Hlásim sa po niekoľkých mesiacoch virtuálneho detoxu. 🙂 A že som ho potrebovala. Ako soľ. Môj život totiž nabral na obrátkach a tak som sa potrebovala zorientovať v tom reálnom svete. Pomaly sa však vraciam do toho virtuálneho a to celkom vo veľkom.

Akoby to bolo včera. Môj prvý radler. Nie, nie ten taký, že otvoríš a vypiješ. Práve naopak, bola v ňom totálna alchýmia. Namiešaš ten správny pomer a až potom vypiješ. Naše prvé radlery sme si miešali z piva a najznámejšej limonády s citrónovou príchuťou alebo z tej, čo má 7 životov. Hneď som mu prišla na chuť. Ale teda, nealko pivo ešte v tom čase nebolo ani zďaleka 0,0 % a Radlery v plechovke nikto ani nepredpovedal.

Dnes sme ale niekde inde. Zlatý Bažant Radler 0,0% vznikol ako odpoveď na rastúci dopyt po nealkoholických nápojoch, ktoré by spájali osviežujúcu chuť s možnosťou konzumácie počas rôznych aktivít bez obmedzenia. Tradičné radlery sú kombináciou piva a ovocných limonád, no s obsahom alkoholu. To je obmedzujúce najmä pre tých, ktorí preferujú životný štýl bez alkoholu.

A tak sa Zlatý Bažant, tradičná a populárna značka piva na Slovensku, rozhodol rozšíriť svoje portfólio a pridať do svojho sortimentu nealkoholickú verziu radlerov. Zlatý Bažant Radler 0,0% bol uvedený na trh v roku 2014, a ponúkol osviežujúcu alternatívu bez alkoholu.

Ja som “pivárka” kedykoľvek, kdekoľvek a pivo naozaj pijem rada predovšetkým pre jeho chuť. Po 6 rokoch nepretržitého tehotnenia a dojčenia som si tak nejak zvykla na nealko a na osvieženie nápojmi, ktoré neobsahujú kofeín. Nie vždy človeka uspokojí čistá voda. A tak nejak prirodzene som sa prepracovala (naspäť) k radlerom. Na party, na ktorých som väčšinou šofér, len tak v bufetoch počas našich výletov, alebo doma, keď je chuť na niečo fajnové a osviežujúce.

Kto ma pozná, vie, že sladkosťami mi veľmi radosť nespravíte, ale takým ovocným nápojom nikdy nepohrdnem. Tak som sa stala fanúšičkou radlerov. A keď som objavila tie bez pridaného cukru, bola som v siedmom nebi. Bez cukru, ale prirodzene sladké. Oblbnú mozog, doplnia tekutiny… no čo viac si priať?!

Ja, vianočný škriatok, neúnavný počúvač vianočných kolied už od konca novembra, rozmiestňovač vianočných dekorácií na všetkých dostupných i nedostupných miestach a rozvešiavač svetielok vnútri i vonku, som sa tento rok ocitla v nečakanej situácii. Vianočný stromček nebolo kam umiestniť, medzi krabicami pripravenými na sťahovanie by akákoľvek vianočná ozdoba vyzerala len ako ďalší predmet určený buď na vyhodenie alebo len nezatriedený do krabíc… Vidina šťastných a veselých bola veľmi nejasná, ba až utopická. Až…

… až sa naskytla možnosť z toho chaosu proste zdrhnúť. Ba čo viac, zdrhnúť niekam, kde Štedrý deň nebude v znamení varenia a nervyčiek, či všetko klapne tak, ako má. A… mať biele Vianoce! Milujem vianočné filmy. Snáď v žiadnom z nich nechýba sneh, hory, praskanie ohňa… Pre mňa splnený sen!

Predvianočný piatok bol tým dňom D! Vydali sme sa na trojhodinovú cestu - smer Demänovská dolina. Trošku mi zlomil srdce pohľad na zelené stráne. Ešteže Demänová rezort má aj toto vychytané a svah pre sánkarov i pre lyžiarov zasnežujú. A teploty atakujúce decembrové maximálne rekordy tak nenarušili naše plány. 

Ale pekne po poriadku. Ubytovanie sme mali zaistené v jednom z apartmánov LUX - úplne hore, s krásnym výhľadom na areál. Každá budova má parkovacie miesta pre ubytovaných hostí bezprostredne pri vchode, nemuseli sme sa teda s kuframi naťahovať, a keďže tento typ apartmánov má parkovisko pod strechou, pri tom odmäku sme ocenili vstup do budovy “suchou nohou”.

Čakali nás teda dve noci v apartmáne s dvomi spálňami, kompletne vybavenou kuchyňou a pohodlím ako lusk. Samozrejme, našich dvoch vetroplachov - Benjamina (5) a Katku (7) - ako prvé zaujali schody v apartmáne. Myslím, že si prvých niekoľko minút ani neuvedomili, čo všetko sa okolo nich nachádza. Telocvik - hore-dole po schodoch bol ideálnym štartom nášho vianočného víkendu. 

Celkovo pôsobí celý areál veľmi príjemne. Dôraz na prírodné materiály a predovšetkým drevo pôsobí veľmi príjemne. Je to pastva pre oči. Aj deti hneď chválili pekné prostredie. Veľmi pekné zariadenie celkový dojem z ubytovania znásobilo. 

Polrok prešiel ako voda a nadišiel čas sa rozlúčiť.

Nie celkom, len z pozície ambasádorky siete hotelov Trinity Hotels & Resorts.

Bol to polrok hektický a ani vo sne by mi nenapadlo, ako náročné toto poslanie bude. Poviem vám, predstavovala som si to inak. 

Každopádne, som rada, že som sa s Vami mohla deliť o naše zážitky z pobytov v hoteloch, priblížiť vám koncept, ktorým žijú a niektoré z vás aj presvedčiť, že hoci sa nejedná o lacný špás, minimálne raz to za tie šťastné decké očičká stojí! Lebo naozaj stojí!

Som rada, že mnohé z vás sa o svoje pozitívne skúsenosti podelili na produktových stránkach hotelov a pomohli tým ďalším mamičkám rozhodnúť sa, kde stráviť čas s deťmi cez prázdniny či výnimočné víkendy. 

My zostávame Trinity verní a ja verím, že sa nelúčime navždy. 🙂 Vďaka svojmu ambasádorovaniu som tu spoznala veľa skvelých žien, ktoré vyvracajú mýty a Modrom koníku. Buďte skvelé aj naďalej! 

Vždy som mala veľký rešpekt pred výberom ubytovacích zariadení, pretože, prisznávam, nie raz som siahla vedľa. A na druhú stranu, ani 1000 pozitívnych recenzií nenahradí jedinú vlastnú pozitívnu skúsenosť. ALE! Ja sa už niekoľko mesiacov snažím ukázať vám, že pobyty v hoteloch Trinity naozaj stoja zato. Ako už isto viete, my sme si hotely zamilovali a vraciame sa a budeme sa do nich vracať aj naďalej. Ale čo sme si zamilovali najviac? Čo milujú naše deti? A čo my dospelí? Poďte si so mnou posvietiť na našich TOP 10 vecí v hoteloch Trinity.

#10 Pre deti ako vyšité

„Mami, pozri, dvierka pre trpaslíkov!" „Nie, miláčik, tie sú pre detičky ako si ty..." „Jeeeej, naozaj!" No, áno, naozaj. Dokonalosť sa skrýva v detailoch a malé ľahké dvierka, ktoré sú súčasťou štandardných veľkých dverí pre dospelých, sú niečím, čo by ste asi nečakali, ale vzhľadom k ich jednoduchej obsluhe pre deti, oceníte. Keď už je cesta na WC takzvane „len tak tak", dieťa vbehne na toaletu aj samo. Navyše, ten pocit, že pri budovaní hotela sa myslelo aj na drobcov, je neoceniteľný.

#9 Neustále inovácie

My dospelí sme veľmi ocenili, že sieť Trinity reaguje na podnety a naslúcha svojim klientom. Preto neustále inovujú a modernizujú nielen koncept v duchu ktorého fungujú, ale tiež priestory. Aktuálne prebieha rekonštrukcia v Hotelí Átrium, kde doplní dva pomalé a malé výťahy jeden veľkokapacitný. To znamená koniec čakaniu a každodenného fitka na schodoch.

#8 Dokonalé lokality

V poslednom čase tu na Koníku vidím množstvo diskusií a otázok ohľadom rozvodu. Mnohé ženy, ktorým sa to deje váhajú, majú pocit, že zlyhali, majú výčitky... Voči sebe, voči deťom, voči okoliu... Ale nie sú v tom samé. Toto nebude žiadny múdry článok o tom, ako sa s rozvodom vysporiadať bez ujmy ľahko a rýchlo. Tento článok je moja spoveď. Spoveď, ktorú som napísala asi pred dvoma rokmi a ňou som chcela uzavrieť kruh a žiť. Nový život. Aj keď to boli mesiace náročné, svetielko na konci tunela vôbec nebolo také vzdialené, ako sa na začiatku javilo a za tunelom čakal nielen pokoj a šťastie, ale aj láska a pochopenie. A to je to, vo co gou. Ale pekne poporiadku.

"Naša spoločnosť má takú divnú tendenciu lepiť všetkým nálepky. Jednomatka, dojčiaca matka, biomatka... Máme nejakú prapodivnú potrebu mať všetko označené. Presne. A tak sa stalo, že mi vlani ku všetkým možným označeniam pribudla ďalšia nálepka: ROZVEDENÁ.

Pre mňa totálne nepredstaviteľné a neočakávané, niečo čo som celý život istým spôsobom snáď aj odsudzovala (pretože kde je vôľa, tam je cesta, že áno…) a zrazu sa to stalo mojou realitou. Zo dňa na deň som stratila všetky istoty, všetky ideály... Môj život bol hore nohami a ja som bola zrazu stratená vo vákuu, kde som poletovala zo strany na stranu a nemohla došliapnuť, nemohla si nájsť pevný bod, ktorého sa chytiť.
Človeku sa v takej chvíli hlavou prehrnie nespočet otázok bez odpovedí. „Mohla som niečo urobiť inak? Lepšie? Je to moja chyba? Som stále dobrá mama? Panebože, čo si z toho tie deti ponesú?! Čo povedia ľudia?” Je to neskutočný nápor na psychiku. Na jednej strane som bola mama, ktorá vo svojich očiach totálne zlyhala, na druhej som bola ohrdnutá žena, ktorá prišla o svoju dôstojnosť, na ďalšej dievča, ktoré malo zlomené srdce... Ale paradoxne, hneď na začiatku som vedela, že je to to najlepšie , čo sa mi mohlo stať, keď som sa na to pozerala sebecky…

Nič sa nedeje len tak, samo od seba. Aj nášmu rozchodu predchádzali týždne, možno mesiace nedorozumení, hádok, smútku, hnevu, plaču. Človek sa snaží vždy prísť na to, či mohol tomu všetkému predísť, či nemal predsa len upozatiď svoje šťastie a potreby trochu viac, či by to za šťastie tých detí predsa len nestálo. Pretože, povedzme si úprimne: bezdetní nech sa rozvádzajú koľko chcú, ale rozpad manželstva, v ktorom sú deti, má najzásadnejší vplyv práve na ne. A u nás tomu nebolo inak. Chtiac-nechtiac, človek jednoducho aj svoje emócie prenáša na deti. A nielen emócie, ale koľkokrát si, bohužiaľ vybíja zlosť, smútok…
Ale to s tým chodí, taký život jednoducho je a ja nie som výnimka. Nie som dokonalá. Koľkokrát som na nich vyletela kvôli hlúposti a potom som sa im ospravedlňovala. Bola som jednoducho psychicky tam, kde slnko nesvieti, hoci, podľa svedectva okolia, som bola veľmi nad vecou. Áno, to som bola. Čiastočne. Ale vo vnútri ma to zožieralo neskutočne. Človek sa nechce správať ako idiot, ani k tomu odchádzajúcemu partnerovi, ani k deťom, ani k nikomu, ale občas to jednoducho neustojí. Našťastie ale všetko čo bolí, prebolí. Rany sa zrejme nikdy nestratia ale prestanú bolieť, zacelia sa a zostanú len maličké jazvičky. Každá takáto rana nás ale zocelí. A to hovorím z vlastnej skúsenosti. Je zo mňa celkom iný človek. Som zrazu tak hrozne silná, dospelá, sebestačná a nezávislá. Sú aj ťažké dni, to je jasné, ale tie máme v živote všetky. A viete na čo som prišla? Že to najdôležitejšie v živote je byť šťastný. Nech to stojí, čo to stojí a keď to nejde, tak jednoducho zavrieť dvere a ísť ďalej, nájsť to šťastie inde…
Šťastie je totiž vec, ktorú nikomu dať nemôžete. Šťastie musí byť v človeku. Človeku môžete dať lásku, objatie, teplú večeru, rodinu... Kým ho to nenapĺňa a nerobí šťasným, šťastný nikdy nebude, hoci vy očakávate, že keď toto všetko má, zákonite šťastný byť musí. Ale nie, nemusia a tam problémy začínajú a, bohužiaľ, tie naše aj skončili. A keď vo vzťahu chýba komunikácia, to šťastie nikdy nepríde. Nie vždy sa protipóly priťahujú, nie vždy dokážu rôzne druhy žiť v symbióze...
Tak, ako je každý vzťah o dvoch ľuďoch, tak je o nich aj každý rozchod, a preto viem, že máme na všetkom rovnaký podiel viny.
Osobnosť človeka sa formuje v ranom detstve. Formuje nás prostredie, výchova, okolie… Často nás formujú práve aj rany, ktoré od života dostávame. Každý z nás si nesie z detstva rôzne boliestky, ktoré, aj keď nechce, prenáša do svojich vzťahov v dospelosti. Aj priority a túžby, pohľad na život si so sebou nesieme v jeho podstate od detstva. My, s mojím exmanželom, sme sa dali dokopy ešte ako deti. Vtedy sme riešili úplne iné veci, než či a nakoľko sme rodinne založení, aké sú naše hodnoty... A môj muž postupne preberal na seba moje ideály a hodnoty. Vzal si ich za svoje, ale nemal ich vo svojej podstate. Nevedel v nich žiť, zaobchádzať s nimi. A tak sme celkom drsným spôsobom po 13 rokoch zistili, že sa k sebe ale vôbec nehodíme. Že nás náš spoločný život nijako nenapĺňa. Že máme každý iné potreby, túžby, očakávania...
Keď sme sa po rozchode raz rozprávali na terase pri víne zistili sme, že vlastne niekoľko rokov nás pohromade držia už len deti a chémia. Že ten vzťah už bol len o kompromisoch, ústupkoch a sebazapieraní. Nemáme spoločné názory, záujmy, hodnoty a nemáme pochopenie voči životnej filozofii toho druhého. Vlastne nechápeme, ako je možné, že to medzi nami vydržalo tak dlho… A jedno, čo sme jeden druhému neboli schopní dať, bolo práve šťastie. Pretože nás šťastnými robili totálne odlišné veci. A prečo plytvať svoju energiu v snahe robiť niekoho šťastným, keď on našu energiu neprijíma?
Jednoducho a stručne, všetko je ako má byť. Je to náročné, veľa sme toho už prekonali, veľa nás ešte čaká, ale čo viem dnes je, že keď sa na to pozerám úplne sebecky, nie je nad čím smútiť a už teraz viem, že som ďaleko šťastnejšia a spokojnejšia ako za posledných niekoľko rokov. A pokiaľ platí: spokojná mamička = spokojná rodina, tak sme na dobrej ceste ku šťastiu. <3"

A čo som tým chcela povedať? Rozvodom život nekončí. Rozvody sa dejú a diať budú. Ale KAŽDÁ z nás má právo byť ŠŤASTNÁ!

Nenechajte sa zmiasť titulnou fotkou. Tie deti nie sú znudené. Sú, naopak, totálne KO. Celý deň si totiž užívali aktivity s animačným tímom v Trinity. Ale poďme po poriadku.

Kto ma sleduje, zrejme zachytil, že už pár víkendových výletov sme s deťmi strávili v spoločnosti kamarátov z Trinity. Akcie to boli nádherné, úžasné. Hotel bol zakaždým plný detského smiechu, džavotu a áno, občas aj plaču hystérie. To ale k tým akciám pre deti patrí. A nie, nebudem sa tváriť, že moje deti medzi tými, čo sa ozývali chodbou s vreskotom: „Ja nechcem,” alebo „Ja chcem,” neboli. Ba čo viac, boli chvíle, kedy som mala chuť sa rozhliadnuť okolo seba a spýtať sa do pléna: „Neviete, koho sú?”

Avšak my sme sa rozhodli zostať v hoteli Átrium aj po víkende. A to nielen preto, že sme si chceli užiť Tatry. Ale pretože sme boli naozaj zvedaví, ako to tam mimo tie rodinné víkendy vyzerá. A rozdiel bol badateľný vlastne ihneď. A poviem vám, deti si bežné dni v Trinity naozaj užili.

Bazén len pre nás? Nech sa páči