Je bezpečné otehotnieť aj po tridsiatke? Aké sú riziká? A ako to prežívajú staršie mamičky? Magazín MONO odpovedá na tieto otázky.

  --

Žena s malým chlapčekom vchádzajú do budovy zdravotníckeho zariadenia, keď v tom pri nich zastaví dodávka. Chlapcovu pozornosť zaujmú kúdoly zvláštnej pary, ktoré sa objavia po otvorení auta. „Chceš vidieť, ako vyzerá chlad?“ opýta sa ho pani v bielej rovnošate zodpovedná za prevzatie zásielky tekutého dusíka. Z výrazu chlapcovej tváre vidieť, že mu tá otázka príde zvláštna. „Ale aspoň si sa ma to nespýtala tým infantilným tónom, ktorý dospeláci používajú, keď sa nám chcú zapáčiť,“ pomyslí si možno chlapec. Nastaví ruku do chladného oblaku, ktorý mu prekĺzne pomedzi prsty. Keby tušil, že aj vďaka tomu oblaku chladu bude mať čoskoro súrodenca, čudoval by sa ešte viac.

Jeho mama ho chytí za ruku a spolu vojdú do útulnej čakárne Centra asistovanej reprodukcie (CAR). Priemerný vek žien, ktorých sa týka problém neplodnosti, a preto samy alebo s partnerom využívajú služby Centra, je 32,5 roka. Čoraz častejšie sa však rozhodnú splodiť potomka aj o päť a viac rokov staršie Slovenky. Akú majú šancu, že sa im to podarí?

Svätý grál

Pred ôsmimi rokmi sa v rámci Európskeho sociálneho výskumu zisťovali názory ľudí aj na ideálny vek, kedy sa má človek stať rodičom. U žien vtedy v očiach Slovákov bolo ideálne prvýkrát porodiť v dvadsiatich štyroch. Realitu v zmysle priemerného veku prvorodičiek dnes podľa Štatistického úradu predstavuje vek 27 rokov. Či možnosť počať o desať rokov neskôr spadá už do kategórie fantasy, zisťovali reportérky MONO okrem iného aj rozhovormi s viacerými ženami. Tri z nich mali bližšie k štyridsiatke ako k tridsiatke, keď sa stali matkami a u žiadnej z nich túžbu po dieťati nesprevádzali stovky neúspešných pokusov s meraním si bazálnej teploty pred pohlavným stykom. Otehotneli takpovediac prirodzene. A v prípade 38-ročnej Martiny Boor aj neplánovane.

Môj príbeh som sa vám rozhodla rozrozprávať preto, aby ste si uvedomili, aké máte neskutočné šťastie, keď máte bábätko. Či už sa narodilo predčasne, alebo načas.

Viem, že je kopu párov, ktoré sa veľmi snažia o bábo a nedarí sa im. To však nebol náš prípad. Končila som školu, bývali sme vo svojom, priateľ mal dobrú robotu a je odo mňa o 6 rokov starší, tak sme sa rozhodli, že nemáme s bábom na čo čakať a vysadili sme antikoncepciu, že neriešime a uvidíme 🙂 Aké bolo naše prekvapenie, keď sme ešte pred štátnicami objavili na teste dve čiarky. Vravela som si - krásne obdobie, skončím školu, ešte aj zamestnávateľ, u ktorého som robila brigádne, ma na tých zvyšných pár mesiacov zamestnal na trvalý, že nech nezostanem do materskej úplne bez peňazí. Bola som na prvej kontrole, všetko bolo ukážkové, krásne bilo srdiečko a my sme boli s drahým šťastní 🙂

Zoštátnicovala som, začalo leto a ja som sa tešila na ďalšiu kontrolu v 12tt. Keď som však pozrela na obrazovku sona, hneď som vedela, že to nie je v poriadku, lebo som videla chvostik, ktorý už v 12tt bábätko nemá. Doktor mi s poľutovaním oznámil, že plod odumrel v 8tt a že musím ísť na kyretáž. Volala som s plačom do roboty, že potrebujem voľno a potom drahému, ktory hneď prišiel z práce domov a bol mi veľkou oporou. Nasledujúce dni som prežila ako v tranze a po kyretáži som sa hneď na 4. deň vrátila do práce - nech na to nemusím myslieť. Keď som sa gynekológa pýtala, čo sa stalo, vysvetlil mi, že veľa tehotenstiev končí takto a že presnú príčinu asi už nezistíme, ale že ak chcem, môže ma aspoň poslať na vyšetrenie krvi, či nemám vysokú zrážanlivosť, že sa mohli tvoriť v placente zrazeninky.

Čakali sme na výsledky, medzitým sme boli s priateľom na dovolenke ne Kréte, kde sme minuli peniažky, ktoré boli pôvodne na malé, museli sme si proste užiť. Tu ma požiadal o ruku, takže sme boli opäť šťastní. Výsledky krvi sme mali až v novembri a zistili mi zvýšenú zrážanlivosť krvi. Mysleli sme si teda, že už vieme prečo sa to stalo a začali sme znovu "pracovať" na bábe 🙂

Podarilo sa znovu celkom rýchlo, už vo februári sme mali pozitívny test. Nasledovala kontrola u hematológa, z ktorej som odchádzala úplne zničená, lebo som čakala, že budem brať injekcie na riedenie krvi a on mi predpísal len kyselinu listovú, ktorú berie každá tehotná... Bola som z toho rozhodená, bála som sa a hnevala sa na doktora.. (To nehovorím o tom, že keď som prišla na odber krvi, vysmial ma, že čo tam robím, že tieto testy sa robia až po treťom! potrate..) Nevadí, rozhodla som sa teda, že sa budem alternatívne liečit, brala som kali mur - soľ na riedenie krvi, pila rybí olej na podporu funkcie štitnej žľazy a homeopatiká. Bola zo mňa šťastná tehuľka, všetko bolo v poriadku, drahý chodil so mnou na kontroly, rástlo bruško.

V 20tt ma poslal môj gynekológ na sono aj inému doktorovi, aby videli vývoj bábätka dvaja a bolo to objektívnejšie. Ten ma však vystrašil, že plod je veľmi nízko a že mám ísť ešte k svojmu dr, či sa neotváram. Našťastie bolo všetko v poriadku. V 30tt som opäť bola poslaná k tomu druhému doktorovi, to bolo 14.8.2013. Stále si niečo mrmlal, že to nezodpovedá týždňu a že to nenamerá. Keď sme sa konečne spýtali, čo to znamená, povedal, že niiiiiič, len budete mať menšie dieťa a ľahší pôrod. Lenže Anetkine bruško v raste zaostávalo až o 4 týždne a to sa mi zdalo moc. V piatok som teda ešte išla môjmu doktorovi, že sa bojím a že nech to pozrie ešte aj on. Hneď zmeral prietoky a mne sa začal znovu rúcať svet. poslal ma do rizikovej poradne, kde ma najprv zvozili!!!, že prečo navštevujem rovnakého špecialistu v jeden deň, že im to poisťovňa nepreplatí! Počas sona sa doktor vysmial môjmu doktorovi, že predsa v 30tt sa nerobia prietoky.. Lenže keď začal merať Anetku, zrazu spravil prietoky aj on a už ma prijímali do nemocnice, vraj na pozorovanie. Medzitým som si vybavila ešte hematológa, ktorý mi už zrazu predpísal injekcie na riedenie krvi s posmešnou poznámkou, že to vám už ale teraz nepomôže...

1 fotka: prvé sekundy na svete...s cenzurovaným cicíkom 😀 😀 :

2. fotka: cca 15-20 minút po pôrode:

Žijem v Severnom Írsku v UK, tu som aj otehotnela a tešila som sa, že budem môcť rodiť práve tu, pretože viem, že medzi pôrodmi v UK a na Slovensku je väčšinou veľký rozdiel.

Termín môjho pôrodu bol vypočítaný na 4.októbra. Od začiatku som lekárom vravela, že miesto 28 dňového cyklu mám 30 dňový, takže pravý predpokladaný termín pôrodu by mal byť 6. októbra. Nikto to neriešil a vlastne už ani ja, keďže na tých dvoch dňoch naozaj nezáleží. Na začiatku októbra som sa už nevedela dočkať, kedy sa pôrod spustí. Bola som unavená, cítila som sa ako veľryba a hlavne som už moju lásočku chcela držať v náručí.

4. októbra som si líhala do postele už tradične s "poslíčkami" ako už niekoľko dní pred tým, takže som im nevenovala väčšiu pozornosť. Okolo štvrtej nad ránom sa bolesti začínali stupňovať a ja som nevydržala pokojne ležať v posteli...Išla som sa osprchovať, prechádzala som sa po dome, ale bolesti neprechádzali. Ľahla som si späť do postele, pretože som si uvedomovala, že ak je to začínajúci pôrod, budem potrebovať veľa energie. Ale zaspať sa mi už podarilo len na chvíľku.

V sobotu ráno, keď vstával môj snúbenec, našiel ma už v poriadnych bolestiach. Spýtal sa, či sa má chystať do nemocnice (bol až prekvapivo kľudný 🙂 ). Povedala som mu, že kontrakcie mám každých 9 minút, takže do nemocnice ešte neideme, ale že to už nemôže dlho trvať.

Dlho som rozmýšľala, či tento môj zážitok zverejním, ale rozhodla som sa, že áno, urobím tak ako chválu na bardejovskú pôrodnicu. Bola som tam veľmi spokojná a určite odporúčam  🙂

Bola streda, 11.12.2013, keď som si pomyslela, "jééj, aký pekný dátum", ale to bolo všetko, lebo s bábom v brušku sme mali dohodu, že tam minimálne do 12.12. vydrží. Presne na ten deň mal totiž manžel sľúbené, že doženieme isté veci, čo sme  počas celého tehotenstva  robiť nemohli a ja som sa tešila, že si všetko pekne pomaly vyupratujem a napečiem vianočné pečivo.

No naša malá drobka v brušku sa rozhodla zmeniť všetky naše plány a o 15:10 mi začala odtekať plodová voda. Chystala som akurát večeru, krájala zeleninu, keď som ju mala hotovú, tak som šla cikať, ako skoro neustále a zdalo sa mi, že som počula puknutie, ale neriešila som, veď v kostiach mi puká odjakživa. Vrátila som sa do kuchyne a zrazu len pocit mokra, pozerám, že kokso, to už? Utrela som dlážku a beriem do ruky mobil, že idem volať manželovi, no telepatia fungovala a už mi volal on. Vravím mu, že mi odteká voda a nech volá doktorovi a on si myslel, že si robím srandu. Tak som šla do sprchy, pochystala som si veci na oblečenie, kufor sme už vozili pár týždňov v aute. Prišiel drahý a vyrazili sme do Bardejova, máme to cez 70km, o piatej sme už zvonili na pôrodnej sále, môj pán doktor bol v Košiciach, ale službukonajúci už o nás vedel.

Napojili ma na CTG a popri tom vypisovali všetky formality, záznam neukazoval žiadne kontrakcie, a ani som žiadne necítila, ale na posteli im po mne ostala potopa. Dr. ma vyšetril a zahlásil, že to ešte tak skoro nebude, lebo hlavička je vysoko a som otvorená len na špičku prsta. Vzali mi krv, pichli antibiotiká pre istotu a šla som na oddelenie, na tú istú izbu, kde som ležala na  začiatku tehotenstva, len som si nevybrala „svoju“ posteľ, ale posteľ pri okne. Drahý mi šiel kúpiť vodu a niečo na jedenie a čítanie a poslali ho domov s tým, že to teda potrvá.

O desiatej večer mi začali kontrakcie, opakovali sa každú pol hodinku a boli celkom  v pohode, sestrička mi povedala, že keď sa zintenzívnia, mám na ňu zazvoniť, o pol štvrtej som zvonila, kontrakcie boli každých 15-20 minút a už o čosi bolestivejšie. CTG neukázalo nič, ale dr. ma znovu vyšetril a povedal, že hlavička už nalieha a som otvorená na 3 (neviem či prsty či cm) a idem teda na sálu, že mám zavolať manželovi a on, že zavolá môjmu doktorovi. Tak som si zbalila potrebné veci a odcupkala so sestričkou na sálu, bolo 5 hodín ráno. O pol šiestej prišiel môj doktor a povedal, že keď privrie oko, tak som otvorená na 4 a pol.....kontrakcie boli každých 15 minút, len záznam neukazoval nič. O šiestej prišiel môj milovaný manžel a ja už som bola najspokojnejšia na svete, boli tam všetci, ktorých som tam chcela, nič mi nechýbalo. Okolo pol ôsmej som už mala kontrakcie tak každých 10 minút, no ešte vždy sa dali v pohode predýchať, manžel ma rozptyľoval, nemyslela som na bolesť, len na to, že o pár hodín uvidím naše tajnostkárske bábätko. Dorazil ma pozrieť doktor, že si potrebuje naplánovať deň, že má tri sekcie a mňa....otváranie sa nejak zastavilo, pichli mi teda buscopan (aspoň myslím), kontrakcie sa stupňovali, aj častosťou aj intenzitou bolesti, ale zvládala som a doktor išiel na prvú sekciu. Po nej prišiel znovu, no stále som sa neotvárala, tak mi ešte pichli tramal (tuším), dr. odišiel na ďalšiu sekciu. Počas tejto som už mala bolesti riadne intenzívne a takmer neustále, hopkala som si na lopte, držala manžela za ruku a predýchavala a tešila sa na bábätko. Môj pán doktor stihol ešte aj tú tretiu sekciu a práve keď sme počuli plakať bábätko, tak sa moje kontrakcie vystupňovali a už som cítila tlaky, doktor nabehol, pozrel a povedal, že ešte tri kontrakcie mám predýchať a ideme na to, bolo 9:55.

Nastavili mi kreslo, vysvetlili ako dýchať počas tlačenia, manžela som sa držala ako kliešť, išlo do tuhého.   Tlačenie bolo ale náročné, nevládala som s dychom, no medzi kontrakciami ma doktor povzbudil, že už len tak 3-4 krát a bude bábo na svete....no na naše prekvapenie to bolo už len jedno zatlačenie, keď som počula čľup a naše dievčatko bolo na svete, trošku zaplakala, doktor mi ju hneď dal na brucho, síce len na chvíľku, ale veľmi ma tým potešil. Potom ju vzali lekári z novorodeneckého a po chvíľke sme ju už mali nazad, položili mi ju k prsníku a maličká si olizovala bradavku, prisať sa jej nejak nechcelo, ale boli to tie najkrajšie chvíle... Vôbec ma netrápilo, že ma doktor šije, že sa jeho partnerka - gynekologička pozerá, že ani len netuším koľko ľudí stojí za mojou hlavou, bolo mi to jedno. Bola som najšťastnejšia žena na svete. A potom všetci odišli a my sme ostali sami traja, drahý volal jeho aj mojim rodičom, v očiach mal slzy šťastia a ja som driemala od únavy. Manžel ostal v ten prvý deň aj noc so mnou na izbe a bol mi veľkou oporou pri chodení na wc a do sprchy, aspoň som nemusela stále zvoniť na sestričky. Jediné čo mi je ľúto, je, že malinká mala nízky cukor  a ako predčasniatko, musela byť v inkubátore, snívala som totiž, že bude hneď s nami, lebo som sa cítila veľmi fajn. Keby mi doktor neurobil nástrih tak ani neviem, že som rodila.

V máji tohto roka, keď som bola v 25. týždni tehotenstva, sme sa aj s budúcim oteckom nášho prvého dieťatka začali obzerať po vhodnej pôrodnici. Od konca prvého trimestra som s radosťou chodila na hodiny gravidjogy s dulou Katkou a taktiež sme u nej absolvovali veľmi príjemný kurz hypnopôrodu, ktorý nás inšpiroval k tomu, aby sme sa nevzdávali myšlienky na krásne a prirodzené narodenie dcérky. Keďže však obaja stojíme nohami pevne na zemi, vedeli sme, že úplne jednoduché to nebude. A v konečnom dôsledku ani lacné.

Zašli sme na Deň otvorených dverí do dedinskej nemocnice v Hainburgu a dohodli sme si stretnutie s pôrodnou asistentkou (Hebamme). Po prvom rozhovore s Ingrid bolo rozhodnuté. Jej odpoveď na naše nesmelé otázky, či bude pri pôrode možné to či ono, bola: „Môžete robiť čokoľvek. A plne podporujeme bonding a dojčenie.“ Tak sme od 38.tt začali chodiť na pravidelné kontroly ctg a utz. Ingrid sa ma zakaždým pýtala: „Tak čo, ako sa cítiš?“ a ja na to: „Normálne, nič sa nedeje.“ A ona: „Ty si taká krásna žena, máš veľmi pekné vlasy, super ofinu,“ a k môjmu drahému: „Dúfam, že ju často fotíš!“ Takto prebiehali naše kontroly a vždy sme sa dobre nasmiali.

Až prišiel deň oficiálneho termínu pôrodu, ktorý vyrátala moja gynekologička podľa prvého ultrazvuku, a bol tri dni pred termínom, ktorý som si vyrátala ja podľa dátumu ovulácie. Ingrid sa spýtala: „Tak čo, stále nič?“ – „Nič Ingrid, nič, ja asi ani tehotná nie som.“ – „Aaa, ale ja tu vidím kontrakcie na ctg, už ťa vyšetrím, dobre?“ Ingrid ma neskutočne jemne vyšetrila a tvár sa jej rozžiarila: „Jéj, ty si na prst otvorená, tak už sa to pohlo, super!“ Medzitým vedľa rodila žena a vydávala také kvílivé zvuky, až mi nebolo všetko jedno. Drahý hovorí: „To budú isto dvojičky, keď to tak dlho trvá.“ Zasmiali sme sa a šli sme domov s tým, že o dva dni kontrola a určite si vezmem kufor. Ak dovtedy neporodím.

Na druhý deň som mala obrovskú fyzickú námahu, keďže som bola okolnosťami donútená chytro upratať celý byt po robotníkoch, ktorí nám na poslednú chvíľu niečo dorábali v kúpeľni. V noci po veľkom upratovaní som prvý raz pocítila, čo sú to poslíčkovia, cielene som ich predýchavala a snažila som sa, aby som nezobudila spiacu polovičku.

Ráno som si umyla vlasy a hovorím drahému: „Vieš čo, kašlime na ten kufor, ja sa na skorý pôrod necítim, nič mi nie je...“ (O poslíčkoch som sa nezmienila, do rána ustali.) Prišli sme do pôrodnice a Ingrid sa pýta: „Prosím ťa, už niečo cítiš?“ – „Ale hej, niečo.“ – „No hurá!“ CTG sa jej však nezdalo kvôli malej, a tak ma poslala na utz za lekárom. Pozrel si záznam a vraví: „Tak toto je určite na hospitalizáciu, ešte vás vyšetrím a uvidíme.“ Vošla Ingrid, akurát v momente, keď ma vyšetroval, vykríkol: „Meine liebe, na tri prsty – nič vás nebolí? Do rána porodíte!“ Ingrid sa náramne potešila, začala výskať a tlieskať, úsmev od ucha k uchu: „To je supeeer, ty rodíš a nemusíme tomu nijako pomáhať. Paráda, teším sa!“ no nechápali sme s drahým absolútne, že až takýto empatický môže byť personál pôrodnice, každopádne bolo to veľmi príjemné a povzbudivé. Len ja som si v duchu vravela celá začudovaná, že sotva do rána porodím. Lekár ešte skonštatoval, že maličká sa narodí s hmotnosťou maximálne 2,6 kg.

Tak si ma tam nechali a drahý šiel domov po kufor. Vypísali sme formality a prišlo na príjemnejšiu časť – výber jedla. Hebamme Jarka mi poradila, čo je najchutnejšie, donútila ma objednať si aj krupicovú kašu ako dezert po večeri a odvelila ma na izbu. Spolubývajúca bola ozrutná rakúska ženština, asi dva metre vysoká a trojnásobne ťažšia ako ja, vyvolávali jej pôrod v 38.tt, lebo jej dieťatko už bolo takmer päťkilové. Presný opak mňa.

V utorok 5. júna 2012 krátko poobede som mala poradňu. Doktorka ma pozrela, povedala, že krček od minulého týždňa trošku povolil, skontrolovala aj prietoky a pomerala Belasú posilu. Priemer hlavičky bol 9,3 cm a predpokladaná váha 3150 g. Rozlúčili sme sa s tým, že najneskôr budúci týždeň sa znovu vidíme. Vtedy som ešte netušila, že behom 12 hodín sme naspäť.

Doma som podala hlásenie manželovi a vyliala skúmavku s močom. Tak ako vždy som ju nechala uschnúť na umývadle. Keď som sa po chvíli vrátila, Malý Slovanista mi zreferoval, že štuplík zo skúmavky hodil do tej dierky, kadiaľ odteká prebytočná voda. Zasmiala som sa nad tým, že na ďalšiu poradňu už ísť nemôžem.

Podvečer som podala hlásenie aj dule a išla som sa zrelaxovať do vane. Dostala som od kamarátky predpôrodný olej do kúpeľa, tak som si napustila vaňu a polihovala. Belasej posile som povedala, že už máme všetko nachystané a môže prísť k nám, keď už chce.

Okolo ôsmej sme s Malým Slovanistom večerali. Poslíčkov som posledný týždeň už mala každý deň, takže ani teraz som im nepripisovala žiadny význam. Ale pre istotu som si po očku sledovala hodiny v kuchyni - do deviatej to boli cca po 10 - 12 minútach asi polminútové sťahy. O deviatej som uložila Malého Slovanistu k nám do postele. Prečítali sme si knižku a potom zaspal. Ešte som mu pošuškala, že možno už dnes Belasá posila príde. Čas som už nejako extra nesledovala, nakoniec nič ma nebolelo, len som cítila sťahy. No a v izbe sme mali tmu, takže som na hodiny ani nedovidela. Neskôr som Malého Slovanistu preniesla do postele do jeho izby.

Pol hodinu pred polnocou som povedala manželovi, že mám kontrakcie. Rozhodli sme sa, že zavoláme môjho brata, ktorý u nás prespí a dá pozor na Malého Slovanistu. O polnoci som volala aj dule, aby prišla. Do hodiny boli obaja u nás. Ja som si medzitým uvarila maliníkový čaj a každú polhodinu si dala homeopatiká. Smiali sme sa, že je to len lisovaný cukor a že ja na to ani neverím. Kontrakcie som stále predýchavala opretá o kuchynskú linku. Nebolo to nič nezvládnuteľné. Párkrát som vybehla hore do izby skontrolovať Malého Slovanistu, či spí.

Pred druhou sme sa rozhodli, že vyrazíme do pôrodnice. Ešte som vybehla dať Malému Slovanistovi pusu a pošuškala som mu, že tu s ním bude môj brat a že my ideme pre Belasú posilu. Moja pôrodníčka mala v tú noc službu, takže z auta som jej volala, že sme na ceste. Po ceste som kľačala na zadnom sedadle a objímala operadlo, pozerala som na mesiac, ktorý nám svietil na cestu. Mesto bolo prázdne, cesta ubehla rýchlo.

Mriežka je znak na klávesnici pod číslovkou 3 a vyzerá takto: "#". Skratka ako napísať "#" je - pravý Alt + X = #

Čo sa dá s "#" robiť?

Funguje to podobne ako používanie "@", avšak robí to niečo iné 🙂 Ak do vašich krátkych správ, popisov albumov a článkov vložíte znak "#" a bez medzery za ním slovo, napr. #kocik   #rozpravka   #tehotenstvo   #20tt. Tento text sa po zverejnení stane odkazom, na ktorý môžete kliknúť a zobrazia sa vám všetky príspevky, ktoré to tiež obsahujú.

Vyskúšajte si kliknúť napr. #bazar (už som to pridal do viacerých svojich príspevkov).

Ako vám "#" pomôže?

Tým, že "#" budete používať vo vašich príspevkoch, vytvoríte jednoduchý spôsob vyhľadávania podľa kontextu. Vložte do vyhľadávania vo fotoblogoch #bazar a hneď máte príspevky, ktoré sa týkajú bazáru. Samozrejme, ak to niekto do svojho príspevku nepridá, tak to tam nebude, preto je dôležité, aby ste to používali často a čo najviac z vás.