Stojím pred zrkadlom v kabínke. Som už v siedmom obchode. Funím ako „divočák“ v reklame na Kofolu a snažím sa narvať do riflí. Zapnem gombík. Otáčam sa sprava doľava a späť. S hlavou stále v jednom uhle, s očami uprenými do zrkadla. Dĺžka sedí. Zadok tiež ujde. Ešte raz pohľad sprava doľava a zľava doprava... Pri druhom kole otočky mi spoza úzkeho pásu nohavíc vyskočí niečo, čo vyzerá ako pizza calzone. Viete, tá plnená, preložená napoly...

Utekám teda do obchodu, kde som si pred rokmi kupovala sexy podväzkové pančuchy, no dnes si pýtam kazajku na brucho skryté pod hrubou vetrovkou. Moje prvé sťahujúce nohavičky. S hrôzou zisťujem, čo za ne chcú a že to bude pravdepodobne najdrahší kúsok outfitu na blížiaci sa veľký večer.

O pár dní ma čakala stretávka zo strednej. Desať rokov... Kedysi bolo desať rokov polovica môjho života a pripadalo mi to ako večnosť. Teraz je desať rokov toť nedávno. Začínam chápať moju babku, ktorá prívlastkom 'mladý chlapec' označuje 57-ročného syna jej susedov. Aj my sme mali len „včera“ stužkovú.

Čím viac sa blížil deň D, tým viac ma chytal bruchabôľ. Po 14 mesiacoch povinnej mamovskej služby, s hodnosťou kapitán domácnosti, nadporučík nemotorizovanej kočíkovej jednotky, veliteľ poľnej kuchyne a permanentný člen nočnej hliadky, som mala nechať našu malú drndu v opatere manžela a mňa čakal opušťák. Žiadna vychádzka. Do školy som chodila cca 100 km od môjho dnešného domova, čakal ma skutočný opušťák ako sa patrí. Na polovicu víkendu, rozumej jeden deň. Ale polovica víkendu znie lepšie, dlhšie :-P.

A tak som vytiahla kufor, balila sa vo veľkom štýle. Z kabelky som vyložila podbradník, lyžičku, piškóty a jednu SOS plienku. Skutočne nič z toho nebudem potrebovať?! To je sen! Miestami som si nebola istá, či sa teším viac na starých priateľov, alebo na fakt, že budem môcť spať, dokedy chcem. Po dome som behala v opätkoch, aby si moje skrátené šľachy na členkoch opäť zvykli. Krok som mala „ladný“ asi ako Tina Turner v klipe Simply the Best.

A tak prišiel deň D a stretli sme sa na stretávke. Pozerali na mňa miestami, akoby som desať rokov šňupala kypriaci prášok. Triedna ma prvých pár sekúnd nevedela zaradiť. Rozpaky boli očividné na oboch stranách.

Všetci to poznáme. Keď máme toho najviac, deti začnú vyvádzať najviac a ani sa nenazdáme, kdesi z hĺbky našej duše sa ozve krik. Hlasité slová, ktoré túžia zastaviť ten chaos, ktorý sa práve deje okolo nás. Mnohí z nás prestať kričať znova a znova skúšajú. No priznajme si, že prestať kričať na svoje živé deti, naozaj nie je jednoduché.

Dayna je bývalá učiteľka, ktorá strávila učením na základnej škole 12 rokov. Ako sama hovorí, v škole vychovávala cudzie deti, na ktoré nikdy nekričala. Doma to tak však vždy nebolo a mrzelo ju to. „Sú vari moje deti horšie ako tie cudzie, na ktoré si zvýšiť hlas nedovolím?“ pýtala sa sama seba. Potom sa však zamyslela, v čom tkvie jej zvyk, že v škole nikdy nekričí a ako by to mohla zo svojej triedy preniesť k sebe domov, k svojim vlastným deťom?

Uvedomila si jednu zásadnú vec, ktorá bola v každodennom pokojnom živote jej triedy podstatná a robila ju každý deň.

Spomínate si, kedy kričíte doma najčastejšie? Aj u vás sú to určite tieto situácie:

Deti sa hádajú.

Deti nerobia práve to, o čo ste ich požiadali.

Je nesprávne, ak chcem mať svoje novorodeniatko (ale aj staršie dieťatko) na hrudi, ak mu chcem dopriať pocit blízka, tepla, pokoja a známa? Ak ho nosím všade so sebou v šatke či nosiči, aby bolo pri mne pod dohľadom, aby bolo pri zdroji potravy a ja som mala ruky voľné na prácu či ďalšie deti? Je snáď neprípustné, ak mu tĺkotom svojho srdca navodzujem príjemnú a bezpečnú atmosféru a upokojujem jeho vlastné srdiečko aj zmysly? Ak ho zohrievam či naopak chladím svojím telom, keď to potrebuje a samé to ešte nevie? Ak mu dávam svoju vôňu, ktorá je pre neho taká výnimočná a odlíšiteľná od všetkých iných vôní na svete? Je zlé, ak reagujem na potreby dieťaťa a venujem mu hlavne na začiatku jeho života svoju náruč, ruky, bozky a objatia prostredníctvom príjemnej šatky či kvalitného ergonosiča?

                                                 photo: www.branonovak.com

Rodičia, ktorí nosia svoje deti v šatke či ergonosiči sa niekedy môžu stretnúť s nepochopením okolia a poznámkami typu “nosením dieťaťa si ho úplne rozmaznáš a pokazíš, už ti nikdy nebude chcieť byť v kočíku”, či “už ti nikdy nezaspí samé v postieľke”, alebo “tak teraz sa ho už nezbavíš, budeš ho nosiť dňou i nocou”, a pod. Podľa môjho súkromného názoru, opak je pravdou. Dieťa sa nedá rozmaznať telesným kontaktom, blízkosťou, nežnosťou a láskou, ktorú mu rodič cez nosenie sprostredkúvava. Deti, ktoré sú s láskou a často nosené, sú z mojich vlastných skúseností deti pohodové, spokojné, nezávislé a empatické. Jasné, nemusí to platiť paušálne a nechcem generalizovať, ale ak sa na túto problematiku pozerám z pohľadu vzťahovej výchovy, nosenie môže veľmi pomôcť rodičom budovať si s dieťatkom bezpečnú a silnú väzbu, ktorá je opakom rozmaznávania. Tiež podľa mojich skúseností s inými mamičkami, s ktorými sa stretávam v poradenskej činnosti, deti, ktoré sú nosené, plačú menej, sú pokojnejšie, častejšie sa nachádzajú v stave tzv. pokojného bdenia, kedy zvedavo skúmajú svoje okolie a pekne sa takto učia. Prostredníctvom nosenia sa im dostáva toho, čo tak veľmi pre svoj psychomotorický vývoj potrebujú. Nepotrebujú sa dožadovať a žobroniť o pozornosť a náruč rodiča – pri nosení si obe užijú až až smile emoticon. Pekne to vystihujú aj autori knihy Päť jazykov lásky pre deti, ktorí uvádzajú, že dieťa môžeme rozmaznať nedostatkom výchovy alebo láskou, ktorá vychováva a prejavuje sa nevhodným spôsobom. A ďalej pokračujú na tému bezpodmienečnej lásky a rozmaznávania – pravá bezpodmienečná láska nikdy dieťa nepokazí, pretože nie je možné, aby jej rodič dokázal dať dieťaťu priveľa (1). Ak mi dieťa dáva najavo, že mu je najlepšie pri mne, na rukách, na mojom srdci, prečo mu to odopierať? Prečo s ním “bojovať“ v domnienke, že ma len naťahuje, skúša a že sa ho už „nikdy nezbavím“? Takto to proste nefungujesmile emoticon. Dieťa sa prirodzene odpúta od matky, odíde od nej, a odíde a osamostaní sa oveľa ľahšie, ak z neho bude vyrovnaný a sebavedomý malý jedinec, ktorého základné potreby sú matkou uspokojované. Takéto dieťatko vie, že ho mama nesklame, že sa na ňu môže spoľahnúť, kedykoľvek ju bude potrebovať. Preto je aj navonok vyrovnané, spokojné a sebavedomé, a nakoľko dostáva lásku, vie ju aj dávať iným. Rada to prirovnávam k potrebám nás dospelých – aj my potrebujeme blízkosť, lásku a nehu partnera. Ak by nám ju neustále odopieral s odôvodnením, že si na ne môžeme rýchle navyknúť a už sa nás „nezbaví a skazí nás“, asi by sme neboli tí najspokojnejší jedinci na svete. Asi by sme boli dosť frustrovaní, deprimovaní, sklamaní a nahnevaní. Ak by však naše potreby boli partnerom uspokojované, boli by z nás veselí, spokojní a príjemní ľudia a nemali by sme ani potrebu sa prejavovať nevhodným spôsobom.

Spomínala som, že hlavne v prvých mesiacoch života je nosenie dieťaťa dôležité (píšem o tom viac tu: https://goo.gl/9qYZ1s). V tomto pre bábätko takom zvláštnom a náročnom období, kedy sa narodí a zvyká si na nové podmienky, je nosenie a pobyt na tele matky totálne prirodzeným stavom a malo by byť súčasťou jeho života. Ak sa mu v tejto fáze bude dostávať blízkosti a náruče rodiča, oveľa ľahšie sa dokáže 'prehupnúť' do ďalšej fázy svojho života, v ktorom sa už začne pomaličky osamostatňovať a učiť sa existovať mimo tela matky. Pomaličky, postupne a prirodzene. Vtedy zrazu rodič zbadá, že jeho nosené dieťa je oveľa pokojnejšie, keď ho po nosení položí na podložku, že neplače, ale zvedavo sa obzerá po okolí. Že sa môže trebárs aj vzdialiť a dieťatko sa pokojne hrá. Áno, pokojne. Lebo sa mu dostalo toho, čo potrebovalo, jeho potreby boli upokojené a ono sa môže pokojne posunúť ďalej. Vzťahuje sa to aj na staršie deti, ktoré túžia po mamkinom objatí a teplej náruči. Aj keď sa tu doba nosenia už nedá porovnať s dobou nosenia novorodencov, aj tak má veľký význam pri upevňovaní zdravej a bezpečnej väzby medzi dieťaťom a rodičom. Či už zápasíte so zúbkami, teplotami, bolesťami bruška či obitými kolienkami, stále oceníte verného pomocníka v podobe šatky či nosiča, ktorý na chvíľku dokáže pomaznať vaše dieťatko. Pomaznať, nie rozmaznať smile emoticon. Po oveľa rýchlejšom upokojení je všetko opäť v poriadku a dieťatko je schopné posunúť sa ďalej.

                                                 photo: www.branonovak.com

Na záver spomeniem jednu tradíciu. Keby sa moji synovia narodili na Bali, tak pri príležitosti svojich 6. mesiacov by sa prvýkrát dotkli zeme. Dovtedy tam dieťatko funguje len a len v šatke a nosí ho nielen mama a otec, ale aj súrodenci a celá rodina. Celých 6 mesiacov sa nedotkne zeme, ale je v bezpečí šatky. Až keď má 6 mesiacov a je na to pripravené po psychickej aj fyzickej stránke, položia ho na zem pri oslave špeciálne na to zameranej. Krásne to vystihuje silu, hĺbku a zmysel nosenia detí v šatke, ktorú my „civilizovaní“ ľudia už nevieme tak precítiť a pochopiťa ktorú častokrát vydávame za rozmaznávanie a rozmar či novú módu. Tak ak počúvate od svojho okolia, že nosením si svoje dieťa rozmaznáte, pousmejte sa a spomeňte si na tieto slová. Vy viete, že dostatok zdravej lásky nikoho nikdy nepokazil, no jej nedostatok môže mať pri formovaní osobnosti malého človiečika fatálny dopad. Noste sa dosýta, noste sa tak často, ako to vám aj dieťatku robí dobre, ako vám to vyhovuje a nepríjemné poznámky okolia si neprípúšťajte. Veď to vy ste rodičom svojho dieťaťa, vy cítite, čo je preň dobré, čo mu chýba, čo si pýta. Naozaj nie je dôvod si myslieť, že nosené deti sú deti, ktoré len visia na rodičoch a ktorým je dovolené úplne všetko, čo si zmyslia. Nie je to pravda. Tým, že nosím svoje dieťa, mu “neslúžim”, resp. nie som jeho otrokom. Reagujem na jeho potreby. Napĺňam jeho potreby. Výchovný štýl a výchovné metódy sú u každého rodiča iné, bez ohľadu na to, či svoje dieťa nosí alebo nie. Avšak, rodičia, ktorí sú naklonení noseniu, sú častokrát aj viac naklonení prirodzenej starostlivosti o dieťa a myšlienkam kontaktného rodičovstva, a tak myšlienka dojčenia, nosenia a spoločného spania im je veľmi blízka. Nemusí byť až tak blízka okoliu, ale to nevadí. Vy ste tí, ktorí sa staráte o svoje dieťa a ktorí to robíte s najlepším úmyslom vychovať z neho dobrého človeka. Robíte to po svojom. A tak vám v tom budem držať prsty a veriť, že aj okolie prestane na nosenie pozerať ako na rozmaznávanie a pochopí jeho podstatu rokmi overenú a odskúšanú.

Niektoré maminy sa môžu dostať do situácie kedy musia svojho drobca "odparkovať" v nejakom zariadení - jasle, súkromná škôlka... a to ešte pred dovŕšením 3 rokov. 

Ja som sa v takejto situácii ocitla, keď mal náš Jakub 1,5 roka. A kedže som sama učiteľka, nastala pre mňa obrovská výzva a to nájsť vhodnú škôlku, kde môj 1,5 ročný poklad zoberú. Zároveň však nájsť miesto, kde ho ja sama ako jeho MAMA dobrovoľne dám. Môj manžel už vtedy vedel, že to bude náročné...a veru aj bolo 🙂

Prvá škôlka nič, druhá škôlka nič, tretia škôlka nič, štvrtá škôlka nič....

Piata škôlka hurá hurá hurá - tu bude náš Jakub chodiť 🙂 Manžel na pokraji nervového zrútenia, moja mama tiež a ja spokojná, že som konečne našla to, čo som hľadala.

A to je kameň úrazu... Čo som vlastne hľadala? Prečo všetky štyri škôlky boli mimo mojej predstavy? Prečo práve tá piata?  Ak sa nenahneváte, na to v tomto článku odpovedať nechcem. 

Cieľom tohto článku nie je hodnotiť za akých okolností dáva mamina svoje 1,5 ročné dieťa do jaslí či súkromnej škôlky, nepôjde tu ani o žiadnu reklamu alebo ohováranie súkromných zariadení, ktoré som navštívila alebo ktoré ste navštívili vy.

O ergonomickom noseni sa zvykne hovorit ako o zdravom noseni, no nie kazdy tusi alebo vie, co sa za tymto spojenim skryva. A nakolko obrazky niekedy mozu byt vystiznejsie nez slova, rozhodla som sa poprosit mojho manzela, aby mi nafotil par porovnavacich fotiek v klokanke a ergonosici (ergonomickom nosici). Na nich by som sa vam pokusila popisat zakladne rozdiely medzi ergo a neergo nosenim a nosicmi.

Musim podotknut, ze klokanku som mala na sebe prvy raz. Taktiez moj syn bol v nej po prvykrat. Tento clanok som sa rozhodla spracovat ako vizualneho pomocnika a pomocku pre mamy, ktore by rady nosili svoje dietatko, no nepoznaju rozdiely medzi vhodnym nosicom na nosenie a klokankou. Mozno im pomozu moje postrehy, rady ci poznatky, ktore som doposial o ergonoseni nazbierala a verim, ze sa rozhodnu pre vhodne nositko pre svoje dietatko 😉. Clanok je stiahnuty z mojej FB stranky Mama ma nosi s laskou https://goo.gl/L6oRii .

‪#‎ergonomickenosenie‬ ‪#‎klokankaverzusergonosic‬ ‪#‎manduca‬ 
Dakujem Brano Novak Photography (FB), www.branonovak.com

ergonosic: Manduca

1. Podla mna jeden z najzavaznejsich a najdolezitejsich rozdielov medzi ergo a neergo nosicmi (klokankami) predstavuje to, ze dietatko v klokanke nie je spravne podsadene, nakolko to klokanka neumoznuje. V klokanke dietatko proste nie je mozne podsadit, dietatko v nej visi. Preto sa aj klokankam zvykne vystizne hovorit visitka. Na fotke je vidiet, ze latka klokanky nesiaha od kolienka po kolienko. Medzi nozkami je uzky pas latky, aj ked musim podotknut, ze tato klokanka je z tych mierne hybridnych a pas medzi nohami nie je az taky uzky, ako je to vidiet u inych (horsich) znaciek. Dietatko vsak v klokanke visi za genitalie, co mu zrejme neprospieva a nie je mu to ani prijemne ci pohodlne. 

Oproti tomu v ergonomickom nosici je dietatko pekne podsadene, co znamena, ze ma kolienka vyssie nez zadocek a nozicky z pohladu spredu pripominaju pismeno „M“. Takejto polohe koncatin zvykneme hovorit abdukcno - flekcne postavenie, a pri noseni je toto postavenie koncatin povazovane za prospesne pre dieta aj z pohladu spravneho vyvinu bedrovych klbov. Pri tomto postaveni totiz nasiroko roztiahnute dolne koncatiny zvieraju ziaduci 90-100 stupnovy uhol odporucany aj ortopedmi pre spravny vyvin bedrovych klbov. Takto nasiroko roztiahnute nozicky zafixovane nosicom v dobrej polohe mozu nahradit aj balenie nasiroko ci pouzivanie pomocok typu Pavlikove remence a pod. (odporucam konzultovat s ortopedom, ale mam uz aj vlastne pozitivne skusenosti s mamickami, ktorych deti mali odchylky vo vyvine oproti norme a rozhodli sa namiesto pomocok na korekturu pouzit satku ci ergonosic. Po par tyzdnoch intenzivneho nosenia dosiahli velmi priaznive vysledky potvrdene vysetreniami u ortopedov).

2. Chrbtova opierka klokanky neposkytuje dietatku dostatocnu oporu chrbtice - casto byva vystuzena natolko, ze nekopiruje prirodzene zaobleny chrbatik dietatka, ale naopak, nuti ho neprimerane sa vystierat, ba az prehybat do luku. Mensim detom, ktore este dobre nedrzia hlavicku, cize u nich este neprebehlo spevnenie v oblasti krcnej chrbtice (cca 3.-4. mesiac), neposkytuje vobec oporu v oblasti krcnej chrbtice. Tym, ze dietatko v klokanke visi a nie je podsadene, vyvija sa zbytocne neprijemny tlak na krcnu chrbticu, co moze viest k predrazdovaniu CNS (deti mozu byt placlive ci nervozne). Tato klokanka je z tych lepsich na trhu, jej chrbtova opierka nie je uplne vystuzena, resp. je vystuzena makkym materialom, takze sa z velkej casti dokaze prisposobit aj chrbatiku dietatka.

Chrbtova opierka ergonosica je vyrobena z makkej tkaniny, v tomto pripade je to 100% biobavlna. Takto je chrbtova opierka prijemne makka a prirodzene kopiruje telicko dietatka, teda aj jeho chrbatik po celej jeho dlzke (v krcnej, hrudnej aj bedrovej oblasti). Tym, ze je dietatko v ergonosici podsadene (ma nasiroko roztiahnute nozicky s kolienkami vyssie nez zadocek), sa jeho chrbatik prirodzene zagulati (zagulatenie zodpoveda stupnu vyvoja dietatka - inak vyzera v satke ci nosici totalne gulaty chrbatik novorodenca a inak zasa chrbatik rocneho dietatka, ktore uz sedi a chodi). Hlavka dietatka spociva na hrudi matky, nevyvija sa ziaden tlak na krcnu chrbticu.

Blížia sa sviatky radosti, pokoja a lásky. Väčšina z nás si praje byť s ľuďmi, ktorých máme radi...mnohý z nás tak urobia a mnohým z nás sa nedá navštíviť príbuzných, či priateľov z druhého konca Slovenska alebo ešte ďalej. 

Aj keď najväščie čaro má pre mňa obyčajná pošta, tiež kažoročne dostávam na Vianoce aj na Silvestra množstvo e-mailov aj sms-iek... samozrejme vždy každému odpíšem...

...väčšinou je to .....ďakujem......... podobne🙂..... aj vám prajeme krásne sviatky...sem-tam nejaký vinšík- ale iba krátky, lebo nestíham dovárať🙂)

A tak som si tento rok povedala, že posnorím na internete a nájdem si niečo špeci- tak snáď pomôžu aj iným🙂

...niečo z tohoto použijem na pohľadnicu vyrobenú mojimi deťmi:

                      Ja snehuliak maličký,
                     síce iba z chladničky,
                     vinšujem Vám šťastíčka,
                     hojnosť, lásky, zdravíčka.
                     Krásne sviatky vianočné a šťastný Nový rok praje …

Ahojte,

mozno si ma pametate a mozno nie. Som chlapec s modrymi ocami. O par dni budem mat 6rokov,chodim do skolky,mam sestru aj mamu a tata. Som ako vy a predsa som iny. 

Ludia sa na mna divaju,vraj mam krasne oci. Len tak ma pohladia po hlave alebo sa ma vselico pytaju. Chcu na mna hladiet,chcu sa ma dotknut. Ja to nemam rad. Som ako vy a predsa som iny.

Rad sa hram s vlakmi,vsetko chcem vediet. Milujem psikov a aj oni mna,ked ich hladim som sam sebou. Chcel by som lietat,zit v Londyne,mat vela psikov a letiet na mesiac.

Som ako vy a predsa som iny.

Nemam kamaratov,ani neviem ci by som ich chcel mat. Deti ma znervoznuju,beru mi moje veci a ja neviem co si mam o nich mysliet. Vidia ze som iny a ja neviem ci sa chcu so mnou hrat. Som rad sam alebo sa rozpravam s mamou. Moja mama mi rozumie. Vie ze som iny ale pre nu som najdokonalejsia bytost pod slnkom.