Aj Vás otravujú všetky diety? A vraj škoda, že nemáte 90-60-90??? Aj vek 25rokov je nenávratne preč? No a čo!!!!!!!!
Vôbec to nepotrebujte, pretože mám pre Vás pár skvelých tipov ako z MAMINY spraviť ŠTÝLOVÚ a PRÍŤAŽLIVÚ DÁMU (zámerne píšem dámu, lebo dáma je tá, čo je na úrovni a je si vedomá svojej krásnej osobnosti).

Pravidlo č.1
USMIEVAJTE SA- úsmev nestojí nič a dáva veľa. Dokáže zmeniť celkový výzor a zanecháva ten najlepší dojem pri stretnutí s vami. Usmejte sa už len pri pozdrave s predavačkou- jedno majte na pamäti: Veľa ludí zabudne na vašu tvár, ale nikdy nezabude na pocit, ako sa pri vás cítil....
Pravidlo č. 2
Uvedomte si svoj vek a nechcite byť mladšou. Ved ste krásna, máte rodinu,nádherné dieťa, skvelého manžela, priatelov, skutočne ste v 18tich vyzerali lepšie? Krása musí vyžarovať z vašej spokojnosti s tým čo máte- to si treba uvedomiť a nie túžiť po niečom čo je nenávratne preč.
Pravidlo č.3
ČISTÉ UMYTÉ VLASY - Investujte častejšie do vlasového stylistu / kaderníčky ako do drahých jeansov. Podľa prieskumov, muži si na ženách ako prvé všímajú vlasy a najviac ich odrádza ich neupravenosť. Odpradávna je známa veta: " že vlasy sú korunou krásy..."
Pravidlo č.4
Nepotrebujete mať miery modelky a byť vychudnutá na kosť, aby ste bola v oblečení príťažlivá. Chce to len VEDIEŤ SA OBLIECŤ. Jednoducho noste oblečenie čo zvýrazní vaše prednosti a zakryje nedostatky (určite ste počuli o sťahovacom spodnom prádle alebo o push up podprsenkách 🙂) Príťažlivá budete skor vo voľných sviežich padavých nohaviciach ako vypasovaných bedráčoch z ktorých po bokoch trčia "šunky".
- čiernu nechajte na VEČER
- Biela je farba sviežosti, čistoty, nebojte sa jej
- rozžiarte sa: na túto sezonu je kráľovnou Burgbundská červená

A môj liek na nervy? (po hádke s partnerom, po ťažkom dni v práci, po náročnom dni s dieťatkom, po nevydarenej večeri....)
PODPATKY!!!!!

Kedy ste ich mala na nohách naposledy??? Obujte si krásne ihličky, ktoré vám neskutočne skrášlia a predlžia nohy a len tak sa vyberte hoci aj s kočíkom na prechádzku- hoc len DNES!  Alebo len tak sama hoci do potravín na rožky...Hlavne sa neponáhlajte...len si elegantne vykračujte. Že nemožné? Len to vyskúšajte ako sa budete cítiť ako sa Vám zvýši sebavedomie. A pre tie čo si nevedia život na podätkoch predstaviť je skvelou alternatívou ako zo seba spraviť Fame Fatele  ČERVENÝ RÚŽ - nie na každý deň, len keď sa chcete cítiť sama pre seba výnimočne krásne.

Ak som čo len jednej z Vás týmto článkom zlepšila deň, tak mám z toho neskutočnú radosť a ďakujem za inšpirácie od každej jednej z Vás... Miška

Vie nám niekto pomôcť http://dakujeme.sme.sk/vyzva/938/specialny-bicykel-pre-janika, alebo má niekto chuť a možnosť darovať 2% z dane? 🙂

Normálne sa brušné svaly a elasticita brušnej steny majú vrátiť 6-8 týždňov po tehotenstve do normálneho stavu, vystrčené či ovisnuté brucho naznačujú, že niečo nie je v poriadku. Mnohé mamičky pred pôrodom mali ploché bruško a vytŕčajúce brucho po pôrode je rozhodne nepríjemné z estetického a spoločenského hľadiska (hlúpe otázky známych i neznámych, či nie ste opäť tehotná, nepríjemné pocity pri partnerovi, nepríjemné pocity z vlastnej postavy). Na dobrom psychickom stave to mamičke rozhodne nepridá. Nie je to milá skúsenosť, pretože žena si problém nespôsobila sama, a zbaviť sa ho nie je ľahké. Nie je to žiaľ ani stav vyriešiteľný za mesiac. Tu je niekoľko informácií a tipov na začiatok, ktoré dúfam pomôžu.

Čo je to diastasis recti:
Diastasis recti v preklade znamená rozostup priamych brušných svalov. Rectus abdominis sú svaly tvoriace prednú stenu brucha a Linea alba je tkanivo alebo väzivo, ktoré ich spája. V dôsledku vnútorného tlaku sa ľavá a pravá strana svalu oddelia, uvoľnené väzivo Linea alba ich nedokáže udržať a medzi oboma polovičkami sa vytvorí medzera, ktorá sa obvykle tiahne od hrudnej kosti až k pupku. Linea alba je tmavá čiara smerom dolu, ktorú mnohé tehotné ženy vidia uprostred narastajúceho bruška. Oslabené a málo elastické väzivo nedokáže udržať vnútorné orgány a tie sa vydúvajú (to spôsobuje ovisnuté brucho alebo vydúvajúci sa hrebeň v oblasti pupka, napr. keď zdvihneme nohy niekoľko cm od zeme). Diastáza zvyčajne neprináša so sebou žiadne zdravotné komplikácie.

Hlavnou príčinou diastázy je priveľký vnútorný tlak:
* v tehotenstve pri veľkom plode, viacpočetnom tehotenstve, polyhydramione (priveľa plodovej vody), druhom a ďalšom tehotenstve, ak menšia diastáza po prvom nebola doriešená
* pri pôrode
* krátko po pôrode nesprávnym namáhaním priamych brušných svalov (nesprávne druhy cvikov a športov)
* veľmi zriedka trpia diastázou i muži (zdvíhanie ťažkých predmetov, nevhodné športové zaťaženie)
* často trpia diastázou novorodeniatka, netreba sa znepokojovať, u nich sa berie diastáza ako normálna, medzera medzi obidvoma svalmi sa uzavrie sama od seba v priebehu rastu (jedinou komplikáciou by mohol byť pruh.) .
zdroj i s obrázkom bábätka: http://inspirehappy.com/2012/08/07/diastasis-recti-know/

Kedy sa možno zbaviť diastázy:
Diastázy sa možno zbaviť kedykoľvek, i 20 rokov po pôrode.

Komplikácie súvisiace s diastázou:
* prietrž celého brucha odborne nazývaná hernia po pôrode
* pruh v oblasti pupočníka
Ku komplikáciám môže dôjsť v priebehu pôrodu, hlavne pri cisárskom reze alebo si ich môžeme navodiť i sami pri nesprávnom cvičení s už existujúcou diastázou.

Čo zhoršuje diastázu:
* Všetky cviky, ktoré namáhajú priame brušné svaly (brušáky, sklápačky), ale i niektoré druhy cvikov pilates, jogy, športy ako tenis, golf. Preto po pôrode radšej necvičiť pilates či jogu bez trénera. Cvičením sa priame brušné svaly zväčšujú, ale nepribližujú k sebe.
* Nesprávne zdvíhanie ťažkých bremien, žiaľ platí to i o bábätkách či ich mladších súrodencoch, čomu sa mamička ťažko vyhne.
* Nesprávne vstávanie z postele, tomu sa vyhnúť snáď dokážeme.

Tent príbeh je venovaný všetkým mamičkám, ktore bojujú o mliečko alebo pritom aj dokrmujú svoje detičky. 

Ako sa to všetko začalo

11.3.2013 som porodila svoju nádhernú dcérku Emmu. Už v nemocnici som si prežila malý šok, keď mi druhý deň po pôrode vyťahala krv z prsníka a skončila cez noc na JIS-ke, keďže som ešte nemala mliečko a prikladala som si ju dlhšie ako by sa malo. To sa však už nezopakovalo, lebo už v ten večer mi mliečko začalo tiecť prúdom.

Začiatky kojenia boli síce krásne, ale tažké - bradavky ubolené, dotrhané - plakala som pri každom začiatku kojenia (každá mamička asi vie o čom hovorím). Po týždni mi detská sestrička odporúčila ochranné klobúčiky na kojenie, aby sa mi bradavky zahojili. Dalo sa to (no dnes už ľutujem, že som ich kúpila). No aj tak ako každá maminka som sa vytešovala, že všetko postupuje ako má a ja budem svoju Emmku šťastne kojiť aspoň do 3 rokov :D

Tento sen sa mi začal rozplývať, keď Emmka mala 2 a pol týždňa a mňa si akútne odniesla sanitka do nemocnice s podozrením na zápal slepého čreva. Ani vám nehovorím o mojích zmiešaných pocitoch (keďže žijem v Budapešti a nanešťastie maďarsky nerozumiem), takže okrem toho, že musím opustiť moje malé bábätko, som sa obávala aj toho, ako zvládnem túto situáciu bez manžela, ktorý mi vždy všetko tlmočil a musel ostať doma s maličkou.

Operácia prebehla rýchlo, bezproblémovo, no vďaka silným antibiotikám som nemohla Emmku kojiť. Mliečko som si aspoň odsávala, aby som oňho neprišla a tak ma na 3. deň ubolenú pustili z nemocnice, že už môžem kľudne ďalej kojiť. Medzitým bola moja maličká dokrmvaná s Milumil (Nutrilon). Moje myšlienky sa neustále točili okolo toho, že sme sa pekne zabehali v kojení a takto to muselo dopadnúť. Z každej strany som počúvala rady, že ak chcem kojiť, tak fľašku musím hneď vylúčiť a iba kojiť, kojiť a kojiť. Myslela som si, že ako sa to ľahko povie, ale napriek tomu som sa celý deň snažila iba kojiť. Večerný boj som už vzdala a dala fľašku s mliečkom. Obhájila som si to tým, že jej to dám preto, aby sa dobre vyspinkala s plným bruškom. Škoda však bola, že kojiť som musela cez ochranné klubúčiky, keďže Emmka sa nechcela (nevedela) prisať kvôli fľaši. Našťastie s postupom času sme dokrmovanie vylúčili úplne (v podstate do 5 dní sme to zvládli) a prišiel na rad výber stehov.

Leto je charakteristické výletmi, dovolenkami a množstvom zážitkov. Beháme, lietame, zabávame sa, spoznávame. Je menej času na písanie a viac príležitostí pre fotenie.

Napadlo mi dávať do Vybrali sme (#magazin) cez leto viac fotiek, respektíve fotoalbumov. Foťte všade a všetko, Vybrali sme si to praje 🙂

Návrhy na fotoalbumy:

• tipy na cestovanie po Slovensku
• kreatívne tvorenie
• recepty (varenie, pečenie, limonádovanie)
• stretávanie mamičiek
• príroda, výlety
• voľná tvorba
• iné

Svoje návrhy na fotoalbum píšte do komentárov pod článkom, teším sa na ne 🙂

Ak však napíšete článok, určite mi o ňom dajte vedieť 🙂 Ten bude mať vo Vybrali sme svoje miesto vždy. Označte ho slovom s mriežkou #navrh. Viac o tom, ako to urobiť, nájdete v tomto článku.

Nosenie dieťata, podobne ako iné časti vzťahovej výchovy ( spoločné spanie, dojčenie ), nie je novou myšlienkou. Po stáročia ženy nosili svoje deti v rôznych vakoch, látkach, šatkách. 

Skúsenosť tieto ženy naučila, že bábätká sú najšťastnejšie v náručí svojich matiek alebo iných osôb, ktoré sa o ne starajú. Kočíky sú relatívne nové vynálezy používané v modernej dobe, keď "odborníci" začali radiť ženám, že príliš veľa pozornosti venovanej deťom ich môže "rozmaznať".

Voľba rodičov nosiť dieta so sebou na dôverne známom mieste pritúlené k matkinej hrudi, im uľahčuje byť s dieťatkom v kontakte aj uprostred rušného dňa. 

V roku 1986 tím pediatrov v Montreale robil výskum na 99 matkách s bábätkami. Polovicu rodičov požiadali, aby nosili svoje bábätká denne minimálne tri hodiny aj v prípade, ze bábätko neplače alebo nie je mrzuté. Rodičia dostali na pomoc nosiče. Ostatní rodičia tvorili kontrolnú skupinu a nedostali žiadne špecifické inštrukcie ohľadom nosenia. 

Po šiestich týždňoch vedci zistili, že nosené deti plakali a hnevali o 43% menej ako skupina nenosených detí.

V kultúrach, kde sú bábätká nosené, alebo spia vedľa svojich matiek, celkový čas plaču mohol byť meraný v minútach. Pri výskumoch na bábätkách v západnych kultúrach bol čas plaču meraný na hodiny.

Dnes som si počas obeda otvorila zase MK a začítala som sa do diskusie s mamičkami, ktoré rozmýšľajú o tom, že dajú svoje talentované deti do špeciálnych škôl, ktoré sú pre takéto deti určené. A hneď som sa aj zamyslela nad tým, ako je v podstate túžbou každej matky, mať okrem zdravého dieťaťa aj dieťa, ktoré je nejako výnimočné. Myslím si, že táto túžba je pre každú mamičku prirodzená, lebo v jeho talente vidí hlavne perspektívu do jeho budúcnosti a možnosti dobrého/ lepšieho života. 

Moje dcéry už dávno nie sú malými deťmi, ale pamätám si ako dnes, ako som ich od malička pozorovala, čo vedia a čo nie a samozrejme aj porovnávala s inými deťmi (aj toto je veľmi prirodzené, aj keď si to veľakrát nedokážeme pripustiť). Staršia dcéra bola od malička veľmi šikovná na kreslenie a veľmi ambiciózna. Keď s ňou moja mama niekde išla a stretli susedku, alebo nejakú známu, hneď Paulínke (meno staršej dcérky) povedala: "Veď zarecituj niečo tete!" A Paulínka recitovala ostošesť, aj spievala (aj keď falošne, ale veľa 😀), za čo si vždy niečo od tiet vyslúžila a to ju ešte asi viac potom motivovalo. Ale v každom prípade bolo vidno, že má výbornú pamať a rada druhým ukazuje, aká je šikovná. Aj na zápise v prvej triede spievala, recitovala, kreslila a ja som bola hrdá matka svojho šikovného dieťaťa. Aj keď nevedela ako predškoláčka čítať a písať, ja som v nej videla talent. To sa aj neskôr potvrdilo. V škole vždy žiarila, chcela byť stále najlepšia a so svojou precíznosťou a ambicióznosťou to aj dokazovala. Čistá jedničkárka, či už na základnej škole, potom aj 8 ročnom gymnáziu, kde dokonca nemala dvojku ani počas bežného roka z písomky, či odpovede. Proste jedničky a jedničky. Na druhej strane, okrem školy nič iné nerobila, len kreslenie, čo je tiež išlo úžasne. Ale žiadna pomoc doma, bola len zavretá v izbe a učila sa a učila, alebo kreslila. Občas von s kamrátkami. Keď sa rozhodovalo o vysokej, padli 2 voľby - prvá bola VŠVU - to som jej rázne vyhovorila- umelecký chlebíček je nesmierne náročný a pokiaľ človek nie je génius, tak sa slabo uplatní. Druhá bola medicína a musím povedať, že to bol skor môj nápad (moj nezrealizovaný životný sen..), ale videla som, že tá škola by bola pre ňu, vzhľadom na to, ako sa profilovala. Tak teda po všetkých diskusiách, išla na medicínu- prijímačky urobila tak, že zo všetkých prihlásených bola 3 najlepšia na základe testov, takže ju prijali bez problémov. Teraz končí 4.ročník, takmer každý rok na prospechové štipko. Ale... Ale dáva mi neskutočne pocítiť, že ona si tú školu nevybrala, že mohla byť na VŠVU a robiť to, čo ju fakt baví. Lebo tým, že je taká perfekcionistka, na tejto medicíne nič iné nerobí, len sa učí a už má toho dosť. Doma mi nepomôže vobec nič, lebo sa učí. Na brigády v lete nechodí, lebo si chce oddýchnuť. A keďźe školu má 10minút pešo z domu, má doma plný "full- servis". Takže výsledok? Nadané dieťa (teda už žena), absolútne nepripravená do praktického života. A nado mnou leží len veľký otáznik. Je nadanie naozaj ten atribút, ktorý pomôže dieťaťu do budúcnosti?

A tento otáznik sa stal v súčasnosti ešte viac výrazný. Lebo mám ešte druhú dcéru - Romanku. To je také slniečko, ale v porovnaní so svojou sestrou, vždy bola len v závese. V škole priemerná, na výtvarnú chodila, lebo to robila jej staršia sestra a vždy, keď sme ich diela porovnávali, tak chúďa Romanka.. Na 8 ročne gymnázium sa nedostala, lebo neurobila dobre prijímačky. Tak končila normálnu základku a pred monitorom sme ju radšej dali na doučko, lebo sme sa báli, že to zase zbabre. Ale vtedy prekvapila prvý krát. Celoslovenský monitor z matiky dala na 100%, čím sa zaradila do prvej desiatky všetkých školákov, ktorí v ten rok ten monitor robili. A to jej výrazne pomohlo dostať sa na gympel, ktorý chcela, tak prvá starosť odpadla. Prišlo však stredoškolské štúdium a ďalšie prekvapenia sa akosi nekonali. Troječky na vysvedčku boli bežnou realitou, cez rok sa vľudila aj nejaká tá "baňa" z písomky. Keď sme jej dohovárali, nech sa učí, tak síce vždy povedala, že áno, ale namiesto toho mi radšej pomohla v kuchyni, neskôr začala piecť, chodila na Flamenco, výtvarnú a angažovala sa v škole pri vymýšľaní rôznych akcií a ako ich spropagovať, alebo sa zapájala do všetkého, čo malo nádych tvorby nejakého dizajnu, či už prezentácia na nejakú olympiádu, alebo sama prezentovala- či už moderovala školské plesy a posledný rok, samozrejme stužková- či už návrh a vypracovanie oznamka, scenár stužkovej a samozrejme moderovanie stužkovej... Ale školské výsledky samozrejme stále pokrivkávali, ale hlavne, nebolo jasné, čo by malo byť budúcnosťou tohto dieťaťa. Lebo každý rodič samozrejme chce, aby dieťa išlo na takú školu, ktorá je perspektívna, čo v tomto prípade nebolo jasné. Romanka totiž nechcela ísť ani na ekonómiu, ani právo, ani žiadne prírodné vedy (božechráň 🙂 ) ani nič s tým spojené, ani technika.. Ale ja poučená od Paulínky, som jej povedala: "Romi, vyber si čo chceš. Ja už nechcem nikdy počuť, že to som ja, čo ti "spackala" život, ako to počúvam od tvojej staršej sestry.". Lenže Romanka bola bezradná, lebo sama nevedela. Tak sme minulé leto sadli za internet a pozreli sme sa, aké sú vlastne možnosti. A jediné, čo sa jej z tých možností páčilo, bol dizajn a médiá. Masmediálku v Trnave sme vylúčili. Takže ostala Paneurópska VŠ (dizajn médií, alebo mediálna komunikácia), ale potom sme našli ešte Marketingovú komunikáciu na filozofickej v Bratislave. Tam sa ale každý rok hlási okolo 400 študentov a prijať možu 25-30. Čiže reálne sme zvážili, že toto asi bude skor nereálne, ale že si podá prihlášku aj tam. A tak sa aj stalo. Aby som to skrátila, druhé prekvapko prišlo v podobe maturít - čisté jedničky. Bolo vidno, že keď chce, vie zamakať a keď zamaká, je dobrá. No a ďaľšie prekvapko? Na Paneurópsku ju prijali bez problémov. Ale to, čo sme nečakali, je jej umiestnenie v rámci prijímačok na Marketingovú komunikáciu na filozofickej v BA. Prijímačky sa totiž skladajú z talentovej skúšky, kde študenti navrhujú plagát/obrazový inzerát na tému, ktorú im zadajú a zároveň tvoria slogan z 5 navzájom nesúviciach slov. Ďalej je tam test všeobecných vedomostí. No a Romanka je momentálne na 10tom mieste zo všetkých 350-400 uchádzačov, pričom má 5ty najlepší plagát. Musím povedať, že sme všetci z toho strašne vytešení (až prekvapení 🙂 ) a vlastne len čakáme na oficiálne papiere o prijatí! Držte palce!

Ale čo som tým chcela povedať? Vobec sa netrápte tým, ak vaše dieťa nie je v porovnaní s inými výnimočné. Ono totiž je určite výnimočné, len to možno nevidíte. A jedného dňa vás tak krásne prekvapí, ako nás v posledných dňoch prekvapila moja mladšia dcéra. Som na ňu taká hrdá. 

Toto sú základné predpoklady, z ktorých pri písaní tohto článku vychádzam:

• Deti sa chcú nosiť. 
• Matky chcú deti nosiť. 
• Nosenie je pre deti prospešné.

Každá matka chce napĺňať potreby dieťaťa, ale zároveň je úplne prirodzené, že si chce starostlivosť o dieťa čo najviac zjednodušiť. Preto často siaha po pomôckach na nosenie detí. Prvou a najrozšírenejšou voľbou býva práve klokanka. Napriek tomu, že výrobcovia deklarujú zdravotnú nezávadnosť klokaniek, nemusí to byť tak úplne pravda. 

Pod pojmom klokanka často označujú súhrnne všetky detské nosiče. Presne však toto označenie zahŕňa len neergonomické pomôcky na nosenie detí s úzkou sedacou časťou a vystuženou chrbtovou opierkou. Klokanky sú u nás bežne dostupné a používané, napriek tomu, že na nosenie detí nie sú vhodné.

Z pohľadu dieťaťa:

Klokanky neumožňujú dieťatku zaujať prirodzenú schúlenú polohu v klbku, kedy by nemalo namáhaný chrbátik. V klokankách dieťa visí za rozkrok, čo je nielen nepohodlné, ale u chlapcov môže viesť aj k vážnejším zdravotným problémom.

Pri novorodencoch a malých deťoch môže byť babyšatka alebo vhodný nosič  na nezaplatenie. Niektoré deti (a nie je ich málo) vyžadujú časté a dlhotrvajúce nosenie na rukách, prípadne neznášajú kočík,veľa plačú, trápi ich bruško alebo majú ťažkosti s dojčením či zaspávaním... K riešeniu všetkých týchto problémov môžu byť nápomocné vhodné pomôcky na nosenie dieťaťa. Ako si však vybrať to pravé orechové, tak aby ste boli spokojní obaja, matka aj dieťa??

Dieťa sa dá nosiť v rôznych šatkách a nosičoch. Nie všetky sú vhodné na nosenie detí a niektoré môžu byť príčinou rôznych zdravotných komplikácií. Pri výbere nosiacej pomôcky treba brať ohľad najmä na vek dieťaťa, ktoré chceme začať nosiť. Tiež si treba zvážiť či budeme nosiť len doma alebo aj na prechádzkach, či budeme nosič používať aj na uspávanie a spánok, či bude nosiť len matka alebo aj otecko, či chceme nosiť len pár mesiacov alebo plánujeme nosiť aj batoľa...

Vo všeobecnosti môžeme nosiace pomôcy rozdeliť na ergonomické a neergonomické. Tie druhé sa na nosenie detí neodporúčajú.

 Ergonomické pomôcky – vhodné na nosenie

 Babyšatky - Sú to pruhy elastickej alebo neelastickej látky dlhej 2-5 metrov, ktorou sa upevňuje dieťa tesne na telo nosiaceho. Babyšatky umožňujú ergonomické nosenie. V babyšatkách je možné nosiť v polohe kolíska a v zvislých polohách na bruchu, na boku aj na chrbte. Možné sú symetrické aj asymetrické úväzy (cez jedno rameno). Babyšatky bývajú elastické a pevné. Elastické šatky sú NAJLEPŠOU voľbou pre novorodencov a maminky, ktoré nemajú žiadne skúsenosti s viazaním. Pružná látka dokonale obopne telo dieťaťa, viazanie je veľmi jednoduché. Pohodlne sa v nich dajú nosiť deti približne do 8-9kg, závisí od výrobcu šatky. Cena elastických šatiek je približne v rozmedzí 40-80 eur. Pevné šatky sú tiež vhodné od narodenia ale vyžadujú trochu viac zručnosti a trpezlivosti pri viazaní. Najčastejšie sa vyrábajú zo 100% bavlny ale predávajú sa aj modely s prímesami ľanu, hodvábu, bambusu, konope a ďalších prírodných alebo syntetických materiálov. Pevné šatky sú NAJUNIVERZÁLNEJŠÍM nosičom pre dieťa. Dá sa v nich viazať na mnoho spôsobov a unesú dieťa až do 3 rokov. Pevné šatky sa dajú kúpiť od 50 do 150 eur.

 Ergonomické nosiče (ergonosiče) - Nosiče inšpirované tradičnými ázijskými nosičmi. Majú širokú chrbtovú opierku, robustný bedrový pás, polstrované ramenné popruhy a upínanie na pracky. Na rozdiel od klokaniek zabezpečujú zdravú ergonomickú polohu pri nosení. Ergonosiče sú VEĽMI POHODLNÉ pre rodiča, váhu dieťaťa rozkladajú rovnomerne na plecia a bedrá nosiaceho. Nevyžadujú žiadnu viazačskú zručnosť. Dajú sa používať na vertikálne nosenie vpredu a na chrbte ale vždy LEN TVÁROU K nosiacemu. Niektoré druhy umožňujú aj nosenie na boku. Ergonomické nosiče sú vhodné od 3-4 mesiacov, keď si vie dieťa samostatne držať hlavičku. Ergonosiče sa vo všeobecnosti nedajú používať od narodenia, pokiaľ nie sú vybavené špeciálnym zmenšovacím patentom na nosenie novorodencov. Ergonosiče radi nosia aj oteckovia, kvoli ich športovému vzhľadu a jednoduchému spôsobu nasadzovania. Pre dieťa sú pohodlné približne do 2 rokov (alebo do výšky 90cm). Pre väčšie deti sa vyrábajú tzv. batoľacie nosiče, ktoré sú veľkosťou prispôsobené batoľatám a predškolákom. Tieto sú veľmi dobrou alternatívou k turistickým nosičom a krosnám. Cena ergonosičov je približne od 70 do 150 eur.

Vždy som mala s mojou maminkou užasný, krásny vzťah. Keď som bola dieťa hrávali sme sa že som už “velkáčka” a chodili sme sa akože navštevovať. Dávali sme si spolu čaj o piatej s koláčikom, bábovkou alebo hoci len tak s piškotami. V tom období sa mi to veľmi páčilo. Veľmi si prajem, aby som aj ja mala s Kristínkou tak krásny vzťah ako som mala s mojou maminkou a aby sme okrem toho, že sme mama a dcéra boli aj kamarátky. Ako teda spolu trávime voľny čas? Tu je pár tipov na skvelé rande alebo poobedie s dcérou:

1. Upečte muffiny. Znie to banálne ale Kristínka mi veľmi rada pomáha pri pečení a varení. V poslednej dobe jej veľmi zachutili muffiny. Necham ju vážiť, miešať, plniť formičky a vymýšľať náplne. Vyskúšajte banánanový, čokoládový, čučoriedkový. Kika sa cíti veľmi dôležito, keď má na sebe aj kuchársku zásteru
2. Spomínaný čaj o piatej. Kristínka ešte hodiny nepozná ale čaj o piatej môže byť kľudne aj o tretej. Pekne sa oblečte a nachystajte šálky, tanieriky a konvičku s čajom. Striedajte sa a nechajte aj dcerku aby niekedy pripravila čaj o piatej/tretej pre vas. Rozprávajte sa o dôležitých veciach. Dôležitých nie pre vás ale pre ňu
3. Choďte do cukrárne. Raz za čas keď ideme s Kikou zo škôlky skončíme v cukrárni. Dáme si kávu, džúsik, koláčik a povieme si čo sa za ten deň udialo. Áno rozprávame si to každý deň ale v cukrárni to má predsa inú atmosféru
4. Vezmite ju do divadla. Víkendove popoludnia zvyknú bývať v divadle venované deťom. Detské predstavenia sú krátke približne hodinové a z dieťaťa je behom sekundy malá slečna
5. Choďte do obchodného centra. Ženy rady nakupujú a tie malé tiež. Aspoň tá moja. Nechám ju nech si sama vyberie čo sa jej páči (samozrejme tak aby sme sa zmestili do rozpočtu) a potom pomôže vybrať aj mne
6. Urobte si piknik. Teším sa na to ako si v lete s Kikou nachystáme deku, do tašky dáme jedlo, koláčiky, ovocie, samozrejme hračky a vyrazíme do Medickej záhrady. Tam sa usadíme, rozprávame sa hráme sa s malými bábikami ktoré máme so sebou, jeme to čo sme si same nachystali, oddychujeme na deke, prechádzame sa bosé po tráve. Nezabudnite na opľovací krém a slnečné okuliare
7. Choďte von v dažďi. Obujte si gumáky, dajte si pršiplášť a skáčte do mlák.
8. Skáčte aj na trampolíne. Je veľa detských kútikov kde sú trampolíny, v lete sa bude dať ísť aj na tie vonkajšie. Ja skáčem spolu s Kikou. Smejeme sa a bláznime spolu. len pozor na krkolomné kúsky
9. Navštívte ZOO. Prechádzajte sa a obdivujte zvieratká a skúšajte napodobňovať zvuky ktoré robia. Fakt zábava
10. Ostaňte doma. Je vonku pekne a vám sa aj tak nikam nechce? Urobte si domácu pohodu a pozerajte spolu rozprávky

Prajem všetkým krásne chvíle s Vašimi ratolesťami

Nepatrím k snažilkám ani tehulkám... ani som k nim nikdy nepatrila a po pravde moje zrejme pokazené biologické hodiny nikdy netikali... som realista, proste viem, že mať dieťa je  prirodzené, že dieťa “vymýšľa“ a ide mu o to, aby priviedlo rodičov do “stavu maximálneho vytrženia“, že zo začiatku je dieťa náročné na “čas a obsluhu“, takže na dieťa a kariéru dokopy treba alebo chápajúce okolie alebo vrtuľu v zadku... prečo to píšem? Tak sme mali taký ťažší týždeň, veľa vecí vybaviť, dieťa superbesné a utekavé... nákup s ním ťažká tragédia o nejakom vybavení niečoho na úrade radšej pomlčím... a ako som tak sedela pri už studenej káve a ľutovala som sa, ako som mala posledných pár dní o držku, pozerala som fotky na poličke... v jednom rámiku Šaňko, v jednom rámiku Faith... aké jednoduché... Šaňko – opusteniatko, ktoré sme si vzali z detského domova, Faith – africké dievčatko, ktoré síce rodinu má, ale takú chudobnú, že nemajú ani na jedlo... ako tak každý večer zaspávam, sledujem z okna hviezdu, ako putuje po oblohe... a raz som si uvedomila, že to nie ona, že to ja putujem... s celou zemeguľou... len tak si ležím v posteli a nechávam sa unášať vesmírom... (fakt som nestiahla lahvinku k večeri) ... a potom som si uvedomila, že to, že vidím práve túto hviezdu je aj o tom, že som sa narodila na tej DOBREJ časti zemegule... že naša Faith také šťastie nemala...

... A tak každý večer ďakujem Bohu... že som to práve ja – tá vyvolená, ktorá mala tú možnosť narodiť sa v “civilizácii“...

 ... že nemusím hladovať... že mám strechu nad hlavou... že voda tečie a svetlo svieti... že mám možnosť MHD a taxi... že mám rodinu... že nemáme také zvyky ako ženská obriezka... že som nebola násilím vydatá v 12-tich za “dedka“ s háremom... že som prežila svadobnú noc plnú lásky a nie “otvorenie nožom“ a znásilnenie... že môžem spávať s manželom v jednej posteli a nechodí za mnou len pre sex... že môžeme spolu obedovať za jedným stolom... že mu môžem navariť... že keď mám mrchu, tak nemusím odísť z mesta... že môžem pracovať, aj keď za pár euro... že môžem pracovať, lebo som sa niečo naučila... že moje deti môžu chodiť do školy... že aj ja môžem chodiť do školy, síce za peniaze, ale môžem... že keď ma niečo bolí, môžem ísť k lekárovi, a keď bude úplne zle, lekár príde za mnou... že môžem toto písať na pc s nohami a kávou na stolíku... že za oknami svieti slnko a nepočuť streľbu... že...

 A prečo to píšem? Lebo mnoho ľudí si neuvedomuje, že aj keď má málo, tak má stále viac ako mnoho iných... že je nerovnováha na zemeguli - dobrá a zlá časť... a ďakujem Bohu aj za to, že nie som bohatá... že nemám dilemu, či next alebo adidas, lebo na značkové veci proste nemám... že moje dieťa zje na obed nezdravého brumíka, lebo sa nám ešte nechce ísť domov z prechádzky... že mi moje dieťa v reštike odpije z coca-coly a odhryzne z nezdravého rezňa... že žijem obyčajný život... ktorý ma občas prefacká, občas rozosmeje a občas si proste zo mňa urobí “dobrý deň“... ďakujem Bohu, že ma poslal na tú DOBRÚ stranu zemegule...

 P.S. Ak by niekto chcel pomôcť deťom na tej horšej strane, ešte stále sa môže pridať...  

                                                             http://www.facebook.com/pages/Handmade-zajko-v-Afrike/132896496878457

Bola som 4 dni po pôrode, keď nás prepúšťali z nemocnice. Prišla za mnou sestrička z ORL, že ide Kristínke urobiť skríning ušiek. Ľavé uško jej vyšlo nepočujúce, pravé bolo v poriadku. Povedala mi, že máme prísť na kontrolu o mesiac, že bábätko ešte asi nie je očistené od plodovej vody. O mesiac mi povedali to isté – ľavá strana nevýbavné, príďte o ďalší mesiac… a takto to šlo asi do štvrtého mesiaca. Nakoniec nám ľavé uško nevyšlo vôbec. Tešilo ma však, že to pravé bolo počujúce a pani doktorka mi povedala, že pokiaľ je nepočujúce iba jedno uško nebude to mať vplyv na vývin reči a Kristínka nebude potrebovať ani načúvací aparát. Poslali nás domov s tým, že máme prísť na kontrolu o pol roka….

Všetko bolo krásne Kristínka začala bľabotať, zdalo sa mi však, že veľmi málo. Na zvuky reagovala, len rozprávala veľmi málo. Aj keď by sa to nemalo, začala som ju porovnávať s inými deťmi. Kristínka mala rok a nepovedala mama, pápá, ťap, ťap… Na ďalšej kontrole mi povedali, že aj pravé uško sa začína zhoršovať… nechcela som si to pripustiť, veď to predsa nie je možné, aby moja dcéra nepočula. Doma som skúšala rôzne zvukové hračky, tlieskala som jej za chrbtom. Videla som, že nereaguje, no vždy som si povedala, že je asi niečím zaujatá, hrá sa a preto nereaguje. Potešila som sa vždy, keď zareagovala na akýkoľvek zvuk. Verila som, že pravé uško vyšlo zle preto, lebo jej vyšetrenie robili v prirodzenom spánku, pričom sa stále budila a nedalo sa jej to veľmi dobre vyšetriť. A tak sme stále zhruba raz do mesiaca chodili na kontroly, kde vyšetrenie robili v prirodzenom spánku. Vyšetrenie sa nikdy nepodarilo urobiť do konca, lebo sa Kristínka vždy zobudila. Až keď mi sestrička jedného dňa povedala, aby sme išli do inej nemocnice, kde ju uspia a vyšetrenie bude presnejšie. Tak sme išli na audiometriu do nemocnice, keď mala cca 2 roky. Výsledok – percepčná porucha sluchu, ľavé uško ťažká strata sluchu 90 db, pravé uško stredne ťažká porucha sluchu 70 db. Celková strata sluchu vtedy bola 70%. Dostali sme načúvacie aparáty na obe ušká…

Ako sme sa učili žiť s postihnutím  sluchu

Keď sme si prvý krát priniesli aparátiky domov, Kristínka ich nechcela… snažila som sa jej vysvetliť, že bude lepšie počuť mňa, kamarátov, rozprávku… netlačila som na ňu. Bola som rada, keď si ich dala na dve hodinky denne a zvykala si na ne. Postupne sme aparátiky museli požičať bábike, plyšovému mackovi, dokonca sme si ich aj podelili, jeden som mala ja a jeden Kristínka 🙂

Jedného dňa sa na ihrisku prihovoril Kristínke malý chlapček, no ona mu neodpovedala. Chlapček sa jej opýtal, „Prečo mi neodpovedáš?“…potom sa jej zahľadel na ušká a povedal si akoby sám pre seba, „Aha ty nepočuješ…“ V tej chvíli, keď som to počula z úst malého chlapca na ihrisku som si to naplno uvedomila…  Moja dcéra nepočuje…. Neviem ani popísať, čo som vtedy pocítila – bezradnosť, smútok, zradu, miešalo sa vo mne všetko. Keď v ten večer Kristínka zaspala, vrátila sa mi pred oči celá tá scéna z ihriska… a slová malého chlapca… Aha ty nepočuješ… V tej chvíli som za to, že nepočuje obvinila asi všetkých… seba, lekárov na ORL, lekárov, ktorých som mala pri pôrode, sestričky…  celý svet…. Večer som sa vyplakala a ráno začal nový deň a musel byť samozrejme s úsmevom, lebo moje dieťa je moje slniečko a práve pre ňu som ja musela byť silná, veď ma predsa potrebuje…

Začala som si na internete pozerať zariadenia pre sluchovo postihnuté deti. Volala som kamarátke špeciálnej pedagogičke, či mi vie niekoho odporučiť. Dostala som od nej kontakt na jednu dievčinu v rovnakom čase ako som našla škôlku pre sluchovo postihnuté deti na Hrdličkovej ulici. Spoločne sme dospeli k názoru, že táto škôlka bude pre Kristínku najlepšia. Všetko od psychológov, špeciálnych pedagógov a logopédov pod jednou strechou. Kristínka mala 2,5 roka, keď začala škôlku navštevovať. A potom to už išlo veľmi rýchlo… začala sa učiť posunky, slová, každý deň priniesla domov niečo nové a ja som bola nesmierne šťastná a hrdá na to, aká je šikovná a ako rýchlo sa učí. Vlastne to mala všetko “v sebe” len to nevedela vyjadriť slovom a posunky sme neovládali, nakoľko sme v rodine všetci počujúci. Bola som prešťastná, keď mi prvý krát ukázala posunok “mama”… mala skoro tri roky a ja som plakala od šťastia.  Ja som sa začala učiť posunky spolu s ňou. Postupne sme pridávali slová…

Clanok som sa rozhodla napisat z dovodu, ze stale vidim, kolko mamiciek ani len netusi, ze uz nemusi Next objednavat cez sprostredkovatelov za kurzy, ktore mne osobne dost vyrazaju dych:-/

S novou kolekciou prisiel nextdirect.com aj s novou cenovou politikou nizsich cien, ktore po porovnani s uk strankou sa daju preratavat cca kurzom 1,4 co je vsak dolezite, pri obejdnavke nad 20€ je to bez postovneho a zasielane kurierskou spolocnostou az priamo k vasim dveram, do cca 5 pracovnych dni!!

AKO NA TO:

Potrebujete na zaciatok dve veci aby ste mohli uspesne nakupovat cez nextdirect.com

1. emailova adresa

2. karta Visa, Mastercard, Diners alebo American expres, akceptuju tiez platbu cez PayPal, s touto katou MUSITE vediet nakupovat cez net, teda musi mat karta tuto funkciu. Ak mate kreditnu kartu, isto sa s nou bude dat nakupovat (kazda embosova karta sa da pouzit na nakup cez internet) Horsie to je s kartami debetnymi, ktore mate k uctom, tam sa treba informovat v banke, ci je mozne tuto sluzbu ku karte spojazdnit.

Na úvod tohto článku by sa patrilo predstaviť sa. Nie som žiadny študovaný zdravotník, výživár, či hygienik. Som presne ako vy - úplne obyčajná mamina, ktorej záleží na zdraví a zdravej výžive svojho dieťaťa, vie čítať a vyhľadávať na internete. Neraz mam však pocit (hlavne, keď vídavam v obchodoch mamičky s deťmi a obsah ich košíkov), že nie až tak celkom zapadám...

Pristavím sa pri mliečnych výrobkoch. Je už snáď notoricky známe, že tvaroh je pre deti do 1 roka tabu. Tiež podávanie Activie do 3 rokov neodporúča ani samotné Danone na svojej stránke. Napriek tomu sú nielen na tomto fóre bežné otázky typu – Mám 7 mesačné dieťa, pribináčiky mi papá pekne, kedy mu môžem dať jogurt a aký? Vtip? Bohužial nie... aj napriek neustálemu výskytu a opakovaniu rád, tabuliek a odporúčaní pediatrov tu vo fóre je tento postoj bežnou praxou. A nielen vo fóre 😉

Pozrime sa teda na to bližšie a tajne dúfajme, že to maminám, ktoré pre svoje bábo chcú to najlepšie, pomôže...

Keď sa rozhodneme začať zavádzať mliečne výrobky, mali by sme si uvedomiť zopár základných vecí:

Kedy začať – v otázke podávania jogurtov sú aj pediatri nejednoznační, dá sa povedať, že je to individuálne podľa toho, či bolo dieťa kojené a pod. Pre nekojené deti sa odporúča zavádzať jogurt v druhom polroku života, pre kojené deti a deti s podozrením alergie na mliečnu bielkovinu až po roku. Je to teda na zvážení každej matky.

 Ktorý jogurt je ten pravý?