Ako by som zhrnula môj prvý deň v robote?
Viete, ako je v každej  pracovnej skupine jeden prehnane iniciatívny blbec, ktorého nikto nemá rád? Tak dneska som to nechtiac bola ja. A blbcovať som začala už pár hodín pred stretnutím 😀
Totiž, včera som sa tak aktívne obávala zaspania, že som si nastavila budík na každých päť minút. Nakoniec ho vôbec nebolo treba. Adrenalín ma zobudil o šiestej. S prehľadom som stihla psíky vyvenčiť, do pekárne skočiť, raňajky spraviť aj nervózne kolečká po byte robiť 😀 Táto neočakávaná tour de domácnosť zrejme nezobudila len Tomicu, ale aj pani tenkouchú o poschodie pod nami.

Už len tak málo chýbalo do školenia. Kontrolujem kameru, reprák...všetko ide. Fu... Mužić mi radí: "Daj si nejaký bojový pokrik, to ti pomôže..."Čo ma prvé napadlo?? "Ja sošla s uma, ja sošla s uma, mne nužna onaaaaa. Mne nužna rabotáááá."Tomica sa čuduje. Hovorím - To sa pripravujem poraziť svojho vnútorného Rusa, vieš?Tomica si ťuká na čelo a odchádza z izby.

Čas dozrel, ako jablká na jeseň a už sa aj hanblivo prihlasujem. Technika nesklamala i ľudia boli príjemní. Školiteľ navrhol, klasicky, aby sme sa najskôr predstavili. Doslova každý povedal niečo zaujímavé...No keď prišiel rad na mňa, na otázku. "Povedzte niečo o sebe..." zo mňa vyšlo: "Eeeh...som..Slovenka. Áno... a dejepisárka. A....eh...rada robím hosťom grilovačky." ....Teda "opis osobnosti v kocke" jak hovado... Neviem, prečo akurát toto náhodný generátor myšlienok môjho mozgu vyhodnotil ako najpodstatnejšie informácie, o ktoré sa chcem podeliť, ale čo už... 😀

A teraz prichádza tá ešte trápnejšia časť. Po formalitách začalo oficiálne školenie. Čas bežal ako besný, zapisujem si poznámečky, pýtam sa sťa Hermiona v prvom ročníku.. Školitel navrhuje po pár hodinách desaťminútovku na cik pauzu a kávu. Všetci naraz kričia áno, len ja som sa akosi pozabudla a hovorím, že netreba mi. Chytro sa zháčim a kričím áno tiež.

Prejdú ďalšie hodiny, školiteľ  vyhlasuje  pauzu na obed. Odchádzam teda od počítača a Tomicovi sa hovorím: Predstav si, dovolil nám jesť. A ja som sa ráno nažrala na celý deň, lebo som si bála, že budeme vkuse ťahať. Mužík zase len krúti hlavou.

A bonbónik na koniec. Už nám skoro padla, keď sa školiteľ pýta, či si dáme ešte jednu úlohu, alebo na dnes máme dosť. Všetci kričia "na dnes máme dosť" len ja, že "ešte jednu"... Na smolu všetkých môj osamotený hlas stačil na to, aby lektora presvedčil. Ešte jednu úlohu museli robiť všetci. Nikto nič nepovedal, ale vo vzduchu bolo cítiť "Hujere, Metelesku blesku" atmosféru. Do konca dňa som potom radšej nepípla 😀 Chápem, že nie každému pol roka zahníval mozog na opustenom ostrove, ako mne. Sľubujem si, že zajtra sa budem hamovať v prehnanej aktivite.

Po školení som vypla počítač a išla som rovno na orbitrek. Tomica sa pýta: "Ty cvičíš?"A ja mu, že: "Áno, povedala som si, že po ceste z roboty sa každý deň stavím vo fitku." 😀