Hľadám...

...druhý koniec dúhy,

kvapky dažďa padajúce nahor.

Hľadám...

...život plný lásky, nehy,

vo večnosti isté blaho.

Príbehy zo života mamičiek sa v našom magazíne na chvíľu pozastavili, ale už znovu začínajú žiť. Prinášame ďalších 5 príbehov, v ktorých sa snáď časom objavia aj vtipné príbehy nášho admina "martinjasen", ktorému sa prednedávnom narodil druhý synček. Gratulujeme! 🙂

• Zas som doplatila na svoju pažravosť po vecičkách. Na Ebay-i krásna sada, štrikovaná lopta, deka a záves zo zajačikov do postieľky. Kukám, dve sedemdesiat libry, to berem, niekoľko sto predaných, pani je isto šikovná, len ako to stíha? Dnes dojde obálka, otvorím a tam obrázok s tými krásnymi vecami a návod ako ich uštrikovať. Drahý skoro pukol od smiechu 🙂

• Tak teraz ma neuveriteľne, ale naozaj neuveriteľne, začalo pichať, ba priam rezať, pod bruškom. Ani vyrovnať som sa nevedela, ruky sa mi potili a začala som kričať "aaaaaaaaa". Môj priskočil zo záchoda, začal kričať so mnou a potom mi hovorí: "Jajuška, čo je? Hádam to na teba neprišlo. Však ešte nie si pobalená a ani postieľku nemáme." Hovorím: "Miláčik, mimčo sa neriadi podľa nakupených položiek z nášho zoznamu 😀

• Včera som zistila, že aj po 15 rokoch sa mi vie rozbúchať srdce pri tom mojom mužíkovi a niekedy je to až tak, že je to úplný infarktový stav 😀 Aj keď by som išla 20x za ním na WC, vždy je doska hore. Po sprchovaní viem, že zase si nezastrel záves a vodu na zemi poutieral oblečením. Ale asi najviac na ňom milujem, keď máme pečienku a on si ju zohreje v mikrovlnke, kde mu vždy vybuchne. Keď si to všimnem, tak to utriem hneď, ale keď si to všimnem až na druhý deň... tak vtedy sa mi to moje srdco asi najviac rozbúúúúúcha 😀

• Luki si pochutnáva na obede a po každom hlte ryže a mäska vykrikuje: "Kokoooot, kokoooot!" Takto si prosím pekne pýta slivkový kompót... 😀

• Aspoň dnes jedna dobrá správa. Babenky, to čo som dnes písala o tom pánovi, čo spadol a každý ho obchádzal, ja som mu volala záchranku a dala som im moje telefónne číslo. Večer mi volali, že som mu zachránila nohu. Mal tak zlomený členok, že mu ho držia len šróby a keby mu ešte 10 minút nikto nepomohol, amputujú mu ju, kedže má cukrovku. Každý ho obchádzal a aj keď som volala "pomôžte mi ho dať z cesty aspoň na chodník", nikto mi nepomohol. Ja dúfam, že oni pomoc nikdy potrebovať nebudú. Mne bolo jedno, že mal vypité, ale bol slušný a videla som, ako mu členok len vial. Nikdy som nič také nevidela. Dobrý skutok za mnou.

Prišiel nový rok a s ním aj ďalší týždeň zo života mamičiek. O vtipné i pekné príhody sa postarali detičky aj mamičky. 

• Rok 2012 bol pre mňa skvelý. V júni som sa vydala za úžasného muža. V júli sme sa dozvedeli, že budeme traja. Aj zdravíčko celkom poslúchalo. Prežili sme koniec sveta a myslím, že nie posledný. Aj vďaka tejto stránke som spoznala veľa úžasných žien, takže môžem tento rok zhodnotiť naozaj ako nanajvýš úspešný. Do nového roka si prajem, aby sme všetci dostali presne to, čo potrebujeme, aby nám nechýbalo hlavne zdravíčko, úsmev na tvári, dobrí ľudia, čo podržia v ťažkých chvíľach a aby nám nechýbalo porozumenie, budúcim mamičkám čo najľahší pôrod a ostatným rodinná pohoda a poslušné detičky. Tiež si želám zvýšenie čierno-bieleho bocianieho osadenstva, nech sa ujde každej jednej čakajúcej ženičke. Cmuk 🙂 

• Stojím s malou v obchode pri pokladni, kúsok od nás SBS-kar a malá zahlási: "Ten ujo sa na mňa pozelá" "No a čo?" pýtam sa jej. "Nech sa na mňa nepozelá, sa mi nepáči, je skaladý, ani vlasy nemá!" Pokladníčka vybuchla od smiechu. Ja som dcérku len zahriakla, že to sa nepatrí a keď sme vychádzali von, okolo neho, krpatá ešte hodila pohľad na uja a neodpustila si: "Ja mám doma pekného tatinka" Nuž, darmo, dnes aj dva a pol ročné deti majú svoj názor 😉

• V odbornej literatúre píšu, že ľudské telo rastie len do 25. roku života. Aká škoda, že moje brucho a zadok nevedia čítať.

• Dnes som urobila "veľký" dobrý skutok. Bola som na kontrolu na nefrologii, predo mnou čakal manželský pár. 87-ročný pán doprevádzal svoju manželku, ktorá nevidela, a on sám mal veľké problémy s nohami, chodil o dvoch barlách. Vybavili sa, potom sme sa stretli v labáku, a ešte som ich stretla ako išli na autobus. Tam sa mi ešte pánko prihovoril, že som šikovná, že som ich dobehla. A ja reku kam cestujete, ďaleko? On že na Sihoť, to je opačný koniec mesta. Tak ma trklo, že počkajte tu na mňa, idem po auto, ja Vás odveziem domov. A oni že nemajú peniaze, a ja že ani by som si nevzala, len chcem urobiť dobrý skutok. Ľudie, oni boli takí zlatí, milí, od rána mám dobrý pocit 🙂 Juj, ako málo stačí.

• Asi tak 10 minút po prvom pozitívnom teste v živote. Ruky sa mi klepú, srdce mi bije ako zvon. Pocity na zvracanie, neistota, šok, strach. A tam vzadu neuveriteľná radosť, že ma Pán Boh obdaril niečím, čo som podľa lekárov možno ani nemusela nikdy zažiť. Neviem ani, akého mám dať smajlíka, lebo pocity mňou lomcujú ako cez búrku.

Pred Vianocami vám prinášame posledný Týždeň zo života mamičiek. Udialo sa v ňom všeličo, no väčšina príspevkov bola inšpirovaná práve prichádzajúcimi sviatkami. Nech sa páči: 

• Stojím s malým Dankom na rukách pri vianočnom stromčeku, v očiach sa mu odrážajú tie malé svietielka a on na ne s úžasom pozerá. A ja som opäť raz dojatá. Moje vianočné prianie z minulého roka sa stalo skutočnosťou. Na Štedrý večer som o bábätko prosila maminku na jej hrobe a mužovi som dala pod stromček malé modré capačky s tým, že “sľubujem, že takto o rok tu budeme stáť traja.” Je to úžasné, že sa to naozaj stalo, ešte aj tie modré capačky som nechtiac trafila (newborn veľkosť nemali v inej farbe ako modré). Tieto Vianoce budú oveľa štastnejšie a veselšie ako tie minulé, ktoré boli najsmutnejšie v mojom živote. Iba jediná vec by ich tento rok spravila dokonalými, ale tá sa už nikdy nestane. Iba v mojich snoch. Tam znova uvidím a pocítim tvoju lásku. Ďakujem za synčeka, maminka. 

• Pečiem, deti sa hrajú, všade krásne voňavo. Započúvam sa a zdá sa mi, ze to ticho u nás už trvá akosi pridlho. Pozriem do izieb, tie su prázdne a ja už mám tušáka. Idem potichu dole do špajzky, rozrazím dvere a tam všetky deti. Matej sedí Simone na pleciach a podáva im dole koláče, krásne ukryté v krabiciach a ja už len konštatujem, že ich je akosi máááálo. Maťko pozrie na mňa, zjojkne, potom sa usmeje a kričí Vianocéééé… No paráda, tak pečiem zas ďalšie a ďalšie

• Moje dieťa došlo za mnou s mojou fotkou, na ktorej mám vyholenú hlavu, a pýta sa: "Mami, takto si vyzerala, keď si bola chlap?"

• Malá Viktória bola týždeň chorá a keďže nechodila do škôlky (mala 3 roky), kolegyňa si zobrala dovolenku a bola s ňou doma. Vo štvrtok už mala toho plné zuby, bola úplne vyčerpaná, nakoľko Vikinke jej choroba neuberala na tom, aby stále niečo nevystrájala. Preto sa kolegyňa dohodla s jej otcom, že v piatok príde malú strážiť on a ona celá šťastná pôjde medzi baby do roboty a oddýchne si. V piatok ráno sa kolegyňa obliekla, začala sa maľovať a príde k nej malá a hovorí jej: "Mamička, ty sa niekam dnes chystáš?" Kolegyňa na to: "Áno, dnes idem do práce, príde ťa postrážiť dedko." A malá na to s hnevom: "A to si mi akože kedy chcela povedať?"

• Na jednu vec v tomto období nezabúdajme, že Vianoce prídu aj keď nebudeme mať podľa našich predstáv nakúpené všetky darčeky, napečených 20 druhov koláčov, ligotavo vyupratovaný byt, vyzdobený každý kút domu, nafotené rodinné fotografie, trendovo vyzdobený vianočný stromček a odoslané všetky vianočné pozdravy. Jednoducho Vianoce prídu, budú a skončia, či sa nám to bude páčiť alebo nie. Píšem to pre vás, ale aj pre seba, aby sme na to všetko tento predvianočný čas (opäť) nezabudli. Pretože Vianoce budú dokonalé aj napriek našej nedokonalosti.

...ležali v jednej izbe na troch rôznych posteliach. Jedno mali spoločné. Čakali na smrť...

Bolo mi ťažké tam len tak nečinne stáť. Bolo mi ťažké nerozdávať úsmev, radosť, neukázať im, že život je krásny, bolo to tak ťažké. Chcela som ich potešiť. Na rukách som mala môjho synčeka. Pýtala som sa: Bude to hlúpe, keď pristúpim ku každej z nich a nechám ich, nech sa nabažia pohľadom na neho či dotykom jeho malej rúčky alebo mäkučkého líčka? Idem im rozprávať o Bohu? O tom, že sa nemusia báť umierať? O tom, že život je krásny, keď im ten ich končí? O tom, že sú milované, keď pri tej, čo ležala v strede izby, som badala ťažké psychické problémy? Trápila sa. 

Žena v strede izby

Všimla som si, že si utiera slzy. Rýchlo si chcela nasadiť roztrasenými rukami veľké nevkusné okuliare, ktoré však vo svojej ruke neudržala a aj keby sa jej to podarilo, boli by jej úplne zbytočné, keďže oči mala celé opuchnuté a zalepené hnisom. Ľahla si na bok a jednou rukou mykala nočným stolíkom, ktorý neznesiteľne vŕzgal. A vŕzgal a vŕzgal. Nedalo sa to prepočuť ani prehliadnuť. Viditeľne chcela na seba upozorniť. To sa jej aj podarilo, ale nevedela som jej pomôcť. Chýbala jej blízkosť človeka. Chýbal jej pocit, že je milovaná a chýbali jej možno práve tí, ktorí ju sem zavreli, aby sa zbavili zodpovednosti a starosti o ležiacu starú ženu, ktorá už len čaká na smrť. 

Zavreli ste ju sem? Tak za ňou choďte. Doneste jej čokoládu, hoc ju nemôže požuť. Doneste jej výživu, hoc ju vyvráti. Alebo viete čo? Radšej nenoste nič. Doneste seba. Doneste lásku. Plnú priehršť lásky.

Bolela ma duša. Slzy sa mi tlačili do očí. Ako ste mohli? Ako ste vašu matku, starú matku, prastarú matku, mohli takto nechať? Bolela ma duša. Bolela a bolí. Ale čo ona? Tu, na zemi, má peklo. Možno ju ale čaká nebo. Dúfam, že áno. Zaslúži si ho. Keď pre nič iné, tak pre túto samotu a bolesť.

Modrý koník každý deň bohatne o viaceré vtipné i smutné príbehy, o radosti i sťažnosti aj o otázky či rady. My pokračujeme vo výbere toho najvtipnejšieho, čo na stránke za posledný týždeň z mamičkovského sveta pribudlo. Poďte sa usmiať s nami:

• Spím, niekto mi šťuchá do čela. Akože nevnímam. Šťuchanie je intenzívnejšie. Otvorím jedno oko a tam moji osemroční bratia s vypleštenými očami: "Jani, chodil Mikuláááš, vstávaj! Poď pozrieť dole" Hovorím: "Chlapci, ešte je noc." "Nie, nie je. Jani, už vidieť kúsok svetla a u suseda kohút kikiríkal. A Jani, dostala si aj kinderko." Pýtam sa: "Ako vieš?" "Však som ti pozeral balíček." Ja na to: "A prečo pozeráš môj balíček?" "No lebo, aby si sa viac tešila?" Tak som sa vyteperila z teplej postele a o 5:30 ráno som sa ja stará dora jašila pri okne a híkala nad balíčkami spolu s našimi zasranmi 😀

• Tak toto mi nedá 🙂 Moje skromné dievčatko by chcelo od Ježiška lopatku a metličku, že aby mohla s maminkou zametať 🙂

• Ako uvedomelá budúca mamička som sa rozhodla, že pri šoférovaní budem opatrnejšia a ohladuplnejšia a hneď som myšlienky previedla na skutky. Večer v zime, už bola tma, som prichádzala k prechodu pre chodcov, ktorý je zvýraznený na červeno, určite poznáte. Tak som sa rozhodla veľkú skupinu ľudí čakajúcu na kraji cesty pustiť prejsť a disciplinovane som zastavila pred prechodom. Ked sa nik nemal k prechádzaniu cez cestu, ukazujem, nech sa páči, môžete. Stále nič. Obzerám sa okolo seba, v čom je problém. A na semafóre na mňa veselo svieti zelená a chodcom červená. Toľko k môjmu odhodlaniu a tzv. tehotenskej demencii.

• Silvinka povedala, že len raz skočí z gauča a už pôjde spinkať. Samozrejme, po doskoku na to už veľmi rýchlo zabudla, a tak ju ocko rázne napomenul: "Ale to, čo si sľúbila musíš aj splniť!" "A čo som ja zlatá rybka?" odpovedala mu.

• Dnes v DM-ke v Mlynskej. "Takže to bol určite študent," hovorím si, keď si taký chlapec po mne pokukoval. Došla som k pokladni, on predo mnou, na pás položil sprcháč a Durex Extra Safe. Tak som položila vedľa toho môj 2x Sunar, Sunarku a plienky a bolo po pokukovaní 🙂

Dosť už bolo o hádaní,

čakaj príchod bielych saní,

nových ľudských odhodlaní,

čas splnených tajných prianí.

Pomaličky ale iste,

blížia sa k nám sviatky čisté,

Na stránke nám pribúda množstvo vtipných postrehov zo života mamičiek. Preto sme sa rozhodli, že si zaslúžia mať svoje pravidelné miesto vo Vybrali sme. Ako sa vám páči prvých päť?

• Hrá sa, naraz na mňa pozrie, pobehne ku mne a povie: "Mamka, daj rúčku," zoberie ju a priloží na srdiečko. "Mamka, počuješ, ako búcha? Počuješ, ako ťa ľúbim?" a chytí ma svojimi maličkými rúčkami a drží. Tieto chvíľky sú na nezaplatenie 🙂
  
  
• Idem autom a vidím záblesk kamery! Hneď som pochopila, že ma fotia kvôli prekročeniu rýchlosti, aj keď som vedela, že rýchlosť som neprekročila. Tak, aby som sa uistila, že mám pravdu, obišla som ulicu a prešla znovu v tom isto mieste ešte pomalšie. Bola to pre mňa zábava, tak som prešla okolo tej kamery ešte trikrát s rýchlosťou korytnačky a s úsmevom som ešte zakývala do kamery, ktorá ma fotila pri každom prejazde. Za dva týždne som dostala list, kde bolo päť šekov za nezapnutý pás 🙂
  
  
• Včera mi jedna zlatá tetuška v detskom kútiku hovorí: "Booože, aké krásne dieťa máte. Modrooké, blonďavé. Ale je to riaden šinter, že? Všade je, kde sa pozriem." "No," hovorím: "to bude asi tým, že sú dvaja a raz vidíte Miška a raz Maťulka." :D
  
  
• Ako mám vysvetliť mojej dcérke, že keď príde poštár a mám ju na rukách, tak mu nemusí ukazovať, kde mám ciciky? A vôbec, každému chlapovi?
  
  
• Teda tri roky sa snažíme o bábo a zrazu sa nám to podarí mesiac po svadbe. Asi bábo čakalo až budeme manželia.

Ak nájdete vtipnú krátku správu, určite nám ju odporučte. Budeme sa tešiť, ak ju vytvoríte aj vy sami. Do skorého čítania rubriky Zo života mamičiek.

Upozornenie: Krátke správy sú upravované doplnením diakritiky a odstránením "rušiacich" znakov. Vyhradzujeme si právo zasahovať aj do obsahu, pokiaľ nie je gramaticky a štylisticky správny. Ostatok publikujeme v 100% znení.

Biela

tu
vo vybielenej miestnosti
biela mama
pečie chlieb

vidíš ako sa otvárajú
dlane
ako sa deň
odráža v dúhovke oka

a tvoja mama
modrooká
odháňa z bielej sivú
odháňa zimu
deň dozrieva
mlieko sa vlieva k chlebu –

po dúškoch
k namieseným brehom

tu doma
zem
preráža snehom.

* * *

Maľujem ti
za oči
svoje obrazy

úsmevy
čo sa
ľahko stratia

Čo sa z nich odrazí

vpletiem medzi prsty

aby bolo nití

(keby si
zabudol cítiť)

na teplé svetre
na objatia

* * *

najviac sa bojím
kvitnutia

že moje telo
ľahko spáliš
ako čerešňové drevo

oheň sa vyšplhá
po vetre
červený a rozpálený

jazyk ma utíši
neznámym jazykom

budem sa
dívať zhora
ako zhorím
do t(e)la

Mrzlo a sneh vŕzgal pod čižmami. Nastal ten deň, kedy chodí Mikuláš a rozdáva deťom sladkosti.

   Rodičia sa rozhodli, že pôjdu spolu s ich malými deťúrencami do centra mesta, kde sa malo uskutočniť stretnutie s Mikulášom a jeho kamarátmi – Anjelom a Čertom.

V kultúrnom dome, pred samotným slávnostným príchodom, sa odohrávalo bábkové divadlo, ktoré malo deti navnadiť na Mikuláša. Neskôr organizátori deťom rozdali lampióny so sviečkami vnútri.

   Začalo sa stmievať a rodičia napokon zapálili deťom v svietidlách sviečky. Vtedy sa mohol uskutočniť lampiónový sprievod, ale niekto na ňom nesmel chýbať...

   "Mikuláš, Mikuláš, kde si? Kam si sa nám skryl?" zvolávala teta Mikuláša s pomocou mikrofónu. A aby sa deti pripojili, pýtali sa zároveň s ňou, nech sa im ukáže.

   "Poďme mu zaspievať. Čo vy na to? Možno ho pesnička, či básnička presvedčí."

Nadpis:

SPRÁVNE: Ako napísať dobrý článok?
NESPRÁVNE: Píš dobre (príliš krátke)
NESPRÁVNE: Pre napísanie dobrého článku platí viacero rád, ktoré nájdete v tomto návode (príliš dlhé)

Perex:

SPRÁVNE: Máš rada písanie a chcela by si sa v ňom zlepšiť? Ak začneš používať niekoľko základných pravidiel, tvoje príspevky sa stanú obľúbenejšie a čitateľnejšie. Tentokrát prinášam trojicu rád, ktoré sa týkajú úvodu článkov.

NESPRÁVNE: Jedno zo základných pravidiel písania sa týka názvu, perexu a medzititulku. Názov by mal charakterizovať to, o čom je článok. Dôležitá je aj jeho dĺžka, nevytváraj preto jednoslovné alebo príliš dlhé nadpisy... (vynechaný úvod/perex)

Začiatok článku:

Ani neviem ako začať, čím začať ani prečo vôbec niečo píšem, asi to bude tým, že keď som na konci so silami potrebujem to dostať zo seba von a znova sa postaviť na nohy.

Môj príbeh sa začal pred rokmi keď som sa narodila veľmi mladým rodičom, ktorí boli ešte sami deti, nie aby mali dieťa, takže aj moje detstvo bolo viac menej o tom ako som vyrastala s deťmi na ulici a učila sa ako bojovať so životom. Rodičovská láska ? to som nikdy nepoznala, nikdy sa mi nedostalo pohladenia, pekného slova ani len pohladenia po tvári hlavne od mamy. Možno to príde niekomu neskutočné ale ja som to tak nebrala, myslela som si, že tak to funguje vo všetkých rodinách, že rodičia nehovoria svojim deťom ako ich ľúbia, nepohladia a nepofúkajú im boľačku na kolenách, nehrajú sa s nimi, to, že chodia na výlety som brala len ako zo scifi filmu, bitky za smeti na koberci a podobné veci som brala ako normálnu vec. Ale áno, pamätám sa, že sa snami raz ocko zahral alebo dva krát a vtedy mu mama vynadala, že robíme bordel a aby sme okamžite prestali (urobiť bordel keď sa s dieťaťom mečujete mi príde trošku divné) ale  hra skončila ako aj tých pár, ktoré sme s ockom zažili. Začala som dospievať a zároveň si uvedomovať, že každodenné bitky napr. za smeti na koberci, nadávky ako ma nenávidí, pretože som jej tým, že som sa narodila v jej 18 zničila život  a podobné vulgarizmy som pochopila, že to čo som do teraz brala ako normálne normálne nie je, a tak v 18 odišla z domu a začala som žiť svoj vlastný život. Vtedy som sa zaprisahala, že moje deti budú milované najviac na svete a nikdy nedovolím aby prežili také detstvo ako ja ale aby ma brali ako milujúcu matku, najlepšiu kamarátku, človeka, ktorý pre svoje deti dýchať a žiť.  

O pár rokov na to som sa vydala a po 7 rokoch som už vážne začala naliehať na manžela, že je už naozaj čas aby sme mali rodinu. A tak som vysadila antiku ale kedže ani po cca 3-4 rokoch sa nič nedialo navštívila som v roku 2009 svojho gynekológa a začal sa kolotoč, ktorý trvá do dnes. Manžel mal spr úplne zlý, bral aj nejaké vitamíny ale nič to nezmenilo na tom, že nás čakalo 1IVF-ICSI. a tak v  novembri 2009 sme začali pichajdovať a išli sme do toho s obrovskými nádejami, že si pod stromčekom nájdeme najkrajší vianočný darček a to v podobe //, bohužiaľ nestalo sa tak, pár dní pred vianocami prišla mrcha takže  5dní po vklade bolo po všetkom, nestihli sme testy ani krvičku...dôvod neznámy, pravdepodobne zato mohli upchaté vajcovody, ktoré sa nepodarilo prepchať ani počas OPU. a tak  vo februári sme išli do Ketka, mali sme ešte 1 mrázačika, ktorý sa krásne rozmrazil, toto však skončilo ešte skôr ako pár mesiacov pred tým, začala som krvácať v deň vkladu a tak moje 1IVF skončilo neúspechom. Chvíľku trvalo kým som sa z toho ako tak spamätala, prišlo sa nato, že som prekonala chlamýdie, ktoré spôsobili zrasty a tak ma čakala laparoskopia stým, že mi jeden vajcovod úplne vyberú, ešte pred tým sme boli v apríli a imuno testoch v Prahe kde viac menej nič nezistili..a tak som v júni 2010 podstúpila laparku s nádejou, že keď mi odstránia poškodený vajcovod bude tu možnosť aj prirodzene otehotnieť keďže manželov spermiogram sa tak rapídne zlepšil, bohužiaľ nestalo sa a prišla ďalšia zlá správa, po prebudení z narkózy mi bolo oznámené, že som prišla o obidva vajcovody pretože boli úplne nefunkčné a poškodené takže možnosť prirodzeného tehu bola definitívne preč a ostávalo nám len 2IVF. ŽIadosť z poistovne schválená, recepty na lieky doma, stačilo ísť lieky len vybrať a v auguste 2010 som mohla začať s 2IVF, bohužiaľ človek mieni osud mení a tak som v septembri manžela opustila, oslávili sme spolu ešte spoločné vianoce a  v januári 2011 som sa odsťahovala :( o pol roka nato sme sa rozviedli a formálne ukončili  manželstvo, ktoré nefungovalo. Nehovorím, že to bolo jednoduché, bolo to najťažšie rozhodnutie v mojom živote, po 13 rokoch začať od znova, úplne od začiatku, sama nie je nikdy jednoduché. Aby toho nebolo málo, ukázala sa aj moja mama, ktorá mi krásnymi slovami, gestami a vulgarizmy zase potvrdila aký som ja omyl jej života. Približne v polke roku 2011 som stretla muža s ktorým som do dnes, môj život začínal mať zase zmysel, iskru a hlavne začínal mať dôvod žiť. V apríli tohto roku sme sa rozhodli, že sa ideme začať snažilkovať samozrejme formou IVF, kedže môj priateľ už jednu dcérku má ani netušil čo nás čaká. a tak sme vybrali centrum, nešli sme naspäť kde som bola na 1IVF ale vyskúšali sme centrum v BA, pomedzi to sme vybavovali vyšetrenia, mne vážne ochorel ocko, takže som sa snažila byť sním čo najčastejšie, tiež sme si vybavovali hypotéku aby sme si kúpili väčší bytík. Žiadosť mi schválili po skoro 2 mesiacoch, všetky klasika vyšetrenia boli dobré, priateľov spr bol vynikajúci takže oplodnenie prebehlo klasicky, žiadne ICSI sme nepotrebovali a v auguste sme sa pustli do boja, mala som krátky protokol takže všetko prebehlo tak rýchlo, prvá kontrola v BB u môjho gynekologa, ktorý videl cca 6 vajok, o pár dní nato kontrola v BA a vajká boli len dve, doki zostal zaskočený, že je to dosť málo na to koľko mám rokov ale ako to poznáme ďalej to neriešil, však načo!!!! a tak ďalšie dni boli v strachu čo sa bude diať či vôbec vajká vydržia. na 10DC išli von, boli dve a obidve sa oplodnili, boli to proste bojovníci, ktorý išli 27.08.2012 do bruška a boli by tam do teraz keby... no ale to nikto z nás nevie...na druhý deň teda 28.08.2012 mi zomrel ocko a tak radosť z bubliniek vystriedal obrovský smútok a bolesť v srdci, snažila som sa kvôli bublinkám ale takýto smúsok a žiaľ sa bohužiaľ zo srdca vybrať nedá, do toho vybavovanie pohrebu a všetko okolo toho, ostalo to iba na mne a sestre...na 10DC ako aj pri 1IVF prišlo silné krvácanie a tak to bolo všetko viac menej jasné...o 4dni nato som išla na ku svojmu dokimu na krv, výsledky boli 12,53HCG takže negatívne a tak som poslala kópiu výsledkov do centra aby si to mohli založiť do zložky...ale oni mi v zápetí volali naspäť, že aké negatívne keď od 5 je pozitívne ale aj ked je to nízke číslo som tehu len sa uvidí či to nie je mimo a ako to bude stúpať alebo klesať a tak ma poslali o tri dni znova na kontrolu...tie 3 dni boli neskutočné, dali mi zase nádej, že predsa len mohol sa stať zázrak a čo ak sa to naozaj podarilo, čo ak som sa po toľkých rokoch dočkala aj ja...ale ako vždy aj tento krát som sa mýlila HCG 1,2 takže 2 IVF skončilo tiež neúspešne a bez mrazáčikov keďže obidvaja bojovníci išli do bruška. A tak som bola zase na začiatku plná bolesti a smútku z toho všetkého čo sa mi za posledné týždne stalo, otriasla som sa a začala hľadať spôsoby ako sa dopracovať k dieťatku, objednala som sa na genetiku, na hematologiu, chcem si dať porobiť všetky možné aj nemožné vyšetrenia aby bolo 3IVF v roku 2013 kedy budem mať 33 rokov a bude to môj 3 pokus úspešné...ale ako som už raz písala človek mieni osud mení, bohužiaľ všetko je inak :( po nedávnej návšteve centra som dostala ďalšiu facku...moje vaječníky prestávajú fungovať a je možné, že do pol roka už nebude žiadna možnosť mať vlastné dieťa. Ako som reagovala? nijako, pozerala som sa na dokiho a len som nechápavo krútila hlavou, že to predsa nie je možné, pýtala som sa či je možné aby sa toto všetko stalo v priebehu pár mesiacov. Ale ako sami čítate bohužiaľ pravda je taká áno,stalo sa to mne a je len na mne ako sa k tomu všetkému postavím.

A čo som týmto mojim príbehom chcela vlastne povedať?

Každá z nás, si prešla svojom príbehom, svojím veľkým bojom, či už tu na MK alebo v osobnom živote, každá jedna z nás sa k tomu postavila po svojom, môžete plakať, zúfať, smútiť, nadávať, byť zlá, mrzutá, nepríjemná, histerická, nato máte právo a nikto vám ho nemôže vziať !!! Keď príde tá chvíľa, treba sa vyplakať, dostať to zo seba von aby prišla chvíľa s úsmevom.

Je len a len na nás ako sa k svojmu osudu postavíme, či skloníme hlavu a podvolíme sa tomu čo nám život nadelil alebo hlavu zodvihneme a nevzdáme sa. Je len na nás či budeme vyplakávať do vankúša a neustále dokola sa ľutovať alebo ten vankúš odhodíme a dáme sa do boja. Je len na nás či chceme svoj život žiť alebo prežívať, aký si ho urobíme taký ho budeme mať, preto vám všetkým odkazujem:

1. Mala k nám prísť návšteva, v chladničke vymetené, a tak som poslala svojho muža nakúpiť do hypermarketu. Vravím mu: "Drahý, v kuchyni máš lístoček, čo kúpiť," a išla som upratovať. Sadol do auta, odišiel a za 15 min. zazvonil telefón: "Prosím ťa, ako mám kúpiť 250 gramov hladkej múky?" Namiesto lístka (veľkého ako krava) s nákupom, mi zobral recept na koláč, ktorý som mala položený pri počítači a išiel podľa toho nakupovať.

2. Pobavil ma, keď mi zobral v sprche peelingový sprchový gél a vraví: "Prosím ťa, ako to tu máš dlho? Veď je v tom nejaký piesok či čo, je to pokazené, nie?"

3. Môj syn bol na jeseň so svojim otcom cez víkend na horách. Prišli a ja sa pýtam, že čo to má syn na sebe? Otecko odpovedá, že vraj som mu asi kúpila nové tepláky, nie? Syn behal celý víkend vonku v pyžamových nohaviciach. V čom spal, netuším...

4. Je to už dávno, dcéra bola v jasličkách. Otecko ju išiel konečne po prvýkrát vyzdvihnúť. Hovorím mu: "Malá má kýbliček." Pre nás ženy je samozrejmé, že sa jedná o značku na skrinke s oblečením. Čo myslíte, že hľadal? Áno, samozrejme hľadal kýblik, v ktorom ma dcéra oblečenie.

5. On je detailista, presný matematik, ale je potrebné úplne presne pomenovať položku, ktorú chcete kúpiť, pretože inak neprinesie nič. Tak napríklad: "Šľahačku nemali." "Nemali? A pozeral si sa tam vedľa jogurtov?" "Áno, pozeral, ale nemali! Mali tam len 12% a 18% smotanu na šľahanie, ale šľahačku nie! A nerob zo mňa blbca!"

6. Môj muž len tak mimochodom vraví: "Ja som ani nevedel, že máme práčku so sušičkou!" Ja na to: "No, to teda nemáme." On: "No, to je čudné, ja som vypral prádlo a keď som ho vybral, tak bolo suché! No, ale aj tak som ho zavesil na balkón, aby preschlo!" Áno, prádlo bolo suché, pretože nepovolil vodu! Práčka prala naprázdno, on vybral tie svoje smradľavé a špinavé ponožky a ešte ich zavesil na balkón! Muži to jednoducho vedia.

Toto je príbeh o cumlíku od mojej kamarátky - tu pod nickom elinka27 (súhlasila s jeho uverejnením).

Tento článok nebol písaný s cieľom použiť ho ako návod na odučenie dieťata od cumlíka, ani ako návod k dojčeniu pri používaní cumlíka. Píšem ho ako výstrahu a poučenie pre mamičky, ktoré dojčia a uvažujú nad jeho používaním. Isto sa nájdú aj mamičky, ktoré budú argumentovať, že cumlík používali popri dojčení bez obtiaží. K tomu len podotknem, že moje kamarátky, ktoré ho používali, dnes už nedojčia. Každé dieťatko je iné a naozaj, čo platí pre jedno, nemusí pre druhé.

Keď sa narodila dcérka, bola presne ten typ bábätka ako jej starší brat, niektorí by ju nazvali „náročné dieťa“. Neustále si vyžadovala moju pozornosť a blízkosť a kedže aj ja som jej blízkosť potrebovala, snažila som sa nájsť riešenie ako to skĺbiť, aby som sa mohla venovať aj synovi a byť aj jemu na blízku.

V tomto nám pomohla šatka na nosenie, kde sa dcérka ukľudnila, spala a ja som mala voľné ruky. Problém však nastal v tom, že nevedela zaspať bez prsníka, a tak to u nás niekedy vyzeralo tak, že na prsníku bola každú chvíľu a kedže bola v šatke tak to nebola prekážka. Odmietala však spávať v kočíku.

Nebudem zachádzať do podrobností, výsledok bol nakoniec ten, že som podľahla tlaku blízkej rodiny a tiež odporúčania pediatričky, kedže dcérka pribrala za prvý mesiac viac ako 1,5 kg a tento prírastok sa jej zdal vysoký, a cumlík začala používať. Zrazu vedela spať omnoho dlhšie, a dokonca aj v kočíku.

Síce sa po takom dlhom spánku budila s obrovským plačom, ale pripisovala som to tomu, že keď si dobre pospala tak jej dobre vytrávilo. Mliečka bolo dosť, tak som ju vždy nadojčila a ukľudnila sa. Takto sme fungovali krásne niekoľko týždňov a naozaj bez obtiaží. Ja som sa vnútorne ukľudnila a utvrdila v tom, že cumlík nemôže byť až taký problém.

Mám 28-mesačného synčeka a 8-mesačnú dcérku. Obe deti sú dojčené na požiadanie a budú dojčené, kým budú chcieť.  Aj keď sa už priplietol nejaký ten soplík, našťastie sme všetko zvládli bez antibiotík, proste na domácej liečbe. Dojčenie totiž neznamená, že dieťa žije v nejakej bubline, kde baktérie a vírusy nemajú prístup, ale pomáha dieťatku ich útok zvládnuť.

A že je to tak, sme sa presvedčili, keď sa nám priplietla do života črevná chrípka. To vyčerpá nielen choré dieťa, ale aj zdravých rodičov. Pozerať sa na dieťatko ako trpí a nevedieť pomôcť, to je pre každého rodiča nočná mora.

Synček išiel večer spať ako zdravé dieťatko, nič nenasvedčovalo tomu, že nás čaká zlá noc. Po polnoci ma manžel zobudil (spím s malinkou v inej izbe), že synček strašne vracká. Stáli sme s ním nad umývadlom, držali ho, hladkali, tíšili... V duchu som rozoberala, kde sme boli, z čoho to môže mať, či sa „len“ prejedol, alebo niekde niečo chytil. Teplotu nemal. Synček bol roztrasený, zľaknutý. Pýtal si piť. Ale z vodičky ho znova naplo. Sadla som si s ním do obývačky a nadojčila ho, najprv nechcel ležať, bolelo ho bruško, krútil sa, ale potom sa prisal a pil. Určite sa mu uľavilo, lebo sa ukľudnil, prestal mať taký vystrašený pohľad v očkách.

Noc sme prežili v kolotoči vracania a dojčenia. Cez deň sa pridali vysoké teploty a hnačka. Synček, ktorý je inak dobrý papkáč, odmietal jesť, pil menej, ale našťastie sa chcel dojčiť a to skoro stále. Keďže som dojčila aj dcérku, po chvíli mi prišli na um myšlienka, či budem mať dosť mliečka pre oboch. Keďže som dojčila skoro stále, prsia boli mäkké, na pocit úplne prázdne, necítila som spúšťajúci reflex, mliečko nestriekalo, ale deti stále prehĺtali, nebolo to len také dudlanie. Aj keď zrejme to dudlanie synček tiež veľmi potreboval, pretože nielenže sa častejšie dojčil ako obvykle, ale ostával na prsníku teraz oveľa dlhšie ako zvykol a nechcel sa pustiť a dudlal a dudlal. Sanie na prsníku pomáhalo udržať obsah žalúdka tam, kde má byť, nedovolilo mu toľko zvracať.

Ďalšiu noc zas nepokojne spal, bolelo ho bruško, našťastie zvrackal oveľa menej, teploty ešte boli, ale už nižšie. Dojčila som takmer neustále, rovnako aj cez deň. Tuhú stravu odmietal rovnako aj iné tekutiny, pretože po prvých dňoch, kedy ho po všetkom naplo, sa zľakol a všetko odmietol so slovkom grc, jedine prsník neodmietal, jedine nadojčení nezvracal. Tá otázka, či mám dosť mlieka, ma stále strašila. Ale malinká sa netvárila nespokojne, bola pri a po dojčení kľudná, spokojná a videla som, že pije. Tak som sa snažila na to nemyslieť a riadila som sa deťmi.

Ďalšia noc už bola bez zvracania, teplota a hnačky ustúpili. Synček sa prestal dojčiť tak často a ja som hneď pri prvej dlhšej pauze cítila, ako mám naliate prsia, dokonca viac ako pred ochorením a keď syn potom po nadojčení vystrájal (teda sa vrátil konečne do normálu) a zas skúšal, či mi mlieko strieka (jeho obľúbená zábavka) a miesto obvyklých troch prúdikov mlieka, vytlačil asi desať a aká bola jeho radosť, že mliečko strieka aj po tom, ako ho vypil, tak v tej chvíli tá otázka, či je dosť mliečka zmizla v nenávratne. Proste sa tvorba mliečka prispôsobila potrebám mojich detí. Potrebovali viac mliečka, tak sa viac dojčili, tak sa ho tvorilo viac. Napriek pocitu prázdnych pŕs bolo mliečka dostatok, ba dokonca viac ako deti potrebovali.

Udalosti predošlých dní ma prinútili tuho sa zamyslieť nad otázkou, kedy je dieťa skutočne zrelé pre nástup do škôlky... Zdá sa totiž, že to nebude len o odložených plienkach a zručnosti trafiť si lyžicou do úst...

„Mamičká, ja nechcem ísť do škôlkýýý, niééé, nebudém!"
Dobré ráno aj tebe, miláčik. Ešte sa ti ani poriadne nepodarilo zistiť, čo to tá škôlka je, a už toľké antipatie... Čo ti tak na to povedať... Myslela som si, že sa ti bude páčiť. Že si nájdeš kamarátov, zahráš sa s takými vecami, aké doma nemáš... Dúfala som, že tá adaptácia bude mať ľahší priebeh. Že sa to bude každým dňom lepšiť. Zdá sa, že prekonávaš všetky moje očakávania.

„Čo keby si to tam ešte predsalen skúsil... Možno si tam nájdeš kamaráta... Pôjdete spolu von... Pani učiteľka ta niečo nové naučí..."
"Nie, nenaučí, nič nenájdem, nič nechcem! Mamička, tá škôlka je škaredá!"
"Čo je tam škaredé?"
Chvíľka ticha, premýšľa.
"Ale ty tam budeš so mnoooouuuu..."
Maznavo na mňa hľadí s tými obrovskými hlbokými hnedými očami. Vlasy rozkošne strapaté, zožrala by som ho láskou... Božinku, tak rýchlo narástol... Moje bábo malé...

Odlúčenie. Bolí. Bude niekedy bolieť menej? Musí sa diať všetok ten plač? Tá vyčerpávajúca hystéria za dverami škôlky?

Poznám názory mnohých mamičiek. Treba zavrieť dvere, zmiznúť z očí, a dieťa prestane plakať. Aspoň v našich ušiach. Časom si zvykne. Zaujme sa dianím v škôlke. Plač nadobro ustane.

Úprimne, som vydesená z toho, ako náš syn v škôlke reaguje. Nerobí mi dobre ten pohľad na jeho plač. Ako sa mi zdal rozumný, že si nechá vysvetliť, že chápe, prečo ráno odídeme a vrátime sa až na obed, teraz vyzerá, že to chápať nechce. Ani náhodou. A ja, že som krkavčia mať.

Nosná mandľa (nosohltanová mandľa, adenoidné vegetácie) je lymfatické tkanivo v nosohltane, ktoré má svoju úlohu v budovaní imunity dieťaťa. V puberte prestáva túto svoju úlohu plniť a postupne atrofuje, čiže sa zmenšuje.

Spôsobuje choroby

Na každý infekt (ktorý sa môže, ale aj nemusí prejaviť) reaguje zväčšením a produkciou látok a buniek pomáhajúcich imunite. Po odoznení infektu sa stiahne. Pokiaľ je ale s infektami v častom kontakte, tak sa postupne po prekonaní infektu zmenšuje menej a menej, až nakoniec ostane zväčšená. A začne robiť problémy.

Tým, že blokuje čiastočne alebo úplne nosohltan, zhoršuje až zabraňuje dýchaniu cez nos. A teda vyradí z funkcie čistiacu stanicu tela - nos, lebo pri dýchani nosom sa vzduch v nose a prínosových dutinách oteplí, očistí a zvlhčí. Pokial nos nefunguje tak ako má, tak dýchame ústami studený, neočistený a suchý vzduch, čo sa môže postupom času prejavovať zápalmi hrdla a priedušiek, čiže deti bývajú často choré. A rodičia sa sťažujú, že dieťa vydrží v škôlke maximalne týžden a zase je choré.

Zväčšená nosná mandľa sa môže prejavovať aj dlhotrvajúcim kašlom. Buď zo zatekajúcich hlienov z nosohltana, ktoré dráždia hrdlo a dieťa sa ich snaží vykašlať. Alebo je to spôsobené tým, že dieťa dýcha ústami, zadná stena hrdielka sa vysuší a to dráždi na suchý záchvatovitý kašel, ktorý je najsilnejší vačšinou ráno. Ale najčastejšie je to kombinácia oboch prípadov, čiže suché hrdielko a zatekajúce hlieny.

Dýchanie nosom podporuje rast prínosových dutín, dýchame aj nimi, čiže sa zväčšuje priestor na dýchanie a je to dokopy veľká čistiaca stanica. A je tým aj ovplyvnený náš výzor. Ústna dutina nemá takú kapacitu ako nos s prínosovými dutinami a preto, aby sa zväčšila veľkosť nádychu ústami, tak sa mení tvar podnebia z pekného plochého na tzv. gotické  - má vysokú klenbu, čo vplýva na tvar zuboradia a rôzne zubné problémy (predkus, zlý zkus a pod.). Zároveň so zvyšovanim klenby tvrdého podnebia sa toto podnebie vtláča do nosových dutín a zmenšuje ich priestor. Dieťa dýcha otvorenými ústami, čo okrem iného má za následok, že dieťa vyzerá "prihluplo".

Zápal stredného ucha u detí vo väčšine prípadov vzniká ako následok nepriechodnosti nosa a nosohltana. Čiže liečba sa odvíja od uvoľnenia nosa a nosohltana.

Príznaky zápalu ucha

Dieťa sa sťažuje na bolesti ucha, poruchu sluchu, bolesti hlavy. Môže udávať, že počuje zvuky ako tlkot srdca, pískanie, poprípade ozvenu svojho hlasu. Môže byť zvýšená teplota až horúčky. Dieťa je nepokojné až plačlive. U menších detí môžu byť prítomné trhavé pohyby hlavou, škrabance okolo ucha, dieťa si nervozne chytá uško. Typické pre zápal stredného ucha je, že bolesti a teplota sú vyraznejšie v noci, často je dieťa cez deň úplne kľudné a v noci nespí, preplače celú noc.

Môže byť prítomný výtok z ucha. Často dieťa povie, že ucho už nebolí, keď začne výtok. Je to tým, že tlak v ušku povolil, bolesti ustúpili. Môže aj klesnúť teplota po vytečení hnisu z uška.

Príčiny nepriechodnosti nosa a nosohltana 

Akútna nádcha - pri akútnej nádche sa zdurí sliznica nosa a nosohltana, čím sa upchá vyústenie vnútornej sluchovej trubice (Eustachova trubica). Následkom je vznik podtlaku v strednom ušku, vpáči sa blana bubienka. Teplota môže byť zvýšená, bolesti nie sú stále. Pri dlhšietrvajúcom podtlaku alebo rýchlom priebehu sa do stredného uška začne nasávať tekutina z okolia. Teplota stúpa, bolesti sú výraznejšie. Cez nos a nosohltan sa do ucha može dostať infekcia, vtedy sa v strednom uchu hromadí hnis. Teploty môžu byť veľmi vysoké, dieťa sa sťažuje na veľmi silné neustále bolesti ucha.

U detičiek ako aj u dospelých je dôležita toaleta nosa a hlavne jej správne vykonanie. Robí sa to vo forme preplachov. Možno niekto povie, že nám ako deťom žiaden preplach nikto nerobil. Ale vtedy nebolo také znečistené prostredie ako dnes.

Prečo je preplach dôležitý?

Nos je očistná stanica v tele. Prechádza ňou prijímany vzduch. Ten je studený, suchý, znečistený. Nos ho očistí, zvlhčí, upravi na potrebnú teplotu.

Keď sa nosná sliznica očistí od nečistôt a hlienov (soplíkov), jednak je menšie riziko infekcie (kde nie sú hlieny, tam nie sú bacily) a jednak sa zbaví sliznica možných alergénov a iných nečistot, čiže znova je menšie riziko infektu a alergie. A zároveň sa vzduch upravi tak, aby nebol škodlivý na priedušky, preto je dôležité dýchať nosom a nie ústami.

Ako správne vykonať očistu nosa?

V lekárni je dostať na voľnopredaj rôzne prípravky. Sú to roztoky morských a minerálnych solí, ktoré sú fyziologické pre naše telo. Tieto prípravky sú buď vo forme kvapiek, alebo sprejov s rôznou silou (juniorky a "dospelácke"), pre rôzne vekové kategórie - od narodenia po starobu. Sú to prípravky ako Libenar, Physiomer, Mar plus, Sterimar, Vincentka a podobne. Na výber je veľa podľa ceny či balenia. Je jedno, ktorý si zvolíte.