a my chceme neobyčajný život. Akcia, zážitok, reakcia.

Asi nie som úplne človek svojej doby. Možno som len pohodlná, možno ustráchaná a možno mám trochu viac rada istoty. Keď si opäť v nedeľu uvedomím, že prešiel ďalší týždeň. Keď na jar zisťujem, že Vianoce sú akosi prirýchlo v čudu. Keď si povediem dcéru prvýkrát do škôlky a neprestanem vychádzať z údivu, kde mám tých 52 cm a 3780 g živej váhy. V tej chvíli viem, že rutina je to, čo dáva môjmu životu zvláštny ráz.

Punc istoty a pravidelnosti. Niečoho stáleho a menej prchavého ako iné okamihy. Rutinné ranné túlenie sa v posteli. Vždy tá istá šálka na kávu. Večerný Anjeličku strážničku pred spaním. Recepty od babičky. Krížik na čelo pred ďalekou cestou od mamy. Nedeľňajšie sladké raňajky. Raz za týždeň ryba na obed. Lipový čaj jedine s medom.

Je advent, pomaly sa blížia sviatky a ja vám prajem viac rutiny do týchto dní. Aby ste sa nenáhlili. Netreba zlatiť to, čo už zlatom je. Vychutnávajte. Užívajte každodennosť, jedinečnosť. Buďte pôžitkárom, labužníkom, nie len konzumentom.

Vychutnávajte si rutinné pečenie medovníkov, zahájenie sezóny vareného vína, či karamelovej pálenky. Pomarančové šupky voňajúce z horúceho radiátora. Trhy s priateľmi. Tie isté koledy, rovnaké rozprávky.

Vinše od starých otcov, pochutiny podľa starých mám. Vyšívaný obrus s fľakmi od šalátu a polievky, obitý servis so zlatým okrajom. Babkin slávnostný príbor a dedkove domáce oblátky. Medzi zladenými ozdobami na stromčeku schované srdcovky z detstva. Nebojte sa rutiny.

Každý rok nám so sestrou priniesol Mikuláš adventný kalendár. Lacné čokoládky v plastových formičkách schované za papierovými okienkami. Viac palmového oleja, ako čokolády. Len sa to asi tak neriešilo 🙂 Ten mikulášsky deň som mala najradšej. Mohla som vykradnúť 6 okienok naraz, aby som dobehla zameškané. Dnes je prvý december a ak nechcete taktiež vykrádať 6 okienok naraz (premyslite si to, má to svoje čaro ;-P), tak je načase nakuknúť, čo sa skrýva za číslom 1.

Ak ešte žiaden kalendár nemáte, tu je pár inšpirácií. Šikovné mamičky z Modrého koníka sa s adventnými kalendárikmi popasovali takto 🙂

@topier Môj prvý adventný kalendár. Má síce mnoho chýb, nie je vôbec dokonalý, ale ja som naň hrdá. A musela som ho urobiť dvojmo, pre obe moje zlatíčka. Riadne som sa vytrápila, som tvorivý antitalent, ale háda sa aj snaha cení 😉

@mamina123 Kalendár pre Lukáška a Kristínku 🙂

Nápaditý kalendár mamičky @zarus z toaltených roliek.

Krásny kalendár od @elyce, ktorý vytvorili spolu s dcérkou 🙂

Nosenie je super vec. To je fakt. Rozhodnúť sa pre nosenie neznamená, že musíte hneď zanevrieť na kočík a nosiť deti do 5 rokov. Dá sa to aj inak, na pol škody. Lebo, ak to raz vyskúšate, garantujem vám, že ten pocit dvoch voľných rúk si zamilujete. 

Mamičky, ktoré nepatria práve k  „ortodoxným“ fanúšičkám nosenia, siahajú často po akomkoľvek nosiči, ktorý im nezruinuje peňaženku a spraví svoju službu, odnesie dieťa a uvoľní im ruky. No okrem farby a vzoru, by si mali všímať pár vecí, vďaka ktorým svojmu krpcovi nezničia chrbát. (Na to má čas v puberte pri celodennom vysedávaní pri PC :-P )

Ako si vybrať?

Na trhu je kvantum pomôcok na nosenie. Od babyvaku, cez babyšatku a ergonomické nosiče, až po klokanku. Správna voľba závisí od veku noseného dieťaťa. Nie všetky nosiče sú vhodné pre novorodencov a mini krpcov.

Jeden fakt však platí pre všetky typy, druhy a tvary. A to, že na nosenie sú vhodné len tie pomôcky, ktoré rešpektujú prirodzenú ergonomickú polohu dieťaťa. Lebo veď viete, dieťa má ešte dosť starostí vyrovnať sa s tým, že ho niekto deložoval z príjemného apartmánu s ultra all inclusive servisom a tou najpohodlnejšou postieľkou na svete. Aby ste mu to trošku uľahčili, tak ho určite poteší, ak si ho priviniete v tej polohe, na ktorú  bolo zvyknuté už v brušku.

Ergonomická poloha je pre dieťa prirodzená a ako bonus, nepreťažuje sa chrbtica či kĺby bábätka, vďaka dostatočnej opore pre chrbátik a širokému postaveniu bedrových kĺbov.

Ani nedýcham. Zreničky mi kmitajú zo strany na stranu, akoby sa v tej tme dalo niečo vidieť. Zdá sa mi, že niečo počujem. Nejaký pukot, pravidelné ťukanie niekde v diaľke. Hodiny, sú to len hodiny, odľahlo mi. Ležím zakrytá v posteli a bojím sa pohnúť, obyčajné zavŕzganie postele znie v noci horšie ako odstrel starej budovy. Nie som si istá, ale šuchnutie v diaľke bol tuším pohyb. Počujem to opäť. K šuchotaniu látky sa pridáva prerývaný zvuk hlasného dychu. Tŕpnem, či nezačujem kroky. Hororová noc.

Ak čakáte detektívku a že na mňa niekto vybehne z nožom, tak sa mýlite. Je to len prvá noc, kedy moje malé dievčatko spí samo v posteli vo svojej izbe. A tak sledujem do tmy svietiacu elektronickú pestúnku a analyzujem každé puknutie, šuchnutie či hlasnejší nádych ako obvykle. Keď sme jej kupovali „veľkáčsku“ posteľ pred pár mesiacmi, premýšľali sme, ako jej prechod z našej spálne do jej izby čo najviac uľahčiť. 

Najskôr sa na nej len tak mojkali, pozerali rozprávky a čítali knižky. Uspávali bábiky, koníkov, kačičky, žaby a všetky plyšové zvery, ktoré rodina aj napriek môjmu zákazu s obľubou nakupuje. Poslednou fázou prípravy bol poobedný spánok, ktorú sme tiež zvládli na jednotku. Všetko šlo na naše prekvapenie super.

Každý večer som sa jej pýtala, kam chce ísť spinkať, či do jej izbičky za macíkom alebo ku maminke do detskej postieľky. Na rutinnú večernú otázku z našej strany zaznela vždy rutinná odpoveď zo strany dcérky - "babackať mamičkou". Až raz... Babackať mackom. Prišlo to ako blesk z jasného neba. A tak som ju z hrčou v krku uložila do jej izbičky. Pod posteľ naukladala matrace z pohovky, keby náhodou capla, nech sa nedorazí. Za 15 minút sa priplížila ako duch, objala ma a hovorí: "Za mamičkou". Takto skončil každý jej pokus o spánok osamote a bolo ich viac.

Teraz je niečo po polnoci a ja sledujem do tmy svietiacu elektronickú pestúnku a analyzujem každé puknutie, šuchnutie či hlasnejší nádych ako obvykle. A to už od 19:30. Z hodiniek vyberám baterku, lebo ich tikot mi „ruší príjem“ a vzbudzuje vo mne falošné poplachy. Okolo jednej ešte stále nespím. A z pestúnky sa ozýva plač a volanie mama, mamička. Zoskakujem z postele a utekám za ňou takou rýchlosťou, že by som tromfla aj tým Keňanov z Košického maratónu mieru. Beriem si ju do náruče a unášam k sebe do spálne.
Viem, že by stačilo pohladkanie, pobozkanie a bolo by dobre. Viem, že by sa to zopakovalo možno 5-krát za noc a na ďalšiu už len 4-krát a tak ďalej, až by kým by to "mama, mamička" nezaznelo. Ale rovnako viem, že na to nie som pripravená. Ja, nie dcérka.

Koľko rán ešte bude takých, že ma zobudí jej smiech, bľabotanie, tlieskanie či spievanie? Nechcem byť fanatická matka, ktorá bude spávať so svojim dieťaťom do 15-ky, ale ani sa nechcem nikam ponáhľať. Vnútorný hlas, ktorý ma odhováral od jej vysťahovania do susednej izby, som zaháňala predstavou, ako sa ráno rozbehne za nami do postele, vlezie a budeme sa túliť a jašiť ako každé ráno. Uvedomila som si, že skákať ku mne do postele môže aj od troch rokov do desiatich, či odkedy to začína puberta u dnešnej mládeže. Ten čas s deťmi uteká neskutočne rýchlo a nič na svete netreba uponáhľať. Pretože žiaden z tých okamihov sa už nevráti späť. Vraví sa, že aj tie najmenšie okamihy majú moc pretrvávať v srdciach po celý život. A viem, že naše rána sú jedným z nich.

Na noc išla plienka. Na to mám slabý, žalúdok, aby som to riskla. A som rada, pretože by precikala určite aj ten nepremokavý poťah v postielke, súdiac podľa hmotnosti plienky. Posadím objekt pokusu s názvom Odplienkovávacia misia na WCko a utekám pozrieť, či nám vyschli aspoň nejaké gaťky. Niečo by sa našlo a zvyšok prezieravo povešám po radiátoroch po dome, v podvedomí očakávajúc polievacú pohromu.

Mením taktiku. Pýtam sa, či chce cikať, na odpoveď však nečakám. Frekvencia posádzania na záchod alebo nočník je 4x za hodinu. Testovací objekt začína byť z toho nervózny, ja stále spokojnejšia, keďže sme sa zaobišli bez nehody.

Čakala ma však najnáročnejšia úloha. Áno, mňa. Návšteva detskej lekárky a nákup v obchode. Dlho som bojovala so svojim lenivým ja, no nakoniec som nabalila polovicu garderóby do tašky ( ak sa mi preciká) a vybrala sa v ústrety pohrome. Na moje prekvapenie sa však žiadna nekonala. Začala som mať  pocit, že ju odplienkujem skôr, ako prinesie domov prvé vysvedčenie.

Nabudená úspešnou misiou som nám poobede vymyslela ďalšiu métu a tou bola návšteva 😀 Som masochista, čo? Vybavená jednorázovými prebaľovacími podložkami, aby im nepokristila nový gauč a polkou skrine. A dali sme to. Nočník nám požicali, každých 20 minút som ju posadila, či chcela, či nechcela. Keď vám poviem, že aj cestu autom tam a spať sme zvládli bez nehody, tak mi asi neuveríte.

Keď som sa cítila, fakt že už na koni a predstavovala si, ako sa chválim odplienkovaním za 2 dni, tak som si neuvedomila, že v ten deň ešte nekakala. Môj ty bože. Prišlo to znenazdajky a začínam sípiť, čo bude náš najväčší problém.

Bilancia dňa: jedno cvrknutie, kým som stiahla gaťky a jedna nádielka hraničiaca s vlastnosťami zbrane hromadného ničenia.

Jeden deň pozeráte ako fetnuté do detskej postielky a roztápate sa blahom, dušujete sa, že by ste neobetovali rolu matky za žiadnu kariéru, voľnosť či cestovanie. Druhý deň by ste išli radšej robiť do fabriky za pás s namosúreným fúzikatým Nemcom, ktorý vám vykrikuje spoza chrbta schnell! Cestu do Hornej Maríkovej autobusom „dedinákom“, čo stojí pri každom kríži pri ceste, by ste vnímali ako let Fly Dubai s troma prestupmi. A o voľnosti radšej ani nebudem začínať. Možno len načrtnem - čo tak aspoň súkromie na toalete... No ale o inom som chcela. 

V jeden deň D, ktorý začal tým, že vstala pred 6. ráno (už to je samo o sebe zlá konštelácia), mi nakompletku prečúrala matrac na moje posteli, ktorý som pár týžňov dozadu ozlomkrky zvliekala a prala. Len tak, z čistej roztopaše. Už som vedela, že dnes je ten deň, kedy snívam aspoň o tej Maríkovej a hučiacom Nemcovi.

Vytočilo ma to do nepríčetných výšok a najviac fakt, že je to mojou lenivosťou, lebo sa mi do odplienkovania nechcelo; a bod dva, že som to mohla všetko absolvovať v lete, kedy by som preprala jedny gaťky. Kdežto v novembri, pri piatich stupňoch vonku, musím prať gaťky, body, pančušky a nohavice. O tom, o koľkých takýchto „sadách“ denne hovorím, som nemala v skutočnosti ani šajnu.

Deň prvý:

Katastrofa. Toto jedno slovo by stačilo na úplné komplexné vystihnutie toho, čo sa dialo. Ona bola ako také polievacie autíčko. Odcvrkávala, kade chodila. Pri otázke: „Bianka, chceš cikať?“ zdrhla a povedala: „Neceš“. Ešte sa to koncové "š" ani nestihlo rozplynúť v priestore a už som videla, že chodí obkročmo ako dunajskostredský mafián v 90. rokoch. Žeby jej to vadilo, alebo ju to chladilo? Pche?! Nič. Ani náznak. Tak som ju posadila na záchod nasilu, či chce, či nechce. Zaznel výkrik: „Nede to!“ a zoskočila dolu. Päť minút na to kričí: „Bibka cikala, šikuka.“ Jasné, že do gatiek. Aaaa, Bože, daj mi silu! A tak ma čaká práčka plná precikaných minigatiek, pančušiek, tepláčikov, dokonca aj ponožiek a tričiek. Ak bude zajtrajšok rovnaký, asi si skôr zvyknem na to, že bude používať plienky do 10 rokov. Držte palce zajtra. 

Ako by odplienkovávanie malo vyzerať, si môžete prečítať tu, stačí kliknúť. Rovnako sa poteším, ak sa podelíte s vašou odplienkovávacou (bože, to je slovo) skúsenosťou do WIKI. (Klik)

„U nás začali problémy po rozvode svokrovcov. On ju ľutuje, že zostala sama, doma vyvolá hádku ako zámienku, aby mohol za ňou utekať...“ začína svoj príbeh s mamičkiným maznáčikom na krku Soňa. 

„Pravdepodobne si svoju potrebu lásky kompenzovala na svojom synovi. Muselo byť vždy po jej. Usporiadanie bytu, ako sa upratuje, ako a čo sa robí na záhrade, čo sa bude jesť, čo sa bude robiť. Do istej miery je to normálne, ale od určitej hranice som začala vidieť, že to nie je celkom v poriadku. Obaja s priateľom sme zarábali, chodili do práce a cez víkend sme teda mávali občas aj svoje plány. Bohužiaľ, mamička povedala, že treba ísť vybrať novú podlahu do kuchyne. Bodka,“ píše, s oidipákom dnes už šťastne rozídená, Lucia.

„Priateľ dostal dom od svojich nebohých starých rodičov, skôr ako sme sa spoznali. Presťahoval sa doňho po nezhodách s otcom a krátko po rozvode rodičov sa k nemu prisťahovala aj mama. V dome sa cítila ako doma, veď nečudo, vyrástla v ňom.

O svojho syna sa starala ako o malého boha, on platil účty za energie, ona varila, prala, žehlila. Takto si nažívali v mieri, až kým nespoznal mňa a nechceli sme začať spolu žiť...“ spomína Alica na prvé strasti so svojou budúcou svokrou.

Tri príbehy troch rôznych žien z rôznych kútov Slovenska. A všetky majú spoločného menovateľa – svokru, chorobne nafixovanú na svojho syna, alebo ak chcete syna chorobne nafixovaného na svoju matku – odipáka, maminkinho maznáčika.

Čo je to Odipovský komplex?

Sychravé jesenné dni majú svoje čaro v zomknutí rodiny pri pohári čaju a v príbehoch, ktoré odznejú s burácajúcim vetrom za oknom. V jeden taký deň som sedela u svojej starej mamy. V rozhorúčených peterkách praskalo nakálané drevo, plamene oblizovali dopraskaný šamot a v obitom čajníku sa zohrieval lipový čaj.

Babka pomalými krokmi boľavého človeka položila na stôl kvetovanú cukorničku a vystískaný citrón. Dcérka kreslila pri starej „štokrle“, sediac na šamlíku.  Mojou úlohou bolo v ten deň počúvať. Určite to poznáte. Starí ľudia sú už raz takí. Nepotrebujú veľa ku šťastiu, len jedno ucho ochotné načúvať ich hlasu a krk, ktorý sem tam prikývne na znak súhlasu. V spleti príhod dávno minulých sa zrazu vynoril príbeh, ako s dedkom čakali prvé dieťa, moju krstnú mamu.

„Jááj dedko, to bol milovník! Veď sme to ani poriadne neskúsili a už som bola tehotná,“ smeje sa babka so slzami v očiach a spomína na svojho zosnulého manžela. „Boli sme spolužiaci, mali sme 18 rokov. Zaľúbili sme sa, poľúbili sme sa a bolo. Aj ma ľudia nahovárali, čo všetko mám vyskúšať, aby som o to prišla, že som ešte mladá. No my sme to tak nechceli. Vedeli sme, že to bude ťažké, ale čo v živote nie je? Babky mi tiež hovorili, že by som už nikdy nemusela mať ďalšie,“ spomína na začiatky jej tehotenstva. Vyzerá to, že dobre mienené rady od skúsenejších sa dokázali šíriť aj bez internetového pripojenia

„Lekár ma vyšetril, len môj závodný, prehmatal brucho a potvrdil, čo sme už tušili. Že som tehotná. Chodilo sa na poradne ku ženskému lekárovi. Ak si dobre pamätám, tak v 3. a v 5. mesiaci a potom už každé štyri týždne. Kontroloval mi bábo hmatom cez brucho. Chcel ma pozerať aj zospodu, ale ženy mi hovorili, že tak lekár spôsobil už veľa potratov, tak som to odmietla,“ vysvetľuje mi a ja premýšľam, čo je horšie: či vševediaci internet, alebo babky všetečnice, ktoré ochotne vystrašia na počkanie.

Keď jej rozprávam o kontrolách ako presvecovanie šije, morfologický ultrazvuk, tripple testy, len neveriacky krúti hlavou. Pri záberoch zo sona ani nedýchala.

„No a keď to na mňa došlo, tak pre mňa prišla sanitka, hovorili sme jej hrkotačka. Odviezli ma do nemocnice. Bol to dlhý pôrod. Od skorého rána až do jednej v noci. Musela som sa prechádzať po chodbe. Keď som bola unavená, mohla som si na chvíľu ľahnúť. Niekoľkokrát ma skontrolovali a poslali kráčať na chodbu. Už som nevládala. Až mi jedna sestrička napustila vaňu. To bola úľava! Tá teplá voda robila zázraky. Len som sa bála, aby sa mi tam nenabrala voda a aby sa to malé neutopilo. No vraj to je nemožné,“ popisuje mi svoje krásne naivné obavy človeka tej doby a ja sa nestíham čudovať, aké pokrokové metódy boli už na začiatku päťdesiatych rokov. Pôrod do vane sa však nekonal.

Máte doma trojročného prcka? Máte presne tri roky na to, aby ste ho pripravili na písanie. Myslíte si, že som len ďalšia šialená, premotivovaná matka, čo chce mať doma malého génia? Nie, nie som. Nebijem doma dieťa trstenicou a netrápim ho za stolom niekoľko hodín denne, aby trénovalo krasopis. Len sa jenoducho hráme a rozvíjame grafomotoriku.

Čo to je tá grafomotorika? Je to hrubá motorika a konkrétne pohyb ruky, ramena a lakťa; motorika očí a artikulačných orgánov; vzájomná súhra medzi okom a rukou a v neposlednom rade jemná motorika rúk, dlane a prstov. Kým nastúpi vaše dieťatko do školy, malo by byť schopné správne sedieť, pri kreslení dodržiavať správny sklon papiera. Ruka budúceho prváčika má kresliť smelo, uvoľnene a plynulo. Tlak na písaciu podložku musí byť primeraný.

O grafomotorike a rozvoji hrubej motoriky sme si hovorili už v minulých článkoch. Dnes sa pozrieme deťom "na prsty".

Precvičovaním jemnej motoriky sa dieťa učí ovládať svoje pohyby s čo najväčšou jemnosťou, presnosťou bez toho, aby bolo v kŕči, strnulé. Ovládanie jemnej motoriky malých svalov očí, mimiky, dlaní, prstov je dokonalou súhrou nervovej sústavy.

Základom na precvičovanie jemnej motoriky je vytvoriť prostredie plné podnetov adekvátnych k veku dieťaťa. Opakovaným precvičovaním svalov jemnej motoriky sa svaly samotné posilňujú, no rovnako sa rozvíja aj mozog dieťaťa. Každou novou skúsenosťou sa otvárajú ďalšie možnosti pre napredovanie a pokrok malého bádateľa sa doslova nabaľuje.

Veľmi dôležitú rolu v rozvoji jemnej motoriky z pohľadu písania zohráva kreslenie. Precvičovanie kreslenia krúžkov, či rovných čiar je to, z čoho bude raz váš drobec ťažiť pri prvých pokusoch o skutočné písanie. Ak dieťa nebude napríklad schopné kresliť kruhy, jeho kresba sa skladá výlučne zo sekvencí čiar, svaly potrebné na písanie oblých písmen nebudú dostatočne vyvinuté a môže mu to v škole spôsobovať zbytočné komplilkácie.

V minulom článku sme sa venovali grafomotorike na teoretickej úrovni. Básnik by povedal, že teória je keď všetko vieme, ale nič nefunguje. Prax je keď všetko funguje, ale nikto nevie prečo. Dnes si spojíme teóriu s praxou. Nič nefunguje a nikto nevie  prečo. 😉 (Len žartujem). Niekedy je to naozaj tak, že môžeme mať toho načítaného, naštudovaného, vieme ako to má vyzerať, ale akosi to nefunguje. A naopak, rovnako existujú prípady, kedy všetky grafomotorické zručnosti dozrievajú u dieťaťa samé, tak ako majú v prirodzenej fyziologickej postupnosti. A dieťa bez toho, aby niekto riešil čo robí a ako robí, robí všetko správne. No nie vždy je to tak.

Dnes si povieme, ako prirodzenému vývoju grafomotorických zručností napomôcť. Hneď na začiatok je potrebné si ujasniť, čo všetko tvorí grafomotoriku. Je to hrubá motorika a konkrétne pohyb rúk, ramena a lakťa; jemná motorika prstov a dlane; motorika očí a artikulačných orgánov a v neposlednom rade koordinácia alebo súhra medzi okom a rukou. Do množiny premenných môžeme zaradiť aj schopnosť koncentrácie, pozornosti, sluchové vnímanie a lateralitu.

Všetky tieto prvky ovplyvňujú schopnosť dieťaťa písať bez problémov. Pokiaľ dieťa nemá dostatočne zautomatizované grafomotorické pohyby a prepojené pohyby všetkých kĺbov rúk (rameno, lakeť, zápästie, prsty), stráca pri písaní rýchlosť. Deti sa často sťažujú, že nestíhajú. Rodičia doma počúvajú výhovorky, že učiteľka príliš rýchlo píše. Všetku svoju energiu sústredia na písanie ako také, a nezostáva im priestor na vnímanie obsahu, rýchlo sa unavia a nedokážu sa dlhodobo sústrediť. Ak dieťa nedrží pero správne, ruka sa rýchlo unaví, môže ho bolieť a potiť sa, čo spôsobuje len ďalšie nabaľovanie problémov.

Ako teda stimulovať správny vývoj jednotlivých psychomotorických činností?

Dnes si povieme o rozvoji hrubej motoriky.

Deti musia behať, hrať, sa, chodiť po schodoch, obrubníkoch, jednoducho potrebujú pohyb a priestor. So všetkým ostatným si poradí telo samo. Ak sa dieťa do podobných aktivít nechytá, môžeme ho motivovať rôznymi hrami.