Ahojte! 

Zopár slov, prečo som opäť tu. Prišlo to! 😁 Trochu mi múza nakopla zadok a tiež za to môže fakt, že od vás neustále chodia otázky kedy už bude pokračovanie. Preto trošku obmedzím čítanie, ktoré sa stalo mojím každodenným rituálom a tak trošku aj pracovným a odbehnem aj do písania. Nečkajte pravidelné príspevky. Keď bude čas, isto sem niečo hodím. Tak bez dlhých rečí, ideme na to. Pekné čítanie.

1.Kapitola

Počasie v Londýne sa nedá nazvať inak ako predvídateľné. Cez husté a ťažké oblaky sem-tam vykúka slnko a svojou troškou zarieva vzduch. 

Autom som sa dotrepala na štandardnú tehotenskú prehliadku. Začína mi vadiť bezpečnostný pás, počasie, smog, aj neustále zazerajúci ľudia. 

Keď odídem zo zdravotného strediska vyberiem sa na prechádzku popri Temži. Míňam stánky s jedlom a mám chuť sa pri každom zastaviť, no potom si spomeniem na svoje žalúdočné nevoľnosti a chuť na jedlo ma razom prejde. Pritiahnem si krémový kabát bližšie k telu a vlasy prehodím na opačnú stranu, pretože od rieky fúka šialený vetrisko a ženie so sebou smrad rybaciny a odpadu. Nákladné lode sa hmýria všetkými smermi, alebo kotvia v prístave. Je tu rušno. Skrátka typický Londýn.  

Ponorená do vlastných myšlienok sledujem a nasávam. Som ozaj rada, že bývam mimo mesto. Neustály pokoj, pomalšie životné tempo a omnoho čistejší vzduch má rozhodne svoje čaro a už by som nemenila.

Keď mi Mateo povedal, že ide do Lodýna, bol to šok, ale zároveň som sa potešila. Hoci by to nikdy priamo nepriznal, viem, že je tu kvôli mne. Možno sa v ňom prebudilo rytierstvo, ale ktohovie? Už sa stihol vo svojom apartmáne aj zabývať. Nie som snob, ale nič menej ako luxusný apartmán by som si v jeho prípade nevedela predstaviť. Teší sa ako blcha, akoby Anglicko bolo iný svet. Mininálne zástrčky boli iné, na ktoré samozrejme spočiatku polhodinu nadával. Všetkojetotuskurvené strčil do jedného slova a nemôže si ani nabiť mobil a bla bla bla, no potom sa upokojil. 

Dnes som mu sľúbila spoločnú kávu. Do nášho stretka ostávalo niečo okolo polhodiny, ale ku kaviarni na druhom brehu to bol ešte kus cesty. Asi by som mala vyraziť. Prestanem sa bezprizorne prizerať okoliu a začnem sa obzerať po najbližšom moste. Do prítomnosti ma vrhne aj vyzváňanie mobilu, ktorý som si ani nestihla priložiť k uchu, vyšmykol sa mi zo skrehnutých prstov a už ležal roztrieštený na chodníku na niekoľko častí. 

,,Dofrasa!" zanadávala som si. Teraz ani neviem kto volal. 

Pozbierala som svoj miniatúrny majetok, nahádzala ho do kabelky a opäť sa vydala na cestu. 

,,Neuveríš!" zvolal Mateo a snažil sa napodobniť britský prízvuk, no podaril sa mu akurát tak britký. Znel presne ako turista a doma by mu nik ako imbecille ani nepovedal.

,,Ani ty!" kontrovala som a usadila sa do kresla naproti nemu. Trochu som sa pomrvila, ale kabát som nezhodila. Bola mi zima, pretože sa mi celou cestou sem vietor opieral priamo do tela. Mateo mal štýlovú zateplenú čiernu bundu, pretože s koženkou sa musel na čas rozlúčiť a okolo krku červený šál. Čierne džínsy len podtrhli jeho skvelú postavu. Ak už niekto, tak rozhodne on si také niečo mohol dovoliť a vyzerať pritom ako model z reklamy. Skrátka v sebe nezaprie taliansku eleganciu a extravaganciu.

,,Hovor prvá." Vyzval ma, povyzliekal sa, všetko úhľadne navrstvil na svoju stoličku a natiahol sa po nápojový lístok. 

,,Dievčatko. Čakám dievčatko," vyhŕknem a konečne sa od šťastia celá rozžiarim a od srdca usmejem tej potešujúcej správe, že sa o to mám s kým podeliť. Zrazu vnútri pocítim príjemné teplo, ktoré sa mi postupne rozlieva do tela.

,,Vážne? Tak to je ohromné. Inak všetko v poriadku?" teší sa aj on. Bol pri mne, keď sa mi prihodilo to "dovolenkové nešťastie", takže mám z toho o to väčšiu radosť. 

,,Znova mi brali krv na nejaké kontrolné testy, inak sme na tom dobre. Čo ty? Čo zaujímavé sa prihodilo tebe?"

,,Dnes mi dali zoznam podujatí, na ktorých sa budem v rámci kurzu zúčastňovať." Siahol do bundy a z vnútorného vrecka vybral poskladaný papier. Potom ho rozložil, povystieral a podal mi ho. 

Vzala som ho do ruky, zaostrila na zoznam a začala nahlas vyratúvať.

,,Divadlo, operné predstavenie, obedy a večere v reštaurácii, exkurzie, návštevy múzeí a galérií? Pánečku, tak to sa nudiť rozhodne nebudeš." Uškrnula som sa a vrátila mu papier. On ho poskladal a odložil. 

,,Že? Neviem síce načo mi to všetko bude, ale okej. Keď sa pritom najem zadara, hoci aj nejakých tých trápnych kanapiek a zabavím sa, nemám problém." Pokrčí ramenami a oprie sa.

,,Haló! Prišiel si sa sem vzdelávať a učiť ako riadiť rodinný biznis, očariť a zaujať iných, častokrát dôležitých ľudí. Čo si zabudol?" dávam mu kázanie.

,,Ale veď toto ja dávno ovládam. Mám prirodzený talent," mávol nad tým rukou, akoby to všetko bol len otravný hmyz. 

,,No to iste. Máš prirodzený talent akurát tak  očariť a zbaliť šľapku." Fľochnem naňho a prekrížim si ruky na prsiach. 

,,Héj! Neurážaj, dobre? Znie to, akoby si žiarlila," vybafne ma mňa naoko urazený a žmurkne.

,,No to určite," odfrknem si. "A prepáč. No pravdou je, že potrebuješ vedomosti. Vedomosti sú moc. Pomocou nich prenikneš ľuďom do gebule a budú ti zobať z ruky." Nastrčím mu pod nos vystretú dlaň a ďobem do nej prstami.

"Gebule? To je čo?" čuduje sa a premieľa si to slovo na jazyku. 

"Do hlavy, do mozgu. Skrátka ich ovládneš," ťuknem si do čela.

,,Fajn, fajn. Už hovoríš ako..." než stihol dopovedať, vyrušila nás obsluha.

,,Prepáčte, dobrý deň. Už ste si vybrali?" slečna sa milo usmiala a vrhala na Matea obdivné pohľady.

Mateo sa celý rozžiaril, trapák jeden a vyceril svoj stowattový úsmev. Preafektovanou angličtinou si vypýtal hrnček čiernej kávy a koláč, na ktorý pre istou ukázal aj prstom. Ďobol ukazovákom do papiera a počkal, kým si to slečna zapíše. Potom stočila pohľad mojím smerom. 

,,Dám si latte a maslový croisant, ďakujem."

,,No," začal a odkašľal si. Potom do mňa zabodol svoj akvamarínový pohľad. ,,Nechceš mi už konečne povedať o svojom tehotenstve niečo viac?"

,,Akože niečo viac než to, že som tehotná?" zahrala som sa na hlúpu.

"Prestaň. Napríklad, kto je otec?" mal taký odhodlaný výraz, no ja som bola neoblomná.

"Pozri, vieš viac než väčšina ľudí. Nie je veľmi o čom rozprávať, ani sa čím chváliť. Skrátka sme sa pošmykli a bum, ostala som tehotná." Špúlil na mňa oči a čakal, že ešte niečo dodám, ale mlčím. Myslím na to každý jeden deň, keď sa pozriem na svoje vypuklé bruško. Občas mám pocit, že to ani nie je skutočné. Otvorím oči a na moment mám pocit, že všetko je iba sen. Že neviem kto som a neviem, čo sa so mnou deje. No potom ten pocit zmizne, som opäť vo svojom tele, vo svojej mysli a so svojím bábätkom, čo vo mne každým dňom rastie. 

,,Pozri, Mateo," pokračujem. ,,Neviem o čo ti ide, ale budem v poriadku. Som v poriadku. Je jedno kto je otcom, nezáleží na tom, nechcem sa o ňom rozprávať."

,,Ale Beka..." začne tak milo, až mi je takmer do plaču. ,,Mal som čudný telefonát..." nedokončí, lebo mu opäť skočím do reči.

,,Žiadne ale, prosím. Ak chceš, aby sme spolu trávili čas ako doteraz, ak chceš byť naďalej môj priateľ, prestaň sa v tom vŕtať. Nie som decko, ktoré potrebuje viesť za ručičku, alebo aby za mňa niekto riešil problémy. Viem čo sa stalo, viem kto je otcom, ale nechcem s ním mať nič. Je to takto lepšie, preto to prosím už nikdy nevyťahuj." Dokončila som a vypila svoju kávu, ktorá mi akosi chutila trpko. Chveli sa mi pery a potláčala som slzy. Začala som rýchlo mrkať, aby sa mi nepreliali. 

Mateo nahodil porazenecký výraz, poriadne si vzdychol, akoby doteraz zadržiaval dych a vyčaril ten najodzbrojujúcejší úsmev, ktorý by roztopil aj Antarktídu. Ani neviem ako, zrazu som sa usmievala tiež. A úsmev prešiel do očistného smiechu.

,,Si jedinečná žena, Beka. A rozhodne najsilnejšia akú poznám. Ale fajn, už o tom viac nebudem rozprávať," povedal nakoniec.

,,Fajn." Prikývla som na súhlas.

Mateo vyzunkol kávu na ex a ja som svoj coroisant tiež zjedla raketovou rýchlosťou. Keď videl ako túžobne sa pozerám na jeho zákusok, s úškrnom mi ho postrčil. Vďačne som sa usmiala a začala sa napchávať. 

,,Počúvaj, minule mi Inga spomínala, aby som ťa pozvala na večeru."

,,Vážne? To je super."

,,Oni ťa o vyššej spoločnosti môžu tiež čo to naučiť."

,,To je pravda," súhlasil. 

Ďalšiu polhodinu sa bavíme o jeho kurze, o všetkom čo ho čaká a neminie a konečne sme preklenuli ten vážne trápny rozhovor. Ponorení do rozhovoru si ani nevšimneme, že sa pri našom stole niekto zastavil. 

,,Čau, Beka, prečo mi nedvíhaš mobil?" pri našom stole sa objavila Lena. 

,,To už je toľko? Prepáč, zabudla som na čas a môj mobil je na kúsky. Rozbil sa mi, keď som išla zdvihnúť." 

,,Vážne? Tak dobre. Len som mala o teba starosť a bola som niečo vybavovať, tak som chcela vedieť, či tu ešte budeš, keďže si to spomínala."

,,Som tu a ty sa k nám pokojne môžeš pridať. Och a prepáč. Lena, toto je Mateo. Mateo, toto je..."

,,Tvoja najlepšia kamoška, viem. Už som o tebe veľa počul, teší ma."  Napochytro sa prebral z omráčenia, vyskočil na nohy a prehnane energicky stláčal a kýval Leninou rukou. Tá sa zapýrila a na tvári sa jej usadil taký ten prihlúpli úsmev. V konečnom dôsledku, ten čudesný úsmev bol asi nákazlivý, lebo rovnaký mal aj Mateo. 

,,Aj mňa. Aj mňa," kyvkala hlavou Lena. Bolo to komické.

,,Sadneš si, alebo tu budete stáť donekonečna?" Opýtam sa.

"Čože? Aha...no," Mateo konečne pustil Leninu ruku. ,,Ja, vlastne, spomenul som si, že ešte niečo mám, ale vy si ešte poseďte a niečo si dajte."

,,Vážne?" opýtala som sa trochu zaskočene, ale viem naisto, že nič na robote nemá, tak som len potláčala úsmev.

,,Vážne," pritaká a hneď si začne aj zbierať svoje veci. 

,,V poriadku. Tak mi prosím daj vedieť, kedy budeš mať voľnejšie, aby sme zorganizovali tú večeru." 

"Dobre," povie a dá mi rýchli bozk na líce. Potom sa otočí k Lene. "Tešilo ma Lena, dúfam, že sa ešte uvidíme. Ach a Beka, vážne mám z teba radosť. Opatruj sa."

,,Cześć, Mateo," šepne Lena a sleduje ho.

,,Zatiaľ ciao," poviem aj ja. Mateo vykĺzne z kaviarne a na perách mu hrá nezbedný úsmev. Potom sa stratí v dave. Lena sa posadí na jeho miesto a zavolá obsluhu, aby si aj ona dala niečo teplé.

,,To bolo divné," poviem a sledujem ako sa Lena zatvári. Nijako. Je niekde mimo. ,,Divné aj naňho a on sa občas správa fakt divne."

,,Čo?" ozve sa po chvíli.

,,Páči sa ti?" opýtam sa.

,,Či sa mi páči? Komu by sa nepáčil? Preboha, veď vyzerá ako nejaký sexi poloboh. Prečo si mi to nepovedala?"

,,Lebo si sa nepýtala? A asi aj preto, že mne to podstatné vôbec neprišlo."

,,No jasné, lebo ty si už svojho Adonisa našla," rýpne si.

"Prestaň."

"Ok. Ako dopadla prehliadka?"

,,Je to baba!" zvolám a niekoľko hláv sa v tichej kaviarni otočí naším smerom.

,,Ozaj? Juchú," zvolá a pár krát päsťou víťazoslávne zapumpuje do vzduchu. ,,Ženská sila!" vykríkne so smiechom. Máme obe radosť, takže si pohľady okolosediacich absolútne nevšímam. 

,,A ako to ide s Tomasom?" 

,,Párkrát sme si vyšli. Je milý, ale asi z toho nič nebude," pokrčí plecami, odpije si z kávy a slastne vzdychne. 

Viem, že Tomas je skvelý, ale rovnako tak si to myslím aj o Mateovi, aj keď ho dlho nepoznám. Je tak trochu ako otvorená kniha, čo nie je na škodu. 

,,Tak to by si sa mohla pridať k nám na večeru keď príde aj Mateo, čo povieš? Inga chce, aby som ho zavolala, takže by to pre vás mohla byť príležitosť a zároveň budem mať pokoj od jej dohadzovania. Možno medzi vami prebehne aj iskra," žmurknem na ňu. 

,,Myslím, že tá už prebehla," povie tajomne a schová sa za svoj pariaci hrnček.

Tak toto bude ešte zaujímavé, pomyslím si, keď sa spokojne opriem, pohladkám trčiace bruško a radostne sa usmejem. 

Kapitola 14.

„Ahoj stroskotanec. Tak ako je na dovolenke?“ zvolala Lena veselo do mikrofónu a už len počuť jej hlas bolo ako keby som sa ocitla v našej obývačke. No bolo počuť a to nie som žiaden hlasový analytik, že je jej veselosť len hraná a v skutočnosti smúti. 

Nebolo to ani tak dávno, čo som sa z dovolenky vrátila aj s prekvapením. Teraz sa deje čosi podobné. Spoznala som zaujímavého muža, možno trochu chruňa, ale každopádne sa s ním človek nenudí. 

„No viéš, celé dni ležím na slnku a chytám vitamín D. Popri tom ma obskakujú sexi čašníci. A čo ty? Ako je doma?“

„Farba by sa ti hodila, pretože si mŕtvolne biela. A tu si teda môžeme užívať všeličo, len nie slnečné lúče. A doma? Asi všetko po starom. No chýbaš mi tu. Netušila som, že bývať sama, bude také nudné.“

„V skutočnosti, je tu veterno a slnka pomenej. No možno to bude trvať len nejaký čas a potom sa vyčasí. Alebo, čo keď sa blíži hurikán?“ zrazu ma pochytila panika. Preto mám radšej vnútrozemie.

„Šibe ti? V Taliansku hurikány nie sú.“

„Ale sú,“ stála som si za svojím. „Možno nie také hrozné, ale počula som o záplavách a silnom vetre v správach.“

„Tak si mala zostať doma ty strachopud. Dali by sme si zmrzku.“

„Hm, tú by som si dala. Och, musím ti o niekom porozprávať.“

„Ale, ale. Nalejem si za jeden červeného a dám ťa na hlasno.“

„Okej.“ Chvíľu čosi šramotilo, potom bolo počuť zvuk nalievania a napokon aj Lenin zvedavý hlas.

„Tak spusť. Je sexi?“ ozvala sa a už ju bolo počuť celkom zreteľne. 

„Myslela som, že ja mám rozprávať.“ 

„Tak rozprávaj.“

„A ty ma neprerušuj.“

„Ále, Beky, Beky, Beky... toto bude zaujímavé. Už nepoviem ani slovko. Myslím. Teda, budem sa snažiť.“

„Už dosť. Áno je sexi a je to Talian. A je zhodou náhod aj momentálne zastupujúci manažér hotela, kde bývame.“

„No do toho ti musím skočiť. Máš úchylku na hotelových chlapíkov? Najskôr riaditeľ a teraz manažér? Čo bude potom? Kuchár?“

„Počúvaš ma vôbec? Veď s ním nič nemám.“

„Zatiaľ.“

„Nie. Ono je to tak, že je zrejme super, ale nie je to môj typ.“

„Lebo ním je Peťo?“

„Presne!“

„Cholerna! Kedy sa z toho dostaneš? Máš šancu na niečo nové a ty sa stále vraciaš späť.“

„Ja viem, ale vážne. Mateo je milý, ale vieš čo urobil? Počkaj, ty si práve spomenula nejakú chorobu?“

„Nie, choroba to rozhodne nebola. Tak čo urobil? Dal vám do izby hada?“

„Čože? Nie, fuj.“

„Tak čo?“

„Vieš aká je Inga. Zase raz prehnane iniciatívna a myslí si, že mi treba dohodiť akéhokoľvek chlapa. Poprosila ho, či by nám nemohol poukazovať pamiatky.“

„A súhlasil?“

„Nie, ale dal nám číslo na skvelého sprievodcu. Ibaže to nebol ozajstný sprievodca. Chcel si z nej vystreliť a tak sme celý deň, namiesto návštevy pamiatok strávili chodím po rôznych zašitých pajzloch. Až ma trasie, keď si na to pomyslím.“

„Bola napálená?“

„Ale kdeže. Im dvom sa to páčilo. Boli nadšení. A ja som bola rada, že každú chvíľu sedím. Hrozne ma v poslednom čase bolia nohy. Takže to nakoniec dopadlo dobre, ale bol prekvapený. A potom sme sa boli prejsť a rozprávali sa a zistila som, že je to taký rebel. Sexi rebel, Lena.“

„Tak kde je problém.“

„Problém je vo mne a v tom, že som tehotná a nerobím nič iné len myslím na otca svojho decka. To je problém.“

„Tak sa zbaľ a odíď na Slovensko.“

„Ha ha. A budeme žiť pekne pospolu v trojici aj s jeho ženou, čo? Nie dík.“

„Tak tomu dopraj čas. Alebo ešte lepšie, nechaj tomu voľný priebeh. Uvidíš, možno budeš prekvapená ako sa život nakoniec vyformuje.“

„Fajn. Rada som ťa počula, zlatko.“

„Aj ja teba.“

„Hej a Lena?“

„Áno?“

„Mám ťa rada. Najviac na svete.“

„Aj ja teba. Počuj, ak by ti to nakoniec so žiadnym chlapom nevyšlo, zostaneme spolu, však? Silná zostava. Dúfam, že aj to malé bude dievča.“

„To dúfam aj ja.“

„Tak pa.“

„Pa.“

***

„Dobré ráno, Silvia. O hodinu príde technik celé to tu skontrolovať. Dohodol som sa ním, že môžeme naďalej nerušene prevádzkovať hotel, aj keď tu budú hostia. Ešte, že je môj známy a dlží mi láskavosť inak by nám to tu až do skončenia opráv zatvorili.“

„Dobré aj tebe, si nejaký rozbehnutý.“

„Dobre som sa vyspal,“ povedal som a myslel to úprimne. Dobre som sa vyspal po naozaj dlhom čase. Pozrel som sa do šatníka, kde na mňa čakali moje obleky a zimný kabát. Po sprche som vkĺzol do toho najpohodlnejšieho, nasadil si svoje drahé oceľové hodinky a vyšiel z izby začať rušný pracovný deň šálkou kávy. „Idem si dať kávu a potom sa stretnem s Lukášom. Na 9.30 som dohodol vypratanie a maľovanie kuchyne a jedálne. Dúfam, že to takto bude stačiť. Komplikuje nám to zima. Keď prídu robotníci, zaveď ich zozadu.“

„Spoľahni sa. Keď o 9-tej odídu poslední hostia z jedálne, zavrieme a práce sa môžu začať. Zabezpečím tam nejaké ventilátory, nech sa to čím skôr vysuší.“

„To je dobrý nápad.“

„A spotrebiče prídu za chvíľu a zatiaľ sa zložia v sklade. Dnes sa zrejme nenapoja, ale zajtra, ak bude stena čistá a suchá, by sa to aj dalo.“

„OK. Dohodnem sa s technikom. Všetko musí byť super keď prídu na kontrolu z hygieny. Už mi stihli volať a vyhrážať sa.“

„Ale veď je len 7 ráno.“

„Tí tam hore nikdy nespia.“

„Hm,“ súhlasne pokynula hlavou a už vyťahovala telefón a išla niekomu volať.

„Keby si ma nevidela, som na telefóne. Tak zatiaľ.“

„Zatiaľ.“

„Mami, kde si?“

„Ahoj Peťko. Na ceste do hotela.“
„Fajn. Stretneme sa tu.“

„Dobre. Za chvíľu som tam.“

„Ako si opeknel,“ povedala mama nad šálkou kávy.

„Ak si to myslíš.“

„Mamy si to nemyslia, ale vedia to. Ta rozprávaj, ako bolo?“

„Ešte sa tam musím vrátiť. Na mesiac a potom prídem späť. Inak je to tam úžasné a bude sa ti tam páčiť.“

„Ale doma je doma?“ 

„Tak nejako.“

„Mami,“ začal som.

„Áno?“

„Videl som Rebeku.“

„Kde? V Taliansku?“

„Na letisku.“

„A?“ rovnaké oči ako moje na mňa teraz pozerali s vážnosťou a otázkami, na ktoré chceli vedieť odpoveď. 

„No, tvárila sa, že ma nepozná a nemali sme ani čas, aby sme sa pozhovárali. Ja som letel sem, ona odchádzala autom niekam preč.“

„Prečo si ju nezastavil?“

„Ja neviem. Bežal som za ňou a keď sa na mňa pozrela, nebolo tam nič. Ako by som bol niekto cudzí.“

„To je zvláštne. Keď bola tu...“

„Keď bola tu, čo ti povedala?“

„Nič konkrétne, len bola nervózna a chcela ťa vidieť.“

„Ja tomu nechápem,“ hodil som sa do kresla a nohy prekrížil v členkoch. 

„Vieš čo som jej povedala?“

„Čo?“

„Že ešte nenastal váš čas. A on zrejme ešte nenastal.“

„Ale mne sa už nechce dlhšie čakať,“ soptil som.

„Tak nečakaj. Nie si povinný jej nič vysvetľovať, keď to ona nechce počuť.“

„Predtým si vravela čosi iné.“

„Ja viem. Povzbudzovala som ťa, lebo vidím aký si zamilovaný. No čakať večne nie je bohviečo. Možno má s vami život iné plány a cesty sa vám skrížia neskôr. Dovtedy skrátka ži.“

„Pokúsim sa. A ako ti ide vedenie?“

„Ako za starých čias,“ povedala, potom sa napila a šálku položila opäť na tanierik.

„Naozaj?“ zatváril som sa pochybovačne.

„No nie celkom, ale našťastie Silvia je tá najschopnejšia osoba pod slnkom a tá tomu velí železnou rukou. Skvelá manažérka.“

„Hej, už som jej to povedal.“

„A čo ona na to?“

„Čo asi? Uverí až keď to uvidí. Na papieri a na výplate,“ zasmial som sa vlastným slovám.

„S tým požiarom ma to mrzí,“ povedala previnilo.

„Ale veď to nie je tvoja chyba.“

„Ja viem, ale aj tak. Také čosi sa tu ešte nestalo.“

„To nevadí mama. Hlavne, že si v poriadku. Že ste všetci v poriadku.“

Dopili sme kávu a hnali sa za povinnosťami. Mama bola vystrašená, ale šťastná, že som v poriadku a hotel stojí a nijak vážne ho to nezasiahlo. Hasiči vylúčili cudzie zavinenie. Vraj nastal skrat v kuchyni a oheň sa potom ďalej šíril kam sa dalo.

Lukáš prišiel presne na čas a spolu sme si to tam celé prešli. Robil merania a zapisoval si poznámky a potom povedal, že je všetko v poriadku, len to máme dať čím skôr do poriadku. 

Ku večeru som už mal uvarený mozog a nohy ako z olova. Dnešné práce dopadli dobre a zajtra som chcel skočiť do ďalších dvoch hotelov. Niečo sa mi nezdalo a mal som zlé tušenie. Toto budú ozaj dlhé dni.

Nalial som si pohárik, vypil ho na ex a nahradil ho ďalším. Ani som si neuvedomil, že mi ten bastard Mateo bude chýbať, ale zvykol som si na naše večerné poháriky v bare mimo hotel. Zišiel by sa pokec a ani samému sa mi piť veľmi nechcelo. No bolo mi mizerne a alkohol to trochu otupoval. Sľúbil som si, že ten posledný mesiac v Taliansku si užijem. 

***

Z tých večných prechádzok ma hrozne boleli nohy. Všimla som si postupne opúchajúce členky. Musím sa šetriť! 

Dala som si teplú sprchu, zabalila sa do toho najmäkšieho županu, aký som kedy mala možnosť na sebe cítiť a vyvalila som sa na plážové ležadlo. Dnes sa črtal teplý deň. Slnko svietilo, ale na našej strane ešte vládol tieň. Z našej izby sme si vychutnávali tie najkrajšie a  najúžasnejšie západy slnka. 

Ani neviem kedy som zaspala, ale kniha, ktorú som zvierala v ruke mi klesla do lona. Keď som sa prebrala, zacítila som silnú bodavú bolesť. Zdvihla som knihu a chcela ju odložiť na stolík, no v tom som zarazene ostala civieť na svoje stehná. Na tom mieste bol župan nasiaknutý krvou. Zhrozene som odhodila knihu a civela na tú sýto červenú škvrnu, ktorá silno kontrastovala s jemným bledomodrým podkladom. Teraz by sa mi krvi už isto nikto nedorezal. Zatočila sa mi hlava no stihla som zakričať o pomoc.

„Inga, pomoc! Prosím pomôžte mi niekto!“ volala som a cítila, ako mi vysychá hrdlo, zatiaľ čo dole ma zalievalo krvavé teplo. 

Toto sa nesmie stať. Nesmiem o teba prísť. Prosím maličké, vydrž to so mnou. Ja ťa potrebujem... šepkala som v mysli a jediné čo som si želala bolo, aby toto bol len zlý sen a nie skutočnosť. Potom som začala tichučko vzlykať. Oči mi zaplavovali nové a nové vlny sĺz, ktoré nemali konca.

Keď ma Inga konečne zbadala, celá zbledla. 

„Vydrž zlatko, zavolám pomoc,“ nezastavila sa, rovno sa otočila a vybehla von z izby hľadať pomoc. 

Izbou sa ku mne niesli hlasy. Ingin, ako zúfalo kričala o pomoc a potom sa primiešal aj ďalší a bol čím ďalej zreteľnejší, ibaže mňa to už odplavovalo do iného stavu. Počula som vzdialené talianske slová, potom Ingin hlas, že len čo nájde Johna pôjdu do nemocnice. Obklopilo ma teplo sálajúce z blízkosti tela, no akoby nedokázalo preniknúť cez kožu, takže som sa nekontrolovateľne triasla. A možno to bolo šokom. Už neviem. Už si nepamätám. Nevedela som, čo sa so mnou presne deje, no v mysli mi prúdila len jediná myšlienka: Vydrž to a buď tu pre mňa. To bol odkaz, zrodený v tej miniatúrnej hlavičke poslaný ku mne, alebo tú správu vyprodukovala moja myseľ a vysielala ju k bábätku? Neviem, ale potrebovali sme sa navzájom. 

Sníval sa mi sen. Sedela som na deke uprostred širokej lúky, počúvala bzukot včiel aj vtáčí spev a vzduchom sa šírila vôňa lúčnych kvetov. Bol zrejme jeden z tých letných mesiacov, kedy slnko silno svietilo a ja som si pred jeho ostrými lúčmi musela tieniť zrak. S rukou na čele som sa rozhliadala okolo seba. Doliehal ku mne radostný smiech a ja som sa pozerala za zvukom. Najprv sa zjavila vysoká mužská postava. Tmavé vlasy mu strapatil vietor a pery mal roztiahnuté do širokého úsmevu. Pozeral smerom dole a keď som sa tam pozrela aj ja, srdce sa mi rozbúchalo silnejšie a naplnil ho pocit šťastia. 

Malé kučeravé dievčatko, s vláskami farby mokrého piesku, oblečené v letných ružových šatočkách veselo poskakovalo okolo jeho nôh. 

Keď prišli bližšie, muž sa pozrel mojím smerom a ja som ho konečne spoznala. Bol to Peter. 

„Pozri Viki,“ prehovoril. „Mamička sa už zobudila.“ Dievčatko sa otočilo smerom ku mne, radostne sa usmialo, zvolalo mamááá a rozbehlo sa mi do náručia. V rúčke zvieralo niekoľko kvietkov rôznych farieb, ktoré mi podalo. 

Takže Viki? Naša dcéra? Je naozaj nádherná. Keď sa mi zadívala do očí, takými istými ako mal Peter, srdce mi stislo prekypujúcou láskou. 

Toto bol dokonalý moment. Dokonalý sen. Potom som sa prebrala.

„Nazdar turista! Ty tuším vieš, ako na seba strhnúť pozornosť,“ prehovoril na mňa Mateo. Oči som mala ešte zahmlené, ale počula som dobre. Lenže bol to hlučný zvuk a mne trešťalo v hlave. 

„Ahoj. Daj si odchod, lebo hovoríš príliš nahlas. Som smädná a hladná.“

„Hneď som späť. Skočím pre sestru,“ ani som nestihla zaostriť na tú rýchlu šmuhu, ktorá stála pri mne a vzápätí vybehla z izby. 

„Dobrý deň, slečna Dvorska. Som sestra Lindi. Ako sa cítite?“ pri posteli za zastavila nízka, no prísne vyzerajúca päťdesiatnička a teraz na mňa spýtavo pozerala. 

„Ako by ma požuli a vypľuli? Myslím.“ Milo som sa usmiala a až pohľad na jej prižmúrené oči a ústa ako jedna linka mi napovedal, že som vlastne odpovedala po slovensky a ona tomu nerozumie. A nerozumel ani Mateo, ktorý mal tiež namiesto očí otázniky.

„Cítim sa dobre. Trochu unavene, ale dobre,“ a keď som to vyslovila došlo mi, prečo som teraz vlastne tu a čo tomu predchádzalo. 

„Pár dní tu musíte zostať,“ povedala sestrička a kontrolovala prístroje, ktoré mi vedľa hlavy hlasno pípali. 

„Je dieťa...“ nedokázala som ani vysloviť otázku a už mi oči zaliali slzy. 

„Dieťatko je v poriadku. Už je mimo ohrozenia. Zrejme ste zažili náročné dni a neprimerane zaťažili panvové svalstvo. Budete brať podporné lieky na udržanie plodu. A musíte mať hlavne pokoj, rozumieme si mladý muž? Mamička potrebuje veľa oddychovať,“ prísne sa naňho pozrela.

„A prečo sa dívate na mňa? Ja som predsa v tejto rozprávke ten záchranca a nie zloduch!“ rozhadzoval rukami a tváril sa naštvane. 

„Musíte sa o svoju partnerku príkladne starať.“

„Ale ja nie som...“ začal Mateo naraz so mnou.

„On nie je... môj partner, ani otec dieťaťa.“

„Aha! Tak potom čo tu robíte?“ sestrička si založila ruky v bok a mala som pocit, že ho každú chvíľu vyhodí keď nepríde s presvedčivým argumentom.

„Ale no ták,“ hodil na ňu psie oči. „Predsa nechcete aby tu bola sama, že nie? Je tu na dovolenke a nikoho tu nemá. Čochvíľa sa vrátia jej blízki, ale dovtedy mi prosím, prosím, dovoľte pri nej zostať.“

„Tak dobre,“ prisvedčila. „Chcete ho tu?“ obrátila sa ku mne.

„Nie! Len si ho berte!“

„Rebeka!“ zvolal prekvapene.

„Robím si žarty. Nechajte ho tu.“

„Fajn. Mladý muž, dajte jej napiť, nech ste aspoň trocha užitočný,“ prikázala mu a ukázala na stolík, kde bol postavený pohár s vodou.

„Sestrička, môžem niečo jesť? Umieram od hladu.“

„Idem to zistiť.“

„Mám ti skočiť pre polievku?“ 

„No jasné. Teraz hneď a bez nej sa nevracaj.“

„Tuším máš dobrú náladu.“

„Splnilo sa moje želanie. Ja aj dieťa sme v poriadku a to vďaka tebe. Si hrdina, opäť.“

„Akože opäť?“

„Predtým si mi požičal svoju bundu, keď mi bola hrozná zima.“

„Ha! Ja som vedel, že sa neotužuješ!“ zvolal a usmial sa. „Vieš ty čo, byť hrdina sa mi celkom páči. Už som bol čímkoľvek, ale týmto ešte nikdy a je to dobrý pocit.“

„Fakt ti ďakujem.“

„Aj nabudúce.“ 

„No to dúfam, že už nebude potrebné.“

„Kde sú Inga s Johnom?“ 

„V hoteli. Poslal som ich nech si na chvíľu odpočinú a niečo zjedia. Hrozne sa o teba báli, hlavne Inga.“

„To si viem predstaviť. Volal si s nimi?“ 

„Poslal som im správu, onedlho prídu.“

„Dobre, ďakujem.“

„Chceš sa o tom porozprávať?“ opýtal sa a ukazovák nasmeroval na moje vypuklé bruško. 

Chcem sa rozprávať? Možno. Teraz? Asi nie.

Pokrútila som hlavou. 

„Tak inokedy?“

„Jasné. Mateo, ako dlho som bola mimo?“

„Jeden deň.“

„Nepotrebuješ sa vrátiť do práce?“

„Zabudol som ti povedať, keďže si bola mimo, mám teraz novú prácu.“

„Akú?“

„Tráviť s tebou čas.“

„Robíš si srandu?“

„Nie. Nakázal mi to otec, lebo ho o to poprosila tvoja drahá nevlastná starká. Tešíš sa?“

„Neviem.“

„No to by si sa mala. Nie sme síce ktovieakí kamoši, ale časom si na mňa zvykneš. Viem byť skvelý spoločník.“

„Haló, nie si na konkurze. Nemusíš sa predvádzať.“

„Iba hovorím fakty.“

„Faktom je, že si ukecanejší než rádio. Muži by mali byť tí mĺkvejší, triezvo rozmýšľajúci a nie kvákajúci ako babka na trhu.“

„Aha, no toto je pravá talianska povahová črta a keď sa ti to nepáči, môžeš tu trčať celkom sama, alebo počúvať strakine reči o tom, ako sa máš šetriť a ona ťa nespustí z očí a nedá ti dýchať a tak ďalej.“

„Ešte si aj veštec?“

„Ó to nie. Len sa dobre vyznám v ľuďoch, alebo by som chcel? To je jedno.“

„Pôjdeš mi pre tú polievku? Prosím.“ 

„Chápem to. Pôjdem, aby si mala chvíľu pokoj.“

„Vďaka, Oslík.“

„Aký Oslík?“

„Nevidel si Shreka?“ spýtam sa prekvapene. 

„Videl... aha, no jasné,“ najprv sa tváril zamyslene a potom prekvapene, keď si vybavil to kreslené ukecané zvieratko z rozprávky. Inak mojej obľúbenej.

„Si celkom ako on.“

„To je kompliment?“

„Asi hej. Ja mám toho oslíka rada, ale teraz už bež. Som naozaj strašne hladná. Keď sa vrátiš, môžeme si ju spolu pozrieť.“

„Taliansky?“ 

„No iste. A čo tak po slovensky?“ nadvihla som jedno obočie.

„Nie! Jednoznačne anglicky. Ten jazyk búra všetky jazykové bariéry,“ zasmial sa a odišiel. 

Epilóg

Sedel som vo svojej izbe, pri svojom pracovnom stole a díval sa na Karlinu fotku. Toľko sa toho za posledný čas udialo a predsa som teraz na mieste šliapal vodu. Práca mi bránila v rozlete. Nemladnem, nemám rodinu a nemám ani milovanú ženu. Nemám nič. Som úbohá existencia. Nalievam sa drahou vodkou, nosím drahé veci aby ma s nimi raz mohli pochovať? Alebo ich ukradnúť a predať? Aký odkaz do budúcna posielam? Žiaden. Aj to je úbohé. 

Dni keď som skutočne žil, by sa možno dali rátať na mesiace. Z toľkých rokov, len tak málo. Veľa som obetoval aj veľa stratil. 

Pocit veľkoleposti sa postupne drobí a opadáva zo mňa ako kusy starej omietky. Nič nevydrží večne a preto by bolo fajn žiť konečne život tak ako chcem ja, nie ako mi ho diktujú iní. 

Rozhodol som sa. Toto je to posledné, čo urobím a potom sa vrátim späť. 

Otvoril som notebook a začal som si prechádzať informácie o mojich dvoch hoteloch, ktoré som sa rozhodol zajtra navštíviť. Popíjal som pri tom vodku s ľadom. Niečo mi v tých správach a výkazoch nesedelo. Nie je možné, že by ma chceli ojebať, alebo áno? Môže sa všetko ešte viac posrať? 

Do toho mi zazvonil telefón. Keď som pozrel kto volá, zostal som prekvapený. Ale dalo sa to čakať.

„Čau, Mateo. Čo sa deje?“ opýtal som sa a bol som vlastne rád, že sa ozval. 

„Čau, starec! Tak ako to ide na Slovensku? Už sa chystáš naspäť?“

„Ani zďaleka. Tuším tu mám nejaké problémy, ktoré budem musieť riešiť. Iné než požiar a chvíľu to potrvá.“

„Jasné, v pohode. Urob čo treba.“

„A čo ty? Ako ti to ide? Počujem, že máš dobrú náladu.“

„Všetko v pohode zvládam. Našťastie sa tu dá spoľahnúť na dobrý tým, takže ja sa môžem poflakovať a popri tom mať dobrú náladu.“

„To je v tvojom prípade ozaj dôvod na radosť.“

„Ale mám aj iný,“ nadhodil.

„Ale nehovor,“ zasmial som sa a zaklapol notebook, aby som sa sústredil na rozhovor. 

„Spoznal som ženu,“ vybalil priamo. 

„Myslel som, že tie spoznávaš každý deň,“ čo bola naozaj v jeho prípade pravda.

„To hej, ale táto je iná. A pocítil som pri nej to veľké BUM, no neprišlo hneď.“

„Ale no ták. Zase to BUM? Myslel som, že to vravíš len tak zo žartu.“

„Myslel som to vážne. A teraz to mám aspoň potvrdené. Fakt to funguje.“

„Lebo sa ti stalo pri mne a teraz pri nej?“ opýtal som sa.

„Tak nejako,“ potvrdil a keby som stál pri ňom, videl by som ako pokýval ramenami.

„Si blázon. A čo je zač? Predstavil si ju otcovi a ideš sa ženiť?“

„Čo ti jebe Pietro? Keby som ju ukázal otcovi, nevolal by som ti. Už by som tu totiž nebol.“

„Akože nebol v hoteli, alebo nebol medzi živými?“ vyzvedal som s istým podozrením.

„Asi jedno aj druhé.“

„Je škaredá? Lebo som ťa so ženami videl a nemáš zlý vkus, hoci ja by som takým nepodľahol.“

„Nie, o to nejde.“

„Tak o čo?“

„Ona je tehotná,“ vysúkal so seba ako z chlpatej deky.

„Ej, to si si zariadil celkom rýchlo,“ povedal som a už si aj predstavil malé blond potvorky.

„Zbláznil si sa? Nečaká to so mnou.“

„Áha.“

„Aha.“

„A čo chceš počuť odo mňa. Nejaké požehnanie?"

„Nie. Len som ti chcel povedať, že s ňou pôjdem do Londýna.“

„Si opitý?“

„Nie a ty?“

„Prečo chceš ísť do Londýna?“

„Pôjdem tam na ten manažérsky kurz a ona tam žije.“ 

„Naozaj?“

„Hej.“

„A vie o tom, že to chceš urobiť? Lebo za žiadnou si tak netiahol. Väčšinou si nepamätáš ani ich meno.“

„Nie, nevie to. Chcem ju prekvapiť.“

„A kde sa vyparil otec dieťaťa?“ zachechtol som sa. 

„No, nechce o tom veľmi hovoriť, ale vraj ho má s nejakým ženáčom.“

„A ty si sa do nej zamiloval či čo?“

„Neviem, možno.“

„A ona?“

„Čo ona? Či je do mňa zamilovaná? No o tom pochybujem. Posiela ma stále dočerta.“

„Silná a odvážna.“

„To teda je. Ešte som takú nestretol, ale získam ju. Rebeka môjmu šarmu isto neodolá.“

„Čo si to povedal!?“ skočil som mu do prejavu a postavil sa od stola.

„Že mi neodolá?“

„Nie. Jej meno. Povedz mi jej meno,“ naliehal som.

„Rebeka,“ povedal prekvapene.

„Rebeka aká?“ začínal sa ma zmocňovať zlý pocit, zrýchlil sa mi dych a premenil na plytký a kropaje potu mi stekali dole chrbticou. 

„Rebeka Dvorska,“ prehovoril nasrdene.

„Ach, kurva! Mateo, prisahám, že keď sa jej dotkneš, zabijem ťa!“ zrúkol som do telefónu a položil.

-Koniec prvej časti-

Kapitola 13. 

Keď som sa konečne vymotal v cestovného kolotoča a vošiel do Noblesu, bol už večer. Tak rád som bol doma, škoda len, že to bude trvať pár dní a potom znova pocestujem späť. 

„Vitaj späť, aj keď za takých nepríjemných okolností. Opálenie ti pristane,“ prehovorila na mňa Silvia a vyšla spoza recepčného pultu. Aj ona sa zmenila za tých pár mesiacov. Mala nový účes a zrejme aj inú postavu, ale to mohlo byť len oblečením. Nikdy som si ju totiž detailne neobzeral. 

„Ty si sa tiež zmenila. Iné vlasy?“ 

„No hej, zmena je život.“

„Tak poďme na tie zlé správy, nech to máme za sebou.“

„Nechceš sa ísť zložiť? Chvíľu to môže počať,“ kývla hlavou smerom k výťahom. Samozrejme, bol som unavený a celý dokrčený, ale najprv som si chcel prezrieť škody a až potom budem schopný sadnúť si. 

„To je dobré. Najprv si to omrknem.“ 

„Ako chceš,“ povedala, odrazila sa od pultu a vyrazila smerom k jedálni. Ja som si svoju tašku hodil za pult a dobehol ju. Kráčala svižne a začala rozprávať.

„Objednala som už nové spotrebiče a zajtra by mali prísť. Samozrejme, bude potrebný technik na ich zapojenie a nejakí ľudia čo to tu dajú do poriadku, ale to už nechám na teba, lebo viem, že máš kontakty na rôznych ľudí a firmy.“

„Jasné môžem sa im ozvať aj dnes, niektorí sú mi totiž dlžní láskavosti, alebo aj zajtra ráno.“

„To by bolo skvelé,“ prehodila a zastala pred veľkými dverami do jedálne, odkiaľ sa plynule prechádzalo do kuchyne, kde mal prístup už len personál. 

„Mám sa báť čo tam uvidím?“ opýtal som sa jej a veru mi nebolo všetko jedno. Predsa išlo o náš rodinný hotel a toto sa stalo po prvý raz. 

„Niéé,“ pretiahla odpoveď a mávla rukou. „Horšie to tu bolo včera. Čo sa dalo sme upratali a uistila som hostí, že sa nemajú čoho báť, no niektorí aj tak zrušili rezerváciu alebo sa odhlásili z pobytu. Nedalo sa tomu vyhnúť. Bol tu zmätok a davová panika. Našťastie, či nanešťastie, polovica hotela tvrdo spala, takže šok pokračoval v druhej vlne ešte dnes ráno.“

„To zvládneme.“

„Tiež si myslím.“

„Ou shit!“ skonštatoval som celú vec, keď som vošiel do kuchyne. Kam som sa pozrel svietila čierna farba. Našťastie bolo vybavenie kuchyne z 80% čisto kovového charakteru, zvyšok tvorila spálenina, ktorá sa tiahla k lietacím dverám vedúcim do jedálne. Tie boli zhorené. Prešiel som cez nich a ocitol sa na ďalšom mieste činu, jedálni. Zhorené závesy, stoly aj koberec svedčali o vyčíňaní nemilosrdného živlu. Prenikol a plienil.

Ešte dnes musím zavolať Lukášovi. Lukáš Trojan bol statik a môj celkom dobrý známy. Musí sa prísť pozrieť, či oheň nepoškodil a nenarušil stenu. Viem, že o takom čase už nepracuje, ale mne telefón zdvihne vždy. Musím sa s ním na zajtra dohodnúť. Prešiel som priestorom a pod nohami cítil špinu a hrubý prach. 

„Kto nakoniec nahlásil a uhasil požiar?“ opýtal som sa Silvie, ktorá mlčky chodila za mnou.

„Nočný strážnik Boris. Bol fakt pohotový. Vzal hasičák a uhasil požiar skôr než stihol pohltiť celú jedáleň a potom zavolal hasičov. Bez jeho rýchleho zásahu by to malo fatálne následky. Och, ešte aj ten hasiaci prístroj treba objednať.“

„Kde je teraz?“ 

„Ešte doma. Príde až o pár hodín.“

„Musím sa mu poďakovať osobne. Zachránil nám zadky.“

„To hej. Ešte čosi. Do obedu som rezervovala cateringovú spoločnosť, keďže na našich spotrebičoch sa variť nedá, takže o hostí bude postarané. Túto časť jedálne sme uzavreli, ako vidíš, aby sa na nej mohlo začať s opravami. Vedel si, že niektorí hostia sú dokonca nadšení, že sú v hoteli kde horelo? Nechápem tomu, ale ľudia sú rôzni.“

„Zrejme sa im páči vyhľadávať nebezpečie. Dobre, že tu máme akurát takých. Ešte dnes zavolám statika, ale myslím, že to nie je také hrozné ako som si myslel, že bude. Predsa len aj malý požiar môže mať hrozné dôsledky. Dáme to do poriadku a za pár dní, to tu bude ako kedysi. V prvom rade to tu treba vymaľovať. Smrdí tu ako v udiarni.“ 

„Súhlasím.“ 

„Fajn. Pôjdem teraz do izby, vyriešim pár telefonátov, dám si sprchu a zaľahnem. Uvidíme sa zajtra.“

„Dobre. Ja na dnes už tiež končím. O chvíľu príde Monika a ja pôjdem domov.“

„Och, Sisa, len aby som nezabudol...“ zastal som a počkal, než sa na mňa pozrie. Keď to urobila, usmial som sa, na čo sa ona zatvárila prekvapene, rovnako ako na to, ako som ju to oslovil. „Ďakujem. Odviedla si a odvádzaš sakra dobrú robotu.“

„Tvoje ďakujem očakávam na výplatnej páske,“ odpovedala pohŕdavo, ako že si svoje ďakujem mám strčiť do zadku a patrične ju za jej výkon odmeniť. Okej, okej, prachy jej dám, ale chcel som vedieť, čo sa stane, keď na ňu budem milý. Očividne sa nič nezmenilo. Stále ma má na háku. Ale som dobrý šéf a ona to vie, preto sa len uškrnie a odkráča preč. 

Spoza pultu si rýchlo vezmem svoju cestovnú tašku a výťahom sa vyveziem na svoje poschodie. Skúmam to tu pohľadom, ale nič sa nezmenilo. Som doma. Teda tam, kde som posledné roky trčal toľko času, až sa mi z toho stal dočasný domov. 

Vošiel som do izby a spomienky do mňa udreli silou hurikánu priamo na solar. Mal som pocit, že som vo vzduchu zacítil Rebekinu vôňu. Nie žeby to bolo možné. Keď som si spomenul na Rebeku, musel som si dookola prehrávať to čo sa stalo na letiskovom parkovisku. Čo to malo znamenať? Ako to, že ma úplne odignorovala? To som jej naozaj nestál ani za jediné slovo?

Vyzerala, že ma nespoznala, ale ja som si istý, že to bola ona. Že by to bol jej spôsob, ako ma zo svojho života vymazať? Tým, že bude predstierať, že netuší kto som sa chce pohnúť ďalej? Zrejme je už po všetkom. 

Hodil som tašku do kresla, vyzliekol si spotené a pokrčené oblečenie a vliezol pod sprchu. Horúca voda ma ako množstvo malých ihličiek bodala do chrbta. Vítal som nepríjemnú bolesť, lebo mi pomáhala potlačiť myšlienky na Beku. No keď sa mi v mysli objavilo jej meno, opäť som stvrdol. Zrejme to tak budem mať vždy. Pomohol som si rukou a za chvíľu som už videl, ako sa môj ejakulát mieša s mydlovými bublinami zo sprchovacieho gélu a mizne v odtoku. Nebolo to bohviečo. Túžil som byť s ňou, byť v nej ponorený až na doraz, cítiť horúčavu jej tela ako mi obklopuje vtáka, rovnako ako som chcel na perách cítiť jej vlhkosť a jemné záhyby ružového pohlavia. Bože, toto je fakt mučenie.

Sadol som si pracovnému stolu, svieži po sprche, ale unavený z cesty. Nalial som si pohárik obľúbenej vodky a obvolal pár ľudí. 

Potom som si ľahol do perín, ktoré po mojom odchode už vymenili za čisté. Niežeby tamtie boli špinavé, ale voňali za Bekou. Zabudol som na hnev a starosti a oddal sa spánku. 

***

„Tak aký bol výlet?“ opýtal sa Mateo na druhý deň a nahodil najžiarivejší víťazoslávny úsmev, aký zrejme v svojom zozname úsmevom mal. Už už som mu chcela niečo dobre mierené odvrknúť, ale Inga ma predbehla. Takže som po ňom hodila len zlostný pohľad, ktorý mi oplatil úškrnom.

„Bol to znamenitý výlet, Mateo. Ozaj ste nás prekvapil. Toto sme ozaj nečakali, ale užili sme si. Vidím, že máte talent na to domyslieť si, čo ľudia skutočne potrebujú!“ s blaženým úsmevom začala rozprávať kde všade sme boli, zatiaľ čo on sa tváril prekvapene. 

Aha! Takže ozaj nás chcel dopáliť, idiot! No zrejme to nedopadlo podľa jeho predstáv. Očividne mu hlavou bežalo čo asi urobil zle, keď si z nás chcel vystreliť, ale nepodarilo sa mu to. Asi si fakt myslel, že Inga s Johnom túžia pochodiť pamiatky. Oni však chceli vidieť práve pravý život v Neapole. A to im bolo dopriate. 

„Tak to som úprimne potešený.“

„Nabudúce musíte ísť s nami. Už som hovorila s otcom a súhlasil. Vraj vás od pracovných povinností na čas odbremení, aby ste zažili trochu zábavy. Nepovedal to priamo,“ nahla sa k nemu Inga, ako by mu išla pošepkať tajomstvo a všade naokolo boli nastražené uši. V skutočnosti sme tu na chodbe boli celkom sami. „no má podozrenie, že sa vôbec neviete baviť a celý čas len pracujete.“

Uf, Inga zahrala na citlivú strunu. Súdila som to podľa toho ako sa mu zmenil výraz tváre, od pobaveného na nahnevaný. Otec o jeho živote zrejme nevedel zhola nič. On to však nahlas nevyslovil. Len sa odtiahol a rezervovane usmial. Očividne nemal v úmysle s nami tráviť prehnane veľa času, ale rovnako ako Inga aj jeho otec sa proti nemu postavili. Neviem čo tým Inga sledovala. Navzájom sme sa nepriťahovali, hoci sme obaja neboli na zahodenie... a okrem toho tu bol podstatný fakt a to ten, že som tehotná. Neviem či si to už stihol všimnúť, no ja som na to nemohla zabudnúť. 

A tak či chcel a či nie, strávil s nami deň. Najprv sme sa prešli popri pláži.

„Ako sa ti páči hotel?“ opýtal sa ma, aby reč nestála, keď už sme spolu kráčali vlhkým pieskom. Fúkal prudký vietor a vlasy mi lietali všetkými smermi. Chcela som ich skrotiť, ale aj si držať bundu blízko pri tele. Pozrel sa na mňa a na perách mu pohrával pobavený úsmev.

„Čo je?“ oborila som sa naňho aj keď neoprávnene. 

„Nič.“ No prišiel ku mne a podal mi gumový náramok, ktorý mal na ruke, aby som si zaplietla vlasy dokopy. 

Chvíľu som tam len stála, dívala sa ten modrý krúžok v jeho ruke a rozmýšľala, prečo mi ho chce dať a nebaví sa na môj účet aj naďalej. 

Nakoniec som si ho od neho vzala a vďačne sa usmiala. „Ďakujem,“ zamrmlala som tichučko a nebyť toho, že vietor fúkal jeho smerom, asi by ma ani nepočul. On len pokýval hlavou a čakal. Rýchlo som si urobila jednoduchý uzol a opäť sme vykročili. Teraz som sa sústredila len na držanie bundy a bolo to super. 

„Tak ako?“ opýtal sa znova.

„Ako sa mi páči? Je úžasný. Asi najkrajší, v akom som doteraz bola,“ odpovedala som popravde. Zrejme to bolo aj tým, že som prvýkrát v hoteli, ktorý je celkom nový. Ešte som tú možnosť nemala. Odpovedať ho očividne uspokojila. Neviem, či to preňho bolo až také dôležité, ale možno to zistím. „Prečo?“ 

„Štandardná otázka.“

„Ale nehovor. Máš prsty v niečom čo s hotelom súvisí?“

„Veď tam pracujem.“

„To nie je celkom odpoveď akú som si predstavovala.“

„A akú si si predstavovala?“

„No napríklad takú, že povieš: jasné Rebeka, vo všetkom mám prsty, pretože som to zariaďoval.“

„Nebol som na to sám. Na také veci je potrebný tím ľudí. Tím dobrých ľudí, ktorí spolu vedia pracovať a majú podobnú víziu. Ja mám skvelé kontakty.“

„Och, o tých nepochybujem. Už viem komu sa ozvem, ak budem chcieť vymetať bary.“

„Mal to byť žart.“

„Veď aj bol, ale nepodarený. Nabudúce si také vtipy nechaj pre seba.“

„Ale veď tým dvom sa to páčilo,“ pokynul hlavou smerom k nim. Kráčali za nami, zakliesnení rukami, odolávali vetru a očividne boli šťastní. 

„Im by sa páčilo aj v Zoo a predsa tam nejdeme.“ 

„To je hlúposť. Veď sa na nich pozri. Už im nezostáva veľa času. Chcú sa len baviť.“ 

Cítila som sa hlúpo. Ako by som im nerozumela, zatiaľ čo tento tu, ktorý ich pozná sotva pár minút vie o nich všetko? Vie čo chcú, vie čo potrebujú. Bude to tými hormónmi a hladom. Radšej som bola ticho, aby som netresla nejakú hlúposť. Možno sa chcú odviazať a užiť si. Ja som sa však myslela na teplú večeru, vaňu a posteľ. 

„Tvoja angličtina je pozoruhodne dobrá.“

„Vďaka. Fakt sa snažím.“ 

„Je to vidieť. Takže aký je tvoj život? Nabitý prácou a potom čo?“

„Môj život je celkom obyčajný. Nabitý prácou.“

„A čo rodina?“ 

„Tú mám, predstav si. Otca si už stretla.“ 

„Ach toho despotu? Toho sa nedá prehliadnuť,“ vyhŕkla som rýchlejšie, než som si to stihla premyslieť. „Prepáč, ja som to tak...“

„To je v poriadku. Presne tak to je. Ale utešujem sa tým, že dlho v hoteli nepobudne. Proste sa niekam odpáli a tam zostane a mňa nechá voľne dýchať. Len ho o tom musím presvedčiť.“

„Tým, že si budeš z hostí robiť dobrý deň?“

„Nie. To som urobil čisto z popudu. Myslel som si, že otcovi priatelia predsa len nemôžu byť zábavní a milí, pretože on sám taký nie je. Mýlil som sa.“ 

„Ja jeho priateľka rozhodne nie som a ani mu nefandím. No musím priznať a nie že si budeš namýšľať aký si úžasný...“

„Ale ja som úžasný,“ prehovoril, ale vrhla som naňho taký zlostný pohľad, že sa hneď spamätal. „Prepáč, len pokračuj.“

„Chcela som len povedať, že to bol dobre strávený deň. Aj keď som síce nepila, Inga s Johnom si to užili a to je pre mňa najviac.“

„A čo si teda robila?“

„No jedla predsa,“ krútila som odmietavo hlavou, akoby to mala byť samozrejme prvá vec, na ktorú mal pomyslieť hneď po pití, ale očividne nepomyslel. 

„Už viem, že máš otca. A čo ďalšia rodina? Mama, súrodenci?“

„Mama je učiteľka. Pracuje v Neapole v materskej škole a mám ešte sestru Melindu. Tá ešte študuje. Momentálne je na výmennom pobyte v Amerike.“

„Páni. To je úžasné.“

„A čo ty?“ 

„Čo ja?“

„Čo tvoja rodina?“ nedal sa odbiť.

„Mám len rodičov, ale dá sa povedať aj, že nemám. A súrodenci žiadni. Som jedináčik. Ale moja rodina, kráča za nami. Okrem nich mám ešte najlepšiu kamošku Lenu. To je celé.“

„To je celé akési smutné.“

„Život nie je vždy perfektný.“ 

„To vidím,“ povedal a ukázal prstom na moje vypuklé bruško. Takže si to všimol. „Si sama?“

„No chytrý veľmi nie si Sherlock. To je hádam očividné.“

„Prečo ste vy ženy také domýšľavé? A prečo by to malo byť očividné? To, že ste na výlete traja a, že si žiadneho muža nespomenula, ešte nič nedokazuje.“

„Fajn. Som sama, stačí?“

„Neviem. Prečo si sama?“

„To už je trochu osobné, nemyslíš?“

„Som neznámy človek, ktorého už nikdy neuvidíš. Môžeš mi to povedať.“

„Je ženatý.“

„Ou. Tak to je blbé.“

„Ale ja som to nevedela, samozrejme.“

„Samozrejme.“

„Naozaj!“

„Okej, verím ti.“

„Jasné. Tvoj pohľad hovorí za všetko.“

„Ále no ták, len tomu nedokážem uveriť.“

„Tak si sa nemal pýtať.“

„A nechce sa rozviesť?“ tipoval.

„Nie. On o tom netuší.“

„Ty si mu to nepovedala?“

„Nebuď ako moja najlepšia kamoška. To dieťa chcem a žiadneho klamárskeho idiota si na krk nezavesím a ani ho nepotrebujem,“ odvetila som a celkom sa rozohnila. Mateo sa len usmieval popod fúz.

„Prečo sa usmievaš?“ 

„Pretože môžem a nebuď zvedavá, budeš skoro stará.“

„Si ako malý.“

„Ale nie som a ty to vieš,“ usmial sa na mňa priateľsky a ja som sa uvoľnila. Neviem prečo som sa mu zdôverila, ale mal prirodzený talent ťahať z ľudí informácie. Úsmev som mu oplatila, ale vzápätí som tvár skrivila do bolestnej grimasy.

„Bolia ma nohy.“ Posťažovala som sa mu a začala sa rozhliadať, či niekde v blízkosti neuvidím voľnú lavičku. Mateo sa obzeral tiež. 

Keď sme nakoniec nič nenašli, otočili sme sa a vrátili po tých istých stopách. 

Slnko už začalo postupne zapadať a mňa okrem bolenia nôh premáhal aj chlad. Triasla som sa a neušlo to Mateovmu pohľadu. 

„Je ti zima?“

„Nié. Otužujem sa.“ 

„Jasné,“ skonštatoval, vyzliekol si svoju koženú bundu a nastavil mi ju, aby som do nej mohla vkĺznuť. Doriti! Bola hladká, vyhriata od jeho tela a voňala ako on. Na chvíľu som zavrela oči a nasala jeho vôňu. Bolo to opojné a zároveň nesprávne. Takto sa nesmiem správať! 

Ibaže som si nevedela pomôcť. Som žena a nie stroj a takisto som sama. Samozrejme, že mi neušiel Ingin skúmavý pohľad. Úkosom som pozrela na Matea a prišlo mi ľúto, že ja sa hrejem v jeho úžasnej bunde zatiaľ čo on zostal len v dlhom tričku. Snažila som pridať do kroku a zároveň som túžila túto chvíľu predlžovať. Zvláštne. Napriek tomu, že sme si na začiatku akosi nesadli, po prechádzke a rozhovore, mi pripadal čím ďalej tým viac sympatický.

Kapitola 12.

Viete aká je v Taliansku zima? Taká ako v Anglicku leto. A hoci tu na teplomery svietilo príjemných takmer 20°C mne bolo chladno a ten chlad sa mi šíril z vnútra. Nechápem to, nerozumiem tomu, ale telom mi prúdia ľadové kryštáliky, predierajú sa kosťami aj vnútornosťami a ako by to nestačilo, okrem tých ľadových pazúrov chladu cítim aj bolesť. Otupuje ma to a moja dobrá nálada sa zmenila na znechutenú. To všetko však pekne ukryjem za masku spokojnosti, pretože by som to aj tak nevedela vysvetliť a keď zdvihnem zrak k Inge, tvárim sa dokonale šťastne. Škoda len, že to nemôžem povedať aj naozaj. 

Zadívam sa na muža, ktorý pre nás prišiel na letisko. Je rovnako vysoký ako Peter a aj pekný, ibaže tak inakšie. Má svetlé strapaté vlasy a modré oči. Sústredí sa na cestu, ale občas pozrie do spätného zrkadla, kde sa nám stretnú pohľady. Vtedy si všimnem, že jeho oči sú nezábudkovo modré a bezodné, nos trošičku nakrivo, ale inak je tá jeho súmerná tvárička s jednodňovým strniskom fakt príťažlivá. 

No nie je to ten, ktorému by som dala všetko. Je ním Peter, ale toho nemôžem mať a to ma ubíja. Kiež by bol náš život celkom iný. Kiež by som ho vôbec nebola stretla. Kiež by som sa nenarodila práve mojím rodičom, ale takým, ktorí by sa o svoje dieťa zaujímali a nie ho vyhnali z domu, len čo sa rozhodlo vziať život do vlastných rúk. Bože, spomínam si na to, ako by to bolo včera... vrátila som sa domov zo školy rozhodnutá, že chcem odísť do Anglicka študovať. Už mesiace sa mi v izbe kopili rôzne brožúry. Samozrejme otec s tým nesúhlasil. Vyčítal mi, že som nevďačná, že mám zostať doma a nájsť si prácu, alebo ísť študovať na miestnu univerzitu, pretože príležitostí na študovanie je na Slovensku viac než dosť. Ibaže ja som po tom túžila celú strednú školu. Drvila som sa jazyk, aby som bez problémov vycestovala a dúfala, že mama sa aspoň raz postaví na moju stranu, ibaže to sa nestalo. Mlčky sa postavila k otcovi a na všetko čo vypustil z úst prikyvovala ako zhypnotizovaná. Pochopila som, že doma sa podpory nedočkám. A keď som vyslovila, že aj tak pôjdem, otec povedal, že už sa domov nemám nikdy vracať. Zabudli na mňa a keď som im ešte niekoľkokrát z Anglicka napísala, nikdy mi neodpísali ani nezavolali. Uvedomila som si, že ma zo svojho života nadobro odpísali. Svoje jediné dieťa. A teraz je moja rodina tu so mnou, alebo ja s nimi. Nedarovali mi život, darovali mi lásku a porozumenie a to je viac než čokoľvek. 

Rozhovor medzi naším šoférom a Johnom ma vráti do prítomnosti. Rozprávajú sa taliansky a na to sa ani náhodou nechytám. Len samé Rómeo sem a Júlia tam. 

Zrazu sa ocitáme pred hotelom a myšlienky na detstvo a Petra mi vyšumeli z hlavy. Len čo som sa rozhliadla, zamilovala som sa. Toto miesto si ma naozaj získalo na prvý pohľad. Prišla ku mne Inga, chytila ma pod pazuchu a spolu sme sa zadívali na miesto, kde strávime najbližšie dva týždne. Áno, teraz ma už zachvátila naozajstná radosť. 

„Je to tu nádherné,“ poviem a myslím to úprimne. Všetko je tu dokonalé a všimnem si, že ešte aj tráva je zastrihnutá podľa pravítka. 

„Ach, to veru je, moja drahá.“

Rider nám z kufra vybral batožinu a Johnovi hlavou naznačil, že ju odnesie do haly, kde sa o ňu niekto postará. Hodil po mne očkom, milo sa usmial a odkráčal dnu. 

Len čo sa on stratil za dverami, hneď odtiaľ vyšiel starší muž, ktorému sa nápadne podobal, až na tie oči a vlastne aj vlasy, lebo tento pán ich mal už šedivé a mieril rovno k nám. 

„Inga, John! Tak rád vás opäť vidím!“ prehovoril v angličtine s poriadnym talianskym prízvukom.

„Giacomo!“ John si s ním potriasol rukou a Ingu vybozkával na obe líca. 

„Giaco, rada by som ti predstavila Rebeku. Je súčasťou našej rodiny a berieme ju ako našu vnučku, ktorú sme nikdy nemali,“ predstavila ma Inga pyšne. 

„Giacomo Saverty. Teší ma slečna.“

„Aj mňa teší, pán Saverty.“ Pevne, ale našťastie nie príliš silno mi ruku stisol a krátko ňou potriasol. Potom si ma celkom otvorene a bez hanby celú prebehol skúmavými očami. 

Ani som si nevšimla, kedy sa k nám pripojil náš mladý Rider.

„Drahí priatelia, dovoľte aby som vám predstavil svojho syna Matea.“ Prehnane gestikuloval a priateľsky svojho syna objal a potľapkal po ramene. 

Hneď som si všimla jednu vec. Mateo sa pri svojom otcovi rozhodne necítil príjemne, hoci sa usmieval. Na zlomok sekundy sa mu to zobrazilo aj v očiach, kým nenahodil masku dokonale úslužného synčeka. Inga s Johnom si to zrejme ani nevšimli. Určite ich toto miesto očarilo na toľko, že drobnučké detaily nevnímali. Mne to však neušlo.

Zdvorilo sa s ním zoznámili a teraz prišiel rad na mňa. Inga s Johnom o niečom začali diskutovať spolu s Giacomom a nás si na chvíľu prestali všímať.

„Takže Mateo, syn spolumajiteľa a dobrý šofér, teší ma, som Rebeka.“ Prijal moju napriahnutú ruku a schoval ju vo svojej dlani. Rovnako ako otec mal pevný stisk, ale čo ma na ňom prekvapilo, bol eletrizujúci výboj, ktorý mi prebehol telom. Zrejme som nebola jediná, pretože sme zaraz ruky pustili a odstúpili od seba. Pre istotu som sa naňho ani nepozrela.

Dopekla! Toto fakt nepotrebujem. 

„Poďte, priatelia,“ oslovil nás všetkých a ukázal smerom k hlavnému vchodu. 

„Váš apartmán je pripravený. Na večeru sa k vám pripojím, ale ešte mám na vybavenie nejaké neodkladné záležitosti. Zatiaľ si môžete oddýchnuť a vybaliť sa. Nechám vás teraz v rukách svojho schopného syna. Užite si deň.“ Rozlúčil sa a odkráčal kamsi do útrob hotela.

Nedá mi to nezamyslieť sa, či sa za tými neodkladnými záležitosťami neskrýva vydieranie, alebo vražda. Nejakému chudákovi, čo si od neho požičal teraz zalejú nohy do betónu a nechajú ho plávať na dne mora. A slovo schopného vyslovil viac ako neschopného, len tú predponu prehltol. 

Mateo sa opäť milo usmial vykročil chodbou, čím dával jasne najavo, aby sme ho nasledovali. Cez rozsiahlu vstupnú halu sme prešli príliš rýchlo, takže som si to tam nestihla vôbec obzrieť. Smerovali sme zrejme k výťahom. Po osvetlenej chodbe a mäkkom koberci, do ktorého sa mi zabárali nízke opätky sme kráčali tíško, akoby sme sa vznášali. 

„Mladý muž,“ oslovila Inga Matea. „Čo by ste nám odporúčali vidieť? Viete, už máme svoje roky a chceme ísť priamo na vec a nie si to tu všetko obzerať a postupne objavovať ako mladomanželia. Rozumiete, nie?“ Inga v poslednej dobe prešla na taký zvláštny druh vyjadrovania. Ostávala dámou, ale zároveň sa chcela priblížiť mladým. No Mateo vyzeral, že rozhodne nerozumie a isto ho tou svojou otázkou vyviedla z miery. No predsa len sa na chvíľu zamyslel. 

„Myslím, že nádherné je tu všetko,“ povedal nakoniec, akoby sa nevedel rozhodnúť čo je lepšie. Či si sadnúť na stoličku a celý deň obdivovať sopku Vezuv (ktorú sme mimochodom videli aj z lietadla a skoro som odpadla), alebo sa ísť mrknúť na námestie na starobylú pamiatku Castel Nuovo. To som si len tak pomyslela. Nemohla som ísť predsa do Neapolu nepripravená. Všetko som si pekne krásne vygooglila. Ach, ako dobre, že ten Google nejaký chytrý mozog vymyslel. Hej, hej, to však neznamená, žeby som sa chcela celé dni pretŕčať po námestiach a obdivovať pamiatky. To robia len mladomanželia, ako podotkla Inga, alebo mladí, čo sem prišli na výlet. Ja sa radím do špeciálnej kategórie, ktorú som si práve vymyslela. Volá sa Slobodné a tehotné, čo vyvaľujú šunky a tie rozhodne po žiadnych pamiatkach, múzeách a iných podobných záležitostiach NECHODIA! A bodka. A ešte výkričník. No keď teraz pozerám na Ingin zamyslený pohľad, mám v hlave len jedno príslovie... Človek mieni a Pán Boh mení... sakra!

„To ste ma teda nepotešil,“ zašomre Inga a John sa naňho súcitne usmeje. 

„Prepáčte ak som vás nepotešil, ale tak to je. Neapol je nádherný a je toho plno, čo môžete vidieť. Je len na vás, ako sa rozhodnete. Nepoznám váš vkus a okrem toho, na návštevu mesta vám jeden deň stačiť určite nebude. No a v našom hoteli máte všetko čo potrebujete, stačí si len vybrať. Oddych, luxus aj inovácie,“ predniesol nadšene, keď stlačil tlačidlo na privolanie výťahu, ktorý k nám začal pomaly klesať.

Podľa vysokej mieri ohromenia v Inginých očiach a zrejme rodiaci sa plán v jej hlave ma trochu vystrašili.

„Počula si Rebeka? Na pamiatky v Neapole nám nebude stačiť jeden deň. Asi by sa nám zišiel dobrý sprievodca, ktorý by nám ukázal to najkrajšie a najzaujímavejšie.“

Asi som trocha pripomínala to vyhúkané teľa čo civie na nové vráta, ale o čom to preboha rozprávala? Chce prejsť celý Neapol? Fakt sme chodenie po pamiatkach nemali v pláne. Načo som vôbec myslela na to príslovie? Určite počula moje hlasné myšlienky a chce mi urobiť na truc. A čo bude s drinkami a plážovými ležadlami?

Prekvapený Mateo sa snažil očami privolať výťah, no ten sa vliekol ako slimák. Ako by zastavoval na každom jednom poschodí. 

„No, ehm... možno nám nejakého odporučia na recepcii, keď sa rozhodneme predsa len vyraziť,“ snažila som sa zachrániť Matea, ale myslela som len na to, že žiadne možno nebude.

„Mateo?“ znova sa Inga obrátila k nemu, ako by ju moja odpoveď vôbec neuspokojila. „Neviete o niekom, kto by nás sprevádzal pamiatkami?“

„No, ja... určite vám viem niekoho nájsť.“

„A čo vy?“ nedala sa. 

„Inga!“ zvolala som na ňu. „Nechaj ho na pokoji.“ Zasyčala som, ale vzápätí očervenela v tvári, pretože mi došlo, že stojí vedľa mňa.

„Ale prosím ťa. Keby si mala toľko rokov čo ja, chcela by si využiť každú možnú chvíľu a nie chodiť okolo horúcej kaše,“ predniesla ako kňaz, ktorý sa prihovára ľuďom. Už jej k tomu chýbal len rečnícky pultík. 

„Obávam sa, že vás nebudem môcť sprevádzať. Môj kolega musel nečakane odcestovať, takže mám na starosti prevádzkovanie hotela.“ 

„To je dobrá práca. Ale iste ju nerobíte celý deň, alebo áno?“ Bože, tá sa absolútne nedala odbiť a nie, nebrala ako odpoveď. John ju našťastie vzal za ruku a donútil ju pozrieť mu do tváre. Mierne pokrútil hlavou, čím jej naznačil, aby s tým prestala. A ona prestala, ale určite len na teraz. 

Fakt nevedel čo jej má na to povedať, ale tváril sa pobavene a na perách mu poletoval úsmev. Našťastie cinkol výťah a nehlučne sa otvoril. Von vystúpilo zopár hostí a vzduchom sa niesla vôňa parfumu, ktorá s nami ostala aj v kabíne. Páni, ten výťah bol ale rozľahlý. Žiadna miniatúrna, stiesnená a smradľavá opacha, kde sa sotva vojde 5 ľudí. Po stranách od pása nahor boli zrkadlá. Odrážali svetlo zo zabudovaných stropných svietidiel a tak vytvárali dokonale presvetlený interiér. Postavila som sa do vzdialeného rohu  a tvárila sa neprítomne. Môj mozog zaplnili útržky rozhovoru medzi Ingou a Mateom a snažila som sa ich dať do súvislosti. Nechápem prečo, ale Inga sa ma snažila predhodiť tomuto mužovi bez toho, aby sa ma čo i len opýtala, či oňho mám vôbec nejaký záujem. 

Je síce pravda, že s Petrom som strávila len jednu noc, ale kto je tento tu? Je príťažlivý a pekný, ale čo keď má doma ženu a kopec deciek? Rozhodla som sa mužom skrátka neveriť. A to, že nemal na prste obrúčku, ešte nič nedokazuje. O tom som sa tiež už presvedčila. Musím sa mať na pozore.

Otočil sa nám chrbtom, aby stačil číslo nášho poschodia. Nahla som sa do strany a nakukla poza neho. Najvyššie poschodie? Paráda. Vystrela som sa späť a poobzerala som si ho. Koženej bundy čo mal na sebe vonku sa zbavil. Teraz mu telo obopínalo len biele tričko, džínsy a na nohách mal kožené bagandže. Vlasy mu ostali rozfúkané vetrom, ale pôsobili, akoby práve vyšiel od kaderníka. V rifliach sa mu vynímal pevný sexi zadok a teraz, keď mal ruky prekrížené na prsiach sa mu vytvarovali bicepsy   a obtiahli svaly na chrbte. Pohľad naňho bol teda fakt božský. Inga si všimla môj skúmavý pohľad, potmehucky sa usmiala a žmurkla. Prichytená pri čine! Je so mnou amen! Rýchlo som si začala obzerať svetlá, až sa mi pred očami začali objavovať zelené škvrny. 

Už vidím ako ma Inga bude tie dva týždne trápiť. Nie len turistikou, ale aj novým chlapom. Zrejme sa budeme musieť vážne pozhovárať. 

***

Mateo

Keď ma otec požiadal, aby som skočil na letisko, mal som chuť mu odseknúť, že nie som podrbaný šoférko, ale potom by na mňa kydal samé hovadiny až by ma z toho rozbolela hlava a musel som sa ísť napiť. A keď by ma nedajbože chytili a vzali mi papiere, isto by ma zabil, takže som to radšej urobil dobrovoľne, no nasilu. Kretén sprostý! Nič čo urobím si absolútne neváži. Mám kopec kontaktov, ale chcem ísť tou legálnou cestou, preto robím túto prácu a páči sami, len keby sa mi tu pred nosom nepremával a nestaral sa do všetkého čo spravím. 

Keď mi navrhol, že mám ísť na manažérsky kurz, chcel som ho poslať do riti, ale potom som si povedal, že sa ho aspoň na chvíľu zbavím. 

Spolupráca s Pietrom mi fakt pomohla. Uznáva moju prácu a ja sa necítim ako piate koleso na voze. Škoda, že musel odcestovať. S ním som si mohol aspoň pokecať a dať si pohár whisky. Armando je príliš milý a Thia je kolegyňa, s ktorou sa len znášam. Možno to chce len čas, ale mám pocit, že Pietro nás sceľuje. Je ako plnka v sendviči, zatiaľ čo mi sme jeho vonkajšie vrstvy. 

Keď sa otec pred návštevou hrá na pána dokonalého, je mi z neho na grc. Dobre, že sa pratal robiť niečo „neodkladné“. 

Musel som uznať, že táto starká, mala guráž. Otvorene a bez morálnych zábran mi tu predhadzovala vlastnú vnučku, či kto to vlastne bol. Netvrdím, že by som ju nechcel. Páči sa mi, ale hostí väčšinou nechávam na pokoji. Zvlášť ak ide o známych môjho otca. Nie žeby som mu nechcel urobiť napriek, ale nechcem míňať energiu na niečo tak otravné, ako je hádať sa s ním. Radšej by som si dobre zasexoval. Naposledy som mal babu predvčerom. Sľúbil som jej, že sa ozvem, ale takto ja nefungujem. Vlastne som si nezapamätal ani jej meno. Ale v posteli bola dobrá. Keď som si to s ňou rozdával zozadu, bol som fakt v siedmom nebi. Anál som si už dávno neužil a táto kočka to tak mala najradšej. Napumpoval som do nej svoju horúcu dávku a ona sa celá triasla od rozkoše. No bol to len sex a ona bola jedna z mnohých. Ani pri tejto som žiadne BUM nezažil a obával som sa, že takú dušičku ani nenájdem. 

Na Rebeke sa mi páčila jej plachosť. No na druhej strane, ak taká je za každých okolností, ťažko sa u nej dopracovať k niečomu odvážnejšiemu. Vyzerala, že mi neverí ani nos medzi očami a v mojej prítomnosti bola nesvoja. Takú ja nepotrebujem. No aj napriek tomu, to tiché a takmer nepostrehnuteľné BUM sa tam začalo objavovať a celkom pozvoľne narastalo.

Otec im vybral oddychový apartmán. To sa dalo čakať. Otvoril som dvere a nechal ich, nech si ho obzrú. Dal som sa do ležérneho postoja, takže som sa oprel o zárubňu, založil si ruky, prekrížil nohy. Čakal som na prvé dojmy, na slová chvály, ale aj zaseknutý dych a vyvalené oči celkom potešia. Náš hotel sa proste páčil každému. 

„Tak toto je niečo,“ prehovoril ako prvý jediný muž. Samozrejme, chlapom sa rozum vráti na miesto oveľa skôr ako ženám. 

„Prekrásny!“ súhlasila Inga a nahlas si vzdychla. 

Rebeka len čosi súhlasne zahmkala a obzerala sa dookola. V hlave sa mi zrodil geniálny plán a na perách mi hral škodoradostný úsmev a zostal tam, aj keď som svoj návrh vyslovil. Keď sa starká chce hrať, budeme sa hrať. Ibaže to bude po mojom.  

„Myslím,“ ozval som sa odo dverí. „Už viem celkom presne kto vám ukáže tie najlepšie miesta v Neapole.“ Predniesol som dvojzmyselne a dúfal som, že to zoberú presne tak, ako som to povedal a nebudú sa v tom vŕtať. Malá zaobalená lesť. Akurát Rebeka na mňa hodila ďalší pochybovačný pohľad, ktorým dávala najavo nedôveru. 

„O tom nepochybujeme.“ Zašomrala si pre seba, ale ja som ju počul. Na chvíľu sa nám stretli pohľady, ale netrvalo to dlhšie ako tri sekundy a už ho stočila smerom k terase. Usmial som sa. Tá ženská je vážne podozrievavá. 

Ani som sa nad tým veľmi nestihol zamyslieť, starká sa rozžiarila ako stowattová žiarovka, že som prišiel s takým nápadom, hoci prvotne to zamýšľala inak. 

„Vážne? To bude dokonalé,“ nechala sa počuť. Rebeka nad tým len zagúľala očami a ja som sa široko usmial. 

„Nechám vám na recepcii kontakt. Ešte mu predtým zavolám a uistím sa či má čas.“ Vedel som, že má, len som to nechcel hneď tak narýchlo vybaliť. Ešte je tu tá možnosť, že nie je medzi živými, hoci som s ním len pred pár týždňami volal. Gustavo je totiž profesionálny poflakovač, ale tak isto informátor prvej triedy, ktorý si za pár drobných nechá aj do kolena vŕtať. 

„Ďakujeme, mladý muž. Vidím, že slušnosť je vo vašej rodine skrátka dedičná,“ prehodila Inga a obdarovala ma širokým úsmevom. Na Rebeku som sa radšej ani nepozrel. Tej by sa v očiach určite zračil nesúhlas. Neviem čo mala proti mne, keďže sme sa poznali sotva 20 minút. Ale nijako ma to nerozhodilo. 

„Nie je vôbec zač. Príjemný pobyt,“ zaželal som, odlepil sa od dverí, vyšiel von a zavrel. 

Potom (radšej schodmi), som zišiel na svoje poschodie, do svojej dočasnej izby, aby som si mohol nerušene zavolať. 

Gustavo, ten darmožráč, ale veselý chlapík mi nedvíhal telefón. Nie žeby to bola novinka, lebo isto niekde nasával a to bol ešte len obed. Asi na tretí pokus to predsa len zodvihol. 

„Halóó?“ ozval sa podnapito, ale obozretne a pretiahol slovo.

„Gustavo, tu Mateo.“

„Čau, Mateo. Dlho si sa neozval. Potrebuješ niečo?“

„Vieš dobre, že keď volám, zrejme niečo potrebujem. Ide o istú službičku,“ zdôraznil som, ale nemal som čas škriepiť sa s ním. Možno by si to aj zapamätal, keby mu ešte nejaké tie mozgové bunky ostali, no väčšina asi padla za obeť chľastu. 

„Pre teba čokoľvek.“

„Iste. Chcem aby si sa išiel domov vyspať a umyť. Večer ti zavolám.“

„Ale...,“ chcel niečo namietať, no skočil som mu do reči.

„Žiadne ale! Potrebujem ťa triezveho, inak práca nebude. Rozumieme si?“ ten zastrašovací tón som si mohol odpustiť, ale už sa stal akosi mojou súčasťou.

„Jasné.“

„Tak večer,“ rozlúčil som sa a položil skôr, než stihol čosi dodať. 

Gustavo je síce alkoholik, ale keď je triezvi, dá sa s ním viesť normálny rozhovor. Vie byť, milý a veselý a okrem toho, pozná všetky zašité podniky a našich drahých hostí rád prevedie cez neapolskú žumpu. Už som sa na to tešil. Ale prečo som to chcel urobiť? Nehľadajte za tým nejaký špeciálny dôvod, možno som si chcel len z niekoho vystreliť a naskytla sa mi príležitosť, hoci, keď sa nad tým zamyslím, sú to otcovi známi a ja mu rád znepríjemním život ako to on často robí mne. 

Večer som s Gustavom telefonoval, o všetkom ho informoval a dohodli sme sa. Pár dní zostane triezvi ak by som ho potreboval, za čo mu dám istú sumičku. Za tú radosť mi to stojí. Asi za to skončím v pekle. Ale tam by som skončil aj tak, tak nech to stojí za to. 

Hodil som na seba sako, pretože to bola povinná výbava manažéra reprezentujúceho hotel a jeho hodnoty. Tie som si nepamätal. Nie žeby som si to niekedy pamätať chcel. Našťastie ma nebudil o polnoci, aby som mu ich z fleku odverklíkoval. Toho sa nedočkal, no na oblečení z nejakého dôvodu trval a hoci som bol rebel, zostalo mi to teraz tak napoly. Nechal som si džínsy, ale pridal k nim športové sako, vďaka čomu som pôsobil ležérne, ale spĺňal som normu a tak to bolo v poriadku. 

Gustavove číslo som nechal na recepcii s odkazom, že je pre hostí z apartmánu 4B, ak by ho potrebovali.

***

Apartmán bol prenádherný, ale nechcela som to pred tým nafúkancom vyťahovať. Dosť, že sa tu prechádzal ako páv, stál ako páv a ešte na seba aj sťahoval pozornosť. Ako podrbaný páv! Mimochodom, neznášam tie polovtáky. Mohol byť Mateo Saverty aj neviem aký pekný, niečo mi ňom nesedelo. A ja na to prídem. 

Po jeho odchode som si všetko pekne prezrela a potom som si veci odniesla do oddelenej izby. Táto izba bola súčasťou apartmánu, no zároveň väčšia než tá, čo som mala v byte v Basing stoke, na Loddon drive 5. s Lenou. Boli tu dve samostatné spálne, jedna veľká spoločenská miestnosť a šatník a každá spálňa mala pripojenú kúpeľňu s WC. Hoci som si povedala, že jacuzza na terase bola top, mýlila som sa. Najlepšia bola kúpeľňa, ktorá sa topila v tónoch bielej a tmavej čokolády. Najviac ma dostali vône, ktoré stúpali z nádobiek v tvare lávových kameňov. Keď som jeden vzala do ruky, zistila som, že sú ozajstné, len je do nich vyfrézovaná priehlbina a v nej je naliata tekutina. Pozrela som do každého kameňa a v niektorom bola sviečka, voňajúca ako karamel. Dopriala som si dlhý kúpeľ a keď som vyšla z izby, na stole som zbadala odkaz, napísaný Inginým úhľadným písmom: Išli sme si obzrieť hotel. Stretneme sa na večeri o 19.00 v jedálni. I a J

Keď som pozrela na hodinky na svojom mobile, bolo len niečo po tretej. Do večere ešte ďaleko. Cestou sem som pohľadom zavadila o celkom slušnú knižnicu plnú zaujímavých titulov. Vybrala som sa teda na chodbu, chvíľu som si prezerala chrbty kníh, až som si napokon jednu našla. Jemne som si udierala knihu o bok stehna a rozmýšľala, či bude pohodlnejšie ostať v tejto časti, alebo sa presunúť do apartmánu. Nakoniec som sa rozhodla pre apartmán, pretože tam ma nebude iste nikto vyrušovať. Tadiaľ by sa mohol niekto prechádzať a rušiť ma. Potom som sa vystrojila a zišla na prízemie, aby som sa pripojila k Johnovi a Inge na večeri. Keď som puzdrovej sukni s vysokým pásom vo voľnej blúzke, ktorá mi zakrývala bruško prišla k stolu, všetci tam už sedeli a o niečom sa bavili.  Neušiel mi obdivný pohľad oboch Savertyovcov. No nech si nechajú zájsť chuť, ja som totiž zákonom chránený ohrozený druh. 

Inga to myslela naozaj vážne, keď mi ráno zaklopala na dvere izby a oznámila mi, že hneď po raňajkách pôjdeme na potulky mestom a pozrieme si zopár pamiatok, ktoré nám odporučí a ukáže Gustavo. 

Nemohla som sa síce vymotať z postele, lebo tak dobre som sa už dávno nevyspala a nebyť toho, že mi Inga vyklopkávala na dvere, spala by som pokojne aj do večera. 

Na potulkách mestom nastal problém. A ten mi docvakol pri pretej zastávke a už som čosi šípila. Ten idiot Mateo si z nás robil dobrý deň. Gustavo nebol nijaký turistický sprievodca, bol to obyčajný povaľač a „ochotne“ (dobre tak pod vyhrážkou, že keď nepovie pravdu, u Matea skočil a malým úplatkom) prezradil, že ho najal Mateo, aby nám znepríjemnil deň. Mal nám ukázať to najhoršie z Neapola. 

Zašité podniky páchli lacnou pálenkou, stálymi spotenými zákazníkmi aj „domácou“ varenou stravou. Či tú kravu, z ktorej robili stejky porazili včera, alebo pred rokom, by som sa nedopátrala, ale boleli ma nohy, takže mal bod k dobru, že sme na každej zastávke chvíľu posedeli. 

Naopak Inga s Johnom si to pri pohárikoch neidentifikovateľnej pijatiky náramne užívali. Po treťom poháriku bola Inga samé Gustavo hento, Gustavo tamto. Mala som radosť za oboch, že si to vedia užiť. Jedno sa tomu bláznivému chlapíkovi musí nechať. Bol skvelým spoločníkom a pozoruhodným zabávačom.  

Previedol nás cez najužšie uličky, obdivovali sme staré budovy, takže sme zachytili aj nejakú tú architektúru, ale hlavne, nestáli sme v žiadnych radoch pol dňa, len aby sme sa pokochali výhľadom. Predsa len, pravý život sa žil tu dole. 

Náš deň zbehol ako nič a bol plný zaujímavostí. Mateo si určite myslí, že vyhral, že nás dobehol. Hádam by som ho mala vyviesť z omylu, čo poviete?

Kapitola 11.

„Beka, srdiečko, máš už zbalené? O polhodinu odchádzame na letisko!“ zvolala na mňa Inga spod veľkého schodiska a určite sa so zaklonenou hlavou dívala na poschodie, kedy sa uráčim ukázať dole. Spoza dverí jej hlas znel tlmene, takže som sa mohla vyhovoriť, že ju vôbec nepočujem. 

Bolo skoro ráno, za oknami vládlo šero, ale keďže Inga chcela byť na obed tam, museli sme sa s Johnom prispôsobiť. Prechádzala som sa po izbe hore dole, sprava doľava a kontrolovala, či som si vzala všetky doklady aj lieky na nevoľnosť. 

Bola som v hroznom strese, ale keď som pozrela na mobil, svietila tam správa od Leny. Písala, že nám želá šťastnú cestu, užitie si dovolenky, alkoholom nabité noci, akoby sa to v mojom prípade dalo a ja si mám poriadne a to doslova zatrtkať. Och, také trápne a nechutné slovo, no vyprskla som do smiechu, čo bolo isto jej zámerom. Rozosmiať ma. Už tak dlho som sa poriadne a schuti nesmiala. Akoby dni naplnila melanchólia. Niežeby človek pri pohľade z okna skákal od radosti, ale mohlo by to byť aj lepšie. V januári ešte stále vládli zimné dlhé noci. Kým prídu pekné slnečné rána, ktoré rozžiaria môj deň, ešte sa načakám. No na jar by sa malo narodiť bábätko a to rozžiari dni samo o sebe a zrejme aj noci. 

Vďaka tomu smiechu som sa konečne uvoľnila a usmiala sa na seba do zrkadla. Na pery som si naniesla skvelý nový rúž, voňajúci po čokoláde, hodila na seba šedý kardigán, aby som sa doňho mohla kedykoľvek zamotať ak by ma prepadol náhly chlad. 

Moje najpohodlnejšie rifle už ležali na dne šatníka a musela som si kúpiť nové, pretože sa mi zväčšili úzke boky. Veru, zbohom modelkové rozmery, ale aj tak som bola stále sexi. A keď som sa teraz videla v zrkadle, nové džínsy, (skrátka sveter) a rúž, bola to proste bomba. Z profilu mi trčalo aj bruško ale pohľad spredu na nič neupozorňoval. 

Hodila som pohľad na tašku, v ktorej sa mi kopili legíny s vysokým pásom, dlhé tričká pod zadok a voľné úpletové šaty. Moje staré ja trochu zaplakalo, no už som sa so svojím novým statusom zmierila. A chlap ma buď príjme takú aká som a akou sa stanem, alebo nech páli do riti. 

Cestovný ruksak so všetkými potrebnými vecami, ktoré som chcela mať pri sebe, mi teraz visel na pleciach a ja som vyšla z izby. Vedela som, že niekto z personálu mi po veci príde. 

„Konečne si tu! Chceš to zmeškať?“ opýtala sa Inga a odstúpila od schodov. 

„Ale nie. Len som hrozne nervózna a potrebovala som si skontrolovať, či mám ozaj všetko.“

„A máš?“

„Myslím, že áno.“

„Tak môžeme vyraziť! John!“ zavolala smerom ku knižnici. „Noviny si môžeš dočítať aj cestou! Rebeka je tu tak vyrazíme.“ 

Ten tichý chlapík William vyšiel na poschodie, zniesol dole moju batožinu a odniesol ju do auta. 

„Odchádzame!“ opäť zakričala Inga tak nahlas, akoby sme ani nestáli vedľa nej. John už k nám stihol prejsť chodbou. Ukázalo sa, že toto zvolanie nepatrilo nám, pretože vzápätí sa odniekiaľ zjavili ľudia na čele s Julienne. Tá nám priniesla zimníky a zaželala príjemnú dovolenku. Mne samozrejme po francúzsky. Už sme takmer vyšli z domu, keď sa John zvrtol na svojich vysokých zateplených kožených topánkach, až zapišťala podlaha a vrhol pohľad na Julienne. 

„Máte dovolenku Julienne, len žiadne nezbednosti.“ Žmurkol na ňu a usmial sa a ona mu úsmev oplatila a zašepkala tiché „ďakujem pane“ až som to skoro nepočula. Potom sme odišli.

Na pohodlnú cestu sme mali aj pohodlné auto. Tuším som sa v ňom za ten čas čo s nimi trávim, ani raz neviezla. Sedeli sme v zadnom priestore oproti sebe a užívali si luxusný priestor. 

„Len zriedkakedy využívame toto auto. Mali by sme to robiť častejšie. Vždy zabudnem, ako je v ňom pohodlne,“ prehodil John a pohladil koženú opierku na ruku. 

Ja som sa v ňom cítila úžasne. Áno, bolo mi v ňom trochu chladno, ale v momente som pocítila vyhrievané sedadlo na vlastnej koži. Zadkom sa mi rozlialo príjemné teplo a postupovalo až na chrbát. 

„No to bude tým, že len zriedkakedy niekam cestujeme,“ prehodila Inga akoby nič. „A vždy len vo dvojici. Ale súhlasím s tebou, že je dobré z času na čas prevetrať našu automobilovú flotilu.“ Zasmiala sa zvonivým hlasom. 

„Pamätáš sa na kabriolet, ktorým som ťa pred skoro päťdesiatimi rokmi ohúril?“ opýtal sa jej John so šibalstvom v očiach.

„Isteže si pamätám. Ako by som mohla zabudnúť? Vtedy si ma vzal na autokino...“ zasnívala sa Inga a preplieta si s ním prsty, ktorý sa na ňu s zadíval z pohľadom čistej oddanosti. 

„A pamätám si aj čo bolo potom. Začalo pršať a tebe sa pokazila strecha, takže sme úplne premokli, ale aj tak to bol ten najkrajší večer.“ Dokončila spomienku Inga a pohľad do minulosti jej vohnal slzy do očí. 

Jemne si pretrela oči a potom sa obrátila ku mne. John si vytiahol noviny a začítal sa. Ja som  sa zadívala von oknom a v sekunde sa moja myseľ odpútala od môjho tela. Teda tak som si to aspoň myslela a keby sa ma niekto na to spýtal, povedala by som, že som zažila beztiažový myšlienkový stav. Zamerala som sa na konkrétny bod, malú vločku snehu, nalepenú na vonkajšej strane okna. Skúmala som jej jedinečnosť, jej symetrie. Vedeli ste, že žiadna vločka na svete, ktorá spadne z neba nie je rovnaká? Fascinujúce, však? 

Počujem vibrácie auta a hudby z reproduktora pri mojom ľavom lýtku. Hlasy akoby sa vytratili. Akoby boli ponorené vo veľkej hĺbke a postupne sa ku mne predierali, až som celkom zreteľne vnímala Ingine vyplašené slová, ktorými sa mi snažila prihovoriť. Ten moment trval sekundy, ale mala som pocit, ako by prešla večnosť. 

„Rebeka!“ zvolala dosť nahlas a ja som sa jej uprene pozrela do očí.

„Áno, Inga?“ to znelo trochu roboticky, ale nechápala som, prečo sa na mňa tak pozerá.

„Prečo ma ignoruješ?“ opýtala sa a John si trochu poposadol, akoby tu ani nechcel sedieť a byť svedkom tohoto rozhovoru. 

„Prečo by som to robila? Určite ťa neignorujem. Teda nie úmyselne. Len som sa zapozerala na snehovú vločku.“

Inga na mňa chvíľu prekvapene pozerala a keby nebola dáma, už by sa jej brada váľala po podlahe a oči by jej vypadli z jamôk. 

„Neviem prečo by si to robila, ale robila si to," ohradila sa.

Okej. Túto trápnu situáciu bolo treba zachrániť. Neviem čo sa so mnou v poslednej dobe deje, ale nechcem tých dvoch strašiť. Stačí, že už ma podozrieva Lena. Doktorka povedala, že nič nezistila. Mám obavy, že len buď plytko kopala, alebo je to natoľko vážne, že mi to zatajila, aby som v poriadku prečkala tehotenstvo. Neviem čo z toho bola pravda, ale potrebujem to zistiť. A to čím skôr...

Čo najžiarivejšie som sa usmiala a zatvárila sa ospravedlňujúco, no ruky silno zatínala do pästí. Poprosila som Ingu, nech mi len všetko pekne povie znova, pretože som v dovolenkovej eufórii a môj mozog už myslí na tie najlepšie nealko drinky. Naozaj som si predstavila nejaký skvelý a vychladený Sex on the beach a spolu s ním aj skutočný sex, aby som zahnala tie vtieravé myšlienky, ktoré ma začínali strašiť.

***

Posledné dni to tu šliapalo ako hodinky. Všetko som poctivo kontroloval a učil Matea, ako má pristupovať k ľuďom, ako s nimi jednať, počúvať ich, aj ako si presadiť svoje. Na uvítacej párty sme fakt zapôsobili a teraz sme mali hotel komplet rezervovaný na pol roka dopredu. Na začiatok nie zlé. Inovatívne apartmány pritiahli bohatých klientov a aj milovníci oddychu prišli v tomto zimnom období, aby tu strávili zopár dní. 

Rád som sa prechádzal preplneným hotelom, počúval spokojné rozhovory aj živý smiech. Všetko to tvorilo úžasnú kakofóniu a ja som bol z toho v rauši. Toto bol môj svet. Kým sa mi hlavou opäť neprehnala myšlienka na najlepšiu noc v živote a prázdnu posteľ hneď po nej.

Zrazu som sa už neusmieval, ale na tvári sa mi usídlil pochmúrny výraz. Musím s tým prestať! Opakoval som si dookola a prosil svoju myseľ, nech ma už toľko netrýzni. 

Zopárkrát som zahliadol aj Rafaellu, ale hneď sa vyparila, takže som s ňou nemohol prehodiť ani pár slov. Vždy mala naponáhlo. Akoby vycítila môj pohľad, rýchlo odovzdala objednávku a ušla. 

Podarilo sa nám uloviť najlepšieho šéfkuchára na voľnej nohe a jeho jedlá boli nielen chuťový, ale aj umelecký skvost. Aj dnes som si pochutnával na skvelej večeri a sledoval, plniacu sa jedáleň. Jedlo malo správnu teplotu, bolo uvarené z tých najlepších domácich surovín a vyzeralo dokonale. Preto sa pri výdajni kopili zástupy. Vložil som si do úst ďalšie sústo skvelého rizota, keď si ku mne prisadol Mateo.

„Čau, neruším?“ usmial sa a svoju otázku myslel úprimne. Ja som však mal sto chutí tváriť sa, že pri mne nesedí. Chcel som si len v pokoji dojesť večeru, ale nie. Mateo ma musí vystopovať a otravovať 24-hodín denne. No dobre, to naozaj preháňam, ale koho napadne otravovať iného pri večeri? Už dosť, že sa ma pýta kam chodím keď tu náhodou nie som. Tajne si chodím zafajčiť, ale on o tom nemusí vedieť. Prinútil som sa usmiať a cez zuby vytisol odpoveď.

„V pohode. Už som dojedol.“ Položil som vidličku do skoro plného taniera a zdvihol pohľad k Mateovi. Mal na sebe rifle a tmavomodrú košeľu, na čo zistil, že zbalí omnoho viac báb. 

„Skočíme na pohárik?“

Zadíval som sa na to úžasné, teraz však chladnúce rizoto na mojom tanieri a vedel som, že si pôjdem neskôr niečo vyžobrať do kuchyne. To, že tu bývam, má aj okrem dokonalého nocľahu aj iné výhody. Napríklad také nočné rabovanie v kuchyni. 

„Prečo nie.“ Bol už večer, nočná zmena, vystriedala na recepcii rannú a táto slečna mi bola rozhodne sympatickejšia, než jej kolegyňa. Plynule rozprávala troma jazykmi, takže keď Mateo nebol nablízku, ohovárali sme jeho baliace schopnosti. Vyslovene som mu prízvukoval, že akýkoľvek vzťah či pokus oň na pracovisku je neprípustný (teda hlavne preňho), no on sa aj tak pokúšal s ňou flirtovať. 

„Dala som mu facku, pretože tak to u nás v taliansku robíme, keď muž obťažuje zadanú ženu. Našťastie som presvedčila manžela, nech ho nechá na pokoji, lebo už by ležal chudák na áre,“ povedala mi v jedno ráno, keď sa jej už končila zmena a zberala sa domov. Potom som si s ním sadol a ešte raz mu všetko vysvetlil. Pár dní je pokoj, tak mu to hádam vydrží.

Postavil som sa, obliekol si sako a vyšiel do tmy osvetlenej pouličnými lampami spolu s Mateom. Dali sme rovnaké tempo chôdze a rezko vykročili k nášmu obľúbenému podniku. 

„Otec chce, aby som časom zašiel na kurz manažmentu. Dobré nie? Konečne od neho na chvíľu vypadnem. Mesiac, dva, to tu bezo mňa zvládne. Veď ten hotel sa riadi sám a máme tu skvelý tým ľudí.“ Prihovoril sa mi Mateo, keď sme si dali pohárik whisky v tom bare neďaleko hotela. 

Zamyslel som nad tým čo práve povedal a už sa mi v hlave točili možné scenáre. Boli sme na začiatku dlhej cesty a je pravda, že neexistuje správny čas na opustenie hotela. Vždy bude treba čosi riešiť, ale je pravda, že tu bolo všetko nové, Armando k dispozícii, rovnako ako Thia. Giacomo Saverty bol spolumajiteľom, takže ak sa rozhodol, že to tu chvíľu povedie, nemám s tým problém. Určite by nechcel, aby sa v hoteli čosi prihodilo a bol tu od začiatku. Videl pokroky aj veľké finále. Verí svojím schopnostiam a možno, predsa len možno, verí aj svojmu synovi, keď z neho chce vytrieskať dobrého manažéra, aby si jedného dňa mohol zaletieť na Barbados, ako môj strýko a z pohodlia plážového ležadla viesť zabehnutý biznis. 

„Tak to sa asi fakt tešíš. A kam pôjdeš?“

„Ešte som sa nerozhodol, ale niekam veľmi ďaleko.“

„Napríklad do Ameriky?“

„Neviem. Musel by som tam riešiť papiere. Uvidím kam ma osud zaveje.“

„Ty veríš na osud?“ zamyslel som, prečo povedal práve toto.

„Ty nie? Myslím, že v ten správny moment príde niečo ako veľké BUM a potom budeš vedieť ako ďalej.“

„Zaujímavá teória. Už si také BUM zažil?“ nedá mi to nespýtať sa.

„No jasne. Inak by som ti o tom predsa nerozprával.“

„Tak kedy?“

„Napríklad keď som ťa stretol.“

„Ale no! Ja nie som na chlapov chlape, drž sa v tomto smere odo mňa čo najďalej.“

„Hej, brzdi. Nemyslel som to tak. Len som proste vedel, že mi v nejakom smere môjho života pomôžeš, to je všetko. A pozri, sme celkom zohratí a vieme spolupracovať. No nie to paráda? Ja mám dobré kontakty, ty mozog na riadenie a spolu sme to tu pohli vpred. O toto nám tu išlo, nie? Viem, že o chvíľu odídeš, takže na tebe musím byť nalepený, ale nie preto, že by sa mi páčil, človeče. Je hnus, že si na to vôbec pomyslel.“

Zízal som naňho a nevedel som, čo mám robiť skôr. Či smiať sa, či krútiť hlavou nad svojou domýšľavosťou. Zrejme som robil všetko naraz. Odpil som zo svojho pohárika a vážne sa naňho zadíval.

„Okej, otázku sexuality by sme mali nadobro vyriešenú. Ver mi, keby si za mnou stále nedoliezal, nemyslel by som si, že si na chlapov. Mohol si mi to proste povedať, doriti. A máš pravdu, sme dobrý tým, takže sa nauč všetko čo sa dá, lebo za pár mesiacov odchádzam. Vlastne, za necelé dva a už sa kurva teším.“

Dopili sme svoje pitie, ešte čosi len tak preberali a vybrali sa späť. Na svoj strešný apartmán, som si už celkom zvykol. Z chodby som počul nejaký krik, ale to boli len detská  z vedľajšieho apartmánu. Našťastie na terase hluk zanikol. Každý apartmán mal svoju terasu, ale šikovne ukrytú tak, že sme si na ne navzájom nevideli. Tu som si mohol v tichosti posedieť a užiť si pokoj. Áno, bolo chladno, ale to sa so zimou na Slovensku nedalo porovnať. Už bolo pred polnocou, ale muzika z diaľky neprestávala znieť. Túto chvíľu však preťalo vyzváňanie môjho mobilu. Kto by ma mohol teraz v noci zháňať? Keď som pozrel na displej, svietilo tam Silviino meno. 

„Dočerta! Toto bude vážne.“ Povedal som si a prijal hovor.

„Peter! Máme v hoteli problém.“ Spustila Silvia bez pozdravu, keď som sa ohlásil. Hovorila zadychčane a mal som pocit, akoby utekala.

„Hej, upokoj sa Silvia. V čom je problém?“

„Horí časť hotela!“ zvolala a ja som takmer prestal dýchať.

„Akože horí? A kde si?“

„Už som na ceste. Dnes som pracovala cez deň. Monika mi práve volala. Už sú na mieste hasiči a riešia to. Fakt neviem čo je vo veci, len som ti chcela zavolať.“

„Dobre. Okej. Prídem hneď ako sa bude dať. Mama je v poriadku?“ 

„Nemala by byť v hoteli. Povedala, že má dnes nejaké stretnutie so starou priateľkou, alebo tak.“ Stále rovnako dychčala, ale hluk okolo nej utíchol, takže zrejme sadla do auta.

„Vieš niečo viac?“
 „Nie, len toľko, že požiar vznikol v kuchyni a odtiaľ sa preniesol do jedálne. Fakt neviem čo sa stalo. Keď budem na mieste. Zavolám ti.“

„Ďakujem. A dávaj si pozor.“

„Jasné.“ Ukončila hovor a ja som bol v memente na nohách. Prišiel som k svojmu stolu, otvoril notebook a bookol si prvú letenku na zajtra ráno. Chvíľu to tu bezo mňa budú musieť vydržať. Nemôžem také veci riešiť, keď tam nie som. A hlavne, čo keď to bol nejaký podpaľač? Dúfal som, že to bude len nejakým elektrickým skratom v kuchyni a nie nejaká sabotáž. 

Bože, a kam pôjdu ubytovaní ľudia? 

„Kurva!“ s tým som fakt nerátal. Nikdy by mi nenapadlo, že môj hotel raz zachváti požiar.

Vybehol som z izby a zabúchal na Mateove dvere. Ten sa len v trenkách došuchtal k dverám a nahlas zívol, než sa oprel o zárubňu dverí.

„O čo ide?“ opýtal sa, prižmúril na mňa oči a prezrel si ma. Všimol si, že som stále v tom istom, v čom sme boli von. „Si okej?“

„Mám problém. Musím sa vrátiť na Slovensko a to hneď zajtra.“

„Čože? A prečo?“ nechápal a očividne ho to prebralo.

„V kuchyni máme požiar a netuším čo sa tam deje. Musím to vybaviť a potom sa vrátim. Nemôžem sa spoliehať na svoju najlepšiu recepčnú a na matku v tomto smere už vôbec. Budú mať kopec inej práce. Máme tam plno hostí a všade bude chaos.“

„Och, jasné, že musíš odísť. Ja sa tu o všetko postarám a otcovi to vysvetlím. Zrejme už budeš preč, keď sem príde.“

„Asi áno. Keby som mohol, vyrazím hneď, ale letí mi to až za pár hodín. Hodíš ma potom na letisko?“

„Jasnačka. Aj tak mám dnes po niekoho na to letisko ísť. Nejakí otcovi starí známi tu prídu stráviť niekoľko dní a ja im mám robiť pestúnku.“

„Možno to nebude až také zlé.“ Snažil som sa ho povzbudiť.

„Možno by nebolo, keby neboli starí, nie? A okrem toho, budem ťa musieť zastúpiť, takže to budem musieť hodiť na niekoho iného. Ale teraz si idem na chvíľu pospať.“ Odvetil a pribuchol mi dvere pred nosom. 

O pár hodín neskôr (teda o dosť neskôr, pretože som zaspal a Mateo tiež), som už kráčal so skromnou batožinou pomedzi ľudí, ktorí krížili letiskovú halu všetkými smermi. Miešali sa tu jazyky aj prízvuky a bolo to ozaj jedinečné. Silvii som napísal správu, že za pár hodín budem na letisku vo Viedni, kde zoženiem prvý let na Slovensko. Ešte v noci mi napísala, že škody neboli rozsiahle a v podstate nemusia ani vysťahovať hostí, no už som nemienil ostať v Taliansku. Chcel som vidieť na vlastné oči čo sa prihodilo a vyriešiť to. Až potom budem ochotný vrátiť sa. 

Prechádzal som letiskovým davom a ktosi upútal môj pohľad. Nie žeby som sa neponáhľal, ale na chvíľu som sa zastavil a očami sledoval ľudí. Cítil som zvláštny nepokoj. Akoby som tu a teraz musel inštinktívne fungovať, inak to budem navždycky ľutovať. Díval som sa na starší pár, muža a ženu, ktorí boli vkusne až snobsky oblečení, žena veselo štebotala, muž po jej pravici jej stískal ruku a držal s ňou krok. Žena však bola otočená do opačnej strany a to čo rozprávala zrejme nepatrilo tomu mužovi, ale niekomu inému. Niekomu... na chvíľu som mal pocit, že sa moja myseľ so mnou zahráva. Určite to nemohla byť Rebeka, napriek tomu som ju tam videl. Jej atraktívna postava sa mihla davom, smiala sa na tom čo jej tá žena povedala a jej hlasný smiech doľahol až ku mne. Hnedé vlasy mala dlhšie ako naposledy a vo vlnách jej splývali na hrbte a hoci prešlo niekoľko mesiacov, vyzerala ako sen. Bože, každý deň som na ňu myslel a ona je tu! Teraz, keď musím znovu zmeniť smer našich ciest, znova ich len pretnúť, ale nezlúčiť. Povinnosti ma priťahovali a spútavali ako reťaz a hoci som veľmi chcel, musel konať rozumne. Ale čo to táram! Človeče, na toto si čakal toľko mesiacov a ty to chceš zahodiť? Pozbieraj sa a padaj za ňou, kričal môj vnútorný hlas. 

Kým som sa stihol odlepiť z miesta, stratila sa mi v dave. Mrkol som na hodinky. Mal som ešte nejaký čas navyše, tak som sa rýchlo rozhodol. Začal som prečesávať dav. Rozbehol som sa smerom, kde som ju zazrel, no nikde som ju nevidel. Hľadal som aj ten nápadný straší pár, ale neúspešne. Vybehol som von sklenými posuvnými dvermi a rozhliadal sa, či ich neuvidím niekde v rade na taxík alebo tak. Všade sa potĺkalo množstvo turistov, ale ju nie a nie nájsť. Prepadala ma panika a začínal som si hovoriť, že to bolo celé len fatamorgána. Že som unavený a, že po nej už tak dlho túžim, že mi ju mozog len jednoducho predhodil. Keď už sa zmierujem s faktom, že som si ju len vymyslel, zaregistrujem pohyb. Vidím tú ženu, ktorá sa nápadne podobá Rebeke nastupovať do auta. Neriešim auto, vidím len ju a mám jedinečnú šancu, inak ju opäť stratím. Nestihnem k nej dobehnúť, no zavolám jej meno.

„Rebeka!“ počujem sa hulákať cez celé parkovisko a ľudia na mňa zazerajú, no je mi to fuk. Pohľadom prosím, žiadam a nalieham, aby sa ku mne otočila a pozrela sa mojím smerom. Chcem vedieť, či je to ona. Sekundy plynú a ja dookola volám je meno. 

Zrazu sa zastaví, do auta je naložená len napoly a hlavu otočí mojím smerom. Viem presne, kedy sa nám stretli pohľady a viem presne, že je to ona. Pozerá sa na mňa a jej pohľad je zvláštny a mení sa. Ako by sa ma snažila zaradiť, ale rozbolela ju z toho hlava, tak ňou mierne zatriasla. Z otráveného (že niekto x-krát volal nejakú Rebeku, ale nemala pocit, že to volá na ňu), cez šokovaný, akoby nedokázala pochopiť, čo sa to tu deje, prečo pozerám akurát na ňu, až po rezignovaný, ktorým dávala najavo, už stačilo! Daj mi pokoj a nechaj ma na pokoji.

***

Keď som zdvihla pohľad od auta, zazrela som muža. Stál na chodníku pred posuvnými dverami, ľudia ho obchádzali, no on len strnulo stál, sťažka oddychoval akoby sa snažil polapiť dych a civel na mňa. Začula som svoje meno kričať nahlas z jeho úst. A rovnako ako ten zvuk, aj ten muž samotný mi bol povedomý a možno sa mi to len zazdalo, ale ako by som tú vedomosť mala kdesi celkom vzadu a chcelo sa to dostať na povrch, aby som si spomenula. Ibaže som tú spomienku nevedela uchopiť. Bola slizká a utekala mi, čo bolo frustrujúce, až ma rozbolela hlava. Mierne som ňou zatriasla, no nepomohlo to. Dívala som sa, no nevidela. Tento muž bol pre mňa cudzí, ale aj nie, no istá som si byť nemohla. 

V očiach mal zúfalstvo a paniku, akoby nedokázal uveriť, že ma vidí. Vyzeral, že sa túži rozbehnúť mojím smerom a zastaviť ma, nech už mám namierené kamkoľvek. 

Jediné na čo sa zmôžem je ospravedlňujúci pohľad a dúfam, že to pochopí. Vpíjam do seba jeho krásne črty ako pijavý papier rozliate atramentové machule a snažím sa rozpamätať, no je to márne. Jeho zúfalstvo sa prenáša aj na mňa a do očí sa mi chcú pretlačiť slzy, ale nechápem tomu. Snažím sa z neho zapamätať si čo najviac, zatiaľ čo mi zviera vnútro. Hoci naša chvíľa trvá len pár sekúnd, zdá sa mi nekonečná. Neviem či je pre mňa dôležitý, pretože ho nespoznávam, ale vyzerá to, že ja pre neho áno. Odvrátim sa od jeho pohlcujúceho pohľadu a zabuchnem za sebou dvere. Mám pocit, že sa niečo stalo, avšak na sebe to nedávam poznať. Neobzriem sa späť, lebo nemám dôvod a po chvíľke jazdy aj zabúdam, že sa vôbec niečo na tom letiskovom parkovisku prihodilo. 

***

Chcel som vidieť hocičo, ale toto, ten zmätok a rezignáciu, to som nechcel. Kam sa podela úprimná radosť a vášeň z toho, že ma vidí, že sme sa po dlhom čase opäť našli? Odvráti pohľad, akoby sa jej oči chceli zaliať slzami. Len odmietavo pokrúti hlavou, nastúpi do auta a odíde. 

A ja tam stojím, ešte dlho potom čo odišla, nehybný a ako v spomalenom zábere si prehrávam celý ten zvláštny okamih. Bola to ona. Mali sme možnosť sa vidieť a porozprávať, no ona odišla. 

„Kurva!“ pustil som tašku na zem, schoval som si tvár do dlaní a ticho plakal. Bol som rozčarovaný, unavený a zmätený. Tú nádhernú ženu som mal na dosah ruky, ale ona utiekla. Nedokázala sa mi postaviť tvárou v tvár. Nedokázala mi pozrieť do očí a vypočuť ma, povedať mi to čo chcela, keď za mnou prišla do hotela. Ona proste len zbabelo zmizla. Ja už to ďalej nezvládnem. Nemôžem čakať večne, hoci som sľúbil, že to skúsim. Teda nie tú večnosť, ale len istý čas. Ale teraz? Hľadal som zámienku, aby som si to pre seba zdôvodnil. Žijeme rozdielne životy! Ona v Anglicku, ja na Slovensku. Ako taký trapák som čakal na jej telefonát, na akúkoľvek správu. Bože, jedna noc a zmenila mi celý život! Toto je nejaký fakt hrozný vtip, zlý sen a ten hore si zo mňa robí dobrý deň, akoby som v živote primálo trpel. 

„Choď dočerta, Rebeka Dvorská!“ zvolal som, keď som si utrel líca od sĺz opakom ruky, zodvihol tašku a prešiel cez dvere späť. Rovno som namieril do odletovej haly a už som mal len málinko času, aby som stihol preložený let. Neviem koľkokrát by mi let vedeli preložiť, ale nechcel som pokúšať. 

Rebeku som vytlačil z hlavy a sústredil sa na to, že doma ma čakajú riadne rušné dni a kopec roboty.

Trošku oneskorený darček ku dňu matiek. 😀 

Pekné čítanie 

Stála som vo dverách knihovne a obdivovala rozsvietený vianočný stromček. Prešiel mesiac  a zem za oknami pokrýval len mierny snehový poprašok, vzduch bol chladný až sa chlad zarýval pod kožu, no tu však bolo príjemne teplučko. 

Na chvíľu som sa v spomienkach vrátila v čase. Do doby keď som bola ešte malým dievčatkom a tak ako teraz, prišli Vianoce. 

U nás na Orave, bolo vždy snehu vyše kolien. A ten sneh sa častokrát zdržal až takmer do mája. Kým inde mali detská chrípkové prázdniny, u nás vládli snehové. A najkrajšie na tom boli práve Vianoce. Vtedy vládol taký pokoj a ticho, žeby človek počul padať z neba snehovú vločku. Nehádali sme a neškriepili, len sme si užívali spoločné chvíle. 

Ako jedináčik som si toho mohla vypýtať veľa a takmer vždy som to dostala, len jedinú vec mi Ježiško nikdy nedal. Navždy som ostala sama... Nikto predsa nechce byť celkom sám, no ja som bola. Napriek tomu, že to boli vždy najkrajšie sviatky v roku, predsa len sa z nich stali najsmutnejšie.   

Teraz, keď som dospelá a dívam sa dozadu v spomienkach, naplno si uvedomujem, že byť rodičom bude najšialenejšia vec v živote a koľká zodpovednosť padne na moje plecia. Nechcem si však túto chvíľu kaziť. Sú Vianoce a ja ich prvýkrát trávim na panstve. Po minulé roky sme si s Lenou vždy uvarili fantastickú večeru, celé dni sme trčali doma, jedli vianočné pečivo a sledovali rozprávky. Boli sme šťastné. Ona potom šla k rodičom a ja na panstvo, kde ma zahrnuli darčekmi od výmyslu sveta. Nemohla som to Inge a Johnovi patrične oplatiť, ale čas, ktorý som s nimi strávila bol pre nich ten najvzácnejší dar. Inga stále prízvukovala, že si treba užiť každučký deň, ako by bol ten posledný...

Preto aj dnes v tento Štedrý večer, k nám mierila Lena s jej bratom Leom, aby sme sa spolu v rodinnom kruhu navečerali. Aká irónia, vravieť rodina celkom cudzím ľuďom, keď vás vlastná krv zavrhne ako v mojom prípade. Lena s Leom síce nemali ten problém, ich rodina zbožňovala, ale rozhodli sa spolu vycestovať domov až po Novom roku, keď my pôjdeme na dovolenku do Talianska. 

Inga s Johnom sa na to fakt tešili a ja popravde tiež. Už som mala tajne zbalený aj kufor pod posteľou. Pre istotu, aby som si mohla kedykoľvek niečo dobaliť, ak by som v rýchlosti zabudla. 

Pohladila som si vypuklé bruško a usmiala som sa. Každým týždňom rástlo a rástlo. Každý pohľad naň a pohladenie mi pripomínalo, že mám byť silná a raz to Petrovi povedať, aby vedel, že pomohol stvoriť niečo nádherné. Dúfala som, že je šťastný, nech už je kdekoľvek a s kýmkoľvek a ja som sa nútila byť šťastná tiež. 

Teplé plamene mihotajúce sa v kozube mi hladili bledú pokožku tváre a aspoň na chvíľu mi prepožičiavali svoju farbu. 

Z kuchyne sa po celom sídle niesla nádherná vôňa koláčov a na moje želanie zneli v každom kúte vianočné pesničky. Dom sme ozdobili obrovským množstvom svetielok, čačiek a girlánd rôznych farieb a veľkostí. Každý priložil ruku k dielu a každému to vyvolalo úsmev na perách a detské iskričky v očiach, čo bol aj môj zámer. 

Obliekla som si červené vlnené šaty s dlhým rukávom a obrovským sobom vpredu na hrudi. Podobné, len pochopiteľne menšie, som kúpila aj Lene. Leovi som darovala tričko s Grinchom, lebo sveter by sa k nemu absolútne nehodil a vyzeral by divne. Inga trvala na tom, že si oblečie červený, ako inak na mieru šitý kostým, ku ktorému sa jej perfektne hodil prívesok v tvare vločky. John si dal červenú kravatu a odmietal sa zahrať na Mikuláša, pretože na to nemal ani postavu a ani dohladka oholená tvár sa nehodila k postave sladkého deduška. 

Julienne som potešila s náramkom na ruku, na ktorom cinkali maličké rolničky. Jej oči sa zrazu zaliali slzami a silno ma objala. To objatie som opätovala, lebo som sa pri nej vždy cítila príjemne. Tomasovi som nasadila na hlavu červenú čapicu, keďže musel chudák trčať vonku a čakať na prichádzajúcich hostí, ktorí sa tu mali objaviť každú chvíľu. Celý sa rozžiaril, až by pokojne mohol konkurovať nášmu vianočnému stromčeku. 

Inga pobehovala sem a tam, čosi stále dirigovala, aby bola slávnostná večera tuším ešte slávnostnejšia a dokonale pripravená. John jej bol v pätách a dookola jej opakoval nech sa upokojí. Hádzala po ňom láskyplné, no trochu pichľavé pohľady zakaždým keď otvoril ústa. Oni sa proste milovali. Sálalo to z nich ako z kozuba príjemné teplo. 

Prešla som do vstupnej haly a vykúkala cez okno na dvor, pretože som sa už nevedela dočkať. Sledovala som, ako po okruhu prešlo auto a zastalo pod kamenným schodiskom. Tomas k nemu podišiel a otvoril dvere. Po chvíľke sa pred ním zjavila Lena, ktorá sa naňho až pridlho pozerala a koketne sa usmievala. Tomas jej to oplácal a tuším, že medzi nimi došlo k chemickej reakcii. Nepýtajte sa odkiaľ to mám. Tuším som si to prečítala v nejakom presladenom romantickom príbehu, do ktorého som občas nakukla. Fakt len občas, pretože mi to bolestne pripomínalo moju beznádejne naprd situáciu. Žiadny princ na bielom koni nepricválal a happyend je v nedohľadne. 

Panenka skákavá, už viem o čom sa budeme baviť, keď večer osamieme! 

Leo sa vysúkal z auta a zmohol sa len na vyvaľovanie očí. Takáto reakcia ma vždy pobavila. Ja sama som samozrejme na tom nebola inak keď som sem prišla prvý raz. Ten pohľad skrátka každého odrovná. Luxus a prachy. To si pomyslí hádam každý, kto sa zapozerá na toto honosné sídlo a Inga s Johnom, sa s láskou dennodenne starali, aby to tak bolo navždycky.

O pár minút sa už obaja súrodenci nasledovaní Tomasom vliekli po schodoch k hlavnému vchodu, kde som sa schovávala. Tomas niesol tašky, kráčal vedľa Leny, ktorá sa smiala na niečom, čo jej hovoril, trochu sa aj červenala, zatiaľ čo Leo nad tým len gúľal očami a krútil neveriacky hlavou.

Z ničoho nič sa pri mne zjavila Julienne, otvorila mohutné drevené dvere, aby privítala prichádzajúcich hostí. 

„Vitajte slečna Nowaková, pán Nowak.“ Predniesla Julienne formálne a usmiala sa. 

„Ale Julienne, stačí len Lena.“

„Iste, slečna.“

„Toto je môj brat Leo.“ Ukázala naňho Lena prstom a jeho to trochu zaskočilo, akoby na seba nechcel upozorniť.

„Dobrý deň,“ vykoktal. 

„Veselé Vianocéé moja drahá!“ zvolala Lena a vrhla sa ma objať. Hneď ju vystriedal aj Leo. 

„Nazdar cudzinka, ty si tuším opeknela,“ prehodil radostne, keď si ma premeriaval na dĺžku paží. 

„Aj ty. A dospel si!“ doberala som si ho, na čo sa zaškeril. Postrapatil si tmavé vlasy, na ktoré mu napadalo niekoľko vločiek, no už sa stihli roztopiť a ústa roztiahol do širokého úsmevu, podobne ako Tomas, ktorého som si po očku všimla postávať neďaleko. Bol im na poschodie odniesť veci. Leo bude prvý, ktorý sa vyspí v hosťovskej izbe. 

V radostnej nálade nás našli aj majitelia domu. 

„Vitajte, naši mladí hostia!“ zvolala Inga a žiarivo sa usmievala. Úsmevom obišla každého prítomného, aby nikto neostal opomenutý. 

„Ďakujeme, že s vami môžeme stráviť tento deň,“ povedala Lena.

„Ach, to nestojí za reč. Ste Rebekini priatelia, takže aj naši. Okrem toho, už dávno tu nebolo tak veselo, však John?“

„Svätá pravda. Vitajte a poďte ďalej. Dáme si pohárik dobrej whisky, lebo ma z tej nádhernej babizne celkom iste porazí. Od rána len všetko a všetkých komanduje,“ prehovoril John naoko nazlostene. 

„John Steel, toto si vypiješ!“  zvolala naňho Inga, ale oči jej žiarili.

„No to si píš a idem si hneď naliať. Julienne, prosím, vezmite návšteve kabáty, nech ma môžu nasledovať.“

„Iste pane.“

„No šup, šup!“ zavelil John a vykročil k salóniku, kde som ešte pred chvíľou postávala. Všetci sme ho poslušne nasledovali. Každý si pripil a rozprúdila sa živá vrava. Bolo to dokonalé. Dokonalá vianočná nálada, dokonalá atmosféra. 

Súrodenci so sebou priniesli fľašu archívnej whisky a potom sa o nej nejaký čas rozprávali. Leo mu porozprával príbeh, ako k tej fľaši prišiel a na Johna to urobilo dojem. Opadla počiatočná nervozita a všetci sa uvoľnili. 

Nasledovala štedrovečerná večera a Inga s Johnom skrátka dokázali zakaždým prekvapiť. Prvý krát pri stole sedelo aj služobníctvo, okrem toho, ktoré obsluhovalo a Julienne, pretože tá sa zaslúžila o najlepšie kúsky a vyberané lahôdky a nikomu nechcela dovoliť, aby sa ich dotýkal. S úsmevom na perách a vianočne nahodená nám servírovala nebíčko v papuľke.

„Bolo to vynikajúce,“ ozývalo hádam z každých úst a slová chvály nemali konca až sa Julienne červenala ako repa. Porozhliadla som sa po ľuďoch pri stole. Všetci mi pripadali na chvíľu šťastní. Potom mi zrak padol na prázdne miesto, ktoré sme z úcty k tradíciám, ktoré sme fakt pomixovali, nechali prichystané pre hosťa. Neviem prečo, ale pomyslela na Petra. Chýbal mi tu a dúfala som, že má pekný večer. Ani neviem prečo, ale vzala som telefón a napísala mu prianie pekných Vianoc. Samozrejme, hneď som to oľutovala, ale už bolo neskoro. Aj tak sa mi nemohol ozvať späť, ale neviem čo si teraz o mne pomyslí. Načo mu  opäť leziem do života? Telefón som si rýchlo položila do lona, no Leninmu pozornému očku som neušla. 

Po večeri sa služobníctvo poďakovalo, zdvihlo a vrátilo k povinnostiam. 

Keď už sme sa aj my chystali presunúť ku kozubu v knihovni, podišla ku mne Lena.

„Čo sa deje?“ spýtala sa zvedavo.

„Napísala som Petrovi.“ 

„A čo?“

„Nič, len, že mu želám pekné sviatky.“

„A teraz ťa to štve?“

„Možno trochu. Myslela som, že sa cez to prenesiem, ale prepadol ma náhly smútok.“

„To nič. Občas sa to stane. Tak si mu napísala. No a čo? Možno tú správu vymaže, možno sa poteší, to je fuk! Zvaľ to na hormóny.“

„Hej, mám pocit, že teraz môžu za všetko.“ Po tvári mi stiekla osamelá slza, ale hneď som ju zotrela.

„No poď. Pripojíme sa k ostatným. Neboj sa, sľubujem, že všetko vyrieši čas. Aj hormóny sa ustália,“ usmiala sa a možno to malo vyznieť ako vtip, ale nevyznelo. 

Vybrali sme Scrabble, otvorili fľašu whisky, sedeli tak a zabávali sa do neskorej noci. Na Petra som už tej noci nepomyslela. 

***

Štedrý deň pre mňa znamenal mnoho, ale dnes to bol výnimočný deň. Je to asi prvý krát, čo som na Vianoce mimo domov. Okrem cestovania počas školy. V tento deň, pred niekoľkými rokmi zomrel otec a ja som odvtedy vždy navštívil mamu a strávil s ňou trochu času.

Zvykli sme zájsť na cintorín a ozvať sa aj Markusovi, ale ten s nami poväčšine nehovoril. Väčšinou a nevedel aký je deň. Žil si vo svojej feťáckej bubline a o nič sa nestaral. Bol čiernou ovcou rodiny. Škvrna na inak čistom plátne. Ale ja som mu to nikdy nepovedal a ani mama. On sa na ten post korunoval sám. Áno, otec ho v tom utvrdzoval tým, že ho neustále zhadzoval, ale mohol sa vzoprieť. On sa naopak prestal snažiť a odišiel. Ibaže bez peňazí sa človeku žije ťažko. Pár krát prespal na ulici, ale zohnal som mu byt a nechal ho tam bývať. Platil som ho, ale či ho aj využíval netuším. Odkedy som mu ho ukázal a dal mu kľúče som za ním nebol a mame som o tom radšej nikdy nepovedal. Aj tak sa preto dosť trápila. Markus bol najmladší. Keď som bol malý, mama mi jedného dňa oznámila, že budem mať súrodenca. Neviem prečo, ale strašne som chcel sestru. Aby som ju mohol ochraňovať. Keď sa mama vrátila domov z pôrodnice a priniesla Markusa domov, zrazu mi prestalo záležať na tom, či je to dievča či chlapec. Bolo to dokonalé bábätko a ja som ho miloval. Lenže hneď bolo jasné, že bude celkom iný ako ja. Jeho jasné modré oči a čierne vlasy boli celkom iné ako moje. No nešlo len o výzor.

Markus bol živý a neposedný a nechcel počúvať. Všetko chcel robiť po svojom. Chcel robiť chyby a nie im rozumne predchádzať. A tak ako rástol sme sa od seba vzďaľovali viac a viac. Až sme sa v dospelosti nemohli vystáť. No bol to môj brat, moja krv a tá sa neopúšťa. 

Spomenul som si na otca, ako mi vždy povzbudivo stískal rameno, ľahko ma tľapkal po tvári so slovami „si výnimočný synku a som na teba hrdý“, ktoré si nechával len na výnimočné chvíle, som sa zapozeral na hotel.  A toto bola výnimočná chvíľa. Hotel bol dokončený a oslava sa mohla začať. Vo vetre som začul otcov tichý smiech a vedel som, že všetko dopadne dobre. Dal som na svoj inštinkt, inšpiroval sa najmodernejšími technológiami a veril, že toto je správna cesta. 

Na chvíľu som zašiel za hotel a obdivoval bazény. Teraz večer svietili a jasne modrá farba sa odrážala v oknách. Všade bolo osvetlenie, ale rozhodli sme sa bazény sprístupniť len určitú chvíľu na začiatku akcie a potom priestor uzavrieť, aby sa nám tu náhodou niekto neutopil. 

Vytiahol som mobil aby som zavolal mame. Vedel som, že bude v hoteli, pretože dnes nemala pre koho chystať večeru a v hoteli sme na Vianoce vždy mali nátresk. 

„Čau mami, Veselé Vianoce.“

„Ahoj zlatko, Veselé aj tebe. Ako s máš? Otváracia oslava je v plnom prúde?“

„Ale kdeže. Asi o hodinku začnú prichádzať hostia. Preto ti aj volám. Možno by som potom už ani nemal čas.“

„To je v poriadku miláčik. Bola som dnes na cintoríne a volala som aj Markusa, no nebral mi telefón. Neviem čo sa s tým chlapcom deje.“

Ale ja som vedel. „To nič mami. Aj ja som myslel na otca. Och už sa teším ako to tu navštíviš. Tie apartmány sú božské. Zamiluješ si ich.“

„Teším sa s tebou. Dali ste si niečo sviatočné pod zub?“

„Mali sme sviatočný obed, keďže večeru strávime s našimi hosťami vo víre zábavy.“

„Ozvala sa ti už?“

„Rebeka? Nie.“

„Myslela som... no nič. Postavili sme do haly obrovský stromček ako za čias keď ste boli s bratom malí chlapci. Hneď mám pocit, akoby sa vrátil čas.“

„Skvelé mami. Ozaj, poslal som ti darček. Už dorazil?“

„Áno, včera. Otvorím si ho po večeri. Máme plne obsadené a všetko tu tak nádherne vonia. Nakázala som nachystať tradičnú vianočnú večeru. Tak ja už pôjdem. Ešte sa musím prezliecť.“

„Fajn. Zaželaj za mňa všetkým Veselé Vianoce.“

„Spoľahni sa. Ľúbim ťa, synček.“

„Aj ja teba, mama. Tak zatiaľ.“

„Pa.“ 

Len čo sme spolu dohovorili mi telefón zavibroval. Pozrel som sa na displej a svietila tam správa od Beky. Skoro som sa zadrhol. Rozklepali sa mi prsty a podlamovali nohy. Hlavou mi vírili všakovaké myšlienky až som sa bál ju otvoriť a prečítať. Moje obavy však boli prehnané. Bola to len krátka správa, ale vyvolala vo mne búrku pocitov.

Veselé Vianoce

Nič viac. Len blbé Veselé Vianoce. Odkedy za mnou bola v hoteli sa mi neozvala a teraz poslala takú prostú správu. Išlo ma poraziť. Hrala so mnou akúsi podivnú hru? Málo ma mučila dennodenne v myšlienkach? O čo jej vlastne išlo?

Vymazal som správu a telefón si strčil do vrecka. Nechcel som sa trýzniť pozeraním na tie dve slová. Dnes som chcel byť profesionálny. A s týmto nasadením som sa vybral naspäť do hotela.

„Pietro! Kde trčíš chlape?“ zvolal na mňa Mateo.

„Už zase? Vravel som ti, že keď chcem stráviť nejaký čas osamote, nepotrebujem priepustku.“

„Prepáč, ja len, že o chvíľu začnú prichádzať prví hostia a ty mu máš stáť ako primrznutý, vítať sa s nimi a ohurovať ich našimi dokonalými priestormi, aj svojím šarmom,“ povedal. „Och a ešte čosi! Musíš si niečo vypiť, lebo toto bude hrózne dlhá noc a keď sa neožerieš, obávam sa, že to neprežiješ!“ už mal čo to za ušami a divne gestikuloval. Našťastie, na mieru šitý oblek, mu sedel a nikde som si nevšimol známky pokrčenia. 

„Ja sa obávam, že ty sa ožerieš až príliš skoro a potom to tu nevydržíš odstáť až dokonca,“ prehodil som a ruky si strčil do vreciek na oblekových nohaviciach. Pohľadom som preletel miestnosť. Dnes si žiadalo vytiahnuť to najlepšie, čo môj šatník predstavoval a nebol som jediný, kto sa nahodil. Všetci sme vyzerali ako z obálky Forbes a Vogue v jednom. Vangová vymenila upnutý čierny kostým za priliehavé hodvábne šaty kráľovsky modrej farby a lákala tak pohľady všetkých mužov na svoju adresu. Ja som však mal podozrenie, že pohľady, ktoré chcela prilákať nemali nič spoločné s mužským pokolením. Ale bol to len môj odhad. Armando sa premenil na sexi profesora španielčiny. Veselo konverzoval s personálom a so všetkými, ktorí boli ochotní počúvať ho. Podchvíľou si ku koreňu nosu pritláčal okuliare s hrubým čiernym rámom a tie mu dodávali punc dôležitosti. Vytváral nezameniteľnú pohodovú a žoviálnu atmosféru a toto sme potrebovali. Nech sa všetci uvoľnia, povolia si zarezané trenky a začnú sa baviť. Ale nie tak ako Mateo. 

„Ha ha ha. Si fakt vtipný.“

„Pozri Mateo, viem, že si nervózny, ale už by si nemal piť.“

„Vieš, nech robím čo robím, nikdy nie som dosť dobrý. Ale ty ten pocit nepoznáš.“

„Nie, ale to neznamená, že to neviem pochopiť. Vidím ako na teba otec tlačí, ale tým, že sa dnes opiješ si jeho rešpekt nezískaš. Musíš len makať a hlavne, nerobiť to pre nikoho, len pre seba samého.“

„Znieš ako jedna z tých motivačných reklám, čo po Novom roku bežia v telke stále dookola.“ 

„Proste prijmi fakt, že to tak je, daj si pohár vody a trochu sa pre mňa za mňa prefackaj. Pamätaj si ale, že si lepší než ktokoľvek a za chvíľu to tu povedieš. Tak sa kurva vzchop! Nebudem tu s tebou a vodiť ťa za ručičku ako malé decko. Odteraz máš zodpovednosť a keď to poserieš, ver mi, už si neškrtneš.“

To ho tuším prebralo. Zvrtol sa a kamsi bez slova odišiel. Tvár mal zvraštenú zmätkom a oči trochu podliate. Možno si šiel ten pohár vody predsa len dať a do očí si čosi kvapnúť, aby sa mu vyjasnil pohľad. 

„Pietro!“ ozvalo sa spoza môjho chrbta a hneď sa predo mnou objavil aj majiteľ hlasu. 

„Pán Saverty. Deje sa niečo?“ opýtal som sa.

„Ale kdeže. Zatiaľ je všetko perfektné. Som rád, že ste to zvládli.“

„Ale to nestojí za reč. Mateo sa na tom fakt nadrel!“ snažil som sa mu podhodiť korisť, ale on sa zatváril prekvapene.

„Mateo? Naozaj? To je dobrá správa. Vkladám doňho všetky nádeje.“ Silene sa usmial a bolo to falošnejšie než prsia Pamely Andersonovej.

To iste, kretén.

„On to zvládne. Povedie to tu perfektne.“

„O tom nepochybujem. A kde vlastne je? Chcel som sa s ním pozhovárať.“

„Teraz tu bol!“ tváril som sa, že ho hľadám, rozhliadal som sa do strán, ale vedel som, že sa išiel dať dokopy, takže sa pripojí, až bude celkom pri sebe. „Mám ho ísť pohľadať?“ 

„Nie, nie! Už prišli prví hostia, treba ich privítať, Mateo sa ukáže.“

„Samozrejme,“ prikyvoval, ale v očiach mal samý ľad.

Otočil som sa k vchodu a k prvým prichádzajúcim. 

„Peter!“ zvolal ako prvý strýko a rýchlo sa prešiel ku mne, aby sa tuho objal a potľapkal po chrbte. Za ním nasledovala teta, ktorá ma vybozkávala, ako by som opäť 4 roky a nedokázal sa brániť. 

Mali dobrú náladu, rovnako ako aj krstný otec s manželkou, ktorí prišli tesne po nich. Uviedol som ich do hlavnej miestnosti spojenou s jedálňou, kde mala prebiehať akcia. Ani raz tu tí dvaja hlavní vedúci neboli. Bol som ich predlženými rukami a hlasom. Obzerali si to tu a žiadali si dôkladnú prehliadku miestností. Mateo sa objavil v pravej chvíli. 

„Krstný, strýko, toto je Mateo Saverty.“ Predstavil som ho a videl na ňom, že bude schopný to tu poviesť. Veď človek môže mať aj hrozné dni, len sa musí naučiť to nedávať najavo. 

„Á, mladý Saverty. Vkladáme do teba veľké nádeje. Som Karol Januš, ale známy ako Krstný otec.“ Povedal Krstný otec a potriasol si s ním ruku.

„Kvôli tomu klobúku?“ opýtala sa Mateo.

„No to je tá najbezpečnejšia časť tej prezývky.“ Žmurkol a usmial sa.

„Karol, nestraš toho mladíka, preboha! Ja som Vincent Januš. Brat tohto strašiaka. Teší ma, Mateo.“ 

„Mňa teší viac, pán Januš.“ 

„Mateo,“ oslovil som ho a otočil sa k nemu. „Idem svojej rodine poukazovať priestory. Hľadal ťa otec a chcem aby si vítal hostí, kým sa nevrátim.“

„Ale samozrejme.“ Pritakal, vystrel sa a po prvý raz, nemal vyplašený kukuč.

„Tak fajn., ideme?“ otočil som sa k rodine a vyzval ich, nech ma nasledujú.

„A kde je Giacomo?“ opýtal sa strýko.

„Niekde tu bude. Pre chvíľou som ho stretol. Najprv vám však predstavím svoj špičkový tím.“ Postupovali sme do priestoru a ja som očami hľadal Armanda a Thiu.

„Armando!“ zvolal som naňho keď si to šinul práve opačným smerom ako my. Otočil sa, usmiala a vybral sa k nám.

„Pietro?“ zastavil sa pri mne, usmial a pozrel na hostí. „Dobrý večer, vitajte v Paradiso,“ prehodil s úsmevom.

„Ďakujeme, chlapče. Povedzte mi niečo o sebe,“ vyzval ho Krstný otec.

„Ó, no o sebe rozprávam nerád. Nechávam za seba radšej hovoriť svoju prácu.“

„Páčiš sa nám Armando," pritakal strýko.

„Armando je náš majster na technológie. Taký technologický Michalangelo.“

„Ále, to sú len také detské hračky,“ usmial sa. „Užite si večer a prehliadku, idem zabávať ostatných."

Cestou chodbou sme natrafili na Thiu. 

„Thia, rád by som ti predstavil spolumajiteľov hotela a svoju rodinu. Krstného otca s manželkou a strýka s manželkou.“

„Veľmi ma teší. Som rada, že tu môžem pracovať. Je to tu úžasné,“ usmiala sa a líca jej zružoveli.

„Nás teší tiež, slečna...“

„Vangová. Thia Vangová.“ Vyhŕkla rýchlo.

„Teší nás, slečna Vangová. Aká je vaša náplň práce?“

„Och, ja sa stranám o stravu a dodávateľov potravín. Je najlepšia práca a ja som v nej fakt dobrá.“ 

„Výborne. To sme radi, že s vami budeme spolupracovať. Vidím, že Petrov úsudok pri výbere hlavných zamestnancov, je nepochybne skvelý. Užite si večer slečna.“

„Aj vy. Pekný večer.“

„Peter, urobil si na nás dojem. Tvoj mladý tím bude určite pre tento hotel prínosný. Som zvedavý ako nás ohúriš tým ostatným.“

„Chcete vidieť tie moderné apartmány?“

„Och, ja sa už neviem dočkať!“ veselo a vzrušene poskakovala teta. Strýko na ňu len nechápavo pozeral. Nuž čo, ženy budú mať pre tento štýl možno väčšie pochopenie. 

Prešli sme nehlučne po chodbe vedúcej k výťahom. Všade boli svetlo hnedé koberce a všetko to tu voňalo novotou. 

Vyviezli sme sa na najvyššie poschodie, vystúpili z výťahu a nechal som ich, nech sa poobzerajú skôr, než ich zavediem do jednej zo štyroch priestranných miestností, plných luxusu a najmodernejších technológií. 

Výťah sa nachádzal presne v strede. Doprava sa šlo k oddychových exotickým apartmánom. Pred nimi sa nachádzala oddychová časť. Bol to len priestor, kde sme umiestnili kožené gauče bielej farby, také pohodlné, že keď si do nich človek sadol, zaboril sa a nechcel sa už odtiaľ postaviť. Teda tak mi to opisoval Armando, ktorého som  niekoľko hodín nevedel nájsť a on si zatiaľ hovel na gauči. Ku gaučom sme postavili stojaté lampy. Do rohov sme dali vyrobiť police na mieru a na nich umiestnili more kníh v rôznych jazykoch, aby sme nikoho neobmedzovali. Domácu pohodu tomu dodávali rôznofarebné vankúše. Náš hotel bol baby friendly, ale tu hore by ste detské hračky hľadali len ťažko. Samozrejme, na prízemí bola zriadené miestnosti aj pre týchto obyvateľov a hračky si deti mohli vziať so sebou aj na izbu. Keď som sa zadíval na ten gauč, v mysli sa mi vynoril obraz slintajúceho batoľaťa, ako leží doleznačky na gauči a vypúšťa slinu rovno pod seba, alebo na vankúš. Striaslo ma, no našťastie som sa vrátil do prítomnosti a obraz bábätka odsunul na dno svojej mysle. 

Opačná strana bola zariadená zrkadlovo, len tam bolo o jeden apartmán naviac v Savertyho štýle. Ale pred tými najlepšími apartmánmi, aké sa mi kedy podarilo zariadiť, bola rovnaká oddychová časť, iba v iných farbách. Bola chladnejšia, sofistikovanejšia, zameraná skôr na pohárik brandy a zaujímavú knihu, než na bláznenie či čítanie presladenej romantiky pri fľaši vína. Teda, aspoň tak som to videl ja. Tmavé drevo a čierna koža. Jediné svetlo v tomto tmavom kúte predstavoval lúč svetla. Akoby to miesto lákalo k hriechu. Nebola to nebeská čistota ako v opačnej časti. Bolo to ako nebo a peklo a bolo to perfektné. 

Samozrejme tetušky ochkali nad bielou stranou, zatiaľ čo muži súhlasne prikyvovali nad tou čiernou.

Vedel som, že si ich získam, rovnako ako všetkých zúčastnených tejto párty. Naše izby nemali obdobu a bol som na seba hrdý. Aj oni na mňa boli, pretože párty sa fakt podarila. 

Keď si odmyslím, že sa zrútila fontána zo šampanského, lebo istý podgurážený hosť si to hlavou namieril rovno do nej a nestihol to stočiť na stranu, bol večer príjemný. Trochu viac sme narozprávali, trochu viac nachodili, ale stálo to za to a čoskoro sa dostavia výsledky. 

Môžeme v našom hoteli vítať nových hostí!

Tradá... nech sa páči.. pokračovanie :D 

Celá ubolená som sa vytrmácala z lietadla. Lena vzala aj moju tašku a spoločne sme vykročili k taxíkom, ktoré postávali pri ceste. Brali za odvoz nehorázne sumy, ale keďže sme lepší spôsob dopravy nemali, museli sme si priplatiť. 

„Okej, poviem to na rovinu. Nebyť toho, že sme videli kúsok Tatier, toto bol náš najnudnejší spoločný výlet. Žiadna žúrka, žiaden bar. Akosi mi to chýbalo. A chýba mi aj tá odviazaná Beka. Už teraz sa správaš mamičkovsky a to si ešte len na začiatku. Boh mi pomáhaj, keď už bude dieťa na svete,“ gúľala očami a šomrala, no ja som vedela, že sa na bábo teší rovnako ako ja. 

„Ale no ták? Takto žiť sa predsa nedá donekonečna, nemyslíš?“ 

„Ti poviem potom. Ale vieš čo mi zaručene nechýba?“

„Neviem, slovensky hovoriaci ľudia?“ hádala som.

„Nie ty trúba.“

„Tak čo?“ zastavila som sa a zadívala sa na ňu.

„No predsa toto božie dopustenie čo padá z neba!“ hulákala a vystierala ruky k nebu. „Už si zabudla? Sme opäť v Londýne, domove uslintaných mrakov a studeného vetra.“

„Ha ha ha,“ schuti som sa zasmiala. Toto fakt trafila. „Tak poď! Pobehni nech nám neujde taxi!“

„Sa ti povie, keď ti robím lokaja, milá tehuľka,“ odfrkla ale pobehla za mnou.

Zaklopala som na okienko vodiča a za pár sekúnd sa už sklo posúvalo smerom dole. Zo sedadla vodiča sa na mňa usmiali milé modré oči, doprevádzané hlbokým hlasom.

„Dobrý večer, slečna. Prajete si?“

„Dobrý večer. Ste voľný? Potrebujeme odvoz.“

„Jasné, sadajte!“ vyslovil a zberal sa von, takže som mu ustúpila z cesty a radšej si šla sadnúť.

Vodič obišiel auto, vzal od Leny tašky a strčil ich do kufra. Lena si ku mne prisadla a začala si vytriasať z vlasov dažďovú vodu. 

„Prestaň! Ja som mokrá dosť,“ snažila som sa ju odstrčiť, no zachichotala som sa a ju to posmelilo. Naklonila sa ku mne celkom blízko a proces očisty zopakovala. Spakruky som si zotierala vodu z tváre a smiala sa. A Lena sa smiala so mnou. Spoločnú chvíľu narušil už len príchod na panské sídlo. 

Lena z toho bola vo vytržení. Párkrát tu so mnou bola, ale nikdy tu nezostala na noc. Teraz však bola hlboká noc a jediné miesto, kde som teraz chcela byť, bola moja posteľ. A ju som po totálnom fiasku na Slovensku potrebovala viac než inokedy. 

Tomas mal večernú školu, takže v noci ho tu vždy niekto zastupoval. Privítali by sme sa aj samé, ale to by sme museli vystúpiť pri byte v Londýne. Tuná nám šarmantný muž zo služobníctva galantne otvoril dvere a my sme sa vyrútili von. Keď sa šofér zahľadel na dom, obdivne zahvízdal. Potom sa pekne usmial a poďakoval, keď som mu do ruky strkala premrštenú sumu za odvoz. Pridal plyn a už ho nebolo. S Lenou sme ruka v ruke prešli po kamennom schodisku a vošli do domu. 

***

Bol som celý bez seba. Čo mi mohla Rebeka chcieť povedať, keď prišla osobne? Chcela sa ospravedlniť? Pochybujem. No, každopádne, nemal som ani tušenia. Ale predpoklad, že mi nezdvihne telefón sa potvrdil. Hovor mi opäť padol do hlasovky a ja som svoj telefón od zlosti hodil o kamennú stenu na moste.

„Kurva!“ zahrešil som a zberal sa pozbierať roztrieštené zbytky. Vylovil som z tej kopy SIM kartu a poobzeral sa. Potreboval som nový telefón a to hneď, pretože odo mňa záviselo množstvo ľudí a telefonická komunikácia bola nevyhnutná. Nedokázal som už skrývať svoje rozhorčenie. Každým dňom som bol bližšie k priepasti. Priepasť predstavovala moje najhoršie ja. Nevedel som sa s Bekou spojiť a frustrácia ma zožierala zaživa. Vedieť, že teraz som mohol byť s ňou, ale nie som pretože trčím tu, bolelo viac ako žeravý kutáč prevŕtaný cez hrudník. 

Určite si myslí, že som prácu uprednostnil pred možnosťou byť s ňou. Skutočnosť bola taká, že som ani nedostal poriadnu šancu byť jej na blízku. Strávili sme spolu perfektnú noc a ona zdrhla. No ja som sa kurva zamiloval. Neviem ako, neviem prečo, ale byť bez nej bolo každým dňom horšie a horšie. Šibalo mi z toho. Potreboval som sex, chcel som ho. Chcel som ho s ňou. Prešlo niekoľko mesiacov a ona za mnou prišla. Muselo to niečo znamenať. Nebol som jej ľahostajný, ibaže si ma nejakým spôsobom držala od tela a predsa v šachu. Zabezpečila, že som sa od ostatných žien držal bokom. Krásna čarodejnica. Bolo mi počarované a tak to bude zrejme do času, kým sa naše cesty znova nepretnú. Len som dúfal, že to bude skôr ako neskôr. 

Kráčal som ulicami a hľadal najbližší obchod s telefónmi. Asi po 2 kilometroch som jeden našiel a mal som pol hodinu do záverečnej. Kúpil som si prvú mašinku podobnú tej čo som mal doteraz, keďže tej môj už bol vraj výbehový model. A to som si ho kúpil minulý rok. Elektronika napredovala závratnou rýchlosťou. Zaplatil som, sadol si na lavičku pred obchodom s výhľadom na rieku podo mnou a pustil sa do oživovania toho malého stroja. Samozrejme, keď som ho priviedol k životu, už na mňa čakalo niekoľko neprijatých hovorov a správa od mamy.

Najprv som si prečítal správu.

Vybral si si skvelé dievča. Len to nepokaz. Ľúbim ťa, mama.

No výborne. Celkom mi vyfučalo, že mama s ňou hovorila. Pozrel som si hovory. Volal strýko. Zrejme potreboval nové informácie. Na otvorenie hotela mali prísť známi aj neslávne známi vplyvní ľudia. Táto akcia bude o luxuse, peniazoch a kontaktoch. Každý si chce ukrojiť trochu slávy a pozornosti. A ja som mal zariadiť, aby sa tam nie len dobre občerstvili, ale aby to tam milovali a rezervovali si ubytovanie aj na sto rokov dopredu. Všetko muselo byť perfektné. Ja som nič nerobil napoly, takže urobím čo treba a pôjdem domov. Taký je plán a tak to chcem. 

Keď som sa konečne vrátil do hotela, Mateo bol trochu nervózny. Určite dostal vytmavené od otca despotu a teraz hľadal svoje záchranné koleso, čiže mňa. 

„Nazdar chlape. Kde si trčal?“ vybafol na mňa.

„Nazdar mami, nevedel som, že potrebujem priepustku, keď chcem ísť na chvíľu von.“

Oplatil som mu namosúrene, načo sa zamračil.

„Tak som to nemyslel.“

„Jasné. Nejaký problém kým som tu nebol?“ zastal som na osvetlenej chodbe rovno pod svetlom, ktoré mi chcelo vypáliť dieru do hlavy. Musím si v hlave poznamenať, že tie svetlá treba vymeniť za chladnú bielu. Z tej teplej sa mi varí mozog.

„Nie, nie, všetko je v poriadku. Tak čo, ideme na panáka?“ 

„Toto som chcel počuť!“ konečne sa usmial a viditeľne uvoľnil. Ten chlap potreboval na uvoľnenie fakt málo a bol ako tŕň v zadku, no napriek tomu nebol zlý chlapec. Keby som bol žena, zrejme by mi to lichotilo, no takto to bolo podivné. Zahnal som chmúrne myšlienky, ktorých mi v hlave kolovalo viac než dosť a vybral sa chodbou za Mateom, ktorý už vychádzal z hotela zadným vchodom smerom na parkovisko, kde mal zaparkované auto.

Vošli sme do baru, kde sme už boli niekoľko krát. Okná od podlahy až po strop ponúkali dokonalý výhľad na dianie ako vnútri tak vonku. Usadili sme sa pri jednom z okien. Mal som rád to miesto. Sledoval som prúdiaci dav ľudí na ulici. 

„Prejdeme si nejaké veci ohľadom otváracej akcie?“ navrhol Mateo, keď sme sa usadili a položil si mobil na stôl, aby mal naňho výhľad, keď otecko zavolá. Zachechtol som sa v duchu a povedal si, že ten chalan trpí syndrómom menejcennosti. 

„Jasné. Máš nejaké nápady?“

„Samozrejme.“ Z vnútorného vrecka na bunde vytiahol nejaké papiere a rozložil ich medzi nami. 

„Chcem fontánu so šampanským. Bohaté paničky ho väčšinou pijú na litre. Otec chce samé dobré víno. Áno, Taliani pijú víno, ale predsa sa nebudeme obmedzovať len na to, čo je naj. To by sme si tam mohli rovno rozložiť stánok s pizzou. Veď všetci Taliani ju milujú a jedia na kilá, ale neurobíme to,“ rozprával zanietene, tvár mu trochu zrumenela a to si ešte nedoprial ani jeden pohárik.

„Dobrý postreh. Hoci, pizzu by som si dal,“ zasmiali sme sa a ja som nakukol do jeho premyslených plánov. Architekt z neho nebude, lebo jeho náčrty sú zhodné s kresbou päťročného decka, ale snažil sa. 

„Chcem ju umiestniť tu!“ ďobol ukazovákom do papiera, kde akože stála fontána. V skutočnosti to bola podivná machuľa. Našťastie mi predstavivosť fungovala dokonale. 

„Dobré miesto. Upúta pozornosť, o čo nám ide. Schvaľujem,“ súhlasne som pokýval hlavou.

„Hostesky by mohli mať niečo extravagantné. Niečo čo upozorní, ulahodí oku, ale nie je to vyslovene pohoršujúce. Nie žeby som sa nechcel popozerať,“ zasmial sa.

Dával nápady jeden za druhým a ja som sa pristihol, že sa konečne prejavuje jeho tvorivá časť osobnosti. Ani som netušil, že jeho schopnosť učiť sa predbehne majstra, teda mňa. Ale dobre. Mal to tu po mne prevziať a musel byť pripravený dokonale. Polovičnú robotu som nemohol pripustiť. Znamenalo by to, že by som tu musel trčať dovtedy, kým by to nevedel poriadne. A to je to posledné, čo by som chcel. 

Ukončili sme produktívny večer niekoľkými pohárikmi a pobrali sa späť. Samozrejme peši. Hotel nebol veľmi vzdialený od baru, ale rád som sa zviezol. Mateo teraz nechal auto pred barom a vykročili sme do nočného bujarého večera. Prímorské oblasti boli typické tým, že v noci to ožívalo, zatiaľ čo cez deň boli ulice vyľudnené. 

Ďalší deň nás čakalo stretnutie so všetkými dodávateľmi. Mali sme podpísať zmluvy na spoločnú spoluprácu a potriasť si rukami. Takže som sa na to musel poriadne vyspať.

Vyšiel som na dláždenú terasu svojho prepychového apartmánu a zahľadel sa na tmavú oblohu posiatu hviezdami. Z diaľky ku mne doliehala vrava ľudí a tlmená jazzová hudba. Život v meste prebrali nočné sovy.

Prehliadal som si súhvezdia a myslel na Rebeku. Pozerá sa aj ona teraz na hviezdy? Vidí ich tak ako ja, alebo je v Anglicku zamračené? Čo keď spí? Myslí na mňa ako ja na ňu? Zožierali ma pochybnosti a nahlodávali moje vedomie. Tu hore fúkal silnejší vietor a nad hlavou mi plieskala látková markíza. Sako som už zhodil. Stál som tam s rozkročenými nohami, silný ako strom a slaný vietor sa do mňa s prudkosťou opieral. No ostal som nehybný. Tu, na vrchole sveta ako som si častokrát myslieval, keď som postával na najvyšších poschodiach vo svojich hoteloch, som si pripadal nedotknuteľný. Napriek tomu mnou prúdili myšlienky na ženu, na jedinú ženu, s ktorou som chcel byť a to ma robilo zraniteľným. 

Svoj nápoj som vypil naraz a zašepkal do nočného ticha: „Dobrú noc, Beka.“ A prial som si, aby k nej vietor tie slová odniesol. 

***

„Vitajte dievčatá!“ zvolala Inga spevavým hlasom a obe nás prekvapila. Priplávala k nám vo svojej   hodvábnej tmavomodrej nočnej košeli a rovnakom župane. Na hlave síce mala natáčky, ale neubralo jej to na elegantnosti. Obuté mala papučky na opätku s jemnou modrou kožušinkou. Vyzerala rozkošne. 

My sme boli celé dokrčené a jediná vec na nás nevyzerala elegantne. Lena mala  svetlé rifle s deravými kolenami, čo neušlo Inginmu pozornému oku a len nad tým ohrnula nos. Dlhé šedé tričko jej siahalo pod zadok a cez neho mala prehodenú čiernu koženú zateplenú bundu. 

Ja som mala čierne džínsy, nízke hnedé čižmy celé premočené a na vrchu červený kabát, ktorý už bol ťažký od dažďovej vody. No proste módny prešľap. Našťastie Inga sa potešila, že sme konečne tu a nehodlala nás poučovať o móde. 

„Dobrý večer, pani Steelová,“ povedala Lena trochu placho.

„Dobrý večer slečna Nowakova,“ usmiala sa Inga.

„Inga, prečo ešte nespíš? A kde je John?“ opýtala som sa a prestúpila z nohy na nohu. Poza náš chrbát prešiel ten tichý muž a vyniesol nám do izby naše tašky. 

„John spí. Toho teraz nič nezobudí. Ja som mala namierené do knihovne na pohárik cherry, takže sa ku mne môžete pridať a dať si šálku čaju a niečo pod zub, čo poviete? Vyzeráte, žeby sa vám to zišlo,“ povedala, zvrtla sa na päte a zamierila do knihovne. 

„Čo majú všetci s tým čajom? Pohárik tequily by nebol?“ zamrmlala Lena popod nos. Ja som sa tomu ticho zasmiala. Bohužiaľ dievča, sme v Anglicku, domove čaju o piatej.

„No poďte!“ zvolala za nami keď sme sa nehýbali. 

Keď sme vošli do miestnosti, v kozube horel oheň a Inga už sedela v kresle. Na stole pred sebou mala fľašu aperitívu, ktorý sa chystala piť a pohárik. 

Usadili sme sa oproti nej na sedačku potiahnutú ničím iným ako zamatom a do chrbta ma tlačil plyšový vankúš. Sedeli sme tesne vedľa seba, ako by sme sa niečím previnili a naša mama čakala na vysvetlenie. 

Odniekiaľ sa zjavila Julienne v nočnej košeli, (očividne ten obliekací kódex platí aj počas spánku) s podnosom v rukách kde mala položenú horúcu kanvicu s čajom a celú kopu mojich obľúbených koláčikov brownies. Mňam. 

Len čo podnos dosadol na stolík už som sa po nich vrhla. Julienne sa vedúcky usmiala, privítala nás a zaželala dobrú chuť. Potom sa diskrétne vytratila.

„No tak už ma nenapínaj!“ vyhŕkla Inga a uchlipla si cherry.  „Moje staré srdce by to nemuselo zvládnuť.“

„Ty nie si stará a ani tvoje srdce!“ napomenula som ju. „Vlastne sa neudialo nič prevratné. Proste sme si užili výlet a...“ nedokončila som, pretože ma prerušila Lena.

„Hovor za seba!“ povedala a snažila sa to zakryť kašľaním. Potom si do úst napchala koláčik. 

Hodila som po nej sklapni pohľad a otočila sa späť k uši napínajúcej Inge. 

„Čo na to povedal?“ opýtala sa.

„Nebol tam.“

„Akože nebol?“ nechápala.

„Služobne odcestoval do zahraničia a vráti sa až za pár mesiacov.“

„Ach moja drahá, to ma mrzí.“ 

„Aj mňa. Bola som naozaj odhodlaná povedať mu pravdu, hoci si ma to prinútila urobiť. Stretla som tam jeho matku,“ nadhodila som.

„Naozaj? A čo povedala na to, že je ženatý a vodil ťa za nos?“

„O tom sme sa nebavili. Povedala, že ešte nenastal ten správny čas aby sme sa stretli. To je všetko.“

„Ja veru ničomu nerozumiem. Buď sú divní oni, alebo my.“ 

„Oni! Jednoznačne,“ zapojila sa Lena.

„Správne!“ súhlasila s ňou Inga. 

„Každopádne som to skúsila a rozhodne mu nemienim nechávať odkazy typu čakám tvoje decko, cinkni mi.“

„Rebeka!“ zhrozila sa Inga. „Tak to necháme nateraz tak, dobre? Máš nás a my sa o teba postaráme. Spolu to zvládneme,“ usmiala sa Inga a ja som jej úsmev oplatila.

Kým ja som rozprávala, Lena stihla vyplieniť celý podnos s koláčikmi. Nenahnevala som sa. V konečnom dôsledku ja som si rada dala ten čaj, hoci brownies som milovala a ona chcela pohárik a nedostala nič. 

„Fakt dík, kamoška,“ hodila som na ňu karhavý pohľad ale moje oči sa usmievali. 

„Čo? Boli perfektné,“ pokrčila plecami a usmiala sa. 

Vypila som hrnček čaju na ex a spokojne vzdychla. 

„Choďte si pospať, dievčatá. Zajtra sa uvidíme,“ zavelila Inga a my sme sa ako na povel zdvihli a vyšli z miestnosti. Zabočili sme k točitému schodisku, na ktoré Lena zakaždým vyvaľovala očiská veľké ako ringloty. Ostatok domu ju akosi nenadchol. Všade boli samé starožitné čačky, na ktoré som si už zvykla a pohľadom som už o ne nezavádzala. Naopak Lena si ich zakaždým obzerala s nefalšovaným a nezastieraným zhnusením, z ktorého mi mykalo kútikmi úst. 

„Stále mi to tu pripadá ako v múzeu.“

„Nepreháňaj.“

„Nepreháňam. Múzeá fakt neznášam. Sú tam brnenia, ktoré v noci ožívajú ako vo filme s Benom Stillerom.“ 

„Nebuď trápna. Navyše je očividné, že tu prespať chceš, takže s tým prestaň čím skôr. Minule ti to nevadilo. Alebo ti pozháňam plienku?“ škodoradostne som sa zasmiala.

„Ha ha ha. Minule nastala zúfalá situácia. A s tým brnením uvidíš.“

„Ja tu spím stále a nič sa tu za ten čas neudialo,“ vysvetľovala som je. 

„Fajn. Aj tak som na smrť unavená.“

„Aj ja.“

„Tak šup do izby. Na rovnaké miesto, alebo si sa rozhodla vyskúšať nejakú inú?“

„Na poschodí...“ zastavila som sa na schodoch, chytila sa za hlavu a zadívala sa kamsi do neurčita, kým ma z toho tranzu neprivolala Lena späť.

„Beka?“ opýtala sa a znela ustarane. 

„Áno?“ pozrela som sa na ňu a nechápala prečo sa tak na mňa čudne pozerá. „Čo tak zazeráš?“ nechápala som. Na to sa zamračila.

„Deje sa niečo?“

„Pýtala si sa kde je moja izba. Predsa na poschodí, druhé dvere vpravo.“ 

Stála tam nepohnute a prezerala si ma od hlavy po päty. Jej skenovanie sa mi vôbec nepáčilo. 

„Cítiš sa dobre?“ spýtala sa nakoniec.

„Hej. Som len unavená, prečo?“

„Pretože si pred chvíľou bola fakt mimo. Opýtala som sa ťa či máš tú istú izbu, alebo si vyskúšala inú, nie kde ju máš. Mala som pocit, že si to nepamätáš a potom si sa kamsi duchom vytratila.“

„To sa ti len zdá. Som v poriadku, naozaj. Niet sa čoho báť. Som predsa tehotná a tehotné ženy majú rôzne zdravotné stavy. Uvidíš, všetko bude v dobré. A teraz poďme spať.“ Asi som ju upokojila, pretože z tváre jej zmizol ten podozrievavý a ustaraný pohľad. Ja som sa však nad tým zamyslela. Bol to ozaj tehotenský problém, alebo sa s mojím telom dialo niečo zvláštne? Pri najbližšej prehliadke sa na to doktorky opýtam. Ak na to teda nezabudnem. 

„Pánabeka, koľko je tu izieb?“ opýtala sa Lena a pozerala raz na jednu a raz na druhú stranu chodby. 

„Vpravo asi tucet a rovnako tak tuším aj naľavo.“

„Vieš čo je za nimi?“

„Tu napravo sú izby pre obyvateľov sídla. Bývajú tu všetci okrem Ingy a Johna. Tí majú svoju spálňu naľavo. Sú tam ešte nejaké spoločenské miestnosti, hosťovské izby, v ktorých jakživ nikto nespal a pracovňa.“

„Desivé,“ povedala Lena. 

„Niečo mi hovor. Ale ja mám svoju izbu rada.“

„Tak poďme spať.“

Spolu sme vošli do mojej izby. Bola priestranná, mala terasu a ako na zavolanie aj jednu posteľ navyše, na ktorej už bolo natiahnutá čistá posteľná bielizeň. Julienne je skrátka skvelá. 

Pri nohách postele sme mali svoju batožinu. Lena sa len prezliekla do niečoho pohodlného na spanie, umyla si zuby a za dve minúty už bola tuhá. Ani si to tu nestihla poobzerať.

Ja som si dala dlhú sprchu, obliekla si pohodlné flanelové pyžamo, prehodila som si cez seba župan a na chvíľu vyšla na terasu. 

Prestalo pršať, vzduch bol svieži a vietor nefúkal. Sledovala som oblohu, po ktorej občas preplával nejaký mráčik a myslela som na Peťa. Čo asi teraz robí? Kde je? Díva sa na hviezdy ako ja? 

„Ach Peťo? Čo budem robiť? Čo budeme robiť? Prečo si len nebol doma, keď som prišla?“

Nemala som so sebou čaj, ktorý by ma zahrial. Pritiahla som si teda župan bližšie k telu a rozmýšľala. Čo sa so mnou deje? Zvládnem to tehotenstvo? Bude zo mňa dobrá mama? Prečo sa muselo všetko skomplikovať? Nebyť toho, že je Peter ženatý, mohlo byť všetko inak. Osamelá slza si našla cestu dole po tvári až mi dopadla na hrudník kde sa roztrieštila na milióny drobných kryštálikov. 

Hviezdy žiarili jasne, objímala som sa rukami a priala si, aby patrili Petrovi. Aby pri mne stál, objímal ma a šepkal do ucha, že všetko bude v poriadku, že všetko spolu zvládneme, budeme nedotknuteľní a bude nám patriť svet. Niečo celkom vzadu mojej mysle mi našepkávalo, že niečo nie je v poriadku. Bol to slabý hlások a také väčšinou nemajú dlhé trvanie a stíchnu. Majú len varovať, ale z nejakého dôvodu, ktorý mi nebol jasný, som ten hlások odmietla poslúchať.

„Dobrú noc, Peťo,“ zašepkala som do ticha a priala si, aby ma počul, nech už bol kdekoľvek. Vošla som dnu, ľahla si do postele a zaspala. Na tichý hlások som si už potom nespomenula. 

Kapitola 8.

Takto som si to teda nepredstavovala. Na naliehanie Ingy som vycestovala na Slovensko, vzala som so sebou aj svoju najlepšiu kamarátku Lenu, nech aj ona vystrčí ňufák zo svojho baru a vidí svet za denného svetla. 

Lena byt predala, mladá rodinka sa nasťahovala a ona odišla do bytu nad Leovým. Urobili sme si riadnu kolaudačnú párty. Keďže netušila čo je kolaudačná párty, musela som jej to ukázať. Skončila s hlavou v novom záchode a ja som jej držala vlasy, aby si ich nespláchla. Áno, bola to dobrá párty. Okrem jej brata prišlo aj zopár známych. Lena však zapíjala akýsi zvláštny smútok. Preto trčala s hlavou ťažkou ako kamión v kúpeľni a ja som jej robila garde. Po dvoch Adviloch a pohári vody upadla do kómy a zložila sa rovno na kúpeľňovej podložke. Našťastie sa Leo ešte nezdekoval domov a pomohol mi ju preniesť do postele. Tú noc som tam prespala a o svoju kamošku sa postarala. Bola moja rodina a navzájom sme si kryli chrbát. 

Preto so mnou teraz prišla, (teda, dotiahla som ju sem) do tatranského mestečka, ktoré sa trochu podobalo tým poľským pohraničným. Bola takmer ako doma. 

Hoci ešte neboli Vianoce, ulicami sa niesla vôňa Trdelníka, ktorému som nedokázala odolať. Lena si pochutnávala na škoricovom, ja som dala prednosť klasickému s vanilínovým cukrom, ako som si to pamätala od mala. Aspoň jedna milá vec v mojom živote. Spomienky na detstvo. Kedy ešte nebolo všetko na figu borovú. 

Vonku fúkal vietor a ulice boli plné ľudí. Vchádzali a vychádzali z obchodov, horlivo diskutovali, postávali na zastávkach autobusov či prechádzali sa, ako by im patril všetok čas sveta. Poriadne som si pritiahla kabát, chytila Lenu pod pazuchu a vyrazili sme po mačacích hlavách smerom na námestie. Všade bolo rozvešané vianočné osvetlenie a ja som jej to tu chcela trochu poukazovať, kým slnko nezájde za obzor. Nie žeby som to tu voľajako dpbre poznala, ale rada som sa zahrala na sprievodcu. Nočná atmosféra bola inakšia, krajšia, nádherná, ale denné svetlo malo tiež svoje čaro. 

Zastavila som sa pri jednom zo stánkov. Lene som kúpila medovinu a sebe nealkoholický punč. Dnešný deň som si chcela užiť. Dnes som nechcela myslieť na zajtrajšok, keď pôjdem do hotela a stretnem sa tvárou v tvár s Petrom. Úprimne som sa bála, ale mala som malý kúsok nádeje, že sa bude Peťo predsa len tešiť. Rozbolel ma žalúdok a ruky sa mi roztriasli, preto som zahnala myšlienky a napila sa, aby som sa zahriala. Lena veselo poskakovala okolo, akoby sa v nej zobudilo vnútorné dieťa. 

Z mestskej tlačenice sme sa presunuli lanovkou na Hrebienok a užívali si výhľad na dolinu pod nami. Z vrchu sa všetko zdalo také banálne. Akoby sa starosti scvrkli a na hony vzdialili.

Chvíľu som si dokázala užívať život v jeho čistej forme. Chvíľu som nemyslela na dieťa či Petra. Bola som len ja. 

Keď sme neskôr vchádzali do mesta a blížili sa k nášmu hotelu, bolo už šero a obdivovali sme vianočné svetielka a počúvali koledy, ktoré sa odkiaľsi z pozadia niesli až k nám. 

„Máš zo zajtrajška strach?“ opýtala sa ma Lena pri spoločnom kráčaní.

„Asi zo všetkého trochu. Veď uznaj, on je ženatý a ja čakám jeho dieťa. Myslíš, že to je v pohode? Čo keď je to ďalší Borisko a ja sa dozviem, že som jedna z jeho tuctu jednostretkových kamošiek s deckom na krku?“

„Fuj. Neviem kto je Borisko, ale zas nemôže byť až taký pán úžasný, žeby mal na každý prst jednu ženskú, alebo hej?“

„Nesleduješ slovenské celebrity? Borisko je jeden zo slovenských šoubiznisových gigolov. Žien a deciek má viac ako vlastných ponožiek. A čo sa Petra týka, ver mi, je to sexi muž, ktorého by si chcela mať v posteli. Skrátka dokonalý milenec.“

„Okej a čo mu povieš? Len tak to naňho mieniš vybafnúť, alebo počkáš či príde s niečím originálnym na svoju obhajobu a potom mu to chrstneš do tváre?“

„Ťažko sa mi nad tým rozmýšľa. Mám pocit, že sa poskladám keď ho uvidím. Predsa len je o už nejaký čas čo sme boli spolu.“

„No podľa toho, ako často ti volal tipujem, že na teba nezabudol.“

„Neozval sa už nejaký čas. Zrejme sa pohýna ďalej. Prišla som to zistiť a zhodiť to prekliate bremeno. Potom sa vrátim domov a pôjdem si užiť dovolenku pri mori. Je mi jedno, že je zima. A je mi v podstate jedno, že tam idem s Ingou a Johnom a nie s tebou. Ty by si ma aj tak nútila užiť si všetko naokolo a ja na to nemám náladu. Proste tam len vypnem.“

„Nie, ty si proste suchárka. Odkedy si tehotná, si strachopud a chodiaci cholerik. Myslím, že si potrebuješ poriadne zakefovať. Ten skoro ročný celibát čo si viedla, ti ten tvoj Petrík asi nestihol vykompenzovať dostatočne. No hej, urobil ti decko ale to svedčí len o tom, že sa do teba raz vystriekal. Čo je bohužiaľ žalostne málo.“

„Vlastne to bolo niekoľkokrát.“ Vyhlásila som keď to už sme spolu prišli k hotelovej jedálni a akurát bol čas večere. Lena si toho nabrala za dvoch. A vraj kto má tehotenské chúťky, pche.

„Čože? S tým si sa nepochválila ty potvorka.“ Povedala, balansovala s miskou polievky a chystala sa vziať do ruky nejaký dezert. Udivene som na ňu pozerala, ale svoj názor o tom, že je v určitom smere neohrabaná, alebo sa o to len pokúša, som radšej prehltla. 

„Ja viem. Myslela som, že žena by mala mať určité tajomstvá.“

„Hej, možno pred chlapom a nie pred najlepšou kamoškou!“ zasyčala a keby pohľad pálil, bol by zo mňa dokonale upražený plátok slaninky.

„Budem na to pamätať.“ Stisla som pery a poobzerala sa, či nás náhodou niekto nepočúva. Predsa len, rozprávali sme sa tu o mojom sexuálnom živote. 

„No to by som prosila.“ Potom sklopila zrak a opäť sa sústredila na svoje jedlo. Neopýtala sa, či chcem aby šla so mnou, pretože vedela, že to potrebujem urobiť sama. Trochu som sa pousmiala a uvoľnila, pretože ona mi verila viac než komukoľvek. Keby pochybovala, že to zvládnem, nasáčkovala by sa ku mne. Takže sme v tichosti dojedli večeru. Ja som si potom  dopriala večernú prechádzku, ktorá mi pripomenula večer, keď som spoznala Petra. 

Na druhý deň dopoludnia som vošla do hotela, so žalúdkom celkom stiahnutým a chytali ma kŕče od nervozity. Chystala som sa Petrovi oznámiť tú veľkú novinu, ale netušila som, čo s nami bude ďalej. Len som mu to chcela proste povedať a odísť. Najradšej by som teraz bola niekde inde, ale viem, že Inga by ma vlastnoručne uškrtila a potom by ma oživila, aby ma tu dotiahla za ucho a donútila ma vyklopiť pravdu. Moja varianta, že sem vezmem Lenu, chvíľu tu pobudneme a poviem čo treba, bola rozhodne lepšia. 

Vo vestibule vládlo príjemne teplo. Všade voňalo ihličie a z reproduktorov hrali moje obľúbené vianočné koledy. No neprišla som sem počúvať hudbu, ktorú si viem prehrať na Youtube. Mám záväzok a teraz ho splním. Dopriala som si ešte jeden povzbudzujúci nádych a vykročila som k recepčnému pultu. 

„Dobrý deň. Ako Vám môžem pomôcť?“ oslovila ma žena za pultom.

Neviem či si ma už v mysli vybavovala ako tú premočenú chuderu, ktorá sem v lete jedného večera napochodovala, ale ak áno, nedala to na sebe poznať.

„Dobrý deň. Som Rebeka Dvorská a prišla som za pánom Janušom. Prosím, môžete ma ohlásiť? Je to dôležité.“

„Prepáčte, ale on je momentálne pracovne odcestovaný.“

„A vráti sa?“

„Za pár mesiacov.“

„Uf.“ Spľasla som ako balón. Za pár mesiacov?! Kričala moja myseľ. Ja za pár mesiacov už predsa porodím. 

Porazenecky som zvesila plecia a ruky mi klesli pozdĺž tela. Horlivo som rozmýšľala čo urobím, ibaže mi nič nenapadalo. Snáď len to, že sa Peter proste pohol ďalej a je mu jedno čo sa medzi nami stalo. Však som sa mu ani  nemohla čudovať. Stále som ho posielala dočerta. 

„Chcete mu nechať nejaký odkaz? Zavolám mu a...“

„Nie, ďakujem. Toto je osobné a vyžaduje to aj osobné stretnutie. Nič to, možno inokedy.“

„Samozrejme. Je ešte niečo, čo pre Vás môžem urobiť?“ 

„Nie, nič.“

„Tak pekný deň.“ 

„Aj Vám...“ Už som sa chcela odpichnúť od pultu a vyraziť preč, keď sa pri nás zastavila postaršia pani.

„Všetko v poriadku?“ opýtala sa zvonivým hlasom, ktorý si žiadal pozornosť. 

„Slečna Rebeka prišla za pánom riaditeľom.“

„Ale, vážne? No môj syn tu teraz nie je. Dáte si so mnou šálku čaju? Vyzeráte žeby sa Vám zišla.“

Stála som tam ako primrznutá a dívala sa do tých orieškových očí, ktoré boli presne také, aké mal Peťo. Áno, podoba tam bola, rovnako ako vyberané spôsoby. Jeho matka bola oblečená v elegantnom, vínovo červenom kostýme šitom na mieru. Na krku jej visel jemný jednoradový perlový náhrdelník, ku ktorému pasovali náušnice a na rukách jej žiarili Rolexky z bieleho zlata. Táto dáma mala rada jednoduché, no luxusné veci. 

V jej prítomnosti som si pripadala trošku šedivo, ale naschvál som si obliekla farebné oblečenie, aby kompenzovalo moju náladu. 

Najkrajší na nej bol jej úsmev. Hrial a prenikal aj cez hrubú vrstvu zimného kabátu, ktorý som mala na sebe. Položila mi ruku na plece a hneď som pocítila teplo. Už viem, kde sa vzal ten Petrov pohľad, ktorý nepripúšťal žiadne námietky. Zdedil ho po svojej mame.

Trochu som sa uvoľnila a súhlasila.

„Čaj si dám rada, ďakujem.“ Milo som sa usmiala.

„Tak poďte.“ Vykročila a zaviedla ma do hotelovej kaviarne, ktorá ešte predpoludním nebola prístupná verejnosti ani hosťom. Sadli sme si k stolu, pri ktorom som už sedávala. Za chrbtom ma hrialo kozubové teplo a to vo mne vyvolalo nostalgiu. Akoby odvtedy prešli roky a nie mesiace.

„Ste v poriadku?“ opýtala sa s nepredstieraným záujmom.

„Pravdaže, len som si na niečo spomenula.“ Vyzliekla som si kabát a prehodila ho cez operadlo vedľajšieho kresla a pohodlne sa usadila. Ona si sadla oproti mne a jednu nohu prehodila cez druhú.

„Na niečo, alebo na môjho syna?“ otázku vyslovila celkom nenútene a tajomným úsmevom na perách. 

Mňa to prekvapilo. Žeby som bola taká čitateľná? 

„Čože?“ trochu mi vyschlo v ústach a čaj stále neprichádzal.

„Len sa neľakajte. Viem celkom presne kto ste.“

„Ako to? Ja Vás vôbec nepoznám.“

„Peťko mi o Vás rozprával.“

„Naozaj?“ bola som zvedavá čo jej nahovoril.

„Vraj ste ho očarila.“ Povedala a premeriavala si ma cez závoj namaľovaných mihalníc. 

„To bolo dávno.“ Mávla som nad tým rukou.

„A predsa ste dnes tu.“ 

„Mám na to svoje dôvody.“

„O tom nepochybujem. Aká bola cesta na Slovensko?“

„Tuším Vám toho o mne povedal celkom dosť.“ Mala som nutkanie každú chvíľu vybafnúť informáciu o jeho žene, ale na to som nenabrala odvahu.

„Som matka. Isté veci si viem aj domyslieť.“

„Aha, no, cesta bola príjemná.“ Konečne nám Silvia doniesla sľúbené občerstvenie. Na veľkom podnose niesla šálky a dva čajové konvičky s pariacou tekutinou.

„Ovocný a zelený, nech sa páči. Dobrú chuť.“ Položila podnos a odišla. Automaticky som siahla po ovocnom, lebo už pri pomyslení na zelený čaj sa mi robilo nevoľno.

„Vy ho tu zastupujete?“ opýtala som sa otvorene.

„Áno. Na pár mesiacov odišiel k moru. Otvára sa tam nový hotel, niekde tesne pri mori a bola to preňho jednak výhodná pracovná ponuka a trochu aj povinnosť.“ Prižmúrila oči a napila sa svojho nápoja.

„Chápem.“

„A čo robíte vy, slečna?“

„Starám sa o jeden milý manželský pár.“

„Ste opatrovateľka?“

„Nie tak celkom. V istom smere áno, ale skôr sa snažím udržať im zdravú a bystrú myseľ než telo.“

„Hm... zaujímavé.“

„Pre mňa určite. Rada som s Vami strávila chvíľku času a posedela, no už budem musieť ísť.“ viem, že som v skutočnosti nestihla vypiť ani polovicu šalky a sedela som tu kratšie ako zvyknem na malej, ale opantávali ma zvláštne pocity.

„Rebeka, čo ste prišli Petrovi povedať?“ neodpustila si znova otázku.

Hodila som na seba kabát a na krk omotala šál.

„Prepáčte, ale ako som už povedala recepčnej, toto je súkromná vec.“

„Pochopila som. Ale tak trochu čosi šípim. Verím však, že vy dvaja sa nakoniec stretnete a všetko si vydiskutujete. Chce to len správne načasovanie.“

„A to ešte nenastalo, je tak?“

„Správne. Ste bystré dievča. Poviem Peťkovi, že ste sa zastavili.“

„O tom nepochybujem. Pekný deň a ďakujem za čaj.“

„Bolo mi potešením. Tak zase niekedy nabudúce?“

„Niekedy nabudúce.“ Usmiala som sa a so slzami na krajíčku opúšťala hotel. 

Neviem či nejaké nabudúce bude, ale nateraz tieto dvere za sebou zatváram.

***

Slnečné dni mi akosi splynuli. Nebyť toho, že som ich trávil s vždy vysmiatym Mateom, bolo by to celé len o nikdy nekončiacej robote.

Okrem Armanda a Matea, ktorých som si zaradil do kategórie POTREBUJEM, sa mi v hľadáčiku objavila aj nízka aziatku Thia Wangová. Veľmi dobre sa orientovala v gatronómii a to bolo pre nás prínosné. Mala kontakty na dobrých miestnych rybárov a dodávateľov čerstvej zeleniny. Na lokálnych pekárničkách sľúbila, že popracuje. Rozhodla sa po práci obehnúť niekoľko kaviarní, kde piekli domáce múčniky, ochutnať ich čo najviac a získať výhodnú spoluprácu. Obdivoval som jej odhodlanie a popravde, aj sám by som si zašiel na nejaký ten zákusok, vybavil telefonáty domov a trochu vypol. V hoteli to bolo len Pietro toto, Pietro tamto. Ani moje nemo nevedeli poriadne vysloviť, tak som nad tým len mávol rukou. Nutne som potreboval hovoriť so Silviou, pretože mama sa tvárila, že je všetko rozprávkovo dokonalé a šľape ako švajčiarske hodinky, ktoré mala na rukách. Bol som ale riadne zahltený prácou a večer som padal polomŕtvy do postele. Tak to šlo najbližšie dva týždne. Sčasti som toto vysoké pracovné tempo miloval. Vrážalo mi to do žíl novú dávku adrenalínu. 

Thia predviedla svoje dobré pracovné nasadenie a získala na našu stranu malú kaviarničku La Belle, ktorá robila skvelé domáce Sfogliatelle. Poslali nám ich na ochutnávku v jednej krabici a nebyť toho, že som si jeden koláčik uchmatol, nič by mi neostalo. Bol to famózny zákusok a veril som, že našim hosťom tradičný taliansky múčnik zachutí. 

Po náročnom pracovnom dni som sa vybral do tej kaviarne, aby som si ju obzrel a dal si znova tú lahodu znovu spolu s kávou. Samozrejme, Thii som dôveroval, ale chcel som sa presvedčiť na vlastné oči. Opäť - dôveruj ale preveruj.

Bola to taká malá kaviarnička na námestí, vonku pred ňou stálo zopár malých stolíkov, aby si tam ľudia mohli posedieť. Samozrejme, poväčšine turisti, pretože Taliani si zvykli kávu vychutnať postojačky a hneď uháňať za prácou. Ja som bol ten prvý prípad v každom smere. Rád som si vychutnal dobrú kávu a nikam sa neponáhľal. Alebo som si to takto len zbožne želal?

Keď som vošiel dnu, nad hlavou mi zacinkal zvonček. Porozhliadol som sa po vnútrajšku. Bolo tu niekoľko barových stolov a stoličiek potiahnutých kožou farby silnej arabiky. Barový pult bol mohutný a obložený tehlami, ktoré boli už na pohľad drsné a neopracované. Steny boli farby latte a na nich viseli obrázky z histórie kaviarne. Čiernobiele fotografie na plátne  dodávali miestu útulný charakter. Vo vzduchu sa niesla vôňa kávy, škorice, vanilky a citrusov. Pohládzalo to moje zmysly a cítil som sa príjemne. Bol som tu sám a za barom niekto šramotil, no nikoho som nevidel. Pristúpil som bližšie a zrazu sa predo mnou objavila ryšavá štica hustých vlasov, nasledovaná pohľadnou tváričkou. Žena predo mnou silno pohodila hlavou, vlasy jej nehlučne preleteli dozadu kde sa síce udržali, no trčali do strán. Milé bledozelené oči boli podobné tým Rebekiným. Zračilo sa jej v nich prekvapenie a neskôr záujem aj ostražitosť v jednom. Jemné pehy jej zdobili prísny rovný nos a príťažlivé neveľké prsia končili úzkym pásom, ktorý sa ukrýval za barom.

Chytila si vlasy, zopla ich do halabala drdolu a prehodila si utierku cez pravé plece. Zásteru mala trochu od múky a spod nej trčalo ružové tričko, čo bolo v tomto hnedou zaliatom priestore ako päsť na oko. 

Mierne zakašľala a ja som ju prestal skenovať a upriamil pohľad do jej očí. Áno, chýbala mi Rebeka. 

„Ako vám poslúžim?“ opýtala sa jemným medovým hlasom.

Teda, nejaké predstavy by tu boli, ale prinútil som sa uvažovať rozumne.

„Rád by som si dal kávu. Espresso bez mlieka a s cukrom a k tomu vaše Sfogliatelle.“

Podľa prízvuku sa mi nezdala miestna, ale ktohovie. Ja sám som taliansky rozprával dobre, ale ako talian som rozhodne nevyzeral. Chýbalo mi to ich prehnané gestikulovanie, hoci pri Mateovi som sa učil rýchlo, ako aj hlasné prejavy emócií. 

„Všetci vedia, že Sfogliatelle pečieme ráno, aby boli čerstvé a dokonalé. Teraz k večeru sú síce chutné, ale najlepšie sú proste čerstvé.“ Rozprávala, akoby som teraz spadol z jahody a hanobil alchýmiu pečenia, no hneď sa zvrtla aby pripravila kávu. 

Ja som na ňu civel, sledoval ju ako nejaký úchyl a nič som nevravel. Ona s miernym rumencom na lícach stláčala páky, presúvala, miešala, až kým predo mňa nepostavila dokonalú dávku kávy. Potom sa otočila, prešla k chladiacej vitríne a vytiahla na tanier tri koláčiky. Potom ich predo mňa postavila. 

„Nech sa páči a dobrú chuť.“ Vyslovila rýchlo a zberala sa ku kase aby mi vystavila účet, ktorý mi položila stôl. 

Káva bola skvelá a koláčik rovnako. Nemyslím, že by pár hodín zmenilo chuť toho koláčika, ale ja som nebol žiaden odborník. V tichosti som si vychutnal svoju porciu radosti a úkosom ju pozoroval. Prechádzala sa po miestnosti akoby tancovala. Utierala stoly a niečo si ticho pospevovala, no k mojím ušiam to už neprišlo. Mala tenké nohy natiahnuté v čiernych džínsach a na nohách plátené tenisky. 

Keď som dojedol a dopil, oprel som sa na stoličke a prezeral si ju. Bola pekná, fakt pekná.

„Pečiete?“ opýtal som sa.

Trochu nadskočila, ako by si zrazu uvedomila, že tu nie je sama a otočila sa ku mne. 

„Prosím?“ znovu si prehodila utierku cez plece a bokom sa oprela o bar vedľa mňa. Ruky si prekrížila na prsiach, ktoré sa jej pri tom geste mierne nadvihli a bola ešte príťažlivejšia. 

„Pýtal som sa, či pečiete.“ Čo na tom nechápala? 

„No isteže. Mne to tu patrí, drahý pane. Ale to všetci čo tu chodia vedia, takže určite nie ste miestny.“

„Nie, to teda nie som. Mám tu istú prácu a chcel som spoznať osobu, ktorá pre mňa bude pracovať, to je všetko.“

„Á, takže nový majiteľ hotela? No perfektné, že ste prišiel osobne. Keby som to vedela, upečiem čerstvé koláčiky.“

„Netrápte sa, nepostrehol som rozdiel. Chcel som trochu vypadnúť a ešte raz si pochutnať na tom vašom zázraku. Minule sa mi totiž veľa neušlo.“

„To ma mrzí. Nabudúce prinesiem nejaké extra aj pre vás.“

„Ďakujem. Chcete sa trochu baviť o biznise?“

„Ani nie. S Thiou Wangovou sme už všetko prebrali a dohodli sa. Budem si musieť ešte niekoho nájsť aby obsluhoval bar, ale to je najmenej. Ako sa vám páči v Taliansku?“

„Ujde to až na to dusno a čo vy?“

„Och, ja už som tu roky. Prišla som po škole a tak nejak tu ostala.“ Zasmiala sa, odtisla a prešla za bar. „Ak je to všetko, rada by som zavrela.“ 

„Samozrejme. Nedošlo mi, že je už po záverečnej. Mohla ste ma pokojne vyhodiť.“

„Toto ja nerobím. Ale možno nabudúce.“ Mrkla na mňa s úsmevom.

Ja som sa postavil, ale pred odchodom som sa zastavil.

„Som Peter, mimochodom.“ S rukou na kľučke som sa k nej obrátil.

„Rafaella. Ale stačí len Ella.“

„Budem si to pamätať. Ešte raz vďaka. Tak niekedy nabudúce?“

„Niekedy nabudúce.“ Jemne sa pousmiala, sklopila oči a vrhla s leštiť bar, ktorý bol čistý až až. 

Rafaella... žeby bolo na čase pohnúť sa ďalej? Nie, nie, nie. Bol milá a príťažlivá, ale Beka má v sebe niečo, čo iné nemajú. Ohnivý pohľad a zamatový hlas, z ktorého mi tvrdne vták. Bože, prečo som to celé posral?

Cestou späť do hotela, som vytočil Silviu. Nemal som síce čas na siahodlhé táraniny, tak som ju zahlcoval SMS-kami. 

„Ahoj Peter, pomôžem ti?“

„Pravdaže. Podaj hlásenie.“

„Všetko je na mieste, všetci sú tu a robia ako včeličky. Tvoja matka to zvláda. A ja tiež. Pána, toľko ľadového čaju som ešte v živote nevypila. Vraj je to liek na všetko. Tak ho pijem na hektolitre.“

„Pomáha?“ zasmial som sa.

„No, povedzme, že s obličkami nebudem mať problém hádam najbližšie dva roky. Majú teraz čo filtrovať.“

„Okej. Ušetri ma detailov.“

„Veď si to chcel vedieť. Sám si si na vine.“

„A inak?“

„Objednala som servisákov, lebo dole vo wellness začalo haprovať osvetlenie. Zháňam novú cukráreň, pretože tú čo sme mali tvoja mama zrušila. Vraj jej po ich koláčoch bolo nevoľno a ona si neželá, aby jej hostí niekto otrávil jedlom.“ Zhodnotila Silvia celkom pokoje.

Ja som teda pokojný rozhodne nebol.

„Ale no tááák. To vážne? Bolo niekomu inému zle?“

„No, nikto ešte nestihol tie koláče ochutnať. Ona bola prvá a potom dala všetky vyhodiť.“

„Okej. Máš niekoho vyhliadnutého?“

„Keď dotelefonujeme, pôjdem si dve cukrárne obzrieť. Pozri, mám tvoju mamu rada. Ono to bude fungovať, len to chce trochu času. Je skvelá a zábavná a hostia ju zbožňujú. Ja tú prácu nejako zvládnem, ale keď sa vrátiš, budem chcieť pridať na výplate. To aby som mala na sedenia u psychológa. A tebe sa ako darí?“

„Som v jednom kole. Doriešujem detaily a dodávateľov. Čo chvíľa otvárame.“

„No fajn. Ešte čosi.“

„Povedz mi nejakú dobrú správu.“

„No keď chceš. Bola tu Rebeka Dvorská.“

Tuším, že mi môj mozog na chvíľu vynechal a prestal fungovať. Keď nabehol, ani som nevedel čo povedať.

„Si tam?“ spýtala sa Silvia, keď bolo dlho ticho.

„Hej, ja... hej, som tu. Čo si to povedala?“

„No, že tu bola Rebeka a hľadala ťa.“

„Čo vravela? Kedy tam bola? Je ešte tam?“

„Spomaľ, spomaľ Rómeo. Už odišla. Chcela s tebou hovoriť. Povedala som jej, že si pracovne odcestoval a prídeš o niekoľko mesiacov.“

„A ona?“ netrpezlivo som čakal na každé jej slovo. Tak veľmi som tam chcel byť, keď vošla do môjho hotela. Túžil som jej všetko vysvetliť. 

„Stretla ju tvoja matka a zatiahla ju do hotelovej kaviarne. Netrvalo dlho a Rebeka odtiaľ vyletela. Koniec príbehu.“

„Nenechala odkaz?“

„Nenechala. Chcela s tebou hovoriť osobne. Neviem čo jej tvoja mama povedala, alebo nepovedala, ale vyletela odtiaľ ako namydlená.“

„Fajn, vďaka. Skúsim jej zavolať. Vybav všetko potrebné a o peniazoch navyše si pohovoríme keď sa vrátim. Keby niečo volaj a aj keby sa vrátila Rebeka.“

„No, myslím si, že už sa nevráti. Vyzerala vystrašene a tuším plakala. Idem sa o všetko ostatné postarať. Zatiaľ sa maj.“ Zložila skôr nech som stihol niečo namietať. Bola tvrdohlavá, ale dobrá vo všetkom čo sa týkalo hotela a vedel som, že na ňu sa môžem spoľahnúť. Netušil som, čo sa dialo s Rebekou, ale potreboval som to vedieť. Musím jej zavolať, hoci som mal podozrenie, že môj hovor opäť padne do hlasovej schránky.

BABY POKRAČUJEME!

Kapitola 7. 

O pár mesiacov som už okupovala svoju hosťovskú izbu u Steelových 7 dní v týždni. Presťahovala som sa sem na žiadosť Ingy, ktorá nemohla zniesť fakt, že ako tehotná budem stále pobiehať medzi Londýnom a vidiekom. Lena to zobrala v celku v pohode, len som jej musela prisahať, že bude krstnou mamou. Ako by som mala na výber niekoho iného. 

Spomenula som si na deň keď sme si s Lenou vychutnávali posledné chvíle v byte.

„Vieš čo?“ spýtala sa ma raz jedno popoludnie, keď sme sedeli na balkóne nášho bytu, prekryté dekami a z úst nám stúpala teplá para. Pili sme horúci čaj, vonku už bolo len niečo okolo 13°C, ale na pomery jesenného Londýna celkom príjemne. 

„Čo?“ opýtala som sa a šibla pohľadom smerom k nej.

„Čo keby som predala byt?“

„Prečo?“ nechápavo som na ňu hľadela kým ona upierala pohľad kamsi pred seba.

„No vieš, ty si odídeš k tým starkým a ja tu mám akože zostať sama? V tomto veľkom byte? Navyše...“

„Navyše čo?“ 

„Nad barom sa uvoľnil byt. Zisťovala som to. Hneď nad tým, kde býva Leo. Aspoň budem mať na kojo dohliadať, keď ty tu už nebudeš.“

„Veď vieš, že by som tu chcela ostať, ostať kvôli tebe, ale aj tak som väčšinu času preč. Vyšetrenia mám len raz za mesiac.“

„Hej viem. A nebudem mať ani komu variť nedeľné vývary!“ zhrozila sa.

„Tak navaríš Leovi. Určite sa poteší.“

„No iste. Bude si myslieť, že je u mňa mama hotel a nikdy sa ho nezbavím.“

„Ale pre mňa by si to robila.“

„Samozrejme, ale s tebou je to iné. Takže čo, predávam?“ 

„Asi hej. Bude mi to tu chýbať, ale viem kde ťa nájsť, keď mi bude najhoršie.“

„Hej, o kúsok ďalej.“

Smutne som sa usmiala a uchlipla si z čaju. Potom som zdvihla pohľad a sledovala holuby, sediace na protiľahlej streche.

„Tak dohoda. Zajtra capnem inzerát do novín, na net a do baru. Určite sa niekto chytí. Také byty idú na dračku.“

„Som rada, že to neberieš tak tragicky.“

„Čo?“ čudovala sa. 

„Môj odchod.“

„To sa ti len zdá. Očividne tvrdo spíš keď chodím domov, lebo inak by si si všimla, že smútok zaháňam pohárikmi, revem a potom upadnem do doobedňajšej kómy.“

„Aj pre mňa je to ťažké. Dlhé roky sme boli spolu, navzájom sa podporovali, ale neboj, veď neodchádzam na Slovensko.“

„Možno by si mala, Peter by odpadol.“ uchechtla sa.

„Ešte mi to pripomínaj.“ Zaletela som pohľadom dole na svoje bruško a jemne po ňom prešla dlaňou. 

„Za chvíľu sa ani neprestrčím cez veraje dverí.“ Smutne som si vzdychla, zatiaľ čo Lena sa tlmene smiala a snažila sa to zapiť čajom, (samozrejme s kvapkou rumu). 

Teraz som si už musela vymeniť šatník, lebo isté partie na mojom tele zmenili konfekčnú veľkosť. Nič to, pretože bolo lepšie vyhovoriť sa na tehotenstvo, ako na to, že som zožrala celú kravu z čistého rozmaru a ešte nemám dosť.

„Rebeka, zlatko...“ oslovila ma Inga pri poháriku Cherry, ktoré si Johnom zvykli každú stredu dopriať a vrátila ma.do prítomnosti. Sedeli pred kozubom, z ktorého sálalo hrozné teplo. Jediné čo sa mi tom všetkom páčilo bola tá žiara, jemný pukot dreva a jeho moc, že už len jeho drobný plamienok, čiastočka,  dokáže narobiť obrovskú škodu. Zastavila ma, keď som prechádzala popri nich a opúšťala kuchyňu. 

„Áno?“ zastala som a strčila hlavu dovnútra. 

„Mám pre teba skvelú správu.“ Radostne sa usmiala.

„Že o mesiac sú Vianoce?“ hádala som.

„Ach Rebeka, nie takú... lepšiu!“ zvolala, napriahla sa a položila nedopitý pohárik a stolík medzi kreslami.

„Tak ma nenapínaj.“ Prestupovala som z nohy na nohu na mieste pri dverách.

Ona len pokynula na voľné miesto vedľa seba a dala mi tak najavo, že si tam mám zložiť svoj objemný kufor. Len čo som si sadla, už som mala pocit, že mi ohorí obočie a mihalnice. Ponorila som sa čo najhlbšie do kresla a čakala čo z Ingy vypadne. 

„Spomínala som ti niekedy nášho starého priateľa Giacoma Savertyho?“ lakťom sa oprela o opierku potiahnutú zamatom a dívala sa na mňa. 

Lovila som v pamäti, ale také meno sa mi nevybavovalo. No to nebolo nič neobvyklé, postihla ma totiž tehotenská demencia. Ak náhodou neviete o čo ide, rozhodne si to vygooglite. Ani by mi nenapadlo, že niečo také fakt existuje, ale je to tak. 

„Nie, myslím, že ste o ňom s Johnom nikdy nehovorili. Mala by som o ňom niečo vedieť?“

„Nie nutne, ale nedávno sa nám ozval. V rámci akéhosi starého priateľstva nám ponúkol niečo výnimočné.“

„Výnimočné?“ usmiala som sa. „Doživotné miesto v luxusnom domove pre seniorov niekde v Ríme či Benátkach?“

„Zbláznilo si sa dievčisko? Veď ja som v najlepších rokoch! Máš šťastie, že som si dala Cherry a tvoju nevhodnú poznámku nechám nateraz tak.“ Naoko nazlostene krútila dokonale upravenou hlavou a uchlipla si z cherry.

„Iste. Mrzí ma to, ale odkedy som tehotná neviem si pomôcť. Také veci zo mňa lezú v jednom kuse.“ Bránila som sa

„To mi je ľúto. No každopádne, vrátim sa k tomu podstatnému, čo som ti chcela povedať.“

„Som samé ucho.“ Usmiala sa som sa doširoka.

„Tak počúvaj ty ucho. Giacomo bude otvárať v spolupráci s nejakými ďalšími ľuďmi hotel na pobreží Talianska. Pozval nás, aby sme tam strávili trochu času. No nie je to skvelé? Trochu si oddýchneme, načerpáme nové sily, rozhýbeme kosti.“ Povedala a malo som pocit, že v mysli už tancuje salsu na horúcom piesku a je znovu dvadsaťročná. Moja poznámka ju vrátila do prítomnosti. 

„Ako my? Akože aj ja?“

„Akože aj ty. Teraz si súčasť rodiny, drahá. Takže keď ideme na dovolenku, pôjdeme všetci.“

„A čo takto dovolenka vo dvojici? Romantika a tak?“

„Zošalela si, jedinú romantiku vidím v telke. Áno, s Johnom sa ľúbime, no je to už iné. Ale to ti nebudem vysvetľovať, na to prídeš časom aj sama.“

„Ja ti neviem. Odkedy som tehotná mám pocit, že som ťažká ako hroch, mám neustály hlad a vládzem menej ako pacient pripútaný na lôžko, čo mu ostáva pár hodín života. Možno je to tými hormonálnymi liekmi čo mi doktorka predpísala.“

„Očividne potrebuješ zmeniť vzduch, máš negatívne myšlienky. A to v jednom kuse. Materstvo je nádherný čas a treba si ho užiť, kým prídu rodičovské povinnosti.“

„Ty o tom vieš svoje.“ Povedala som skôr, než som stihla tú uštipačnú poznámku prehltnúť.

Stisla pery do úzkej priamky a pozrela sa do ohňa. Keď pohľad opäť upriamila na mňa, zračilo sa jej v ňom sklamanie. 

„Inga... opäť prepáč.“ Fakt som to myslela úprimne a dopĺňam to aj môj ospravedlňujúci pohľad. „To tie hormóny.“

„Nie, Beka. Nemáš sa za čo ospravedlňovať. Povedala si pravdu, ale to neznamená, že rokmi som nenadobudla vedomosti. Preto viem, že rodičovstvo nie je prechádzka ružovou záhradou. Naopak tehotenstvo je obdobie očakávania, je plné predstáv a fantázie, radosti z toho aké to asi bude. Takže je to aj najlepší čas zažiť niečo nové. Možno niekoho spoznať?“

„Kto by už len mňa chcel? A ešte s trčiacim bruchom?“ povedala som pochybovačne. 

„A čo otec dieťaťa?“

„O tom sme sa predsa už bavili.“

„Dobre, dobre, viem, že sme sa už o tom bavili, ale mám takú prosbu. Vyberieme sa spolu na dovolenku, no predtým zavoláš svojej doktorke a keď to odobrí, vycestuješ na Slovensko, povedať otcovi svojho dieťaťa pravdu. Nič viac nežiadam a predsa všetko.“

Zhrozene som sa na ňu zahľadela a z tváre mi zmizla všetka farba.

„Nie! To nemôžeš myslieť vážne.“ Zháčila som sa.

„Ale no ták, dievčatko. Jediná šanca. Buď, alebo. Chcem, len, aby ťa neprenasledovali výčitky svedomia. Ak to bude vedieť a nebude ho chcieť, v poriadku. Ale chceš mu naozaj odoprieť právo vedieť to? Vieš si predstaviť, ako ťa to postupne ničí? Myšlienka, že možno by ho prijal a tešil sa?“

„Čo ak mi ho bude chcieť časom vziať?“ vyhŕkla som svoju najväčšiu obavu.

„Ale drahá, nie ste predsa manželia. Právo je na tvojej strane.“

To ma trochu upokojilo, rovnako ako jej láskyplné pohladenie. Mala o mňa úprimnú obavu. Mohla by som jej túto jedinú prosbu odoprieť? To ťažko. Poutierala som si zatúlané slzy, napriamila sa a usmiala. Inga mi úsmev opätovala.

„Vidím, že si sa už rozhodla.“ Povzbudivo mi stisla ruku.

„Dobre. Ale robím to len kvôli tebe a nie tej dovolenke, aby bolo medzi nami jasno. Aj tak viem, že by si ma s tým otravovala donekonečna.“

„Tak to ma potom veľmi dobre poznáš, mladá dáma.“

„Je to moja práca.“

„Mám ísť s tebou?“

„Kam?“

„No na Slovensko. Ja by som to tomu gaunerovi nevernému raz dva ukázala.“

„No tak pŕŕ. Nikto nikomu nepotrebuje nič ukazovať. Možno so mnou pôjde Lena. Nič nerobí, len pracuje. Možno sa odreaguje.“

„To je skvelý nápad.“

„Zajtra zavolám doktorke.“

„Ty to zvládneš. Si silná žena. A za chvíľu aj matka.“

„Myslíš, že budem dobrou mamou?“

„Och zlatko, budeš tá najlepšia mama na svete. Niet sa čoho báť. A do toho Talianska pôjdeme v januári. Ideálny čas.“

„Ideálny čas? Na čo? Na zápal pľúc?“

„Na leňošenie. Nie je horúco, nedostaneš úpal a nie je tam veľa turistov. Proste, ideálny čas.“

„Keď to vravíš...“ pokrčila som ramenami a vstala. 

„Ďakujem za všetko Inga. Naozaj. A s tým rodičovstvom ma to mrzí. Nechcela som sa ťa dotknúť. Pôjdem si už ľahnúť.“

„Nemusíš mi ďakovať. Vždy budeme s Johnom chcieť pre teba len to najlepšie. A s tou poznámkou sa netráp, nepovedala si nič, čo by som už nevedela. A teraz si choď oddýchnuť. Dobrú noc.“ Usmiala sa, ale bolo vidieť, že už nad čímsi premýšľa a duchom sa mi vzďaľuje.

„Dobrú noc.“ Povedala som a odišla z miestnosti.

***

Na tejto práci som mal fakt rád aj ten tvorivý proces. Keď sa prázdny, ešte ničím nezaplnený priestor zhmotňoval do finálnej podoby. S apartmánmi som sa fakt vyhral. Spolupracoval som so zahraničnými dizajnérmi a dodávateľmi, aby som tieto priestory premenil na niečo luxusné, dych berúce a hlavne jedinečné. Hneď som na tom začal pracovať. A Mateo mi s tým pomáhal. Našiel zopár fakt šikovných ľudí a spolu sme dotvorili detaily. Keď človek vošiel do apartmánu, prekvapil ho veľkorysí priestor. Takmer všetko v miestnosti okrem postele či ovládania telky, fungovalo na dotyk. Jemným tlakom na okraj skriňových dverí sa aktivoval mechanizmus na otvorenie. Za pár sekúnd ste mali pred sebou dokorán otvorenú vstavanú skriňu. V mramorovej kúpeľni, ladenej do čierno-biela, by sa neštítila okúpať ani kráľovná. Podlaha bola lesklo čierna a steny boli biele. Na jednej strane bola na nožičkách postavená vaňa z minerálneho liateho mramoru, z vonkajšej strany čierna a vnútro mala biele. Na umývadlo, ktoré bolo na zákazku vyrobené z Ashforského čierneho mramoru, sme zabudovali tú najmodernejšiu smart technológiu. Neviditeľný gombík stlačením spôsobil, že povrch umývadla sa prehĺbil a senzor pustil vodu. Po odtečení sa povrch opäť zdvihol a vysunul stierač, ktorý zotrel zostatkovú vodu. Povrch ostal čistý a lesklý. A sledovať celý ten proces bolo ako dosiahnuť ten najlepší orgazmus. To som nepovedal ja, ale María, jedna z upratovačiek. V miestnosti bolo ešte biele kožené kreslo, umelý kvet v kúte, ktorý to mal celé oživiť a skrinka, kde už stihli dievčatá naukladať nadýchané uteráky a osušky. 

Na mieste, kam aj králi chodia pešo, to vyzeralo na prvý pohľad ako inde, ale tejto toalete sme predsa len dodali niečo špecifické a štandardný splachovací systém by tam človek hľadal len márne. No keď ste mávli rukou nad nádržkou s vodou, ktorá bola zabudovaná a skrytá v stene, aktivovalo sa spláchnutie. Čo bolo super, pretože už nič nebolo treba stláčať či ťahať. Zbohom staré technológie, vitaj moderný svet. Pevne som veril, že tieto apartmány, ktoré boli nadupané chytrými vychytávkami budú pre budúcich klientov hotela atraktívne. Aj preto sme takto vystavali dva zo štyroch apartmánov. Chcel som vedieť, ako na to zareagujú návštevníci. Bolo to niečo, čo som ešte nikde nikdy neskúsil a dúfal som, že ľudia moju víziu pochopia a užijú si možnosti modernej doby. 

Zahltil som sa prácou a tento projekt som chcel doviesť do dokonalosti. Viedol som videohovory s krstným otcom aj strýkom, posielal im fotografie a videá ako napredujeme. Oni sa tu samozrejme chceli ukázať až na uvítacej párty a zlízať smotanu, no vedel som, že ma podporia a ukážu v tom najlepšom svetle, aj keby hotel zo dňa na deň spadol ako domček z karát. Boli sme rodina a rodina sa podporuje, však práve preto som bol aj tu. 

Pochybovačne si prezerali mnou vytvorené apartmány, ale uznali, že oni sú už predsa len archívny ročník a mladá krv hotelovému biznisu len prospeje. Keď ma prestali komandovať a kontrolovať tí dvaja, vystriedala ich moja mama. Samozrejme, vždy tvrdila, že všetko šliape ako má a ja som si to pre istotu vždy overoval u Silvii. 

Pri ostatných dvoch apartmánoch som si povedal, že budú v takom exoticko-relaxačnom duchu. V oboch sa na terase nachádzala jacuzza, takže všetko sme ladili v tónoch kapučínovej a smotanovej. Od lustrov, cez hebký koberec s vysokým a hustým krémovým vlasom, až po hojdacie kreslo visiace pri okne blízko dvojkrídlových sklených dverí, to tu vyzeralo ako v exotickom rezorte niekde na opustenom ostrove. V kútoch boli v kvetináčoch zasadené mladé banánovníky a od mora povieval vetrík, ktorý nadúval svetlo-karamelové jemné závesy.

Armando Pinnety, bol blázon do technológií. Ďalší mladý muž v mojom veku, mal korene v latinskej Amerike a z polovice talianske, zvláštny pomiešaný prízvuk, ale do našej partie pasoval dokonale. Na hlave krátke uhľové vlasy, hnedú pokožku a oči ako horká čokoláda. Vyzeral tak trochu ako Enrique Iglesias. Hovoril po španielsky, mal jeho telo, ale spievať nevedel. Jeho dedko trval na tom, aby z neho bol mariachi. 

„Ale mariachi čo nevie spievať, nie je pravý mariachi,“ vysvetľoval mi raz večer pri fľaši Corony. Ja som len pritakával, ale vôbec netušil čo je vo veci. 

Zaplatili mu vraj aj učiteľku spevu a keď skoro ohluchla a ušla z ich domu, dedko len neveriacky pokrútil hlavou a povedal, nech ide radšej študovať. A tak šiel. A teraz je tu, pretože Mateo ho kdesi vyhrabal. Dúfal som, že nie doslova, ale uňho si človek nemohol byť ničím istý. Mal podivných známych a divné kontakty, o ktorých vyhlásil, že je pre mňa jednoduchšie ak ich nikdy nespoznám. Neviem, čo to bolo pre budúci hotelový biznis prínosné, alebo nie, no môj strýko a krstný otec tiež nemali len počestné kšefty, ale do toho som sa ja nestaral. 

Keď sme spolu s ním a Mateom dokončili apartmány, pustil sa do vývoja nejakej komunikáciu uľahčujúcej škatuľky. Zrejme na tom pracoval už dlhšie, pretože mi prišiel ukázať niečo ako malý tablet, kde si ľudia namiesto telefonátu na recepciu proste inteligentným perom napíšu číslo izby a zo zoznamu vyberú čo potrebujú. Niečo ako SMS-skovanie v rámci hotela. 

Ten nápad sa mi fakt pozdával. Bol to fakt chytrý chlapík a toho som tu chcel udržať. IT-čkára potrebuje každý hotel. Nie, oprava, jeho som potreboval pre náš hotel. Chcel som totiž, aby aj po mojom odchode niekto spravoval zabudované moderné technológie a jedine on sa do nich vyznal, ak by bolo potrebné niečo opraviť.

***

„Čau, mám tu zopár tvojich vecí, ktoré som našla v byte. Prídeš si dnes pre ne a trochu mi pomôžeš s balením? Alebo by si mi mohla robiť len spoločnosť. Dávno sme spolu neboli.“

„Čau. Ale jasnačka. Vieš, že ti rada pomôžem a ako ide sťahovanie?“

„Dobre. Leo mi pomohol odniesť do nového bytu väčšinu veľkých vecí a zajtra sem príde tá mladá rodinka, podpísať zmluvu.“

„Jasné, že prídem, mám pre teba jeden návrh.“

„To je akože dobré, alebo zlé?“

„No v tvojom prípade neviem, pretože netuším ako si dnes spala.“

„Och dnes výborne, len som musela skoro ráno prísť sem a začať to tu baliť. Nejaké veci tu ostávajú, ale zvyšok si beriem so sebou. Je to menší byt, takže mi tam toho toľko nevojde a v podstate mi to ani netreba.“

„Super. Ak môžem ešte priložiť ruku k dielu, o chvíľu vyrazím.“

„Dobre, budeme ťa čakať. Zatiaľ paa.“

„Cmuk.“

Ukončila som hovor a zišla dole do kuchyne. Usadila som sa pred Julienne na barovú stoličku a ona sa na mňa milo usmiala. Ponúkla ma čajom a čerstvo upečenými keksíkmi. 

„Tak ako zvládaš tehotenstvo?“ opýtala sa ale, po francúzsky. Ja som chvíľu rozmýšľala nad slovíčkami, ale hneď som jej odpovedala.

„Myslím, že nevoľnosti ustúpili. Alebo to je len preto, že som od posledného razu nevypila ani kvapku alkoholu?“ zasmiala som sa, uchlipla si z čaju a zajedla to keksíkom. „Okrem toho, za chvíľu budem ako slonica, pretože tvoje keksíky a brownies milujem a tie sa na mňa lepia ako žuvačka.“ Ukázala som si na boky a bruško a Julienne len neveriacky krútila hlavou.

„Ale netáraj. To v tebe predsa rastie malý človiečik a nie tukové vankúše.“

„Keď to vravíš. A ako sa má manžel a deti?“

„Ach dobre, Ďakujem za opýtanie.“ Nafúkla pýchou hrudník a prehovorila a hrdosťou v hlase. „Diana a Diego práve nastúpili na univerzitu v Paríži.“ 

„To je úžasné.“ Povedala som úprimne. Julienne mala už dospelé dvojičky. A jej manžel tu pracoval ako záhradník. Ibaže tu nezostával celý rok, pretože v zime tu práce veľa nebolo a tak aby mali na školu pre dvojičky, odchádzal na pol roka do tepla, starať sa iným bohatým ľuďom o záhradu.

Potom sme ešte veselo klebetili o všeličom, o živote, o rodine a ani neviem ako, zrazu sa vonku zošerilo. Po príjemnom rozhovore s Julienne som skontrolovala Ingu s Johnom, ktorí sledovali svoj obľúbený seriál a obaja, každý z inej strany hladkali Jimmyho, ktorý bol z toho v psom nebi. 

Ani som ich nevyrušovala, lem som nakukla do miestnosti a opäť z nej vyšla. Prešla som schodiskom na poschodie a zamierila do izby. Už spoza dverí som počula ako mi vyzváňa mobil. Rýchlo som teda vošla dnu a prijala hovor.

„Haló?“ ozvala som sa automaticky.

„Bože Beka, kde si?“ opýtala sa Lena so zmesou hnevu, prekvapenia a úľavy.

„Kde by som mala byť? Predsa doma.“

„A kde si mala byť?“ opýtala sa teraz už naštvane a mne to v sekunde dochádza. Chcela som zájsť do kuchyne pre nejaké dobroty a vziať ich so sebou pracantom. Namiesto toho som si sadla k Julienne a veselo s ňou debatovala. 

„Lena...“ vyhŕkla som, „mňa to fakt mrzí. Zabudla som.“

„Mne je to jasné. Len mi nie je jasné čo sa s tebou deje. Ak si nechcela prísť, kľudne si to mohla povedať.“

„Ale ja som chcela prísť, ibaže som na to jednoducho zabudla.“

„Vieš ty vôbec ako som sa bála? Povedala si, že za chvíľu vyrazíš a prešlo niekoľko hodín. Myslela som si, že sa ti niečo stalo a ešte si nebrala ani telefón.“

„Nechala som ho v izbe a išla som do kuchyne pre nejaké dobroty. A tam som zostala. Odpusť mi to.“

„Odpustím, ak ma dnes večer prichýliš. Mám v byte len samé krabice a som dosť uťahaná, než aby som ich teraz všetky vybaľovala a hľadala niečo čím sa v noci prikryjem.“

„Jasné, že môžeš prísť. Hneď to oznámim a dám nachystať posteľ.“

„Dobre mylady. Za chvíľu vyrazím, ale aj do polhodiny prídem. Neozvem sa o pár hodín.“

„Prepáč, budem ťa čakať.“ Povedala som kajúcne.

„Tak zatiaľ.“ Povedala a ostalo ticho.

„Pa.“ Zložila som a telefón hodila na nočný stolík.

Čo sa to so mnou deje? Akoby mi niekto gumoval v mysli. Opustila som svoju izbu a zišla na prízemie.

„Budeme mať nečakaného hosťa.“ Povedala som Inge a Johnovi, keď som za nimi prišla. Stále ešte sledovali program v televízii. 

„Koho?“ opýtala sa Inga bez toho, aby odtrhla pohľad od obrazovky.

„Príde Lena, dnes sa sťahovala a ja som na ňu zabudla. Takže jej okrem Lea nemal kto pomôcť, preto teraz nemá vyložené veci a chce sa vyspať. Bude to problém?“

„Ale zlatko, vieš predsa, že tento dom je obrovský a môžeš si sem priviesť svoju návštevu hocikedy. Ak to samozrejme nebude nejaký Jack Rozparovač.“

„Tak ďakujem.“

„Povedz Julienne, nech niekoho pošle, aby jej pripravili izbu, alebo bude spať v tvojej?“

„Asi áno. Len jej treba nachystať posteľ.“

„Dobre, tak nech sa o to postará. A keď príde a zloží si veci, sa k nám môžete pripojiť na šálku kakaa, čo povieš? My stihneme dopozerať seriál.“

„To by bolo skvelé. Ešte raz ďakujem, idem pohľadať Julienne.“ Vyšla som z miestnosti a zamierila do kuchyne, kde som vedela, že bude Julienne.

Ďakujem za každú odozvu 😊

6. kapitola 

Anglický vidiek ľudia, je niečo celkom inakšie ako betónový svet priamo v centre, či tesne v okolí Londýna. Všade vládne zeleň a stromy a všetko je tu mnohonásobne krajšie. Aj preto veľa Angličanov opúšťa na víkend štyri steny a hľadá útočisko v prírode. Ja som mala to šťastie, že som na jednom takom úžasnom mieste mohla pracovať a užívať si ho 5 dní v týždni a len na víkendy som cestovala späť. Totiž moji zamestnávatelia, Inga a John Steeloví, obývali jedno zo starých honosných sídiel, práve na takomto mieste. Kedysi tam bývali bohatí lordi, ale Inga s Johnom nemali ani slávnych predkov, ani nijaké tituly pred menom či za menom. Mali len dosť peňazí, ktoré si zarobili tvrdou prácou a rozumom a mohli si také niečo dovoliť. Vzorne sa o to starali, aj keď im už nezostávalo veľa času. Boli to dvaja staručkí ľudia, ktorí ani nemali deti, zato mali mňa. Áno, je to tak. Vlastná rodina ma odmietla a vyhnala z domu, lebo som túžila po slobode a ja som teraz cudzích ľudí nazývala svojou rodinou. 

Nasadla som do svojho Fofa (Ford Focus) a uháňala v ústrety anglickému vidieku. O 45 minút neskôr, som si diaľkovým ovládačom otvorila obrovskú kovovú bránu. Rovnaký kovový plot z akého bola aj brána, sa hadil okolo celého pozemku. Po štrkovej ceste, vedúcej k nádvoriu pomedzi hustý (ako inak) anglický trávnik a zopár stromov, ktoré ju lemovali, som prešla so stiahnutým žalúdkom. Ako tí dvaja ľudia, na ktorých mi v živote veľmi záležalo, prijmú túto novinku? 

Ešte som nestihla ani vypnúť motor, k autu už pohotovo pribehol Tomas. Tomas, bol jedným zo zamestnancov a staral sa hlavne o prichádzajúcich návštevníkov. Aj keď som mu už veľakrát povedala, že mňa takto obskakovať nemusí, nedal sa odradiť. Bol to mladý chalan, ktorý veľmi túžil študovať. Možno preto sme si tak dobre rozumeli. Ale keďže nebol žiaden sociálny prípad, na štúdium si musel zarobiť. Inga s Johnom samozrejme podporovali jeho rozhodnutie a dopomáhali mu k tomu slušným platom. 

Aj teraz mi otvoril dvere, žiarivo sa usmial a uklonil sa, ako by som bola členkou kráľovskej rodiny. Úsmev som mu opätovala.

„Ahoj Tomas.“ Pridržala som sa otvorených dverí a vytiahla sa von.

„Vitaj Beka. Dnes sme ťa neočakávali.“

„Ja viem, ale musím sa s Ingou a Johnom pozhovárať.“

„Znie to tajomne. Snáď len nechceš skončiť? Kto mi bude pomáhať s francúzštinou?“

„Nechcem skončiť, ale vieš, že Julienne je na francúzštinu expert. Kedykoľvek môžeš požiadať ju. Myslíš, že s kým si ju stále oprašujem? Snáď si si nemyslel, že som taká skvelá poliglotka, alebo áno?“

„A veru myslel.“ Usmial sa.

„To mi lichotí.“ Tiež som mu venovala úsmev a postrapatila mu vlasy.

„Toto mi nerob. Musím predsa vyzerať profesionálne a reprezentatívne.“ Zlostil sa, ale len naoko a začal si naprávať vlasy.

„Tak prepáč.“ Uškrnula som sa a vybrala sa k domu po širokom kamennom schodisku. Kľúče som hodila cez plece a Tomas ich v letku chytil. Vedela som to, lebo tento trik sme už mali nacvičený. Trochu ma rozhovor s ním rozptýlil a ja som sa uvoľnila.

Pri veľkých dvojkrídlových dverách už postávala Julienne. Vonku bolo príjemne teplo, ak sa to vôbec dá nazvať teplom, ale nepršalo a pomedzi oblaky sa predierali slnečné lúče. Pozdravili sme sa ako vždy, pekne po francúzsky. Bol to náš zvyk, pozdraviť sa, niečo prehodiť, všetko vo francúzštine, aby som na ten jazyk nezanevrela. Otvorili sa dvere a von vyšli Inga a za ňou v tesnom závese aj John. Inga mala na sebe bledoružový kostým, vhodný na popoludňajší čaj, ako zvykla vravievať, ale hodil sa na každú príležitosť. Na hlave mala neveľký klobúk, posadený mierne doboka. John mal bledomodrú košeľu, elegantné oblekové nohavice a mokasíny a na košeli károvanú vestu s ružovými štvorčekmi. Je jedno čo mal na sebe, musel ladiť s Ingou. Toto bol zase ich spoločný zvyk. 

„Rebeka, zlatko, čo tu robíš tak skoro? Veď máš mať ešte dovolenku.“ Prehovorila Inga a vrhla sa ma objímať. Pobozkala ma na obe líca a to isté urobil aj John.

„Vitaj drahá, čo ťa k nám tak skoro privádza? Nie, žeby sme sa netešili, ale ako hovorí Inga, mala si mať ešte voľno.“ Jedno čo Johnovi ostalo, bol jeho austrálsky prízvuk. Spôsoby už prebral od Angličanov, rovnako ako Inga, ale Inga používala aj britský prízvuk.

„Potrebujem vám povedať niečo dôležité.“

„Ale iste moja milá. Poď, dáme si čaj v záhrade. Cítim, že dnes bude pekne.“ Povedala Inga a ukázala smerom k záhradnému altánku.

„Tuším si to cítila aj minule a parádne sme zmokli.“ Neodpustil si John svoju poznámku.

„To len preto, lebo si sa na ten čaj obliekal dlhšie než ja.“

John len mávol rukou, zišiel po schodoch a cez trávnik si to mašíroval k tomu altánku. 

„Julienne, prosím ťa, choď povedať do kuchyne, že prišla Rebeka, že si dáme čaj a aj niečo pod zub.“

„Iste, madam.“ Odpovedala s úctivým ale miernym úklonom, zvrtla sa na päte a odpochodovala dnu.

„Rebeka, si nejaká bledá a pochudnutá, to viem celkom presne, pretože takto vyzerám ja, ale mám svoje roky, lenže ty si ešte mladá žena.“ Ustarostene sa na mňa zadívala a povzbudivo mi stláčala dlaň v tej svojej.

„Inga, ja... mám sa dobre, ibaže sa všetko skomplikovalo.“

„Čo sa skomplikovalo?“ V tvári mala mierne šokovaný výraz. 

„Môj život.“ Povedala som smutne.

„Ale drahá, určite to spolu vyriešime, nech už ide o čokoľvek, dobre? Dáme si šálku čaju a ty nám povieš čo ťa trápi.“ Potiahla ma za ruku, ktorú mi držala a spolu sme prešli cez trávnik k Johnovi, ktorý už netrpezlivo sedel v hojdacom kresle, bafkal fajku a čakal, kedy sa k nemu ráčime pripojiť.

„No o čo ide?“ spýtala sa Inga, hneď ako odišla Julienne, ktorá nám naservírovala čaj, aj obložené chlebíčky.

Rozpačito som prebehovala pohľadom medzi Ingou a Johnom, kým Inga nakoniec nevyriekla: „John, drahý, nemohol by si skontrolovať tie pelargónie?“
„Pelargónie? A načo platím záhradníka?“ nechápavo hľadel do očí svojej ženy a dúfal, že jej nepreskočilo.

„No tak John.“ Vrhla naňho veľavravný pohľad a ja som k nemu pridala svoj ospravedlňujúci. Zrejme to pochopil a vstal. Prešiel pár metrov a zavolal na svojho verného priateľa, jazvečíka Jimmyho. 

„No, už môžeš.“ Povzbudzovala ma Inga.

„Inga, som tehotná.“ Vyhŕkla som jedným dychom a ďalší sa snažila vtiahnuť do seba.

„Pre všetko na nebesiach a to je vari niečo zlé? Veď to je úžasné, aj keď si nespomínam, žeby si nám nejakého muža, ktorý je v tvojom živote spomínala. Veď máš právo na súkromie.“ Trošku posmutnela, ale radosť z toho, že som tehotná, ju nabila novou iskrou.

„Nespomínala som žiadneho muža, pretože žiaden ani nebol. Spoznala som ho na dovolenke na Slovensku.“

„Ale veď to bolo len pred dvoma týždňami.“

„Ja viem, ale bolo mi hrozne, tak som šla k lekárovi a tam mi povedali, že som tehotná. Tak veľmi sa hanbím a mrzí ma to, že som si skomplikovala život.“

„To si si veru skomplikovala. A čo ten muž?  Nepáči sa ti, alebo to už vie a odmietol ťa?“

„Nie, nič také. On o tom netuší a popravde sa mu to ani nechystám povedať.“

„Ale Beky, je to tvoja povinnosť. Má právo vedieť, že sa stane otcom, nemyslíš?“

„Myslím si len toľko, že je to hajzel, ktorý ma oklamal a vodil za nos.“

„Rebeka! Ako sa to vyjadruješ? Čo si sa tu nič nenaučila?“

„Prepáč Inga. Ja len, že on bol úžasný a potom som zistila, že je ženatý.“

„Ženatý? Ach preboha. Tak toto už problém veru je. Ale neboj sa. Odhliadnuc od problémov, ktoré ťa tak trochu postihli, si mi veru lepšiu správu ani nemohla povedať. Musím pohľadať Johna. Poslala som ho preč, lebo som si myslela, že to, čo povieš bude strašné, ale toto je úžasné. Malé dieťa v tomto dome bude požehnaním.“

„Som rada, že sa tešíš. Bála som sa ti to povedať.“

„Nesmieš sa báť, nikdy! Vždy mi povedz všetko čo chceš aby som vedela. Nikdy ťa nebudem odsudzovať.“

S láskavosťou v očiach sa na mňa pozrela. No kto by tú ženu nemiloval? Mala vlastnosti hodné najlepšej mamy na svete, ale sama ňou nebola, pretože nemohla. Mňa však mala rada, ako svoju vlastnú. Vrhla sa na mňa a tuho ma objímala, až jej spadol klobúk z hlavy. To už sa k nám vrátil John a nechápavo si nás prezeral.

„O čo som prišiel?“

„Och drahý, naša Rebeka je tehotná. No predstav si.“ Hneď mu oznámila radostnú novinu.

„Tak to gratulujem a kde je ten nešťastník?“ spýtal sa podpichovačne a objal ma.

„Nešťastník? Záletník! Ale veru môže ľutovať, že pri sebe nebude mať také skvelé dievča.“ Potvrdzovala Inga.

„Takže si na to sama? Dobre tomu rozumiem?“

„Je to tak, John. Ale zvládnem to.“

„My to zvládneme. Predsa by si na to nechcela byť sama. Veď máš nás. Sme tvoja rodina.“

Po týchto slovách od Ingy, mi vyhŕkli slzy ako hrachy. Inga ma hladila po vlasoch a starostlivo objímala.

„Chcem len, aby ste vedeli, že si vašu podporu cením nadovšetko a chcem samozrejme ďalej pracovať, ak ma teda nechcete prepustiť.“

„Prepánajána, dievčisko jedno!" Zapišťala Inga. ,,Chceš mi privodiť infarkt? Najlepšie by bolo keby si sa tu prešťahovala.“

„No ja neviem. Budem musieť stále odbiehať k lekárovi.“

„Nejako to zariadime, dobre? Nechcem aby si toľko cestovala. Ešte by sa ti mohlo cestou niečo stať.“

„V poriadku. Poradím sa doma s Lenou a potom prídem. Aj tak mi už neostáva veľa dní voľna.“

„My to tu dvaja spolu zvládneme. Veď tu nie sme sami.“

„Nie ste.“ Oboch som ich obajala, zjedla chlebík na posilneneie a vyrazila na cestu.

***

S nabaleným kufrom, notebookom cez plece a s príručnou taškou v ruke, v ktorej som mal dokumenty, som vyrazil na letisko. Silviu som poučil, nech dáva na všetko pozor a pomáha matke. Tvárila sa, že nie je ničia pestúnka, ale nepovedala ani pol slova. Viem, že som prakticky nechal hotel na ňu, lebo rátal som s tým, že mama sa nebude chcieť do ničoho miešať, len bude sedieť v kresle a bude dávať pozor, aby jej hotel nespadol na hlavu. 

Ešte som len nasadol do lietadla, už som chcem byť späť doma a pokúsiť sa nájsť, zrejme lásku svojho života.

Namiesto študovania podkladov, ktoré som mal viac menej v malíčku, ale chcel som si ich ešte prezerať, som sa mučil spomienkami na ženu, čo opantala všetky moje zmysli. Vyrušila ma letuška, sympatická blondína, ktorá mala nohy siahajúce do neba a bujné prsia. Som muž, takže to na mňa zapôsobilo, no podala mi len pohár s nejakým nápojom, na ktorý som pritakal bez toho, aby som si pustil do uší jeho názov. Narýchlo mi ho strčila do ruky a už sa rozpačito posúvala k ďalším cestujúcim. Sedel som pri uličke, takže som si ju ešte mohol obzrieť. Zrejme vycítila môj pohľad, obrátila sa a s planúcimi očami mi hľadela do očí. Potom sa pousmiala.  Mal som vyhraté a mohol som ju mať, ibaže som nechcel a nechápal som načo som vôbec vysielal nejaké náznaky. Asi mi fakt preskakovalo. Kopol som do seba drink, zvraštil som tvár odporom a opakovane si prečítal čas, kedy ma vyzdvihne nejaký chalan menom Mateo, ktorý mal s hotelom veľa spoločného. Bol to totiž spolumajiteľov syn. Takže muž približne v mojom veku. Bral som to ako bonus, lebo som sa stále potĺkal len medzi staršími mužmi. Mladší pre mňa zvyčajne pracovali. 

Už som aj zabudol, aké je prímorské počasie deprimujúce. Slnko praží ako najaté a vzduch je horúci a vhodný akurát na udusenie a nie dýchanie. Nejaký čas mi potrvá, kým si na to zvyknem. Biela košeľa sa mi po výstupe z lietadla, hneď nalepila na telo. Našťastie som na svojho spoločníka a šoféra v jednej osobe, nemusel čakať dlho. Nablískaný Range Rover už na mňa čakal. Vystúpil z neho napohľad symaptický mladík. Vyzeral o dosť mladšie odo mňa, ale bolo mi to fuk. Mal krátke strapaté blond vlasy a svetlé, ale bystré modré oči, ktoré odhlalil, keď si zložil slnečné okuliare. Mal na sebe ľanové nohavice a tričko a ja som usúdil, že jeho štýl nie je na zahodenie a možno sa mi niečo také v tomto sparne celkom hodí. Plánoval som nosiť len košele, ale asi to prehodnotím. 

„Čau, ja som Mateo.“ Pozdravil ma mladík v plynulej taliančine, usmial sa a podával mi ruku na pozdrav. 

„Ja Peter. Teší ma Mateo.“ Mal pevný stisk a istý pohľad.

„Poď, zaveziem ťa do hotela.“ Zvolal nadšene, hneď mi vzal kufor a strčil ho do batožinového priestoru. Ja som si sadol na sedadlo spolujazdca a tašku si zložil na kolená. Mateo rýchlo naskočil vedľa mňa a vyštartoval, ako by nás naháňali nejakí mafiáni.

Bola to príjemná cesta, v ústrety zapadajúcemu slnku pozdĺž pobrežím. Spev cikád prerušovala hudba z rádia a v aute bolo vďaka klíme konečne znesiteľne. Cesta netrvala dlhšie než 25 minút. Za ten čas Mateo dvakrát telefonoval. Raz niekomu oznamoval, že už ma vyzdvihol a vezie ma k hotelu, druhýkrát sa ospravedlňoval, že mu to tak trvá, ale všade sú nehorázne zápchy s dovolenkármi, ktorí nevedia správne odbočiť a neustále sa vypytujú na cestu. 

Nakoniec sme dorazili na správne miesto. Hotel bol umiestnený v súkromnom areály, obtiahnutý vysokým kovovým plotom, ktorý zdobili elegantné tvary. Vstup bol dláždený šedými štvorcovými dlaždicami, ktoré boli nie len na parkovisku, ale viedli až pred hlavný vstup aj okolo celého hotela. Paradiso. Názov hotela bol strategicky umiestnený nad vstupnou strieškou. Okolo neho boli na jednej strane sporo odetý muž, na strane druhej, žena. Obe postavy mali napriahnutú pravicu akoby chceli chytiť jablko, ktoré bolo umiestnené presne v strede. Hriech a pôžitok v raji, vyjadrený nie len názvom, ale aj obrazom dvoch ľudí. Myslím, že ten kto to vymyslel, by si zaslúžil príplatok. Po stranách vstupných dvojkrídlových dverí postávali vysoké palmy. Desať poschodová obdĺžniková budova, bola svetlej, krémovo-karamelovej farby, okolo okien boli namaľované o niečo tmavšie rámy na zvýraznenie. Po oboch stranách tých sôch mladých ľudí alebo aj Adama a Evy, boli širokánske terasy. Aj na nich boli rozmiestnené palmy, striedané citrusmi. 

Všimol som si, že areál hotela je obrovský a takmer nekončiaci. Mateo zatiahol na súkromné parkovisko a vypol motor. Hneď vyskočil a znova sa zberal vytiahnuť mi kufor. Kým sa on babral v kufri, obzrel som si aj zadnú stranu hotela. Z tejto strany boli vytŕčajúce balkóny, umiestnené kaskádovo a nepravidelne a bazénový svet. Tieto malé terasy teraz zalievalo zapadajúce slnko.

Čo sa týka bazénov, dva boli spojené v tvare ležiacej osmičky ako symbol nekonečna. Symbol nekonečného oddychu a relaxu. Ďalej tu boli ďalšie tri. Plavecký, potom menší s vírivými bublinkami po stranách a najmenší pre deti s detskou šmýkačkou. Okolo bazénov bola do biela zafarbená kameninová dlažba, tiahnuca sa do šírky, aby sa na ňu mohli umiestniť ležadlá. Aj tu boli kde tu palmy a citrusy, ktoré úžasne prevoňali vzduch. 

Na pozemku ešte stále prebiehali rekonštrukčné práce. Zrovnávali terén, pokladali anglický trávnik a vysádzali stromy a rastliny. Podľa všetkého, mal byť hotel už z vnútra dokončený, no musel som sa o tom presvedčiť na vlastné oči. Za dva mesiace sme mali otvárať. Dalo sa za plán, že tu na Vianoce bude veľká párty pre priateľov a rodinu a potom sa dvere hotela otvoria návštevníkom. 

Už som nechcel strácať čas, chcel som si privoňať k novote vo vnútri hotela, ale hlavne sa prezliecť a trochu si oddýchnuť. 

Keď sa ku mne pripojil Mateo a podával mi kufor, prišiel nás privítať Mateov otec, Giacomo Saverty. Bol to dobre vyzerajúci muž a mal okolo päťdesiatky. Mal tiež svetlé vlasy, popretkávané sivými. Na rozdiel od svojho syna, mal tmavé, iskrivé čokoládové oči a trochu prešibaný úsmev. Tiež bol odetý do pohodlného ľanového oblečenia a hlavu mu zdobil bielo-hnedý slamený klobúk. Potriasli sme si pravicami a hneď sa ma začal vypytovať na cestu. Zmienil sa o večeri, ktorú zariadil špeciálne kvôli môjmu príchodu a rezervoval nám stôl v jeho obľúbenej ristorante na ôsmu večer. Mali by sme tam prebrať detaily môjho pobytu. Keď Giacomo oslovil svojho syna, mal ostrý a tvrdý pohľad. Mateo len zvesil plecia a pokorne načúval a vykonával príkazy dané otcom bez najmenšieho odporu. Niečo na ich vzájomnej reči tela a komunikácii ako takej bolo divné a možno na to prídem časom. Dostal som do ruky kľúče od svojej izby. Mal to byť strešný apartmán, na ktorý som sa nesmierne tešil. Vykročil som aj so svojím kufrom smerom do hotela, keď ma oslovil Mateo, či mi ho nemôže vziať a rovno mi aj ukáže kde to je. Nenamietal som a povedal mu, že neskôr večer si spolu dáme panáka na uvítanie a vzájomnú spoluprácu. Tak nejak som tušil, že ho budem mať neustále za pätami. 

***

S pocitom uvoľnenia a radosti som sa vracala späť do Londýna. Keď som stála na červenej a pozerala na svoj telefón, napadlo mi, na malú chvíľku, že by som sa Petrovi predsa len ozvala a oznámila mu tú radostnú správu, aj to že ho nepotrebujem a zvládnem to sama. 

V ďalšej chvíli ma však prepadol strach, že mi moje dieťe bude chcieť vziať. Nekontrolovateľne som sa rozplakala, lebo ma prevalcovali hormónmi premožené emócie. 

Nad Londýnom zase viseli ťažké sivé mračná. Do domu som vošla premočená do nitky. Rýchlo som sa snažila zbaviť mokrých vecí, ale aj mlák po nastekanej vode. Potom som zamierila do kuchyne v snahe vykúzliť nejaké jedlo, ktoré by bolo požívateľné a nevyzeralo by ako zvratky. O pár hodín neskôr s úsmevom na perách, som zhodnotila, že ten čas stál zato. Zeleninová polievka chutila dobre a pečené kura nezhorelo ani nevyschlo. Vytiahla som brusinkový džús naliala si do pohára a čakala, kedy príde Lena. Pred 20 minútami mi odpísala na správu, že je na ceste domov. Toľko by jej to netrvalo ani pešou chôdzou. Všetko som povypínala, hodila cez seba plášť a vyšla ju von hľadať. Ani nie za dve minúty na mňa potvora vyskočila z tieňa pouličnej lampy. 

,,Bú!" Húkla na mňa a ja som si od strachu skoro cvrkla.

,,Zbláznila si sa? Skoro som poridila mačence!"

,,Ha ha, že mačence." Škrekľavo sa zasmiala a štikútla.

Bola pod parou, takže večer v bare musela niekoho spoznať kto sa jej zapácil, ale nebol dostupný. Nechcela som do nej rýpať, tak som ju len potiahla za bundu a vliekla domov. 

,,Poď, dáme si večeru." Navrhla som jej a ona ma poslušne nasledovala až k stolu. 

,,Hej, zabudla si na príbor!" zvolala za mnou do kuchyne, keď som ešte po čosi zabehla.

,,Nezabudla." Pre istotu som sa šla pozrieť. ,,Prisahala by som, že som ho tu položila." Zamyslela som sa, ale asi som šla robiť niečo iné a proste som zabudla. Nechala som to plávať.

,,Nechaj tak, veď ja si vezmem."

,,Veď hej, ja len... to budú tie hormóny."

,,Presne. Hm... je to fakt dobré." Skonštatovala Lena moje kuchárske dielo. 

,,Vďaka." Usmiala som sa a pustila sa do jedla tiež. 

,,Po večeri si dáme maratón GOT a potom zaľahneme?" 

,,Jasné." 

Nakoniec som si ten maratón dala sama. Lena totiž zaspala s hlavou v tanieri. 

5. Kapitola

Rozhovor s Petrom ma totálne prebral. Prázdny žalúdok dal o sebe vedieť hlasným kvílením, takže som o predpoludnie mala postarané. Vyzliekla som zo seba prepotené pyžamo a vliezla pod studenú sprchu. Najradšej by som zobudila Lenu a všetko jej povedala, ale vedela som, že pracovala do rána a ešte sa potom o mňa postarala, takže si zaslúži oddych. 

Keď som do seba dostala aspoň zeleninový vývar, inak Lenina špecialita, bolo už popoludnie. Schúlila som sa pod dekou na gauči a ticho sledovala romantický film, pri ktorom sa mi chcelo neustále revať ako malému decku. Aj počasie vonku bolo na zaplakanie a odrážalo moju momentálnu náladu. Načo mi vlastne Peter volal? Čo by odo mňa mohol ešte chcieť? Veď ma ponížil a urobil si zo mňa dievča na jednu noc. Lenže netušil, že mne jedna noc nestačí. 

Vytiahla som si deku až k brade a ticho smoklila do papierovej servítky. 

Keď sa Lena konečne vymotala z izby, bola ako strašidlo. Krátke vlasy jej trčali do strán a veľké tričko zelenej vojenskej farby, na nej len tak viselo, akoby cez noc schudla naraz aspoň päťdesiat kíl. 

„Bré ránko, alebo čo je teraz.“ Ozvala sa ospalo. „Čo sa ti včera prihodilo?“ zaujímala sa a sadla si na bočnú opierku gauča. Potom sa zadívala na telku a znechutene mľaskla jazykom. 

„Zlá noc, zlé ráno.“ Odpovedala som.

„To vidím, ináč by si asi nerevala.“

„Hej, nie len, že mi bolo zle, ešte mi aj ráno volal Peter.“

„Fakt?“ to ju prebralo, sadla si ku mne na gauč a nohy zložila pod seba. „Už si ho vypočula?“

„Nie. Len som mu povedala, nech na to skrátka zabudneme a viac mi nevolá.“

„Tak dobre.“

„Neviem či je to dobre. Už teraz mi chýba.“

„Bože Beka! Toto bude na dlho. Zmeň si číslo a hotovo. Budeš mať pokoj, keby náhodou zavolal. Okrem toho, musíš sa vrátiť do práce, nie? Rozptýlenie ti pomôže.“

„Asi hej.“

Vstala, prešla do kuchyne a z mrazničky vytiahla zmrzku. Priniesla dve lyžice a jednu mi podala.

„Zmrzka na raňajky?“

„Zmrzka je dobrá ako ktorýkoľvek chod. Mlieko, vajcia, orechy, niečo sladké, skrátka samé dobré veci.“

„Jasné.“

Dala som si dve lyžice a zas ma naplo na vracanie.

„Toto nie je normálne.“ Vybehla som z obývačky a vbehla do záchoda. Vyvrátila som aj ten vývar, ktorý som do seba horko ťažko dostala na obed a vyhŕkli mi slzy. Nechápala som, čo sa so mnou deje, ale takto sa to so mnou ťahalo ešte niekoľko dní. Aj Lena si všimla, že so mnou nie je čosi v poriadku. Bola som slabá a bledá a namiesto toho, aby sme si užili týždeň nákupmi a výletmi po okolí, strávila som ho v posteli. V piatok som šla pre istotu k lekárovi, Lena ma tam hodila a trpezlivo na mňa čakala. Bála sa, že som chytila nejakú ohavnú chorobu (áno, spomenula asi tristo-krát Petrove meno, ale nikdy nepovedala priamo, že som čosi mohla chytiť od neho a teraz je so mnou zle) a dávala dosť jasne najavo, že na ňu teraz isto zomriem a možno aj ona. Nechávala Leona pracovať dlhšie, aby sa o mňa mohla postarať. Našťastie mu to nevadilo a želal mi skoré uzdravenie. 

Žalúdok som mala ako na vode a jediné čo som v sebe ako tak dokázala udržať, bola veľká dávka kapučína, s veľkou dávkou mlieka. 

Pri pohľade do zrkadla som samú seba nespoznávala. Prepadnuté a unavené oči, pod nimi tmavé kruhy, ktoré som musela zakrývať korektorom a kilá čo som zhodila, som maskovala voľnými vecami. Strácala som sa a nechápala som prečo. 

Doktorka ma vyšetrila, vzala mi krv a poslala domov odpočívať, kým nebudú výsledky. S povzdychom, že som zas nepochodila a bola to strata času, ma Lena zaviezla domov a ona šla do práce.
 „Len bež.“ Vravela som jej, keď ma s nevôľou vyhodila pred domom. „Zvládnem to.“ Ubezpečovala som ju.

„No ja neviem. Čo keď odpadneš a nebudeš môcť zavolať pomoc?“

„Tak budeš mať celý dom nakoniec iba pre seba.“

„Vtipkuješ, ale vieš dobre, že by som to bez teba nedala.“

„Neboj sa. Je mi fajn. Ľahnem si a budem oddychovať, ako mi nakázala doktorka. A aby si mala dušu na pokoji, každé tri hodiny ti zavolám.“

„Každé dve.“

„Fajn. Každé dve. Zatiaľ pa.“ Zabuchla som dvere na aute a odkráčala domov. 

Dotrmácala som sa do postele a zaspala. 

„Haló?“ ozvala som sa ospalo, keď ma zo spánku vytrhol zvoniaci telefón. 

„Nezavolala si ty ťava!“ zahulákala na mňa Lena. 

„Prepáč, zaspala som.“

„Aspoň, že máš výhovorku. Všetko v poriadku?“

„Asi hej, ešte žijem.“

„Dobre, tak zatiaľ.“

„Jasné.“ Zložila som a zaostrila na displej. Svietil tam neprijatý hovor z nemocnice, v ktorej som dnes bola. Zavolala som späť. Po dlhom zvonení to nakoniec niekto zodvihol. 

„Haló, tu Rebeka Dvorská.“

„Rada vás počujem, pani Dvorská.“ Ozvala sa nejaká žena.

„Volali ste mi, je všetko v poriadku?“

„Iste. Máme už vaše výsledky z krvi a bolo by dobré, keby ste prišli, najlepšie ešte dnes, ak to nie je problém.“ 

„Je to niečo vážne?“ spýtala som sa slabým hlasom a prehltla slinu.

„Nerada preberám veci týkajúce zdravotného stavu pacientov cez telefón a úprimne, ide víkend a ja sa s vami musím porozprávať.“

„Aha, chápem. Tak ja sa oblečiem a prídem.“

„Budem vás čakať. Tretie poschodie, dvere číslo 508. Zatiaľ dovidenia.“

„Dovidenia.“ Zložila som a hútala, či ide o niečo fakt vážne a doktorkin profesionálny hlas ma mal akože upokojiť, alebo je to banalita, každodenná rutina a aj zaseknuté vetry by riešili z očí do očí. Neviem, ale zas mi bolo na odpadnutie. Moje stresové vypätie dosiahlo maximum, lebo som si začala obhrýzať nechty a to pokladám za fakt nechutné. 

Sedela som v čakárni, nevediac čo očakávať a čakala, kým ma nezavolajú dnu. Obzerala som si rôzne obrazy visiace na stenách. Boli na nich zobrazení ľudia rôzneho veku, šťastní a usmievajúci, ale aj smutní a plačúci. Deti, v mamičkinom objatí, ešte zabalené v perinke, netušiace, že svet nie je iba šťastné miesto plné radosti. 

„Pani Dvorská?“ zavolala na mňa sestrička a ja som odtrhla pohľad od obrazu a zdvihla sa zo stoličky. Pokynula, nech vleziem do ambulancie a zavrela za mnou dvere. „Pani doktorka vás očakáva.“

„Ďakujem.“ Prešla som cez ďalšie dvere a stretla sa s doktorkiným prívetivým úsmevom, ktorým asi hasí každý problém. 

„Vitajte a posaďte sa.“ Povedala a rukou ukázala na stoličku. Dopadla som na tvrdý plast so stiahnutým zadkom od nervozity a zadívala sa do prenikavým, ale bystrých modrých očí mladej doktorky.

„Tak o čo ide?“ spustila som nedočkavo.

„Mám tu výsledky vašich krvných testov a našťastie nemáte žiadne závažné ochorenie. Ste zdravá. Síce mierne anemická, alebo aj chudokrvná, ale to nie je nič čo by sme za krátky čas nevyriešili. Dovolila som si trochu obšírnejšie testy a potvrdila sa aj moja prvotná domnienka.“

„Takže som zdravá? Ale veď sa v zrkadle už skoro nevidím.“

„To, že sa momentálne cítite zle, je celkom normálny stav. Stáva sa to bežne. Každá žena prežíva začiatky a vlastne aj celé tehotenstvo rôzne. Vy máte tú smolu, že je vám momentálne zle, ale verím tomu, že je to len dočasný stav.“

„Po...počkajte. Čo ste povedali? Tehotná? Akože tehotná? Ja predsa nemôžem byť tehotná!“ zvolala som.

„Ale ste pani Dvorská. Výsledky krvi to jasne dokazujú. Mám to tu čierne na bielom.“ Posunula ku mne papier s výsledkami, na ktorom boli samé skratky a čísla, ktorým som vôbec nerozumela. A v hlave mi dokola rezonovalo slovo TEHOTENSTVO.

„Zvládnete to.“ Povzbudzovala ma. 

„Tak toho sa obávam asi najviac.“

„A čo váš partner?“ 

„To je ďalší problém. Som na to asi sama.“

„Chápem. Pozrite, každopádne ste ešte len na začiatku dlhej cesty. Predpíšem vám nejaké vitamíny pre tehotné. Snažte sa teraz viac odpočívať a jesť to čo zvládnete. Samozrejme, žiaden alkohol ani cigarety.“ 

„To nehrozí. Odteraz.“

„Ste silná mladá žena, takže verím, že to zvládnete.“

„Veríte mi viac, ako si verím sama. To je úžasné, fakt úžasné.“ Dodala som ironicky. 

„Príďte o dva týždne v pondelok. Skúsime sa pozrieť, či už bude niečo vidieť. Zatiaľ sa držte.“ Postavila sa a dala tak najavo, že sme pre dnešok skončili. Ja som na ňu civela a nedokázala sa pohnúť. Po chvíli sa mi mozgová činnosť obnovila a ja som sa zdvihla. 

„Tak vám ďakujem. Uvidíme sa o dva týždne.“

Otočila som sa a vydala sa na odchod. Sestrička mi podala recept a povedala, že lekáreň je na prízemí. Milo sa usmiala a zavrela za mnou dvere. Až teraz som si všimla, že na dverách ambulancie a čakárne, je napísané gynekológia. A možno dobre, že som si to nevšimla, lebo by som v panike utiekla skôr, než by som sa dozvedela nejaké informácie. Ťarbavým krokom som prešla po schodoch až dole, vybrala si vitamíny, na jedno ucho počúvala lekárničku, ako mi vysvetľuje dávkovanie a zamierila otupená domov. 

Chladný vzduch na mňa po dlhom čase pôsobil príjemne. Potrebovala som to povedať Lene. Ohúriť ju niečím šialeným, mi v poslednom čase išlo. Ale nie len jej som to musela povedať, ale aj Inge a Johnovi. Hrozila som sa toho, ako to príjmu, ale aj toho, že na Petra už nikdy v živote nezabudnem, pretože jeho dieťa som teraz nosila pod srdcom. 

„Ako som mohla byť taká sprostá? Ako? Budem slobodná matka? To je ale život.“ Dostala som chuť na panáka, ktorý by otupil môj žiaľ a beznádej. Ale potom som si spomenula na to ešte neviditeľné malé stvorenie, ktorému by som mohla ublížiť a ochranársky si pohladkala brucho. 

„Neboj sa.“ Zašepkala som, dívajúc sa dole na ploché brucho. „Postarám sa o teba a všetko bude v poriadku. My to zvládneme.“ 

Keď som prišla domov, Lena už sedela na gauči a čakala na mňa.

„Lena, musím ti niečo povedať.“

„Prosím, povedz, že nezomieraš.“

„Nezomieram.“

„Super. Tak o čo ide?“ melancholická nálada ju opustila a nahradila ju zvedavosť.

„Toto bude mega.“

„Akože z toho odpadnem?“

„Neviem.“

„Tak spusť.“

„No ako by som ti to originálne povedala... skrátka som tehotná.“ Povedala som a ruky si strčila hlboko do vrecák na džínsach, lebo som nevedela čo s nimi.

„Čože si?“ zhrozila sa a opustila ju všetka farba.

„Nerob sa, že si nepočula.“

„Po jednej noci? Chceš povedať, že si sa s tým mužom raz vyspala a on ťa nabúchal? To je vtip?“

„Kiež by bol, Lena.“ Nechcelo sa mi zdôrazňovať, že sa so mnou miloval viackrát, lebo to by som prilievala olej do ohňa. „Užívam antikoncepciu, ale kto mal kurnik vedieť, že zlyhá? Myslíš, že ma táto situácia teší? Som nešťastná a zmätená a vôbec neviem, čo budem robiť.“

„No čo asi? Donosíš a porodíš, nie?“

„Mám strach.“

„Tak nemaj a teraz buď múdra. Ako si ustelieš, tak budeš spať, ako sa vraví...“

„Daj pokoj s takými rečami. Znieš ako nejaká babka.“

„Možno, ale teraz si to môžem dovoliť. Ja som sa do žiadnej hnusnej kaše nenamočila. Ale, som tvoja najlepšia kamoška, takže v tom nezostaneš sama. Dúfam, že to nebudú dvojčatá, lebo sa odsťahujem.“ Pohrozila mi, ale roztiahla náruč, aby som sa do nej mohla schovať.

Vyšli mi slzy a všetky vsiakli do jej zrejme nového trička, lebo to som na nej ešte nevidela. 

„Ďakujem ti. Si tá najlepšia ženská na svete.“ Povedala som jej a potiahla nosom. 

„Hej, sople mi do trička nevytieraj.“

„Jasnačka.“

„Takže zle ti bolo kvôli tomu, že si tehotná?“

„Áno.“

„No tak to si užiješ. Moja mama raz povedala, že keď čakala Leona, bolo jej zle do konca tehotenstva. Vraj sa o mňa vtedy starala babka, lebo mama bola dlho v nemocnici.“

„Nestraš ma!“

„Nestraším. Hovorím fakty.“

„Nech bude ako chce, hlavne nech je zdravé a pekné po otcovi.“

„Hej a múdre po mame, čo? Potom si veľa neužiješ a čoskoro budeš babka.“

„Prestaň zapárať. Povedala som ti predsa, že som brala antikoncepciu.“

„A jemu to povieš kedy?“

„Komu, Petrovi? Asi nikdy.“

„Rebeka!“

„Nie! Nechcem o tom diskutovať. Je to moje rozhodnutie.“

„Fajn. Ty budeš rodič, ale potom nerev.“

Silno som ju objala.

„Aspoň sa nebojím, že zomriem na nejakú čudesnú chorobu. Našťastie sa tehotenstvo nešíri vzduchom.“ Zavtipkovala, pustila ma, vstala a vybrala sa do izby. Ja som si uvarila čaj a ľahla si.

***

„Silvia.“ Oslovil som svoju viac menej pravú ruku v hoteli. Sedela za pultom na recepcii, ako zvyčajne.

„Áno, Peter?“ opýtala sa a zdvihla pohľad od počítača.

„Musím niečo vyriešiť, takže ak by ma niekto hľadal, som na telefóne. Ostatné nechávam na teba. Potom ti ešte zavolám, alebo sa za tebou zastavím a oboznámim ťa s neodkladnými záležitosťami.“

„V poriadku. Pekný deň.“ Opäť sklopila oči a čosi študovala. Ona jediná bola voči môjmu šarmu akosi imúnna, ale mne to vyhovovalo. 

„Pekný aj tebe.“ Odlepil som ruky od mahagónového pultu a dlhými krokmi vyšiel z hotela. 

Už mi neostávalo veľa času a mama sa mi ešte neozvala. Ako by ma mohla zastupovať, keď sem ešte nezavítala? Mal som rád veci pod kontrolou a ona jediná mi to vedela šmahom ruky skomplikovať. Ale vlastne, už nebola jediná. Nechcel som teraz myslieť na Rebeku, pretože som potreboval doriešiť všetky potrebné veci, než vycestujem do zahraničia a prenechám vedenie hotela niekomu inému. 

Vonku to vyzeralo na úpal. Bolo neskutočne horúco a dusno a nikde žiaden obláčik. Zhodil som zo seba sako a prevesil ho cez opierku spolujazdca. Nasadol som do svojho SUV, uvoľnil kravatu a zapol klímu. Vyrazil som navštíviť svoju mamu. Bývala v jednom z tých domov, čo sa bežne do rodinnej zástavby v meste vôbec nehodia. S otcom milovali exotiku a tak si ju preniesli do tvorby domu a jeho okolia. Bol to jednopodlažný dom pieskovej farby, ktorému dominovala obrovská terasa a ešte väčšia záhrada. Dlažba okolo domu mala svetlú tehlovú farbu a všade boli porozmiestňované palmy a iné exotické rastliny. Všade sa vznášala vôňa jej slávnej levandule, ktorú chodili susedia obdivovať a stala symbolom môjho detstva. Na to, aby som si to vedel živo predstaviť, som ani nemusel vystúpiť z auta. Tu som bol doma, tu som vyrastal. 

Keď som prešiel cez veľkú kovovú bránu a zaparkoval, mama sa prechádzala po záhrade, v pracovných rukaviciach a s malou motykou v ruke, išla čosi majstrovať. Ako vždy. Keď ma zbadala, prestala pracovať a vybrala sa ku mne.

„Ahoj Peťko.“ Pozdravila ma rovnako, ako by som mal päť.

„Ahoj mama. Prečo si ešte neprišla do hotela? Vieš, že za pár dní odchádzam.“

„Ale zlatko. Mám tu ešte nejakú prácu,“ ukázala na záhradu za sebou. „A navyše, ten hotel som viedla dlhé roky, môj milý. Poznám ho ako svoju dlaň.“

„Mama,“ vzdychol som si. „Vieš, že hotel vediem celkom inak ako otec. Niečo sa tam zmenilo a chcel som, aby si to vedela. Bol som prekvapený, že si s tým súhlasila.“

„Kedy to odchádzaš?“

„V utorok.“

„Fajn. Dnes je štvrtok. Mám ešte nejakú prácu v záhrade a keď to dokončím, prídem do hotela. Úprimne, nebojím sa toho, že by si to tam pomenil na nepoznanie a okrem toho, bude tam Silvia, že? Veď ona všetko ovláda, takže čo nebudem vedieť, ona mi ukáže. A vec vybavená. A teraz poď, dáme si šálku čaju a ty mi povieš, prečo si tak rozhodený.“

„Nie som rozhodený.“ Bránil som sa. Ona na mňa hodila veľavýznamný pohľad, akože ani to nemám skúšať, lebo ma pozná ako svoje boty a zamierila cez terasu do kuchyne.

Sadol som si do kresla a čakal. Vládol tu príjemný chládok. Iba pomedzi zakvitnutý vinič prenikali slabé slnečné lúče a dopadali na zem. Vietor jemne povieval a keby som sa nepozrel na zaparkované auto hneď pri bráne, mal by som dojem, že som niekde pri mori. 

„Nech sa páči.“ Posunula ku mne šálku ľadového čaju. Neviem prečo, ale aj tento ľadový čaj, čo bol mimochodom jej tajný recept, stále podávala v šálkach. No už som si zvykol.

„Ďakujem.“ Vzal som si a uchlipol. 

„Tak vrav. Určite si nervózny aj z tej cesty do zahraničia, ale svoju prácu máš rád, takže si nemyslím, že by si preto tak vystrájal.“ Spustila z mosta doprosta a sadla si oproti mne.

„Mama, veď ja nevystrájam. Len mám rád veci pod kontrolou.“

„Aha. A koho pod kontrolou nemáš, alebo nemôžeš mať?“

„Jednu ženu.“ Povedal som a zvesil plecia.

„Narušila tvoj zabehnutý režim a teraz si z toho nesvoj.“ Podpichovala.

„Narušila môj zabehnutý režim a ja teraz musím odísť preč a viac ju neuvidím.“

„Ale zlatko, veď ona na teba počká.“

„Nepočká mama, ona utiekla a do toho všetkého prišlo to Taliansko a ja som z toho na prášky.“

„Ty si sa zamiloval?“

„Ja neviem.“

„Ale vieš. Pozri sa. Veci sa dejú z určitého dôvodu. Niektoré sú lepšie, iné horšie, ale nakoniec všetko dobre dopadne. Ona odišla, ty odídeš tiež. Možno sa vám to v hlave urovná a keď sa stretnete v budúcnosti opäť, situácia bude lepšia. Pozriete sa na to z odstupom času, vychladnete. Hovorí sa, že železo treba kuť za horúca, ale nie vždy je to tá najlepšia voľba. Treba počkať, všetko si v hlave ujasniť a potom budú veci dávať zmysel.“

„Stretol som ju len raz.“

„Len raz a už si sa zamiloval? Čo je čarodejnica?“

„Neviem mama, ale zľakla sa a utiekla.“

„A čoho?“

„Myslí si, že som ženatý.“

„Ale veď Karla zomrela už pred niekoľkými rokmi.“

„Ja viem.“

„Tak ako na to prišla? Počkaj, nehovor mi. Veď to vidím sama.“ Zachmúrene ukázala na moju ruku, na ktorej som mal nasadený prsteň. „A sme doma. Prečo to robíš? Prečo sa neposunieš a nedopraješ si znovu nájsť lásku?“

„Bolo to nedorozumenie. Keď som bol s ňou nemal som ju, ale ostala na mojom pracovnom stole.“

„Peter, keď sa nezbavíš spomienok na Karlu, nikdy nebudeš môcť naplno sa otvoriť inej žene, aj keby ťa neviem ako milovala, rozumieš?“

„Viem mama, ja som len nechcel, aby sa na mňa vešala každá, len preto, že som slobodný. Ako by som potom mohol nájsť tú pravú?“ 

„Keď to príde, jednoducho to vieš. A teraz to vieš, však?“

„Možno, len sa bojím, že to nepochopí.“

„Tak choď za ňou.“

„Odišla naspäť do Anglicka.“

„Tak potom jej dopraj čas. Aj sebe.“

„Pokúsim sa. Vďaka za čaj, aj za rozhovor, ale už musím ísť. Kontrola.“ Usmial som sa a objal mamu. Odtiahla si ma dĺžku svojich útlych paží a zadívala sa na mňa rovnakými očami, aké som mal aj ja. Pohladila ma po líci a potom ma doňho štipla, ako mala stále vo zvyku. 

„Zvládneš to. Som na teba veľmi pyšná synček. Je z teba skvelý muž. Tak šup šup, rozbehnúť hotel pri mori a potom nájsť lásku svojho života.“

„To sa ľahšie povie ako urobí.“

„Ale aj tak to urobíš. Si zásadový muž.“

„To teda som.“ Pobozkal som ju na líce a vyrazil k svojmu autu.

4. Kapitola

,,Čo budeme piť?" zakričala na mňa Lena, len čo sme pristúpili k baru. Odvšadiaľ sa k nám rinula dunivá techno hudba a farebné svetlá nám preblikovali nad hlavami.

,,Tequilu!" zakričala som jej do ucha. 

Ukázala vztýčené palce a pobrala sa za bar. Jej brat Leon lietal z jednej strany na druhú a obsluhoval závratnou rýchlosťou. Raz pri spoločnom pive mi povedal, že po mne túži. Ale keďže je mladší a k tomu brat mojej najlepšej kamošky, čiže skoro rodina, poradila som mu, nech si pomôže pravačkou a zabudne na mňa. Odvtedy sme túto tému už nenačali. 

Lena sa ponorila do svojho sveta. Pred dvomi rokmi sa zúčastnila súťaže mladých barmanov a odvtedy neprestajne stvára tieto dych berúce kúsky. Síce nezískala prvé miesto, zato prišla s novými nápadmi a trikmi. Fľaša alkoholu letela vzduchom a Lena ju poľahky chytila. Za pár minút boli hotové naše drinky. Prísediaci vedľa mňa ju s úžasom sledovali a na záver jej zatlieskali. Pridala som sa aj ja. S úsmevom ju sledovala, kým nevystrúhala krivý pukerlík a neprisadla si ku mne.

,,Tri-štý-ri!" zvolali sme naraz, oblízali soľ z vrchu dlane, hodili do seba panáka a vystrúhali kyslé tváre po zahryznutí do citróna. 

,,Zabudli sme na prípitok!" zvolala Lena. 

,,Jasné, tak druhé kolo!"

Alkohol sa mi rozlial v žalúdku a zohrial ma. Lena rýchlo zoskočila, zaparkovala za barom, zopakovala celé divadielko a znova si ku mne prisadla. 

,,Tak na čo to bude? Na nešťastnú lásku?" opýtala sa a zdvihla pohárik.

,,Veľmi vtipné! Na mužov, ktorí sú sexi, ale my ich nemôžeme mať."

,,Ale Beka, ty si ho mala, ibaže tento ti akosi nebol súdený." 

,,To je fakt. Mala som ho a sex s ním bol najlepší v mojom živote."

,,No vidíš! Na najlepší sex v živote!" zvolala, štrngli sme si a hodili to do seba.

,,Poď tancovať!" zoskočila zo stoličky a stiahla ma zo sebou. 

,,Tak dobre." Podvolila som sa a nechala sa svojou najlepšou kamoškou zaviesť do stredu parketu. 

,,Túto pieseň milujeeeem!" hulákala a začala sa vlniť. S úsmevom som ju chvíľu sledovala a potom sa na známe tóny piesne rozhýbala. Keď pieseň dohrala, nahradila ju ďalšia, rovnako dobrá. Zavrela som oči a poddala sa hudbe, keď mi na bokoch pristáli čiesi ruky. Spočiatku som sa im nebránila, dokonca som si predstavovala, že sú Petrove, že za mnou stojí a objíma ma a každú chvíľu si ma zozadu privlastní. Ibaže tieto ruky boli spotené a drsné. Vtedy som sa prebrala a pohla sa dopredu. Vymanila som sa z nechutného zovretia a otočila sa. Lena bola stále vedľa mňa a tancovala, zatiaľ čo ja som sa dívala na muža, ktorý sa ma dotkol. Bol to pohľadný muž, ale nepáčil sa mi jeho pohľad. Zakalený chtíčom a alkoholom. Viem, že tento večer som si mala trochu užiť, ale vyhnať z hlavy spomienky na Petra som nedokázala. 

Muž predo mnou sa zvodne usmial, ukázal rad bielych zubov a pod košeľou sa mu napli brušné svaly. Mal strapaté krátke vlasy a v prítmí naberali čierny odtieň. Tento muž bol sexuálnym snom mnohých žien a zaiste by som kedykoľvek využila, že o mňa prejavil záujem, ale nie dnes. Nie po včerajšku. Nie potom, čo mi Peter vstúpil do života a totálne ho zmenil. 

Muž ku mne načiahol ruku, ale ja som pokrútila hlavou a vybrala sa k baru. 

,,Leon!" zvolala som na kamaráta. ,,Ešte tequilu!" zasalutoval a pobral sa chystať nápoj.

,,Aj mne!" zvolala Lena a už stála pri mne. ,,Čo je zlatko? Myslela som, že ten chlap je dobrý nápad."

Pokrútila som hlavou, chytila pohárik do ruky a čakala, kedy Leon naleje aj sestre.

,,Je to zlý nápad. Pôjdem radšej domov a pokúsim sa z toho vyspať."

,,Fajn. Chceš byť sama, alebo mám ísť s tebou?" 

,,Chcem byť sama."

,,Okej. Prídem ráno. Keby niečo tak mi volaj."

,,Dohoda. Dobrú."

,,Dobrú Beka." Narýchlo ma objala.

Pred odchodom som zamávala aj Leonovi a vybrala sa domov peši. Našťastie sme bývali len dve ulice odtiaľto, takže ma prechádzka po tme nezabije. Vonku bolo čerstvo po daždi. Znova. Motkala som sa domov a kontrolovala čas na telefóne. Bolo niečo po polnoci. Prišli mi nejaké správy o zmeškaných hovoroch, zrejme od Petra, ale vymazala som ich a pokračovala v ceste. Doma som si dala rýchlu sprchu a zaspala skôr, než by som stihla vysloviť slovo zamilovaná, pretože presne to slovo asi vystihovalo stav, do ktorého som sa dostala.

Počas noci som toho veľa nenaspala, pretože žalúdok sa začal búriť a ten sprostý alkohol nechcel stráviť. Vracala som niekoľko krát, kým som nebola taká vyšťavená, až som upadla do kómy. Prebrala ma Lena, aby sa o mňa trochu postarala a znova ma nechala odpočívať. Bolo mi už lepšie a snívalo sa mi o teplých dlaniach, čo ma hladia po celom tele a privádzajú ma do šialenstva. Zobudila som sa na orgazmus, čo sa prehnal mojím telom a na zvoniaci telefón. Pritiahla som si ho k uchu, prehltla neexistujúce sliny v ústach a ospalo sa ozvala.

***

Na druhý deň ma čakalo niekoľko pracovných stretnutí, všetky mimo hotel. Potreboval som navštíviť ďalšie dva hotely v Bratislave. Našťastie som v nich zamestnával skúsených a dobrých manažérov, takže som sa o ne nemusel strachovať a chodiť tam na vizity ako na klavír. 

Sadol som si za pracovný stôl a vychutnával si rannú kávu. Veľa som toho nenaspal a aj keď sa mi podarilo zavrieť oči a poddať sa spánku, v sne ma mátali zelené oči. Chcel som Rebeku opäť vidieť, opäť ju mať vo svojej posteli a milovať sa s ňou. Lenže bola ďaleko. Nestihol som sa ani zamyslieť nad tým, ako by som ju znovu stretol, pretože len čo som otvoril notebook a očami kontroloval pracovnú poštu, rozozvučal sa mi mobil. Uchlipol som si z kávy a prijal prichádzajúci hovor. 

„Zdravím ťa strýko, ako je na Barbadose?“ opýtal som sa zvesela, keď sa jeho tvár zjavila až príliš blízko pri kamere. Ako vždy. Uvoľnil som si kravatu a oprel sa na stoličke. 

„Ahoj, Peter. Je tu horúco. Nechápem, že tu chce tvoja teta tráviť každé leto. Veď sa na mňa pozri! Vyzerám ako Belmondo.“ Vzdialil sa od kamery, aby mu bolo vidno celú postavu. Mal na sebe bielu ľanovú košeľu, šortky a slamený klobúk. Celú pokožku mal dohneda opálenú a na svoj vek vyzeral ako bohatý pán, ktorým aj je a užíva si svoje peniaze.  

„Pozerám sa a vyzeráš dobre, ako vždy.“ Pochválil som ho. 

„A ty si zlý klamár. No nie preto ti volám." Mávol rukou vo vzduchu a znova sa posadil. ,,S krstným otcom rozbiehame biznis na pobreží Talianska. Investovali sme do toho hotela dosť peňazí a boli by sme radi, keby to vyšlo.“

„Hm... konečne ste sa rozhodli investovať za hranicami? Dobrá správa.“

„Hej, ale potrebujeme niekoho spoľahlivého, niekoho, komu môžeme dôverovať, že tam všetko zariadi a rozbehne to správnym smerom. V duchu našich rodinných tradícií.“

„Niekoho ako som ja, však?“ opýtal som sa opatrne a prehltol guču uviaznutú v hrdle. 

„Si veľmi bystrý.“ Usmial sa na mňa. „Nebolo by to na dlho. Možno na pol roka?“

„Strýko, vieš dobre, že vediem tri hotely. Ako by som prosím ťa, mohol odísť na pol roka do zahraničia?“ hodil som rukou do vzduchu a zakolísal sa na stoličke. Bol som viac a viac nervóznejší. Zase. 

„Vedieš ich skvele, o tom niet pochýb, ale nechceš sa pohnúť z miesta a odísť do sveta? Veď ťa tu nič nedrží, Karla je preč.“

„TU, ma nemá kto zastúpiť.“ Štuchol som ukazovákom do stola. 

„Už som požiadal Grétu a súhlasila.“ Usmial sa, ako by vyhral v športke a v kútiku úst sa mu zaleskol zlatý zub. 

„Čo? Chceš povedať, že si požiadal moju matku a ona súhlasila? Veď si chcela užívať zaslúžený oddych.“

„No, očividne pre svojho milovaného syna urobí čokoľvek.“

„Očividne.“ Zatváril som sa znechutene, zatiaľ čo on sa vyškieral od ucha k uchu. 

„Letíš budúci utorok. Opráš si taliančinu, budeš ju potrebovať.“

„A čo krstný otec?“

„Ten ti pošle všetky obchodné podklady, aby si bol v obraze. Veľa šťastia, synak. Spoliehame sa na teba.“ Ešte mi zamával a so spŕškou nadávok sa snažil ukončiť videohovor. 

„Maj sa, strýko.“ Stlačil som červené tlačidlo, mobil zhasol a hodil som ho na stôl. 

Nahnevane som vzdychol a hodil sa naspäť do kresla. Zatínal som ruky v päsť a zadíval sa do stropu, ako by tam boli napísané odpovede na všetky moje otázky a problémy. 

Nemusel by som ich počúvať. Vlastnil som tri hotely a bol som za vodou. Ale tento hotel, tento som miloval najviac. Nobles, ako ho pomenovala moja matka, mi prenechal otec. Tu spolu s mamou spoločne vládli a tu som vyrastal aj ja, spolu s bratom. Keď som sa po rokoch dostal do vedenia, hotel získal dnešnú modernú podobu. Nechcel som, aby sa mama znova vrátila pracovať. Už si tu svoje odrobila a mala právo na oddych. Keby strýko a krstný otec neboli rodina, pošlem ich dočerta. Ale mali dobré vzťahy s rôznymi ľuďmi a známosti, ktorými mi už mnohokrát uľahčili život. Takže to pre nich urobím. 

Ale čo Rebeka? Ak teraz odídem, stratím šancu znova ju vidieť.

„Kurva!“ frustrovaný som si pošúchal tvár a krútil hlavou nad touto zamotanou situáciou. Vzal som telefón do ruky, vyhľadal Rebekino číslo a skúsil ho vytočiť. Ozval sa mi záznamník. Chvíľu som čakal a rozmýšľal, čo by som jej asi tak mal teraz povedať, keď sa zrazu ozvala. 

„Halóóó?“ znela ospalo a unavene.

„Rebeka...“ vydýchol som jej meno, prekvapený a potešený, že znova počujem jej hlas.

„Peter.“ Vyriekla to túžobne, ako by už len to, že ma počuje, v nej vyvolalo rovnaké pocity ako vo mne. „Peter, ja...“

„Prosím neskladaj. Prosím...“ žobronil som.

„Čo chceš?“ už znela ostrejšie, takže sa začínala preberať.

„Rebeka, chcem ti všetko vysvetliť.“

„Ja to viem Peter, ale nechcem to počuť. Skrátka sme si užili spoločnú noc a zabudneme na seba. Sme od seba ďaleko a medzi nami to aj tak nemôže fungovať.“

„Nechcem na teba zabudnúť. Nedokážem to!“ zvolal som a bolelo ma každé slovo.

„Ale ja na teba chcem zabudnúť. Tá noc, bola veľký omyl.“

„Nebola. Všetko bolo super. Tak ako malo byť.“

„Peter, prosím. Už mi nevolaj. Chcem ďalej žiť svoj život, ďaleko od teba.“ 

Hovorila to smutne a každé jedno slovo mi ťalo do živého. 

„Nájdem si ťa Rebeka.“

„Dúfam, že nie. Zbohom Peter.“ Položila.

„Rebeka, nie!“ zakričal som do mobilu, no už bol hluchý. Opäť som vytočil jej číslo, ale bola nedostupná. 

„Kurva! Kurva!“ zašiel som si rukou do vlasov a zaťahal za ne, až ma rozbolela hlava. Vyzliekol som si prepotenú košeľu a nahradil ju čistou. Už som sa chcel zdekovať z izby, keď mi telefón začal opäť zvoniť. S malou nádejou som dúfal, že je to Rebeka, ale nebola. Bol to krstný otec. Zakryl som svoj smútok a sklamanie pokerovou maskou a prijal hovor. Krstný otec mi poslal všetky podklady a oboznamoval ma s detailmi. Rebeku som pustil z hlavy a preberal sa papiermi. 

„Čo na to povieš?“ opýtal sa ma, keď som si prezeral fotky hotela. Ešte teplé, práve vytiahnuté z tlačiarne. 

„V tejto časti Talianska som mal možnosť dovolenkovať. Úprimne, zamerajme sa na privátny bazénový svet a wellness, pretože miestna pláž stojí za hovno, rovnako ako aj voda. Prostredie je fantastické, centrum mesta je blízko a pre tých nadšencov, aj more. No podľa mňa, hostia si budú chcieť užiť v našich bazénoch a bezstarostne sa nechajú obskakovať, ako by sa mali trepať k moru. Ale som fakt zvedavý, aké to tam bude naživo." 

,,Takže ťa to zaujalo? To som rád."

,,Veď vieš, že svoju prácu mám rád. Ale povedz mi, čo z toho budem mať."

,,20% výnosu ročne a k tomu vlastnícky podiel. Ak dáš dokopy dobrý tým, ktorý to tam potom povedie a hotel bude prosperovať. Čo povieš?"

,,Slušná ponuka a veľkorysá. Myslím, že sme sa práve dohodli. Nájdem pre vás skvelých ľudí."

,,To rád počujem. Tak sa choď baliť, chlapče. Arrivederci." 

,,Arrivederci." Povedal som a položil. 

Zašiel som si na neskoré raňajky mimo hotel. Z rýchleho občerstvenia som si vzal dva sendviče a odviezol sa autom k blízkemu jazeru. Veľmi mi pripomínalo to, pri mojom hoteli, no tu namiesto labutí, plávali kačky. 

Spomenul som si, ako ma Rebeka v ten večer než ušla vystrašila, keď spadla do toho studeného bazéna a jednou fackou zmenila môj pohľad na svet. 

Zasmial som sa, chrúmal šalát a sledoval dianie v ostatných hoteloch cez mailovú komunikáciu. Raz za čas, som sa tam vybral na kontrolu, či všetko riadia ako treba a nevodia ma za nos. Vždy som bol milo prekvapený. Tak ako aj dnes. 

Zdvihol som zrak od mobilu a zadíval sa na malého chlapca, ako s nadšením kŕmil kačice. Oprel som sa na lavičke a pozorne ho sledoval, ako pomaly a precízne odtrhával kúsky žemle  a hádzal ich do vody. Do zorného poľa mi vstúpila pekná žena. Mala husté gaštanové vlasy až po lopatky, úzky pás a dlhé nohy. Bola fakt pekná a pripomínala mi Karlu. 

Veľa mi po mojej žene nezostalo. Zopár spoločných fotiek, obrúčka a spomienky, ktoré časom bledli. Boli to už štyri roky, čo si vzala život. Spáchala samovraždu, pretože nezniesla pocit, že nemôže mať vlastné deti. Samozrejme, keď sme sa brali, o ničom sme nevedeli. Až postupom času, kedže sme sa od začiatku snažili o dieťa, ale akosi sa stále nedarilo, sme išli za odborníkmi. Po rozsiahlych testoch a verdikte lekárov sa Karla dočista zmenila. Prestala sa snažiť, prestala ma milovať, ale ja ju nie. Chcel som jej pomôcť a vždy som pri nej stál, no ona už o to nejavila záujem. A potom, z ničoho nič, mi zavolali, že na Dunaji našli telo mojej mŕtvej ženy. Vzápätí nastalo moje chvíľkové temné obdobie, na ktoré som nerád spomínal. 

Utrel som si neposlušné slzy a hodil nedojedený sendvič do papierového vrecka. Bolestné spomienky mi skazili chuť do jedla. Odvrátil som sa od tej šťastnej dvojice, pozbieral si veci a zamieril k autu.

3. Kapitola

Celú cestu lietadlom som pozerala von, malinkým okienkom a sledovala ako sa deň mení v šero, ako slnečné lúče pohlcujú sivé oblaky, také typické pre Londýn. Už teraz mi tie hrejivé dotyky chýbali. A nie len tie slnečné... S ťažkým povzdychom som sa zadívala na svojho pokojne spiaceho prísediaceho. Bol to starší pán, ale keď spal, mal taký spokojný úsmev na tvári, že som sa musela usmiať aj ja. Zavrela som teda na chvíľu oči a poddala sa oddychu. 

Keď som pristála na letisku Heathrow, zavolala som jedinej osobe, ktorej by som sa mohla zdôveriť so svojím trápením. 

„Čau kočka, tak aká bola dovolenka?“ zvolala veselo. 

„Lena...“ môj hlas znel smutne a keď ma počula, už neznela tak šťastne. 

„Doriti! Čo sa stalo?“ znela naliehavejšie a zvedavo. 

„Lena... ja...“

„Kde si?“

„Práve som pristála v Londýne.“

„Dáme si panáka a všetko mi povieš, dobre?“

„Dobre. Prídeš po mňa?“

„Jasné. Si na Heathrowe?“

„Áno.“

„Do pol hodiny som tam.“

„Budem čakať.“

Moja kamoška Lena, bola Poľka. Do Londýna prišla asi dva roky po mne. Jej radosť zo života a objavovania nových vecí, bola rovnako intenzívna ako moja a preto sme si hneď sadli a skamarátili sa. Spoznala som ju v jednom bare, kde robila ako čašníčka a ja som tam chodila po škole na pivo. Vždy hovorievala, že pohárik čohokoľvek a dobrý priateľ, vyriešia každý problém. Milovala som chvíle, keď sa tak opila, že vravela len poľsky. Aj to len divnou hatlaninou, takže som jej vtedy rozumela asi tak polovicu z toho čo povedala. Čo to som od nej už pochytila, ale rozprávame sa výhradne anglicky.

Asi po dvoch rokoch sme sa rozhodli, že budeme bývať spolu. Ona aj tak po večeroch pracovala, aby si našetrila na vlastný podnik a ja som sa učila a cez deň bola v škole. Po práci vždy čosi predviedla zo svojho kulinárskeho umenia a potom si ľahla spať. Boli sme proste skvelá dvojka. 

Lena mala to šťastie a to som jej aj vždy hovorila, aby na to nezabúdala, pretože jej rodina ju miluje a podporuje. Aj v tomto jej pomohli a splnila si sen a po ďalších dvoch rokoch si konečne otvorila vlastný podnik. A ona zasa pomohla mne. Kým som študovala a nenašla si Ingu a Johna, ťahala náklady 60% a ja 40%. Nikdy sa nesťažovala a ja som ju za to milovala. Potom sme sa obe stali nezávislé, no závislé jedna na druhej. Už si ani neviem predstaviť život bez nej. 

Ťahali sme sa z brindy neúspešných vzťahov a delili sa aj o tie najkrajšie zážitky nášho života. 

To, čo som sa jej chystala povedať bolo bizarné a určite mi niečo otrieska o hlavu, napr.: etiketu slušného správania, no bolo mi to jedno. Nech by som jej povedala čokoľvek, jej žalúdok to strávi a vyvráti nejaké skvelé riešenie. 

Za 25 minút, už pred letiskom pišťali jej brzdiace pneumatiky. Jej staručká, červená c3-ka, s čiernymi bodkami na streche, alebo aj lienka, ako ju zvykla volať, zastavila. Nahla sa ponad volant a mávala mi, aby som nastúpila.

Otvorila som neveľký úložný priestor, do ktorého som hodila svoj kufor. K nemu by sa nevošla už ani taška s nákupom, ale na rýchle presuny po meste, bolo toto auto ako stvorené. 

Medzi čakaním a nástupom do auta, sa stihlo zotmieť. Sivé ťažké mračná pokryli oblohu a v diaľke zadunel hrom. Schyľovalo sa k búrke. Bola som rada, že vypadnem z letiska a mierim na miesto, kde to dobre poznám. 

„Cześć dziewczyna.“ Pozdravila ma a upravila si krátku hnedú ofinu, na svojom zrejme novom účese. 

„Anglicky, prosím a dúfam, že si nepila.“ Vybehla som na ňu. 

„Aj ja ťa rada vidím. Poď ku mne.“ Naklonili sme sa ponad stredový panel a tuho sa objali. „Dnes nepijem, pracujem.“ 

„To ty vždy, ale ešte nikdy ťa to neodradilo.“

„Daj si pohov. Jediný, kto tu potrebuje niečo piť, si rozhodne ty. Celá si bledá a oči máš opuchnuté od sĺz. Proste celé zle. Vyzeráš POTWORNIE!“ zhodnotila môj celkový stav.

„Neviem čo to znamená, ale asi nič dobré. Aspoň viem, že aj vyzerám tak, ako sa cítim.“

„Ťažký týždeň?“

„Nie, iba posledná noc. Veľa som toho nenaspala.“ Otrávene som sa zaprela do sedadla a prekrížila ruky na prsiach.

„Nebuď tajnostkárska. Určite nereveš, že si stratila doklady. To by si tu nebola, takže v tom musí byť nejaký chlap. Alebo nejaká žena?“ vyvalila svoje hnedé okále a čakala na odpoveď.

„Žena? Čo ti šibe. Veď moju orientáciu poznáš a nič sa nezmenilo.“

„Tak fajn. Takže chlap... a ďalej?“

„Lena... nemôžeme aspoň chvíľu mlčať?“

„Veď na to si mala kopu času v lietadle. Mlčala si a premýšľala. Teraz už nemusíš. Je čas sa z toho vyrozprávať. Tak čo, bol pekný?“

„Pekný? Bol to ten najsexi chlap, akého som kedy stretla.“

„No a ďalej? Gej?“

„Nie! Potom, čo sme si spolu niekoľkokrát užili, som prišla na to, že je ženatý.“

„Au... sukin syn. Vzala by som mu tie jeho gule a ufikla mu ich. A ty, trúba, nič si si nevšimla?“

„Celé sa to zbehlo veľmi rýchlo a popravde, veď uznaj, s nikým som nebola už viac ako rok. Tak som si povedala, že je to v pohode. Na výlete si užijem a vrátim sa domov. Ibaže to bolo príliš pekné, aby sa to nakoniec neposralo. V jeho izbe som našla obrúčku a fotku jeho ženy.“

„Čo? To je divné Beka. Chceš povedať, že on ťa zavolal k sebe do izby a len tak to tam mal položené, aby to všetci videli?“

„Ja neviem Lena, ale tak to bolo. Ja neviem čo robia, alebo nerobia ženatí muži, keď podvádzajú. So žiadnym som doteraz nebola.“

„No podľa mňa určite skrývajú dôkazy a nie ich vystavujú na obdiv.

„Nepýtala som sa ho či je ženatý.“

„Beka, Beka... ty si vždy bola taká opatrná, čo sa stalo?“

„On sa stal! Ja neviem. Po dlhom čase som pocítila niečo zvláštne. Niečo čo ma vytrhlo z tej mojej bubliny na svetlo.“

„Jesteś zakochany, to mi chceš povedať?“ hlasno sa smiala a krútila hlavou, až jej poletovali vlasy, ale oči nespúšťala z vozovky. 

Niekde blízko udrel blesk, až som na svojom mieste nadskočila a silno sa rozpršalo. Stierače pracovali na maximum a my sme museli zvýšiť hlas. 

„Netuším.“ Povedala som smutne a zahryzla si do pery.  Potom som obrátila hlavu k oknu a zadívala sa na stekajúce pramene vody. 

„Hej.“ Prehovorila, položila mi svoju teplú dlaň na stehno a povzbudivo mi ho stisla. „Prepáč. Je to v poriadku. Jasné, že sa to môže stať, veď láska na prvý pohľad existuje, ibaže my sme ju ešte nemali šancu zažiť. Teda, ja určite.“

„Cítim sa fakt inak.“

„A čo pri ostatných chlapoch?“

„Tom bol v pohode a mala som ho rada, no to je všetko.  A Kit? Tak ten sa urobil za dve sekundy a tváril sa tak víťazoslávne, akoby si za svoj výkon zaslúžil medailu.“

„Hm... A ako sa volá ten tvoj nový, chvíľkový objav?“ 

„Peter.“

„A čo robí? Predpokladám, že ste sa aspoň chvíľu rozprávali, než ste na to skočili, či?“ na sekundu sa na mňa pozrela a potom sa opäť otočila.

„Zrejme je riaditeľom hotela, kde som bola ubytovaná.“

„A ako ste sa spoznali?“

„Spadla som kvôli nemu do bazéna.“

„Beka! Veď pokračuj. Čo si ako chlpatá deka?!“ 

„Zachránil ma a neskôr sme sa stretli v hotelovej kaviarni. A to bol koniec, nasledoval už len sex. Skvelý sex a útek domov.“ 

„Ako popoluška. Keby som ťa nepoznala, ani ti neuverím. Na druhej strane, a nemysli si, že ti nechcem dopriať, alebo tak. Možno je aj dobre, že je ženatý a ty si ušla domov. Vieš si predstaviť, ako by to medzi vami fungovalo? On žije tam, ty tu. Stretli by ste sa na pár dní, dopriali si úžasný sex a potom čo? Revala by si mi tu zakaždým, čo by si prišla domov, alebo on odišiel. Alebo chceš odtiaľto odísť?“ vyplašene sa na mňa pozrela.

„Nechcem odtiaľto odísť. Tu som doma. S tebou, Ingou a Johnom.“

„Tak fajn.“ Otočila sa, viditeľne sa uvoľnila a opäť sa sústredila na cestu.

„Nevolal ti?“ opýtala sa po chvíli.

„Volal.“

Asi mala už dosť kladenia otázok, tak trpezlivo čakala.

„Chcel mi to vysvetliť, ale poslala som ho doriti! Potom by som počúvala tie jeho podmanivé reči, ktorými by ma dotiahol späť k sebe. Aj tak som musela na letisko.“

„Možno sa zamiloval tiež.“ Zamyslela sa Lena. 

„Alebo je maniak posadnutý sexom a chce ma vlastniť.“

„Tak to je potom dobre, že si ušla. Šikovné dievča.“ Pochválila ma, no ja som si smutne vzdychla.

„Už sme tu! Niečo si dáme a na toho fešáka skúsiš zabudnúť, dobre?“

„Dobre.“ Prikývla som a utrela si zatúlanú slzu z líca. Už teraz som vedela, že to bude ťažké.

Vystúpila som z auta nohami rovno do mláky. Už prestalo pršať, ale voda z ciest a chodníkov ešte neodtiekla. 

„Vitaj doma, Rebeka.“ Povedala som pre seba, začľapkala teniskami a vyrazila za Lenou do jej baru. 

***

„Kurva!“ zahrešil som a už sa aj celkom prebral. Teraz som nahý pochodoval po izbe a skúšal sa Rebeke dovolať. Znova a znova, no vypla si mobil. 

Bol som zúfalý a taký som nikdy predtým nebýval. Bolo skoro ráno, pracovný deň sa mi ešte nezačal a zaspať by som už nedokázal. 

Tak dobre sa mi ešte nikdy predtým nespalo. Netrvalo to dlho, ale kým ona ležala vedľa mňa na posteli, môj svet sa spomalil a ja som dokázal na chvíľu vypnúť.

Jej telo bolo dokonalé. Vlasy, ktoré jej vo vlnách poletovali okolo hlavy a vytvárali svetlú žiaru, vo mne prebúdzali pocity šťastia. Rovnako ako jej smaragdové oči, úsmev a drzé reči. 

Odhrnul som ťažké závesy a svetlo dopadlo na môj pracovný stôl.

„Kurva!“ povedal som, keď som zbadal dôvod, prečo mi Rebeka ušla zo života. Na stole bola postavená fotka a vedľa nej obrúčka. Vzal som ju do dlane. Nič nevážila, bola tenká, z bieleho a žltého zlata. Bola moja, ale už dávno nemala ten pravý význam, kvôli ktorému si ju ľudia dávajú.

Lenže Rebeka to nevedela. A nepustila ma ani k slovu, aby som je to vysvetlil. Nastokol som si ju na prstenník, ešte raz sa na ňu zadíval a prešiel som k barovej skrinke. Vzal som fľašu vodky a trochu si z nej do pohára nalial. Od nervozity sa mi triasli ruky a v hlave som mal zmätok. Ako sa mi mohla dostať takto pod kožu? Veď to nie je možné! Po jednej noci?

„Doriti! Doriti! Doriti!“ tresol som pohárom o stôl, až sa v ňom priesvitná tekutina zakolísala.

„Možno som jej mal všetko povedať na začiatku. Hej, a tam by sme skončili, dopekla! Myslela by si, že mi načisto hrabe.“ Neveselo som sa nad tým zasmial. 

„Až teraz mi začína hrabať.“ Zašiel som si rukou do vlasov a potom pošúchal stuhnutý krk.

„Čo mám teraz kurva robiť? Musím ju ešte raz vidieť. Musím to skúsiť.“ Ibaže neviem ako. Vliezol som pod sprchu a snažil sa niečo vymyslieť. Čokoľvek. 

2. Kapitola

Táto akcia si žiadala dôkladnú prípravu zovňajšku. Psychiku som totiž mala ako na hojdačke. Chcela som si večer dokonale užiť. Čo chcela, ja som to kurva potrebovala! Vytiahla som z kapsičky holiaci strojček a pustila sa do skrášľovania. Keď som skonštatovala, že takto je to v poriadku, vyčistila som si zuby a navoňala celé telo. Šupla som sa do plaviek, županu a papučiek. 

30 minút ubehlo ako nič, takže som zamkla izbu a výťahom sa zviezla do prízemia, podľa inštrukcií. Nakoniec som nečakala ja jeho, ale on mňa. Aj v župane a bez obleku vyzeral na zožratie. Srdečne sa usmial a potiahol ma za rukáv, aby som sa rozhýbala. 

„Vitaj Rebeka. Už som sa bál, že si to tu celé užijem sám.“ Znova sa milo usmial a ja som sa začala roztápať. 

„Nuž, som žena a trochu mi to trvalo.“

„Tak poď.“ Pokynul rukou a čakal, kedy sa k nemu pripojím. 

Moje nohy automaticky vykročili. Vytočila som sa na stranu a utrela si rukou ústa, aby mi tam náhodou neostali vytečené sliny. Kráčali sme po úzkej chodbe tesne vedľa seba, až k hlavným dverám, ktorými sa vchádzalo do šatní. 

„Vezmi si plachtu. Budeš ju potrebovať.“ Podišiel k obrovskej polici za recepčným pultom, kde cez deň sedela obsluha, ale už mala po šichte. Natiahol sa ponad policu s osuškami a vytiahol dve veľké plachty, určené do sauny. Potom mi jednu podal.

„Tak pri bazéne?“ opýtal sa.

„O chvíľočku.“

Opäť sme sa rozišli. Odložila som svoj župan na vešiak a len v plavkách, ktoré som mimochodom vyberala dve hodiny v obchode, sa ešte trošíčku zvŕtala pred zrkadlom. Kontrolovala som posledné detaily a bola viac a viac nedočkavá. Zopár krát som sa nadýchla, usmiala sa na svoj dokonalý odraz v zrkadle a vyrazila von. 

„Dúfam, že ti tu nie je zima. Musel som zariadiť aby všetko opäť pozapínali.“ Vravel postávajúc pri bazéne, len v plavkách. 

Svojej plachty som sa držala, ako by ku mne bola prilepená. A teraz som už vážne slintala. Dopekla, veď on vyzeral ako Adonis! Mal nádherné vypracované telo, aj keď nebolo ešte celkom opálené. No leto sa ešte len začalo. Strapaté hnedé vlasy mal vlhké od sprchy a kvapôčky vody mu pomaličky stekali po tele. Chcela som sa ho dotknúť. Chcela som mu rukou prejsť po tých chĺpkoch, čo sa mu tiahli od pupka v tenučkom pásiku dole a strácali sa za plavkami. No ja som tam len stála, ako také teliatko. 

Ani neviem kedy, už stál pri mne. Oči mu potemneli a snažil sa mi vytrhnúť plachtu a zavolať ma na zem. 

„Všetko v poriadku?“ opýtal sa ustarane. 

„Jasné, len som sa zamyslela. Je to tu ešte príjemne vyhriate, takže máš bod k dobru.“ Pustila som svoje záchranné koleso a odložila tú plachtu na policu. 

„Tak sa už poď okúpať. Predsa tu nechceš postávať do rána. To by si si to wellness fakt neužila.“

Len som prikývla a nasledovala ho. Skočil šípku do vody a vynoril sa v polovici bazéna. 

On je ešte aj skvelý plavec! Ja som síce nebola žiadna Moravcová, ale aspoň som nebola ako sekera bez poriska. 

Kým bol pod vodou, ja som stihla donútiť svoj mozog k poslušnosti a žalúdok stiahnutý nervozitou, upokojiť niekoľkými hlbokými nádychmi.

Vošla som za ním do bazéna a trochu sa upokojila. Zo svojho miesta sa na mňa usmieval a pobádal ma, aby som ho nasledovala. Trochu sme si zaplávali, rozhýbali kosti a svaly. 

„Tak ako?“ spýtal sa.

„Zatiaľ fajn.“

„Čo tak skúsiť saunu či masáž?“ navrhol mi.

„Masáž? Chceš povedať, že si toho chudáka, alebo ju, nechal pracovať do noci, kvôli mne?“ to sa mi pozdávalo a urobilo to na mňa dojem.

„Nesťažoval sa.“

„Vážne?“

„Áno, lebo ten masér som ja.“

„Si robíš srandu?“

„Nie.“

„Okej, takže preveríme aj tvoje masérske schopnosti?“

„Dobre, priznávam, nie som bohvieaký masér, ale vynasnažím sa.“ Vravel celkom úprimne.

„Beriem.“

„Tak poď.“ Usmial sa, ešte raz sa zhlboka nadýchol a ponoril. O malú chvíľu sa vynoril na okraji bazéna, pretrel si mokrú tvár a zamával mi.

Ja som sa len usmiala a vyrazila klasickým štýlom prsia až k nemu. 

Navonok to nevyzeralo nijako zvláštne, ale pod kožou som cítila mravčenie. Mravčenie a vibrujúcu túžbu. Už sa k niečomu schyľovalo a každou chvíľou strávenou s ním, som to chcela viac a viac.

Nechal mi pootvorené dvere do masérskej miestnosti. Kým som si stihla vyzliecť premočené plavky, už sa z vnútra rinula príjemná relaxačná hudba. Zabalená do plachty som vstúpila do vnútra. Peter tam už stál a čakal na mňa. Vystrel ku mne ruku a ja som mu tú svoju vložila do jeho pripravenej dlane. Usmieval sa, celú ma skenoval žiadostivým, temným pohľadom, akoby ma už videl cez plachtu nahú. Líca mi zahoreli a nesmelo som sa usmiala. 

„Toto sa ti bude páčiť, uvidíš.“

„Už teraz sa mi to páči.“

„Tak poď, tvoje miesto.“ Pustil mi ruku a ukázal na podložku, kam som si mala ľahnúť. Jeho jemný dotyk, slová a hudba, ma prinútili upokojiť svoje myšlienky a splašené srdce.

„Pripravená?“

„Áno, len ma nedolám.“ Zasmiala som sa.

„To by som si nedovolil.“

„Veď preto.“

Ľahla som si na podložku a vystavila mu tak na obdiv svoje nahé telo zozadu. Ešteže som mala tvár schovanú a nebolo mi ju vidieť, lebo s Petrovho hlbokého nádychu som očervenela. Takže mám naňho rovnaký vplyv ako on na mňa? Výborne. Spokojne som sa usmiala a zavrela oči. 

Peter vypol hlavné svetlo, takže miestnosť osvetľovali len mihotavé plamene sviečok. V miestnosti bolo cítiť spálený vosk a vonné oleje.

Na ruky si naniesol masážny olej a šúchal si ich, aby ich trochu ohrial. Cez dieru na tvár, som videla iba jeho štíhle nohy a koniec plachty, ktorú mal prehodenú cez bedrá. Začal mi jemne masírovať ruku až k prstom, potom druhú. Prešiel k chrbtici a krku.

„Ach,“ slastne som vzdychla, lebo presne toto som potrebovala. Jemné zaobchádzanie a skvelú masáž, ktorá sa ešte neskončila. 

„Máš zlaté ručičky. Možno by si mal prenechať vedenie niekomu inému a venovať sa masírovaniu.“ Zamumlala som ospalo. 

„Porozmýšľam o tom.“ Zasmial sa. „Ale toto je moja prvá masáž.“

„To naozaj? Ide ti to skvele.“

„Ďakujem. Hlavne, že si spokojná.“

„To som.“

„Ale už dosť rečí, rozptyľuješ ma.“ 

Len som sa usmiala, ale nevravela už nič.

Pomaly mi prechádzal rukou dolu po chrbtici, až na zadok a zase späť. Začal mi ho jemne stláčať a mne sa to páčilo. Rovnako ako to, čo nasledovalo. Naolejovanými prstami mi prechádzal medzi polkami zadku, dopredu a dozadu a vždy sa o kúsok posúval vpred, až som jeho prst zacítila pri vstupe do svojej štrbinky. 

„Áách.“ Trochu hlasnejšie zo mňa vyšiel ston. 

„Psst.“ Tíšil ma. 

Jednou rukou mi stláčal zadok a druhou jemne rozťahoval nohy, aby mal lepší prístup. Stále pokračoval výpadmi zozadu a ďalej a ďalej do vnútra. Zrýchlil tempo a ja som to už po ležiačky nevedela vydržať. Trochu som sa zdvihla na kolená a oprela sa o lakte. 

„Má to byť masáž.“ Prehovoril chrapľavo a prerývane dýchal.

„Tak pokračuj takto.“ Povedala som skoro šeptom, lebo mi od toľkého vzdychania vyschlo v ústach. 

Jeden prst sa zmenil na dva a potom na tri. Ruky som zovrela do pästí spolu s plachtou, na ktorej som ležala a prehla sa v páse, až zo mňa vyšiel hlboký vzdych. Robil mi to rýchlejšie a rýchlejšie, tlačil na najcitlivejšie miesto v mojom vnútri a ja som to už ďalej nedokázala vydržať a vyvrcholila som. Bolo to také intenzívne, že som si zahryzla do päste, aby som stlmila výkrik. Potom som klesla do ľahu a oddychovala. Peter pokračoval ďalej v masáži, akoby sa nič nebolo stalo. Dokončil mi aj nohy a potom mi prikázal, aby som sa otočila.

Celá zadýchaná som sa pretočila na podložke a vystavila som sa mu tak na obdiv spredu. 

Spokojne sa usmial, dlaňou mi prešiel po celom tele a zastavil sa až na prsiach. Zo stolíka vzal fľašu s olejom, pomaly ju otočil, aby mi z nej trochu nalial na telo. Tenký prúd oleja vytekal pomedzi prsia a končil v pupku. Jemne mi ho začal roztierať po celom tele, trochu sa pristavil na prsiach a potom plynule prešiel cez brucho, opäť k mojej štrbinke. 

Tentokrát to bolo iné. Díval sa mi do očí a užíval si to rovnako ako ja. Celou dlaňou mi to miesto trel a prostredníkom vstupoval dovnútra. 

Prekvapil ma, keď si voľnou rukou zhodil plachtu z pásu a odhalil tak svoj pevný a pripravený penis, v celej svojej kráse. Posunul ma bližšie k okraju, jemne pretočil na bok a ja som ho mala rovno pred očami. On neprestával v dráždení a vchádzaní a ja som mu penis vzala do úst a začala sať. Zaklonil hlavu dozadu, zanadával a začal sa mi v ústach pohybovať. Bolo to dokonalé. Cítila som svoj prichádzajúci vrchol, rovnako intenzívne ako jeho. Nekontrolovateľne sme sa rútili k výbuchu. A nezastavilo nás nič. 

„Môžem do teba vojsť?“ spýtal sa chrapľavo.

„Môžeš.“ Zašepkala som. 

Rýchlo sa zvrtol, prešiel ku koncu ležadla a pritiahol si ma k sebe za nohy. Prudko do mňa vnikol, až som vykríkla.

„Ááááno.“ Vyšlo zo mňa. 

„Si taká úzka a hebká... kurva, budem ťa šukať do rána.“ 

„D...dobre.“ Na viac som sa nezmohla.

Búšil do mňa ako o život. Cítila som ho každým pórom svojho tela. Svaly na bruchu sa mu napínali, vzdychal a aj keď mi zatínal prsty do stehien, jeho oči sa usmievali. 

„Už budem.“ Povedal. 

„Aj ja...“ a hneď na to sme vyvrcholili. On tlmeným vrčaním a ja hlasným ách. Chvíľu oddychoval na mojom tele, no potom sa zdvihol. 

„Pokračujeme?“ opýtal sa.

„V sexe?“ prekvapene som vyvaľovala oči.

„Áno, aj.“

„Hm... prečo nie.“ Prehovorila som rezignovane. 

„Dobre. Vezmi si plachtu, ideme do sauny.“

Urobila som ako mi povedal. Spustila som nohy z ležadla a postavila sa na ne. Obtočila som sa plachtou a čakala na Peťa. On, zatiaľ stiahol plachtu na ktorej ležala dole a hodil ju do koša na špinavú bielizeň. Zažal svetlo, pozhasínal sviečky a vypol hudbu. So šibalským úsmevom ma potiahol za ruku, do miestnosti so saunami. 

„Ktorú vyskúšame ako prvú? Suchú alebo parnú?“ opýtal sa.

„Parnú.“

„Dobrá voľba.“

Otvorili sme orosené dvere a hneď mi do nosa udrela vôňa eukalyptu. Len čo sa za nami zatvorili dvere, Peter sa na mňa vrhol. Presnejšie na moje pery, ale vzápätí, aj na celé telo. Oprel ma o chladné, vlhké kachličky. Zalapala som po dychu, no nemala som šancu uniknúť. Umlčal ma bozkami, ktoré chutili fakt skvele. Jeho penis, sa mi celý pripravený, v momente tlačil na brucho. Zaplavila ma horúčava z pary, ale aj z jeho tela. Znovu mi zašiel rukou medzi nohy a pripravoval si ma. Potom ma otočil chrbtom k sebe. 

„Tu si polož ruky.“ Drsne mi zašepkal do ucha a ukázal na dláždenú lavicu pred nami. Len čo som sa prehla, už bol vo mne. Vykríkla som a v malom priestore a to ozývalo, rovnako ako plieskanie tela na telo a vzdychanie. Opäť si ma podmanil. Keď vyvrcholil, dopadol mi na chrbát, zhlboka dýchal a hladil mi prsia. 

„Musím ísť pod sprchu, lebo to nevydržím.“ Zašepkal mi.

„Ja tiež.“

Celí rozhorúčení sme zamierili k sprche s ľadovou vodou. Kým sme si to stihli rozmyslieť, už nám po tele stekali kvapky ľadovej vody. S drkotajúcimi zubami ma Peter zabalil do plachty, sám sa ledabolo utrel a zamieril do suchej sauny. Tam som ho nasledovala. 

„Chcem na teba vidieť.“ Prehovoril rozhodne. „V tej parnej saune, si nevidím ani na nos.“ Posťažoval sa a rozvalil na drevenej lavičke. Ja som vyšla k nemu.

„Si krásna, vieš o tom?“ srdečne sa usmial. 

„Isté tušenie by tu bolo.“ Zamyslene som našpúlila pery a poklepala si po nich ukazovákom.

„A tie tvoje pery... neurobíš mi fajočku?“

„Možno, no najskôr sa vysaunujem.“ Široko som sa usmiala a rozvalila sa na lavičke.

„Okej. Tak ja sa trochu pohrám.“

„Nechápem.“

„S tebou. A potom si to vymeníme.“

„Hm...“

„Poď sem.“ Poklepal na miesto vedľa seba.

Vyšla som teda za ním, rozložila si svoju plachtu a opatrne som si na ňu ľahla. 

„Tak sa mi to páči.“ Súhlasne pokýval hlavou. 

Na lavičku nižšie hodil plachtu, na ktorú si kľakol. Jednu nohu mi odsunul na bok a druhú si vyložil na plece, aby mal lepší prístup. Najprv ma medzi nohami jemne olízal a fúkol na citlivé miesto. Nepokojne som sa pomrvila. Začalo to naberať na intenzite, telo sa mi triaslo a vibrovalo.

„Lež pokojne.“ Prikázal mi.

„To sa ti ľahko povie.“ Povedala som a vzápätí lapala po dychu, keď mi medzi dvoma prstami stačil bradavku. 

„Vydrž to.“ Znova ma olizol a jazykom začal robiť výpady dnu a von. To mi spôsobovalo muky. K jazyku pridal aj prst. Vsúval ho do vnútra, zatiaľ čo jazykom jemne sal. 

Kričala som a vzdychala, až kým som nevyvrcholila. Ani som netušila, že to je ešte vôbec možné. Zastavila som ho a nariadila mu, nech sa vymeníme. Urobila som mu takú fajku, že na to chlapec nikdy nezabudne. Stonal a hrešil, keď som mu jazykom prechádzala od koreňa až k jeho špičke. Dívala som sa naňho a mučila ho svojimi ústami, rovnako, ako to robil on mne. 

Po sprche sme opustili wellness celí rozžiarení, ako stowattové žiarovky. 

"Chudák ten, čo tu po nás zajtra príde upratovať."Povedala som, keď sme spoločne opúšťali šatne. 

"Zajtra máme sanitačný deň, netráp sa tým." 

Presunuli sme sa do priestranného apartmánu a obrovskej postele. Ešte raz sme sa milovali, ale už len jemne a pomaly, pretože sme boli celí rozboľavení. Ja teda určite. 

Zaspala som pokojným spánkom, z ktorého ma nad ránom vytrhol smäd. Pozrela som na Petra, ktorý si spokojne odfukoval, na opačnej strane postele. Vstala som a prešla cez spálňu, do ďalšej miestnosti. Hľadala som akúkoľvek tekutinu, ktorá by uhasila môj smäd. No pohľad mi zavadil o veľký stôl, na ktorom okrem iných vecí, stála stolová lampa. Nechcela som Petra zobudiť, tak som ju zažala, aby som mu tu niečo neporozbíjala a začala sa rozhliadať. A vtedy som ju zbadala. Na stole vedľa lampy bol položený telefón, nejaké diáre, fotka krásnej ženy a pri nej položená obrúčka. 

Náhle mi prišlo zle. Všetko krásne, čo sme tej noci zažili sa mi premieňalo na zvratky a dralo sa to na povrch. Schmatla som svoj župan a vybehla z izby. 

Dobehla som do svojej, zbalila si všetko čo som našla, nahádzala veci do kufra a odhlásila sa z pobytu. Recepčná bola prekvapená, ale urobila všetko, čo bolo potrebné. Podpísala som papiere a so slzami, ktoré mi už tiekli prúdom po tvári, som nasadla do auta. Zastavila som sa až po niekoľkých kilometroch, na benzínke, aby som si dala kávu. 

Pálili ma oči a vyčítala som si, ako som mohla byť taká hlúpa a skočiť na lep peknému chlapovi. Z rozmýšľania ma vytrhol vyzváňajúci telefón. Neznáme číslo.

„Haló?“ ozvala som sa opatrne.

„Rebeka, to som ja Peter. Čo sa stalo? Prečo si ušla?“

„Zlá otázka ty idiot! Zamysli sa prečo som asi odišla?“

„Netuším.“

„Veď si ženatý!“ zakričala som naňho.

„A to je problém?“

„Z ktorej planéty si spadol? Jasné, že je to problém. Je to veľký problém. Ja nespím so ženatými mužmi.“

„To je fajn. Chcem ti to vysvetliť Rebeka.“

„Ale ja ťa nechcem počúvať! Kiež by sa včerajšia noc nikdy neudiala.“

„To nehovor.“

„Zbohom Peter.“

„Rebeka počkaj!“

Zložila som telefón a hodila ho na sedadlo spolujazdca. Zazvonil ešte niekoľko krát a potom prestal. Ako dobre, že ma čakala cesta naspäť do upršaného Londýna. Keď budem plakať, ani si to nikto nevšimne, pretože sa mi slzy zmiešajú s dažďovými kvapkami. Naliala som do seba zvyšky kávy a vyrazila na letisko. 

Čaute dievčatá.. začala som robiť na niečom, čo sa mi fakt páči... neviem ako to skončí, neviem ako sa to celé bude vyvíjať, ale baví ma to..  :D 

Chcem vás trošku potešiť a navnadiť. Pôvodne som mala iný plán. už dlhšie pracujem na príbehoch, ktoré súvisia s príbehom Až na dno, ktorý som už dávnejšie pridávala. Konkrétne ide o časť PRED a PO. Príbeh o Tesse a jej chlapčekovi bol stredový príbeh. Chcela som postupne začať pridávať prvý diel, potom by som prešla do druhého a tak do tretieho. 

Ale to, čo pridávam dnes je celkom niečo iné. Mám toho viac napísaného ručne ako v notebooku, takže mi to aj dlhšie bude trvať kým to sem pridám, ale s vašou odozvou a podporou to isto hravo zvládnem. Tak nech sa páči...začíname.. 🙂

Jedna noc nestačí

1. Kapitola 

So slnkom za chrbtom som prechádzala po chodníku, ktorý viedol okolo celého hotela. Pod chvíľou som skláňala hlavu, aby som sa ubránila napadnutiu konára pokrytého ihličím, ktorý by sa neštítil vypichnúť mi v sebaobrane oči. 

Celý týždeň som túto trasu opakovala v pravidelných časových intervaloch. Či pršalo, alebo svietilo slnko, bolo oblačno či fúkalo.

Dnes ma potešili slnečné lúče. Okolo neveľkého jazierka som prešla o čosi rýchlejšie, lebo z hladiny ma nebezpečným pohľadom sledovala nenažraná labuť.

V parku som sa vždy trochu zdržala. Pravidelne vdychovala dávky čerstvého kyslíka a ako vždy myslela len na to, že sa posadím na lavičku, ktorá ma vítala s otvorenou náručou. Bola zasadená medzi dve staré košaté lipy. A ako obvykle som ju obišla a pokračovala v ceste. 

Na konci môjho oddychovo-zážitkového pobytu sa niečo zmenilo. Do života mi vstúpil muž. Vsunul mi tam výhybku a ani sa ma nepýtal. 

Večer, keď som telu dopriala spracovať výdatnú večeru pohodovou prechádzkou, som kráčala neosvetlenou časťou okolo hotela.

Muž, ktorý postával v tieni borovice a pofajčieval ma tak vystrašil, že som spadla do vonkajšieho odkrytého bazéna. Nebyť toho strašiaka tak tam nespadnem, ale asi by som sa bola utopila. Od ľaku som zabudla dýchať aj hýbať končatinami. K tomu všetkému bola ešte tá voda úplne ľadová.

Pohotovo za mnou skočil ako pravý Mitch z Pobrežnej hliadky. Keď ma vylovil a ja som lapila dych, takú som mu strelila za ucho, až zabudol dýchať aj on. Ostal šokovane stáť na mieste, potom sa spamätal, nabral do pľúc veľkú dávku vzduchu až sa mu hrudník nafúkol ako holubovi. Svetlo už nebolo dostatočné, ale keď sa moje oči prispôsobili prítmiu všimla som si, že ruky zaťal do pästí, ale neprehovoril. 

Radšej som sa zdekovala. Celá rozčúlená a červená od hanby by som sa najradšej prepadla pod zem. Ostávali za mnou mokré stopy až do hotela, akoby tam vstúpila príšera z morských hlbín. Zopár ubytovaných za mnou udivene pozeralo a niektorí sa aj ticho uchechtávali. Namosúrene som vybehla do izby a vletela do sprchy, kde zo mňa pod prúdom horúcej vody opadli aj posledné zvyšky frustrácie a hnevu. 

„Áno, áno, reagovala som možno prehnane, ale aj tak...“ vravela som pre seba a rozčesávala si zamotané vlasy.

„Veď len vďaka nemu som skončila na dne bazénu.“ Odfúkla som si prameň vlasov z očí a chytila do ruky fén.

***

Chvíľu po tej splašenej ženskej som do hotela vstúpil aj ja. Zbadal som smejúcich sa ľudí a došlo mi, že teraz vyzerá situácia ešte divnejšie, keďže na scéne máme dve mokré osoby, ktoré ale neprišli spolu. 

Zdvorilo som sa usmial, zaželal pekný večer ako sa odo mňa očakávalo, aj keď títo tu vôbec netušili kto som.  

Na recepcii nikto nesedel, takže dievčatá niekam odbehli. Aj keď som im x-krát povedal nech nechodia preč obe naraz, teraz mi to vyhovovalo. 

Stlačil som tlačidlo a privolal si výťah. Vyviezol som sa na svoje poschodie a čo najrýchlejšie sa šiel prezliecť. Cestou do izby som zdvihol telefón a zavolal Silvii, nech niekoho pošle pretrieť vestibul od vody. Bola trochu zaskočená, ale nenamietala.

Čistý a voňavý som vyšiel z izby a zaumienil si, že túto neznámu vyhľadám a ospravedlním sa. Aby si nemyslela, že som nejaký treťotriedny hajzlík. Aj keď chuť na to ospravedlnenie ma z času na čas prechádzala. Hlavne keď som zacítil štípanie tej facky na líci. Tá fakt sadla dokonale. Ešte raz som si líce pošúchal rukou a pretrel hydratačným krémom. 

Už sa mi v hlave začínali točiť kolieska, ako ju asi nájdem, keď som na druhom poschodí zazrel mokré stopy. Sledoval som ich až k cieľu. Končili pri izbe číslo 202. 

„Takže Rebeka Dvorská.“ Fotku na občianskom mala celkom peknú, vek 32 a slobodná. 

„Výborne.“ 

Zavrel som na monitore otvorenú stránku so zoznamom hostí a obišiel pult. 

„Ako by som len na ňu mohol natrafiť?“ prechádzal som prázdnou jedálňou a rozmýšľal. Wellness sme mali otvorené už len hodinu. Na prechádzku sa už asi nevyberie, keďže jej skončila fiaskom, takže ostávala už len kaviareň. 

Zabehol som si po notebook, aby som si vybavil nejaké maily a skúsil šťastie. Možno sa tam ukáže. Dal som si minerálku, pohodlne sa usadil, aby som mal dobrý výhľad a čakal som. 

***

Keď som sa upokojila, zašla som si na pohár vína s knihou v ruke. V hotelovej kaviarni nebol takmer nikto. Zopár párov a nejaký, do vlastnej veci pohrúžený jednotlivec.

Obsadila som svoje zvyčajné miesto, ktoré som využívala celý týždeň. Miestnosťou sa niesli tlmené hlasy rozprávajúcich, ako aj tiché tóny klavírnej hudby. Teplo z krbu ma príjemne hrialo a zaháňalo posledné spomienky na neželaný večerný kúpeľ. Mihotavý oheň vytváral hrozitánsky sa meniace tiene na koberci a ja som sa snažila uhádnuť čo sú to za obrazce. Bola to moja súkromná hra. 

„Nech sa páči, vaše víno.“ K môjmu stolu pristúpila milo sa usmievajúca mladá čašníčka.

„Vďaka.“

„Dáte si ešte niečo?“

Pozerala som na ňu a v duchu som viedla boj sama so sebou, či si ten jahodový cheescake, ktorý trónil chladenému výkladu mám objednať, alebo nie.

„Viete čo? Poprosím vás ten jahodový cheescake.“

„Samozrejme, hneď to bude.“

Odišla a asi o dve minúty bola späť. V tichosti mi položila tanierik na stôl, zaželala dobrú chuť a vytratila sa. 

Chlipla som si z vína, pohodlne sa ešte raz uložila vo veľkom kresle a otvorila knihu. Po chvíli ma vyrušilo zakašľanie. 

Akurát som sa ponorila do deja. Zachmúrene som vykukla spoza stránok a zazrela pri svojom stole postávať muža. Toho, čo bol taký ponorený do vlastných myšlienok. 

„Môžem vám nejako pomôcť?“ začala som zdvorilo, ale zamračený výraz ma neopustil. 

„Čakáte nejakú spoločnosť, alebo ste tu sama?“

„Musím vám odpovedať?“

„Môžete.“

„Som tu sama, ale spoločnosť nechcem. Pekný večer.“ Znovu som dvihla knihu a zastrela si tak výhľad na toho chlapa, čo nie len ohromne a dokonalo vyzeral, ale aj lákavo voňal. 

Tá vôňa mi bola povedomá, tabaková, zmiešaná s parfémom. Och Bože! Už viem, kde som ju cítila.

„To ste vy!“ vyhŕkla som, zaklapla knihu a vystrela sa. Knihu som hneď odložila na stolík.

„Ja?“

„No áno. Ten idiot čo pofajčieval pri bazéne. Kvôli vám som sa skoro utopila.“

„Kvôli mne ste sa neutopila, lebo som vás vytiahol. A toho idiota ste si mohla odpustiť.“

„Tak prečo tu postávate? Všade je plno voľných stolov. Alebo vás hryzie svedomie?“

„Sú tu voľné stoly, ale pri tomto sedíte práve vy a ja som sa chcel ospravedlniť. Nechcel som vás vystrašiť, myslel som, že o mne viete. Minimálne podľa cigaretového dymu.“

„Tak po prvé!“ vybehla som naňho a upriamila sa na nás pozornosť prísediacich. Trochu som stíšila hlas. „Fúkalo opačným smerom, takže som cítila len vôňu borovice a po druhé, bola som zamyslená. Väčšinou sa mi takéto veci na večerných prechádzkach nestávajú.“

„Zaujímavé.“ Jednou rukou si šúchal bradu a druhú si zastrčil do vrecka na oblekových nohaviciach. 

„Ak ste povedal, čo ste potreboval, dovoľte, aby som si dopila víno, zjedla zákusok a odišla do svojej izby.“

„Nezmenili ste názor na tú spoločnosť?“

„Ak sa nad vami zľutujem, bude tu ticho?“

„Možno. Je to až také zlé?“

„Prišla som sem oddychovať a vy ma rozptyľujete.“

„Tak fajn.“ Odišiel k pultu, aby si objednal, potom prešiel ku knižnici, z ktorej náhodne vybral jednu knihu a usadil sa oproti mne. Členok pravej nohy si položil na koleno ľavej, spokojne sa usmial a otvoril knihu. Po očku som ho sledovala, ako sa z pohodového módu prehadzuje do sústredeného. Buď to čo čítal, bolo fakt zaujímavé, alebo sa takto pri čítaní tváril vždy. A vtedy som si to všimla a vybuchla do smiechu.

„Veď tú knihu máte naopak.“ Vravela som so smiechom.

„Naozaj? Ani som si to nevšimol.“ Už sa smial aj on.

„Že nevšimol.“

„Tak vďaka.“ Otočil ju už správne a znova sa začítal.

Ponad stránky sa nám pohľady niekoľko krát stretli. Neviem ako na tom boli moje oči, ale tie jeho sa neustále usmievali. Mali orieškovo hnedú farbu a svetlo z krbu im dodávalo zlaté iskričky. Hnedé vlasy mal na strapato upravené, ako po kefovačke. Bol fakt sexi. Mal široké plecia a úzky pás a v šedom obleku zrejme šitom na mieru, vyzeral dokonale. On sa mi páčil, doriti! Fakt sa mi páčil. A ja? Jediné čo na mne bolo príťažlivé a to by potvrdili aj iní chlapi, boli svetlo zelené oči farby jarnej lúky a dokonalé prsia. Takže som si to stanovila ako moje dokonalé fyzické črty. 

Čím viac som sa naňho pozerala, tým viac som mala pocit, že: doriti, poď so mnou do mojej izby, alebo, poďme hocikam a tam ma pretiahni. Môj mozog si očividne robil čo chce. 

„Som Peter. Zabudol som sa predstaviť.“ Oslovil ma a vytrhol tak zo snenia. 

„Ach, no jasné. Ja som Rebeka. Teší ma.“

„Tak, Rebeka, prezradíte mi, ak to nie je tajomstvom, čo vás sem privádza?“

„Myslela som, že budeme potichu.“ Keď som tie slová vypustila, už som vedela, že je to lož. Mal príjemný a podmanivý hlas. Alebo tak pôsobil len na mňa?

„Nebola by to nuda?“

„Možno pre vás, ja mám dobrú spoločnosť.“ Čo to trepem, preboha? A odkedy používam dvojzmysly? „Myslela som tú knihu, pravdaže.“ Chytila som ju do ruky a zakryla ňou nastupujúcu červeň.

„Samozrejme. Myslel som si to isté.“

„Povedzte mi, ale úprimne, je to naozaj to, čo vás zaujíma? Prečo som tu?“

„Chcel som zdvorilo konverzovať.“

„Prišla som sem za oddychom.“

„To je celkom bežné.“

„Možno, ale ja žijem v zahraničí a na Slovensko zavítam len zriedka. A keď už, tak tu čas trávim takto.“

„Pobytom v hoteli?“

„Presne.“

„Vždy v inom, alebo sa vraciate znovu tam, kde ste už boli?“

„Jedine, že by ma to miesto niečím fakt dostalo. Potom som ochotná sa tam aj vrátiť.“

„Ešte sa vám to nestalo?“

„Stalo, ale po druhý krát som bola sklamaná.“

„Chápem. A čo toto miesto?“

„Priemerné.“

„Priemerné?!“ vyhŕkol a vystrel sa ako struna.

„Nič ma tu veľmi neohúrilo.“

„Vyskúšali ste wellness?“

„Samozrejme. Bolo tam kopec ľudí. Fakt niečo pre mňa.“

„Možno zlý čas?“

„Som tu celý týždeň. Vyskúšala som rôzne časové rozpätia. Nič. Proste plnka v každom čase.“

„To je deprimujúce.“ Zamyslel sa a opäť oprel do kresla.

„Nevadí. Aj tak zajtra odchádzam.“

„Naozaj? To je škoda.“

„Keď myslíte.“

„Viem to, ale mám nápad. Čo keby som skúsil zmeniť váš názor na toto miesto?“

„A ako to chcete urobiť?“

„Môžem vás pozvať počas súkromných otváracích hodín do wellness?“

„Ešte povedzte, že to tu vlastníte a ja odpadnem.“

„Možno.“

„To preto vás zaujímalo, aké mám dojmy z tohto miesta, čo?“

„Možno. Tak čo, beriete ponuku?“

„Súkromné wellness? Kto by mohol odmietnuť?“

„Napríklad vy?“

„To teda nie. Ak sa ma tam nepokúsite utopiť.“

„To nikdy.“

„Fajn. Tak kedy a kde? Teda len kedy, dole trafiť viem.“

„Teraz pôjdem všetko zariadiť a o pol hodinku sa môžeme stretnúť dole pri výťahoch.“

„Budem tam, nastúpená v papučkách.“

„Výborne, tak za pol hodinu.“

Rozlúčil sa a odišiel. Ja som dopila víno, vzala svoju knihu a prešla k pultu. Čašníčka mi oznámila, že môj účet je vyplatený a vrátila sa k svojej práci.  Poďakovala som sa a celá nedočkavá, zmätená a roztúžená, so zaseknutým úsmevom na tvári, som vybehla do svojej izby. Toto bude zrejme dlhá noc...

Čauky - ahojky všetci koníkovci. 🙂

Bola som jednou z tých šťastných, ktoré boli vybrané, aby otestovali skvelú radu štrnástich super-skvele-úžasných produktov od DM na vypucovanie a udržanie čistej  a voňavej domácnosti. Tak tu ich máme: 

Tramtadadááááá 

Počas dvoch týždňov som prala, leštila, umývala a prevoňala celý byt. Veď s týmito výrobkami to išlo hravo. 🙂

Keďže je opakovanie matka múdrosti a mnohé z nás si dajú poradiť na základe skúseností iných, postupne vám ešte opíšem jednotlivé produkty a poviem, čo som o nich zistila.

Začnem napríklad utierkami/handričkami. Každá z nás ich používa, či ide o jednorázové, papierové, alebo také, čo si skrátka operieme a fungujú ďalej. 

Skúšala som: Profissimo Univerzálne utierky - kusov v balení.

Neminula som všetky, ešte mi nejaké ostali aj na neskôr a hlavne, dajú sa opakovane použiť. Žiaľ, do nekonečne nie, ale zopár krát áno. Keď som ich niekoľko krát vyžmýkala, celé sa zhúžvali. Ich super vlastnosť je perfektná savosť, takže čokoľvek rozliate bez problémov zotriete. Rovnako sú dobré aj na utieranie prachu, ale o tom neskôr. Za mňa skvelý produkt, ktorý vrelo odporúčam.

Ďalšou skvelou pomocníčkou mi bola - Profissimo mikrofázová leštiaca utierka na sklo.

S ňou mi išla práca - ako sa vraví od ruky. Je proste skvelá, skvelá, skvelá. Samozrejme, ako som spomenula v krátkej recenzii, neodporúčam ju používať na špinavé okná a sklené povrchy. Tie najskôr pretrite nejakou...napr. aj univerzálnou utierkou a potom povrch mikrofázovou utierkou vyleštite. Už žiadne stierky či novinové papiere ako kedysi. Táto handrička je dobrá a dlho vydrží. Oprala som ju v teplej vode, vysušila a používala ďalej. A aj používať budem. Znie to ako reklama z topshopu, ale čo k tomu dodať? Je dokonalá. Top vlastnosti? Dobre saje, na jedničku s hviezdičkou leští a dlho vydrží!

Poslednou handričko-utierkou je Profissimo mikrofázová utierka na podlahu. 

Celkom určite je dobrá. Povrch pekne umyla a ostal čistý a bez šmúh. Iste si ale niektoré spomínate, teda ja určite, lebo u nás to tak bolo, doma sme nemali mop, ale na veľkú a širokú metlu sme založili handru, ktorou sme umývali gumovú podlahu. Bolo to pracné, ale raz dva sme to mali hotové. Táto handrička mi pripomína časy minulé. Umývala som na všetkých štyroch, aby som ju vyskúšala, ale aby som ju požívala stále? To asi nie. Je príliš veľká, ale možno sa mi raz hodí, keď nás vytopí a bude treba použiť aj nemožné, len aby sme vodu zo zeme utreli čo najskôr. Handrička sama o sebe je inak príjemná, saje a nezanecháva šmuhy, takže z tohto hľadiska je fajn.

Tak poďme ďalej a presuňme sa napríklad do kuchyne.

V kuchyni som používala skvelých pomocníkov. Boli to: Denkmit vysokoúčinný čistiaci prostriedok na mastnotu v spreji. 

S ním som bola spokojná. Varnú dosku vyčistil skvele, ale nejaké tie pripáleniny neodstraňuje. Na to treba iných pomocníkov. Ale čistila som s ním aj rúru a tá dopadla na výbornú. Rúra zostala čistá a prevoňaná. Je to penový čistič, ktorý treba potom zotrieť mokrou handričkou. Použila som na to tie univerzálne a bol to dobrý výber. Takže plusy - Keďže je penový, nerozprskuje prostriedok všade dookola, ale len na určené miesto. Skvele čistí mastnotu a príjemne vonia. 

Za mňa mínus len to, že neodstraňuje aj pripáleniny. Škoda, bol by všestrannejší. Inak skvelý výrobok. 

Poďme umyť riad. 🙂 s Denkmit čistiacim prostriedkom na riad  Beach Breeze. 

Každá z nás je dennodenne v kuchyni a umýva riad. Ak samozrejme nepatrí k tým šťastnejším, čo majú doma umývačku. 🙂 Ja k ním nepatrím a každý deň sa pasujem so špinavým riadom. Tento prostriedok je tiež jeden z tých šťastlivcov, ktorých chcem mať doma neustále. Za mňa - úžasne vonia, skvelo a dostatočne pení a umyje aj mastný riad bez ťažkostí. Žiadne kožné problémy sa u mňa nevyskytli, takže ho vrelo odporúčam. Cenu som nesledovala, ale určite zaňho nezaplatíme celý majetok. K obsahu fľaše dodám, že je tak akurát a dobre padne do ruky.

Okolo vodovodnej batérie sa nám vyskytuje všadeprítomný vodný kameň. Máme totiž fakt tvrdú vodu. Použila som naňho Denkmit - čistiaci prostriedok proti vodnému kameňu. 

Manžel ho nalial aj na usadený vodný kameň (niekoľkoročný), pretože odmontoval tyč, na ktorej bola pripevnená sprchovacia hlavica. Celý natešený mi hlásil, že to s týmto prostriedkom perfektne pustilo, lebo s ničím iným to dole nešlo. Takže sme boli obaja spokojní, pretože účel splnil. Plusy - vodný kameň ozaj odstránil a fľaša je malá a dobre sa s ňou pracuje. 

U nás do kuchyne patrí aj prací prostriedok. Možno zvláštne, ale v kuchyni máme umiestnenú práčku. Takže pridávam aj tento produkt: Denkmit - prací prostriedok na farebné prádlo.

Tento prášok je u nás doma tiež varený-pečený. Aj keď požívam aj iné prášky, lebo mám rada aj zmenu, k tomuto produktu nemám žiadne výhrady. Perfektne vypral a ešte aj odstránil škvrny z oblečenia a prádlo prevoňal. Voňavé ostalo samozrejme aj po vysušení a uložení do skrine. Vypraté prádlo našej rodinke nespôsobovalo žiadne svrbenie či červenanie pokožky a to som ho už x-krát požila. Aj roky dozadu. Nič sa nemenilo k horšiemu, takže skvelá správa. Ďalší skvelý výrobok. 🙂

Plynulo prejdem do obývačky.

Tam som použila: Denkmit - ošetrujúci sprej na nábytok.

Parádny prostriedok. Za mňa lepší ako Pronto. Spolu s univerzálnymi utierkami a pol hodinkou k tomu, sa náš nábytok v obývačke leskol ako nový. Potom som nábytok pozorne sledovala, lebo u nás sa prach víri a usádza jedna radosť. Bola som veľmi milo prekvapená, pretože ochrana pred usadzovaním prachu fungovala niekoľko dní. Nehovoriac o tom, že dcérine packy sa tam hneď neukazovali. Fľaša nie je ťažká, dobre sa drží, len to striekanie....navrhujem nastriekať na handričku a potom utierať. 🙂 Plusy - ošetruje, čistí a leští, odpudzuje prach na niekoľko dní 🙂

Do obývačky som umiestnila aj Profissimo vonný set  - kúzlo sviežosti.

Príjemná a nevtieravá vôňa z tohto malého flakónika, nám prevoňala celý byt. Vždy keď prejdem okolo, vôňa je intenzívnejšia, ale to nič nemení na fakte, že keď vstúpim do bytu po pobyte vonku, zacítim vôňu v celkom byte. Proste paráda a všimla si to aj návšteva a pochválila prevoňaný byt. 🙂 Plusy? Proste a skrátka - skvelá a jedinečná vôňa. 

Po nejedných raňajkách na gauči pri telke, sa na poťahu objavia škvrny. Vraj samé od seba sa tam vzali, tvrdí moja Taša. 🙂 Ale my vieme svoje. 

Tak som vytiahla Denkmit - čistiaci prostriedok na koberce a čalúnenia. 

Hravo a bez problémov si poradil so škvrnami bez toho, aby zanechal nejaké stopy či "mapy" okolo vyčisteného miesta. Je to skvelý výrobok. Fakt perfektný. Použili sme ho aj na čalúnené stoličky v kuchyni, na ktorých sa škvrny vyskytujú najčastejšie. Dopadlo to na výbornú. 🙂  

Je to veľká nádoba, takže aj dlho vydrží na bežné škvrny, ak ju nevystriekame naraz na celý koberec. 🙂 Plusy - perfektne čistí, nezanecháva neželané stopy, neutrálna vôňa a veľká nádoba pre dlhšiu výdrž. 

Moja malá pomocníčka spolu so mnou pracovala aj na umytí okien v celom byte. Použili sme na to samozrejme Denkmit - čistič na okná s rozprašovačom, úžasnú mikrofázovú utierku na sklo, ale aj univerzálnu utierku, aby sme si predtým pripravili okná. 

Je to taký obyčajný prostriedok, nijako výnimočný. Okná sa umyli dokonale, ale skôr by som zásluhy pripísala handričke na leštenie, než samotnému prípravku. Okrem toho, je to fakt zbytočne obrovská fľaša, ktorá je ťažká a preto sa s ňou aj zle pracuje. Žienky, ktoré pravidelne umývajú okná isto vedia, že sa dá okno umyť aj čistou vodou, takže tento prípravok sa skôr za mňa hodí na zrkadlá (opackané mastnotou, či zubnou pastou). Tam spotrebujem trochu prípravku, zrkadlá nie sú až také špinavé a raz dva sa vyleštia. 

Tak nám ešte ostalo WC a kúpeľňa.

Na toalete prebýva Denkmit - osviežovač vzduchu fruit sensation.

Je to príjemná ovocná vôňa, ktorá zaplnila celé WC. Obal je pekný, vhodný na akúkoľvek poličku - do kúpeľne či WC, ale mám podozrenie, že veľmi rýchlo stráca na vôni. Keď tam teraz vstúpim, už tu vôňu skoro vôbec necítim. Myslím, že tento gél či želatína nie je najlepším riešením prevoňania. Radšej by som investovala do niečoho tekutého, alebo osviežovača v spreji. Bola by to lepšia voľba. Plusy - pekne vyzerá a aj nejakú tú chvíľu fakt nádherne vonia. Mínusy - vonia fakt len chvíľu. 

Oveľa radšej som pracovala s eko Denkmit WC - čistiacim gélom. Tento je jeden z ďalších top perfektných výrobkov.

Ja viem, farba nie je dôležitá, ale pre mňa je. :D Ale jeho super-skvelosť nespočíva samozrejme vo farbe, ale v jeho účinkoch, sile pôsobenia a aj v neodpudivej a príjemnej vôni. Usadeniny pekne odstránil aj nad aj pod hladinou. Vodný kameň v mise nemáme, takže odstraňoval len bežne sa vyskytujúce špiny. Ale bola som s ním veľmi spokojná a určite u nás bude mať čestné a stále miesto. 

Plusy - odstraňuje usadeniny a špinu pod aj nad hladinou a príjemne vonia. S fľašou sa dobre pracuje a hrdlo fľaše má perfektne prispôsobené na to, aby sa gél dostal tam kam treba. Aj hustota gélu je perfektná, takže sa pekne rovnomerne rozleje a nestečie hneď dole. 

Posledným skúšaným produktom je Denkmit - čistiaci prostriedok na kúpeľne.

Z hľadiska čistenia, je ozaj dobrý. Pekne odstránil mydliny aj usadeniny po každodennom sprchovaní, ale mne osobne vôbec nevonia. Má by som povedala až nepríjemnú a dráždivú vôňu. Kúpeľňu som po použití musela dlho odvetrávať a prostriedok ma dráždil v hrdle. Ale fľaša je veľkostne fajn a aj rozprašovač. Tento prostriedok ja osobne už nebudem používať, lebo mám malú kúpeľňu a asi by som sa v nej udusila :D :D. Plusy - odstraňuje usadeniny a mydliny, takže je dobrý a komu nevadí dráždivejší zápach, ten bude spokojný. 🙂

Boli to úžasné týždne skúšania nových, ale aj už doma používaných DM - Denkmit či Profissimo produktov. Som fakt rada, že som tú možnosť mala a môžem sa s vami podeliť o svoje zistenia a skúsenosti. Podľa mňa má sieť DM veľmi kvalitnú, ekologickú, účinnú a cenovo dostupnú radu čistiacich prostriedkov, preto ak po akomkoľvek výrobku siahnete, nebudete veľmi ľutovať. Áno, sú určite niektoré lepšie, iné menej dobré, ale ani jeden výrobok, s ktorým som mala čo do činenia, nebol vyslovene na nič a neúčinný. Takže sa nebojte siahnuť po týchto značkách. Je to záruka spokojnosti. 🙂

A ak by som mala vybrať svoje top produkty, ktoré sa u nás budú aj stále dopĺňať, boli by to tieto:

Denkmit čistiaci prostriedok na riad

eko Denkmit WC - čistiaci gél

Profissimo mikrofázová leštiaca utierka na sklo

Denkmit - čistiaci prostriedok na koberce a čalúnenia

Denkmit - prací prostriedok na farebné prádlo

Denkmit - ošetrujúci sprej na nábytok.

Ďakujem DM a ďakujem Modrý koník za to, že som tieto výrobky mohla testovať. 

Ahojte koníčkári. Mám tú česť opäť pre vás niečo skvelé otestovať a podeliť sa s vami o svoje skúsenosti s týmito výrobkami. Vybrali ma testovať niekoľko produktov od DM-ka. 

Sú to samé skvelé vecičky, tak sa na ne poďme pozrieť.

Balík obsahuje hádam všetko, čo v domácnosti bežne a každodenne používame. Dnes som sa rozhodla začať kuchyňou. Isto mi dá každá žena za pravdu a aj nejeden muž, že v kuchyni trávi väčšinu svojho dňa. Ja, samozrejme nie som výnimka. Všetky chceme čo najrýchlejšie pripraviť deťom chutné raňajky a potom šikovne upratať, aby sme si mohli vychutnať rannú kávičku.

Po raňajkách u nás ostal neporiadok (občas aj z predchádzajúceho dňa) a tak som vytiahla na pomoc profesionálov. Mnohé z vás s nimi majú skúsenosti, ja som však tieto konkrétne výrobky, držala v rukách po prvý raz.  

Takže jedným z nich je tzv. multi-čistič. Mal by si bez problémov poradiť s mastnotou. Vytvára penu a je vhodný hádam na všetky kuchynské povrchy. Ja mám nerezový drez, sklokeramickú varnú dosku a nijako výnimočne, materiálovo obohatenú rúru na pečenie. A práve tá rúra aj doska, dostávajú od mastnoty poriadne zabrať. Tak som vzala čistič a hor sa do práce. A výsledok? Milo som bola prekvapená, ale upozorňujem, pripáleniny to veľmi nerozpúšťa, tak aby ste neboli prekvapení a sklamaní. Píše sa tam, že je to na MASTNOTU. 

A skúsila som aj rúru.

Rúru mi perfektne odmastilo a krásne prevoňalo. Takže za mňa - palec hore 🙂. Samozrejme, použila som na čistenie aj tzv. "jednorázové"  univerzálne utierky, ktoré boli tiež súčasťou balíka. Sú perfektne savé, isto ich každý pozná a netreba ich špecificky a dopodrobna predstavovať. Môžete si ich nastrihať na ľubovoľnú veľkosť, alebo použiť v celku. Mne sa osvedčilo nastrihať. Takže, zatiaľ čo som si jednu polovicu namočila a pretrela s ňou zvyšky čistiaceho prostriedku a mastnoty, druhou, suchou časťou som povrch pekne dosucha vytrela. 🙂

A teraz sa dostávame ešte k ďalšiemu, bezpochyby najpoužívanejšiemu čistiacemu prostriedku - prostriedku na riad. Tento konkrétny, nie len, že dobre umyje špinavý riad, ale navyše krásne vonia. Tú vôňu by som vám aj odfotila a poslala, no žiaľ, to sa nedá. 

Vytvára bohatú a hravú penu 🙂, potvrdila to aj moja dcérka a dobre umýva špinu. 

Na záver ešte dodám, že takmer vôbec nepoužívam ochranné pomôcky na ruky, preto výrobky testujem doslova na vlastnej koži. Stretla som sa aj s výrobkami, po ktorých ma ruky strašne svrbeli, tieto však nie sú ten prípad. Ruky mi to nijako strašne nevysušilo a žiadne nežiadúce kožné problémy to nespôsobilo. 

Tieto výrobky sú fakt dobré. 🙂 Teším sa, keď vám porozprávam o ďalších. 

Kapitola tridsaťdeväť

Po piatich rokoch...

Rita

„Helou, na koľkú si objednaná?“ pýtam sa Lujzy nedočkavo.

„Na desiatu. Ty?“ 

„Trištvrte na desať. Pôjdeme spolu?“

„Môžeme, ale ja už nemôžem šoférovať. Vieš ako Karol hysterčí. Nechcem, aby ho teraz porazilo. Ešte ho potrebujem.“

„To je okej,“ zasmiala som sa. „Som na tom podobne. Odvezie nás Paľo. Aj tak sa už nevie dočkať.“

„Fajn, tak dohodnuté.“ 

„O chvíľu sme tam.“

„Čakám vás. Pa.“

„Pa.“

Nasúkané vzadu v aute ako také sardinky dvojičky, nás Paľo vyhodil pred vstupom a on zatiaľ išiel zháňať miesto na parkovanie. S Lujzou sme ruka v ruke, navzájom sa podopierajúc a šťastné ako blchy v psom kožuchu, kráčali po dobre známych chodbách gynekologického oddelenia. 

„Mám zvláštny pocit,“ vravím jej. „Tu sme sa pred rokmi stretli a zoznámili a dnes tu stojíme opäť. Dobrá náhoda, však?“

„Máš pravdu.“ Povzbudivo mi stisla ruku a rozplakala sa, ako to majú tehotné vo zvyku takmer pre všetko. 

„Nič by som nemenila.“ Usmiala som sa a aj mne sa leskli oči.

„Máme úžasné priateľstvo čo vydrží všetko.“

„Áno, to máme.“ Potvrdila som.

Sadli sme si do čakárne na CTG vyšetrenie. Do pôrodov nám ostával týždeň, dva maximálne. Brušiská sme mali obrovské, napnuté na prasknutie a naše deti vypĺňali každý voľný centimeter priestoru. 

„Pozrite sa, čo pre vás mám.“ Paľo blysol bielymi zubami a vplával do miestnosti. V ruke na tácke, držal dva veľké krémeše. 

„Ja viem, že si dáte. Aby vám deti v bruškách nespali.“ Tešil sa ako dieťa.

„Si poklad, miláčik.“ Povedala som mu s úsmevom.

„Si svetový. Otcovstvo ti fakt pristane. A toto...“ ukázala Lujza na koláče, „fakt potrebujeme.“ 

„Vedel som to a ďakujem za lichôtky. Sú balzamom na moju dušu.“ Podal nám dobrotu, na ktorú sa nám zbiehali sliny, sadol si na voľné miesto, otvoril časopis o rodičovstve a začítal sa. 

„Čo ste si dali dievčatá? Deti sú ako na gumičke.“ Zasmiala sa sestrička, keď sme sa uložili na postele a ona nás napájala na prístroje. 

„Krémeše.“ Odpovedali sme naraz a zároveň sa rozosmiali. 

Sestrička len so smiechom krútila hlavou. „Aspoň ich netreba budiť. Budem hneď vedľa. Keby niečo, zavolajte ma.“ 

„Samozrejme.“

„Ďakujeme.“

Pani v stredných rokoch a bezchybnom bielom oblečení sa zdvihla z vŕzgajúcej stoličky a odišla.

***

„Lujzaaa! Ideme do pôrodnice! Pred hodinou mi odtiekla plodová voda a Paľo je nedočkavý. Vysvetľovať mu, že mám ešte kopec času do pôrodu, a že je mi dobre bolo celkom zbytočné.“

„My už sme tu a za chvíľu idem na to. Karol tu vystresovane pochoduje ako taký lačný lev a Leo sa zložil vedľa v kresle. Príde aj moja mama, aby bola s Leom, kým bude Karol so mnou na sále.“

„Tak na mňa chvíľu počkaj.“ Zasmiala som sa a potom som zasyčala od bolesti z prichádzajúcej kontrakcie.

„Pokoj láska.“ Prihovoril sa mi Paľo chlácholivo a pohladkal ma po stehne. Mal čo robiť, aby neporušoval všetky pravidlá cestnej premávky. Keby s nami nebola Sára a Gizka, asi by šiel ako pretekár na rally. 

„Vidíme sa. A ak to nestihnem, tak držím palce moja pekná.“

„Aj ja tebe. Uvidíme sa.“ 

Ešte mi cmukla do telefónu a potom zostalo ticho, ktoré prerušoval len hukot motora, tlmený rozhovor Gizky a Sárky, a upokojujúci známy popevok, ktorý si Paľo pohmkával. 

Keď som sa pozrela na zoskupenie v aute, moju rodinu, napĺňalo ma to bezhraničnou radosťou. Že bolo dieťa na ceste som ani nevnímala. Bola som šťastná, že sme všetci spolu a mierime rozšíriť našu rodinu o ďalšieho člena. 

Keď sme prišli na oddelenie, Lujzu bolo počuť až na chodbu. Karol celý bez farby, vybehol na chodbu a potom nahodil ten typický úsmev novopečeného otecka. Trochu sa nadýchol  a so slzami radosti v očiach povedal: „máme malú Lenku.“

Objala som ho a zagratulovala mu a vzápätí som sa ponáhľala dnu. Za pätami som hneď mala Paľa, ktorý Karolovi podal ruku, chlapsky ho potľapkal po ramene a vydal sa za mnou. Ku Karolovi sa hneď prirútil Leo, vysmiaty od ucha k uchu a Lujzina mama. Všetci sa tešili a spolu s nimi aj Gizka a Sára, ktorá nadšene poskakovala s Leom, držiac sa spolu za ruky. 

„Pani Chovanová?“ opýtala sa sestrička sediaca za stolom, keď nakúkala do mojej tehotenskej knižky.

„To som ja!“ zvolala som.

„Prezlečte sa a tu si ľahnite. O chvíľu príde doktor aby vás vyšetril.“ Inštruovala ma, ukázala na lehátko, čo bolo skôr vyvýšené sedadlo. Paľo si neveriacky obzeral miesto, kam bolo potrebné akože doslova vyskočiť. Potom šiel radšej podpísať papiere, aby sa mohol zúčastniť pôrodu a vyšiel za ostatnými na chodbu.

Po vyšetrení som sa presunula na pôrodnú sálu a ľahla si vedľa už oddychujúcej Lujzy.

„Si hviezda.“ Prihovorila som sa jej.

„Hej. Hlavne, že je už po tom. Videla si ju?“

„Ešte nie, ale užijem si ju na izbe.“

„Chcela by som byť pri tebe a trochu ťa povzbudiť, no nemôžem. Som hotová.“

„Upokoj sa. Za chvíľu príde Paľo. Sestrička ho išla zavolááááť. Aúúú. Do horúcich pekiel, sprosté kontrakcie.“

„Je to na nevydržanie, čo?“ vydala tlmený smiech. 

„Hej je.“ Mne do smiechu nebolo.

„Zvládneš to. Ber to tak, že je to len okamih. Za chvíľu je potom.“

„Snažím sa aby sa mi to vpálilo do mozgu.“

„Už som tu, láska. Som pri tebe. Lujzička gratulujem, ale vystískam ťa neskôr. Teraz sa musím venovať svojej žene.“

„To bez debaty.“ 

„Och, je to tu zááás. Fúú, fúú.“ Snažila som sa predýchať tú neopísateľnú bolesť, čo na chvíľu ochromila celé moje telo. 

„Len dýchaj.“ Opakoval mi Paľo.

„Ták. Ideme na to! Mamička, odložte ten telefón, selfíčko si spravíte neskôr, teraz ideme rodiť.“ S úsmevom ma doktor naoko pokarhal, pomädlil si ruky a tleskol. Bol to trápny pokus o vtip, ale na chvíľu odpútal moje myšlienky iným smerom.

„Sestrička, napojte infúziu, ideme na to.“ Pokračoval doktor, inštruoval pobiehajúcu sestričku a naťahoval si rukavice. Mal skvelú náladu, čo bolo super.

Po nekonečných pätnástich minútach výkrikov, nadávania a tlačenia sa mi narodil Šimon valibuk. Bol ešte väčší, než Lujzina princezná. 

„Gratulujem mamička, máte nádherného syna.“ Doktor si radostne zatlieskal, že to zase raz dotiahol do úspešného konca a sestrička mi podala ufúľané a pokrčené bábätko.

S radostnými slzami, ktoré mi Paľo s nekonečnou nehou v očiach utieral, som si k sebe privinula naše nádherné dieťa. Paľo zostal chvíľu pri mne a potom vybehol na chodbu oznámiť radostnú novinu všetkým. Neskôr vzal Sáru a Gizku domov, aby si oddýchli. Keď neskôr budú návštevné hodiny, prídu sa na bábätko pozrieť. 

„Aj ty si hviezda, Rita.“

„To sme obe. Všetko je tak, ako má byť.“

„Áno je.“

„A nech to tak aj navždy ostane.“ Povedala som spokojne.

Koniec

Epilóg

S Paľom sme sa vzali chvíľu predtým, než sme počali Šimona. Bola to len malá svadba na úrade, s našimi priateľmi a rodinou. 

Sára samozrejme frfľala, no keď som jej oznámila, že som tehotná, trochu sa stiahla. Žiarlila, ale potom jej Paľo všetko vysvetlil. Keď si zvykla naňho, zvykne si aj na súrodenca a navyše, ten krpec ju bude na slovo poslúchať, čo sa jej náramne zapáčilo. A teraz, keď je na svete, úprimne sa teší a so všetkým pomáha. Skrátka, miluje svojho brata. 

Lujzu s Karolom tehotenstvo ešte viac zomklo. Odkedy sme sa vrátili z Talianska nebola vo svojej koži, nie len kvôli nevere, ktorú nakoniec aj priznala, ale mala to ťažké aj v práci. Karol sa na nejaký čas presťahoval k rodičom, pretože nedokázal Lujze odpustiť hneď, no miloval ju priveľmi a Lea tiež, aby sa od nich nadlho spakoval. Navyše, žiť opäť s rodičmi bolo peklo. Spal na rozťahovacom gauči a pozeral športové programy, čo sa mu zo začiatku páčilo, no potom prepol kanál, kde práve bežali rozprávky a to naňho pôsobilo zvláštne nostalgicky. Zrazu sa mu cnelo po domove a Leovi.

Lujze odpustil, ale chvíľu to trvalo. Nedokázali sa doma obchádzať a ignorovať večne. 

Na svadbe nám oznámili, že čakajú druhé dieťa. Nechceli kaziť radosť prítomného okamihu, ale nemohli to vydržať. Hlavne Lujza. Keď som sa jej lepšie prizrela, naozaj opeknela a žiarila ako slniečko. 

Potom som zistila, že som tehotná aj ja a začala sa naša spoločná tehuľkovská púť. Trávili sme spolu more času, chystali sa na príchod bábätiek vyberaním vecičiek a dekorácií do detskej izbičky. 

Čo sa týka Maja, bol istý čas naozaj vážne chorý, ale ako sa vraví, zlá burina nevyhynie. Dostal sa z toho, čomu sa teším, hlavne kvôli Sárke. Stále žije s Evou a asi je aj šťastný. Čo nenašiel so mnou, našiel s inou. Myslím, že som mu aj odpustila, pretože aj kvôli nemu mám to, čo som v živote najviac chcela. Milujúceho muža a skvelú rodinu. Z Lea a Sárky sa stali takí malí frajeri. S Lujzou sa na tom smejeme, tešíme sa a držíme im palce. 

Keď ste sa odčítali až sem, tak ste úplne na konci. Teším sa, že som k vám mohla byť blízko aspoň takouto formou. Písanie mi prináša radosť a tento príbeh bol veru zo života. Trochu môjho, trochu mojej veľmi dobrej priateľky. Mnohé ste sa v ňom aj našli. Veď každý deň sa v našom živote dejú nepredvídateľné veci, stretávame nových, možno veľmi zaujímavých ľudí, čo nám vstúpia do života, urobia prievan, spôsobia búrku, trochu v ňom pobudnú, ale samozrejme zažívame aj bizarné situácie. 

Nebojte sa, neprestávam písať. Pracujem na ďalšom príbehu, aby som vám spríjemnila voľné chvíle. Budem veľmi rada, ak mi ostanete naďalej verní a ja vás poteším ďalšími zaujímavými riadkami. Aby som odpovedala aj na otázku, či kniha vyjde knižne, bohužiaľ sklamem vás. Nemyslím si, že som bestsellerová spisovateľka a na dráhu samovydaja som sa ešte neodhodlala. Napriek tomu ma to neodrádza a nikdy neodradí. Veď sa vo mne skrýva ešte toľko fantázie, čo sa potrebuje pretaviť do slov a ja na to nehodlám zanevrieť. 

S pozdravom Tina 😊

Kapitola tridsaťosem

Lujza

Po dôkladnom sledovaní pracovného diania, som si tú pobláznenú mladú slečinku odchytila cestou z práce. Áno, bolo pod moju úroveň otravovať ju, ale chcela som sa dostať Dominikovi pod tú jeho hrošiu kožu a vypudiť ho z firmy, aby nepáchal ďalšie zlo, a aby som uľavila svojmu svedomiu. Trápili ma neodbytné výčitky a bála som sa, že sa z toho zbláznim.

„Ahoj, Soňa? Vravím správne?“ tvárila som sa, akoby som ju stretla prvý raz. Pritom som ju už mesiac sledovala ako dravec svoju korisť. 

„Áno, dobrý deň.“ Aj keď možno bola prekvapená, že som sa k nej ozvala, nedala to na sebe poznať. 

„Môžem vám nejako pomôcť? Už som na odchode, ale ešte sa môžem vrátiť.“ Povedala ochotne ako pracovník mesiaca, čo chce prémiu za každú cenu. 

„Nie, nie, to je v pohode. Môžem sa pridať? Tiež už idem domov. Bol to dlhý deň, čo?“

„No jasné.“ Povzdychla si. 

„Ako sa vám zatiaľ u nás páči?“ vyzvedala som.

„Och, je to tu perfektné. Všetci sú ku mne milí a práca sa mi páči.“ Všetko vychvaľovala, ako by bola z tej práce fakt nadšená, alebo jej za to zaplatili.

„To je super. Všimla som si, že si rozumiete aj s vedúcimi. To je veľké plus.“ pochválila som ju.

„Myslíte Dominika? On je skvelý, ale len medzi nami, naháňa mi trochu strach.“

„Ale nehovorte. Správa sa k vám neprimerane?“ nechápala som ako je možné, že toto dievča je také prostoreké. Vravela veci sama od seba a ani som to z nej nemusela ťahať.

„Nie, to teda nie. Je milý ale viete, ja mám priateľa a on...“ zasekla sa, ako by sa hanbila ďalej pokračovať, no mne to nestačilo.

„Povedzte to.“ Pobádala som ju.

„Dáva mi návrhy, ktoré nechcem a nemienim prijať. Ale on to nechápe, alebo to nechce pochopiť.“ Dodala nakoniec frustrovane. Chcela zapadnúť, len asi nie za každú cenu, no záujem Dominika jej zrejme prekážal. 

„Viem, že som príliš otvorená a neviem komu vo firme by som sa s tým mohla zveriť bez toho,  aby som neutrpela nejakú ujmu. Nikomu nechcem robiť problémy. Ani sebe.“

„Môžete mi veriť, že čo ste mi dnes povedali, je len medzi nami. Úprimne som si myslela, že o Dominika máte záujem. Prekvapilo ma, že to tak nie je.“

„Ide mi autobus. Prosím buďte diskrétna. Tú prácu mám fakt rada.“

„Nebojte sa. Tak dovidenia zajtra.“ Povzbudivo som sa na ňu usmiala.

„Dovidenia.“ Milo a trochu nervózne mi úsmev opätovala, kým nevošla do otvorených dverí. 

Keď sa za ňou zavreli dvere autobusu, vydýchla som si úľavou. Niečo mi vravelo, že ešte nie je správny čas, oboznámiť ju s plánom zosadenia Dominika z jeho vedúceho postu. Chcelo to viac času stráveného so Soňou. Dúfam, že nie som príliš naivná a to dievča ma nevodí za nos. Ale na to prídem až časom...

...a čas ukázal, že sa v ľuďoch vyznám asi tak dobre, ako človek, ktorý sa ocitne na saharskej púšti prvý krát v živote a ide tam robiť sprievodcu. 

Samozrejme, náš rozhovor Dominikovi Soňa hneď pretlmočila a začal sa voči mne správať chladne. Chcel vo mne vzbudiť pocit viny a čakal, že som taká naivka, ktorá za ním prilezie. Trochu sa prerátal. 

V každom prípade, na to som prišla až o niečo neskôr, že tí dvaja spolu kujú pikle rozmerov väčších, než bola naša firma. Soňa tam bola nasadená a bola múdrejšia a chytrejšia než sa tvárila, potvora. Čas strávený na kávičkách s ňou, namiesto s mojom najlepšou kamoškou, ma akurát ponáral do väčšej a väčšej brindy. Ja, duša otvorená všetkým, ktorí sú na mňa milí, vykecám veci, ktoré ani nechcem, ale v priateľskej atmosfére, sa to zo mňa sype jedna radosť. Našťastie firemné tajomstvá som jej neprezradila a aj Boh to vie, že ich neviem, lebo keby to tak nebolo, pri troche nátlaku by som prezradila aj pinkód Borisovho účtu v banke. Dobre mi tak, nikto na mňa netlačil, ale to bolo asi ešte horšie. Soňa zo mňa vytiahla infošky o kolegoch, s ktorými sa za mojím chrbtom kamarátila a rozchyrovala o mne, že som klebetnica a každého tam vodím za nos. Pekné svetlo to na mňa nevrhalo, ale to ešte stále nebolo všetko. 

Osoba na S, spolupracovala s Dominikom už dávno, ale ako tichý spoločník a nikto o tom ani nevedel. V skutočnosti ani nebola čerstvá absolventka, hoci vyzerala mlado. Chceli prekopať našu firmu od základov a nahradiť Borisa ako hlavu firmy nejakým pajácom, osobou bez minulosti, ktorá by sa stratila v dave.

Na všetko som prišla postupom času. Spolu s mojou kolegyňou, druhou hlavnou účtovníčkou, sme prišli na nejaké nejasnosti a zvláštne prevody peňazí na neznáme účty, ktoré boli starostlivo skryté. Účtovníčke začiatočníčke by to bezpochyby uniklo, ale nie skúseným ženám vo fachu ako sme boli my. Dominik chcel odviesť Soňou moju pozornosť, čo sa mu aj podarilo, avšak len na nejaký čas. Určite mu hralo do karát aj to, že som opustila Slovensko. 

Všetko sme robili v tajnosti, kým sme prišli na to, kam vedú poprepletané nitky. Bola som v šoku keď som zistila, že je v tom zapletený Dominik. Ten podlý had sa priplazil do našej firmy ako galantná spiaca kobra v košíku, kým nevystrčil svoje zubiská naplnené jedom. Všetkých otrávil svojim šarmom, podmanil si dámy a mužov zrazil na kolená svojimi skúsenosťami a vedomosťami. Nikto o ňom nepochyboval a práve preto to bol pre všetkých poriadny úder pod pás. 

Neboli sme jediná firma, na ktorej tí dvaja zarobili, ale boli sme posledná. To, čo im nakoniec prišili, podvody, úniky peňazí, z toho by sa nevyhrabali ani lopatou na sneh. Úsmev mu zamrzol na ksichte, tváril sa podráždene a nasrato. Vôbec nie ako predtým, keď sa mi snažil dostať pod sukňu. 

Keď už priháralo, chcel si vziať pár dní voľna a možno aj vypadnúť zo Slovenska, ale to už ho polícia čakala na jeho adrese. Prehľadali mu byt, našli väčšiu sumu peňazí a letenku pre seba a Soňu do krajiny, odkiaľ nevydávajú zločincov. Všetko by mu možno vyšlo, nebyť jeho nehoráznej nafúkanosti a Soninej vtieravosti. 

Po tých dvoch mesiacoch sme sa konečne dostali na pokojnú vlnu. Tých dvoch vo firme nikto nespomínal a mne kolegovci odpustili moju všetečnosť. Viac nás to utužilo. Boris si vzal po prehrmení problémov pár dní voľna, aby sa psychicky zotavil. Dosť ho vzalo, že si do firmy pustil niekoho ako bol Dominik. Nemohol za to, hoci si to vyčítal. 

Práca bola kapitola sama o sebe, ale úprimnú radosť som mala aj z Rity, ktorá sa konečne rozhýbala a začala si s Paľom. Keď som ju pred necelým mesiacom stretla, radosť z nej vyrážala ako gejzír zo zeme. Vravela mi o plánoch navštíviť Taliansko spolu s Paľom a Sárkou cez jesenné prázdniny. Radovala sa, že si tí dvaja tak dobre rozumejú a chcela ho požiadať, aby sa k nim nasťahoval. Keď som sa ešte spýtala na jej mamu, povedala len no coment a ďalej vravela o inom. Majo jej trochu privial tiene na jej usmiatu tvár, no spomienka na noc strávenú s Paľom, o ktorej ma nechcela dopodrobna informovať (potvora), hoci sa červenala ako paradajka, svedčila o tom, že to bola bomba. A to ma trochu rozveselilo.

Sľúbila som jej, že len čo problémy vo firme prehrmí a vráti sa všetko do starých koľají, budeme spolu znova vystrájať ako kedysi. 

Čo sa týka Karola, bol zo mňa na nervy. Bola som viac v práci ako doma, ale dostatočné dávky kvázi sexu a pozornosti, ktorými som ho zahŕňala, hoci som pri tom upadala do hlbokého spánku zakaždým, keď do mňa pár krát prirazil ho upokojili, lebo videl, že sa snažím, hoci som unavená a vyčerpaná. Netrvalo to dlho a ja som mu to potom niekoľkonásobne oplatila. Tváril sa spokojne, takže trochu odriekania sa vyplatilo. Na znak nového začiatku som si prefarbila vlasy, čo sa Karolovi fakt pozdávalo a Rita ma skoro nespoznala...

Kapitola tridsaťsedem

O dva mesiace...

Rita

Cítila som sa znovu ako na strednej. Paľo mi posielal zaľúbené SMS-ky a ja som po nociach nemohla spať a myslela iba naňho. Niekoľko krát bol so mnou a Sárkou na výlete, aby sa oťukali. 

So Sárkou sme občas prežívali preplakané noci, kedy sme spotrebovali tonu vreckoviek, aby sme si uľavili na duši. No postupne sa rany zaceľovali, každý jeden deň, keď sme vstali a čelili novému dňu. Sárke sa zapáčilo, že má dve izby a keď sa nevedela rozhodnúť, v ktorej sa jej spinká lepšie, vedela som, že je jej dobre. Nie tak úplne, ale aspoň bola v poriadku. Brávali sme ju aj k psychologičke. Tá konštatovala, že to nie je len nejaká fáza popierania a zmierenia zároveň, ale proste, ak má oboch rodičov stále nažive, nehádajú sa a ona ich navštevuje, je jej takto dobre. 

Na jesenné prázdniny nás Paľo pozval k sebe domov do Talianska. Sára sa tešila ako blcha v psom kožuchu. Skákala na posteli, spievala a pišťala od radosti. 

Bolo by zvláštne, aby s nami Paľo býval, takže si prenajal byt na sídlisku neďaleko od nás. Rozbehol v centre mesta obchod s výživovými doplnkami a venoval sa aj poradni v oblasti zdravej výživy. Darilo sa mu v tom skvele. Mal kopec priateľov, ktorí tam chodili, rovnako aj ženy, čo si ho v prvom rade prišli obzrieť a až potom konzultovať stravu. No, snažila som sa prehnane nežiarliť a Paľo mi na to ani nedával žiaden dôvod, takže to bolo fajn. 

Rozhodla som sa, že sa so Sárkou po návrate z Talianska porozprávam o tom, žeby sa k nám Paľo mohol nasťahovať. 

„Myslím, že sa spolu s Paolom a Sárou k sebe skvele hodíte.“ Skonštatovala Arianna, keď sme sa u nej doma v nedeľu stretli. Sára sa nevedela dojesť jej skvele domácej pizze. My sme popíjali víno a veselo sa zabávali pri teple kozuba do neskorej noci. Potom som Sárku uložila na poschodí v izbe a na chvíľu sa ešte pripojila k ostatným.

„Priatelia! Budeme sa s Ariannou brať!“ zvolal spevavým hlasom Romeo a pustil sa spievať Arianne zaľúbenú pieseň. Ona sa červenala a usmievala. 

„Arianna! Prečo si nič nepovedala?“ opýtali sme sa s Biankou naraz. 

„Požiadal ma len včera! Nestihla som. A navyše, viete aký je. Chcel to rozkričať do sveta už včera, ale povedala som mu, nech vám to všetkým oznámi dnes.“ Dokončila a uchlipla si z vína.

„Tak to máme skvelý dôvod na oslavu!“ povedal Fidel a zdvihol pohár na prípitok. „Na dobrých priateľov! Gratulujem vám.“ 

„Na priateľov!“ zvolali sme všetci naraz a napili sa.

„A kedy bude svadba?“ opýtala som sa.

„Priatelia!“ zvolala Arianna a postavila sa. „Za rok na tomto mieste sa stretneme a oslávime nás najkrajší deň!“ naznačila prípitok a všetci sme opäť pozdvihli svoje poháre.

„Za rok!“ zvolal Romeo a poslal Arianne vzdušný bozk.

V skvelej a veselej nálade sme pokračovali až do rána. Kým sme od únavy neodkvecli do postele. 

So Sárou sme pochodili krásne miesta a pamiatky čo stáli za to, kúpali sa v mori a narobili kopec fotiek. Každým dňom sa s Paľom zbližovala viac a viac. Viem, že jej otca nenahradí, aj keď je lepší, ale je tým najlepším náhradníkom na svete. 

„Sárka,“ začala som opatrne, keď sme po návrate domov sedeli spolu pri telke a pozerali rozprávku.

„Čo je mami?“ spýtala sa, ale neodtrhla oči od obrazovky.

„Čo by si povedala na to, keby tu s nami začal bývať Paľo?“

„V pohode. Veď ste aj tak stále spolu.“

„Je to dôležité. On ťa má veľmi rád.“ Vravela som jej opatrne.

„Ja viem. Veď aj ja jeho.“ Usmiala sa.

„Tak fajn. Určite sa poteší.“

„Hm...“ pokývala ramenami a ďalej sledovala.

S dobrým pocitom, že to dopadlo lepšie než som čakala, som si išla ľahnúť.

S Paľom sme spolu ešte poriadne nestrávili večer osamote. Doma sme mali zakaždým aj Sárku. No dnes mala ísť k Majovi na víkend. Tešila sa na Tobiasa, ako mu ukáže novú hračku, ktorú som jej kúpila. Len tak, lebo bol utorok. Možno som ju trochu viac rozmaznávala, ale bála som sa, aby jej nič nechýbalo. Majo sa zastavil poobede, čo skoro nikdy nezvykol, lebo mal kooopec roboty, ako vždy vravieval. Kruhy pod očami svedčili o nedostatku spánku, ale snažil sa to zakryť širokým úsmevom. Plecia mal trochu zvesené, akoby na nich niesol celú váhu plastového odpadu našej planéty.

„Ahoj Majo.“ Kývla som mu na pozdrav.

„Ahoj Rita.“ Unavene sa usmial.

„Ako to ide? Vyzeráš... vyčerpane.“ Opýtala som sa s fakt nefalšovaným záujmom. 

„Mám veľa práce, nič viac.“ Opáčil sa. 

„Aha. No jasné. To si mal vždy, ale takto si nevyzeral. Ak chceš pokojne mi to povedz. Naša dcéra je ešte na poschodí. Rozhoduje sa, ktorého plyšáka si okrem novej hračky ešte zoberie.“

„Možno sa porozprávame inokedy. Zatiaľ sa mám fajn.“

„Ako chceš. Kedykoľvek sa môžeme porozprávať, aby si vedel.“ Uisťovala som ho, no zostával vo mne divný pocit.

„Á, tu si moja malá princezná. Pripravená na super víkend?“ prehodil na veselú výhybku. 

„Rozhodne ocinko.“ Potvrdila a zavesila sa mu okolo krku. 

„Tu máš ruksak, miláčik. A poslúchaj ocka.“

„Jasné, jasné.“ Povedala lenivo.

„Neodvrávaj!“ pokarhala som ju s úsmevom. „Ľúbim ťa.“

„Aj ja teba.“ Pritisla svoje malé telíčko o moju hruď a hlávku položila na moje rameno. Sálalo z nej toľké teplo a láska. Nebála som sa. O ňu som sa nebála. Len Majo mi robil trochu starosti. Ale dúfala som, že ak bude mať fakt veľké starosti, príde sa pozhovárať. Nechcela som mu robiť bútľavú vŕbu, ale predsa nás spolu okrem dcéry niečo málo spájalo. 

Paľovi som potom napísala správu, či dáme večeru vo dvojici. Odpísal len usmievavé smajlíky a čas s otáznikom. Odpísala som strohé OK a pustila sa do varenia večere. Dúfala som, že kuracími stejkami s grilovanou zeleninou nič nepokazím. 

Akoby ma čakalo prvé rande. S úsmevom širokým od jedného ucha k druhému, s jemným nádychom červene v lícach som pripravila večeru a vybehla na poschodie. 

Otáčala som sa pred zrkadlom ako vývrtka v korku. Chcela som vyzerať dokonale. Pre seba, ale aj preňho. 

Z police som vybrala najvhodnejšie víno, ktoré som hneď vyskúšala a uhla si jedno deci na posilnenie, aby som sa zbavila nervozity. No keď som začula domový zvonček, zvlhli mi dlane. Za dverami postával Paľo, ktorého som si nemravne obzerala zdola nahor, kým som nespočinula na jeho očiach, ktorými robil to isté čo ja. Vo vypasovanej bielej košeli, svetrom prehodeným ledabolo cez plece a tmavomodrých rifliach vyzeral na zožratie. Aj som na to na chvíľu pomyslela. Vonku vládol ešte teplý večer.

„Ahoj.“ Usmiala som sa. „Chceš ísť ďalej, alebo pokračuješ v ceste?“

„Ak si dobre spomínam, na túto adresu...“ nahol sa dozadu, aby dovidel na číslo domu, „som pozvaný na večeru.“

„Vážne? Tak poď, možno sa tu pre teba niečo na jedenie nájde.“ Odstúpila som na bok, aby svoje dokonalé telo presunul do domu. Z domu naproti, na nás bez hanby pri zasvietenom svetle civela stará suseda s pohŕdavým pohľadom. Zaplesla som za sebou dvere, ale ešte predtým som jej ukázala vztýčený prostredník. 

„Čo keby sme večeru na chvíľu odložili a zahrali sa?“ stál ku mne otočený chrbtom, s rukou položenou na operadle jedálenskej stoličky.

„Ako to myslíš?“ nechápala som.

„Tak ako som to povedal.“ Tajomne sa usmial a pomaly sa otočil. V očiach mu šibalsky iskrilo. 

„Možno, že aj chcem.“ Pripustila som váhavo.

„Výborne.“ Prstami pravej ruky prechádzal po okraji stola. Bolo počuť len jemný šuchot jeho prstov na obruse a môj zrýchlený dych. Keď ku mne kráčal, na perách mu pohrával sexi úsmev a mne z toho vyschlo v ústach. Na zátylku mi vstávali vlasy dupkom a telom mi prebehla triaška.

Už som cítila jeho vôňu a blízkosť jeho tela. Oblizla som si pery, kým on ma fixoval pohľadom. Súhlasne zahmkal, vystrel ku mne ruku a keď som mu ju chytila svojou, prudko ma k sebe stiahol, až som narazila na jeho pevnú hruď. Vášeň a vzrušenie z blízkosti našich tiel, sa z nás vyparovala ako ranná vlhkosť zo zalesnených kopcov. 

„Zatancuj si so mnou, Rita.“ Vyzval ma so zastretým hlasom.

„Veľmi rada.“

„Vyzeráš nádherne, ale to ty vždy.“ Pošepol mi do ucha.

„Môžem povedať to isté o tebe. Vieš Paľo... mám trochu obavy z toho čo nás čaká.“

„Aj ja.“ Vzdychol. „Ale ešte nikdy som sa tak netešil a zároveň nebál toho čo príde.“

Opakom ruky ma pohladil po líci, prešiel krkom cez kľúčnu kosť až k okraju mojich šiat. V sekunde som prestala dýchať a medzi nohami som zvlhla. Prebehla mnou triaška a na tele mi naskočila husia koža.  Bez hudby sme sa tam len tak knísali zo strany na stranu. Postavila som sa na špičky a chystala sa ho pobozkať. 

„Myslel som, že nerobíš veci unáhlene.“

To ma schladilo ako ľadová voda.

„Ach ták. To je tvoj plán? Mučiť ma?“ pozrela som sa naňho cez zúžené oči.

„Ale kdeže. To sa volá predohra.“ Usmial sa šibalsky a to ma odzbrojilo.

„Nie. To sa volá potláčanie rozkoše.“ Trucovito som našpúlila pery.

„Hm... myslel som, že rozkoš zažívaš aj keď sa ťa len dotýkam.“ Len čo to povedal, prešiel mi jemne dlaňou od ramena až ku končekom prstov.

„No to určite.“ Mávla som rukou a hrala netýkavku, hoci sa mi celé telo zachcelo rozkošou.

„Vážne? Ale telo neklame.“ Usmial sa. 

„Okej. Takže predohra, hej? Tak to aby som sa predviedla.“

„To nedáš.“ Naschvál ma provokoval.

„Tak sa pozeraj.“ S rumencom na lícach som zdvihla pomyselnú hodenú rukavicu. Na tri kroky som sa od neho vzdialila. Potom som si mučivo pomaličky stiahla nohavičky, vystúpila z nich a s víťazoslávnym úsmevom ich hodila za seba. 

Paľovi sa nohavice v rozkroku napínali na prasknutie. Nasucho preglgol, pohľad mu potemnel a zasekol sa kdesi medzi mojimi chodidlami a hrudníkom.

„Fú, takže takto.“ Zdvihol ku mne oči.

„Čo urobíš?“ pobádala som ho so šibalským úsmevom.

„Toto ma nemôže rozhádzať.“ S úsmevom nad tým mávol rukou.

„Ale telo neklame.“ Usmiala som sa a prstom ukázala na jeho rozkrok. 

„Ten dole má vlastný rozum.“

„No, ako chceš. Takže čo, koniec? Ideme jesť?“ mykla som plecom a siahla po pohári s vínom. Paľo ma však prudko otočil k sebe, skôr, než som stihla uchopiť pohár. Našťastie.

„Hra sa ešte len začala, moja milá.“ Pošepkal mi slová drsne do ucha. Niečo v jeho správaní sa zmenilo. Premenil sa na lovca. A ja som bola korisť. Jeho teplý dych ma pošteklil a spôsobil ďalšiu vlnu husej kože. 

„Tak si na rade.“ Znovu som ho vyzvala k činom.

Čupol si ku mne a ja som sa trochu preľakla čo má za lubom. Prstami mi začal prechádzať po nohe od prstov až lemu mojich šiat, ktoré končili vysoko na stehnách. Bozkával ma nad kolenom a ja som od vzrušenia vzdychala a zahryzla si do spodnej pery. Privrela som oči a očakávala slastné pokračovanie, keď tu zrazu... nič. Postavil sa na nohy a spokojne sa usmieval.

„Do čerta, to nie je fér.“ Dupla som trucovito, celá zadýchaná a červená v tvári. 

„Ale no ták. Je to zábava.“ Zasmial sa, no mne to také vtipné nepripadalo. Moje vnútro sa celé zadúšalo z odopieranej rozkoše a čochvíľa exploduje.

„No ja neviem.“ Priznávam.

„Ale ja viem. Si na rade.“ Opäť ma povzbudzoval. 

„Ach, no fajn.“ Porozhliadla som sa po priestore, zbadala som na pracovnej doske fľašu vína v nádobe s ľadom. Dostala som nápad.

„Urobíš čo ti poviem?“ spýtala som sa ho a v očiach mi určite poskakovali hravé iskričky.

„Podľa toho čo to bude.“ Prehovoril trochu s obavami.

„Sadni si na stoličku a daj mi svoju kravatu.“

„S tým súhlasím.“

„Nebojíš sa?“

„Ak ma nepodrežeš, tak nie.“ Pokrčil plecia.

„Nie som vrah.“ Uisťujem ho.

„Tak potom sa nebojím.“

Dal si dole kravatu a podal mi ju. Potom si ku mne prisunul stoličku a sadol si.

„Zaviažem ti oči.“

„Dobre, no tak si budem musieť vystačiť len s vlastnou predstavivosťou.“ Zamýšľal sa.

„To budeš.“

Previazala som mu oči a šla vziať ľad. Bola som fakt šialene vzrušená. Nie len z Paľa, ale aj z toho, čo som sa chystala urobiť. Pohľad na jeho rozkrok ma skoro prinútil vyvrcholiť. Radšej som rýchlo prešla k výkonu svojho plánu. Vzala som kocku ľadu a postavila sa pred neho. Napila som sa vína a prešla som mu po perách ľadovou kockou, ktorá sa mi topila v teplej ruke.

„Hm...“ ozval sa oblizol si pery.

Potom som už bez ostychu priložila svoje pery na tie jeho chladné, ktoré sa čochvíľa zmenili na horúce. Jemne som mu zatlačila hlavu do záklonu a do úst mu vliala trochu vína. Bol prekvapený a to čo nestihol prehltnúť mu vytekalo z kútikov úst. Už som to nevedela vydržať. Ešte raz som mu prešla ľadom po perách, stiahla som si ramienko šiat. Zaprela som sa rukou o opierku stoličky, naklonila sa k nemu, chytila do ruky svoj prsník a bradavkou som mu prešla po pramienku vytečeného vína. Potom mu ju strčila do úst. Prudko a prekvapene sa nadýchol a v momente ju začal olizovať a sať. Rukami, ktorými doteraz poslušne zvieral okraje stoličky ma chcel chvatne chytiť, no ja som sa mu rýchlo vyšmykla a naspäť si založila ramienko. Stiahol si kravatu z očí a sťažka dýchal. 

„Tak toto... som fakt nečakal. Už teraz by som ťa...“ zarazil sa v polovici vety a pokrútil s úsmevom hlavou.

„Nie! Toto si fakt nečakal.“ zvolala som rýchlo a než stihol čokoľvek urobiť, vysypala som mu na horúci rozkrok vedierko s ľadom, aby sa schladil. 

„Čo si to?! Veď mi zamrzne!“ vyplašene a prudko vyskočil na nohy.

„Si na rade.“ Povedala som a z jeho reakcie som sa začala chichotať. 

„Si vzrušený viac než ja, takže by si nevedel pokračovať.“

„To určite. No, nebude ti vadiť, keď si vyzlečiem nohavice?“

„Nebude.“ Usmiala som sa.

Len v boxerkách a tričku bol úchvatný. A ja som sa fakt tešila čo príde.

„Fajn, takže sa vymeníme. Horúce kreslo čaká len na teba.“ Rukou ukázal na stoličku.

„Jasné.“ Usmiala som sa víťazoslávne a zaujala svoje miesto.

Ešte si vyzliekol aj tričko a hodil ho na zem, aby zneškodnil potopu, čo by sa po chvíli vytvorila z roztopeného ľadu. Zo zeme potom zdvihol kravatu a zaviazal mi oči. Nervózne som stláčala a uvoľňovala prsty zvierajúce okraje stoličky a hrýzla som si peru, až som pocítila jemnú bolesť a kovovú chuť krvi.

Chvíľu sa nič nedialo a potom jeho ruky spočinuli na mojich pleciach. Pristúpil ku mne zozadu a masíroval mi stuhnutý krk. Pod jeho dotykom som sa zmenila na cukrík marshmallow. Potom ruky presunul nižšie až na moje prsia, ktoré z toho boli celé bez seba, tvrdli a vzdúvali sa v jeho dlaniach. Ja som si rukami blúdila po stehnách a vyhŕňali si šaty.   

Prešiel dopredu a zdvihol ma zo stoličky. Keď sa mi telo ovinulo okolo jeho pásu, uvedomila som si, že je nahý. Posadil ma na kuchynský stôl a cez hlavu mi preťahoval šaty, ale nechal ich tak, aby mi zakrývali oči. Dychčal a náhlivo ma bozkával, ako by to mal byť náš posledný bozk. 

„Prehral si, vieš to?“ povedala som pomedzi vzdychy a usmievala sa. 

„Ó, kdeže. Práve naopak. Myslím, že som vyhral jackpot.“ 

Keď zo mňa strhol aj posledný kus odevu, zbadala som ho v celej jeho paráde. Telo ako z katalógu, vypracované tréningom mu zdobilo tetovanie a lúče talianskeho slnka mu dodali neodolateľnú farbu. Nasucho som preglgla a nedokázala som z neho odtrhnúť oči. Skúmala som každý jeden kúsok toho Adonisa a pre istotu som sa uštipla do nohy, aby som sa uistila, že je skutočný. 

„Chceme to obaja?“ uisťoval sa držiac ma v zajatí svojich pevných paží.

„Chceme. Všetkými desiatimi.“ Usmiala som sa naňho a on mi úsmev opätoval. 

Rukou som mu prešla po tetovaní, konečne som mala možnosť vychutnať si ho celé a dotknúť sa tak jeho teplej pokožky, pomaľovanej fascinujúcim vzorom tribal. 

Potom sa na mňa lačne vrhol. Milovanie na kuchynskom stole malo svoje čaro. Prirážal do mňa tvrdo a díval sa mi pri tom do očí. Cez náš pohľad do nás prúdila energia, taká živá, že mi z hlavy vyšumeli všetky starosti a nahradila ich blaženosť z vyvrcholenia, čo sa prehnalo mojím telom ako hurikán a on sa ku mne po chvíli s trhaným vzdychom pripojil.

Rozťahoval si ma prstami, ochutnával a bral si ma tak ako ešte nikto. Kričala som a vzdychala, potešená, že tá pripečená suseda všetko počuje, na stokrát sa prežehnáva a vraví si obohratú frázu zo Slunce seno: Sodoma-Gomora, Cecilko. 

„Chcela som ti povedať pri večeri, ale už to nevydržím.“

„Čo také?“

„Môžeš sa k nám nasťahovať. Sárka s tým súhlasí, pretože ťa má rada.“

„Tak to perfektné. Bez vás mi bolo nafigu.“ Potom sa opäť vrhol na moje pery, bozkával ma a láskal. Len ťažko sme sa vedeli upokojiť, ale hladné bruchá nám vyhrávali ako fidlikanti.

Po večeri sme sa presunuli do spálne, kde sme v rozbehnutom milostnom rytme pokračovali do rána. 

Kapitola tridsaťšesť

Rita

Keď Paľo vyšiel tými dverami, niečo sa vo mne zmenilo. Zrazu mi tak veľmi chýbal. Vedela som, že bude musieť skôr či neskôr odísť, ale keď mi to povedal, veľmi ma to zabolelo. Viem, že odo mňa neodišiel navždy, povedal to, ale mala som pocit, že to odlúčenie nevydržím. Ani mi na slová ľúbim ťa nič nepovedal! A vraj ženy sú komplikované.

S divným pocitom na duši, som odišla do práce. Karol bol ako na gumičke. Celý vysmiaty, s tým svojím neodolateľným šarmom, koketoval s dievčatami a vytváral hravú a veselú náladu. Na chvíľu som aspoň vypustila svoje trápenie. Doniesla som mu darček. Nič výnimočné, ale ten kvet mi tam skrátka dizajnovo pasoval a hádam naň nie je alergický. Celý vytešený si ten jasnočervený kvetináč tristo krát otáčal v rukách, kým mu našiel ideálnu polohu. Zahrnula som ho papiermi, ktoré som nestíhala spracovať. On sa toho hneď ujal a fičal ako včelička. Kým neskončil svoju robotu, ani mi len nezaklopal. 

Na konci týždňa som myslela na Paľa viac a viac. Vôbec sa mi neozval. Žiaden telefonát, žiadna správa. Ani ťuk. Stáli pri mne všetky moje obavy a poctivo držali stráž. Len som dúfala, že je uňho všetko v poriadku. Prečo som mu sama nezavolala, vôbec netuším. Možno som ho len nechcela obmedzovať.

Bola sobota a v sobotu sa oddychuje. To je skrátka rodinné pravidlo. V pyžame môžete byť aj celý deň, pokiaľ sa nechystáte niekam do mesta. A ja som sa rozhodne nikam nechystala. Uchlipla som si kávu z horúceho hrnčeka a vybehla von skontrolovať poštovú schránku. Až na zopár reklamných letákov, tam boli už len dve obálky. Obe adresované mne. Jedna bola od Paľa, ktorá ma prekvapila tak veľmi, až som začala poskakovať na mieste, ako taký zajačik. 

Druhá bola od niekoho, o kom som už roky nepočula. Môj dobrý priateľ Peter mi poslal oznámenie, že sa bude ženiť a chce tam mať všetkých svojich starých priateľov z mladosti. Svadba sa bude konať o dva týždne v sobotu a pozvaný je aj môj manžel. No, keďže je už takmer bývalý a Peter ho určite pozval len zo slušnosti, lebo ho nikdy nemal v láske, nebude tam nikomu chýbať. Ja tam pôjdem určite. Vidieť starých priateľov, ktorých som už nevidela od strednej, bude paráda. Už mi hlavou behali myšlienky čo na seba a určite na to zneužijem aj Lujzu, aby mi pomohla s výberom šiat, až som takmer zabudla na list od Paľa. Bol z pred niekoľkých dní. 

„Tak predsa sa ozval, ibaže takouto formou a ja som ani nenakukla do schránky a zožierala sa strachom.“ Vravela som sama pre seba a utekala do domu, aby babky zo susedných domov, neočumovali môj pyžamový outfit. 

Sadla som za stôl, znovu sa napila kávy a nedočkavo trhala obálku, z ktorej som mala pocit, že ešte aj voňala ako Paľo. Rozložila som stránku, na ktorej boli úhľadne napísané jeho slová a vrátilo ma to v čase. 

Moja najdrahšia Rita

Rozhodol som sa pre list, aby si mala možnosť zažiť ten dávny pocit, keď som ti tie listy písal, aby si cítila to, čo cítim teraz ja a vedela to pochopiť. Chcel som sa ti ozvať, hneď prvý večer čo som sem dorazil, ibaže som si myslel, že budeš nahnevaná, alebo veľmi uplakaná. Chcel som ti dopriať trochu času a vlastne aj sebe. Preto som sa tak trochu rozhodol aj pre list, lebo na mňa nemôžeš hneď nakričať.

Keď si mi znovu vstúpila do života a prišla sem, toto miesto mi už bez teba nepripadá také úžasné ako kedysi. Je mi hrozne smutno a hoci sa ma priatelia snažia rozveseliť, veľmi sa im to nedarí. Ešte tu nejaký čas zostanem, ale nebude to nadlho a ani preto, žeby som chcel. V práci som sa už dohodol a skončím na konci mesiaca. Chcem sa potom vrátiť za tebou a chcem aby si to vedela. Už nikdy neodídem, jedine s tebou a Sárkou. Stretol som sa aj s Elou (vlastne, ona vyhľadala mňa) a urovnal medzi nami to, čo bolo nejasné. Musím ti odovzdať srdečné pozdravy od všetkých, lebo im aj s Lujzou chýbate. Nie som teda jediný, ktorého si očarila, ale chcem byť posledný. 

Dúfam, že sa nesťažuješ a môj list ti dáva zmysel a je napísaný správne. Musíš mi prepáčiť nejaké nejasnosti či chyby, ale napísať taký zaľúbený list je riadna drina. Verím, že sa čoskoro uvidíme, lebo sa už fakt neviem dočkať. 

P.S.: aj ja ťa ľúbim.

Tvoj Paľo

Poskladala som jeho list a odniesla ho do pracovne k ostatným. Na vrchu zažltnutej kôpky starších listov sa vynímal ako Mesiac v splne počas jasnej noci. Už som toľko neplakala, hoci jeho vyznanie lásky ma dostalo a jeho list ma tak nadchol, že som schytila pero a papier a pustila sa mu odpisovať. 

Môj milý Paľo

A nič. Napísať list asi fakt nie je sranda a celkom jednoduchá vec. On je v tom asi majster. Ja som začala a ani neviem pokračovať. Ešte raz som sa poriadne zamyslela a znovu začala.

Môj milý Paľo

Tvoj list ma veľmi potešil. Myslela som si, že sa mi ani neozveš a ja som sa ozaj bála. Ale už mi je lepšie, keď čítam tvoje riadky. Snažila som sa čo najviac pracovať, čo mi ide mimochodom skvele a tak som aspoň na chvíľu pozabudla, že si musel odísť. Mal si pravdu a tvoj list naozaj oživil dávne spomienky na časy, keď sme ešte boli deti. Ale nemysli si, že ujdeš pred mojím hnevom. Veď ty sa sem vrátiš a uvidíš. 

Aj mne je veľmi smutno. Veľmi, veľmi, veľmi. Ale mám aj dobré správy. Môj veľmi dobrý priateľ z mladých čias sa bude ženiť a celú našu partiu pozval na svadbu. Bude o dva týždne v sobotu a veľmi sa na ňu teším. S priateľmi sme sa už roky nevideli, lebo každý si išiel po svojom, ale verím, že si budeme mať čo povedať. Rozhodne im spomeniem aj teba. Tak trochu o tebe aj počuli, ale bolo to hrozne dávno a určite na to aj zabudli. S Lujzou pôjdeme kúpiť nejaké šaty a tak trochu mi aj ujde čas, kým sa vrátiš. Budem na teba čakať s otvorenou náručou. S gramatikou či správnym znením listu sa netráp. Pochopím aj hieroglyfy. Ďakujem za pozdravy. Budem hovoriť aj za Lujzu ak poviem, že nám všetci tvoji priatelia hrozne chýbajú a srdečne ich pozdravujeme. Dovidenia čoskoro. 

Lúbim ťa, tvoja Rita

Z ďalšieho šuplíka som vytiahla bielu obálku, strčila do nej list, uzavrela, vypísala adresu aj so srdiečkom a postriekala svojou voňavkou, ako sa to robilo kedysi. Celá nedočkavá som list položila na stolík do predsiene, aby som naň nezabudla, keď pôjdem v pondelok do práce, no ešte predtým na poštu. Zdvihla som telefón, zavolala Lujze a len tak trkotala, aby mi ušlo sobotné dopoludnie.

„Ahoj Lujza.“

„Čau Rita. Počujem, že máš dobrú náladu. To je skvelé, lebo posledné dni si ju niekam pochovala.“

„No hej, už som ju vyhrabala. Čo chceš počuť skôr, dobrú, alebo lepšiu správu?“

„To je asi jedno, tak skús tú lepšiu správu.“

„Lepšia správa je, že pôjdeš so mnou nakupovať, pretože potrebujem šaty na svadbu. Takže dáme stretko, kávičku, koláčik, pokecáme, samozrejme kúpime aj šaty a spravíme si skvelý deň.“ Tešila som sa.

„Tak na to sa fakt teším. A ešte povedz, že to bude čím skôr a nie až o mesiac, lebo to nevydržím.“

„Kedykoľvek budúci týždeň. Môže byť?“

„Niektorý deň poviem Karolovi, aby vyzdvihol Lea zo škôlky a ide sa.“

„Super.“

„A tá dobrá správa?“

„Paľo mi poslal list. Veď vieš ako som hysterčila, že sa mi neozve a tak, celý čas som mala v schránke list, len som sa tam nepozrela. A bolo to fakt milé a krásne. A povedal, že ma ľúbi.“ Rozplývala som sa.

„Meníš sa na cukrovú polevu, keď to tak rozprávaš. Celá sa roztápaš v láske. Ale je to úžasné. Bála som sa o tvoje duševné zdravie. Už som chcela volať nejakému spychošovi, nech ťa vyšetrí.“

„Ha ha ha.“

„Som šťastná Rita. Opäť si to ty a to je skvelé.“

„Vďaka Lujdži. Si úžasná. A čo sa ešte chystáš robiť?“

„Ako každú sobotu, teda väčšinou pôjdeme niekam von. Leo sa už nevie dočkať a stále vykrikuje! Hranolky! Hranolky! Tak asi niekam na nechutne mastné hranolky.“

„A ako ti to ide so zdravým stravovaním?“

„Zatiaľ skvele. Leo trochu vymýšľa, ale on je ešte dieťa, tak to neriešim, no neverila by si, ale Karol sa pridal na zdravšiu vlnu. Možno chce kvôli mne vyzerať lepšie, čo ma samozrejme veľmi teší a napĺňa hrdosťou.“

„Tak nech mu to vydrží. Pozdrav ho. Na ďalší týždeň ti volám. Zatiaľ pa.“

„Papa.“

Potom som ešte zavolala Gizke a Sárke, ako sa majú a ako trávia pekné dni. Dohodla som sa s ňou na strážení ohľadom svadby a jedného popoludnia, ktoré strávim s Lujzou. Inak som si do konca leta chcela dať už pauzu a užiť si ho s dcérou, kým nenastúpi znovu do škôlky.

Do konca dňa som upratovala celý dom. Zapla som si rádio a práca mi išla od ruky. Niektoré Majove veci som uložila do krabíc a odložila do pracovne, aby si ich Sára veľmi nevšímala. Povedať jej, že v jej živote sa všetko zmení, som už dlho odkladať nemohla. Chcela som, aby si ešte užila nejaké tie pekné chvíle a o zábavu sme mali rozhodne postarané. 

V nedeľu som po ňu konečne prišla, ale povedala som jej, že k babke ešte príde. Nedeľu sme strávili na zmrzke a potom v parku, kde sa vybláznila do sýtosti. Objednali sme si pizzu a pozerali rozprávku, kým mi nezaspala na kolenách. Hladila som ju po jej hebkých vlasoch a želala jej len tie najkrajšie sny. Uložila som ju do našej postele. Ani som netušila, že na druhý deň budem musieť s pravdou von. 

Ešte mi slnko ani poriadne neosvetlilo tvár, už ma budila nedočkavá Sára.

„Kde je ocko?“ pýtala sa.

A mne vtedy došlo, že nebudeme mať čas tráviť pekné chvíle do konca leta, lebo ak jej teraz poviem pravdu, celý jej život sa zmení. Horlivo som sa snažila rozmýšľať, ale môj mozog ma neposlúchal. Takú otázku som na včas rána fakt nečakala.

Ak jej to poviem, bude sa hnevať, ak jej to nepoviem, bude sa hnevať. Akokoľvek to poviem, bude sa hnevať a bude nešťastná. 

„Vieš čo? Ja mu zavolám a zistím to. Dobre?“

„Dobre.“ Odhrnula perinu a utekala pozerať rozprávky, o čom ma cestou dole informovala.

Ja som sa posadila, lebo som bola zrazu dokonale prebudená. Schytila som telefón a vytočila Majove číslo. Zdvihol to až po nejakom čase.

„Dobré ráno Rita, deje sa niečo?“

„Deje, Majo. Naša dcéra ma práve zobudila a pýta sa, kde je jej ocko. Tak mi povedz, čo jej mám povedať, lebo fakt neviem. To jej mám povedať pravdu? Chcel si byť pri tom, keď jej to budeme hovoriť.“

„To chcel. Mám prísť?“

„Ja neviem. Asi áno. Nechcem jej klamať.“

„Ani ja nie.“

„Tak príď. Hádam to zvládneme.“

„Dobre, o chvíľu som tam.“

Zložila som a hodila telefón na poličku. Vbehla som do kúpeľne, aby som sa umyla a šla som hľadať Sárku. Ako inak, pozerala rozprávky. 

„Čo by si chcela na raňajky?“

„Čokoládové guľôčky s mliekom.“

„Tvoje prianie je mi rozkazom.“

„Tak kde je tati?“

„Za chvíľu je doma.“

„To je super.“

Otočila som sa a odišla do kuchyne chystať raňajky, kým som nepočula šťastné zvítanie Maja a Sáry. 

„Čau princezná.“

„Ahoj tati. Kde si bol? Zase v práci?“

„Tak si mi chýbala.“

„Aj ty mne.“ To už sa chichúňala, pretože ju začal štekliť. Túžila som, aby takto šťastná ostala navždy. 

„Zlatko, mama a ja sa s tebou musíme porozprávať.“

„Hm... tak dobre.“

Zložil si ju z náručia na gauč a sadol si k nej z jednej strany a ja z druhej. 

„Si veľmi múdra a hoci to bude zvláštne, určite to pochopíš.“ Začal.

„Tak dobre.“ Prikývla Sára.

„Ocko a ja si už veľmi nerozumieme.“ Začala som ja. „Už sa tak neľúbime ako kedysi a rozhodli sme sa bývať oddelene.“

„Tomu nerozumiem.“ 

„Aby dvaja ľudia boli spolu šťastní, musia sa ľúbiť, vieš?“

„Áno.“

„No my s ockom sa už neľúbime. Už ľúbime iba teba a aby to bolo spravodlivé, budeš tráviť nejaký čas s ockom a nejaký čas so mnou.“

„Prečo sa už neľúbite?“

„Niečo sa pokazilo a už sa to nedá opraviť, chápeš zlatko?“

„Nie! Chcem, aby ste boli spolu. Ako doteraz.“ 

„Už to nejde miláčik. Tak sme sa rozhodli.“

„Ale mne sa to nepáči.“ Rozplakala sa a ja tiež. Potom sa pridal aj Majo. Objala som ju, ale odstrčila ma. Bola nahnevaná a mala na to právo. Utiekla do svojej izby a tresla dverami. 

„Porozprávam sa s ňou. Ona to pochopí. A som rada, že si prišiel.“

„Mrzí ma to, veľmi.“

„Hej, ale už je neskoro.“ Utrela som si slzy z líc a vyšla za Sárou do izby. Cestou po schodoch som počula ako sa zabuchli vchodové dvere a vedela som, že Majo odišiel.

„Miláčik,“ prehovorila som potichu, „môžem ti niečo povedať?“ ľahla som si k nej do postele. Ona sa skryla sa pod perinu a fňukala.

„Čo chceš?“

„Viem, že sa hneváš, ale nedá sa s tým nič robiť, ver mi. Nikdy som nechcela, aby to takto dopadlo. Ale ocko ma už neľúbi. Ľúbi niekoho iného. Ale teba, teba ľúbi stále rovnako. Najviac na svete ako ja, chápeš? Si naše všetko. Náš najväčší poklad.“ Hladkala som vypuklinu na perine, lebo som vedela, že to cíti aj pod ňou a vždy ju to upokojovalo. 

Nevedela som, čo jej mám ešte povedať, aby som zahnala jej smutné myšlienky a slzy. 

„Čo keby sme si dnes zašli na kúpalisko? Môžem zavolať aj Lujzu s Leom. Čo povieš?“

„Ocko s nami už nikdy nepôjde?“ 

„Ja neviem zlatko a klamať ti nechcem.“

„Lebo klamanie je zlé, však?“ 

„Presne tak.“

„Chcem ísť na kúpalisko. U babky v bazéne som sa naučila potápať a chcem ti to ukázať.“ Vykukla z pod periny a upriamila na mňa ešte uplakané očká, no povzbudené túžbou zabaviť sa.

„Dúfam, že pri tom učení, na teba babka dávala pozor.“

„Jasné.“ Ibaže to povedala tak nejasne.

„Dobre. Tak sa teším, ako mi to ukážeš.“

Najedla sa, ja som zatiaľ zavolala Lujze či sa k nám pridajú a zdôraznila som, že MUSIA, pretože ide o vážnu vec. Nenamietala, Leo sa potešil a predpoludním sme spolu vyrazili na kúpalisko. 

Lujze som v bazéne vysvetlila, prečo som ju vytiahla z domu. Pochválila ma, že som urobila správnu vec, lebo donekonečna sa to tajiť nedalo. 

Dohodli sme sa na zajtrajšom popoludní, že spolu pôjdeme nakupovať. Sárke som povedala, že zajtra pôjde k babke a potom budeme zase spolu. Tešila sa a povedala, že si bude ešte trénovať potápanie, lebo keď mi ho chcela predviesť, veľmi sa jej nedarilo. 

Majovi som napísala správu, že ak bude chcieť, zajtra bude Sára u Gizky, tak nech za ňou zájde a porozprávajú sa. Či už to spraví, alebo nie, nevadí. Ja sa o ňu postarám. A nebudem sama, lebo je tu Paľo, ktorý chce vstúpiť do našich životov natrvalo a postarať sa aj o Sáru.

Aj keď popoludnie s Lujzou bolo skvelé, stále som myslela na Sáru a nedokázala poriadne vypnúť. Šaty sme kúpili a ja som jedny, len menšie kúpila aj Sárke, aby sme sa doma mohli zahrať na modelky. 

Sárke som dni stále vypĺňala nejakou aktivitou, aby nemala čas myslieť na zlé veci, hoci som potom večer padala polomŕtva do postele.

Konečne prišiel deň svadby. Sáru som ku Gizke odviezla deň predtým, aby som mala čas sa pripraviť. Prvý septembrový deň bol naozaj horúci. Svadba sa konala na dedine, kde som predtým bývala. Lujza ma tam hodila a chcela, nech jej zavolám, aby pre mňa prišla, no odmietla som, aby kvôli mne bola celú noc hore. Povedala som, že si vezmem taxík, nech sa nebojí.

S kyticou v jednej a kabelkou v druhej ruke som sa trochu motkala okolo kostola, kým som nezaregistrovala Romana so Sisou. 

„Do pekla, Rita, si to ty?“ spýtal sa Roman a Sisa sa hneď pozrela mojím smerom.

„Roman? Sisa? Ja, že sa do pekla pri kostole nerozpráva.“ Zasmiala som sa a všetci sme sa objali. „Tak rada vás vidím. Vôbec ste sa nezmenili.“

„Zato ty, hej.“ Skonštatovala Sisa.

„Vy dvaja ste stále spolu?“

„Konečne aj zasnúbení.“ Povedala Sisa a ukázala svoju ruku s prsteňom.

„Tak to blahoželám. Ale ti to trvalo Roman.“

„No čo? Lepšie neskoro ako nikdy, nie?“

„To je pravda.“

„A kde máš manžela? On neprišiel?“

„Ten je tuším niekde u svojej milenky. “

„Ou. To je blbé.“

„Neberiem to tak tragicky, naše manželstvo bolo o ničom už od začiatku. A kde máme ženícha?“ 

„Niekde nervózne pobehuje.“

„Prečo by bol nervózny?“

„Lebo sa žení a berie si vraj najúžasnejšie dievča na zemi.“

„Ha ha. Tak to má na tú nervozitu právo.“

„Poď, pôjdeme do kostola, nech sa nám ujde miesto.“ Povedala Sisa a vykročila k dverám. Ja s Romanom sme ju nasledovali. 

Obrad bol fajn, na môj vkus síce pridlhý, ale také už svadby bývajú. Uhladila som si voľnou rukou svoje zelenkavé šaty a postavila sa do radu gratulantov. Peter vyzeral skvele. Blond vlasy mal starostlivo a dokonale nastajlované, takže zrejme rovnako ako nevesta, navštívil v tento preňho významný deň, kaderníka. Keď som sa dostala na rad, neveste som zablahoželala k vynikajúcemu výberu ženícha a s Petrom som sa tuho objala. Bol to skvelý pocit, stáť znovu pri ňom a ešte v túto skvelú chvíľu. 

„Ty truľo. Kde si bol celý čas? To sa svojej sestre ani nevieš ozvať?“ karhala som ho so smiechom.

„Sestre?“ pridala sa nechápavo nevesta.

„Nie je to tak, ako to znie. Ale boli sme ako súrodenci. No už sme sa roky nekontaktovali.“ Vysvetlila som.

„Ahá. No, ale Peter ťa spomínal.“

„No, skúsil by na mňa zabudnúť. Ale nie, tento deň je o vás. A ja vám želám len to najkrajšie v živote.“

„Ďakujeme Rita.“ Peťo sa usmial a ja som ustúpila, aby som veľmi nezdržovala, keďže za mnou sa to už začalo kopiť. 

Sedela som so svojimi priateľmi a hoci sme sa zabávali, bolo mi clivo, že tu som sama. Miesto vedľa mňa bolo prázdne. Po chvíli sa Peťo odpojil z tanečného kola a prisadol si ku mne.

„Čo sa deje Rita? Ako to, že si tu sama?“

„Majo si našiel inú.“

„Ja som vedel, že je to idiot už od začiatku.“

„Hej, lenže čakala som dieťa a matka rozhodla, že sa vezmeme.“

„Ty si bola tehotná? A prečo si nám to nepovedala?“

„Hanbila som sa. Ale Sára je skvelá. Som rada, že ju mám. Ale vieš čo?“

„Čo?“

„Do môjho života sa znovu vrátil Paľo.“

„Ten Paľo, pre ktorého si ma nechcela?“ zasmial sa.

„Presne ten.“

„A kde ho máš?“ 

,,Asi je ešte v Taliansku. Žil tam a tam som na neho natrafila, ale to je dlhý príbeh a málo som vypila.“

„Už ste s Majom dlho od seba?“

„Niéé. Ešte len nedávno mi na stôl hodil rozvodové papiere.“

„To mi je ľúto.“

„Je mi dobre Peťo, neboj sa. Radšej mi povedz, je to tá istá kráska, ktorú si mal už na strednej, alebo celkom iná?“

„Tá istá a vieš čo? Len tak medzi nami, ona požiadala mňa.“

„Čo? To fakt? No, Peter, myslela som, že rozhodný si dosť. Ale predbehla ťa baba? Tak to už hej.“

„Keď ja som si nebol istý. Mal som pocit, že sa so mnou chce rozísť a predložiť jej takú ponuku a ona by ma potom odkopla, no aké by to bolo?“

„Ach, tak si radšej počkal. No hlavne, že to dobre dopadlo.“

„Hej, som fakt rád.“

„Potom je všetko v poriadku.“

„Ideme si zatancovať? Predsa si so mnou musíš zatancovať. Chýbala si mi.“

„Ty mne tiež.“

Spustili ľudovku a my sme sa začali svižne hýbať do rytmu. Keď som naspäť zasadla, bola som celá červená a musela sa ísť osviežiť na toaletu. Skontrolovala som mobil a našla si neprijatý hovor od Paľa. Vytočila som ho späť a po chvíli to zdvihol. Počuť zas po dlhom čase jeho hlas bolo čarovné.

„Ahoj Rita.“ Ozval sa na druhej strane.

„Ahoj Paľo. Deje sa niečo?“

„Jasné. Zabávaš sa?“

„Dávam si po tanečnom kole pauzu.“

„Ešte nejaké zvládneš?“

„Plánujem tu byť do rána, takže určite.“

„Výborne. A kam mám prísť, ak si s tebou chcem zatancovať?“

„Ty si doma?!“ zvolala som od radosti. 

On sa najprv zasmial a až potom odpovedal.

„To teda som. Chcela si byť na svadbe bez partnera?“

„To teda nechcela, ale nemala som na výber.“

„Tak to sa hneď napraví. Kde mám ísť?“

Navigovala som ho k sále v dedine, kde sa konala hostina. Za pol hodinu bol tu a och bože, ešte si aj zladil kravatu s mojimi šatami. 

Hodila som sa mu do náručia a silno ho vystískala a vybozkávala, rovnako ako on mňa.

„Tak si mi chýbala.“ Vydýchol. 

„Ty mne tiež.“

„S kravatou ti pomohla Lujza?“

„Samozrejme.“

„Ona je skrátka úžasná. No poď, nech všetkým predstavím, legendami opradeného Paľa, o ktorom všetci počuli, ale nikdy ho nevideli.“ Zasmiala som sa a ťahala ho za ruku cez parket. 

Najprv som sa pristavila pri Peťovi a jeho manželke, potom pri Romanovi a Sise. Myslím, že večer sa nemohol skončiť lepšie, ako tak, že sa Paľo vrátil a pretancovali sme spolu celú noc.

Kapitola tridsaťpäť

Paľo

Doma som bol ešte len pár dní, už ma z práce volali naspäť. Stále bola sezóna, lebo ľudia sa chceli v lete udržať vo forme. Priatelia ma bombardovali telefonátmi či sa ešte ukážem v meste, alebo som nadobro odišiel. 

Aj tak by som sa skôr či neskôr musel vrátiť. Je tam celý môj doterajší život, domov a priatelia. Len som to musel ešte oznámiť Rite. Akurát sa to medzi nami začalo uberať správnym smerom. Bojím sa, že si to vysvetlí tak, že od nej utekám. Zajtra za ňou zájdem, poviem jej to a potom na pár dní odídem. Aj tak som tu prišiel len na niekoľko dní. Mala to byť taká spontánna dovolenka a tak to berú aj v práci. Netušia, že som odišiel za ženou svojho života, ktorú milujem už od detstva. 

Spal som nepokojným spánkom a ráno keď som vstal, nevedel som čo skôr. Zbalil som si svoj ruksak, rozlúčil sa s mamou, ktorá sa ešte poriadne nespamätala z toho, že som sa jej ukázal pred dverami a už som bol na odchode. Plakala a stále sa ospravedlňovala za to, že ma pred rokmi poslala s otcom do Talianska, ale vtedy sa tej to zdalo ako skvelý nápad. Neustále opakovala, aký sa zo mňa stal úžasný človek, ale vôbec netuší koľko trápenia a bolesti ma sprevádzalo. 

Odišiel som s ťažkým povzdychom. Odpustil som jej, ale stretnúť sa s ňou zoči voči a baviť sa s ňou o tom, bolo nad moje sily. Chápal som, že sa Rita hnevala na svoju mamu. Keď je pravda, že jej moje listy zatajila a úmyselne skryla, tak je ešte horšia ako moja mama. Nasilu nás rozdelili, ale našťastie sme na seba znovu narazili. Asi to tak malo byť. 

Vystúpil som z taxíka pred Ritiným domom. Kráčal som neisto, so zvesenými plecami, dúfajúc, že ma nevyrazí s krikom z domu.

„Ahoj Paľo. Deje sa niečo? Nevolal si mi, alebo áno? Chystala som sa práve do práce.“ Celkom prekvapene na mňa hľadela a vyzerala sexi. V myšlienkach som ju už vyzliekal a opieral o jedno z tých obrovských predsieňových zrkadiel. Predstavoval som si, ako vzdychá a svojim teplým dychom rosí jeho plochu a dlaňami sa oňho zapiera. Vyhŕňam jej tú krátku sukňu a krúživými pohybmi hladkám zadok a stehná, kým do nej nevniknem. Bolo by to skvelé, ale musel som si nechať zájsť chuť. Ešte nebola pripravená počuť ako veľmi po nej túžim, ako veľmi ju chcem. Tak som sa vrátil do reality. 

„Čau Rita. Potrebujem s tebou hovoriť. Počkať, ty už nepracuješ z domu? Veď si vravela, že na niekoľko dní si dávaš pauzu.“

„To je pravda, ale včera som prijala jedného chalana ako recepčného. Chcela som ho ísť skontrolovať ako sa zabýval.“

„To je paráda. A prijala si chalana? Čo, dievčatá ťa už omrzeli?“

„Tak toto nebudem komentovať. A ten Karol je gej, takže je to celkom v pohode. Fakt sexi gej,“ zdôraznila. 

„Mám sa obávať? Čo keď to len predstiera.“ Zamyslel som sa a nahlodávali ma pochybnosti.

„Tak to by bol potom fakt dobrý.“ Skonštatovala.

„Chceš ísť ďalej? Trochu času ešte mám.“

„Bude to tak lepšie.“

Nasledoval som ju do domu a sledoval jej dlhé nohy na vysokých opätkoch, ako klopkajú na drevenej podlahe. Ach tie nohy...

„Tak vrav. Dáš si kávu?“

„Jasné.“

„Čo ten ruksak? Ideš niekam?“

„O tom sa chcem s tebou baviť. Musím odísť naspäť do Talianska.“ 

Zasekla sa na polceste s hrnčekom, medzi skrinkou a pracovnou doskou. Ani sa neobzrela, iba si vzdychla. Potom pokračovala v príprave.

„Veď si tu iba pár dní.“ Povedala smutne.

„Ja viem, ale volali mi z práce. Aj Fidel a ostatní sa pýtali, kedy sa vrátim. Musím sa vrátiť. Je tam celý môj doterajší život. Nemôžem to nechať len tak plávať.“

„Ja to chápem, iba ma to prekvapilo. Nič viac.“ Otočila sa ku mne, ale slzy mala na krajíčku.

„Ale, no ták.“ Vstal som od stola a vybral sa k nej. Tuho som ju objal a ona mi ticho oddychovala do hrude.

„Neodchádzam od teba navždy.“

„Mám pocit, akoby áno. Ale to je okej. Veď sme si nič nesľúbili. Len, že na to pôjdeme pomaly a postupne.“

„Rita, ja...“

„Budem v pohode, ver mi.“ Zhlboka sa nadýchla a zdvihla ku mne oči. „K tým listom, mama ich fakt ukryla, potvora jedna.“

„Aj si si ich prečítala?“

„Áno, dnes v noci.“

„A?“

„Keby som sa k nim vtedy dostala, tak by som za tebou asi utiekla. Mala som život na hovno a bez teba to bolo hovno na kvadrát. A čo by som ti na ne odpovedala? Asi, že ťa tiež ľúbim, Paľo.“ Zahoreli jej líca a v tej chvíli vyzerala ešte lepšie ako v mojich predstavách v predsieni. Lenže vravieť jej ako veľmi ju ľúbim, by jej ublížilo, vzhľadom na to, že som bol na odchode. Ono to počká a keď sa vrátim, budem patriť už len jej. 

„Tak to rád počujem, hoci vtedy by to bol balzam na moju utrápenú dušu.“ Odvetil som, keď som sa vrátil myšlienkami do minulosti. 

„Už musím ísť. Za pár hodín mi to letí.“ Povedal som smutne a nechcel sa od nej odtrhnúť. 

„Dobre.“ Odvetila a silno sa ku mne pritlačila. 

Utrel som jej dlaňou zatúlanú slzu, pohladil ju po líci a pritiahol k bozku na rozlúčku. Vysadil som si ju na pracovnú dosku a tlačil sa jej medzi nohy, aby som k nej bol čo najbližšie. Slastne vzdychla a pootvorila pery, aby som do nich mohol vojsť jazykom. Naše pery boli horúce a jazyky tancovali svoj najlepší tanec. Prechádzala mi dlaňami po chrbte, tlačila ma k sebe a prstami mi jemne poťahovala vlasy. Chcel som ju. Tu a teraz, ale to by nebolo fér. Pohladil som ju po vlasoch a posledný krát pobozkal jej vláčne, žiadostivé pery. 

„Tak zatiaľ, moja krásna.“ Zašepkal som jej pri uchu.

„Tak zatiaľ.“ Zašepkala.

Zdvihol som zo zeme svoj ruksak a bez toho, aby som sa čo i len obzrel, odišiel. Zopár sto metrov som prešiel takmer bez dychu. Rozlúčka bola trpko-sladká a bolestivá. Zdvihol som telefón a zavolal Fidelovi, že sa vraciam domov. Potom som zavolal taxík a vyrazil na letisko.

Cesta lietadlom mi nepripadala vôbec zaujímavá. Práve naopak, nedokázal som si ju užiť a chcel som byť čím skôr na zemi. 

Pár dní, som robil ako bez duše. Rozmýšľal som, čo budem na Slovensku robiť, keď odtiaľto odídem. Ako vyštudovaný ekonóm si hádam niečo nájdem. Čo sa týka trénovania, nezisťoval som ako to beží na Slovensku, ale dlhodobo stúpajúci trend v lenivosti ma uistil, že ľudia radšej vyhľadajú trénera, než aby si doma dvadsať minút zacvičili s vlastnou váhou. 

S Fidelom a ostatnými sme si večer zašli na pivo. Pýtali sa ma na Ritu, či som už konečne niečo podnikol, alebo čakám niekde v úzadí, kým mi ju preberie niekto iný. 

„Nebuďme naňho takí prísni, však on sa osmelí.“ Napomínala všetkých naokolo Arianna a povzbudivo sa na mňa usmiala. 

„Hej ľudia, lásku som jej ešte nevyznal, okej, chce to trocha viac času. Ale dal som jej jasne najavo, že o ňu mám záujem a počkám, koľko bude treba.“

„To si si mohol na čelo rovno napísať vôl.“ Zasmial sa Romeo. 

„Si kretén.“ Kontroval som mu. 

„Lásku musíš dať jasne najavo, však láska.“ Prehovoril znova Romeo a pobozkal Ariannu. Tá sa zachichotala a plesla ho po ramene. 

„Však ona je z teba hotová.“ Povedal Fidel. „Všetci sme to videli. Je už len otázka času, kedy ti to povie.“

„Ona to tak trochu povedala. Ibaže neviem, či to myslela v minulom čase, alebo prítomnom.“ Povedal som a všetci na mňa nechápavo poškuľovali.

„Vysvetľuj.“ Povedala nedočkavo Arianna.

„Keď som sem pred rokmi prišiel žiť s otcom, písal som jej listy, však vieš Fidel.“ Obrátil som sa k najlepšiemu kamošovi.

„Už si spomínam. To si písal jej?“

„Áno. Ale k tým listom sa dostala až teraz.“

„A kde boli doteraz?“ 

„Mala ich jej matka.“

„Čo? Tak toto je aké divné. Zamotané ako mačacie klbko.“ Povedala Arianna. 

„Paolo, ty si fakt písal zaľúbené listy?“ spýtal sa ho Romeo.

„Aké zaľúbené. Podľa mňa boli celkom normálne. Žiadne: ó láska, bez teba nedokážem žiť. Písal som jej ako sa mám, ako to tu vyzerá a tak.“

„A na koniec listu si určite nedal ľúbim ťa však?“

„Dal a čo?“ 

„Tak to boli zaľúbené listy.“ Povedali všetci naraz. 

„Už to nechajte, okej? Mám z vás depku.“ Ohradil som sa.

„Fajn, fajn, ale čo budeš teraz robiť? Predáš dom, zbalíš sa a ciao? A nás všetkých, svojich verných priateľov opustíš? Pobežíš za svojou láskou, v ústrety nejasnému koncu?“

,,Arianna, upokoj sa. Dom ešte nepredám a na Slovensku začnem podnikať, uvidím ako to pôjde.“

„Tak fajn. Únikové dvierka už máš.“ Usmial sa Romeo.

Neviem, či som pri nepredaji domu rozmýšľal práve nad tým, že sem ujdem, ak by niečo nevyšlo. Skôr mal dom pre mňa citovú hodnotu. A ak by všetko išlo podľa mojich predstáv, mohli by sme v ňom v lete tráviť dovolenky. Ale o tom potom...

Mierne podgurážený z asi litra piva a dvoch pohárov vína, som sa s priateľmi rozlúčil a zamieril domov. Dosť som toho vypil, ale len máločo zjedol a žalúdok sa nepríjemne ozýval. 

Keď som vošiel do domu a rozsvietil, čakalo ma tam prekvapenie. Pri mihotavom svetle sviečok, ktoré horeli na mojom jedálenskom stole, sedela Ela. Trochu som zaostril a prekvapene na ňu hľadel. Vyzerala dokonale ako vždy. Dlhé gaštanové vlasy jej vo vlnách padali až na prsia, ktoré mala v úzkych priliehavých šatách zdvihnuté a odhalené. Na nohách mala obuté vražedné opätky. Sedela za prestretým stolom, z ktorého ku mne viala vôňa pečeného mäsa a zemiakov. 

„Ela?“ konečne som sa spamätal. „Čo tu robíš?“

„Ahoj Paolo. Veď mám kľúče, zabudol si?“

„Áno zabudol.“ 

„Nedáme si večeru na uzmierenie?“ navrhla Ela a zvodne sa usmiala. Neviem čo mala za lubom, ale:

1. Ona sa rozišla so mnou, takže niečo tu nehralo,
2. Bol som fakt hrozne hladný,

takže som tú večeru neodmietol.

„Prečo to všetko?“ pýtal som sa a ukázal na plný stôl jedla. 

„Chcela som sa ti ospravedlniť. Náš rozchod bol unáhlený a mrzí ma to.“

Aha, takže odtiaľ vietor fúka. V jasnom uvažovaní, mi síce bránil opitý mozog, ale hlúpy som rozhodne nebol. 

„Ela, ja...“

„Chcem sa k tebe vrátiť, Paolo.“ Vyhŕkla jedným dychom Ela a prerušila tak moju myšlienku.

„To nejde Ela.“

„Máš inú?“

„Nie tak celkom.“

„Tak prečo by sme nemohli pokračovať tam, kde sme skončili?“

„Pretože to už skončilo Ela. Prosím pochop to. Už nechcem to čo bolo medzi nami. Mrzí ma to.“

V tichosti som siahol po pohári s vodou a napil sa.

Ona ku mne zatiaľ bez slova prišla. Prešla mi jemnou dlaňou po líci a usmiala sa.

„Už si zabudol ako nám spolu bolo dobre?“ nahla sa ku mne, vystavila mi tak svoje veľké prsia na obdiv a chystala sa ma pobozkať. Som muž a ako všetci muži len ťažko odolávame krásnym ženským krivkám. Lenže keď som zacítil jej pery na svojich, niečo sa zmenilo. Nechutili tak sladko ako Ritine. A keď som si na to spomenul, odtiahol som ju od seba. Ona sa mi už rukou snažila dostať k opasku nohavíc a rozopnúť ho. Už sa to začalo uberať neželaným smerom.

„Prestaň Ela.“ Povedal som rozhodne a pre ňu to bola ako ľadová sprcha.

Dala mi facku. Takú štipľavú. Čo majú ženy s tým fackovaním? Každopádne, Ela sa rozzúrila.

„Ako si mohol?“ vybehla na mňa.

„Mohol čo?" Nechápal som a trel si rukou boľavé líce.

„Zabudnúť na všetko čo bolo medzi nami? Veď len nedávno sme sa rozišli.“ Rozhadzovala rukami a pochodovala po kuchyni.

„Ja? To ty si na to zabudla, keď si ma pustila k vode. Nedal som ti čo si chcela a nedal by som ti to nikdy, prepáč.“

„Si krutý. Si tak krutý...“ rozplakala sa a vybehla z domu. 

Ešte dlho som hľadel na otvorené dvere, odkiaľ Ela vybehla do noci, než som sa vládal postaviť a zavrieť ich. V dome bolo horúco a z vonku dovnútra prúdil chladnejší morský vzduch a bolo to príjemné. 

Dojedol som svoju porciu a upratal zo stola. Toto bol fakt divný večer. V práci som oznámil, že budem pracovať ešte do konca mesiaca a končím. Chcel som zavolať Rite a povedať jej o svojom dni, ale nenašiel som odvahu. Tak som konečne zhasol a nad ránom nepokojne zaspal.

Kapitola tridsaťštyri

Rita

Sadla som si doma k počítaču, zahryzla si do jablka a pustila sa do práce. Najskôr som na internete našla nový pracovný stôl, ktorý by sa hodil namiesto recepčného pultu, lebo ten som sa rozhodla okamžite vyhodiť. Opodstatnene. Ako som tak chrúmala jablko, sledovala prijaté správy, hneď som odpísala dvom nádejným kandidátom, aby prišli zajtra na pohovor. 

Zdvihla som mobil a zavolala Gizke, ako sa im vodí na prázdninách. 

„Ahoj Gizka. Ešte to zvládaš?“

„Och, ahoj Rita, ale pravdaže. Máme sa báječne. Sára je anjelik ako vždy.“

„Tak to rada počujem. Ak ti neprekáža nechala by som ju u teba do konca týždňa. Chystám sa do práce, budem mať pohovory.“

„Ale samozrejme. Môže tu zostať dokedy budeš potrebovať. Veď vieš, že som tu sama a mať takú skvelú spoločníčku ako je Sára, je úžasné.“

„Tak dobre. Už spí?“

„Ale kde. Ešte pozerá rozprávky. Chceš ju k telefónu?“

„Áno, chcem.“

„Idem ju zavolať.“ V telefóne zašušťalo a už som len počula, ako volá Sárino meno. Po chvíli telefón opäť zachrapčal a ozval sa anjelský hlas mojej nádhernej dcéry. 

„Mamičkáá.“ Zvolala, až som si musela odtiahnuť telefón od ucha.

„Ahoj miláčik, ako sa máš?“

„Super mami.“

„Čo ste dnes robili?“

„Dnes sme s babkou zbierali jahody a máme koláč. Prídeš ochutnať?“

„Dnes už nie, lebo je neskoro, ale zajtra poobede by som prišla, chceš?“

„Jasné mamka. Poviem to babke. Tak ahóój.“ Zakričala a hodila telefónom.

„Rita, si tu?“ 

„Áno, Gizka.“

„Takže ťa zajtra máme čakať?“

„Áno, sľúbila som Sárke, že prídem ochutnať ten váš čarovný jahodový koláč.“

„V poriadku. Tak zajtra.“

„Dobrú noc. Daj za mňa pusu Sárke.“

„Rita?“

„Áno?“ 

„Bol za tebou?“ opýtala sa ustarane a jeho meno ani nemusela vysloviť. Hneď som vedela, že ide o Maja.

„Hej. Doniesol mi rozvodové papiere.“ Nastalo dlhé ticho, než sa znovu ozvala.

„To mi je ľúto.“

„Ja viem. Aj mne, ale takto to bude lepšie. Tak dobrú noc.“

„Dobrú.“

Opäť mi bolo do plaču. Ale už nie tak veľmi. Keď som si spomenula čo mi vykonal, smútok ma prešiel. Zaklapla som notebook a prestala pracovať. Stôl mi osvecovala len stolová lampa a vrhala svetlo aj na kôpku listov od Paľa, ktoré som si doniesla z domu.

Najprv som si ich všetky roztriedila podľa dátumu a otvorila ten prvý.

Dráha Rita

Trvalo mi nejaký čas, kým som sa spamätal, aby som ti mohol znovu napísať. Ani si nevieš predstaviť, ako veľmi mi chýbaš. Ako mi chýba domov a priatelia a aj mama. Je tu hrozne a bojím sa, že to nezvládnem. Odtrhli ma od teba a ani sa ma nespýtali, či to chcem. Otec bol týždeň so mnou, snažil sa mi to tu všetko poukazovať, ale ja som nechcel. Nechal ma v dome samého a išiel do práce. Vidím na ňom, že je každú chvíľu nervózny a má chuť vymlátiť zo mňa dušu, no zatiaľ to nespravil. Keby si tu bola so mnou, všetko by bolo ľahšie. Nikoho tu nepoznám a neviem ani jazyk. Celé je to hovadina. Mama si myslí, že takto to bude lepšie, no podľa mňa sa mýli. Mám zlosť Rita. Veľkú zlosť a neviem ako sa jej zbaviť. Ale teraz, keď ti píšem som pokojnejší, ale veľmi smutný. Viem, že určite si aj ty. Nikdy by som od teba dobrovoľne neodišiel, to si pamätaj. Budem končiť, lebo už neviem čo by som ti napísal a na chalana v mojom veku je tento list ako litánie. Nabudúce ti možno napíšem, ako to tu vyzerá. Ak to prežijem. 

Ľúbim ťa, tvoj Paľo.

Keď som skončila, po tvári mi stekali prúdy sĺz. Tak ťažko prežíval odlúčenie a mal strach z nového miesta. A moja matka? Tá hrozná osoba mi odoprela možnosť napísať mu a uľaviť v jeho trápení. Ktorý normálny človek by toto urobil? Hlboko ma to ranilo, rovnako ako to, že Paľo bol vo svojom novom svete sám a zraniteľný. 

Otvorila som ďalšie a prelúskala sa nimi až do konca. Zabralo mi to niekoľko hodín až nastala hlboká noc. Každý jeden list sa od toho predchádzajúceho líšil. Spočiatku boli depresívne, potom veselé, lebo si konečne našiel priateľa Fidela a jeho život tam mu začal dávať zmysel. Opisoval mi či už zvláštne Vianoce, ale aj iné sviatky, ktoré tam oslavovali, prekrásne východy, ale aj dychvyrážajúce západy slnka. Vzdialenú prírodu, kam rád chodieval ale aj architektúru mesta, ktoré si nakoniec zamiloval. Len jedno mu tam chýbalo a spomenul to vždy. Bola som to ja.  Bezo mňa boli aj tie najkrajšie chvíle melancholické. Potom písal listy už len veľmi sporadicky, až nakoniec napísal posledný. 

Milá Rita, 

Neviem čo sa medzi nami stalo, ale neodpovedala si mi ani na jeden jediný list. Žiaden sa mi nevrátil, takže si ich prečítala. Už pre teba nič neznamenám? To čo bolo medzi nami nebolo skutočné? Iba sme si to namýšľali? Možno. Veril som, že diaľka nás nerozdelí, že keď budem môcť, konečne sa k tebe vrátiť, budeš ma čakať s otvorenou náručou. No mýlil som sa. Zrejme ma vo svojom živote už viac nepotrebuješ. Ani nevieš, ako mi je preto ťažko, ako sa trápim, že som nemohol zmeniť sled udalostí. 

Ale chcem ti ešte povedať, že sa viac nemusíš báť. Domov sa už nevrátim. Ostávam tu žiť s otcom, ktorý ochorel a musím sa oňho postarať. Zabýval som sa tu a zvykol si a čo i len návšteva domova, by bola ťažká a zbytočne by rozjatrila rany. Dúfam, že v živote nájdeš po čom túžiš, lebo viem, že si úžasná. 

Zbohom navždy. Tvoj Paľo.

Keď som skončila, listy zdobili machule slanej vody a okolo mňa sa povaľovali zhúžvané vysmrkané servítky. Všetko som to pozbierala, upratala a so stuhnutým zadkom presunula do postele, kde som zaspala nepokojným spánkom.

Každý deň možno začať odznova. Povedala som si keď som svoje polámané telo dovliekla do kuchyne a posilnila sa rannou kávou. Pekne som sa obliekla a vyrazila do práce. 

Cestou v aute mi volali, že mám pripravený stôl, tak kam ho treba doručiť. Nasmerovala som si ich do svojho salónu a potešila sa, že všetko vybavím v jeden deň. O hodinku som mala začať prvý pohovor. Podotýkam s mužom. Ešte sa mi nestalo, že by o túto prácu prejavil záujem nejaký muž, takže ma to zaujalo a potešilo. 

Dvaja majstri, ktorí mi dotiahli nový stôl, boli takí úžasní, že si ochotne vzali ten starý. Ja viem, mohla som ho predať, ale nechcela som sa ním zaoberať ani o minútu dlhšie, než to bolo nutné. 

Sexi opálený muž vstúpil do vestibulu, ale Paľo to nebol. Žiarivo sa usmieval a vyzeral ako porno herec. A to veru ocenili všetky dievčatá, ktoré sa tu presúvali aby si ho obzreli a naschvál aj niekoľko krát za sebou. V tom určite bude nejaký zádrheľ. Veď ktorý normálny chlap by chcel tuná pracovať. Ale no, najprv ho preverím a potom uvidím. 

„Zdravím. Môžem vám nejako pomôcť mladý muž?“ usmiala som sa a on tiež.

„Iste. Idem na pohovor.“

„Karol?“

„Správne.“

„Skvelé. Ja som Rita. Môžeme si hneď potykať.“

„Ja Karol. Ale to už viete. Teda, vieš." Trochu hanblivo sa usmial a ukázal tak žiarivo biely chrup. Páčil sa mi.

„Tak poď so mnou do kancelárie. Možno ma ohúriš a tá práca bude tvoja.“ Usmiala som sa a nechala ho nech ma nasleduje. Dievčatá na chodbe sa chichotali, ale našťastie sa vrátili k práci.

Karol bol fajn a ani teraz ma inštinkt nesklamal. Bol totiž homosexuál. Čo v konečnom dôsledku bolo perfektné. Miloval módu a kozmetiku, ale ako dievča sa rozhodne nelíčil. Iba sa o seba rád staral, aby vyzeral vždy dobre. A tú prácu fakt chcel. Tak som sa s ním dohodla na skúšku do konca leta. Takže necelé 3. týždne. 

Ukázala som mu salón, predstavila dievčatá a zaviedla ho k jeho novému stolu. Povedala som mu, že si ho bude musieť trochu zútulniť. S dobrým pocitom som sa s ním rozlúčila a oboznámila Lujzu, že ak náhodou príde a uvidí tu sedieť sexi chlapa, tak to je nový recepčný. Zasmiala sa, ale pochválila môj výber. Povedala som jej aj o listoch, ktoré mám od Paľa a moja matka mi ich zámerne ukryla. Opýtala sa, či nechcem ísť na obed, ale spomenula som jej, že dnes idem k Gizke a Sáre na jahodové popoludnie. Kričala mi do telefónu, že miluje jahodové koláče, a že mám na ňu myslieť a jeden jej doniesť. Lebo domáce sú domáce. 

Rozlúčila som sa aj s ňou a zamierila k autu a potom za svojou milovanou dcérkou. 

Kapitola tridsaťtri

Lujza

Kráčala som chodbou k svojmu stolu, keď som to zbadala. Presnejšie ich. Dominika a jednu našu kolegyňu, ktorá na chvíľu robila aj moju robotu, kým som bola v Taliansku. Milé dievča Soňa, tuším a zrejme čerstvá absolventka, lebo som ju ešte neregistrovala a bola mladučká. Domino sa k nej síce nepriblížil, ale spacifikoval ju pohľadom. A ona? Bolo zjavné, že ju má v hrsti. Milo sa usmievala, trochu silene, ale bolo na nej vidieť, že je z neho celá preč. 

V hlave sa mi točili kolieska a do hrdla mi stúpal žalúdočný obsah. Otočila som sa na päte a bežala na záchod, kým ma nezbadajú. Sklopila som záchodovú dosku a sadla si na ňu. Zišlo by sa mi papierové vrecko, do ktorého by som fúkala svoj teplý dych a znova ho vdychovala, ako to robia herci vo filme na upokojenie. Neviem koľko žien stihol Dominik poblázniť, kým som tu nebola, ale hrá to v môj prospech.

Nie len, že mi dá pokoj (aký-taký), ale možno získam spojenca, aby ho odtiaľto vyhodili, ak teda tá dievčina v tom nelieta až po uši a nebude ho chcieť za každú cenu brániť. Fakty, fakty, fakty... najdôležitejšie je všetko si dopredu premyslieť a naplánovať.

Vypadla som zo záchoda, lebo hodinová obedňajšia pauza by bola veľmi podozrivá. Prešla som k svojmu stolu, vzala si nejaké papiere a na telefóne zapla nahrávanie zvuku. Schovala som si ho do vrecka na saku a vošla som do Dominikovej kancelárie. Plánovala som zbierať potrebný zvukový materiál, kým ho nebude dostatok.

„Á, Lujza, poď ďalej, už ťa očakávam.“ Rukou ukázal na stoličku pri svojom stole a potom si znovu sadol do kresla.

Ako inak.

„Fajn, začneme?“

„Samozrejme raz určite, ale načo tak unáhlene? Porozprávaj mi, ako si sa mala v tom Taliansku?“

„Mala som sa dobre, ďakujem za opýtanie.“

„Hm, len dobre?“ podoprel si palcom pravej ruky bradu a ukazovákom si šúchal koreň nosa.

„Vyzeráš fantasticky, mimochodom. Na pretiahnutie, ale to ty vieš, však?“ skúmal ma tým svojím poondene sexi pohľadom a to sme len začali.

„Viem, že vyzerám dobre. Pracovala som na sebe a to dosť tvrdo a teraz ak dovolíš, poďme pracovať.“ Uzavrela som túto debatu tvrdým pohľadom na jeho adresu.

„V poriadku, ale neodpustil by som si, ak by som ti nezložil kompliment, za tvoju odvážnu a veľkú premenu.“

„Vďaka.“

„No dobre. Pripravil som pre teba niekoľko podkladov, súvisiacich s tvojou úlohou. Sú tu tabuľky a informácie, ktoré budeš potrebovať. Ak môžeš poď ku mne, ukážem ti niečo na monitore.“ Prešla som okolo stola až do jeho tesnej blízkosti. Do nosa mi znovu udrela jeho vôňa, ale snažila som sa ju ignorovať. Samozrejme márne. Dofrasa. 

„Zvodne voniaš.“ Zašepkal mi do ucha.

„Ale dosť! Veď takto sa nedá pracovať!“ Vybuchla som a odtiahla sa od neho aspoň na meter.

„To je mi jasné. Treba vypustiť paru. Čo povieš na rýchlovku na mojom stole?“

„Zbláznil si sa? Nechcem sa opakovať Dominik. Vyhoň si ho do ponožky a do práce nechoď nadržaný.“

„Aj ja jáj. Niekto nám tu začal používať sprosté slová. No mne sa to našťastie páči. Honím si ho každý deň, ale zrejme to nestačí. Keď ťa vidím, znovu je vo forme, len sa pozri.“

Otočil sa na kresle, zastavil sa predo mnou a ukazoval si na rozkrok, v ktorom sa mu vzdúval nedočkavý spoločník. Zalapala som po vzduchu a otočila sa smerom k oknu. 

„Nemôžem s tebou spolupracovať.“

„Ale prečo nie?“

„Pretože väčšinu času sa správaš ako nadržaný pubertiak, preto. Máme niečo pracovné vyriešiť, tak by si sa mal láskavo spamätať.“

„Ej ha. Niekto tu chce prebrať kontrolu. Nemám s tým problém, ale len v posteli. V ostatných prípadoch to netolerujem!“ To už ku mne pristúpil, zahľadel sa mi do očí a hovoril tlmeným no autoritatívnym hlasom, z ktorého sálal strach. 

Dopekla, ešte, že bola za mnou parapetná doska, inak by som pod silou jeho pohľadu spadla na zadok.

„Mám ešte prácu. Podklady čo si mi nachystal si preštudujem a potom budeme pokračovať.“

„Samozrejme.“ Úlisne sa usmial.

Už nič nepovedal. Ja som sa vyšmykla z jeho silového poľa, zhrabla papiere a odišla. Ani som sa neobzrela. Toto bude fakt na porazenie. 

Kapitola tridsaťjeden

Lujza

Dnes som od rána mala fakt skvelý deň. Stihla som zjesť celú ovsenú kašu a nie iba jej menšiu polovicu, dokonca som si dala aj bezkofeínovú kávu, aby som si v práci mohla dopriať ešte ďalšiu, už normálnu. S Leom som sa ako každé ráno poškriepila kvôli obliekaniu, ale dostavila ho do škôlky načas a nie desať minút po stanovenom čase. Do práce som prišla s polhodinovým predstihom, paráda. Na tvári sa mi usídlil blažený úsmev. Pripravila som si podklady na schôdzu v Borisovej kancelárii a zvŕtala sa v našej miniatúrnej kuchynke, aby som si pre seba a šéfka prichystala životabudič. Len tak pre radosť. Šéfko sa na mňa musel vždy dvakrát pozrieť, ako by sa uisťoval, že som to ozaj ja. Pochválil ma za to, že som mu počas dovolenky pomáhala na diaľku, a že zmena mi fakt prospela. 

Prvý krát, odkedy som sa vrátila, sa stretnutia zúčastnil aj Dominik. Vôbec mi tu nechýbal, no keď sa nám stretli pohľady, vyschlo mi v ústach. Ostal zaskočený a dlho-predlho si ma obzeral, až som musela odvrátiť pohľad ako prvá. Uvoľnil si golier na košeli, slastne a vzrušene si vzdychol, navzdory tomu, že sme boli v preplnenej zasadačke. Do pekla s ním. Stiahlo sa mi lono (podotýkam samo od seba) a na líca mi vyšla červeň, ktorú som si v odlesku čiernej obrazovky telefónu skontrolovala a našťastie pôsobila celkom prirodzene. 

Zasadli sme k dlhému stolu a Boris spustil dlhý monológ o ďalších postupoch firmy. Na sebe som cítila Dominikove oči, ale tvárila som sa, že ma Borisove slová fakt zaujímajú, no po chrbte mi stekala kvapka potu, nasiaknutá biliónmi častíc vzrušenia. Už len z jeho prítomnosti som bola vedľa ako jedľa.

Problém bol v tom, že som sa dostala len cez polovicu agendy, takže niektoré veci pre mňa boli ešte stále nové. Áno, mohla som sa na to opýtať Dominika, lenže to by znamenalo, tráviť s ním v jednej miestnosti až priveľa času. Ja som si však všetko zisťovala sama a odolávala tak jeho šarmu, dokiaľ...

„Lujza, Dominik ti vysvetlí, čím sa budeme v najbližších dňoch zaoberať. Budem totiž potrebovať aj tvoju pomoc a najlepšie bude, ak vy dvaja budete spolupracovať.“ Usmial sa povzbudivo a potom vrátil pohľad na všetkých zúčastnených..

NO DO RITI! Povedala som si pre seba a v duchu zaúpela.

„Jasné, Boris.“ Pípla som a zadok mi zvierala nervozita, do ktorého by mi nestrčili ani zastrúhaný vlas.

„To je skvelý nápad. Aspoň doženieš zameškané.“ Ozval sa nadšene ten sexi poloboh.

Vystrúhala som nútený úsmev jeho smerom a potom ďalej čumela do svojich papierov. Nevedela som, ako z toho von. Ale potom... na myseľ mi prišiel plán, ktorý mi napadol doma. Dostanem Dominika na lopatky a zaujmem jeho miesto, ibaže to si bude vyžadovať trochu viac času. Najprv potrebujem vedieť o všetkom, čo sa u nás za posledný mesiac a skoro pol stalo, držať si od Dominika aký taký odstup a potom využiť najlepšiu situáciu. Hnusné, ale potrebné. Stane sa zo mňa korunovaná mrcha mesiaca.

Počúvala som diskusiu, námietky a pripomienky a všetko to do seba nasávala ako vysávač. Ak mám byť o krok pred ním, musím o všetkom vedieť.

Po schôdzi sme sa všetci pobrali na svoje miesta. Dominik sa ešte zastavil pri mojom stole, cestou do svojej kancelárie. 

„Dáme obed?“ žiarivo sa usmial, naklonil sa ponad stôl a roztiahol pekne tvarované prsty na jeho hladkom povrchu, aby si udržal stabilitu. Do nosa mi udrela výrazná mužná vôňa zmiešaná s korenistou prímesou. Bolo to opojné a skoro som sa nechala naladiť na jeho vlnu. Našťastie ma zdravý rozum pekne pokarhal a prefackal.

„Prepáč, ale už som dohodnutá s kamoškou. Hneď ako sa z neho vrátim, prídem za tebou a môžeme začať. Chcem vedieť všetko.“ Povedala som možno až príliš horlivo, ale on si to zrejme vysvetlil po svojom, akože mám neskutočný záujem tráviť s ním kopec času a počúvať tie jeho sexom nabité rečičky.

„Tak dobre.“ Pritakal. Pár sekúnd mi ešte skenoval vrchnú polovicu tela, potom sa zvrtol na päte a odkráčal.

Ponorila som sa hlbšie do svojho kresla a uchlipla si z kávy. Zdvihla som telefón a poslala Rite správu s textom S.O.S. Musíme dať obed. HNEĎ!

Obratom mi to píplo, že sa o 10 minút stretneme na dohodnutom mieste.

Vstúpila som do preplnenej klimatizovanej miestnosti. Pohľadom som prebehla osadenstvo. Najčastejšie tu sedávali nejaký manažéri v oblekoch alebo IT-čkári. Horlivo diskutovali, mľaskali a podchvíľou si kontrolovali svoje obleky, či na nich nie sú nejaké pozostatky obedu. Vzápätí sa dvere rozrazili a dnu vošla Rita, ktorá na seba vo svojich červených šatách pritiahla pohľady tých mamľasov. No fajn, nebudem ich všetkých hádzať do jedného vreca. Niektorí sa fakt neotočili. Žiarivo sa usmiala, takže mala zrejme dobrú náladu a rukami mi zatleskla pred nosom.

„Zdravím ťa Lujzička, náš stôl čaká.“

„Ako dobre, že ťa tu poznajú. Inak by sme museli ísť inam. Voľný stôl by sme hľadali len ťažko.“

„Hej. Dnes je tu akosi rušno.“

„Tak sa do toho dajme.“

„Som zvedavá na tvoje novinky.“

Objednali sme si a vhupli na úroveň tých mamľasov, čo sedeli naokolo. Tlačili sme si do líc cestoviny ako také škrečky a horlivo diskutovali. Priblížila som Rite svoje plány s Dominikom a nervózne sa okolo seba obzerala, či tu náhodou nie je niekto z našej firmy, čo by to mohol počuť.

„Zaujímavá stratégia.“ Zamyslela sa Rita. „No chceš mu dávať nejaké falošné nádeje? Čo keď sa to zvrtne? Si od neho dostatočne odpútaná? To je sakramentsky dôležité.“ Zdvihla predo mňa vztýčený ukazovák. „Vieš, aby si sa neponorila do sračiek tak, že ti z toho ani buzola nepomôže.“ Ľudia prísediaci blízko nášmu stolu sa zatvárili znechutene, akože slovo sračka nepatrí do obedňajšieho slovníka, ale bolo nám to jedno. 

„Potrebujem len nejaký čas. Áno, je a bude to ťažké, no ako inak sa ho mám zbaviť? Na schôdzi ma preťahoval pohľadom. Som z neho na nervy.“ Hystericky som dvíhala ruky až k hlave a potom som si pošúchala spánky.

„Rob, čo musíš. Budem s tebou.“ Stisla mi povzbudivo ruku tou svojou.

Čas pokročil a prestávka sa mi nezadržateľne blížila ku koncu. S hlbokým nádychom a rýchlim výdychom, akoby som zo seba chcela zhodiť bremeno, som vošla do firmy. 

Kapitola tridsaťdva

Rita

Vystúpila som z auta a kráčala k domu, kde som už nebola celkom dlhý čas. Očkom som prešla po nádhernom a hustom anglickom trávniku, ktorého mäkkosť si moje nohy budú ešte dlho pamätať, ako aj pestovanú záhradku popri chodníku, o ktorú bolo patrične a z láskou postarané. Škoda, že ja som sa nikdy necítila ako táto záhradka. Mne sa toľko maminej pozornosti neušlo, hlavne od otcovej smrti.

„Mama, kde si!“ vošla som do domu a skryla sa pred horúčavou. Opakom ruky som si pretrela vlhké čelo od potu a potom ju utrela do bavlnených šortiek. 

„Mama!“ zakričala som do ticha a znova tak ohlásila svoj príchod. Po chvíli sa spoza steny vynorila postava mojej matky.

„Čo tu hulákaš?“ karhala ma.

„Nehulákam.“ Povedala som už pokojnejšie.

„Čomu vďačím, že si svoju matku poctila návštevou?“ prehovorila znechutene. 

„Musím s tebou hovoriť.“

„Ale nehovor.“ Mávla rukou akože len toľko? Vyklop to a bež. Premerala si ma zhora nadol a naopak. „Ako to vyzeráš? Prečo nie si upravená?“

„Á je to tu zas. Na toto nemám čas, ani náladu.“ 

„Takto sa prezentuješ svetu? V smiešnych kraťasoch a vyťahanom tielku? Je to úbohé.“ Znechutene pokrútila hlavou.

Je to tak. Mama je stelesnená dokonalosť. Akoby celé dni nerobila nič iné, len sa zvŕtala pred zrkadlom a stále kontrolovala, či je všetko tak, ako má byť.

„Mama, neprišla som si po radu ohľadom obliekania. Prišla som sa ťa na niečo opýtať a chcem počuť pravdu, rozumieš?“

Prekvapene na mňa civela a čakala, čo za otázku jej asi tak položím. Prešla do obývačky, sadla si na gauč a prekrížila ruky na prsiach, až sa jej trochu nadvihli a pekne vyformovali (nie žeby to bolo pre mňa zaujímavé, ale vyzerala dobre, potvora).

„To sa nevylučuje s tým, že si sa mohla aj lepšie obliecť. Čo si pomyslia ľudia?“ neprestala vyrývať a pery stisla do jednej priamky. Názor ľudí ma zajímal asi tak, ako farára športka. Proste nulový záujem. Ale dedinčania si všimnú, že som tu bola. Na ušiach a očiach majú radary, ale je mi to jedno. V tejto chvíli ma zaujímala len jedna vec, ktorú z nej budem musieť vypáčiť.

„Ľudia ma netrápia.“ Prehodila som.

Matka si len znechutene odfrkla a nesúhlasne pokývala hlavou.

„Si hrozná, ten Majo ťa pokazil!“

„Maja som vykopla z domu.“

„Čože si? Čo to rozprávaš?“ vypleštila na mňa oči a nastražila uši. Áno, aj ona bola miestny radar. To v sebe nemohla zaprieť. Žila tu už dosť dlho.

„Podvádzal ma. Ale nie preto som sem prišla.“

„Tak prečo?“ nepokojne sa zahniezdila.

„Paľo mi z Talianska posielal listy. Kde sú?“

Uhla pohľadom, ale vynašla sa.

„Ale čo to táraš? Aké listy? Zbláznila si sa?“ mávla rukou, akože o nič nejde, ale uhýbala pohľadom naďalej.

„Mama, neklam mi!“ hodila som na ňu výhražný pohľad, aj tón môjho hlasu bol výhražný a pristúpila som k nej bližšie odo dverí, kde som doteraz postávala.

Trochu sa vystrašene stiahla.

„Aspoň raz mama...“ trochu som sa odmlčala, „aspoň raz mi neklam a povedz pravdu. Ukryla si tie listy aby som sa k ním nedostala?“ prehovorila som pomaly a s očakávaním. Mama sklopila oči a hrala sa s prstami na rukách.

„Kde sú tie listy teraz?“ opýtala som sa, keď mama naďalej zaryto mlčala ako partizán.

„Chcela som ti len dobre. Ten chlapec odišiel. Nechcela som, aby si sa naňho upínala. Aj tak ste boli spolu neustále. Brzdil ťa.“

Tak toto bola posledná kvapka a pohár mojej trpezlivosti s touto ženou, pretiekol.

„Ako si mohla?!“ chrstla som jej do tváre.

„Mrzí ma to.“ Prehovorila tichým tónom, akože nechaj to už tak.

„Tak teba to mrzí? To ti neverím. Pripravila si ma o jediného najlepšieho priateľa. Ľúbila som ho, chýbal mi. Myslela som si, že odišiel kvôli mne. Nemohla som sa s ním ani rozlúčiť a ty si mi naňho vzala ešte aj spomienky!“ kričala som na ňu.

„Ja...ja, je mi to ľúto. Neviem čo mám ešte povedať. Nedokážem to vziať späť. Nečakala som, že na to raz prídeš. Ako si sa to vlastne dozvedela?“

„Od neho, mama. Stretli sme sa náhodu a povedal mi to.“ Nechcela som mame vešať na nos, ako sme sa stretli v Taliansku a potom doma v Prešove. Po tom všetkom, ju do toho absolútne nič nebolo. „Ja hlupaňa som si myslela, že ma zo svojho života odstrihol a on mi pritom stále písal. Celé roky!“

„Donesiem ti ich, ak chceš. Mám ich odložené hore v spálni.“

„Je mi z teba zle, mama. Chcem tie listy a nechcem ťa už vidieť.“

„Takto nehovor.“ Zavzlykala.

„Ale tak to je. Kvôli tebe som bola celé roky nešťastná. Nešťastné manželstvo, nešťastný život. Jediné moje šťastie je Sárka.“ Bola som plná hnevu. Vylieval sa zo mňa, postupne, ako keď žeravá magma opúšťa sopku a leje sa cez okraj. V očiach mi metali blesky, až som mala pocit, že vidím načerveno.

„Stojím si za svojím rozhodnutím. Je mi to ľúto, ale vtedy bol len obyčajný flákač, vravela mi jeho mama. Keď prišiel prvý list, celé dni si preplakala. Nevedela som čo robiť. Chodila som okolo tvojej izby aj v noci a ty si stále usedavo plakala, alebo si sa budila pre nočné mory. Len som dúfala, že sa z toho čoskoro dostaneš. A to sa aj stalo. No potom prišiel ďalší a ja som sa rozhodla, pre tvoje dobro. Pochop to konečne. Plakala by si a neprestala. Znova a znova, lebo si bola, ako si povedala, zaľúbená. Myslíš, že som to nevedela? Trávili ste spolu kopec času, jeden na druhom ste viseli pohľadom. Takto to bolo skrátka lepšie. Našla si nových priateľov a znova žila. Teraz mám krásnu vnučku.“ Dokončila som slzami v očiach.

„Ktorú skoro ani nevídaš!“ vybrechla som.

„To by sa mohlo zmeniť.“

„Nie. To ty by si sa musela zmeniť. Ublížila si mi. Tak mi už dones tie listy, nech sa odtiaľto pakujem.“

„Nevyháňam ťa.“

„Ani nemusíš. Už si spokojnejšia? Máš čisté svedomie? To čo si urobila nebolo fér. Všetkým by som si prešla. S tebou alebo bez teba. Ale nemala si mi to zatajiť.“

„Možno nebolo. Ale časom, keď sa na to pozrieš s odstupom zistíš, že to možno nebolo na škodu. Na to dobré sa oplatí si počkať.“ Prešla okolo mňa a potom schodmi na poschodie, hľadať listy. Prestúpila som z nohy na nohu, prekrížila som ruky na prsiach a zatvárila sa zlostne.

„Pánabeka, veď ich je celá kopa!“ zhrozene som zvolala, keď sa mama objavila na schodoch.

„Spočiatku ich chodilo veľa, no postupom času čoraz menej a menej, až nakoniec neprišiel žiaden. Zľakla som sa, či si náhodou nejaký nenašla, no ty si sa tvárila celkom normálne. Vtedy som usúdila, že skrátka prestal.“

„Fajn.“ Schmatla som tie listy a pritisla si ich na prsia. „Dlhšie ma nečakaj. Ako vždy.“

„A čo Sára? Smiem ju vidieť? Vziať ju na výlet, na zmrzlinu, či do parku?“ vyletelo z nej, akoby to robila každý druhý deň a pritom to nerobila takmer vôbec. Ešte aj na narodeniny jej bolo zaťažko prísť, akoby sme bývali na druhej strane zemegule.

„Ja... ozvem sa ti, dobre? Potrebujem trochu času. Tieto náhle a nepredvídateľné životné zvraty mi ničia psychiku. Musím sa dať dohromady a snáď ti potom zavolám.“

„Dobre, moja milá.“ Prišla ku mne bližšie, no ja som sa odtiahla. Trochu ju to prekvapilo, aj keď nechápem prečo?Aby bolo jasno, prejavy náklonnosti sme medzi sebou už dávno nepraktizovali, čiže žiadne objatia, bozky, ani priateľské potľapkania po pleci či pohladenia. Možno si myslela, že som jej šmahom odpustila, ale to sa mýli. Ešte veľa vody pretečie v dedinskom potoku, kým sa tu vrátim, ak vôbec a budem mať pre ňu pochopenie a odpustenie.

Kapitola tridsať

Rita

Mysľou sa mi mihlo milión vecí, čo asi môže dotyčný za dverami chcieť, keď ma prekvapil Paľo stojaci na koberčeku Vitajte. Ostala som prekvapene civieť na svojho kamaráta, ktorý a to sa podržte, mal oblečenú košeľu, športové sako a čierne rifle, čo mu obopínali jeho sexi zadok. S úsmevom na perách, som sa nakláňala poza neho do strán a tvárila sa, že ho nevidím a na niekoho čakám.

„Má prísť môj priateľ, nevideli ste ho?“ žartovala som.

„Po telefóne som dostal túto adresu, no možno sa pomýlili.“ Usmial sa hanblivo.

„Ale kde. Tak poď tréner a vitaj u mňa.“ Už som ho ďalej netrápila.

„Už nie som tvoj tréner, ale dík.“ Prehodil, keď vošiel do doslova zrkadlovej predsiene. Zrkadlá boli všade. Na stenách aj dverách, takže sa človek videl z každého uhlu. 

„Nebojíš sa občas vlastného odrazu?“ spýtal sa.

„Ani nie. Sila zvyku. A odkiaľ som ťa vytiahla, keď si sa takto nahodil? Dúfam, že si mi na ulici nezaparkoval nejaký ukradnutý povoz s bielymi tátošmi.“

„Nie, nie. Tak trochu som niekde bol a to čo mám na sebe, to nič nie je. Ale pozerám, že ty si tiež riadne vymódená.“

„Ja? Ja takto chodím bežne.“ Zaklamala som a mávla nad tým rukou. Pravda je, že takto bežne nechodím, jedine, keď si so Sárou a Lujzou robíme babský večer a obliekame sa do šiat ako modelky. A tieto šaty som mala naposledy na večeri s Majom a to dávno. Neviem prečo som to povedala.

„Tak odkiaľ ideš?“ 

„Kamoši mi urobili takú uvítaciu párty.“ 

„Ale to vážne? Keby si to bol povedal, mohli sme sa porozprávať inokedy. Nechcela som ťa unášať od priateľov ako takú nevestu pred polnocou.“

„Ale ja som chcel trochu vypadnúť. Navyše, na predpolnočnej párty je najlepšia zábava.“

„Vraví kto?“ zdvihla som prekvapene obočie.

„No ten, kto ich už zažil kopec. Chľast neplatíš, hudba hrá, družičky sú prítulné, čo viac si môže muž želať?“ zasmial sa nad spomienkami, ktoré som radšej ani nechcela poznať. Pre vlastné psychické dobro.

„Och len také prízemnosti? To je stred každého mužského vesmíru?“

„Aké prízemnosti? Vypustiť paru a odviazať sa, je pre človeka dôležité. Samozrejme z času na čas, nie stále a túžia po tom rozhodne aj ženy. Teda po chlapoch, mal som na mysli. Okrem iného. Ale,tuším tu niekto žiarli.“

„Netáraj. Ja som si toho užila až až.“ Zdvihla som ruky, že sa vzdávam. No neviem, či sa dalo v mojom prípade hovoriť o tom, ako som si užívala život. Snáď predtým, než ma zavalili rodičovské povinnosti, bol môj život zábavný. Po boku skvelých priateľov. Ale potom už nebolo nič. Dlhé a stereotypné nič. Až posledný mesiac mimo realitu mi otvoril nové obzory a počastoval ma nadávkami na moju adresu, kde som doteraz trčala. Život mi utečie pomedzi paprče a zrazu budem stará a vráskavá starenka, sediaca na lavičke v parku, ktorá hádže tým nenažraným holubom kúsky rožka. Bŕŕ, hrozná predstava.

„Tak fajn. Oslavovať sa bude do rána, takže sa k nim môžem neskôr znovu pripojiť. Určite už aj zabudli, keď som povedal, že odchádzam.“ Zamyslel sa.

„Ako chceš. Čo ti môžem ponúknuť?“ nestihla som mu ani predostrieť nápojovú ponuku, predbehol ma s odpoveďou.

„Čokoľvek, čo budeš aj ty.“ Povedal prosto a pomykal ramenami.

„Ehm, mám otvorenú fľašu ovocného vína.“

„Môže byť, ale som aj trochu hladný.“

„Hladný?“ vyjavene som naňho pozerala, ako by mu narástla druhá hlava a pritom nepovedal nič mimozemské.

„Hej. Odtiahla si ma v tom najlepšom. Práve totiž dorazila pizza.“

„Dnes som síce nevarila, ale v chladničke mám lazane, ak by si chcel.“ Informovala som ho o stave mojej chladničky, ktorá skuvíňala prázdnotou.

„Jasné. To mi postačí, ak ti to nebude vadiť.“ Usmial sa ospravedlňujúco.

„Vôbec nie. Tak poď za mnou, nech ti naložím. Samozrejme na tanier.“ Otočila som hlavou a usmiala sa naňho. On mi úsmev oplatil ešte aj smiechom a pokrútením hlavy.

„Čo povedali kamoši na to, že si späť?“

„Boli fakt prekvapení, ale v dobrom.“ Vravel potešene, až sa mu rozširovali zreničky.

„To si viem predstaviť.“ Usmiala som sa so zamysleným výrazom.

„Vedela si, že Kika Stašová vlastní v meste reštiku?“ spýtal sa s plnými ústami.

„Vedela. Preto tam nechodím.“ Ponúkla som mu jeden z mojich sarkastických úškrnov.

„Je to fakt kočka a celkom jej to ide. Trochu po mne išla, tak som sa potešil, keď si ma odtiaľ dostala.“

„Len trochu? Pamätám si ju ešte z čias, keď sme chodili za blok a vždy po tebe išla ako po údenom.“

„No dobre. Tak trochu viac ako trochu, ale vieš ako je to s vami ženami. Vypijete si a ste viac než len prítulné. Potom nás odhodíte, ako použité ponožky do koša.“

„No dovoľ? Ja taká rozhodne nie som. Na mol som bola len raz a o nič som sa nepokúšala.“

„Jasné, že nie, ty si svätica, je tak? Pokoj, vtipkujem.“ Vyrazil zo seba, keď videl, že môj pohľad na svet sa mení z prekvapeného na zlostný.

„Svätica nie, len vydatá.“

„Len už asi nie na dlho, čo?“ ukázal vidličkou na podpísané rozvodové papiere ležiace na stole.

„Ach... pred chvíľou tu bol Majo a doniesol mi ich. Celkom som na ne zabudla.“ Trochu som očervenela sklamaním, že ich videl. Mala som ich hneď odložiť.

„Už ste sa na niečom dohodli?“

„Asi hej. Je to zvláštne. Tak dlho sme boli spolu a naraz bum. Všetko zabudnuté. Hrubá čiara za životom.“

„Menila by si?“

„Čo? Môj život? Či rozhodnutia, ktoré som urobila? Som asi tam, kde mám byť. Hlboko v riti a s nič netušiacou dcérou na krku. Čo viac som si mohla želať.“

„Všetko... Mohla si si želať všetko, lebo si si to zaslúžila. No to, čo sa ti v živote prihodilo, boli len zlé okolnosti.“

„Okolnosti. Vždy boli na figu a môj najlepší priateľ odišiel preč. Nemal mi kto otvoriť oči pred chybami, do ktorých som sa každú chvíľu ponárala.“

„Au, to zabolelo.“

„Viem, ale chlap ako ty, by to mal zvládnuť. Trochu tej pravdy, nie?“

„Tak o čom si sa to chcela rozprávať?“ zmenil tému, nabral si na vidličku lazane a strčil si ich do úst. Ja som si odchlipla z vína a jemu som naliala tiež. Keď som ukladala fľašu na stôl, vážne som sa naňho zadívala.

„Chcela som sa ti ospravedlniť za to, ako som sa dnes správala. Nemám právo ti čokoľvek vyčítať. Bola a stále som trochu zmätená. Chcela som ti to povedať už v Taliansku. Vtedy, keď si odišiel s otcom a ja som ťa už nevidela, zlomil si mi srdce a vzal si ho so sebou. Ani raz si sa mi neozval. Potom prišiel jediný list na rozlúčku a ja som bola neskutočne sklamaná a nahnevaná. Myslela som si, že to si najlepší priatelia nerobia.“

„Ale ja som ti písal.“ Ohradil sa. „Kopec listov, prisahám! Nedostala si ani jeden?“

Zavrtela som hlavou. 

„Iba ten na rozlúčku.“
„Ako to? Ako je to možné? Posielal som ti fotky, ako to tam vyzerá, vianočné a narodeninové pozdravy, niekoľko rokov, ale od teba mi neprišlo nič. Myslel som si, že ma chceš vymazať zo svojho života, tak som s tým prestal. Potom som spoznal Elu a chcel som na teba zabudnúť.“

„Ale mne vážne nič nedošlo, iba ak... neverím,“ zamyslela som sa. „Neverím, že by toho bola moja mama schopná. Ale veď, prečo nie? Ona je fest trafená. Zájdem za ňou a opýtam sa jej na to. Snáď mi to vysvetlí.“

„Vieš, že som ťa nikdy nechcel opustiť a prial som si sa s tebou rozlúčiť, no nesmel som.“

„S tým už nič nenarobíme. Ale strašne by som teraz chcela nájsť tie listy, nech sú kdekoľvek, prečítať si ich a odpísať ti na ne niečo vtipné.“ Zasnila som sa.

„Pekná predstava. A čo tvoje plány do budúcna?“ 

„Plány? Venovať sa dcére a neskôr si nájsť muža, ktorý pre nás dve znesie aj modré z neba a zaslúži si nás, aj našu lásku.“

„A čo ja? Myslíš, že som toho hoden?“ upieral na mňa svoje prenikavé oči a čakal na odpoveď.

„Ja neviem Paľo. Dajme tomu, že si horúci kandidát, ale ešte je na všetko príliš skoro. Roky sme sa nevideli, boli od seba a ja som sa na teba potajomky hnevala ešte aj v tom Taliansku, že si ma tu nechal samu. Bude to trochu problematické a získať si musíš aj moju dcéru.“

„Počkám a budem sa snažiť.“ Povedal rozhodne s bradou vystrčenou dopredu.

„A čo tvoj život v Taliansku?“

„Nejako si to zariadim. Už viem, že chcem byť pri tebe, či už to bude tu, alebo tam.“

„Tam? Čo si. Ja by som nedokázala opustiť Slovensko.“

„Ani to od teba teraz nežiadam, ale možno raz...ak sa niečo zmení a budeš chcieť.“

„Fajn. Tak zatiaľ zostaňme na zemi a v reálnom čase.“

„V poriadku. Ak sa nenahneváš, už pôjdem.“

„Tak utekaj. Kamoši ťa čakajú a ja nikam neutečiem.“

„Fajn. Telefón mám pri sebe, ak by si čokoľvek potrebovala, ozvi sa mi, dobre?“

„Spoľahni sa.“ 

„A dík za večeru.“

Naklonil sa ku mne a dal mi nežný sladký bozk. Bolo to prekvapivé a skvelé. Teleportovalo ma to v čase do tmavej talianskej uličky, osvetlenej chabým svetlom lampy, keď sa ku mne pritískal svojím žiadostivým a horúcim telom. Chcela som viac, až sa mi nadvihovali chodidlá na špičky a celé telo sa mi chcelo k nemu pritisnúť. Bolo to zvláštne a musela som sa držať na uzde. Zaťala som nechty do dlaní a ucítila bolesť, na ktorú som sa sústredila a mohla sa od neho odpútať. Nič viac nepovedal, len sa otočil a odišiel. Nelúčili sme sa, lebo obaja sme sa chceli znovu vidieť.

Ani neviem, čo konkrétne som od tohto večera očakávala. Rozhovor sa ubral od ospravedlnenia celkom iným smerom, až k spoločnej budúcnosti. Nie žeby to bol problém. Paľo sa mi páči a vedela by som si ho vo svojom živote predstaviť navždy, ale teraz som potrebovala stáť nohami pevne na zemi a nestavať si vzdušné zámky. Musím sa postarať o Sárku, dokopať rozvod do konca a psychicky sa pritom nezrútiť. Potom je tu Paľo, so svojimi nádhernými očami, podporou a očakávaním, z čoho mám nateraz fakt bobky. Čakajú ma riadne krušné chvíle...

Kapitola dvadsaťdeväť

Rita

Keď ma Lujza vyhodila pred domom a odfrčala, doľahla na mňa znova smutná nálada. Vnútri som rozsvietila svetlá, aby dom nevyzeral ako veľká čierna diera a pustila som rádio, lebo priestorom sa ozývali iba moje kroky.

Strčila som nos do chladničky, kde až na zopár potravín a misku s lazaňami, sídlila fľaša vína. 

„Skvelá večera.“ Vravím pre seba, lakťom zaklapnem dvierka, ústami vyťahujem zátku fľaše ako to robia v telke a obraciam ju do seba. Poriadne si upijem a položím ju na prázdny stôl. Až ma striaslo, lebo bolo príliš studené.

Prešla som späť do obývačky, odkiaľ sa tóny hudby rinuli do zákutí celého domu. Vtedy sa ozval moderátor. 

„Pekný večer poslucháči. Už sa túlite k svojej polovičke a užívate si pekný večer v spoločnosti nášho rádia? Tak robíte dobre!“ vravel veselo a povzbudivo. 

„Kretén!“ zamračila som sa a podišla som k rádiu, rozhodnutá, že ho vypnem. Ten moderátor mi liezol pekne na nervy. A pokračoval.

„Pustím vám niečo, pre spriaznené duše. Tak užívajte večer v spoločnosti Sky rádia.“ Dokončil svoj monológ a vzápätí sa pustila skladba. 

Chcel by som nájsť takého človeka... 

„Je to možné? No Name a ich Starosta?“ prekvapená som ostala nepohnute stáť.

Bola to naša obľúbená pieseň. Moja a Paľova. Vždy sme si vraveli, že sme spriaznené duše. Vedeli sme na čo ten druhý myslí, skôr než to vyslovil. Boli sme fakt zohratí, vtedy pred rokmi. 

Namiesto tlačidla vypnúť, som ruku presunula na hlasitosť. Dala som ju na plné pecky a zavrela oči. Bola to náhoda, alebo osud? Neviem.

Pieseň dohrala, vypla som rádio a utrela si opustenú slzu z líca.

Priložila som si telefón k uchu a čakala, kedy to ten na druhej strane zdvihne.

„Ahoj Rita.“ Ozvalo sa po dlhom zvonení.

„Ahoj Paľo. Mohli by sme sa porozprávať?“

„Technicky sa už rozprávame.“ Zasmial sa. 

„Ja viem, ale osobne.“ Pretočila som oči stĺpkom, čo našťastie nemohol vidieť a potlačila som sarkastickú poznámku, čo sa mi drala na jazyk.

„Si v poriadku?“ po hlase bolo počuť, že zvážnel.

„Áno, nie... neviem. Ale chcela som sa ti ospravedlniť za ten dnešok. To, ako som sa správala, bolo to divné a mrzí ma to. Chcela by som ti to vysvetliť.“

„Fajn. A kde mám prísť?“

Očkom som mrkla na stôl v kuchyni. Už som pila, takže šoférovať som nemohla a poriadok tu bol.

„Ku mne? Ak s tým nemáš problém.“ Povedala som váhavo.

„Tak... do hodiny som tam.“

„Fajn, tak zatiaľ čau.“

„Čau.“

Nervózne som odhodila telefón z ruky, ako by to bol žeravý uhlík. Celkom mi nedochádzalo čo som vlastne urobila. Blúdila som očami k hodinám na stene a pomaly odpočítavala čas. Mechanicky som poupratovala upratané a vrátila som sa k fľaši vína. Vzala som ju a priložila k perám. Do nosa mi udrela lákavá ovocná vôňa a už som sa chcela napiť, keď som si spomenula na návštevu a zarazila som sa.

„Musím mať čistú hlavu, keď príde Paľo. Ach doriti, príde Paľo!“ nervózne som vybehla hore na poschodie, akoby mi horelo za pätami a až teraz mi došlo čo sa deje. 

„Stíham ešte rýchlu sprchu, čo je fajn a hodím na seba niečo normálne.“

Niečo normálne, boli priliehavé čierno-červené šaty. Keď som sa zamyslela nad tým, že som nechcela pôsobiť tak, že ho chcem pretiahnuť, obliekla som sa presne tak, akoby som chcela. No už tu mal čochvíľa byť, tak som sa na prezlečenie vykašľala. Nech si myslí čo chce. Ja viem svoje. Ale naozaj som to vedela?

Keď zazvonil pri dverách, bola som nervózna ako školáčka. Otvorila som dvere a vyschlo mi v ústach. Za nimi totiž nestál Paľo, ale Majo. Nasucho som prehltla, vypla som sa na špičky a pozrela sa poza jeho chrbát, či sa tu náhodou obaja naraz nestretnú. To by bol fakt trapas.

Prekvapene na mňa pozeral a nezmohol sa na slovo. Tak som sa chopila iniciatívy. 

„Ahoj. Čo tu robíš?“

„Videl som, že sa svieti, tak som prišiel. Chcel som sa s tebou porozprávať.“

„Zrazu? A večer? Čo nemáš kde spať?“

„Čakáš niekoho?“ znova po mne prebehol pohľadom.

„No ja... to je jedno, nemyslíš? Nemáš mi čo vyčítať.“

„To je pravda. Smiem ísť ďalej?“

„Ešte stále je to aj tvoj dom, tak si poslúž.“ Povedala som ľahostajne, hoci som to tak celkom nemyslela.

„Nezdržím sa.“ Povedal pokojne a presunul svoje mohutné telo v dlhom tričku, džínsoch a converskách do chodby.

„Chceš kávu?“ spýtala som sa, kým sa vyzúval, aby nestála reč.

„Nie. Dám si len vodu.“ Povedal keď sa vystrel.

„Dobre.“ 

Prešiel do kuchyne a sadol si k stolu. Podala som mu pohár vody a sadla som si k nemu.

„Ťažký deň?“ ukázal prstom na otvorenú fľašu vína.

„Jeden z mnohých, momentálne.“ Priznala som.

„Mrzí ma to.“ Povedal rezignovane a sklopil oči k spätým rukám na stole.

„To je dobre, lebo tak by to malo byť, keď ublížiš niekomu koho si miloval.“

„Nechcem sa hádať a nebudem ti robiť ani problémy. Predpokladám, že Sáru chceš do opatery ty.“

„To je hádam jasné ako facka.“ Zvýšila som hlas a zapýrila sa. Sára bola moja citlivá struna.

„Doniesol som ti podpísané rozvodové papiere. Nerozmyslel som si to a viem, že ani ty by si ma už neprijala späť. Sára ostane s tebou, len ju chcem občas navštevovať. Teda tak často, ako sa bude dať.“

Hovoril tak pokojne a rozumne. Žiaden výbuch zlosti neprichádzal. Ja som len sedela oproti nemu, počúvala jeho slová a snažila sa ich vstrebať. Tušila som, že už je všetko stratené, ale udialo sa to tak rýchlo. Bolo to zvláštne. Ako by sa to odohrávalo v inom časopriestore. Skúmala som črty jeho tváre. Vyzeral šťastne. No, ako náhle som spomenula situáciu s našou dcérou, na tvári sa mu mihol tieň bolesti a zhúžvalo sa mu čelo.

„Čo bude so Sárou? Ako jej to povieme? Ako to zvládne? Bojím sa o ňu.“ Chrlila som naňho otázky.

„Viem, že bude nešťastná. Budeme jej sľubovať hory doly, aby nebola smutná a budeme stále s ňou. Ona si zvykne, je ešte malá, ale určite zájdeme k psychológovi.“

„Zajtra sa chystám niekam zavolať, aby mi poradili, ako jej to povedať čo najmenej bolestivo.“

„Môžem byť pritom, keď jej to budeš hovoriť?“

„Samozrejme. Dám ti vedieť.“

„Dobre.“ Už sa postavil od stola a prešiel k dverám. Ešte sa chytil širokej zárubne a upriamil na mňa pohľad.

„Naozaj ma mrzí, že som ti ublížil.“ Povedal bolestne. Ako by mu len teraz došlo, čo to všetko znamená.

„Ja to prežijem. Len dúfam, že si si vybral dobre a nebudeš ľutovať.“

„Aj ja v to dúfam.“ V očiach mal slzy, keď sa otočil a stratil v nočných uliciach.

Neprešlo ani päť minút, keď zvonček zazvonil znovu. Už som myslela, že je to znova Majo, že niečo zabudol. Prišlo mi to samozrejmé a Paľa som na chvíľu vytesnila z mysle.

Kapitola dvadsaťosem

Rita

Okolo povieval jemný vetrík a vysúšal mi prepotené veci. Mala som chuť zavrieť oči a spať naveky. Lenže, tam ďaleko v meste, na mňa čaká moja milovaná Sára. Zaslúži si len to najlepšie. Ničím sa neprevinila, aby už v takom mladom veku musela trpieť. Ešte celkom neviem, ako jej to s jej otcom vysvetlím, aby sa čo najmenej stresovala. Asi zavolám psychologičke a poradím sa, potom jej to poviem.

Do nosa mi udrela silná vôňa orgovánu, v ktorom sa zhlukovali včely. Všetko okolo bolo zelené a on, celý ružový, svietil ako maják. Preniesla som sa spomienkami v čase, k babke na dedinu. Celým dvorom sa niesla vôňa kysnutých koláčov a babkin živý smiech. Darmo napomínala moju mamu, aby ma nechala hrať sa v tom blate, lebo vyparatím niečo ešte horšie a určite ju z toho trafí šľak. Neurobila to. Zakaždým chcela, aby som bola upravená a čistá, čo sa celkom vylučuje s obdobím detstva a musím sa nad tým pousmiať. Babka mala vždy pravdu. Teraz mám s mamou vzťah na hovno.

Myšlienky na detstvo vystriedal Lujzin nákazlivý smiech. Neviem na čom sa smiala, ale pridala som sa. Zavolala ma k sebe, lebo ku mne sa pridať nemohla. Nás dve dokopy by sieť neudržala, ale určite sme na to na sekundu pomysleli, keďže sme na seba vrhli veľavravné pohľady a potom sme sa rozosmiali. Nakoniec sme si sadli do príjemného chládku pod čerešňu. 

„Majo sa ti už ozval?“ vyzvedala Lujza.

„Napísal mi SMS s otázkou, kedy si môže prísť do veci.“ Prehovorila som smutne.

„Iba to?“

„Hej.“

„To je ale kretén... prepáč, ale vieš, že ja som ho nikdy nemala v láske. Niečo mi na ňom skrátka nesedelo. Možno to, že ste sa brali lebo ste museli? Neviem.“

„Ja viem a odpúšťam ti.“ Venovala som jej smutný úsmev.

„A na Sáru sa vôbec nepýtal?“

„Volala mi Gizka, že tam bol. Samozrejme, že ho nevyhodila. Trochu sa s malou pohral a vravel, že neskôr príde.“

„Už som sa bála, že sa načisto zmenil a kašle na všetko.“

„On má veľa práce, vždy to tak bolo. Je len otázkou času, kedy za ňou prestane chodiť. Aj teraz bol máločo s nami a keď bol doma, tak veľa telefonoval. Takže je jasné, u koho Sára zostane. Začnem menej pracovať. Bude to ťažké, ale nejako to zvládnem.“

„Som rada, že už máš plány čo ďalej.“

„Aj ja. To naše manželstvo bolo trochu vynútené, lebo sa to tak patrilo a teraz keď sa rozvedieme mám pocit, že je to správne rozhodnutie. Že to tak má byť. Že možno príde niekto, kto bude lepší a hodný toho, aby som ho milovala a neublíži mne a ani Sáre.“

„Myslíš niekto ako Paľo?“ nadhodila. 

„Paľo... ach, neviem.“ Povzdychla som si a zamyslela sa.

„Máš možnosť to zistiť, lebo práve prichádza.“ Kývla bradou smerom k bránke.

„Čože?!“ prudko som sa otočila a neverila vlastným očiam. „Lujza, to vážne?!“ zasyčala som na ňu a ona sa len žiarivo usmiala a žmurkla. 

„Ááá, to sú k nám hostia. Vitaj Paľo!“ volala Lujza a kráčala mu v ústrety, aby ho privítala.

Bránka zaškrípala a vzdialene bolo počuť ich zvítanie. 

„Ahojte dámy. Dúfam, že už máte niečo odmakané, keď si tu takto sedíte.“

„No jasné. Zabehli sme maratón. Len pred chvíľou sme dorazili.“ Povedala som kyslo.

„Hm...vtipná ako vždy, však Rita?“ zaškeril sa aposadil vedľa mňa.

„Och, tým som preslávená.“

„Kávu?“ opýtala sa zdvorilo Lujza Paľa a mňa uzemnila pohľadom.

„Jasné. Akúkoľvek.“

Zdvihla sa a odišla dnu.

„Čo tu robíš? Sleduješ ma?“ otočila som sa k nemu a spýtavo naňho hľadela. 

„Teba? Prečo by som mal?“ nadvihol udivene obočie.

„Neviem. Zjavíš sa tu akoby nič.“

„Aha, chápem to. Myslíš si, že som tu len kvôli tebe, čo?“

„A nie si?“

„Náhodou, tu býva moja starká. Bol som u nej na návšteve. Volal som ti, ale nebrala si, tak som sa ozval Lujze, či si okej a povedala, že ste tu. Ani netušila, že tu býva moja babka. Zavolala ma na kávu, tak som prišiel.“

„Ach ták. No dobre.“ Očervenela som od hanby, tak som sa radšej otočila, aby na mňa nevidel. 

„No dobre? Z čoho som podozrivý? Veď, ak si dobre pamätám, a to si pamätám, pretože ja nepijem, som sa vždy správal slušne a postaral som sa o teba, tak nechápem, že na mňa takto vybehneš.“ Čudoval sa a zrýchlil sa mu dych. Bol právom napálený.

Pozrela som sa dole, na svoje zopnuté ruky v lone a videla som, ako od zlosti zatína päste. Sedeli sme mlčky. Lujze to varenie kávy trvalo večnosť a možno tam v dome trčala naschvál. Každopádne som nevedela čo robiť. 

„Urobil som niečo, prečo sa hneváš?“ nedal sa odbiť mojou ľahostajnosťou a prehovoril po chvíli už celkom pokojne. 

„Nie.“ Povedala som ticho.

„Tak potom?“ čakal na odpoveď.

Zavládlo ďalšie trápne ticho, lebo mne vyschlo v krku a čosi mi asi zapchalo hrdlo, lebo som zo seba nemohla nič dostať. No to už vyšla z domu Lujza, niesla pariaci sa hrnček, usmievala sa, no po chvíli prestala. 

„Ste okej?“ preskakovala pohľadom raz na mňa, raz na Paľa.

„Nie!“ zvolali sme s Paľom naraz a potom zmĺkli. 

„Dík za kávu, ale už pôjdem. Evidentne tu nie som vítaný.“ Prudko vstal a s rachotom odsunul kreslo. S nahnevanou tapetou na tvári sa poberal na odchod.

„Ale to je nezmysel!“ zvolala Lujza.

„Možno inokedy. Maj sa Lujza.“ Otočil sa a odišiel.

„Čo si mu povedala?“ soptila Lujza a tresla hrnčekom o stôl, až sa jeho obsah zakolísal a prelial cez okraj.

„Nič.“ Vyfúkla som zo seba.

„A preto odišiel, čo?“ ofučane na mňa zazerala s rukami v bok.

„Nie. Odišiel predsa preto, že chcel.“

„No jasné.“ Hnevala sa.

„Z tvojej strany to bol podraz, aby si vedela. Mal to byť čisto náš deň, tak načo si ho sem ťahala? Stačilo, že bol u mňa v noci. Chcem sa spamätať a nie byť ešte viac zmätená.“

„Myslela som, že s ním máš jasno. Že on ti vdýchne vietor do plachiet, no ty ho odháňaš!“

„Lujza, muži v mojom živote mi len ubližujú. Majo mi ho pošliapal, dofrasa, veď aj Paľo, len oveľa skôr.“

„Ale veď on ťa nepodviedol, ani nič podobné. Len odišiel. Poslúchol otca. Bol ešte príliš mladý.“

„To ho neospravedlňuje.“ Trucovala som.

„Hovorí z teba zlosť a bolesť.“

„A čo čakáš? Všetko, čo sa mi udialo, je ešte čerstvé. Ešte to príliš bolí. Určite to chápeš, lepšie ako iní. Tak na mňa prosím netlač.“ Slzy mi pomaličky opúšťali oči, blúdili po lícach a trieštili sa na tričku. 

„Chcem len aby si bola šťastná.“ Smutne mi povedala a aj jej vyhŕkli slzy.

„Budem Lujdži, len to možno nebude tak skoro, ako by si chcela.“

Potom ku mne prišla a spolu sme sa dlho objímali, striedavo poťahovali nosom, kým bolesť na chvíľu neustúpila.

„Dajme si tú  blbú kávu, lebo nám ju za chvíľu vyslopú osy. Potom pôjdeme na jedno úžasné miesto, kde sa starosti razom strácajú.“ Povedala povzbudivo.

To takzvane úžasné miesto bola predzáhradka, plná buriny a ruží. Tiahla sa mierne do kopca, zdola od cesty až popred dom. Začali sme dole a postupovali k domu. Lujza mala pravdu. Smiali sme sa, spomínali na krásne zážitky z Talianska a mužov sme vypustili z hlavy. Odchádzali sme odtiaľ s boľavým chrbtom a úsmevom na perách, z dobre vykonanej práce. 

Kapitola dvadsaťsedem

Lujza

V noci som sa prehadzovala a myslela na Ritu. Dúfala som, že po včerajšku nezíde na zlé chodníčky. Viem, že to čo teraz prežívala, bolo doslova naprd. Chápala som to, ale nevedela som jej dať žiadnu radu. Nedalo sa len šibnúť čarovným prútikom a vec by bola zažehnaná. No chcela som byť s ňou, aby vedela, že pri nej stojím. Vytočila som jej číslo, dnes už druhý krát. Naspäť mi nevolala a bol už večer, tak by už mohla fungovať, ale človek nikdy nevie. Keď som ju včera opúšťala, ešte žila a chcela sa zabávať.

„No konečne. Máš sa?“ zvolala som, keď som si myslela, že mi už ani nedvihne.

„Už mi bolo aj lepšie, ale celkom to ujde. Pracujem z domu.“

„Preto nedvíhaš telefón? No pekne. Čo takto výlet na dedinu? Prídeš na iné myšlienky.“ Navrhla som jej a držala si prsty.

„Ale veď je tma.“ Povedala nechápavo.

„No jasné, že je tma. To viem veľmi dobre, chytráčka. Pozerám totiž z okna na ulicu. Ale čo tak zajtra?“

„Tak fajn. Veď mám voľno.“

„O to viac potrebuješ vypadnúť. Ty totiž nevieš čo je to mať voľno, ak nepočítam náš bláznivý výlet. A domov sa momentálne rovná depka.“

„Máš pravdu, ani som si to neuvedomila.“

„V tom prípade, ťa zajtra o tretej vyzdvihnem. To akurát skončím v práci a prídem pre teba, súhlas?“

„Jop. Pa.“

„Zajtra sa porozprávame.“ Trochu som si povzdychla.

„Fajn.“ Zložila.

Opierala som sa o kuchynskú linku, zvierala telefón v ruke a trápila sa pre moju najlepšiu kamošku. A vlastne aj pre seba.

Karol, Maja počastoval toľkými nadávkami, až som sa čudovala, odkiaľ ich vzal. Ach keby ten len vedel. Nechcela som dopadnúť ako Majo, odvrhnutá od rodiny. Ja som to urobila raz, zatiaľ čo on x krát, no ťažili ma výčitky svedomia. Príliš sa mi zhmotňovali pred očami, až som sa z ničoho nič prichytila, ako sa celá trasiem od strachu. 

Prebrala som sa do prítomnosti, pozerajúc oproti do Dominikovho okna. Vládla uňho tma. Dnes nebol v práci. Vraj potom, čo som oznámila nástup do práce, si vzal pár dní voľna. Trochu ma to upokojilo. Nemala som chuť hneď naňho naraziť v práci a nechcela som, aby videl ako som sa zmenila. Celkom ironické, keďže ma uvidí tak či tak. Veď spolu pracujeme. Snažila som sa naňho počas výletu zabudnúť a odstup mi dosť pomohol. Už som po ňom nebažila ako zamilovaná školáčka. Aj keď som si uvedomovala, že to čo mi vykonal/čo sme vykonali, bolo zlé a ponižujúce, napriek tomu sexi, bláznivé a nezvratné zároveň, v niečom mi to pomohlo. Uvedomila som si, ako veľmi mi záleží na mojej rodine. Že to čo mám, nechcem nikdy v živote stratiť. Raz sa budem musieť Karolovi priznať. Nedokážem na pleciach nosiť ten balvan, čo mi bráni aj dýchať, či normálne myslieť. Ale ako zvládnem prácu po boku toho nadržaného pajáca? Chcel by ma preťahovať od rána do noci na pracovnom stole a bohvie kde ešte. Povedal mi to rovno do tváre. 

„Mám to!“ zakričala som hlasnejšie, než bolo nutné, ale ten nápad prišiel z čista jasna a bol dokonalý. 

„Všetko v pohode?“ spýtal sa ma prekvapene Karol, keď za mnou vošiel do kuchyne. 

„Jasné, len mi čosi napadlo, ohľadne práce. Tak sa teším.“

„Aha. No dobre.“ Ešte sa jemne usmial, keď po mne prechádzal pohľadom a odišiel na svoje zvyčajné miesto do kresla v rohu obývačky a spolu s Leom sledoval večerníček.

Robím to pre seba, svoju rodinu a prácu, vravela som si pre seba. Ten plán skrátka musí vyjsť, iná možnosť neexistuje. 

***

Keď som prišla domov, Karol moju zmenu opísal len hlasným fúúúha, no potom, v posteli, keď sme osameli, celý šťastný mi do ucha šepkal tie najkrajšie slová a potom ma drsne a vášnivo pomiloval. Bol taký nedočkavý, taký hladný po mojom tele a dotykoch, po bozkoch a blízkosti, po ktorej noc čo noc túžil, no ja som bola ďaleko. Teraz ma mal konečne pri sebe a nedokázal sa na mňa dostatočne vynadívať. Moje telo bolo iné, krajšie a poľahky si so mnou robil čo chcel, bez toho aby sa obával, že ho sekne v krížoch. Áno, Karol mal problémy s krížami a aj malá váha mu občas narobila šarapatu, ale tým, že som schudla, to preňho bolo len lepšie. Každý kúsok môjho tela ochutnával pomaličky, dlaňami mi blúdil po celom tele, rozpaľoval ma a chladil, keď na mňa ľahučko fúkol, až mi naskočili zimomriavky. Najprv do mňa strčil prsty, ako by sa chcel uistiť, že sa tam vnútri nič nezmenilo, pomaly ma rozťahoval a pripravoval na niečo úžasné. Potom ma ochutnával jazykom, tíšil a dráždil teplým dychom a nakoniec do mňa prudko vnikol a vyplnil ma celú. Vzpínala som sa mu naproti, chcela som viac, omnoho viac. Bola som taká vlhká, taká pripravená, prežiť s ním tú najkrajšiu noc, bez hádok, len s čistou radosťou z toho, že sme opäť spolu. Na telách nám vyrazil pot, dýchali sme plytko, dívali sme sa jeden druhému do očí a tlmene sa smiali ako blázni. Bolo to dokonalé. Dokonale skvelé. 

Ráno, keď som na seba pozerala v zrkadle a on si ma celú obzeral chlipným a vzrušeným pohľadom, až sa mu pyžamové nohavice vzdúvali, povedal, že som fakt krásna, a že mi zmena naozaj prospela. No vzápätí šomral popod fúz, že teraz musím vymeniť šatník, lebo sú mi všetky veci nanič. Chytal sa za hlavu, koľko to bude stáť, ale bolo vidieť, že je aj tak spokojný a rád, že uplynulý mesiac som na sebe fakt tvrdo pracovala. 

Leuško si zmenu veľmi nevšímal, preňho som bola krásna skrátka vždycky. Detská úprimnosť nemá hraníc. 

***

N druhý deň, som pristavila auto pred Ritiným domom a ona sa mi rýchlosťou blesku šuchla na sedadlo spolujazdca. 

„Páni, máš naponáhlo.“ Povedala som zadychčanej Rite.

„Naponáhlo? Padajme odtiaľto, než ma upália na hranici!“

„Čože? Teba? A dôvod?“

„Moja nočná návšteva.“

„Vysvetľuj!“ zvolala som zvedavo, odlepila sa od obrubníka a zaradila do premávky.

„Išla som po ulici, keď ma zrazu jedna pani od susedov opľula a hovorí: fuj na tebe ty pobehlico! Šak dzecko maš a cudzich chlopoch domu vodziš?“

„To naozaj?“ vyprskla som smiechom, no Rita ma spražila pohľadom.

„Tak prepáč, len nechápem.“

„Kričala na mňa a ja som na ňu čumela ako teľa na nové vráta. Prečo pobehlica? Kto také slovo ešte používa?“ 

„No zrejme ona. Ale počkaj, chceš mi povedať, že videla, ako Paľo v noci odchádza z tvojho domu?“

„No, nie tak celkom.“

„Nie tak celkom?“ opakovala som. 

„On totiž odchádzal predpoludním.“

„Čože?!“ zatočila som volantom, na čo sa auto trochu zakývalo a Ritu to vystrašilo. 

„Ale nevzrušuj sa. Bola som opitá a celkom nepoužiteľná.“

„To ti verím. Pamätám si na to. Tak vrav, čo sa včera stalo a prečo u teba prespal? Ty pobehlica.“ Dodala som so smiechom, zaklipkala mihalnicami, no Rita si len smutne vzdychla. Už to viackrát nespomeniem.

Asi dobre pre Ritu, lebo sme dorazili k chalupe. Nemusela mi aspoň chvíľu nič vysvetľovať a mala čas si všetko premyslieť. Zaparkovala som pred bránou, z kufra vybrala košík s jedlom a vyrazili sme cez dvor k domu. Ja som šla dnu, trochu to tam prevetrať a Rita zatiaľ obsadila drevenú hojdačku, čo visela na najrovnejšom konári starého, unaveného orecha. Bola to taká rozprávková hojdačka. Drevená lata, čo pamätala aj pradedov zadok, na ktorej boli po stranách upevnené mohutné laná. Parádne sa na nej premýšľalo a ona mala nad čím premýšľať. Ale to sme boli obe. Skrývala sa v tieni a už myšlienkami lietala v povetrí ako odkvitnutá púpava.

„Kávu?“ zvolala som, na čo som ju vytrhla z premýšľania. 

„Že sa pýtaš.“

„Tak za chvíľu.“ Povedala som a stratila sa v dome.

Zložila som veci v kuchyni a postavila vodu na kávu. S pariacimi hrnčekmi som prešla cez nedávno pokosenú trávu a pokynutím hlavy som zavolala Ritu, nech sa ku mne pripojí. Bolo vidno, že si čosi šomre, zrejme sa jej odtiaľ nechcelo, no nakoniec zaujala miesto vedľa mňa, na ratanovom kresle. Ešte som nám skočila po mäkké podušky, aby sme na holých stehnách nemali pásikavé odtlačky. 

„Tak spusť.“ Pobádala som ju, celá nedočkavá, čo sa vlastne včera v noci porobilo. 

„Nakoniec, sme do žiadneho baru nešli. Len sme sa tuším rozprávali, potom ma zaviezol domov a postaral sa o mňa. Bolo mi fakt zle.“

„Takže pravý gavalier, ktorý sa o nič nepokúsil? Skvelé. Aspoň mu nemusím odtrhnúť hlavu.“

„To by si urobila?“ spýtala sa prekvapene.

„Pre teba všetko.“ Usmiala som sa a ona mi poslala vzdušný bozk.

„Hihi. Si šialená.“ Zachichotala sa, až to prešlo do krochkania. 

„Podobne. Takže k ničomu nedošlo? Nuda.“

„Možno snáď len k tomu, že sa priotrávil mojim dychom, inak asi nie.“

„Tvoja škoda.“

Obe sme vybuchli do smiechu. 

„Je tu nádherne. Trošku sa to tu zmenilo, odkedy sme tu boli naposledy, však?“

„No hej. Karol tu s Leom často chodia a postupne sa to tu mení na oázu pokoja.“ Spokojne som si povzdychla. 

„Nezájdeme na zmrzku a limču? Dávno som to nemala a keďže sme tu, tak trochu mi to pripomína staré časy. V každej dedine je to rovnaké. Krčma, preliezačky a tajné miesta.“ Zasmiala sa. 

„Prečo nie. Skvelý nápad.“ Prehodila som si kabelku cez plece a vyrazili sme.

„No, verila by si tomu, že v jedinom obchode široko ďaleko nebudú mať v lete zmrzku?“ rozčuľovala sa Rita, keď sme opúšťali obchod a mierili naspäť hore dedinou.

„Smola. Veď tá predavačka vyzerá tak, že častejšie navštevuje svojho obvodného, než pracuje v obchode. Tá sa asi na veľký nákup potravín pre miestnych, dostane raz za rok. A možno ich vykradli a ona to ani nepostrehla.“ Smiala som sa a na oči si nasadila slnečné okuliare.

„Tak poďme aspoň na jedno čapované.“ Ozvala sa Rita zúfalo.

„O štvrtej poobede?“

„Vlastne, prečo nie? Veď je leto. Ľudia pijú aj cez deň. Chápeš, pitný režim.“

„Ja si nedám, pretože niekto nás odtiaľto musí aj odviesť.“

„Neverím, že ja budem tá, čo si vypije. Doteraz si to bola ty, kto držal pomyselné alkoholové opraty.“

„Ha ha, z Lujzy alkoholičky je abstinent! Jupí.“

„Aha. Krčma je zavretá. Bože, tu žijú asi samí svätuškári.“

„Veľmi vtipné. Ja si dám radšej studenú kávu na krásu a tebe ak chceš, otvorím nejaké pivečko, čo nájdem v komore.“

„Ešte povedz, že budem kopať kanál a pivko bude za odmenu.“

„Žiaden kanál. Budeme sa opaľovať, ovievať vejárikom, popíjať a možno potom, ak budeš chcieť, niečo na robotu si nájdeme.“ Zakvačkala som jej ruku pod pazuchu a spolu sme kráčali do kopca. Pot sa nám perlil na tele a pod pazuchami vytváral mapy kontinentov. „Určite odpoviem za obe ak poviem, že sa mi pred očami zhmotňuje nejaký super svieži a lahodný drink a podáva nám ho skvele vypracovaný, opálený a sexi barman na pláži.“ Zasnene som zamľaskala. Rita ma po očku sledovala a usmiala sa. 

Keď sme dorazili na dvor, unavené z extrémne páliacich slnečných lúčov, šla som prichystať nejakú ľadovú limonádu, zatiaľ čo sa Rita hodila na hojdaciu sieť.

Kapitola dvadsaťšesť

Rita

Keď teraz precitám, oči mi páli jasné doobedné svetlo. Hlavu mám ako časovanú bombu a ešte k tomu boľavú. V ústach vyprahnuté ako na Sahare. Otáčam sa na posteli a s hrôzou zisťujem, že v nej nie som sama. Miesto vedľa mňa bolo obsadené, čo by nebolo divné, keby tam ležala taká Lujza a nie „cudzí“ chlap.

„Ježiši!“ syknem a rýchlo sa odvraciam, no zamotaná v perinách padám s hlukom na zem a sťahujem so sebou nočnú lampu.

„Doriti!“ potichu zakľajem a bojujem s obliečkami. Keď sa vymocem, trošku vykuknem smerom k posteľovej spoločnosti. Už sa na mňa díva pár rozospatých, no zato nádherných čokoládových očí. 

„Dobré ráno.“ Povie Paľo, čím ma len utvrdzuje v tom, že sa mi to nesníva a usmeje sa. 

„Aj tebe.“ Poviem a vyťahujem si perinu až k očiam.

„Kde je Lujza?“ zaujímam sa.

„Lujza? Myslím, že doma.“

„Aha. No jasné. A my sme to... veď vieš.“

„Čo? Niéé. Buď pokojná. Nechcela si tu byť v noci sama, to je celé.“

„Hm...“ cítim, ako mi hanblivá červeň stúpa nahor a zaplavuje mi líca, keď si postupne vybavujem včerajší večer...

S Lujzou sme zarezávali v bare a pili. Vlastne len ja som pila, lebo ona sa rozhodla inak. Nebrala som jej to a pila som ďalej. Až tak, že som to skrátka prehnala a vytrela so sebou špinavú podlahu. Potom nás z baru „vyprevadili“. Lujza nasledovala vyhadzovača, čo do mňa podchvíľou strkal, aby som pridala do kroku. Ten sa asi v živote neopil, lebo by vedel, že je to problematické. Nohy sa mi motali a pred očami sa mi rozmazávalo. Bolela ma ruka, ale nie veľmi, no to budem riešiť, keď to budem schopná riešiť. Hromžila som a vykrikovala, kým mi nedošiel hlas.

O chvíľu, (no dobre, bolo to dlhšie než chvíľu) sme sa ocitli medzi ostatnými, čo postávali vonku v chladnej noci. Lujza ma nechala osamote a šla zháňať taxík. Ja som sa pridala ku skupinke chlapov, čo o niečom horlivo diskutovali a okolo nich sa vznášal cigaretový dym. Vravela som si, že tam by som mohla zapadnúť. 

Keď som sa im lepšie prizrela, spoznala som medzi nimi Paľa. Nevšímal si ma, len sa ďalej rozprával s nejakým mužom.

„Hej, Paľo! Paľko, Paľko, Paľko! Si to ty?!“ zvolala som naňho a on sa hneď otočil mojím smerom. Vlastne, otočili sa všetci. Zrejme každého zaujala pripitá ženská, čo tu vykrikuje kamarátove meno. Ale prišla Lujza a ťahala ma preč, pretože mala naponáhlo.

Kým stihol zareagovať, už som bola preč, napoly naložená v taxíku.

„Rita? Nebol som si istý, či si to ty. Čo sa deje?“ prišiel ku mne a sklonil sa k autu, opierajúc sa dlaňou o strechu. 

„Nedeje sa nič výnimočné. Muž ma podvádza s mojou sekretárkou a nemôžem sa ani poriadne sťať. Z baru ma totiž ťahá moja najlepšia kamoška, vraj tam robím neželaný rozruch a chce aby som sa spamätala, no ja sa chcem len zabaviť. Nechápem, v čom je problém?“ dokončila som a štikútala. 

„Asi by si mala ísť domov. Lujza má určite pravdu.“ Vravel zvláštne pokojne.

„Domov? A čo si ty nejaký psychológ? Také taľafatky. Obaja len chcete, aby som bola slušňáčka, matka roka, čo? Človek sa nemôže ani odviazať.“

„Rita!“ zahriakla ma Lujza.

„Viem ti nejako pomôcť?“ znovu na mňa obrátil pozornosť.

„Hej. Vezmi ma odtiaľto a rob mi spoločnosť, lebo tuto milá Lujzička sa na mňa chce vykašľať a odísť domov k svojej milujúcej rodine.“

„Toto si prehnala!“ oborila sa na mňa Lujza. Už druhý krát za posledné dve minúty.

„Počkaj chvíľu.“ Povedal mi a prešiel k Lujze.

„Postarám sa o ňu.“ Prehovoril na Lujzu.

„Hej vy dvaja! Ja nepotrebujem pestúnku, ale spoločnosť.“

„Jasné, jasné. Tak si niekam vyrazíme.“ Utešoval ma.

„To je môj človek! Vidíš Lujza, dnešok sa ešte neskončil!“

Tá na mňa hodila veľavravný pohľad a otočila sa späť k Paľovi.

„To nie je dobrý nápad. Koľko si doma, pár hodín? Kedy si vlastne dorazil?“ prehovorila Lujza tichšie, aby som to akože nepočula.

„Áno, som doma len pár hodín, ale to je v pohode. Je mi jasné, čo potrebuje. Rozhodne s ňou nemienim vymetať bary.“ Šepkal Paľo. „Daj mi jej adresu a neboj sa.“

„Tak fajn. Tu máš kľúče, ešte by ich stratila. Taxík čaká, tak ja idem. Rita a ty buď poslušná.“ Zdôraznila Lujza, naklonila sa ku mne a dala mi rýchly bozk na líce. „Zajtra ti volám.“

„Fajn, fajn. Dobrú.“

„Dôverujem ti, tak sa o nič nepokúšaj. Je fakt na dne.“ Pohrozila Lujza Paľovi.

„To vidím. Našťastie, dnes nemám na pláne nič iné, len sa postarať o jednu opitú kamarátku.“

„Tak fajn. Maj sa.“ Pobozkala ho na líce a odišla druhým taxíkom.

Taxikár vystúpil a prešiel okolo auta k Paľovi. 

„Tak čo, idete? Nechcem tu trčať celú noc.“

„Jasné, že ideme. Počujte, dám vám päťdesiatku, len nás trochu povozte po okolí a potom zamierime sem.“ Vytiahol si telefón a ukázal mu napísanú adresu.

„V pohode, ale už poďme.“ Povedal taxikár a nasadol do auta. Paľo si sadol ku mne dozadu.

„Kam pôjdeme?“ spýtala som sa nedočkavo.

„To je jedno nie? Tuto pán taxikár nás už niekam zavezie, však?“

„Iste.“ Stíchol, zapol ticho rádio a ďalej sa venoval šoférovaniu.

„Tak vrav.“ Pobádal ma Paľo.

„Chcem sa len opiť a prestať veci riešiť, aspoň nateraz.“

„To s Majom je fakt pravda? Naozaj sa to stalo?“

„Ostala som sama,“ prehovorila som smutne. „Majo odišiel. Opustil mňa aj Sáru.“

„Takže si si nevymýšľala.“

„Nikdy si nevymýšľam.“ Najprv som sa zapýrila a potom som si schovala tvár do dlaní a začala vzlykať.

„Ale prečo?“ nechápal.

„Prečo? Ty mi povedz! Prečo to robíte? Prečo podvádzate, klamete a opúšťate?“ pýtala som sa rozčúlene, aj keď som nevedela, či pozná odpoveď.

„Nie všetci sme takí.“

„Lenže ja vás teraz všetkých vidím rovnako. Každého jedného a nepresvedčíš ma o opaku. Je to špinavec a bastard!“ sňala som si obrúčku, stiahla okienko a šmarila ju von.

„Hééj!“ ozval sa chlapík idúci po chodníku, ktorého som ňou trafila.

„Dajte ju do záložne, dostanete balík!“ a zavrela som okno. „Možno...“

„Čo to robíš?“ čudoval sa Paľo.

„Keď ste sa jej chceli zbaviť, mohli ste ju pokojne dať mne.“ Prehovoril zrazu taxikár.

„Čo keby ste sa starali o šoférovanie? Myslím, že prachy za to dostanete. A prečo stále ideme? To tu po ceste nie je žiaden dobrý podnik?“

„Žiaľ nie.“ Prehovoril taxikár podráždene.

„Tak fajn. A no... prepáčte, hej? Mám zlý deň.“ Nahla som sa k nemu pomedzi sedadlá a ľútostivo sa pozrela jeho smerom.

„V pohode.“ Povedal ponad plece.

„Oslobodzujem sa.“ Vrátila som sa na miesto a venovala pozornosť Paľovi. „Zbavila som sa toho sprostého puta čo nás „akože“ navonok spájalo.“ Chcela som naznačiť úvodzovky, ale vyzeralo to tak, že som mľandravo dvihla ruky do výšky a prsty mi pritom ostali v pästi. 

„Týmto si nepomôžeš.“ Krútil hlavou.

„Ale hej. Ešte si čosi vypijem a hneď mi bude sveta žiť.“

„Nebude.“

„Už prestaň, kurnik! Ako by si to mohol vedieť? Bol si azda ženatý a opustila ťa žena? Počkaj, už si spomínam, že si o jednej tak neurčito vravel. Tá, čo bola na baby, je tak?“

„Nebola na baby.“ Nazlostil sa.

„Hej, hej, ale bola krava a za veľa nestála.“

„Už je to jedno, nemusíš ju urážať. Osud má so mnou asi iné plány a očividne aj s tebou.“

„Hej? Tak si už neželám ďalšie odkopnutie. Bolí to.“

„Ale prebolí, ver mi.“

„Vieš, ja som neplánovala byť rozvedená mama. Ľutovala som aj to, že som ťa pobozkala, aj keď to bolo pekné.“

„Ale čochvíľa sa ňou staneš, ak veci nevyriešiš. Musíš sa podľa toho zariadiť.“

„Majo odišiel, takže mu na nás asi veľmi nezáleží. Bože môj, naozaj sa to deje? Mne? Práve mne? Sakra! A vieš čo je na tom najhoršie?“

„Čo?“

„Že ma nechal pre inú rozvedenú mamu. Aká skurvená irónia.“

„On je teda riadny kokot. Soráč za výraz.“

„To teda je.“

„A kde máš teraz dcéru?“

„Je u svokry, kým sa trochu nespamätám a nevyčistím si hlavu. Moja matka je totiž stále riadny prípad, takže s ňou v takýchto veciach ani nemôžem rátať.“

„Takže svokra to vie.“

„Áno. Ani sa s ním nerozpráva. Hanbí sa zaňho.“

„Je to jej syn. Nebude to trvať večne.“ Skonštatoval. „A ty piješ? Skvelý spôsob, ako si vyčistiť hlavu.“

„Nemoralizuj. Už som opitá, takže je mi to jedno. Ale o nás dvoch mám celkom jasný obraz. Rozvedieme sa, ja si nechám Sáru a hotovo. Ale teraz, ak ti to nevadí, som unavená, tak ma prosím zavez domov.

Taxikár nás vzal kdesi za mesto. Všimla som si to podľa toho, že všade okolo bolo čierno jak vo vreci. Cesta späť nám tak trvala aj dvadsať minút (nie žeby som to rátala). Jediné čo som rátala, boli pouličné lampy, keď sme prechádzali mestskými ulicami. Potom som zavrela oči, zošuchla sa Paľovi na kolená a zaspala som. Ešteže bol Paľo predvídavý a vypýtal si od Lujzy adresu.

Potom si asi viete predstaviť, čo sa dialo ďalej. Muž džentlmen, čo sa nepozerá, keď ženu vyzlieka z prepotených a lepkavých šiat a oblieka jej čisté veci čo má hneď po ruke. Ukladá ju do nadýchaných perín, plných vône iného muža a tvári sa pritom absolútne vyrovnane. Tak to bol celý Paľo, ibaže ja som to nevidela, bola som v hlbokej kóme. Stavím sa, že minimálne trikrát zakopol, keď so mnou prechádzal cez izby a hľadal pritom spálňu. Takmer som mu vypadla z rúk, obila si hlavu, keď ma niesol hore úzkymi schodmi, kým našiel čo hľadal. Nohou nahmatal posteľ a položil ma na ňu. Potom rozsvietil a zízal na mňa.

No dobre, možno to nebolo presne tak a mnohé z vás si prestavujú, že keď muž nesie ženu na rukách, vyzerá to sladko a romanticky. Lenže veľa krát je opak pravdou. Funia, tristokrát si nás nadhodia, lebo nevládzu, povoľujú im kríže, potia sa a nadávajú a k tomu nám ešte obijú končatiny, lebo to chcú mať čím skôr za sebou. Ale toto je môj príbeh a u mňa to vyzeralo inakšie.

Bola som na tom fakt zle.

Skôr totálne zúfalo by myslím bolo výstižnejšie, keďže včerajšok takto dopadol. 

A zrazu? Zobudím sa a vedľa mňa leží môj kamarát?

„Prečo si tu zostal?“ zisťujem a trochu sa pomrvím, aby sa mi sedelo na zemi pohodlnejšie.

„No, keď som ťa priniesol, prezliekol a uložil...“ usmial sa, lebo si všimol, že mne sa na tvári a v očiach odrážalo zhrozenie.

„Čože si?“ na toto som si fakt nespomínala. Rýchlo mrknem pod perinu a zisťujem, že mám na sebe len spodnú bielizeň (aspoň, že tak) a tričko. Jeho tričko. 

„No výborne a ďalej.“

„Bol som na odchode, keď si sa prebrala a chcela si vracať. Našiel som komore vedro a dal som ti ho k posteli. Potom si ma prosila, aby som zostal, lebo sa bojíš byť sama. Vraj ťa akési drozdy nenechajú vyspať. Tak som zostal.“

Čudne naňho zazerám a zisťujem, že vlastne nemám ako zistiť či neklame, no o tých drozdoch som mu musela povedať, lebo o nich nevie nik. Potvory jedny malé čierne.

Cítim v ústach hroznú pachuť a hneď sa zberám zo zeme do kúpeľne, omotaná obrovským paplónom. Paľo sa už medzi tým posadil, prekvapene a s úškrnom na mňa zazerá. No čo, to že ma v noci videl polonahú neznamená, že sa to teraz stane pravidlom a ja sa takto budem pred ním zakaždým producírovať. Okrem toho, keď k tomu došlo, bola som mimo. 

„Keď chceš, urob si kávu a jednu aj mne.“ Povedala som ponad plece a kráčala ďalej. 

Zhrozene sa obzerám v zrkadle a púšťam sa do odlíčenia, pretože mám rozmazané šminky všade po tvári. Musím dať do poriadku aj vlasy, lebo zrejme prehrali boj s elektrinou. Opakovanými ťahmi ich krotím, aby mi lemovali tvár a nestáli dupkom. Dych mám ako stoka, takže jedno pozitívum je, že medzi nami bola aká taká vzdialenosť, keď sme sa rozprávali. 

Po sprche z kúpeľne vychádzam, ako keby som strávila deň vo wellness. Odkladám paplón a posteľ je prázdna. Idem teda za hlukom priamo do kuchyne. S dobrým pocitom, že som si zuby vydrhla dvakrát a potom ich opláchla ústnou vodou s príchuťou tuttifrutti, (tú má Sára najradšej) sa dokážem postaviť zoči-voči mojej návšteve. 

Vyzerá fakt dokonale, dokelu! Polonahý, opálený, v úzkych rifliach, na boso a premávajúci sa mi po kuchyni. Sen každej baby. Strapaté vlasy mu trčali kade tade, ale vyzeralo to super. Slnko mu osvetľovalo tetovanie, tiahnuce sa spredu dozadu a po celej ruke. Áno, muži s tetovaním sú sexi. Nikdy som nemala takú možnosť obzrieť si ho z blízka, tak detailne, ako dnes. Keď sa otočil, vytrhol ma zo snenia. Našťastie si nevšimol, môj priblblý úškrn, keď som si ho obzerala.

„Vonia, to dobre.“

„Je to len káva.“

„Káva sa nemá podceňovať. Je hnacím pohonom celého môjho dňa.“ Povedala som dôrazne. 

„Tak fajn. Jedna pre teba. Nechal som ti aj miesto, ak by si si tam chcela ešte niečo dodať.“

„Perfiš. Dávam si totiž smotanu. Ó a nech sa páči. Tvoje tričko som ti dala do tašky. Užilo si toho až až a zaslúži si vyprať. Tu máš jedno z Majových visačkových kúskov. Má ich tam plnú skriňu.“

„To si nemusela.“

„Ale hej. Ja nemám nič proti tomu, aby si odišiel aj polonahý, ale susedia by mali reči. Vlastne, aj tak budú mať, ale keď budeš oblečený, bude to predsa len vhodnejšie.“

„Keď myslíš.“ Natiahol si tričko cez hlavu. „A ako sa cítiš?“

„Asi lepšie, než by som si zaslúžila.“ Zamýšľam sa.

„Aspoň netráviš celý deň v posteli s príšernou opicou.“

„Tak to hej. Opice neznášam.“ Zasmiala som sa a on sa pridal.

„Tak ja už pôjdem, ak sa teda nebojíš.“

„Ha, ha. Fakt vtipné. Ale nerob si starosti, cez deň som veľké dievča. Postarám sa o seba sama.“

„Aha. Čiže na večer potrebuješ spoločnosť?“

„Tak som to nemyslela. Včerajšok bol výnimka a tá sa už nebude opakovať.“

„Oukej. Tak vďaka za kávu a tričko.“

„Ja ti ďakujem, že si tu bol a postaral sa o mňa, ale ešte než odídeš, mám otázku.“

„Akú?“

„Ako je možné, že si na Slovensku?“

„Včera ti to neprišlo divné, čo?“

„Strávili sme spolu celý mesiac a nevideli sme sa koľko dva dni? Nie, neprišlo. To, že som ťa stretla mi prišlo ako samozrejmosť.“

„Vtipné. Ty si ma dokopala k tomu, aby som sa vrátil. Tak zatiaľ.“ Sklonil sa ku mne a rýchlo ma pobozkal na líce. Potom sa zvrtol a vyšiel z domu. Ostala som prekvapene postávať na chodbe a dívala sa za ním ako odchádzal. Než som zavrela, stihol sa otočiť a žmurknúť na mňa. Potom sa stratil. 

***

S kávou v ruke som prešla do pracovne, sadla som si k notebooku a otvorila ho. Obrazovka ožila a z rohu na mňa blikali neotvorené maily. Kopec mailov. 

Pustila som sa do práce, vybavovala jeden telefonát za druhým, presúvala stretnutia a robila videochaty. Spomenula som si na Evu a v hrdle mi už stúpala žlč. 

„Zase budem musieť hľadať náhradu, dopekla! To nemôže byť aspoň jedna ženská normálna?!“ rozčuľovala som sa nad problémami, ktoré budem musieť znova riešiť. Znova som rozposlala ponuku práce na rôzne portály a už som sa išla pustiť do najnepríjemnejšej a zároveň takej jednoduchej záležitosti, vyhodenia Evy. Tá osoba mi narobila len galibu a ešte sa zachovala ako posledná chudera. Rozbiť vzťah rodičov, ktorí majú malé dieťa je dočista úbohosť. Cítim sa trochu ako pokrytec, keď uvážim, že ja sama som Lujzinu neveru brala v pohode, zatiaľ čo Majovi jeho zlyhanie neviem odpustiť. Aj keď, on sám sa vzdal a odišiel. Nebojoval a ani sa veľmi nebránil. 

Zahĺbená v černe vlastných  myšlienok, s druhou kávou na stole, ktorú som si stihla pripraviť, keď som až jeden krát vyšla z pracovne na záchod, som sa trochu hrabala v papieroch. Triedila som podklady na jednu prednášku pre budúce vizážistky, keď sa ozvalo zvonenie mobilu. Hlavu som zdvihla, pretrela si unavené oči a medzi papiermi hľadala vyzváňajúci predmet. Vonku už bola tma. Strávila som tu takmer celý deň. K tomu sa pridalo ešte škvŕkajúce brucho, ktoré to celé potvrdilo.