Pred dvoma rokmi v zime som veľmi chcela ísť niekde do zahraničia na predĺžený víkend. Môj muž však zrovna vtedy cítil potrebu šetriť a tak vybral úsporný výlet do Maďarska. Konkrétne do mesta Pécs. Celkom som sa tešila na rímske múzeá, na kúpele poblíž a na vychutnávanie si čaju na terase s výhľadom na hradby. Keď však Tomica za mestom odbočil do akejsi hory, rýchlo som pochopila, že hotel v centre sa konať nebude.
Vraj: „Ženica, našiel som super zľavu na ubytovanie. Je to trochu odľahlé, ale veľmi lacné. A na internete som čítal, že nablízku sú aj historické pamiatky – zatvorené uránové bane z komunistických čias. Bomba, čo?“
Išli sme hodnú chvíľku, z mesta sa čoskoro stala len bodka v pozadí, no auto stále stúpalo. Prisám vačku, ani som nevedela, že Maďari majú také kopce. Akurát som pindala, že s Tomicom nikdy nepôjdem do exotickej krajiny, lebo za zľavu je ochotný prenajať ubytko na úšuste aktívnej sopky, keď sme konečne dorazili. Čakal nás malý penziónik v strede hory. Okrem nás a mladého recepčného tam nebol ani jeden hosť. Mladík nás privítal na planine Mecsek. Povedal nám, že hora poblíž sa volá Zengő a upovedomil nás s faktom, že kvôli jednej rezervácií sa majiteľovi neoplatí držať nočný personál a teda on odchádza domov. Dal nám však kartu od vchodových dverí a že ráno príde kuchárka vyložiť bufetový stôl. Keby niečo, máme volať z telefónu na recepcií. Číslo máme napísané z vnútornej strany slúchadla.
Chlapec odišiel a ja som začala prskať. (Pravda, ešte stále som bola mierne ziritovaná z faktu, že keď sme sa cestou zastavili v Szigetvári, Tomica v múzeu trval na tom, aby zmenili nadpisy výstavy, pretože hrdina szigetvárskej bitky sa nevolal Miklós Zrínyi, ale Nikola Zrinski - hrdý Chorvát. Teda, nie že by Zrínsky nebol Chorvát, ale uznajte....) A teraz, ako bonus, zistím, že lokalita ubytovania je ako úvodná scéna z hororu?!
No Tomica to nevidel tak negatívne. „Ženica, aha aké dobrodružstvo. Sami v lese...romantika, len húkanie nočných vtákov a zvuky zľadovateného dažďa..Čo viac si môžeš priať?“
Nakoniec môj hnev prešiel. Izba bola čistá, posteľ mäkká a ako je v Maďarsku častým zvykom – kúrenie bolo vypeckované na maximum, čo ma rýchlo uspalo.
Nasledujúci deň sme strávili v Pécsi. Navštívili sme rímsku nekropolu, nejaké Unesco pamiatky a videli nádhernú pol-kostol pol-mešitu. Pojedli sme dobré koláče a boli sme svedkom rodinnej hádky, kedy žena z ničoho nič vyliala chlapovi na hlavu fľašu vody a začala ho biť s pokrikmi, že je „Číčko“. Keď sme sa večer vrátili do hotela plní dojmov, recepčný bol už znova preč. Trochu sme poleňošili, trochu sme pobrázdili internet a zrazu bolo okolo jednej ráno.
Goričko začal byť nespokojný. Večernú cik pauzu sme mali kratšiu než zvyčajne a teraz nás dohnala karma. Tomica sa však akurát kúpal, tak hovorím, že idem sama. Veď čo sa nám môže stať? V okolí kilometrov ani živej duše, areál je oplotený a nepôjdeme ďaleko, iba kde hotelové svetlá dosiahnú. Z budovy sa vychádzalo cez dvoje dvere. Prvé, z recepcie na presklenú chodbu, boli na kartu. A druhé, z predchodby von, boli na fotobunku. Nebojácne som vykročila do noci.
Chvíľu sme chodili podpod stromy. Gori zdvíhal nohu, vykonával svoje veci a ja som ticho čumela do tmavého lesa. Ja viem, že je to klišé, ale celé to miesto malo zvláštnu atmosféru. Odkedy som vošla do hory, mala som taký tlmený zlovestný tušák niekde hlboko v žalúdku. Je to ťažké vysveliť...ale isto presne viete, o čom hovorím. Ten pocit, keď niekde prídete a hneď je Vám tam bezdôvodne nepríjemne. Hovorím si: možno je to tým, že sa tu ťažil ten urán? Alebo sú to nejaké geo-morfo-termo-fyzikovo..čo ja viem aké veci? ...Nehanbím sa priznať, že moje poznatky o geológií sa rovnajú veľkému kulovému.
Zo zahĺbania v myšlienkach ma zrazu niečo vytrhlo. Zvuk. A Goričko ho počul tiež. Medzi stromami, tam kde už nebolo vidno, ozývalo sa rytmické ťukanie. Ak by som to mala k niečomu prirovnať, najviac mi to pripomínalo tie drevené paličky, čo učiteľka hudobnej dávala žiakom, ktorým nešla ani hra na triangel. V absolútnej tíšine lesa bolo počuť len dreveno-metalické ťuk-ťuk (chvíľu pauza) ťuk-ťuk (chvíľu pauza) ťuk-ťuk. Nevedela som odhadnúť, ako ďaleko je zvuk, no raz išiel z ľavej strany, potom spredu a onedlho už znel sprava. Akoby niekto, alebo niečo chodilo v polkruhoch okolo. Že sa mi to len nezdá, mi potvrdil Goričko otáčajúci hlavu v smere ťukania.
Hovorí sa, že ľudia majú po svojich pravekých predkoch zdedenú reakciu boja, alebo úteku. Lenže, ja som ja a dokážem poorať ešte aj inštikt. Namiesto hociakej reakcie, zostala som stáť ako skamenená. Mozog na mňa kričal „bež“, ale telo sa ani nepohlo. Až keď mi začal Gori skákať po lýkach a pýtať sa na ruky, rozbehla som sa k hotelu. A na moje maximálne zhrozenie, dvere na fotobunku sa neotvorili!
Náhle sa mi vrátil dar reči a kričala som na Tomicu, nech mi okamžite príde otvoriť! Izbu sme mali, chvala Bohu, na prízemí a môj muž, bez ohľadu na počasie, vždy otvára vetračku. Zvnútra som počula jeho hlas: „Ženica, musíš chvíľku počkať, akurát som vyšiel z vane. Mám na sebe len trenky.“
„K*rva, poď aj s holou riťou, šak sme tu sami!“
Tomica prekvapený urgentnosťou môjho tónu vybehol k recepcií, prešiel pred senzor a fotobunka sa otvorila, akoby nič. Tej noci ani štrbinka okna nezostala otvorená, ešte aj závesy som zatiahla a zaspala som až nadránom. Štebotavý recepčný ráno zisťoval, či si nechceme predĺžiť pobyt o pár dní – majú voľno. Namiesto odpovede, Tomica sa ho z fleku opýtal, či v horách počuť čudné klepkanie.
Recepčný sa zháčil: „Áááh, v meste vás strašili tými povesťami?...Nemusíte sa vôbec znepokojovať, nič z toho nie je pravda. Naši predkovia verili vo všeličo a ich mýty sa stali súčasťou folklóru. Pécsania tým dnes radi zabávajú turistov.“ Jasné, že sme hneď chceli vedieť, aké príbehy to kolujú po miestnych krajoch.
Vraj, kedysi dávno, ešte keď boli Maďari pohania, verili, že v týchto horách sídlia zlé sily. Preto kopce nazvali rôznymi strašidelnými menami a za každú cenu sa im vyhýbali. „Naše“ miesto pomenovali Zengő hegy – rezonujúca, alebo rozprávajúca hora. Podľa dávnych príbehov, kopu ľudí z ich kmeňov tu zmizlo a viac sa nenašlo. Bez stopy sa strácali pastieri, žienky čo išli na drevo, deti, ale aj najlepší staromaďarskí bojovníci, dobrodruhovia, či hľadači pokladov. Ľudia preto začali šíriť „príbehy o čudných zvukoch“. Niektorí tvrdili, že stratené duše ťukaním varujú okoloidúcich pred nebezpečenstvom. Iní, že tak lákajú k sebe nové obete... Každopádne, odkedy sa v krajine usídlilo Kresťanstvo, ľudia pomenovali planinu Mecsek podľa Michaela archanjela, aby okolo-bývajúce obyvateľstvo chránil. Odvtedy vraj ťukanie nepočuť. Iba legenda o ňom pretrváva.
Recepčný rozprávanie zakončil zoapkovaním, že jeho predkovia mali bujnú fantáziu a verili na hovoriace kone, orlov, čo mali deti s ľudskými ženami a postele zo spievajúceho dreva. Určite sa nemáme nechať odradiť od rezervácie ešte jednej noci. Asi nemusím písať, že sme nezostali. Dpč, už len hovoriaci kôň by mi ku šťastiu chýbal 😀.
Ženice, prisám vačku, dodnes neviem, čo som to počula, ani ako si to vysvetliť. Analyzovala som to snáď zo všetkých uhlov. Nakoniec som sa pre pokoj duše presvedčila o tom, že recepčný isto niekde v kríkoch čakal do polnoci, aby nás ťukaním mohol strašiť. 😀 Síce tomu neverím, ale je to pre mňa najschodnejšia alternatíva.
Čo si o tom myslíte?
Ja nenávidím horory,mňa keby chcel muž v takom hotely ubytovať asi by sme sa rozviedli.mna by tam neudržal.ja mám až taký strach že nemôžem dýchať a chytím hysak.mne keby sa toto stalo každú božiu noc v dome/byte kontrolujem vstavané skrine či tam niekto nie je a až tak môžem spat. Tak sme ešte za slobodna pozerali SAW kde chlap vyšiel zo skrine kndievcatku...odvtedy som vždy,vždy prízvukuje vždy skontrolovala poloviovu skriňu🤦pred spaním...toto by bola moja psychická smrť🤦🤦a áno verím že to mohlo byť hocičo aj mimo reálnej veci...