Ahojte! 

Zopár slov, prečo som opäť tu. Prišlo to! 😁 Trochu mi múza nakopla zadok a tiež za to môže fakt, že od vás neustále chodia otázky kedy už bude pokračovanie. Preto trošku obmedzím čítanie, ktoré sa stalo mojím každodenným rituálom a tak trošku aj pracovným a odbehnem aj do písania. Nečkajte pravidelné príspevky. Keď bude čas, isto sem niečo hodím. Tak bez dlhých rečí, ideme na to. Pekné čítanie.

1.Kapitola

Počasie v Londýne sa nedá nazvať inak ako predvídateľné. Cez husté a ťažké oblaky sem-tam vykúka slnko a svojou troškou zarieva vzduch. 

Autom som sa dotrepala na štandardnú tehotenskú prehliadku. Začína mi vadiť bezpečnostný pás, počasie, smog, aj neustále zazerajúci ľudia. 

Keď odídem zo zdravotného strediska vyberiem sa na prechádzku popri Temži. Míňam stánky s jedlom a mám chuť sa pri každom zastaviť, no potom si spomeniem na svoje žalúdočné nevoľnosti a chuť na jedlo ma razom prejde. Pritiahnem si krémový kabát bližšie k telu a vlasy prehodím na opačnú stranu, pretože od rieky fúka šialený vetrisko a ženie so sebou smrad rybaciny a odpadu. Nákladné lode sa hmýria všetkými smermi, alebo kotvia v prístave. Je tu rušno. Skrátka typický Londýn.  

Kapitola 14.

„Ahoj stroskotanec. Tak ako je na dovolenke?“ zvolala Lena veselo do mikrofónu a už len počuť jej hlas bolo ako keby som sa ocitla v našej obývačke. No bolo počuť a to nie som žiaden hlasový analytik, že je jej veselosť len hraná a v skutočnosti smúti. 

Nebolo to ani tak dávno, čo som sa z dovolenky vrátila aj s prekvapením. Teraz sa deje čosi podobné. Spoznala som zaujímavého muža, možno trochu chruňa, ale každopádne sa s ním človek nenudí. 

„No viéš, celé dni ležím na slnku a chytám vitamín D. Popri tom ma obskakujú sexi čašníci. A čo ty? Ako je doma?“

„Farba by sa ti hodila, pretože si mŕtvolne biela. A tu si teda môžeme užívať všeličo, len nie slnečné lúče. A doma? Asi všetko po starom. No chýbaš mi tu. Netušila som, že bývať sama, bude také nudné.“

„V skutočnosti, je tu veterno a slnka pomenej. No možno to bude trvať len nejaký čas a potom sa vyčasí. Alebo, čo keď sa blíži hurikán?“ zrazu ma pochytila panika. Preto mám radšej vnútrozemie.

Kapitola 13. 

Keď som sa konečne vymotal v cestovného kolotoča a vošiel do Noblesu, bol už večer. Tak rád som bol doma, škoda len, že to bude trvať pár dní a potom znova pocestujem späť. 

„Vitaj späť, aj keď za takých nepríjemných okolností. Opálenie ti pristane,“ prehovorila na mňa Silvia a vyšla spoza recepčného pultu. Aj ona sa zmenila za tých pár mesiacov. Mala nový účes a zrejme aj inú postavu, ale to mohlo byť len oblečením. Nikdy som si ju totiž detailne neobzeral. 

„Ty si sa tiež zmenila. Iné vlasy?“ 

„No hej, zmena je život.“

„Tak poďme na tie zlé správy, nech to máme za sebou.“

Kapitola 12.

Viete aká je v Taliansku zima? Taká ako v Anglicku leto. A hoci tu na teplomery svietilo príjemných takmer 20°C mne bolo chladno a ten chlad sa mi šíril z vnútra. Nechápem to, nerozumiem tomu, ale telom mi prúdia ľadové kryštáliky, predierajú sa kosťami aj vnútornosťami a ako by to nestačilo, okrem tých ľadových pazúrov chladu cítim aj bolesť. Otupuje ma to a moja dobrá nálada sa zmenila na znechutenú. To všetko však pekne ukryjem za masku spokojnosti, pretože by som to aj tak nevedela vysvetliť a keď zdvihnem zrak k Inge, tvárim sa dokonale šťastne. Škoda len, že to nemôžem povedať aj naozaj. 

Zadívam sa na muža, ktorý pre nás prišiel na letisko. Je rovnako vysoký ako Peter a aj pekný, ibaže tak inakšie. Má svetlé strapaté vlasy a modré oči. Sústredí sa na cestu, ale občas pozrie do spätného zrkadla, kde sa nám stretnú pohľady. Vtedy si všimnem, že jeho oči sú nezábudkovo modré a bezodné, nos trošičku nakrivo, ale inak je tá jeho súmerná tvárička s jednodňovým strniskom fakt príťažlivá. 

No nie je to ten, ktorému by som dala všetko. Je ním Peter, ale toho nemôžem mať a to ma ubíja. Kiež by bol náš život celkom iný. Kiež by som ho vôbec nebola stretla. Kiež by som sa nenarodila práve mojím rodičom, ale takým, ktorí by sa o svoje dieťa zaujímali a nie ho vyhnali z domu, len čo sa rozhodlo vziať život do vlastných rúk. Bože, spomínam si na to, ako by to bolo včera... vrátila som sa domov zo školy rozhodnutá, že chcem odísť do Anglicka študovať. Už mesiace sa mi v izbe kopili rôzne brožúry. Samozrejme otec s tým nesúhlasil. Vyčítal mi, že som nevďačná, že mám zostať doma a nájsť si prácu, alebo ísť študovať na miestnu univerzitu, pretože príležitostí na študovanie je na Slovensku viac než dosť. Ibaže ja som po tom túžila celú strednú školu. Drvila som sa jazyk, aby som bez problémov vycestovala a dúfala, že mama sa aspoň raz postaví na moju stranu, ibaže to sa nestalo. Mlčky sa postavila k otcovi a na všetko čo vypustil z úst prikyvovala ako zhypnotizovaná. Pochopila som, že doma sa podpory nedočkám. A keď som vyslovila, že aj tak pôjdem, otec povedal, že už sa domov nemám nikdy vracať. Zabudli na mňa a keď som im ešte niekoľkokrát z Anglicka napísala, nikdy mi neodpísali ani nezavolali. Uvedomila som si, že ma zo svojho života nadobro odpísali. Svoje jediné dieťa. A teraz je moja rodina tu so mnou, alebo ja s nimi. Nedarovali mi život, darovali mi lásku a porozumenie a to je viac než čokoľvek. 

Rozhovor medzi naším šoférom a Johnom ma vráti do prítomnosti. Rozprávajú sa taliansky a na to sa ani náhodou nechytám. Len samé Rómeo sem a Júlia tam. 

Zrazu sa ocitáme pred hotelom a myšlienky na detstvo a Petra mi vyšumeli z hlavy. Len čo som sa rozhliadla, zamilovala som sa. Toto miesto si ma naozaj získalo na prvý pohľad. Prišla ku mne Inga, chytila ma pod pazuchu a spolu sme sa zadívali na miesto, kde strávime najbližšie dva týždne. Áno, teraz ma už zachvátila naozajstná radosť. 

Kapitola 11.

„Beka, srdiečko, máš už zbalené? O polhodinu odchádzame na letisko!“ zvolala na mňa Inga spod veľkého schodiska a určite sa so zaklonenou hlavou dívala na poschodie, kedy sa uráčim ukázať dole. Spoza dverí jej hlas znel tlmene, takže som sa mohla vyhovoriť, že ju vôbec nepočujem. 

Bolo skoro ráno, za oknami vládlo šero, ale keďže Inga chcela byť na obed tam, museli sme sa s Johnom prispôsobiť. Prechádzala som sa po izbe hore dole, sprava doľava a kontrolovala, či som si vzala všetky doklady aj lieky na nevoľnosť. 

Bola som v hroznom strese, ale keď som pozrela na mobil, svietila tam správa od Leny. Písala, že nám želá šťastnú cestu, užitie si dovolenky, alkoholom nabité noci, akoby sa to v mojom prípade dalo a ja si mám poriadne a to doslova zatrtkať. Och, také trápne a nechutné slovo, no vyprskla som do smiechu, čo bolo isto jej zámerom. Rozosmiať ma. Už tak dlho som sa poriadne a schuti nesmiala. Akoby dni naplnila melanchólia. Niežeby človek pri pohľade z okna skákal od radosti, ale mohlo by to byť aj lepšie. V januári ešte stále vládli zimné dlhé noci. Kým prídu pekné slnečné rána, ktoré rozžiaria môj deň, ešte sa načakám. No na jar by sa malo narodiť bábätko a to rozžiari dni samo o sebe a zrejme aj noci. 

Vďaka tomu smiechu som sa konečne uvoľnila a usmiala sa na seba do zrkadla. Na pery som si naniesla skvelý nový rúž, voňajúci po čokoláde, hodila na seba šedý kardigán, aby som sa doňho mohla kedykoľvek zamotať ak by ma prepadol náhly chlad. 

Moje najpohodlnejšie rifle už ležali na dne šatníka a musela som si kúpiť nové, pretože sa mi zväčšili úzke boky. Veru, zbohom modelkové rozmery, ale aj tak som bola stále sexi. A keď som sa teraz videla v zrkadle, nové džínsy, (skrátka sveter) a rúž, bola to proste bomba. Z profilu mi trčalo aj bruško ale pohľad spredu na nič neupozorňoval. 

Trošku oneskorený darček ku dňu matiek. 😀 

Pekné čítanie 

Stála som vo dverách knihovne a obdivovala rozsvietený vianočný stromček. Prešiel mesiac  a zem za oknami pokrýval len mierny snehový poprašok, vzduch bol chladný až sa chlad zarýval pod kožu, no tu však bolo príjemne teplučko. 

Na chvíľu som sa v spomienkach vrátila v čase. Do doby keď som bola ešte malým dievčatkom a tak ako teraz, prišli Vianoce. 

U nás na Orave, bolo vždy snehu vyše kolien. A ten sneh sa častokrát zdržal až takmer do mája. Kým inde mali detská chrípkové prázdniny, u nás vládli snehové. A najkrajšie na tom boli práve Vianoce. Vtedy vládol taký pokoj a ticho, žeby človek počul padať z neba snehovú vločku. Nehádali sme a neškriepili, len sme si užívali spoločné chvíle. 

Ako jedináčik som si toho mohla vypýtať veľa a takmer vždy som to dostala, len jedinú vec mi Ježiško nikdy nedal. Navždy som ostala sama... Nikto predsa nechce byť celkom sám, no ja som bola. Napriek tomu, že to boli vždy najkrajšie sviatky v roku, predsa len sa z nich stali najsmutnejšie.   

Tradá... nech sa páči.. pokračovanie :D 

Celá ubolená som sa vytrmácala z lietadla. Lena vzala aj moju tašku a spoločne sme vykročili k taxíkom, ktoré postávali pri ceste. Brali za odvoz nehorázne sumy, ale keďže sme lepší spôsob dopravy nemali, museli sme si priplatiť. 

„Okej, poviem to na rovinu. Nebyť toho, že sme videli kúsok Tatier, toto bol náš najnudnejší spoločný výlet. Žiadna žúrka, žiaden bar. Akosi mi to chýbalo. A chýba mi aj tá odviazaná Beka. Už teraz sa správaš mamičkovsky a to si ešte len na začiatku. Boh mi pomáhaj, keď už bude dieťa na svete,“ gúľala očami a šomrala, no ja som vedela, že sa na bábo teší rovnako ako ja. 

„Ale no ták? Takto žiť sa predsa nedá donekonečna, nemyslíš?“ 

„Ti poviem potom. Ale vieš čo mi zaručene nechýba?“

„Neviem, slovensky hovoriaci ľudia?“ hádala som.

Kapitola 8.

Takto som si to teda nepredstavovala. Na naliehanie Ingy som vycestovala na Slovensko, vzala som so sebou aj svoju najlepšiu kamarátku Lenu, nech aj ona vystrčí ňufák zo svojho baru a vidí svet za denného svetla. 

Lena byt predala, mladá rodinka sa nasťahovala a ona odišla do bytu nad Leovým. Urobili sme si riadnu kolaudačnú párty. Keďže netušila čo je kolaudačná párty, musela som jej to ukázať. Skončila s hlavou v novom záchode a ja som jej držala vlasy, aby si ich nespláchla. Áno, bola to dobrá párty. Okrem jej brata prišlo aj zopár známych. Lena však zapíjala akýsi zvláštny smútok. Preto trčala s hlavou ťažkou ako kamión v kúpeľni a ja som jej robila garde. Po dvoch Adviloch a pohári vody upadla do kómy a zložila sa rovno na kúpeľňovej podložke. Našťastie sa Leo ešte nezdekoval domov a pomohol mi ju preniesť do postele. Tú noc som tam prespala a o svoju kamošku sa postarala. Bola moja rodina a navzájom sme si kryli chrbát. 

Preto so mnou teraz prišla, (teda, dotiahla som ju sem) do tatranského mestečka, ktoré sa trochu podobalo tým poľským pohraničným. Bola takmer ako doma. 

Hoci ešte neboli Vianoce, ulicami sa niesla vôňa Trdelníka, ktorému som nedokázala odolať. Lena si pochutnávala na škoricovom, ja som dala prednosť klasickému s vanilínovým cukrom, ako som si to pamätala od mala. Aspoň jedna milá vec v mojom živote. Spomienky na detstvo. Kedy ešte nebolo všetko na figu borovú. 

Vonku fúkal vietor a ulice boli plné ľudí. Vchádzali a vychádzali z obchodov, horlivo diskutovali, postávali na zastávkach autobusov či prechádzali sa, ako by im patril všetok čas sveta. Poriadne som si pritiahla kabát, chytila Lenu pod pazuchu a vyrazili sme po mačacích hlavách smerom na námestie. Všade bolo rozvešané vianočné osvetlenie a ja som jej to tu chcela trochu poukazovať, kým slnko nezájde za obzor. Nie žeby som to tu voľajako dpbre poznala, ale rada som sa zahrala na sprievodcu. Nočná atmosféra bola inakšia, krajšia, nádherná, ale denné svetlo malo tiež svoje čaro. 

BABY POKRAČUJEME!

Kapitola 7. 

O pár mesiacov som už okupovala svoju hosťovskú izbu u Steelových 7 dní v týždni. Presťahovala som sa sem na žiadosť Ingy, ktorá nemohla zniesť fakt, že ako tehotná budem stále pobiehať medzi Londýnom a vidiekom. Lena to zobrala v celku v pohode, len som jej musela prisahať, že bude krstnou mamou. Ako by som mala na výber niekoho iného. 

Spomenula som si na deň keď sme si s Lenou vychutnávali posledné chvíle v byte.

„Vieš čo?“ spýtala sa ma raz jedno popoludnie, keď sme sedeli na balkóne nášho bytu, prekryté dekami a z úst nám stúpala teplá para. Pili sme horúci čaj, vonku už bolo len niečo okolo 13°C, ale na pomery jesenného Londýna celkom príjemne. 

„Čo?“ opýtala som sa a šibla pohľadom smerom k nej.

6. kapitola 

Anglický vidiek ľudia, je niečo celkom inakšie ako betónový svet priamo v centre, či tesne v okolí Londýna. Všade vládne zeleň a stromy a všetko je tu mnohonásobne krajšie. Aj preto veľa Angličanov opúšťa na víkend štyri steny a hľadá útočisko v prírode. Ja som mala to šťastie, že som na jednom takom úžasnom mieste mohla pracovať a užívať si ho 5 dní v týždni a len na víkendy som cestovala späť. Totiž moji zamestnávatelia, Inga a John Steeloví, obývali jedno zo starých honosných sídiel, práve na takomto mieste. Kedysi tam bývali bohatí lordi, ale Inga s Johnom nemali ani slávnych predkov, ani nijaké tituly pred menom či za menom. Mali len dosť peňazí, ktoré si zarobili tvrdou prácou a rozumom a mohli si také niečo dovoliť. Vzorne sa o to starali, aj keď im už nezostávalo veľa času. Boli to dvaja staručkí ľudia, ktorí ani nemali deti, zato mali mňa. Áno, je to tak. Vlastná rodina ma odmietla a vyhnala z domu, lebo som túžila po slobode a ja som teraz cudzích ľudí nazývala svojou rodinou. 

Nasadla som do svojho Fofa (Ford Focus) a uháňala v ústrety anglickému vidieku. O 45 minút neskôr, som si diaľkovým ovládačom otvorila obrovskú kovovú bránu. Rovnaký kovový plot z akého bola aj brána, sa hadil okolo celého pozemku. Po štrkovej ceste, vedúcej k nádvoriu pomedzi hustý (ako inak) anglický trávnik a zopár stromov, ktoré ju lemovali, som prešla so stiahnutým žalúdkom. Ako tí dvaja ľudia, na ktorých mi v živote veľmi záležalo, prijmú túto novinku? 

Ešte som nestihla ani vypnúť motor, k autu už pohotovo pribehol Tomas. Tomas, bol jedným zo zamestnancov a staral sa hlavne o prichádzajúcich návštevníkov. Aj keď som mu už veľakrát povedala, že mňa takto obskakovať nemusí, nedal sa odradiť. Bol to mladý chalan, ktorý veľmi túžil študovať. Možno preto sme si tak dobre rozumeli. Ale keďže nebol žiaden sociálny prípad, na štúdium si musel zarobiť. Inga s Johnom samozrejme podporovali jeho rozhodnutie a dopomáhali mu k tomu slušným platom. 

Aj teraz mi otvoril dvere, žiarivo sa usmial a uklonil sa, ako by som bola členkou kráľovskej rodiny. Úsmev som mu opätovala.

„Ahoj Tomas.“ Pridržala som sa otvorených dverí a vytiahla sa von.

5. Kapitola

Rozhovor s Petrom ma totálne prebral. Prázdny žalúdok dal o sebe vedieť hlasným kvílením, takže som o predpoludnie mala postarané. Vyzliekla som zo seba prepotené pyžamo a vliezla pod studenú sprchu. Najradšej by som zobudila Lenu a všetko jej povedala, ale vedela som, že pracovala do rána a ešte sa potom o mňa postarala, takže si zaslúži oddych. 

Keď som do seba dostala aspoň zeleninový vývar, inak Lenina špecialita, bolo už popoludnie. Schúlila som sa pod dekou na gauči a ticho sledovala romantický film, pri ktorom sa mi chcelo neustále revať ako malému decku. Aj počasie vonku bolo na zaplakanie a odrážalo moju momentálnu náladu. Načo mi vlastne Peter volal? Čo by odo mňa mohol ešte chcieť? Veď ma ponížil a urobil si zo mňa dievča na jednu noc. Lenže netušil, že mne jedna noc nestačí. 

Vytiahla som si deku až k brade a ticho smoklila do papierovej servítky. 

Keď sa Lena konečne vymotala z izby, bola ako strašidlo. Krátke vlasy jej trčali do strán a veľké tričko zelenej vojenskej farby, na nej len tak viselo, akoby cez noc schudla naraz aspoň päťdesiat kíl. 

„Bré ránko, alebo čo je teraz.“ Ozvala sa ospalo. „Čo sa ti včera prihodilo?“ zaujímala sa a sadla si na bočnú opierku gauča. Potom sa zadívala na telku a znechutene mľaskla jazykom. 

4. Kapitola

,,Čo budeme piť?" zakričala na mňa Lena, len čo sme pristúpili k baru. Odvšadiaľ sa k nám rinula dunivá techno hudba a farebné svetlá nám preblikovali nad hlavami.

,,Tequilu!" zakričala som jej do ucha. 

Ukázala vztýčené palce a pobrala sa za bar. Jej brat Leon lietal z jednej strany na druhú a obsluhoval závratnou rýchlosťou. Raz pri spoločnom pive mi povedal, že po mne túži. Ale keďže je mladší a k tomu brat mojej najlepšej kamošky, čiže skoro rodina, poradila som mu, nech si pomôže pravačkou a zabudne na mňa. Odvtedy sme túto tému už nenačali. 

Lena sa ponorila do svojho sveta. Pred dvomi rokmi sa zúčastnila súťaže mladých barmanov a odvtedy neprestajne stvára tieto dych berúce kúsky. Síce nezískala prvé miesto, zato prišla s novými nápadmi a trikmi. Fľaša alkoholu letela vzduchom a Lena ju poľahky chytila. Za pár minút boli hotové naše drinky. Prísediaci vedľa mňa ju s úžasom sledovali a na záver jej zatlieskali. Pridala som sa aj ja. S úsmevom ju sledovala, kým nevystrúhala krivý pukerlík a neprisadla si ku mne.

,,Tri-štý-ri!" zvolali sme naraz, oblízali soľ z vrchu dlane, hodili do seba panáka a vystrúhali kyslé tváre po zahryznutí do citróna. 

3. Kapitola

Celú cestu lietadlom som pozerala von, malinkým okienkom a sledovala ako sa deň mení v šero, ako slnečné lúče pohlcujú sivé oblaky, také typické pre Londýn. Už teraz mi tie hrejivé dotyky chýbali. A nie len tie slnečné... S ťažkým povzdychom som sa zadívala na svojho pokojne spiaceho prísediaceho. Bol to starší pán, ale keď spal, mal taký spokojný úsmev na tvári, že som sa musela usmiať aj ja. Zavrela som teda na chvíľu oči a poddala sa oddychu. 

Keď som pristála na letisku Heathrow, zavolala som jedinej osobe, ktorej by som sa mohla zdôveriť so svojím trápením. 

„Čau kočka, tak aká bola dovolenka?“ zvolala veselo. 

„Lena...“ môj hlas znel smutne a keď ma počula, už neznela tak šťastne. 

„Doriti! Čo sa stalo?“ znela naliehavejšie a zvedavo. 

2. Kapitola

Táto akcia si žiadala dôkladnú prípravu zovňajšku. Psychiku som totiž mala ako na hojdačke. Chcela som si večer dokonale užiť. Čo chcela, ja som to kurva potrebovala! Vytiahla som z kapsičky holiaci strojček a pustila sa do skrášľovania. Keď som skonštatovala, že takto je to v poriadku, vyčistila som si zuby a navoňala celé telo. Šupla som sa do plaviek, županu a papučiek. 

30 minút ubehlo ako nič, takže som zamkla izbu a výťahom sa zviezla do prízemia, podľa inštrukcií. Nakoniec som nečakala ja jeho, ale on mňa. Aj v župane a bez obleku vyzeral na zožratie. Srdečne sa usmial a potiahol ma za rukáv, aby som sa rozhýbala. 

„Vitaj Rebeka. Už som sa bál, že si to tu celé užijem sám.“ Znova sa milo usmial a ja som sa začala roztápať. 

„Nuž, som žena a trochu mi to trvalo.“

„Tak poď.“ Pokynul rukou a čakal, kedy sa k nemu pripojím. 

Čaute dievčatá.. začala som robiť na niečom, čo sa mi fakt páči... neviem ako to skončí, neviem ako sa to celé bude vyvíjať, ale baví ma to..  :D 

Chcem vás trošku potešiť a navnadiť. Pôvodne som mala iný plán. už dlhšie pracujem na príbehoch, ktoré súvisia s príbehom Až na dno, ktorý som už dávnejšie pridávala. Konkrétne ide o časť PRED a PO. Príbeh o Tesse a jej chlapčekovi bol stredový príbeh. Chcela som postupne začať pridávať prvý diel, potom by som prešla do druhého a tak do tretieho. 

Ale to, čo pridávam dnes je celkom niečo iné. Mám toho viac napísaného ručne ako v notebooku, takže mi to aj dlhšie bude trvať kým to sem pridám, ale s vašou odozvou a podporou to isto hravo zvládnem. Tak nech sa páči...začíname.. 🙂

Jedna noc nestačí

1. Kapitola 

So slnkom za chrbtom som prechádzala po chodníku, ktorý viedol okolo celého hotela. Pod chvíľou som skláňala hlavu, aby som sa ubránila napadnutiu konára pokrytého ihličím, ktorý by sa neštítil vypichnúť mi v sebaobrane oči. 

Čauky - ahojky všetci koníkovci. 🙂

Bola som jednou z tých šťastných, ktoré boli vybrané, aby otestovali skvelú radu štrnástich super-skvele-úžasných produktov od DM na vypucovanie a udržanie čistej  a voňavej domácnosti. Tak tu ich máme: 

Tramtadadááááá 

Počas dvoch týždňov som prala, leštila, umývala a prevoňala celý byt. Veď s týmito výrobkami to išlo hravo. 🙂

Keďže je opakovanie matka múdrosti a mnohé z nás si dajú poradiť na základe skúseností iných, postupne vám ešte opíšem jednotlivé produkty a poviem, čo som o nich zistila.

Začnem napríklad utierkami/handričkami. Každá z nás ich používa, či ide o jednorázové, papierové, alebo také, čo si skrátka operieme a fungujú ďalej. 

Ahojte koníčkári. Mám tú česť opäť pre vás niečo skvelé otestovať a podeliť sa s vami o svoje skúsenosti s týmito výrobkami. Vybrali ma testovať niekoľko produktov od DM-ka. 

Sú to samé skvelé vecičky, tak sa na ne poďme pozrieť.

Balík obsahuje hádam všetko, čo v domácnosti bežne a každodenne používame. Dnes som sa rozhodla začať kuchyňou. Isto mi dá každá žena za pravdu a aj nejeden muž, že v kuchyni trávi väčšinu svojho dňa. Ja, samozrejme nie som výnimka. Všetky chceme čo najrýchlejšie pripraviť deťom chutné raňajky a potom šikovne upratať, aby sme si mohli vychutnať rannú kávičku.

Po raňajkách u nás ostal neporiadok (občas aj z predchádzajúceho dňa) a tak som vytiahla na pomoc profesionálov. Mnohé z vás s nimi majú skúsenosti, ja som však tieto konkrétne výrobky, držala v rukách po prvý raz.  

Takže jedným z nich je tzv. multi-čistič. Mal by si bez problémov poradiť s mastnotou. Vytvára penu a je vhodný hádam na všetky kuchynské povrchy. Ja mám nerezový drez, sklokeramickú varnú dosku a nijako výnimočne, materiálovo obohatenú rúru na pečenie. A práve tá rúra aj doska, dostávajú od mastnoty poriadne zabrať. Tak som vzala čistič a hor sa do práce. A výsledok? Milo som bola prekvapená, ale upozorňujem, pripáleniny to veľmi nerozpúšťa, tak aby ste neboli prekvapení a sklamaní. Píše sa tam, že je to na MASTNOTU. 

A skúsila som aj rúru.

Kapitola tridsaťdeväť

Po piatich rokoch...

Rita

„Helou, na koľkú si objednaná?“ pýtam sa Lujzy nedočkavo.

„Na desiatu. Ty?“ 

„Trištvrte na desať. Pôjdeme spolu?“

Kapitola tridsaťosem

Lujza

Po dôkladnom sledovaní pracovného diania, som si tú pobláznenú mladú slečinku odchytila cestou z práce. Áno, bolo pod moju úroveň otravovať ju, ale chcela som sa dostať Dominikovi pod tú jeho hrošiu kožu a vypudiť ho z firmy, aby nepáchal ďalšie zlo, a aby som uľavila svojmu svedomiu. Trápili ma neodbytné výčitky a bála som sa, že sa z toho zbláznim.

„Ahoj, Soňa? Vravím správne?“ tvárila som sa, akoby som ju stretla prvý raz. Pritom som ju už mesiac sledovala ako dravec svoju korisť. 

„Áno, dobrý deň.“ Aj keď možno bola prekvapená, že som sa k nej ozvala, nedala to na sebe poznať. 

„Môžem vám nejako pomôcť? Už som na odchode, ale ešte sa môžem vrátiť.“ Povedala ochotne ako pracovník mesiaca, čo chce prémiu za každú cenu. 

Kapitola tridsaťsedem

O dva mesiace...

Rita

Cítila som sa znovu ako na strednej. Paľo mi posielal zaľúbené SMS-ky a ja som po nociach nemohla spať a myslela iba naňho. Niekoľko krát bol so mnou a Sárkou na výlete, aby sa oťukali. 

So Sárkou sme občas prežívali preplakané noci, kedy sme spotrebovali tonu vreckoviek, aby sme si uľavili na duši. No postupne sa rany zaceľovali, každý jeden deň, keď sme vstali a čelili novému dňu. Sárke sa zapáčilo, že má dve izby a keď sa nevedela rozhodnúť, v ktorej sa jej spinká lepšie, vedela som, že je jej dobre. Nie tak úplne, ale aspoň bola v poriadku. Brávali sme ju aj k psychologičke. Tá konštatovala, že to nie je len nejaká fáza popierania a zmierenia zároveň, ale proste, ak má oboch rodičov stále nažive, nehádajú sa a ona ich navštevuje, je jej takto dobre. 

Na jesenné prázdniny nás Paľo pozval k sebe domov do Talianska. Sára sa tešila ako blcha v psom kožuchu. Skákala na posteli, spievala a pišťala od radosti. 

Kapitola tridsaťšesť

Rita

Keď Paľo vyšiel tými dverami, niečo sa vo mne zmenilo. Zrazu mi tak veľmi chýbal. Vedela som, že bude musieť skôr či neskôr odísť, ale keď mi to povedal, veľmi ma to zabolelo. Viem, že odo mňa neodišiel navždy, povedal to, ale mala som pocit, že to odlúčenie nevydržím. Ani mi na slová ľúbim ťa nič nepovedal! A vraj ženy sú komplikované.

S divným pocitom na duši, som odišla do práce. Karol bol ako na gumičke. Celý vysmiaty, s tým svojím neodolateľným šarmom, koketoval s dievčatami a vytváral hravú a veselú náladu. Na chvíľu som aspoň vypustila svoje trápenie. Doniesla som mu darček. Nič výnimočné, ale ten kvet mi tam skrátka dizajnovo pasoval a hádam naň nie je alergický. Celý vytešený si ten jasnočervený kvetináč tristo krát otáčal v rukách, kým mu našiel ideálnu polohu. Zahrnula som ho papiermi, ktoré som nestíhala spracovať. On sa toho hneď ujal a fičal ako včelička. Kým neskončil svoju robotu, ani mi len nezaklopal. 

Na konci týždňa som myslela na Paľa viac a viac. Vôbec sa mi neozval. Žiaden telefonát, žiadna správa. Ani ťuk. Stáli pri mne všetky moje obavy a poctivo držali stráž. Len som dúfala, že je uňho všetko v poriadku. Prečo som mu sama nezavolala, vôbec netuším. Možno som ho len nechcela obmedzovať.

Bola sobota a v sobotu sa oddychuje. To je skrátka rodinné pravidlo. V pyžame môžete byť aj celý deň, pokiaľ sa nechystáte niekam do mesta. A ja som sa rozhodne nikam nechystala. Uchlipla som si kávu z horúceho hrnčeka a vybehla von skontrolovať poštovú schránku. Až na zopár reklamných letákov, tam boli už len dve obálky. Obe adresované mne. Jedna bola od Paľa, ktorá ma prekvapila tak veľmi, až som začala poskakovať na mieste, ako taký zajačik. 

Kapitola tridsaťpäť

Paľo

Doma som bol ešte len pár dní, už ma z práce volali naspäť. Stále bola sezóna, lebo ľudia sa chceli v lete udržať vo forme. Priatelia ma bombardovali telefonátmi či sa ešte ukážem v meste, alebo som nadobro odišiel. 

Aj tak by som sa skôr či neskôr musel vrátiť. Je tam celý môj doterajší život, domov a priatelia. Len som to musel ešte oznámiť Rite. Akurát sa to medzi nami začalo uberať správnym smerom. Bojím sa, že si to vysvetlí tak, že od nej utekám. Zajtra za ňou zájdem, poviem jej to a potom na pár dní odídem. Aj tak som tu prišiel len na niekoľko dní. Mala to byť taká spontánna dovolenka a tak to berú aj v práci. Netušia, že som odišiel za ženou svojho života, ktorú milujem už od detstva. 

Spal som nepokojným spánkom a ráno keď som vstal, nevedel som čo skôr. Zbalil som si svoj ruksak, rozlúčil sa s mamou, ktorá sa ešte poriadne nespamätala z toho, že som sa jej ukázal pred dverami a už som bol na odchode. Plakala a stále sa ospravedlňovala za to, že ma pred rokmi poslala s otcom do Talianska, ale vtedy sa tej to zdalo ako skvelý nápad. Neustále opakovala, aký sa zo mňa stal úžasný človek, ale vôbec netuší koľko trápenia a bolesti ma sprevádzalo. 

Odišiel som s ťažkým povzdychom. Odpustil som jej, ale stretnúť sa s ňou zoči voči a baviť sa s ňou o tom, bolo nad moje sily. Chápal som, že sa Rita hnevala na svoju mamu. Keď je pravda, že jej moje listy zatajila a úmyselne skryla, tak je ešte horšia ako moja mama. Nasilu nás rozdelili, ale našťastie sme na seba znovu narazili. Asi to tak malo byť. 

Kapitola tridsaťštyri

Rita

Sadla som si doma k počítaču, zahryzla si do jablka a pustila sa do práce. Najskôr som na internete našla nový pracovný stôl, ktorý by sa hodil namiesto recepčného pultu, lebo ten som sa rozhodla okamžite vyhodiť. Opodstatnene. Ako som tak chrúmala jablko, sledovala prijaté správy, hneď som odpísala dvom nádejným kandidátom, aby prišli zajtra na pohovor. 

Zdvihla som mobil a zavolala Gizke, ako sa im vodí na prázdninách. 

„Ahoj Gizka. Ešte to zvládaš?“

„Och, ahoj Rita, ale pravdaže. Máme sa báječne. Sára je anjelik ako vždy.“

Kapitola tridsaťtri

Lujza

Kráčala som chodbou k svojmu stolu, keď som to zbadala. Presnejšie ich. Dominika a jednu našu kolegyňu, ktorá na chvíľu robila aj moju robotu, kým som bola v Taliansku. Milé dievča Soňa, tuším a zrejme čerstvá absolventka, lebo som ju ešte neregistrovala a bola mladučká. Domino sa k nej síce nepriblížil, ale spacifikoval ju pohľadom. A ona? Bolo zjavné, že ju má v hrsti. Milo sa usmievala, trochu silene, ale bolo na nej vidieť, že je z neho celá preč. 

V hlave sa mi točili kolieska a do hrdla mi stúpal žalúdočný obsah. Otočila som sa na päte a bežala na záchod, kým ma nezbadajú. Sklopila som záchodovú dosku a sadla si na ňu. Zišlo by sa mi papierové vrecko, do ktorého by som fúkala svoj teplý dych a znova ho vdychovala, ako to robia herci vo filme na upokojenie. Neviem koľko žien stihol Dominik poblázniť, kým som tu nebola, ale hrá to v môj prospech.

Nie len, že mi dá pokoj (aký-taký), ale možno získam spojenca, aby ho odtiaľto vyhodili, ak teda tá dievčina v tom nelieta až po uši a nebude ho chcieť za každú cenu brániť. Fakty, fakty, fakty... najdôležitejšie je všetko si dopredu premyslieť a naplánovať.

Vypadla som zo záchoda, lebo hodinová obedňajšia pauza by bola veľmi podozrivá. Prešla som k svojmu stolu, vzala si nejaké papiere a na telefóne zapla nahrávanie zvuku. Schovala som si ho do vrecka na saku a vošla som do Dominikovej kancelárie. Plánovala som zbierať potrebný zvukový materiál, kým ho nebude dostatok.

Kapitola tridsaťjeden

Lujza

Dnes som od rána mala fakt skvelý deň. Stihla som zjesť celú ovsenú kašu a nie iba jej menšiu polovicu, dokonca som si dala aj bezkofeínovú kávu, aby som si v práci mohla dopriať ešte ďalšiu, už normálnu. S Leom som sa ako každé ráno poškriepila kvôli obliekaniu, ale dostavila ho do škôlky načas a nie desať minút po stanovenom čase. Do práce som prišla s polhodinovým predstihom, paráda. Na tvári sa mi usídlil blažený úsmev. Pripravila som si podklady na schôdzu v Borisovej kancelárii a zvŕtala sa v našej miniatúrnej kuchynke, aby som si pre seba a šéfka prichystala životabudič. Len tak pre radosť. Šéfko sa na mňa musel vždy dvakrát pozrieť, ako by sa uisťoval, že som to ozaj ja. Pochválil ma za to, že som mu počas dovolenky pomáhala na diaľku, a že zmena mi fakt prospela. 

Prvý krát, odkedy som sa vrátila, sa stretnutia zúčastnil aj Dominik. Vôbec mi tu nechýbal, no keď sa nám stretli pohľady, vyschlo mi v ústach. Ostal zaskočený a dlho-predlho si ma obzeral, až som musela odvrátiť pohľad ako prvá. Uvoľnil si golier na košeli, slastne a vzrušene si vzdychol, navzdory tomu, že sme boli v preplnenej zasadačke. Do pekla s ním. Stiahlo sa mi lono (podotýkam samo od seba) a na líca mi vyšla červeň, ktorú som si v odlesku čiernej obrazovky telefónu skontrolovala a našťastie pôsobila celkom prirodzene. 

Zasadli sme k dlhému stolu a Boris spustil dlhý monológ o ďalších postupoch firmy. Na sebe som cítila Dominikove oči, ale tvárila som sa, že ma Borisove slová fakt zaujímajú, no po chrbte mi stekala kvapka potu, nasiaknutá biliónmi častíc vzrušenia. Už len z jeho prítomnosti som bola vedľa ako jedľa.

Problém bol v tom, že som sa dostala len cez polovicu agendy, takže niektoré veci pre mňa boli ešte stále nové. Áno, mohla som sa na to opýtať Dominika, lenže to by znamenalo, tráviť s ním v jednej miestnosti až priveľa času. Ja som si však všetko zisťovala sama a odolávala tak jeho šarmu, dokiaľ...

Kapitola tridsať

Rita

Mysľou sa mi mihlo milión vecí, čo asi môže dotyčný za dverami chcieť, keď ma prekvapil Paľo stojaci na koberčeku Vitajte. Ostala som prekvapene civieť na svojho kamaráta, ktorý a to sa podržte, mal oblečenú košeľu, športové sako a čierne rifle, čo mu obopínali jeho sexi zadok. S úsmevom na perách, som sa nakláňala poza neho do strán a tvárila sa, že ho nevidím a na niekoho čakám.

„Má prísť môj priateľ, nevideli ste ho?“ žartovala som.

„Po telefóne som dostal túto adresu, no možno sa pomýlili.“ Usmial sa hanblivo.

„Ale kde. Tak poď tréner a vitaj u mňa.“ Už som ho ďalej netrápila.

Kapitola dvadsaťdeväť

Rita

Keď ma Lujza vyhodila pred domom a odfrčala, doľahla na mňa znova smutná nálada. Vnútri som rozsvietila svetlá, aby dom nevyzeral ako veľká čierna diera a pustila som rádio, lebo priestorom sa ozývali iba moje kroky.

Strčila som nos do chladničky, kde až na zopár potravín a misku s lazaňami, sídlila fľaša vína. 

„Skvelá večera.“ Vravím pre seba, lakťom zaklapnem dvierka, ústami vyťahujem zátku fľaše ako to robia v telke a obraciam ju do seba. Poriadne si upijem a položím ju na prázdny stôl. Až ma striaslo, lebo bolo príliš studené.

Prešla som späť do obývačky, odkiaľ sa tóny hudby rinuli do zákutí celého domu. Vtedy sa ozval moderátor. 

Kapitola dvadsaťosem

Rita

Okolo povieval jemný vetrík a vysúšal mi prepotené veci. Mala som chuť zavrieť oči a spať naveky. Lenže, tam ďaleko v meste, na mňa čaká moja milovaná Sára. Zaslúži si len to najlepšie. Ničím sa neprevinila, aby už v takom mladom veku musela trpieť. Ešte celkom neviem, ako jej to s jej otcom vysvetlím, aby sa čo najmenej stresovala. Asi zavolám psychologičke a poradím sa, potom jej to poviem.

Do nosa mi udrela silná vôňa orgovánu, v ktorom sa zhlukovali včely. Všetko okolo bolo zelené a on, celý ružový, svietil ako maják. Preniesla som sa spomienkami v čase, k babke na dedinu. Celým dvorom sa niesla vôňa kysnutých koláčov a babkin živý smiech. Darmo napomínala moju mamu, aby ma nechala hrať sa v tom blate, lebo vyparatím niečo ešte horšie a určite ju z toho trafí šľak. Neurobila to. Zakaždým chcela, aby som bola upravená a čistá, čo sa celkom vylučuje s obdobím detstva a musím sa nad tým pousmiať. Babka mala vždy pravdu. Teraz mám s mamou vzťah na hovno.

Myšlienky na detstvo vystriedal Lujzin nákazlivý smiech. Neviem na čom sa smiala, ale pridala som sa. Zavolala ma k sebe, lebo ku mne sa pridať nemohla. Nás dve dokopy by sieť neudržala, ale určite sme na to na sekundu pomysleli, keďže sme na seba vrhli veľavravné pohľady a potom sme sa rozosmiali. Nakoniec sme si sadli do príjemného chládku pod čerešňu. 

„Majo sa ti už ozval?“ vyzvedala Lujza.

Kapitola dvadsaťsedem

Lujza

V noci som sa prehadzovala a myslela na Ritu. Dúfala som, že po včerajšku nezíde na zlé chodníčky. Viem, že to čo teraz prežívala, bolo doslova naprd. Chápala som to, ale nevedela som jej dať žiadnu radu. Nedalo sa len šibnúť čarovným prútikom a vec by bola zažehnaná. No chcela som byť s ňou, aby vedela, že pri nej stojím. Vytočila som jej číslo, dnes už druhý krát. Naspäť mi nevolala a bol už večer, tak by už mohla fungovať, ale človek nikdy nevie. Keď som ju včera opúšťala, ešte žila a chcela sa zabávať.

„No konečne. Máš sa?“ zvolala som, keď som si myslela, že mi už ani nedvihne.

„Už mi bolo aj lepšie, ale celkom to ujde. Pracujem z domu.“

„Preto nedvíhaš telefón? No pekne. Čo takto výlet na dedinu? Prídeš na iné myšlienky.“ Navrhla som jej a držala si prsty.

Kapitola dvadsaťšesť

Rita

Keď teraz precitám, oči mi páli jasné doobedné svetlo. Hlavu mám ako časovanú bombu a ešte k tomu boľavú. V ústach vyprahnuté ako na Sahare. Otáčam sa na posteli a s hrôzou zisťujem, že v nej nie som sama. Miesto vedľa mňa bolo obsadené, čo by nebolo divné, keby tam ležala taká Lujza a nie „cudzí“ chlap.

„Ježiši!“ syknem a rýchlo sa odvraciam, no zamotaná v perinách padám s hlukom na zem a sťahujem so sebou nočnú lampu.

„Doriti!“ potichu zakľajem a bojujem s obliečkami. Keď sa vymocem, trošku vykuknem smerom k posteľovej spoločnosti. Už sa na mňa díva pár rozospatých, no zato nádherných čokoládových očí. 

„Dobré ráno.“ Povie Paľo, čím ma len utvrdzuje v tom, že sa mi to nesníva a usmeje sa.