Výsledky vyhľadávania pre slovo “#pribeh”
Zruš hľadanie
Verím v silu lásky a v silu viery v uzdravenie
Pripomeňme si príbeh jednej neskutočne silnej ženy 🙂
„Nechcela som, aby moje dieťa prežilo také detstvo ako ja, preto som si ho chcela dať vziať. Dnes však viem, že by to bola moja najväčšia chyba života.“
Chcem sa Vám zveriť s mojou životnou cestou. Cestou, ktorá je poznačená spleťou neskutočného trápenia na nemocničných lôžkach; cestou, ktorej chýbalo rodinné zázemie a pomoc blízkych; ale aj cestou, počas ktorej som zažila skutočné šťastie zvané materstvo.
Môj štart do života nebol práve najľahší, pretože som sa narodila s rázštepom pery a podnebia. Mamička ma namiesto vytúženého kojenia musela kŕmiť striekačkou. V mojom štvrtom mesiaci života som musela absolvovať prvú operáciu, počas ktorej mi lekári upravili podnebie a pery. Neskôr, v mojich šiestich rokoch života som podstúpila ešte jednu plastickú operáciu.
Potom nastal čas, kedy som sa mala začať tak, ako iní moji rovesníci pripravovať do školy. Čas, kedy som sa mala vytešovať zo svojej prvej školskej tašky, pera, či z nových kamarátstiev. Avšak čas nástupu do školy sa nekonal. Vlastne konal, no nie do takej školy, akú som si s rodičmi vysnívala.
Bývali sme na dedine, kde najdôležitejšími autoritami boli miestny farár a učiteľ, a práve títo dvaja ľudia mne a mojej rodine zobrali vtedajšiu nádej na to, že bude zo mňa školáčka na základnej škole. Prečo? Pretože na základe môjho rázštepu sa rozhodli, že nepatrím medzi „normálne“ deti a že nastúpim na osobitnú školu.
Viem, krútite hlavami a verte tomu, že aj moja rodina bola z toho šokovaná. Vtedy sa mamka rozhodla, že sa pobije za moje práva a vybavila mi školu vo vedľajšej dedine, do ktorej ma „záhadne“ zobrali bez akýchkoľvek predsudkov, či obmedzení. Vďaka týmto ľuďom, ktorí vo mňa verili a nepovažovali ma za „chorú“ som ukončila základnú školu a aj strednú školu s maturitou.
Chcem sa však vrátiť ešte do čias, kedy som bola žiačkou základnej školy, konkrétne do čias mojich deviatich rokov. Toto obdobie si pamätám veľmi výrazne, no nespomínam naň v dobrom. V tomto období sa totiž začal môj skutočný boj, ktorý vediem možno doteraz. A bol to boj s chorobou.
Po komplikáciách spojených s krvácaním z nosa, s vysokými horúčkami, s opuchom ľavého oka a celej ľavej strany tváre, mi približne po dvoch mesiacoch neustálych vyšetrení zistili výskyt obrovského nádoru v dutinách, ktorý prechádzal až do pozadia oka.
Po vyoperovaní nádoru nasledovalo dlhých deväť rokov utrpenia spojeného s pravidelnými operáciami cýst a polypov v dutinách a v nose. Operácie však zanechávali na mojej tvári stopy, preto mi lekári museli niekoľkokrát narovnávať nosnú prepážku bolestivým sekaním do kosti a vyštikávaním chrupavky.
Musím sa priznať, že neviem, čo je detstvo, či bezstarostné vysedávanie s kamarátkami a užívanie si prvých lások. Ja som na takéto niečo nemyslela a vlastne, nemala som na to silu, pretože všetku som ju venovala liečbe.
Keď sa zdalo, že rakovina sa vzdala a mne začala svitať nádej na nový, krajší život – zaútočila opäť, no agresívnejšie. Mala som vtedy dvadsať rokov.
Nádor sa objavil znovu, no prejavil sa vo svojej väčšej sile a okrem toho, že narástol do pôvodnej veľkosti spred prvej operácie, prerástol tiež do tkanív ľavého oka a čuchového nervu. Lekári vtedy usúdili, že ak mám vôbec prežiť, musia pristúpiť k odstráneniu čuchového nervu, na ktorom bol nádor.
Operácia bola veľmi náročná, lekári tvrdili, že som počas nej utiekla zubatej z lopaty. Musela som byť kvôli jej náročnosti a ďalším možným dopadom na môj organizmus uvedená do umelého spánku, v ktorom som bola dva týždne.
Človek si povie, že by už hádam stačilo, no v mojom prípade NESTAČILO. Po spomínanej operácii som sa musela dlhý čas zviechať, dokonca som sa učila odznova chodiť. Môjmu psychickému stavu nenapomohla ani následná rádioterapia, ktorá trvala 3 týždne a ani ďalšie plastické operácie spojené s úpravou tváre. Aj keď sa v tom čase lekári snažili a robili čo bolo v ich silách, nedokázali dať tvár a jej funkcie úplne doporiadku. Nebolo to ani možné. Všetky tie zákroky spôsobili, že som nedokázala dobre zatvárať viečko, a tak mi museli implantovať titánovú mriežku do pol tváre.
Od operácií ubehli štyri roky a keď som bola konečne presvedčená, že môžem opäť začať skutočne a pokojne žiť, rakovina zaútočila znova. Kvôli implantátu z titánu však lekári nemohli naordinovať rádioterapiu a musela som začať liečbu chemoterapiou. Tento ortieľ znamenal pre mňa úsek života, ktorý nazývam „NEŽITÍM“.
Nežitie bolo spojené s neustálou slabosťou, zvracaním, kŕčmi a vypadnutím vlasov. Navyše mi bolo povedané, že táto liečba spôsobí sterilitu, čo ma vážne „zabilo“ a uistilo moje presvedčenie, že liečba nemá význam. Poslednú kúru som na vlastnú žiadosť odmietla.
Pozviechala som sa opäť. No tentokrát som nebola pokorná žena čakajúca na zázrak. Bola som presvedčená, že môj život končí. Začala som žiť bohémsky život spojený s pitím, žúrovaním a fajčením. V tom čase som si našla priateľa, avšak takého „bohéma“ akým som bola vtedy ja sama.
Aj keď som bola presvedčená o tom, že predošlá liečba spôsobila u mňa sterilitu, nebolo to tak, pretože som otehotnela. A keďže môj vtedajší partner nevedel robiť nič lepšie len piť, fajčiť a flákať sa rozhodla som sa, že s ním nechcem vychovávať ten malý zázrak v mojom lone. Hoci som bola sama a na invalidnom dôchodku, trúfla som si na to. Bohéma som opustila tak rýchlo, ako som k nemu prišla a poviem Vám, vôbec ma to nemrzí, pretože sa dodnes nezmenil.
Počas celého môjho tehotenstva som sa každý deň modlila. Poviete si „aká zrazu náprava.“ No ja som sa nemodlila za seba, ale za to nevinné stvorenie, ktoré rástlo v mojom brušku. Bála som sa, aby nebolo choré, aby na ňom nezanechal stopy - môj už vtedy dávno zanechaný bohémsky život. Môj synček prišiel na svet síce predčasne, v siedmom mesiaci tehotenstva, no narodil sa ako zdravé a silné dieťatko. Dala som mu meno Erik.
Napriek mojim predošlým partnerským skúsenostiam som nezanevrela na mužov, práve naopak. Našla som si muža, ktorý bol ochotný stať sa Erikovým (aj keď nie biologickým) otcom, ktorý nás miloval a pomáhal nám. Po troch rokoch našej lásky som otehotnela, avšak neplánovane a nechcene, pretože som mala zavedené vaginálne teliesko. Veľmi som sa bála, že plod, ktorý nosím v sebe bude poznačený, a že mu všetky tie doposiaľ absolvované liečby a chemoterapia nejakým spôsobom ublížili. Preto som išla za svojím gynekológom, ktorého som žiadala o interrupciu. Veľmi mu dodnes vďačím za to, že mi vtĺkol do hlavy, aké mám šťastie, že som opäť tehotná, a že sa nemám báť.
Aj keď môj strach, že moje dieťa by mohlo mať také detstvo ako som mala ja – detstvo spojené s chorobami, liečením a výsmechom okolia – bol veľký, rozhodli sme sa, že si dieťatko necháme. Dieťatko sa narodilo zdravé 🙂 Dnes je už z nej veľká slečna, ktorej meno je Rebeka.
A ako som na tom dnes zdravotne ja? Mám vonku maternicu a cítim sa relatívne dobre. Čo je však najdôležitejšie, mám krásnu rodinu, ktorá miluje mňa a ja milujem ju.
Ženy moje, aj keď nechodím do kostola a neverím farárom, verím v inú silu – v silu lásky a v silu viery v uzdravenie.
Verím, že najdôležitejšia je podpora rodiny a duševná pohoda, práve vďaka ktorým sa dá poraziť aj tak zákerná životná skúška menom rakovina ♥.
--
Tento článok je napísaný na základe životného príbehu mamičky Jarky - @akeber362007, ktorej veľmi ďakujeme za jeho poskytnutie. Vyšiel v rámci rubriky o mamičkách, ktoré zažili zaujímavé alebo inšpiratívne príbehy. Ak nejaké poznáte aj vy, napíšte o nich prosím do komentárov.
#pribeh na zamyslenie
O ROZVODE
Keď som sa vrátil v tú noc domov, moja žena akurát pripravovala večeru. Chytil som ju za ruku a povedal som jej: „Musím ti niečo povedať.“ Posadila sa a potichu sme jedli. Opäť som videl tú bolesť v jej očiach.
Zrazu som stratil reč. Nevedel som, čo povedať. Musel som jej však povedať, že uvažujem o rozvode. Začal som pokojne. Nezdalo sa, že ju moje slová nahnevali, namiesto toho sa ma len potichu opýtala: „Prečo?“ Na túto otázku som jej však nevedel dať odpoveď. Vtedy sa nahnevala, začala hádzať vecami a kričala na mňa: „Ty nie si chlap!“
V tú noc sme sa nerozprávali. Plakala. Vedel som, že chce prísť na to, čo sa stalo s našim manželstvom, no nevedel som jej dať uspokojivú odpoveď. Moje srdce patrilo Janke. Už som svoju ženu nemiloval a len som ju ľutoval.
S hlbokým pocitom viny som vypísal rozvodové papiere, kde som uviedol, že jej nechávam dom, autá a 30% z mojej firmy. Pozrela sa nemo na papiere a roztrhala ich na kusy. Žena, ktorá so mnou strávila posledných 10 rokov bola pre mňa cudzia. Bolo mi jej ľúto, bolo mi ľúto toho premárneného času, energie, no nemohol som už vziať späť to, čo som jej povedal, pretože som Janku veľmi ľúbil. Nakoniec na mňa žena začala kričať a myšlienka rozvodu bola čoraz jasnejšia.
Na ďalší deň som sa vrátil domov veľmi neskoro a našiel som svoju ženu sedieť za stolom. Písala niečo na papier. Bol som bez večere a šiel som rovno do postele. Zaspal som veľmi rýchlo, pretože som bol unavený po dni strávenom v Jankinej spoločnosti. Keď som sa prebudil uprostred noci, moja žena bola stále za stolom a písala. Nestaral som sa o to, otočil som sa a šiel som spať.
Ráno mi moja žena predstavila svoje podmienky rozvodu. Nechcela odo mňa nič, no rozvod chcela až za jeden mesiac. Jeden celý mesiac sme mali žiť normálne, ako sa len dá. Jej dôvod bol jednoduchý. Náš syn mal záverečné skúšky a nechcela jeho štúdium narušiť našimi problémami. S tým som samozrejme súhlasil. No na srdci mala niečo viac. Požiadala ma, aby som jej každý deň pripomenul, ako som ju na svadbu niesol na rukách cez prah. Požiadala ma, aby som ju každý deň po celý mesiac prenášal cez spálňové dvere. Myslel som si, že sa zbláznila. Aby však boli naše posledné dni znesiteľné, pristúpil som na to.
Janke som povedal o rozvodových podmienkach mojej manželky. Hlasno sa zasmiala a povedala, že je to absurdné. „Bez ohľadu na to, čo sa deje, hrá na nás nejaké hry. Veď rozvodu predsa musí čeliť tak či tak,“ povedala pohŕdavo.
Ja a moja žena sme nemali posledné mesiace žiadny fyzický kontakt. Preto náš prvý deň, keď som ju prenášal cez prah vyzeral ako groteska. Syn sa na nás díval, tlieskal a kričal na celý dom: „Ale oci, ty držíš našu mamu v náručí.“ Jeho slová mi spôsobovali veľkú bolesť. Zo spálne som moju manželku preniesol až do obývačky a celý čas som ju pevne držal v náručí. Zavrela oči a ticho povedala: „Nehovor nášmu synovi o rozvode.“ Prikývol som a cítil som sa strašne zle. Položil som ju pred dvere a odišla. Šla na zastávku autobusu a do práce. Ja som šiel sám do kancelárie.
Na druhý deň sa situácia opakovala, no šlo to o trochu ľahšie. Naklonila sa ku mne a oprela sa mi o hruď. Cítil som jej vôňu. Uvedomil som si, že som sa takto starostlivo na svoju ženu už dlho nepozeral. Zrazu som si uvedomil, že už nie je taká mladá. Videl som prvé jemné vrásky na tvári, vo vlasoch mala sem tam šediny. Naše manželstvo si na nej vzalo svoju daň. Na moment som si uvedomil, čo som jej to vlastne spravil.
Štvrtý deň, keď som ju zdvihol, cítil som, že sa pocit intimity medzi nami dvoma vracia. Toto je žena, ktorá mi venovala svojich desať rokov. Na piaty a šiesty deň som si znovu uvedomil, že intimita medzi nami sa prehlbuje. Janke som o tom nepovedal. Každým dňom sa mi moja žena niesla ľahšie. Možno to bolo tým neustálim posilňovaním.
Jedného rána si moja žena vyberala, čo si oblečie do práce. Prezrela mnoho šiat, no nemohla sa rozhodnúť. Potom si vzdychla a uvedomila si, že všetky šaty sú jej veľké. Zrazu som si uvedomil, že moja žena výrazne schudla, a že to bol dôvod, prečo sa mi niesla ľahšie. Zrazu mi to došlo. Vo svojom srdci musela pochovať tak veľa bolesti a horkosti. Podvedome som natiahol ruku a pohladkal som ju po hlave.
V tom okamihu vstúpil do spálne náš syn a zahlásil: „Oci, je čas aby si vyniesol mamku z izby.“ To, že nesiem jeho mamu sa stalo neoddeliteľnou súčasťou každého jeho rána. Moja žena ukázala synovi, nech ide bližšie a pevne ho objala. Musel som odvrátiť pohľad, pretože som sa bál, že by som mohol na poslednú chvíľu zmeniť svoj názor. Potom som ju vzal do náruče, vyniesol som ju zo spálne cez obývačku až do chodby pred dvere. Jej ruka bola okolo môjho krku prirodzene a jemne sa ma dotýkala. Ja som ju pevne držal. Bolo to rovnaké, ako v náš svadobný deň.
To, že bola oveľa ľahšia ma však rozosmutnilo. V posledný deň, keď som ju držal v náručí som sa zrazu nemohol pohnúť. Náš syn už šiel do školy. Keď som ju tak pevne držal, povedal som jej, že som si ani nevšimol, ako rýchlo a ľahko sa z nášho života vytratila intimita, ktorú sme kedysi mali. Šiel som do kancelárie. Šiel som rýchlo, zaparkoval som a utekal som hore, kým si to nerozmyslím. Janka otvorila dvere a ja som len povedal: „Je mi to ľúto, ale už sa rozvádzať nechcem.“
Pozrela sa na mňa prekvapene a potom mi priložila ruku na čelo. „Máš horúčku alebo čo?“ Chytil som jej ruku a dal si ju preč z čela. „Je mi to fakt ľúto. Nebudem sa rozvádzať. Moje manželstvo bolo nudné pravdepodobne preto, lebo som si nevážil svoju ženu a to všetko, čo pre mňa robila. Nebolo to preto, že by sme sa už nemilovali. Až teraz si uvedomujem, že keď som ju pred desiatimi rokmi prenášal cez prah, mal som ju držať doteraz, až do smrti“. Janka vyzerala naozaj prekvapene. Dala mi hlasnú facku, zabuchla dvere a rozplakala sa. Šiel som preč. V kvetinárstve po ceste som si objednal veľkú kyticu pre moju manželku. Predavačka ma zaskočila otázkou, čo si želám napísať na kartičku. Usmial som sa a napísal som: „Budem ťa niesť každé jedno ráno, až kým nás smrť nerozdelí.“
V ten večer som prišiel domov s kyticou v rukách, s úsmevom na tvári a bežal som po schodoch, aby som rýchlo našiel svoju manželku. Našiel ju v posteli- mŕtvu. Moja žena bojovala s rakovinou už niekoľko mesiacov a ja som bol s Jankou taký zaneprázdnený, že som si to vôbec nevšimol. Moja žena vedela, že čoskoro umrie, no chcela ma uchrániť od hnevu nášho syna, pre prípad, že by sme sa skutočne rozviedli. Aspoň v očiach svojho syna som vyzeral ako milujúci manžel..
Toto sú tie malé detaily v živote a vo vzťahu, na ktorých naozaj záleží. Nie je to o dome, byte, autách, majetku a peniazoch, ktoré máte v banke. Toto všetko len vytvára priaznivé prostredie, no šťastie si nekúpite za žiadne peniaze.
Nájdite preto vo svojom mužovi najlepšieho priateľa, robte pre seba veľa maličkostí a vybudujte si intimitu. Majte skutočne šťastné manželstvo. Ak nebudete zdieľať tento príbeh, nevadí. Ak áno, možno zachránite nejaké manželstvo, ktoré to momentálne potrebuje.
Lili/5r/:Mami, pošli tatka nech nám kupi paulu,lebo sme už zjedli...Dnes je všetko zatvorené,je sviatok,tety oddychujú.... Veľké oči😲 aj Tesco???Tam kde sa takto otvárajú a zatvárajú dvere samé??/nazorna ukážka aj zo zvukom😀/ Hej aj tie dvere sú zamknuté...To nechápem 🤔🙄....Jaaj moje zlaté,keby si ty vedela, koľko ľudí to tiež nedokáže pochopiť😉
Skutočne existuje osud, alebo sú to iba náhody?
Veľakrát som sa zamýšľala nad touto otázkou. Vážne existuje isté predurčenie ako bude plynúť život, alebo je to iba jedna veľká náhoda? Zamyslela som sa práve vtedy, keď ma zrazilo auto.
Zvoní budík. Je päť hodín. Vstávam so zvláštnym pocitom, akoby sa malo niečo stať.
Zlé, pochmúrne myšlienky hádžem rýchlo za hlavu. Chladné októbrové počasie mi na nálade nepridáva. Obliekam sa najprv pomaly, potom rýchlo.
Ťahám bicykel z komory a pripravujem sa na cestu do práce. Pocity sa u mňa stupňujú a cítim sa zvláštne.
Nasadám a vyrážam.
Prechádzam cez most.
V diaľke vidím auto. Je mi veľmi povedomé. To auto som už videla. Práve dnes v mojom sne. Rýchlo sa snažím si na to spomenúť. Nejde to. Pamäť prázdna. Všetky spomienky ostali doma v mojej teplej posteli.
Blížim sa po hlavnej ceste smerom k nemu.
Stojí. Vidí, že idem. Aspoň si to myslím.
Zrazu dostanem záblesk ako hrom. Už si spomínam na sen. Presne táto situácia. Farba i značka auta, dokonca dáva smerovku na tú stranu ako vo sne. Len v sne ma zrazí.
Strasiem sa. Hádam to tak nemôže byť!?
Na bicykli mám svetlo vpredu aj vzadu, hlavu mi "zdobí" prilba.
Musí ma vidieť, preto stojí a čaká, kedy prejdem. Myslím si to.
Prechádzam popri aute.
Som na zemi a všade tma. Šok sa dostavil.
Auto do mňa narazilo zboku.
Pád stlmila prilba. Preletela som cez bicykel smerom dopredu.
Z bočnej uličky zastavuje auto a jeho vodič ma dvíha zo zeme.
Poskytuje mi prvú pomoc a volá políciu a záchranku. Ostáva so mnou až do príchodu policajtov. Muž, ktorý toto všetko spôsobil, vychádza z auta a obzerá si škody na ňom. Mňa si nevšíma. Žiadna prvá pomoc. Karoséria je prednejšia.
Bolí ma hlava i celé telo, ale dokážem sa hýbať.
Policajti vypočúvajú nás oboch.
"Pán šofér, ako ste ju nemohli vidieť? Veď svieti ako vianočný stromček. Prichádzala po hlavnej ceste, už z diaľky ste ju museli vidieť."
"Mal som zahmlenú bočnú stranu, nevidel som ju, až keď už bola úplne predo mnou."
"Máte narazený pravý blatník, takže ona už stihla aj popred vás prejsť, to ste ju ako nevideli? Šťastie, že ste sa rozbiehali pomaly."
Fúkali sme obaja. Negatívne.
Prichádza sanitka.
Nasadám a vezú ma na traumatológiu. Udreté miesta menia farbu na fialovú.
"Pacientka pri vedomí, v šoku, bez otrasu mozgu. Sťažuje sa na bolesť pravého stehna."
Rontgen nezistil žiadne zlomeniny.
Na druhý deň s hlavou nedokážem ani pohnúť. Priateľ ma vezie opäť do nemocnice. Mám natiahnuté svaly na krku, dostávam golier.
Telo bolí, ale noha ešte viac. Megaveľká modrina vo veľkosti dospelej päste.
Aj trinásť rokov od nehody mám stále na vnútornom stehne pamiatku. Zdeformované prepadnuté svaly vo veľkosti slepačieho vajca.
Bicykel bol na tom horšie. Potreboval kompletnú opravu.
Žijem.
To je hlavné.
Ten sen bola predzvesť, ktorú som videla skôr ako nastala, alebo ma mala pred týmto varovať?
Ďalší "úžasný" deň alebo Ako som skončila s nosom zapichnutým v snehu
Malá Zuzka celú noc konečne prespala bez jediného zobudenia. Paráda, hádam jej to už vydrží a ja sa konečne vyspím "doružova". Vytešujem sa, len nech mi to vydrží aspoň do večera. Medzitým dcérka je pripravená na cestu. "Idete do škôlky na sánkach?" pýtam sa svojho. "Nie, veď sa nedá sánkovať. Chodníky miestami odhrabané. Ideme autom." Po odchode pripravím pre nás raňajky, nech máme sily. Raňajky, základ života predsa.
Nakuknem cez okno, vidím ženu tmavšej pleti, ako pri kontajneroch vykonáva hygienu a následne inventúru obsahu smetiaka. Začína odlepovať plienky. Nie su hnedé ale iba žlté, tak si ich berie domov. Zajtra príde po druhé. Super začiatok dňa. Rýchlo sa snažím túto udalosť vymazať z hlavy... Nadobro...!
Uvarím čaj, očistím jablko a zapínam Spievankovo. Zuzanka trochu popozerá a ja si v pohode navarím. Spev počujem až do kuchyne. Po piatich minútach si uvedomujem, že nejako ticho v obývačke je, spev nepočuť. Odkladám veci z rúk a idem pozrieť. "Zuzanka, kde si?" Malá natešená kričí :"Tu som, kesím!" Otvorím dvere do izbičky a malá kreslí po stene fixami. Krásne, len nedávno sme tam maľovali. V duchu rozmýšľam, ako to zamaskovať, aby si to nik nevšimol. Dá sa to? Maľba na jeden meter. Zuzka sa teší, aký výtvor nakreslila. Ja sa "teším" tiež. Moje nadané dvojročné dieťa.
Obed navarený, môžeme sadať k stolu.
"Necem toto", ukazuje na mrkvu a hrášok v polievke. Po pár lyžičkách to vzdáva: "Mama, kmiť!" Neposlušné rezance padajú naspäť do taniera. "Tači," a odchádza od stola. Nestíham za ňou dojesť, už má ťahá za ruku: "Spinkať, didu." Na hodinách práve 12 hodín a vraj deti nevedia určiť čas na hodinkách. Každý deň v rovnaký čas. Po kojení malá zaspáva na posteli, hodinku mám na upratanie. Alebo radšej vlasy umyť? Dilema.
"Mamí!" ozýva sa z izby. Úsmev od ucha k uchu. Nieje nič krajšie, ako keď sa dieťa vyspí doružova. Trošku sa zahráme a pôjdeme do škôlky po staršiu dcérku.
Prešli sme 3 metre, malá sa dožaduje mojich rúk. Takto my veru ďaleko nedôjdeme! Pokým by sme prišli k škôlke, ruky by som mala po kolená. Otáčame sa naspäť a berieme sánky. Niektoré miesta po chodníku sú bez snehu, ale potiahnem tých pár kíl. Bianku vyzdvihneme zo škôlky a ideme domov.
Prejdeme na iný chodník, kde je sneh. Je stvrdnutý, tuhý, nepoddajný, zapieram sa a ťahám. Kľučkujeme pomedzi psie výkaly na chodníku. Také pokuty by som narezala tomu, kto po vlastnom psovi nepozbiera, že až! Ťahám a už nevládzem. Sánky sa zasekli v snehu, poriadne sa do toho opriem a potiahnem oboma rukami. Čo som nečakala, padám ako svieca priamo pred seba. Zapichnem sa nosom do snehu. Kontrolujem nos i počet zubov, či všetko sedí. Moje "airbagy" trochu stlmili pád, mohlo to byť aj horšie. Počet zlomenín: 0, počet modrín: 1 maximálne 2. Otočím hlavu na stranu a tam ďalšia značkovacia stopa. Mala som veľké šťastie. 15 centimetrov bokom a schytám to rovno pod nos. Šťastie ma neopustilo.
Nedávno, keď sme išli zo škôlky domov, ťahala som sánky s dcérkami a jedna babka sa mi prihovorila: " To sú vaše? " Ja odpovedám hrdo, že áno. Babka dodá: "Krásne vnúčatká." Otočím sa na nohe: "Vnúčatká? To sú moje deti!" Babka nesklame: "Neverím!" Super. Hneď ma tým "potešila".
Dnes opäť tá babka zametá chodník pred domom. Pozdravím sa ako stále. "Veziete sa?" a nakloní sa k deťom. Staršia sa ozve: "Áno." Babka opäť nesklame: "Ty by si nemala byť ešte v škole? Čo to máš v ruke... Hračku? Taká veľká sa ešte hrá s hračkami?" Malá zahanbene púšťa oči k zemi. (Áno babka, má hračku, ja som sa ešte v 12 rokoch hrala s bábikami, čo v dnešnej dobe už v tomto veku majú frajerov - pomyslela som si svoje). Rozlúčime sa a odchádzame. Dnes toho bolo na mňa už priveľa.
Fuuuha! Jakživ som nepočula silnejší #pribeh
https://www.youtube.com/watch?v=9ABWX65JqsE
Autohavária mi zmenila otca, ale som šťastná, že žije
Koľko málo stačí a stotina sekundy obráti život mladej rodinky o 180 stupňov. V tej chvíli nám nikto nevedel povedať, čo bude nasledovať...
Píše sa dátum 20.8.1990. Môj otec končí smenu v práci a vracia sa poobede autom domov. Skúsený šofér, otec dvoch dcér vo veku 7 a 5 rokov. Nezodpovedný vodič kamióna vytlačí otca z cesty a zbabelo uniká preč...
Moju mamku kolegovia z práce informujú, že manžel mal nehodu neďaleko práce a berú ju na miesto činu. Medzitým prichádza sanitka a policajti. Bolo treba identifikovať aspoň auto. Naša škodovka bola na šrot. Záchranári ohlasujú, že pacient žije, ale nereaguje. Policajt, ktorý mal v čase nehody službu vysvetľuje mamke, že vodiča zachránilo to, že nebol pripútaný. Auto narazilo čelne do stromu a otca vyhodilo cez predné sklo von. Ak by to tak nebolo, nemal by žiadnu šancu na prežitie...
Sanitka odváža zraneného otca na oddelenie úrazovej chirurgie, kde sa podrobí všetkým vyšetreniam. Mamka čaká na chodbe. Službukonajúci lekár ju oboznamuje s výsledkami: "Manžel má poškodený mozog, mozoček, posunutý jazyk do strany, stlačené hrdlo, hltan, hrtan, stlačené pľúca, povrchové zranenia a navyše je v kóme. Kritické sú nasledujúce hodiny, treba čakať. Pri takom veľkom rozsahu poškodenia sa treba pripraviť na najhoršie. Alebo sa s tej kómy nedostane, alebo sa preberie, ale aké následky to zanechá, ukáže až čas."
V tom čase som mala 7 rokov a nechcem si ani len predstaviť tie pocity, keď človek nevie na čom je. Rozsah poškodenia bol veľmi veľký. Mamka chodila do nemocnice každý deň, no stále to bolo bez zmeny.
Podľa rozprávania mojej babky doktor, ktorý mal smenu skonštatoval, že nastala u neho klinická smrť a nepreberie sa už. Keď už ho viezli na patológiu a chceli mu priviazať na nohu štítok lekár zistil, že pacient sa potí a hneď ho previezli naspäť na izbu a napojili na prístroje. To mu zachránilo život.
Nepoznal nás
Prešli dva nekonečné týždne od hospitalizácii na JIS-ke a môj otec sa prebral. Už aj to bola výhra, že žije - to je najdôležitejšie. Jeho stav sa postupne zlepšil natoľko, že ho mohli pustiť domov. Viac na úrazovej chirurgii ostať nemohol, lebo z ich strany to bolo doriešené. Odporučili mu ďalšie vyšetrenia na inom oddelení ešte v ten deň. Síce chodil, ale nerozprával, nepamätal si nič, spoznal iba mamku, nikoho iného. Po vyšetrení zostal ležať pol roka na neurologickom a psychiatrickom oddelení.
Nikdy nezabudnem na ten deň, keď sme mohli ísť konečne za ním do nemocnice! Nasadili mu lieky a liečbu, no zatiaľ iba hmkal a ukazoval. Pre nás to stačilo. Mamka sa ho opýtala, či vie, kto sme, a on len krútil hlavou. Nepoznal nás. Toto si veľmi dobre
pamätám aj po rokoch. Bol úplne bezmocný.
Toľkokrát otec pomáhal iným, bol darcom krvi. V roku 1979 dostal bronzovú, v 1983 striebornú a v roku 1990 zlatú Janského plaketu za darovanie krvi. Toľkokrát daroval krv a teraz sa mu to vrátilo. Odovzdávanie zlatej plakety malo byť v Prahe, ale vzhľadom na situáciu mu ju poslali poštou.
Konečne doma!
Deň pred Vianocami pustili otca na pár dní domov. Zoslabený, nevedel jesť, piť, umyť sa, utrieť sa a stále nerozprával. Museli sme ho kŕmiť, s každým hltom sa dusil, keďže všetko v hrdle mal poškodené. Pil iba pomocou slamky. Snažil sa rozprávať pohmkávaním, ale nešlo to. Keď sme mu nerozumeli, zúril a búchal po stole. Boli to ťažké dni, ale boli sme všetci šťastní, že je aspoň na sviatky doma.
Po sviatkoch pokračoval v liečbe a konečne mu nasadili lieky, ktoré mu pomohli s rozprávaním. Bolo to ťažké. Hovoril, no nič mu nebolo rozumieť. Veď si skúste dať jazyk úplne na jednu stranu kútika úst a niečo povedať! Nejde to ľahko.
Jedného dňa dostal v nemocnici záchvat a zistili mu epilepsiu. Následok havárie. Opäť stratil reč a mohlo sa začať odznova s cvičeniami a liekmi. Tie, ktoré bral, už kvôli epilepsii brať nemohol. Pri spadnutí z postele si zlomil kľúčnu kosť a tak po zvyšok liečenia spal v "postieľke", ako to ľudovo nazývame. Ten pohľad na posteľ s mrežami si pamätám stále.
Nová liečba zabrala a na jar pustili otca po nekonečne dlhých mesiacov strávených v nemocnici konečne domov. Medzitým sme sa presťahovali k babke, aby nám pomáhala s otcom, keďže mama chodila do práce. Začiatky boli ťažké. Veľmi ťažké.
Slovenský raj
Zoo Bojnice
Toto sú posledné fotky z dovolenky pred nehodou. Od úrazu sme spoločne na dovolenke už nikdy neboli.
Prešli sme dlhú cestu
Od nehody už ubehlo 27 rokov, otec rozpráva, dokonca sa naučil aj znovu písať. Ako deti sme sa smiali, keď sa nás chodil pýtať aké "i" alebo "y" sa píše v takom a takom slove a robí to dodnes.
Veľa ľudí mu nerozumie, resp. kto ho dlhšie pozná a chce, ten pochopí, čo hovorí. Aj teraz sa stávajú situácie, keď musí viackrát zopakovať to isté. V spoločnosti hovorí hlasno, aby mu ľudia rozumeli. Miliónkrát sme mu pripomenuli, že pri nás nemusí kričať, my mu rozumieme...
Po havárii aj dosť zostarol. Nikdy nezabudnem, ako k nám chodili ľudia, chceli sa rozprávať s mojím otcom, no otázka stále znela: "Mohla by si mi zavolať tvojho deda?" Každý ho považoval za deda, nie môjho otca. Vtedy ma to štvalo, teraz sa nad tým iba pousmejem. Nie každý vie, čím sme si ako rodina spolu prešli.
Oslávil už 60rokov.
Akú stopu tu chceš zanechať?
Pred pár dňami mi zavolala kamarátka, ktorá momentálne žije v Mníchove. S trasúcim hlasom mi oznámila, že je na Slovensku, lebo bola za babkou v nemocnici, ktorá je na tom už veľmi zle. Babka jej bola ako mama, pretože kým jej mama študovala medicínu, ona ju vychovávala najmä prvé roky jej života. A teraz bolo pre ňu ťažké vidieť ju trpiacu na nemocničnom lôžku.
Tiež je lekárka a hovorila, že z medicínskeho hľadiska nechápe, ako babka ešte môže žiť v takom ťažkom zdravotnom stave a nevie, čo ju tu ešte drží pri živote. Spýtala som sa, či má „vysporiadané“ všetky vzťahy. Vraj bola za ňou v nemocnici aj osoba, s ktorou to bolo naštrbené. „To je dobre, že tam bola tá osoba. A teraz si ju aj ty bola pozrieť,“ povzbudila som ju. Iste si spomenula na všetky tie roky, ktoré jej babka venovala, ako sa o ňu starala, čo pre ňu spravila. Každý deň spievala babke pri lôžku piesne, hladkala ju a miestami ju babka aj vnímala. Po štyroch dňoch intenzívnych návštev v nemocnici musela cestovať späť za svojou prácou a rodinou. O dva dni prišla správa, že babka zomrela.
Odišla zrejme zmierená so svetom a spokojná, že videla svoju milovanú vnučku.
Hoci na našich zosnulých myslíme často, raz v roku – na Dušičky si ich pripomíname omnoho intenzívnejšie. Možno sa zamýšľame pritom aj nad našou vlastnou existenciou. Aký má význam, že som tu? Aká je moja úloha, moje poslanie?
Pápež František na Svetových dňoch mládeže v Krakove burcoval najmä mladých, aby zanechali stopu. „ Drahí mladí, neprišli sme na svet, aby sme „žili v stave vegetovania“, aby nám to tu ušlo čo najpohodlnejšie, aby sme zo života urobili diván, ktorý nás uspí; naopak, prišli sme pre niečo iné, aby sme zanechali istú stopu.“
Akú stopu tu chceš zanechať ty?
Text: Andrea Ággová
Foto: pixabay.com
Burbu - naše nájdené šťastie
Vždy som chcela mať domáceho miláčika ale nikdy nie mať mačku. A ako sa vraví, že čo človek najviac nechce, to dostane, tak u nás to platilo na 100 %.
Jedného krásneho večera môj drahý manžel sedel u nás v pivničke s kamarátom. Nebol to žiaden výnimočný večer. Prišiel neskoro a tak sme sa ani moc nebavili.
Ráno mi vraví: ,,Prišla k nám mačka." Neverila som vlastným ušiam. A priznám sa,ani ma to nejako nedojalo. Zlom prišiel, keď mi ju ukázal na fotke. Uvidela som krásnu miniatúrnu mačičku čierno-bielej farby. Vpredu mala ofinku a vyzerala ako Anička.
Zmestila sa mi akurát do ruky. A keďže som bola tehotná, tak sme ju držali v karanténe v pivnici.
Asi 2 dni na to sme šli k veterinárovi. Naše zlatko bolo veľmi choré. Malo zapálené očká, slabú imunitu, prskala, v uškách mala svrab. Museli sme ju dať odčerviť, chodili sme na antibiotické injekcie. Pri prvej návšteve mala 400g a 6 týždňov.
Kamarát si ju mal zobrať, ale ja som si povedala, že ked sme sa s ňou toľko natrapili, už si ju nedám. A tak aj bolo. Už zostala u nás.
Potom sa začal náš život s mačkou. Zo začiatku bolo všetko ok. Mačičku sme sa naučili zatvárať do kúpeľne na noc, každý deň čistiť mačací záchod, dávať jej jesť a nakoniec sa s ňou aj hrať. Burbu nám rástla pred očami a stávala sa z nej krásna mačacia slečna.
Pri výchove sme sa snažili:
- naučiť ju na obojok a vodítko
- neškriabať nábytok
- nechodiť do tanierov
- neskákať na stôl či sušiak
- počúvať na meno
- počúvať na slovo papať
- nekúsať
- a veľa ďalších zásad "slušného mačacieho správania"
Pri väčšine sme zlyhali. Neustálé opakovanie nás prestalo baviť. No keď sa paničke chce, tak počuje na meno a takmer na 100% reaguje na slovo "papať."
Kúpili sme jej aj škrabadlo. S nádejou som ho stavala, že bude plne využívané. Čo myslíte, ako to dopadlo? Lepšie ako škrabadlo poslúži naša pohovka. Zadovážili sme aj rôzne hračky: loptičky, myšky, rukavice, laser ... a ani v tomto prípade to nebolo inak.
Na hranie jej poslúžia lepšie naše prsty na nohách, naše ruky, zavesené ozdoby na konároch vo váze, zavesené vínové poháre, lebo veď štrngajú. Takto by som mohla pokračovať donekonečna.
Neznáša kúpanie, ako každá mačka, ale keď sa kúpeme my, tak tam musí byť.
Ale milujem pohľad na tú našu nezbednicu keď spinká, keď sa ku mne pritúli a začne priasť. Dokonca aj ten jej pohľad, keď ju vyhodím z postele alebo z miesta, kde chcem uložiť malého.
Robí veľkú neplechu, ale i tak ju veľmi ľúbime. Zároveň mám aj dobrý pocit z toho, že sme zachránili nevinné zvieratko z ulice. Má sa u nás dobre a verím, že aj ona nás má rada.
Raz, keď budeme mať dom, snáď sa náš zverinec rozšíri ešte o nejakého toho psíka. Samozrejme z útulku.
Môj svadobný deň
Keď si na to spomeniem, rada by som si to zopakovala. Toľko príprav, radosti, ale i starosti a to všetko pre jeden jediný deň v mojom živote! A aj ked je to už vyše pol roka, veľmi živo si pamätám, ako to bolo.
Všetky prípravy sa začali v novembri. Nákup papiera na pozvánky, kupovanie čipiek, stúh, lepidiel, vybavovanie kostola a hladanie sály na hostinu. Joj! Tak som sa tešila.
Začala som dávať dohromady zoznam hostí. No to vám bolo roboty. Všetkých obvolať, napísať mail o všetkých informáciách - kde bude hostina,kedy a ubytovanie.
No a potom začali tie nervy. Hovorila som si: ,,Ešte neodpísali! Ešte nedali vedieť!,, To som pekne nervačila. Dátum svadby sa pomaly blížil a ja som sa tešila stále viac a viac.
V utorok, 4 dni pred svadbou, sme prišli do Kežmarku. Ešte nás čakal kopec roboty.
Dovybavovanie sály, kostola, zákuskov, výzdoby, torty, začepčenia, ...
Deň pred našim úžasným dňom nás prišiel kamarát fotiť. Vzišli z toho nádherné fotky. Fotili sme sa asi 2 hodiny. Nesmiem zabudnúť dodať, že vtedy som už bola v 6 mesiaci tehotenstva, no bruško veľké až tak nebolo.
Hurá! Nastal ten veľký deň!
Človek ráno vstane, lebo musi všetko stihnúť, takže budík na 6:45. Pekne sa musim čo najviac natlačit jedlom. Káva nesmie chybať... aspoň za kýbel. Umyť zuby, obliecť niečo, čo nepoškodi účes a makeup a ide sa na to. S náhradnou tvárou na tvári sa ponáhľam ku kaderníčke na ten neprekonateľne krásny účes, čo som si vymyslela. Cítim sa ako hviezda, lebo okolo mňa lietajú kameraman a fotograf.
Mobil sa mi vybíja a kopec ľudí mi vyvoláva... Nemám čas nabiť telefón a tak kašlem na to.
Idem sa obliecť. Šaty som hned na začiatok zašpinila od makeupu. No nič, aj tak to nie je vidieť. Opakujeme niektoré časti pre kameru ako opice, ale ked chceme krásne videjko, tomuto sa nevyhneme.
Konečne sa ideme do kaštieľa fotiť. Kašťieľ nás ohúril krásnymi priestomi.Budúci manžel ma mal prehnúť dozadu. V krkolomnej pozícii som myslela, že už porodím. A ešte som sa pri tom musela aj usmievať!
Fotenie skončilo, ideme naspät domov a za chvíľku nás čaká obrad. Ešte využijem príležitosť a natlačím sa suchou bagetou a kávou, tá musí byť!
Na obrad sme samozrejme meškali. Piati ľudia naraz od vás niečo chcú a vy sa snažíte koncentrovať. Ale všetko v poho zvládate.
So slzami v očiach vchádzam do kostola, ako keby to bola moja smrť, ale zároveň sa teším. Všade zmätok, ale ľudia to napriek tomu vnímaju ako dokonalú harmóniu. Šialenosť.
Vonku úžasné ,, krásne,, počasie. Prší akoby počasie malo za to zaplatené. Tak sa čo najskôr ponáhľame do sály. Tam gratulácie zorganizuje ženćhova matka a ja jej to dovolím, aby sa cítila aspon trošku užitočne 😀... Orechovica sa našťastie vypila. Ľuďom nebolo aspoň zima.
Ideme si pripiť a rozbiť tanier, aby sme ho mohli upratať. Samozrejme prvým rozkopnutím ma prekvapili, ale tie daľšie dve som zastavila tak 2:1 pre mňa.
Je po gratuláciách a všetci hladní ako vlci idu tlačiť predjedlo, následne polievku a hlavné jedlo. Ako inak všetkým chutilo. Mali sme nalepšieho šéfkuchára v Kežmarku.
Prichádza chvíľka, keď ideme tancovať svadobný novomanželský tanec. Žalúdok až v krku, ale povieme si - nech už to máme za sebou. Ideme nastúpiť samozrejme chyby nám kamoška opravavovala deň pred svadbou. Všetko dokonalé! Ovácie a potlesk. Svadobná choreografia sa podarila!
Nasleduje rodičovský tanec a voľná zábava.Všetci sa nejako ostýchajú, ale teta ma schmatne a ideme to rozprúdiť. Ani neviem ako, ale tancujú všetci - jednoducho všetko super.
Nastáva chvíľka pre začepčenie. Nastáva chvíľka pre začepčenie a tu sa natrafí na kameň úrazu - ja nemám podprsenku! Hodinu sme ju hľadali, no nakoniec všetko dobre dopadlo. Začepčenie prebehlo so slzami v očiach a krásne ma všetci povykrúcali
Ženích nečakane podľahol emóciám keď ma uvidel v kroji.
Väčšina hostí odišla skôr kvôli tomu, že ich čakala cesta na druhý deň cez celé Slovensko čo ma trošku mrzelo.
Nakoniec som dospela k záveru, že i tak to bol najkrajší deň v mojom živote a prípravy ma bavili a to neskutočne. Želám všetkým ženám, aby si tento deň vychutnávali ako ja.
Bolo to úžasné!!!
P. S.
V auguste sa narodil môj krásny synček Matúško 🙂
Maximiliánkov denník- časť 9 - Ta neznam jak to dopadne
Ta už zas Vás otravujem s moju maličkosťu. Život prináša ze sebu samé nové veci, mne prinesol v posledných mesacoch nové zuby aj nové vlasy, za čo mu bars ďakujem bo možem kusac aj hrisc co še mi zachce. A s vlasami vyzeram neodolateľne, co povece : )
Moja šestra dakedy še tak veľmi nudí, ze še mňa robí co sa jej zachce. Napriklad aj modelku. Vyčeše me, sponky da do vlaskof a šem hotový. Katastrofa zeťal to muším trpec , bo nevem odolať.
Ta tu šem s tu moju nádhernú šestru ona še teš ve vycešac a ja še na ňu potom nevem vynadívac. Je krásna co povece ?
Už vem aj letac. Kedz boli u nás naposledy hody, tak sme še všetci pobrali na blikajúce kolotoče. To sú také mašiny, na ktorých furt letace dokola a je vám potom nekedy zle. Mne mamka se sestru zebrala na toho vtáka s korunu a leteli sme do oblakof, šem tomu neveril. Potom sem bul aj s mamku aj s tatkem na jednej jazde ale, ta labuť bola moc lenivá, še jej nechcelo dajako s tu našu váhu zvlitnuc.
No väčšinu času v lete sme trávili na chalupe s dedom a s babku a ja šem še fotil se všetkyma kto bol poruke, väčšinu s mamku selfie šme si robili. Všimnite ši , že jak še vem tváric velice duležito.
Väčšinu času na chalupe záhradníčim. Aj s mojim bratrancom Robkom nám to ide velice dobre . On furt poleva a ja zaš furt kyprím podu a to najračšej rukama. Je to labúžo. Babka má z teho nekedy vlasy dupkom, že jej tak velice pomáhame.
Potom poobede opekame abo grilujeme , ja šem sebe velice oblubil šlaninu. Aj kedz moja mamka lakoma moc mi je nechce davac. Ale ona nechápe, že kedz celý deň makáš, potom se musíš najesc, aby ši mal zas energiu.
Dedo s moju sestru postavili pre deti, taký domček na strome, naši tatkove to potom ešte zastrešili a no a keby sce nahodu prišli a nenašli nás, žadnéé decko nikde tak vece, že kde nás hľadac mace. Bo tam je fajne.
Neznám všecko jak dopadne ,ale zataľ še mi všetko lubi. Každý me poslúcho, kedz zaričím me obskakujú. Paráda, ja ši robím z teho srandu, ale mam tých ľudof rad. No a nabudúce už bude jeseň a jesenné čítanie z môjho života, bo už budzem mac rok. Pána neznám co to je , ale mamka to vravela. Ona ve všecko.
Viac na : http://mirarejdova.blogspot.sk/
Maximiliánkov denník - časť 8- Furt vešelo
Ta šem tu zas, život beží ani neznám jak, ja furt cošikaj robím , boše učím, bo ležím, špím a tak. Šak znace , že som šikovný. Tutaj šem si vymyslel , že še budzem hrac na kosatku našel som sebe kulisu, plastového tuleňa a ja šem bul kosatka. Ta šem toho tuleňa lovil, moju papuľku šem ho zhltol jak nic a šem še plazil po zemi, šlintal a fuňal pri tem. Moja mamka je múdra, hnedz kedz me uvidela tak znala naco še zas hram, potvora je to, furt me odhali.
Huncút šem, to je jasné, už kedz znám chodzic, šice še mušim držac furt čehoši ale znám še presúvac to je jasné. Moja mamka mi začína vravic, že chodím furt jak pes s brebitú nohu. Ja še tomu musím smac.
S moju šestru makame na plné obrátky. Obaja sme počítačový maniaci. Každý makáme na svojom PC. Akurát ten moj nechce švicic , tak zaťaľ len šťukám a ťukám a šem tam ťuknem aj štuknem na segrinom a ona ma potom nervy, bo šem jej minule- ona nezna jak, ja znám - bo šem inženír klavesovu skratku otočil obrazofku naopak. Cha - aj to znám.
Toto Vám mušim požalovac, minule me mamka zebrala k dedovi a k babke na chalupu a tam še mňu robili kadernícky salón furt me nacahovali do iných vlasof, bože ja to neznašam, .
Najprf červené, potom zelené, no hruza. Všetci še smali , ja šem kričol.
Potom se mňa pankáča spravili, ze šebe teš cošikaj, ja som bol z teho mimo.
No vešelo je aj kedz jem, mamka me krmí a ja sebe to rozmažem po tvári, aby nebola nuda a potom , še chytá za hlavu, že kedy šem to zas stihol. Ja všetko stihám, majce še napozore.
Minule u nás bola sesterka Žaňa, ta še hrali s tamarku s barbinama , ja šem im furt kradol toteho holeho chlapa z plastu a šem mu krucil nohy, aby bolo vešelo.
Potom me baby zobrali aj na športovisko a moja segra je paradná, už me učí šoferovac na formuľach, ta som furt vrčal.
No a na konec mala aj babka vešelo, me bavila a mamka hrala ze segru tenis. Ja šem pichol ruku do takej dutej tyčky, tam mali hnezdo osi. Te švine letace hneď povyletavali a me dopichali po rukách jak blazen. Šem puchol, babka bola z teho zufála , mamka se mnu bežala domof a volala zachranku. Pre istotu lebo šem predčasný tak trochu rizikovejší. No prišol doktor velice mladý, dal mi injekciu ja šem furt revol jak byk. Potom me zebrali aj s mamku do nemocnice pre istotu na pozorovane na JIS. Konec. Bol šem privazaný k posceli a ešte k temu zamrežovaný. Jako keby šem im mohol ucesc , keď šem už privazaný. Potom na druhý deň šem bul už s mamku na izbe. Už sem aj odpuchol.
Ta znace, ja še nenudím a se mňu še nenudí nik. Staram še o vesele svojej rodiny ale aj ostatných. Jak Vám budze kemu smutno dojdzice, pokecáme a poštaram še aj , aby Vám bolo vešelo. Moja mamka to určite pochopí. Teším sa na Vás.
Viac na : http://mirarejdova.blogspot.sk/
Maximiliánkov denník- časť 7- Spánek, moj obľúbenec
Ľudze moji , zas trochu nestíham, kopu roboty na tom švece mom, furt vysavac musím a tak, nemám čas še Vám venovac. Teraz Vám rozpovem, dačo o mojem spánku bo kedz, šem bl maly furt šem spal, postupne coraz menej až spím len dva raz za deň a večer, še ale furt budzim, bo chcem pic. Nevem co metak suší v noci. Moja mamka, je zas z teho na prášky. Ale spím velice rad , preto Vám v krátkej kapitole rozpovem o nektorých podobách mého spánku. Tutaj na fotke je spánok- klasická podoba. Proste še napijem a spím jak miminko.
Väčšinou s nekým spím, v noci s mamku a cez deň väčšinou tež. Cez deň chodí spať se mnú mamka, bo vraví , že už nevládze, že se radčej vyspí teš , až mi stíha, svatá pravda. Kedz je doma tatko tak aj on, spí se mňu, väčšinu je z teho potom všoku, keľo zas spal.
Toto je moja naobľubenejša poloha, hore ricu. Fakt super, še mi črefka pouvoľnujú a nemám problém.
Ďalša spaca poloho, je poloha na boku tzv. aktívny jogín. Velice náročná, neve ju každý. Ja som v nej preborník od narodeňa.
Potom je spaca poloha inkognito , to je taká kedz si daco dám cez hlavu, lebo nechcem nikeho vidzec a palec dohora, že by me nik nerušil. Všetci to už rešpektujú, bo vedzú, že budem potom revac.
Kedz še sem tam zobudzim, tak vypadam väčšinu takto. Jakože bohovo a s veľkýma očama.
Ďalša poloha zverinec, to kedz še obklopím zverckama a oni okolo mňe ľahnú a ja spím a oni me stražú, aby me nik neukrad.
Ďalša poloha je: Nik tu není. Klasická používam ju hlavne venku v kočíku, koli vetru a tak, aby me nik nevidel.
Dakedy kedz še mi nedá špac tak še najprv modlim, aby šem zaspal a potom aj tak špim, ta volám to že na modlitbičku.
Ta toto bola krátka kapitola o mojem spánku a o tom, jak je doležitý pre nás všetkých. Bo naberáme sily. Mamka vraví, že aj v nem rascem a ma pravdu, šek každý deň dluhší. Nabudúce coši ešče o lete a aj o jeho konci. Ta še tu zaľal majce bohovo.
Viac na :
Maximiliánkov denník - časť 6-Dovolenkujem
V noci me oblekli, dali do auta a nepovedali nič. Ja šem vubec nevedel , co še deje. Všetci vysmatý. V Blave sme še stretli s ujom a rodinu. Zas všetci vysmaty. Až neskorej mi docvaklo prečo. Lebo ideme dovolenkovac. Cestu som skoro celu prespal, nakoncu šem trochu hodku reval, ale to preto lebo šem bol už unavený ze špaňa a sedeňa.
Kec sme dorazili tak , sme še všetci boli najesc v itali restauracii, pchali šme še jak po nebohým. Mne dali cošikaj plane a oni še pchali hlavne darami mora. Tu je š nami ujo Ruto, moja sesternica Žanetka a jej mama Lydka, bratranec Robko určite zas kdesi cočikaj skumal, lebo on je o 11 mesacof starší a je tež preskumník jak ja. Ešče tu chýba aj teta Miška, ašikaj dáva na neho pozor, aby ho toty itale nezobrali.
Kec sme došli do hoteľa , tak me mamka natrela dákym slizom belym, že proci červeňaňu a dala na hlavu jakesi čudo. Cošikaj mi povedala, že aby me hlava nebolela. Nebudzem še chvalic, ale dovolila mi bic na ostro v mojom bazéne. Ja šem bol z teho hotový a šťastný bo vodu milujem a milujem bic aj na ostro. Ta šplnil še mi sen.
Potom som musel isc do teňa a na ucerák še sučic. Mamka me potom zebrala aj ze segru do veľkej vody. Šem bol z teho hotový , co to je, bo še to hojdalo aj se mňu to hojdalo. Voda bola slaná , ta ja furt jazyk venku a chlípal som jak som mohol. Kedz ne vodu tak mamku ona od tej vody bola furt.
Potom každý deň som dovolenkoval aj ja. Furt kdešikaj ve vode pichnutý, abo ponorený. Bral som všetky vzorky vody do šebe, aby som vedzel kerá najlepša. Sem tam mi te vzorky nosom vytekali nazad, nevedel šem to tak ovládac ešče. Moja segra furt bola se mňu, sme vystrajali. Moj tatko me učil furt plavac. Kec som bol vo verejnom bazéne moja mamka me nacáhla do neoprenových plavek povedala, že to tak muší byc. Ta už som bol jako pravý potápač.
Na dovolenke šem spal dvakrát do dňa ešče furt, bo ja z teho plavaňa a skumaňa unavený jak pes. Ta še stredali aj moji pri mne, S mamku plávem tež v bazéne, ešte sebe len zvykám na studenšu vodu tak še nečuduj ce , že sem tam že tvarím tvárim trochu mimo.
Bývali sme priamo na pláži a moja segra to furt využívala a chodila do tej veľkej hojdacej vody, zapasic z dajakým žverackom zubatým. Potom ho ulovila a donesla mi ho.
Nakonec , ho na súši dorazil moj bratranec Robko, tež je bohový jako ja, ale už ma výhodu , še naučil lozic po dvoch, ja ešče ne.
Ta moja sesternica Žanetka, je teš vynálezca, tutaj vynašla, že kec še osprchuje a hneď še hodzi do pesku tak še na nu fajne nalepý a ona je jak rizek v obale.
Ta uživali sme si to tam, raz sme išli na výlet. Do mesta do veľkého akvária. Moja mamka - hneď ľutovala, povedala, že italové sú italové a neveda še spravať, furt do nas strkali. Tu na fotke keď čakáme Ujo s tetu - Rejdofci, ešče furt vysmaty, o 5 minut neskor už nebudú, lebo še im dcera Žanetka (3 roky) stratí, ale nebojte še jako furt , še zas aj najdze. Naščesce.
Jeden deň mi až trvalo, kým som prišol na to , že tam je aj pesek a je to super. Tam ruku nohu pchaš furt a furt máš mesto, taký fajný materiálek.
No tu šem konečne s moju tetu aj krsná mamka je moja, Miška.
Ta šem malý, už ne síce úplne, ale vem jedno, že keď ste hockde, všaje je dobre , ale najlepše , je vtedy kedz ste s tými čo Vás maju radi, se svojimi - s rodzinu. Ta je to najlepše, najkrajše na svece a je len jedna, ale furt ju mace v srdci. Ja ju tam mám a je mi fajne 🙂
Komu sa lubi prosím klik na vybrali sme dol pod clánkom, dakujem
Viac na :
Môj pôrod s dulou
Som mamička dvoch krásnych detí. Starší syn Alex sa narodil vo Švajčiarsku do vody. Bol to krásny a nezabudnuteľný zážitok. Môj prvý pôrod trval asi 6 hodín, čo na prvorodičku nebolo zlé. Keďže som bola v cudzej krajine a ich reči som veľa nerozumela, nemala som možnosť chodiť na nejaké predpôrodné kurzy, kde vás oboznámia na čo sa treba pripraviť, ako dýchať, či aké polohy zaujať pri kontrakciách. Možno aj preto som sa nebála pôrodu a veľmi mi pomohol aj personál v nemocnici, kde som rodila, pretože ma do ničoho nenútili, nemusela som tlačiť na povel, nenapichali ma oxitocínom lebo je to rutinný postup, ale nechali ma rodiť ako som chcela a ako som to cítila.
Keď som otehotnela druhýkrát, vedela som, že do Švajčiarska už rodiť nepôjdem, iba ak by som vyhrala Loto. Túžila som zažiť taký krásny pôrod aj tu na Slovensku. Z každej strany som počúvala, že tu to funguje inak a mám zabudnúť na takú starostlivosť ako vo Švajčiarsku, pretože naše zdravotníctvo je na úplne inej úrovni. Keďže som nemohla zmeniť fakt, že v nemocnici ma budú brať len ako ďalšiu rodičku a rutinné postupy ma neobídu, začala som hľadať niekoho, kto by mi pomohol zažiť pôrod aspoň z polovice taký krásny ako bol ten prvý.
Dlho mi to netrvalo a našla som ju: "moju" dulu Mišku. Najprv som veľa čítala a písala si s babami, ktoré mali pri pôrode dulu a bola som očarená tým, ako dokáže jedna žena pri pôrode tak pomôcť, hoci nemôže zasahovať lekárom do ich práce. Zavolala som jej a dohodli sme si stretnutie u mňa doma. Po prvom stretnutí, ktoré trvalo cca 2 hodiny som vedela, že ona je ta pravá a inú hľadať nemusím. Vyžarovala z nej energia a z jej hlasu pokoj. Porozprávala mi čo je v jej náplni "práce", ako to chodí v nemocnici, kde som chcela rodiť, na čo všetko sa pripraviť. Aj keď mi sem-tam nahnala strach z praktík a rutinných postupov tu u nás, bola som rada, že viem do čoho idem a že tam na to nebudem sama. Manžel bol tiež rád, že bude s nami, nakoľko sa bál aj on sám. Do pôrodu sme sa stretli ešte niekoľkokrát.
V deň pôrodu som bola na poradni, kde mi lekár povedal, že ak by som chcela, prepichne mi vodu a môžem ísť rodiť. No nechcela som nič súriť len preto, aby som to mala rýchlo za sebou. Užívala som si každý deň a čakala, kým sa môj drobček sám vypýta. Bol piatok a ja som mala celkom iné plány na víkend, než ležať na pôrodnej sále v bolestiach. S dulou som sa dohodla, že to necháme až po víkende.
Stihla som kaderníčku, svadbu mojich kamarátov, užiť si krásnu nedeľu s rodinou a v pondelok ráno o 4hod to prišlo. Zobudila som sa na bolesť, ktorá nebola síce silná ale zato pravidelná. Po niekoľkých minútach mi odišla aj hlienová zátka. Mala prímes krvi, ktorej postupne pribúdalo. Zľakla som sa, či je všetko v poriadku. Zavolala som teda dule, keďže ona má pohotovosť dva týždne pred a dva týždne po termíne. Upokojila ma, že sa nič nedeje. Mám sa osprchovať a ak by sa mi to nepozdávalo, môžeme ísť.
Hodila som teda rýchlu sprchu a keďže krvácanie neprestalo, zobudila som manžela a šli sme do nemocnice. Dula vyrazila tiež a mali sme sa stretnúť na príjme. Tam však bola sestrička, ktorá akosi nerešpektovala, že chcem počkať na dulu a rýchlo ma vzala na vyšetrovňu. Keďže sme tam neprišli s dulou spolu, viac ju do vyšetrovne nepustili a manžela tiež nie. Zmocnil sa ma strach a beznádej z neznámeho.
Vyšetrila ma mladá doktorka, prepichla vodu, oznámila, že som otvorená na 5 prstov a že tak do hodiny asi porodím. Pomedzi kontrakcie sme stihli aj zažartovať. Mala totiž v ten deň meniny.
Zavolala som manžela a dulu a nervozita zo mňa opadla, hoci sa moje kontrakcie stupňovali. Ľahla som si na pôrodné kreslo, dali mi pásy, no nik sa ma nespýtal, či je tá poloha vyhovujúca, či mi nepadajú pásy, pretože ak máte zlý záznam, budete tam ležať neskutočne dlhý čas. Mala som tam však moju dulu Mišku, ktorá sa o mňa starala. Masírovala mi chrbát, vnímala som jej ruky, pohladenie, ktoré mi pomáhali prekonať dosť silné kontrakcie. Dokonca som mala pocit, ako keby v tej chvíli nevnímam, čo sa deje okolo. Napravila pásy, keď bolo treba a dávala na mňa pozor.
Držala som manžela za ruku a asi aj cítil akú bolesť prežívam. Aj on bol rád, že je tam s nami a nie je na to sám. Po pár kontrakciách som pocítila tlak na konečník. Dula to oznámila doktorke, ktorá skonštatovala, že môžeme ísť na to. Od tej chvíle si pamätám len otázku hlavnej sestry: či chcem rodiť v ponožkách? Nechápala som. Nenechali ma rodiť podľa toho ako som to cítila. Či som mala kontrakciu alebo nie, musela som tlačiť a ak som netlačila na povel, zjazdili ma že som druhorodička a neviem ako mam dýchať a tlačiť. Môj zrak padol na dulu, ale ona s tým nemohla nič robiť, lebo nesmie lekárom zasahovať do práce. Našťastie na pár zatlačení bol náš zázrak vonku. Zvládla som to bez nástrihu aj vďaka šikovnej doktorke, ktorá pôrod viedla.
9.6.2014 prišla na svet naša malá bambuľka. Mala sa síce volať Alžbetka, ako sme jej vraveli celých 9 mesiacov, aj keď sme nevedeli, či to bude chlapček či dievčatko, no môj vnútorný hlas mi vravel, že jej meno bude Michaela. Možno aj preto, že dvaja ľudia, ktorí boli pri pôrode mojou veľkou oporou sú nositeľmi tohto mena, možno to bol osud. Cítila som, že to tak má byť.
Malú mi hneď položili na brucho a manžel prestrihol pupočnú šnúru. Po chvíli mi ju vzali na rutinné meranie a váženie. Keď ju doniesli, dula ju vybrala z perinky a pomohla jej k prvému prisatiu. Ukázala mi techniku, akou to pôjde lepšie a zodpovedala mi na všetky otázky, ktoré som jej položila. Zostala s nami ešte dve hodiny.
Môj pôrod bol aj vďaka nej krásny, nezabudnuteľný a hlavne rýchly. Neviem, čím to je, že som mala taký rýchly pôrod, no myslím, že hlavnú rolu hrala moja psychika. To, že som vedela, do čoho idem a že na to nebudem sama, ale bude tam niekto, kto mi pomôže aj bez toho, aby som povedala čo i len slovo... Počas nášho stretnutia mi dala leták, kde sú napísané vety, ktorým som nechápala, kým som neporodila.
Vždy keď tieto riadky čítam, viem, že moje rozhodnutie mať pri pôrode dulu bolo jedno z najlepších, aké som mohla v živote urobiť. Sú to spomienky na celý život. Nechcela som mať z pôrodu traumu a v tom mi dula Miška pomohla. Ak sa s manželom rozhodneme pre tretie dieťa, ona bude súčasťou môjho tehotenstva a pôrodu. Už teraz sa na to teším 😀
Možno môj príbeh pomôže aspoň jednej budúcej mamičke, ktorá ma strach z pôrodu a hľadá možnosť ako ho prekonať. Nik, ani dula vám nezaistí, že všetko pôjde hladko a podľa vašich predstáv, ale môžete sa spoločne o to pokúsiť.
Keď postavím sa za teba, posilním tvoje slovo, posilním tvoj pohľad, posilním tvoju myšlienku.
Keď postavím sa za teba, objímem ťa, podopriem ťa, ochránim ťa.
Keď postavím sa za teba, nebudem ti na očiach, ale keď budeš potrebovať, budeš ma počuť a budeš ma cítiť. DOTYK. RUKY. POHĽADENIE.
Keď postavím sa za teba, som tu a ty môžeš vnímať seba a svoje dieťa.
Naša malá Miška s dulou MiškouS našim tatom Miškom😀Moja Hebamme vo Švajčiarsku a pôrod staršieho syna Alexa
Maximiliánkov denník časť 5 : Je mi bohovo 🙂
Ľudze moji zlatí, čas tak rýchlo beži, že ani nevem jako a už sebe mi moja mamka začala dávať stravu jak pre dospelých. Akurát, že nemám zuby, nevem žuť, tak mi to mixuje dokopy. No jako som hladný ta jem - nič nevravím. No aj tak moje najobľubenejše je to- to prso a v ňom mleko. Sa idem zošaliť za tým. Moja mamka je perfektná, ona nemá problém ma nakojiť nikde, napr. v skušacej kabínke v obchode s odevmi, v aute na parkovisku. Nedávno sme boli pozrec uja s rodinu v Uhrovci. Dali sme si výlet do ZOO Bojnice a moja mamka me nakrmila na najsamvyššom kopci Zoo pri výbehu jeleňof. Super výhľad. Som si to tam užil, najprf trochu vzdelania, potom šlofík v kočíku, mleko na kopcu, som si odradosci aj kosti pri tom precáhol.
Ta jako zabudol som Vám povedac, že mamka mi zrobela perfektnu telocvičňu. Jakože som šikovný hej, tak už sa tam točím jak paragraf na každú stranu, furt. Me to moc baví, mamka , še šmeje, ale to preto , že ešče neve co ju se mňu čeká. Cha.
Minule som spomínal, že rad hľadím do objektívu a aj na svet. To me furt baví. Najlepše na tom všetkom je, že pomaly ale isto už vem všetko chytac do tych mojich ruk , ta na co docáhnem ta to aj zeberem,alebo aspoň prstom pichnem. Nech je sranda.
Ta ja še nekedy citím jak na vystave a ja som jakože výstavný kus, tutaj boli pri nás tatova rodina. Oni si me položili do stredu na studnu, kolem mne posedali a postavali jak tote sudičky a furt ší me obzerali a tak furt dokola. Sem tam som im do teho zakričel nech majú radosť. Mali bo še furt na mne usmevali. Tak bacha vem jak na Vás dospelých.
Jako na to že mám len pár mesacof , tak si život uživám už na plne gule. Bol som už aj na svadbe na hrade a keďže už vem sedeť, hej jako už dobre. Tak som si to tam všetko pozrel , ľudze tancovali, pili, jedli, všetko možné, svetla boli, kopec hudby no paráda a všetko nahodené do gala. No jako aj mne mamka natahla do gala. Ja som tež pil- sice len mleko ale dobre som sebe dal do tela, jedol som aj pagáče- mi babka dala s dedom na čarno. Dobre boli, som si ich potom sam pchal do papule jak to rýchlo len šlo aš me mamka nevidzí. Uvidela... Ale nevadila še, ta pcham zas. Starala še o mne moja babina Miluška, tak ju mamina vola.
Pomaly, ale isto začínam še už stavať na svoje. Ma to veľa výhod, možem byc tam, kde ja chcem a robiť to co moja mamka nechce , aby šem robil. Ja mam z teho radosc, lebo objavujem a to me baví. Tutaj šem objavil knižnicu plnu knih. Paráda , všetky letali naokolo behem 5 minut, moja mamka mi to trochu pokazila, bo mi potom do teho trochu kričala. Nakonec o týžden se mňu vybabrala všetky knihy z dvoch dolných polic dale inde, kde už nedočahnem. Ajéjé.
No chodím teraz s moju sestru na prechádzky ona sebe me vezme s kočím hockde. Minule sme boli jakože na zmrzline ona sebe dala aj oplátku se zmrzlinu, mne povedala že ja šem malý ja možem iba oplátku. Neva zhrýzol som ju jak som mohol a ostatné som rozmrvil do kočíka jak še dalo. Mamka, še zas chytala za hlavu.
Mešace letia, ani nevem jako šem z teho hotový, ja to furt pozorujem na šebe, jak my nohy rastu a vlasy, ešče cošikaj , ale to nevravím verejne, aby šče o mne nemysleli, že ja sprosťák šem. Ani še nechválim. Všetkých Vás zdravím. Nezabudnite sebe života uživac , lebo ja už sem začal a je to paráda. Nabudúce budze , z teho užívania jak som sebe dovolenkoval. Jojo mace še načo tešic,.
Ps: komu sa lubi tak nech navrhne do vybrali sme : _) dakujem
Viac na :
Maximiliánkov denník- Časť 4- uff šesť mesiacov tu už kakám 🙂
No ľudkovia moji zlatí sa to pomaly blíži, za chviľu pol roka budem medzi Vami. Je to makačka.
Minule som Vám vravel, že musím pasť tote barany a kone , tak sa pomaly zlepšujem, už mám z toho aj nejaké tie svaly na rukách, jako spokojný som . Posúďte sami už mi to celkom fajno ide.
Pomaly som už jak vy - vidím konečne a je to paráda, som z toho aj fascinovaný aj zmetený, ale toľko vecí a blbostí jak ľudze majú a robia šem nemyslel , že v svojom živote uvidím. O niektorých ľudí mám aj strach bo robú hluposci. Pridu na to neskor, mňa len mrzí, že ja hoc šem malý to už vem teraz. Ale to nic, podstatné je, že ma všetci ľubia. Konečne priraďujem aj hlasy obrazovým snímkam. Z niektorých snímok som takto šokovaný, jak ne vac.
Tutaj moja mamka si zas vymyslela, že už keď som 5 mesačný, jako čo by som nemohol aj vo vode žiť. Nechápem. Co ešte ma čeká ? Mám strach. Ale verím jej, že jej na mne záleží, že by me nevystavovala zbytočne probľemom. Tak ja takto mascím ve vani, najprv a potom v termále, tam je horko až sa mi guľky potia. 🙂 PS Furt všaje totu vodu slopem- pitný režim po mojom.
Jak som už spomýnal, som velice žadaný moju rodinu , ale aj nerodinu. Furt ma všetci bočkajú. Toto je moja segra mala nedávno narodeniny a ja šem ich prespal. To to mľeko som , z neho furt do spaňa. Aj keď už menej spím a vácej pozorujem, aby mi nič neuteklo, lebo verce mi je načo pozerac, hlavne veď tu všetci okolo mňa pobehujú a furt daco robú. Co teľo robú, ja nechápem. Asi to chce čas. Jój som zabudol povedac, ta jako nevem či še mam chvalic s tým, ale no jako začal som šumne šlintac. Velice je to perfektné, furt šlintám, som furt mokrý a moja mamka me furt prezleka, ale už na to kapla dáva mi podbradníky. Ja sebe všetko musím pchac do papuľe, že vraj še to volá orálne spoznávanie šveta. No tak neznám ,ale ja si na tom uľetam. Najradšej pchám do papuľe cudze predmety a svoje nohy, ej velice eterické. Segra s Heňu mi vymesleli keli tomu jak voňajú moje nohy aj prezyfku, že fašireňa. Neznam co to je , asi daco dobre.
Prišol som aj na to, že nelen ze predu , ale aj zezadu som velice bohovy. Posúdťe sami. Baby potom nechcem Vás sklamať, ale jak mace záujem tak mušice počkať. Cošikaj , še my zas stalo z vlasami jak še menili, tak som aj vzadu trochu vyplešateľ z teho večného ležaňa.
Velice rad še smejem, to je uľudí bohove. S moju mamku furt blbneme, tu mace zvukový záznam.
No tu som pri čine jak šebe cmuľam tote moje fajne nožinky.
Tak ľudze moji zlatí jak sebe rátam dobre, tak už šesť mesacof si tu na tomto svete poprtkávam. Dobre mi je s Vami, ľubite sa mi, aj zveratka sa mi ľubia. Dávajte na seba hlavne pozor, lebo jak na Vás kukám tak veľa veci nechápete a ja už hej. Len Vám to nemožem nejako povedac, bo nevem vravic. Myslice na to , že láska je to najlepše co Vás v živote stretne a to mi verte , ja to znam véélice dobre. Ľubim Vás, majce ša zas o mešac 🙂
viac na :
Maximiliánkov denník- Časť 3-môj štvrtý mesiac
Čas letí, ja ani neznam jako , ale poznám to podľa teho, že ma mamka už futruje do vačšich vecí, ta lebo rastem. Postupne sa zaobľujem na tvári. Aspoň tak o mne vravia, ja še nevidzim. Coši se mňu není v porádku, bo plešatím. Moje krásne dluhe černé vlasy mi padajú, ja som z teho nešťastný. Často nad tým uvažujem a tvárim sa, že som nad vecou.
Mojej mamke v Martine kázali, že ma se mňu doma cvičiť bo ja mám hlavu furt na pravo a pravú nohu do vňutra. Tak cvičí a to je hrúza, to ma vyzľeče, stláča mi také body na tele a ono se mnu robí samo pohyby. že vraj še to tak napraví, ja to neznášam, vreštím jak o život a každému je to fukt. Še na to vyprdnem.
Ta to teraz veľa zmen sa deje, ja nestíham. Moja mamka me už nuci makac na plné obrátky. Vymyslela si, že musím pásť kone či co, barany, abo ja neznám. Ja žadné nevidím. To mňa da na brucho a ja, že mám hlavu zdvíhať a še postupne na ruky podoperať , ja na to kašlem väčšinu lížem pod sebou deku. Sem tam , aby mamka nerobila problemy to tu moju hlavu zdvihnem a pulím na nu oči ci me vidí jak mi to ide.
Ta to v temto mesaci začínam sebe objavovať aj sám seba. Prišol som na to, že mom 2 ruky aj dva nohy. Zaujímavé. Ta ruky šebe furt pcham do gamby, cmúľam a tak, bo še nudím. Začal som aj šoferovať, aspoň to naši tvrďá. A tak , aby to nevyzeralo trápne, že šoferujem bez auta , ta še pridajú ku mne a šoferujú se mňu. Ide nám to dokopy parádne.
Inak še mám paradne. Na každom možem ľežac. Si to užívam. Začínam pomaly aj cosikaj videť ale ne ešte moc ostro, ta mam z toho haluze a dakedy som trochu aj mimo.
S moju rodinu je velika pohoda, učia ma už od ranného destva kaprovac. Kdo nezná co to je tak kukajce:
Inak tento mesac som zažil katastrofu bolesc jak šviňa. Mi furt teklo oko, ta že upchty slzný kanál. Ta očárka mi stahla celé telo do plachty, držela me mamka, hlavu zdravoťačka a tota očarka mi ihlou šparovala do slzných kanalov až tak hlboko že cez tu ihlu strikala voda, tak mi cekla z nosa, ja vrešťal jak blazen, co mi to robia. šak ja poslúchom. Moj tatko radšej ostal za dverama, ale celú chviľu co som vrešťal, myslel , že roskope to te dvere a ma zobere, tak to povedal mamke.
Moja mamka si ma furt fotí. Ja pozujem jako znám. Trošku aj začínam vravic, ale je to také , že hmm,, mmm. Ja ani nevem co vravím. Ale rozumejú mi asi, bo mi davajú co chcem. Tutaj me najvac mrzí tento mesác úplné oplešatenie. Moja mamka vraví, že to nevadí že mi narastú, ale mne to mrzí bo už nevyzerám tak bohovo.
No a na koncu februára, me dali pokršcic. V kostole. Bola tam zima, ja šem mrzol, ale neraval som bo ja chlap, furt ma tam olevali, olejovali ale ja som furt držal a nereval. Ale na koncu, keď me dali na to ten oltár, už som nevydržal a pustil som sebe do plenky z teho napätia. Všetci to počuli, ta co Vam budem vravic, hneď mi bolo lepše a oni še aspoň smali.
PS: Nabudúce, teda za chviľočku se dočítace dačo o mojom marci a apríľu, to bude môj pol rok. Cha už veľký chlop.
Viac na: http://mirarejdova.blogspot.sk/
Čakanie na Maximiliánka
Táto spomienka a spomienka na narodenie Tamarky patria k mojím naj intenzívnejším. Čakanie na Maximiliána bolo pre mňa aj pre mojich dvoch asi najdlhším čakaním vôbec. Začalo to , ani neviem kde....Kto nezažije . Neuverí...
Po 4 mesiacoch som otehotnela a nemohla som tomu uveriť keď tyčinka mala 2 rúžové pásiky. Bola som mimo. Petríka som s touto správou potešila hneď ako som sa to dozvedela, pretože som bola z toho zistenia tak plná emócii , že som to potrebovala hneď niekomu prezradiť a komu ak nie môjmu najbližšiemu. Po týždni sme to spoločne oznámili aj dcérke, ktorá bola tiež šťastná „ ako blcha „
Leto bolo pred nami a ja som si ho užívala o to viac pretože som vedela, že to leto je jedinečné. Slnko dávalo energiu a lásky od mojich najbližších som mala na rozdávanie. Prázdniny sme trávili väčšinou na chalupe u našich v dedinke s krásnym prostredím. Oddych ako sa patrí. Bohužiaľ na v druhej polovici prázdnin sa stalo to čo som nechcela a ani nikto z nás to nečakal.. špinenie... Hneď som išla k gynekologičke a tá mi bohužiaľ len potvrdila, že embryo odumrelo. Musím ísť na kyretáž teda na vyčistenie maternice a odstránenie odumretého embrya. To bol 8 týždeň tehotenstva. A bolo to. Keď som odchádzala z ambulancie , nasadla do auta , myslela som len na to prečo práve ja ? Milión žien, ktoré nechcú mať deti ich majú na rozdávanie a nevážia si ich. Cestou autom som plakala a bola som v tom momente najsmutnejšou ženou na svete, ktorá prišla o to čo najviac čakala. Peťkovi som zavolala a s uplakaným hlasom som mu stihla povedať na jeden dych , že ma musí zaviesť hneď teraz do nemocnice. Nemala som silu mu povedať prečo, ale napokon keď to so mňa vyhrklo tak som na jeho tvári videla bolesť takú aká je tá moja, ale aby ma podporil nedal to na sebe vidieť. Ale ja ho poznám a vedela som , že vo vnútri sa trápi a hrdlo mu zvieralo tak ako mne. Pobalila som sa a nechala som sa odviezť, cestou bolo v aute úplné ticho akurát sme sa držali za ruky. Nik nemal slov a myslím si , že ani táto situácia slová nepotrebovala. Po príjazde do nemocnice bolo všetko potvrdené a bola som prijatá na gynekologické oddelenie, kde som musela žiaľ ešte jeden deň čakať, nakoľko mali v sále vážne operačné zákroky.
Moji najbližší boli na chalupe a ja som nemala síl im zavolať a povedať čo sa deje. Poslala som im sms , že som musela ísť na zákrok kde som všetko vysvetlila. Nemala som síl o tom rozprávať. Požiadala som ich len nech to Tamarke zatiaľ nehovoria, že jej to poviem potom sama aj s Peťom.
Na druhý deň doobeda ma odviezli na sálu, všetko my vysvetlili ako prebieha zákrok. Dali mi oblbovák a že za chvíľu zaspím. Ja si len pamätám, že som pozerala do stropu a do tých silných svetiel. A uspanie nefungovalo , dostala som strach, že čo ak nebudú o tom vedieť že som pri vedomí a že začnú. O bože. Neviem čo ma to napadlo ale začala som z tej paniky počítať ovečky , čo keď to zaberie. Zabralo. Ani neviem ako prebrala som sa už na izbe. Kde som opäť zaspala. Po prebratí som cítila neskutočné bolesti vo vnútri. Ale nie fyzické neboli až také , ako tie zo srdiečka, ktoré mi stále hovorili a nič- prázdno. Na druhý deň som bola prepustená domov, nechala som sa Peťom odviesť na chalupu našim na čerstvý vzduch, možno viac zaberie a urobí prievan v hlave. Vyresetuje. Po ceste v aute sme sa zas držali za ruky. Na chalupe som sa privítala s mojimi rodičmi, sestrou a dcérou. Asi pochopili, že som mala silu ich tak akurát objať, ale silu na slová som nenašla, bez toho aby sa mi nerozochvel hlas. Takže ticho ale aj to hovorilo za všetko. Večer sme vysvetlili Tamarke , že čo sa stalo a prečo a, že nič nie je stratené. Dalo to veľa roboty, ale našťastie ona je veľmi chápavá a počas bolenia mi bola veľkou oporou ako všetci ostatní za čo im veľmi ďakujem. Svoje bolesti som si teda preležala pár dni v posteli. Babie leto sa trošku pokúšalo zdvihnúť mi náladu, čo sa mu aj s časti podarilo. Je neuveriteľné ako slnečné lúče a jesenný vetrík vedie resetovať dušu a srdce ak ste im otvorený.
A tak ako v každej rodine aj u nás plynul život ďalej v nádeji aj beznádeji, v dúfaní a v láske. Udalosťou sme boli viac spriaznení a zocelení všetci traja ja, Peťo aj Tamarka.
V januári mi gynekologička oznámila, že sa môžeme snažiť znova. Povedala som si dobre, ale nebrala som to tak, že hneď teraz a rýchlo, moc som na to ešte nebola pripravená, pretože vo vnútri bolo zasiate semienko strachu. A tak nastala plesová sezóna, trochu sme sa pozabávali a v tom víre zábavy a rodinnej pohody sme pomaly aj pozabúdali. Preto bolo pre mňa šokom keď som si vo februári urobila test a našla som dve ružové čiarky, tie čiarky , ktoré každá žena, ktorá sa snaží o dieťa očakáva každý mesiac ako na výhru. Ja som tomu nemohla uveriť pretože sme sa ani nesnažili bolo to proste tak, že sa to stalo a osud sa naklonil zas k tej lepšej strane. Na druhý deň som dá sa povedať letela k doktorke. Tá tehotenstvo potvrdila 6. týždeň. Po minuloročnom postrachu bol pre mňa ten mesiac aj niečo do 12 týždňa nekonečný. Každý deň som verila v to , že to dobre dopadne. V 12. Týždni v deň kontrolného ultrazvuku som šla ako malý školák do školy tak som ja šla k doktorke. Bola som doslova hotová. A bum – potvrdilo sa tehotenstvo pretrváva, dieťatko ma ozvy aj pohyb. Ten malý čierno biely papierik , ktorý mi dala, bol pre mňa vykúpením a spustil modul šťastia tak isto ako vypísanie tehotenskej knižky. Mám to čierne na bielom. Všetko je zatiaľ v poriadku. Len sa držať. Tehotenstvo plynulo bez akýchkoľvek problémov . Ja som už ani na problémy nemyslela keď som v 20 týždni začala pociťovať prvé pohyby. Ó krása. Koľko nadšenia a euforizmu dokáže takáto udalosť , je to až neuveriteľné. Ja len vždy v takej to chvíli si spomeniem na , ženy , ktoré si svoje deti nevážia , že majú takýto dar a naopak smútim a želám viac šťastia ženám, ktoré by dali hocičo za to , aby dieťa povili.
Takže som bola tak v pohode, že som ani neriešila v ktorom týždni som. Až..........
To by v tom nebol čert , aby sa zasa niečo nevyvrbilo. V mojom 24 týždni , deň si už presne nepamätám. Som uložila poobede dcéru si ľahnúť, lebo bola chorá. Petrík bol odcestovaný a ja som si išla dať tiež šlofíka. Na to čo nasledovalo potom som nebola pripravená a myslím si že na tú chvíľu ani nikdy nezabudnem,. Zhruba po hodine spánku som sa zobudila na to, že cítim strašne mokré , okolo seba, prvé čo som si vo sne ešte pomyslela , že som si cvrkla. Ale keď som dala dole ruku a nahmatala pod sebou riadne veľké mokré červené koleso, zastavil sa tep a všetko čo bolo naokolo prestalo fungovať. Keď som zdvihla ruku a bola červená, tak z toho som už bola úplne mimo. Proste som sa zobudila vo veľkej kaluži krvi a krv so mňa tiekla stále, bola jasne červená. Nevedela som čo robiť bola som sama doma, začalo mi byť slabo...Našťastie moja suseda robí v záchrannej službe a bola doma. Hneď sa o mňa postarala , zavolala záchranku, umyla ma , pobalila všetko naokolo ani neviem čo. Ja som len vnímala záchranárov jedným uchom . V hlave my behali dve myšlienky prvá nech sa Tamarka nezobudí a neuvidí tú červenú spúšť všade naokolo, lebo mi dospelí sme mali čo robiť aby sme z toho boli v kľude. Druhá tá najsilnejšia, bola že som sa vnútorným hlasom prihovárala Maxmiliánovi v brušku, aby vydržal, aby to nevzdal, lebo my dvaja sme bojovníci . Ešte teraz po čase keď si na to spomeniem tak mi zviera hrdlo, je to proste veľmi živá spomienka. Záchranári sa o mňa postarali, hasiči ma zniesli dole a bolo to, auto húkalo a ja som bola myšlienkou len pri dieťatku. Pohyby som necítila. Záchranárka spisovala zápis a len som v duchu počula ako vypisuje a do telefónu hlási , že nepočuje ozvi dieťaťa. Nieeeeeeeee. To nie je možné, zas vnútorné hlasy, ktoré vystreľovali, až som nevedela, proste to sa nedá ani pomenovať.
Po prevzatí na novorodeneckej sále a všetkých možných vyšetreniach a peripetiách, prišlo na rad vyšetrenie CTG. Tam mi spadol balvan zo srdca keď doktor povedal že pohybu aj ozvy sú. ĎAKUJEM...
Tak som čím ďalej viac verila , že to dopadne dobre. Moja prvá diagnóza bola Placenta Previa. Takže krvácanie zastavili a po pár hodinách pozorovania na sále ma previezli na izbu, kde som to všetko prespala do najbližšieho rána.
No a tam kde to začalo to aj skončilo v nemocnici, kvôli mojej diagnóze som si užila týchto vykrvácaní ešte asi ani neviem 20 aj viac, odvoz sanitkou asi 4 krát , odnos hasičmi 3 krát, ...množstvo ultrazvukov, množstvo CTG, množstvo gynekologických vyšetrení. Keď hovorím množstvo tak 20 je malé číslo. Proste hrúza, ja som už bola z toho dá sa povedať na nervy. Jedine čom som mohla len ležať na lôžku a ísť na záchod. Toť všetko. Doma moja dcéra bez mamy a proste všetko bolo inak ako som si želala. Nakoniec som v nemocnici vytvrdla až 3 mesiace z toho 1,5 v Čadci ( perfektná starostlivosť o pacienta ) a 1,5 mesiaca v Martine ( trochu veľa personálu na mňa a vybavenie izieb horšie ). Za tie tri mesiace som sa videla s mojou dcérkou dva krát do týždňa a veľmi mi bolo za ňou smutno ( Tamarka si sama varila, upratovala domácnosť a asi ju aj viedla, úplne perfektná na to, že mala len 12 rokov to zvládla na jedničku, samozrejme na ňu dozerala aj mamina a Petrík cez víkendy ).
Tri mesiace ležania Vám zo svalov urobia to, že ich už nemáte, moja pohyblivosť bola šuchtavá a ťarbavá, ubolená a so strachom. Striedal sa časopis s knižkami a s televíziou.
Popri tom ako som tam ležala som stretla aj kopec spolubývajúcich mamičiek na niektoré si spomeniem a s niektorými sa aj stretávam.
Martinka bola o tri týždne viac tehotná a nemocnici strávila času asi ako ja príjemné žienka, ktorá mala pre mňa najprv nepochopiteľný akt sa každé ráno líčiť. Neskôr som to pochopila vo svete kde sa to moc nehýbe a stále ste na lôžku je akýkoľvek rituál, len plus pre nezbláznenie sa. Narodila sa jej dcérka v 31 týždni, je teraz krásna a zdravá. Zuzka, Gabika Martinka a ďalšie v Čadci. Po presune do Martina som mala na izbe 18 ročnú cigánečku - čistotnú . Zlýhavali jej obličky a tehotenstvo bolo pre ňu nebezpečné, porodila dcérku v 24 sekciou a neviem ako skončili. Pri tejto cigánečke som bola týždeň a naučila som sa aj niečo po rómsky, ona totiž to stále telefonovala a keď poviem stále tak myslím 20 hodín denne. Dosť nahlas nakoľko bola hluchá a nosila načúvací strojček. Hm,, no jako bolievala ma aj hlava. Potom na týždeň asi aj dva Peťka z Oravy, čakala dvojičky dievčatká, narodili sa jej asi v 32 týždni a dnes sú krásne a zdravé, s Peťkou som aj dnes v kontakte.
Po Peťke som mala na ostatok ubolenú Zuzku, chúďa furt sa na niečo sťažovala, stále sa len bála. Tak som jej furt radila a pomáhala aj keď som už niekedy nevládala. Narodil sa jej sekciou chlapček a neviem ako sú dnes na tom. Ale hádam dobre. Lebo viem že ich prepúšťali domov pred Maxíkom.
To je len hŕstka spolubývajúcich, ktoré som spomenula.
No a ako dopadlo čakanie na Maximiliána ?
V 33 týždni po ďalšom krvácaní mi primár povedal, že bude sekcia nakoľko som bola už dosť anemická a krvácanie sa len stupňovalo. A tak v 9 hodine večernej ma pekne uspali a ja som sa len prebudila na to ako ma niekto budí a hovorí , že mám chlapčeka. Zobudila som sa až ráno na JISke. No jako sadnúť ani nápad, jazva bolela jak čert. Ale ráno mi povedali , že čím skôr sa postavím a dám do pohybu tým lepšie pre mňa a tak som s pomocou božou chodila. Poobede za mňou bola doktorka z neonatológie , moc mi o Maxíkovi nechcela povedať, len váhu výšku : 46 cm a 2450 g a , že je stabilizovaný.
Prvý krát som ho videla až o 36 hodín keď som už ako vedela chodiť a zašla som na neonatológiu. Poučenie ošetrujúcou sestrou 3 dezinfekcie, rúška a plášť, pozerať nechytať. Umiestnený v inkubátore aj s napojením na dýchačik, nakoľko nemal dozreté úplne pľúcka. Keď som ho tam videla :
Tak to som mala čo robiť , aby som sa úplne nerozbulila, sonda do žalúdka, množstvo strojčekov, pípania no hrúza. Personál našťastie perfektný, všetko vysvetlí aj stroje a už je to trochu menší strach. Dotýkať som sa mohla len dotykom hlavičky zhora a zadočku. Aby som nenarušila jeho vývoj nakoľko s stále myslel , že je ešte v brušku. Každý týždeň bol väčší aj silnejší , síce ho prepúšťali neskôr kvôli jeho infekcii a črevným peripetiám.
Po dvoch týždňoch ho odpojili od dýchačika, dotýkať som sa mohla stále len hlavičk zadočka. Peťko videl Maxíka až po týždni jeho narodenia a Tamarka až po mesiaci keď bol doma.
Celý mesiac čo bol na neonatológii v Martine ( musím pripomenúť , že neskutočná starostlivosť, dole klobúk a ďakujem ) som chodila s odstrekaným mliečkom v cestnej mrazničke každý druhý deň do Martina a bola som sním pol dňa aj keď iba cez sklo.
Po 14 dňoch mi ho prvý krát vybrali z inkubátora a dali na ruky. Neskutočný pocit. Neopísateľný a strašne emocionálny. Mala som ho na rukách 3 hodiny malého raráška, aj keď už som mala krč z nehýbania sa tak som ho stále držala. Bola som najšťastnejšia na svete a všetko som mu vtedy šepkala do uška. Ako ho všetci milujeme.
Po mesiaci jazdenia do Martina a najazdených som mala okolo 2400 km. Mi doktorka povedala , že Maximiliánka prepustia.
Wau, tak na tieto slová som čakala hádam večnosť. Šup sup ani neviem ako sama som si ho doviezla domov, nik o tom nevedel, mali prekvapenie potom keď som im zavolala , aby prišli.
A tak už bolo všetko v poriadku - boli sme všetci po kope a doma.
Celý prvý Maximilánkov rok sa motal okolo doktorov 8 krát do mesiaca po doktoroch Martin a Žilina, zas 3000 km spolu v aute, ale po tejto ceste už sme zdravý a krásny.
Máme za sebou prvý rok . To čakanie proste stálo za to. Pretože všetko sa dá prekonať ak máte cieľ a ak vám na niekom skutočne záleží. O to je všetko toto krajšie, ak je všade plno lásky. Ono to nie je z rozprávky ono je to tak. Proste šťastný koniec, alebo začiatok ? Neviem, ale viem, že pre mňa je domov tam kde sme mi všetci 4 pohromade. Takýto šťastný koniec prajem každému z Vás, len nezabudnite, že vždy pre to niečo aj urobiť, alebo obetovať, ale stojí to za to. Verte mi .
viac o mojich príbehoch sa dočítate aj na blogu:
Maximiliánkov denník (Časť druhá)
Môj november a december
Ta už so doma. To je ta najvačša novinka. Spoznal som po hlase a po vôni mojich najbližších. Je tu hluk, teplo a smrádeček, veľa ľudí. Toto je že vraj moja segra.
Je bars voňavá a fajna, nevidím ju celkom dobre ale podľa hlasu viem že je to ona. Ta si myslím , že sa celkom aj podobame. sme obaja k zožraniu. No a toto je ževraj môj tatko.
Ta še teš podobame, vlasy mám dispozične po ňom , si všimnite. Ta je moj to je jasne. Tato zlato. Funí na mňa a ja to mám rád. Každý ma furt pestuje. Ja s toho furt omdľevam do spánku. Co by ne , je to vyčerpávajúce , každého voňať a tak.
Doma sa o mňa všetci starajú. Neznam prečo to robia ale dakedy mi furt pripomínajú, že som bol vo vode tým, že ma tam ponoria a hladkajú v nej. Ešte som to nepochopil, že prečo, keď ma namočá, tak potom ma osušá a aby som nezjapal, dajú my dačo do papuľky. zas daco čudné plastové.
Ale večer to prichádza to najlepše aj počas dňa Mľeko- že vraj sa to volá. Mamka me zobere, da sebe na prso a ja dujem jak šaľeny. Še nevem dopiť, neznám kedy mám dosť a potom blinkám. Ešte , že ta moja mamka me chape a dá ma potom odrihnuc. Ta všimajte, že mi robí perfektný účes. Zas vypadam Bohovo.
Jesť, ešte ževraj nemôžem, ta furt som na prsu, ale to mi nevadí, lebo som na tom zavislý a moja mamka si už z toho pomaly začína škubať vlasy. Škoda mala ich fajné. Keď chrním aj v spaní zdvíham nohy do hora, pomáha mi to uvoľňovať plyny, še nerobte , že neznace co to je. Keď to znam už aj ja.
S mamku musím chodiť furt po doktoroch, lebo že som skorší. Neznám co to je. Ale ty doktori ma furt chcú videť sagatého (nahého) , už na to nemám nervy. Ta im tam sem tam revem, až im to vrátim. U ortopéda, u srcárky, u očnej, na rehabilitačnom, na pneumologii, na poradenstve pre nás skorších u obvodnej, u neurologičky a furt každý týždeň daco. Furt ma mamka vozí a vyzľeka a zas obľeká. Je z toho nešťastná a ja s ňu.
Mamka mi kúpila také kreselko. Keď vreštím a ta ma tam dá, pohojdá a ja som šťastný ta už nerevem. Zaspím a keď ne , tak ona coši na tom zmačkne a to vibruje a to je daco, tota masáž celého tela. Som z toho na mako. V tu ranu spím.
Zatiaľ nevravím, neda še mi to, neznam prečo. Ale na každého púlim tote moje okále, aj keď prt vidím, oni neznajú. Momentálne používam posunkovú reč , ale smola ani to oni nechápu. A tak revem a keď revem tak veďa, že ja buď hladny, smadný abo posratý. Vac ja nechcem, som nenáročný a skromný. Oni si myslia opak, neznam prečo.
Ta toto moja mamka, bars fajna žena, še stará o mne celý deň. Zadarmo. Ta ma ľubi. Ja som z teho na mako, bo ma furt ocmuľava, teda božka po tele aj moje nohy, je to čudné, ale je to pravda. Moc , še o sebe nestará, nemá teraz čas bo ma má furt na prsú, väčšinou má mastné vlasy, ale aj tie jej pristanú.
Ta vonku zima, že vraj, ta chodí se mňu mamka každý deň von, ma zababuší do takej chlupatej deky a sa prechadza a ja spím na čerstvom vzduchu. Vanoce boli ja som ich prespal, som sa na to aj hneval, ale ten čerstvý vzduch ma vyčerpáva. Ja si te svatky vynahradím nabudúce. Nech sa tešia už teraz.
Maximiliánkov denník (Časť prvá)
Ako áno, ako nie, aj deti majú svoj denník. Maxíkov obsahuje síce malé percento jeho denného diania, ale stojí za to.
Postupne to tu budem nabaľovať, až sa aj vy zasmejete, zaplačete, poprípade si spomeniete na seba, keď ste boli malý, abo na svoje malé 🙂
Denník je písaný v maminom kysucko-východňárskom domácom nárečí, lebo si pamatajte, že ja som kysucký východniar a to aj rusín, a moja mama načisto nevyspitateľne šalena kysučanka.
Mesiac prvý - September, Október
Ta, jakože v brušku pohoda, teplo, veget. Furt je čo piť, ta sa dobre napijem a potom furt spím. No , aby nebola nuda, tak mamu furt kopem do brucha. Je to paráda - sa tak sem tam natiahnuť.
Na konci septembra ma vytiahli mame z bruška. Proste len tak spím a zrazu na bruchu dajaké svetlo a ruka po mne šmatra a už som bol aj venku. Fúúú, je tu zima a veľa svetla. Není tu co piť. Ta revem, zle sa mi dýcha. No nevem čo so mňu všetci majú , furt kecajú , furt ma otáčajú, furt pichajú do ruky, do nohy. Do prdelky mám toho dosť, radšej zas zaspím. Keď še zobudim, zistím , že zle vidím farebné machule a kukajte co se mňu porobili, za tu chviľu čo som spal. Šalení , načisto. Bojím še zas zaspať, co porobia neskor.
Dorobili ma jak robota, strčili do jakej si vesmirnej malej lode, okolo zadku mne naťahli jakúsi plachtočku, napojili mi dačo do gagora. No a vrchol toho, kukajte jaký módny výstrelok toho- te papuče na doma. Tato radšej zas zaspím z toho šalenstva okolo.
Zobudím sa, furt v sexi papučach, všetko okolo pípa- to už asi pristávam. Ta otvoria sa dvierka na vesmirnej lodi a mama mi tu pcha ruku položí mi ju na hlavu, ta konečne kdosi normálny, Vonia a ja voniam určite jej. Ta cosi mi vraví nečujem cez te skla mojej budky. Ta prichádza tatko aj on pcha ruku do vnútra ku mne na hlavu položí ruku, má ju väčšiu a chlpatú. Ta ale fajne teplú.
Ta zas zaspávam sem tam mi čosi dajú cez hadičku do žalúdka také sladké. Celkom fajn.
Tak a takto to je furt dokola, ja radšej furt spím. Po dvoch týždňoch ma odpoja z tych vesmírnych hadičok, ale vesmírnu loďku mi nechajú, ta nevadí aspoň dobre kúria, môžem byť hore bez.
Ta striedam polohy v tom spánku, až sa nenudím. Na nohu my napísali Rejda, sa pomýlili ja še volám Kapraľ. Ta po dvoch týždňoch ma vyberú z vesmírnej lode , prvý krát stiahnu v nejakom habite a dajú ma mame do narúčia. Ta fajne mäkko a teplo. Ta z toho vzrušeňa zaspím. Ta mamka za mňu chodí skoro každý deň. Paráda. Aspoň mením viac polôh pri spaní, a môžem aj voniať pachy. Husté.
No tretí týždeň, veľa zmien fakt veľa- jakože už mi nedavajú piť cez tuto hadičku do žaludka, ale cez strikačku a sem tam aj musím dačo plastové žmuliť v puse , aby ceklo. Sranda. Boty mi zobrali, davajú už len ponožky a dokonca nekedy len jednu. Neznam prečo. Asi barz revem. Všimajte moje husté černé vlasy a symetrickú postavu, ta nechcem sa chvaliť, ale vyzerám BOHOVO. Moja mamka mi šeptá, že som jej Tigríček, tak bacha na mňa som aj nebezpečný.
Štvrtý týždeň. No nevem kde začať ta mal som dajaké brušné problémy no a nepustili ma preto s mamkou domof. Ževraj mám aj sestru, ešte som ju nevidel. Ani ako machuľu.
Na konci mojeho štvrtého týždňa prúser- Ta še zobudím a moja vesmírna loď, kde še kúri, nikde. Šlohli mi ju. Ta toto co za luďe. Revem, rýchlo ma obľekajú bo zima. Sťahli mi aj ruky do jakej si plachtočky zas. Ta račej zas zaspím, bo to na nervy. Keď sa zobudím tak som v takej kovovej ohrádke jak zveratko dajaké. Ta moja mamka ve jak ma ukludniť, konečne prvý krát ma da na prsia a ja šem chlop ta ťahám jak blazen. Som spokojný, ani ta vesmirna loď mi už nechýba. Toto je ľepše.
Na konci októbra ma zabalia, mamka ma strčí do nejakej vane a priputáva ma do auta, cestujeme. Zobudím sa vydím plno machúľ, furt čosi meľu, každý ma chytá, som z toho na nervy ale ešte nerevem čakám, čo bude ďalej, lebo ja preskumník. Všetci inak voňajú. ževraj som DOMA.
Viac na: http://mirarejdova.blogspot.sk/
Môj pôrod v mojej réžii
1 fotka: prvé sekundy na svete...s cenzurovaným cicíkom 😀 😀 :
2. fotka: cca 15-20 minút po pôrode:
Žijem v Severnom Írsku v UK, tu som aj otehotnela a tešila som sa, že budem môcť rodiť práve tu, pretože viem, že medzi pôrodmi v UK a na Slovensku je väčšinou veľký rozdiel.
Termín môjho pôrodu bol vypočítaný na 4.októbra. Od začiatku som lekárom vravela, že miesto 28 dňového cyklu mám 30 dňový, takže pravý predpokladaný termín pôrodu by mal byť 6. októbra. Nikto to neriešil a vlastne už ani ja, keďže na tých dvoch dňoch naozaj nezáleží. Na začiatku októbra som sa už nevedela dočkať, kedy sa pôrod spustí. Bola som unavená, cítila som sa ako veľryba a hlavne som už moju lásočku chcela držať v náručí.
4. októbra som si líhala do postele už tradične s "poslíčkami" ako už niekoľko dní pred tým, takže som im nevenovala väčšiu pozornosť. Okolo štvrtej nad ránom sa bolesti začínali stupňovať a ja som nevydržala pokojne ležať v posteli...Išla som sa osprchovať, prechádzala som sa po dome, ale bolesti neprechádzali. Ľahla som si späť do postele, pretože som si uvedomovala, že ak je to začínajúci pôrod, budem potrebovať veľa energie. Ale zaspať sa mi už podarilo len na chvíľku.
V sobotu ráno, keď vstával môj snúbenec, našiel ma už v poriadnych bolestiach. Spýtal sa, či sa má chystať do nemocnice (bol až prekvapivo kľudný 🙂 ). Povedala som mu, že kontrakcie mám každých 9 minút, takže do nemocnice ešte neideme, ale že to už nemôže dlho trvať.
Takto sa mi bolesti stupňovali a o 15-tej poobede boli už kontrakcie každých 5, alebo 6 minúť. Keďže do najbližšej pôrodnice to máme 45 minút autom, povedala som drahému, aby sme už radšej išli. Skontrolovala som, či mám všetko, zobrala tehotenskú knižku a hlavne som si skontrolovala, či som k nej priložila môj pôrodný plán.
Do nemocnice sme dorazili krátko pred 16-tou hodinou. Vyšetrili ma a oznámili, že som otvorená len na 3 prsty, takže sa máme prechádzať po meste, kým kontrakcie nebudú každé 3 minúty, alebo máme ísť domov. Nebola som z toho nadšená, ale rozhodla som sa, že pôjdeme domov a budem si hopkať na fit lopte, prípadne si dám kúpeľ. Keďže som celý deň nejedla, bola som veľmi hladná. Navrhla som priateľovi, aby sme sa šli najesť do reštaurácie, keďže sme v ten deň už nevarili. Bolo to zaujímavé, v reštaurácií predýchavať kontrakcie každých 5 minút. Dokonca sme stretli známych, ktorí sa nás pýtali, či sa ešte nechystáme do nemocnice. Tak som im s úsmevom povedala, že do večera asi porodím, keďže mám už pravidelné kontrakcie. Mali ste vidieť ich pohľad 😀 😀. Po obede sme šli domov a bolesti boli stále silnejšie a dlhšie... našťastie sa mi podarilo zaspať. Budila som sa stále na kontrakciu a zase zaspala. Večer o siedmej som sa prebrala na to, že bolesti začínajú byť dosť neznesiteľné. Hopkala som na fit lopte, prechádzala som sa po schodoch, tancovala a nakonciec som si ľahla na hodinu do vane. Takto to šlo dookola až do 23-tej, kedy prichádzali bolesti už každé 3 minúty, boli už maximálne neznesiteľné. Na priateľove naliehanie som zavolala do nemocnice, že mám bolesti už každé 3 minúty a sú už naozaj silné. Povedali mi, že sa mám teda obliecť a prísť, že ma znova vyšetria. Tento krát bola ale tá 45 minútová cesta o poznanie horšia ako prvý krát. Nervózne som vrčala na priateľa, že by mohol ísť pomalšie, lebo pri každom výtlku, alebo odbočke som prežívala hrozné bolesti. Samozrejme šiel rovnako, ako aj inokedy, to len ja som pociťovala inak. Konečne sme dorazili na nemocničné parkovisko a už počas tých 4 minút, kým sme sa z neho dostali do nemocnice som mala 2 dlhé kontrakcie. Akonáhle sme dorazili do čakárne, midwife /pôrodná asistentka/ počula moje vzdychanie, vykukla a zobrala si moju tehotenskú knižku. V tých bolesiach som jej aj zabudla pripomenúť, že v nej mám vložený pôrodný plán. V čakárni ma nechali čakať ešte vyše pol hodiny a konečne ma zavolali na vyšetrovačku.
Akonáhle som vošla, zistila som, že midwife si môj pôrodný plán prečítala. Prvým bodom v ňom bolo, že ak je to možné, chcem rodiť na oddelení s midwife. Pôvodne som mala rodiť na klasickom nemocničnom oddelení, kde by bol v blízkosti aj lekár. Dôvodom bol môj rozštiepený stavec, nevedeli sme, ako sa bude kvôli nemu správať počas pôrodu moja chrbtica. Počas tehotenstva mi ale nerobil žiaden problém, preto som cítila, že to nebude problém ani pri pôrode. Midwife sa ma teda spýtala, či naozaj chcem rodiť len s midwife na ich špeciálnom pôrodnom oddelení. S radosťou som to potvrdila. V pláne bolo ďalej uvedené, že nemám záujem o epidurál, všetky možnosti zmiernenia bolesti chcem predom prediskutovať a jediné, o čo mám zatiaľ záujem, je rajský plyn. Midwife sa ma spýtala, či mi už môže aj teraz napojiť rajský plyn. S nadšením som jej ponuku prijala. Po niekoľkých nadýchnutiach som sa cítila mierne omámená. Bol to zvláštny pocit... cítila som bolesť, ale bolo mi to jedno 😀 bolo to podobné, ako keď ste omámení alkoholom. Po cca pol hodine som už toto omámenie nepociťovala a mala som pocit, že rajský plyn už nemá žiaden efekt. No vdychovala som ho aj naďalej, pretože som zistila, že ak sa sústreďujem na vdychovanie, nemyslím tak na bolesť. O 1 v noci ma midwife vyšetrila a oznámila mi, že som otvorená na štyri prsty a zavolá kolegyni, že si už po mňa môžu prísť a vziať ma hore na oddelenie. Bolo mi až do plaču, keď som zistila, že po 21 hodinách plných kontrakcií som otvorená len na 4 prsty.
Presunuli sme sa na oddelenie a moju izbu, v ktorej som mala aj rodiť a tu som ostala aj po pôrode. Prezliekla som sa do nočnej košele, zapla som si vopred stiahnutú relaxačnú hudbu a sústredila sa na dýchanie. Midwife sa ma spýtala, či mám záujem o nejaké pomôcky. Poprosila som ju len o fit loptu a znova som hopkala. Zistila som ale, že pri kontrakciách mi hopkanie vôbec nevyhovuje, tak som sa len opierala o posteľ a točila bokmi. Bolesti prichádzali už každé 2 minúty, boli naozaj neznesiteľné a každá z nich trvala minútu. Midwife sa ma spýtala, či naozaj nemám záujem o epidurál, lebo som už určite veľmi unavená. To som odmietla, aj keď najradšej by som ju bola prijala. Ale o epidurále som sa pevne rozhodla už pred pôrodom. Navrhla mi, že ak súhlasím, pichne mi len injekciu na upokojenie, vraj pomáha pri neznesiteľnej bolesti. Súhlasila som a neviem sa rozhodnúť, či to bola chyba, alebo nie. Injekcia mi bolesti vôbec nezmiernila, len som po nej ostala veľmi ospalá a medzi kontrakciami som zaspávala, nevedela som sa sústrediť na to, čo mi hovoril priateľ, alebo midwife od tej únavy. Takto to pokračovalo až do rána, do 7-mej . Vtedy sa menili služby a ku mne prišla nová midwife. Ponúkla mi energetický nápoj, aby som mala viac energie. Bolo to podobné, ako hroznový cukor, ale v tekutej forme. Doniesla mi dokonca toasty a čaj. Bola som prekvapená, že môžem jesť a piť, ale bola presvedčená, že potrebujem viac energie a hladná vraj silu nemám mať z čoho. Z toastu som si ale odhryzla len dva krát, vôbec som v tých bolestiach nemohla jest...a čaj som popíjala svoj, z ostružiny malinovej. Po "raňajkách" ma vyšetrila a zhodnotila, že som otvorená už na 8 prstov a podľa nej do 10-tej porodím. Bola som šťastná, po toľkých hodinách bolesti mi 3 hodiny už pripadali ako nič. Stále som počúvala hudbu, predýchavala, popri tom som sa rozprávala s priateľom a pri každej kontrakcii som mu stláčala chudáčikovi ruku 😀 . Dokonca sme s midwife diskutovali o rozdieloch v Írsku a na Slovensku 😀. Začala som pociťovať iné bolesti ako predtým, boli to veľké tlaky. Stále som midwife opakovala, že musím ísť na wc a ona len s úsmevom povedala, že to sa už malá hlási na svet. Vyšetrila ma, ohodnotila, že ešte nie som poriadne otvorená, takže nemám tlačiť, ale stále predýchavať. To bolo asi najťažšie a najhoršie z celého pôrodu. Medzi tým si ešte raz preštudovala môj pôrodný plán, kde bolo uvedené, že si neprajem, aby ma nastrihli. Počas tehotenstva som precvičovala hrádzu s pomôckou epi-no, pila som čaj z ostružiny malinovej a jedla ľanové semiačka. Bola som presvedčená, že moja hrádza zvládne pôrod aj bez nástrihu. Ďalej som žiadala, aby mi malú hneď po pôrode priložili na hruď, nechali dotepať pupočník. a aby mi ju nechali, až kým sa neprisaje. Midwife mi potvrdila, že ak nebudú žiadne komplikácie, nevidí žiaden problém v splení týchto žiadostí.
Znova ma vyšetrila, vraj som už dostatočne otvorená a môžem tlačiť, ak to tak budem cítiť. Samozrejme, že som to tak cítila 😀 Začala som tlačiť, najprv po stojačky - ona ma stále kontrolovala, ako aj ozvy srdiečka malinkej. Po nejakom čase som si ľahla na bok, po nejakej dobe som tlačila po čupiačky, kolenačky a dokonca po sediačky na záchode... midwife bola stále so mnou, takže som sa nemusela báť, že by malá nejakým nedopatrením vykĺzla a podobne. Zrazu som začala dosť krvácať a midwife zistila, že malej klesajú ozvy srdiečka. Pomaličky mi každou kontrakciou začala odtekať plodová voda, ktorá bola mierne nazelenalá. Z týchto dôvodov zavolala lekárku, aby ma skontrolovala. Lekárka usúdila, že som ešte nebola otvorená na 10 prstov a zbytočne som tlačila, lebo malinká ešte nevedela vyjsť a preto aj krvácam. Oporúčila, aby ma preniesli na nemocničné oddelenie, kde som mala rodiť pôvodne. Napojili ma na infúzku, ale nejako nešikovne, začala mi tam striekať krv, takže to bolo celé dosť zaujímavé, priateľ to tam celé utieral 😀. Na nemocničnej sále ma napojili na pásy, zhodnotili, že som už naozaj dostatočne otvorená a že už môžem kľudne tlačiť. Na pásoch srdiečko malinkej bilo pekne. Midwife ma ale upozornila, že kvôli predošlým komplikáciám mi pravdepodobne malú nebudú môcť hneď priložiť a budú nútení prestrihnúť pupočnú šnúru hneď, aby ju mohli vyšetriť, prípadne ju vložiť do inkubátora, aby sa ohriala. Ale sľúbila, že ak bude všetko v poriadku, tak mi malú dá hneď.
Bolo už 6.10., okolo 12-tej. Nemala som už naozaj žiadnu energiu, takže som len ležala na boku, jednu nohu na posteli, druhú na koze, podoperal mi ju ešte aj môj priateľ a ja som poslušne vyčerpaná tlačila. Priateľ mi povedal, že už trochu vidieť hlavičku. Nebola to pravda, ale videl, že už nevládzem a vedel, že toto ma donúti nabrať nové sily. Pozná ma asi až moc dobre, lebo presne, ako očakával sa aj stalo. Tlačila som oveľa silnejšie, s novými silami. Onedlho mi midwife oznámila, že už vidieť hlavičku. Vtedy som si uvedomila, že môj drahý si zo mňa strielal 😀 On sa išiel pozrieť a povedal mi, že malinká bude vlasatá. To ma znova tak napudilo, že som využila každučkú kontrakciu a poriadne tlačila, až vyšla hlavička. Midwife ma poprosila, aby som chvíľku netlačila. Malinká už vtedy začala dýchať, takže bolo jasné, že je v poriadku. Znova som mohla tlačiť a malinká bola vonku presne o 13:06. Ani neplakala, len trošku zavzlykala. Priložili mi ju na hruď a ja som sa rozplakala. Hneď som je začala rozprávať, ako sa teším, že je už pri mne, ako sme sa jej s ockom nevedeli dočkať. Pozrela som sa na priateľa a ten veľký chlap, ktorého nerozhádže nič, plakal so mnou.
Rebeccu mi na hrudi nechali až dovtedy, kým nám nedotepal pupočník, potom ju vyšetrili a následne dali ocinkovi. Ja som musela porodiť ešte placentu, aj to som chcela bez injekcie,ale nechcela vyjsť von, takže nakoniec mi pichli malé množstvo oxytocínu a bola vonku.
Potom mi dali malinkú na prsník a hneď sa prisala. Kolostra som mala už v predošlé týždne požehnane, takže malá sa napapala a hneď zaspinkala. Malinkej pri pôrode s plieckami naraz išla von aj rúčka, takže som sa trošku natrhla, ale len minimálne. Neskôr mi midwife povedala, že sa zhrozila, keď pri pliecku uvidela ručičku. Myslela si, že sa úplne natrhnem, nechcelo sa jej veriť, že to bude natrhnutie len na 1 "kozmetický" steh.Zobrali ma späť na moju izbičku, postavila som sa, uložila malú do postieľky, ja som šla na wc a hneď potom som sa išla okúpať. Vyšla som z vane ako znovuzrodená, necítila som žiadnu únavu, ani bolesť. Pociťovala som veľkú radosť a nekonečnú lásku k tomu malému človiečikovi, na ktorého som sa dlhé mesiace tak tešila a veľkú vďačnosť môjmu snúbencovi, ktorý tých 36 hodín bolesti zdieľal so mnou, bol mi oporou a podporoval ma počas celého pôrodu.
Bol to jednoznačne najsilnejší zážitok v mojom živote a napriek dlhému trápeniu budem deň 6.10.2013 považovať za najúžasnejší v mojom živote. Som vďačná tímu midwife v Severnom Írsku, že postupovali presne podľa mojich prianí, pomohli mi, aby bol pôrod jedným prirodzeným a úžasným zážitkom a že nechali všetko na mňa, boli len tichými, ale za to veľmi podporujúcimi pomocníčkmi. 🙂
Milujem moju dnes už mesačnú dcérku Rebeccu a nášho otecka Kristiho 🙂
/malinká mala apgar skóre 8 a po piatich minútach 10 - napriek predošlým komplikáciám 🙂/
A ešte dopĺňam môj pôrodný plán, ktorý bol splnený do bodky. Akurát som nevyužila tú vaňu, keďže doma mi to nijako nepomohlo:
- ak je možnosť, chcela by som rodiť na midwifery unit namiesto klasickej nemocničnej izby
- po celý čas by som chcela mať umožnené, aby bol môj partner pri mne
- chcela by som rodiť v izbe, kde je sprcha a vaňa
- rada by som používala pomôcky, ako napr. fit lopta, stolička, vaňu, alebo pôrodný bazén
- chcela by som mať umožnené počúvať hudbu, pokiaľ budem chcieť
- prosím, nedávajte mi žiadne lieky a utišujúce prostriedy bez toho, aby ste to so mnou konzultovali, ale chcela by som vyskúšať rajský plyn
- uprednostňujem prirodzené zmiernenie bolesti, ako masáž chrbta, teplú vodu...
- ak je to možné, chcela by som mať umožnené pohybovať sa počas celého pôrodu
- chcela by som mať umožnené striedať polohy pri pôrode, napr. čupieť, kolenačky, na boku, alebo vo vode
- prosím, aby mi nebol spravený nástrih, pokiaľ to nie potrebné z hľadiska môjho zdravia, alebo zdravia bábätka, ak by bol nástrih potrebný, chcela by som byť o tom vopred informovaná
- ak bude moje dieťa v poriadku, chcem, aby bolo hneď po pôrode položené na moju hruď
- prosím, neodnášajte moje dieťa, kým sa neprisaje na prsník
- prosím, pupočnú šnúru prestrihnite, až po dotepaní
- chcela by som plne kojiť, ak nebudem mať mlieko, nedávajte prosím môjmu dieťaťu umelú náhradu mlieka
- ak by som mala problémy s kojením, rada by som mala možnosť konzultovať to s laktačnou poradkyňou a budem vďačná, ak mi midwifeky pomôžu s prísávaním a kojením
Mamička: Raz bude šantiť a behať ako všetky zdravé detičky
Keby nebolo nádeje, naše srdce by puklo...
Lucinka sa nám narodila ako krásne a zdravé dievčatko.
Keď mala 5 rôčkov, náš pokojný a radostný rodinný život sa obrátil naruby.
Lucka začala mať veľké bolesti v oblasti bruška. Všetko začalo hospitalizáciou v blízkom meste Trstená a po desiatich dňoch bola Lucka prevezená do Martina.
Za týchto pár dní došlo k mnou spomínanému obráteniu života naruby. Pýtate sa prečo? Pretože mojej dcérke bola zistená príčina tých neskutočných bolestí.
Príčinou bol nádor na pečeni.
Dňa 30.8.2012 vykonali Lucke biopsiu útvaru, ktorý bol na pečeni. Stále sme sa modlili a dúfali, že útvar bude len cysta, že sa vyberie a Lucka sa bude môcť opäť zaradiť do bežného života. No osud nám nadelil niečo iné a krutejšie.
Histológia ukázala, že ide o rakovinu.
Preložili nás na detskú onkológiu do Bratislavy a tam začali liečbu. Liečbu, o ktorej nikto nerád hovorí, pretože ide o zásahy, ktoré ťažko zvládajú dospelí, nie tobôž malé detičky.
Čítam svoj bolesťou, no zároveň obrovskou nádejou pretkaný „mini“ denníček. Pozerám späť a zdôverujem sa Vám s ním . . .
Už niekoľko dní nám podávajú prvé kolo chemoterapie.
4.10.2012 – jupíííí sestrička nám prišla povedať, že môžeme ísť do herne k ostatným detičkám!
7.10.2012 – malinkej začali veľmi padať vlásky, musíme ich ostrihať strojčekom!
8.10.2012 – sme bez vláskov. Nezúfame, nie sme smutné - narastú predsa ďalšie!
15.10.2012 – s Lucinkou sme si dopriali výlet, je úžasné vidieť ju opäť chodiť, s chuťou papať, hrať sa. Usmievať sa. Chcem aby sa úplne odreagovala!
16.10.2012 – nastupujeme na onkológiu odhodlané zvládnuť druhé kolo chemoterapie!
Moje slniečko zvláda chemoterapiu statočne!
22.10.2012 – konečne doma a oddych s milovanými na Orave! Ak bude všetko v poriadku, nástup do nemocnice až 6.11.2012! Verím, že to zvládneme!
24.10.2012 – nevydržali sme. Lucke prudko klesli leukocyty a zasa sme v nemocnici.
30.10.2012 – máme úžasných 4500 leukocytov! Môžeme na týždeň z nemocnice preč 🙂!
5.11.2012 – bolo nám tak dobre s tatinom . Zajtra tretie kolo chemoterapie!
25.11.2012 – začína kolo – štvrté.
29.11.2012 – chemoterapiu zvládame ťažko. Malinká je slabá, zvracia, má teploty a hnačkuje.
8.12.2012 – chceme ísť domov! No zatiaľ musíme byť tu – Lucinka má 800 leukocytov a v pondelok nás čaká CT.
Liečba zabrala! Nádor sa zmenšil z 12 cm na 5 cm! Lekári nám oznámili, že v januári podstúpi Lucka ďalšiu operáciu
17.1.2013 - absolvovala Lucka náročnú 8 hodinovú operáciu.
Lekárom sa nepodarilo vybrať celý nádor, pretože sa nachádza na mäkkom tkanive – tvorí stenu cievy. Keby jej ho vyoperovali, zobrali by mojej dcérke nielen tú pliagu z tela von, zobrali by mi ju celú. . .
16.1.2014 – zajtra to už bude rok od poslednej operácie . . .
Nádor má momentálne veľkosť 3 x 4 cm. Musíme VERIŤ a DÚFAŤ, že v tejto veľkosti ostane NAVŽDY!
Učíme sa s týmto všetkým žiť. Nikdy sa nezmierime a stále budeme dúfať a modliť sa v to, že naša dcérka bude raz úplne zdravé dievčatko.
Že bude žiť životom bez bolesti.
Že ju raz povedieme pred oltár.
Že z nej bude raz matka a že z nás spraví starých rodičov.
Tento príbeh patrí maminke @slonisko a jej krásnej dcérke Lucke. Ak by mal niekto záujem pomôcť tejto rodinke - akoukoľvek formou - napíšte priamo maminke IP alebo mne. Liečba, cesty do Ba a všetko ostatné sú pre túto rodinu finančne náročné, ale o tom písať nemusím. Verím, že sa nájde veľa dobrých duší. A že pomôžete. Ďakujem!
číslo účtu Lucky a jej rodiny - 2617234690/1100
1 + 1 = 4 alebo šťastní starí rodičia
Milé mamičky, tento krátky príbeh nebude o utrpení ako boli predošlé, ale naopak - bude o šťastí – dokonca šťastí ŠTVORITOM! Príbeh poskytol @otino
S manželkou Jankou máme dve deti, staršiu dcéru Janku a syna Petra. Obaja už žijú svoje životy so svojimi partnermi.
Bola krásna aprílová sobota, ktorú sme trávili ako rodina pokope. Pri debate syn oznámil radostnú správu – že naša nevesta je tehotná a budú mať dvojičky.
Dcéra Janka sa v tej chvíli zatvárila inak ako prekvapene a zahlásila: „Aj vy budete mať dvojičky?“ Syn sa na ňu nechápavo pozrel a opýtal sa: „akože aj my?“ A dcéra Janka opäť na to: „Lebo aj my čakáme dvojičky.“
A takto nenápadne vyšli obe naše deti s pravdou von a my s manželkou sme sa dozvedeli radostnú správu o tom, že z „nulových“ starkých sa stanú štvornásobní starí rodičia.
Dňa 18.10. prišli na svet synove dve dievčatká a opäť sa v našej rodine zopakovalo čosi duplicitné a nezvyčajné, pretože o 4 dni neskôr porodila dcéra Janka ďalšie dve dievčatká.
A tak sme sa stali v priebehu 4 dní hrdí, štvornásobní starí rodičia. Dodnes hovoríme, že my nemáme dvojičky, ale „že máme krásne a zdravé štvoričky.“
Ako to vyzerá dnes? „Štvoričky – vnúčatká mali už dva rôčky. S manželkou sa snažíme všemožne s nimi pomáhať. V týždni sa často u nás prestriedajú a neraz sa stane, že prídu naraz. Keď máte pokope štyri malé deti, je to dosť náročné, no poviem Vám, zažívame s nimi aj kopu zábavy. Už sa teším, keď budú riadne rozprávať a spustia na nás svoje otázky – tie budú samozrejme štvornásobné 🙂 To budú zážitky!
S manželkou sme už na penzii a preto sme radi, že máme čas venovať sa naplno rodine. Tešíme sa na Vianoce, tešíme sa na radosť vnúčatiek z darčekov a na všetko iné, čo budeme môcť s našimi ŠTVORIČKAMI ešte zažiť.
Môžem povedať, že vnúčatká nám dali po ukončení práce nový zmysel života, že vďaka nim prežívame skutočnú životnú radosť a šťastie. Bodaj by nám náš príbeh takto vydržal večne.
Prajem všetkým také zažívanie rodinného šťastia a radosti ako prežívame my a odkazujem všetkým starým rodičom: „Užívajte si plnými dúškami svoje vnúčatká, pretože sú naša budúcnosť!“
Zdraví Vás dedo Otino 🙂
Tento článok je napísaný na základe môjho životného príbehu. Vyšiel v rámci rubriky o mamičkách, ktoré zažili zaujímavé alebo inšpiratívne príbehy. Ak nejaké poznáte aj vy, napíšte o nich prosím do komentárov. Predošlé články čítajte tu: #mamicky
Príbeh chlapca s modrými očami (5.časť)
Po dlhsej odmlke vam prinasam dalsiu cast nasho pribehu. Nie, nezabudla som, ale necakana hospitalizacia chlapca s modrymi ocami mi nedovolila napisat skor.
5.časť - Anjel po mojom boku
Nase dni plynu tak isto ako dni inych ludi.Chlapec s modrymi ocami uz nieje babätko,vyrastol z neho chlapcek ktory o par dní sfukne štyri sviecocky zo svojej torty. No pre mna je den jeho narodenin dnom narodenia mojho anjela, zhmotnenim lasky,bolesti a novej nadeje.Svojho chlapca poznam uz dlho,poznala som ho skor ako som ho mohla objat svojimi rukami. Preto je pre mna anjelom,zmenil mi zivot a ukazal inu cestu nez tu ktorou by som kracala keby jeho nebolo.
Obcas sa vraciam v case spät,obcas vidim v tvarach svojich blizkych otazku. Otazku, ci by som vratila cas spät, ci by som znova dala zivot choremu dietatku. Som kto som, som dcera, som manzelka, som mama...no som clovek. No nebola by som tym clovekom ktorym som dnes keby som po svojom boku nemala jeho, chlapca s modrymi ocami. Nebola by som tu a teraz na tomto mieste, nevedela by som to co viem, nehnala by ma ta neuveritelna sila vpred...neviem kde by som bez neho bola ale ani ma to nezaujima. Ano, mala by som viac casu, viac penazi ale do konca svojho zivota by som ho mlcky nosila vo svojom srdci a spolu s nim trpkost svojho strachu.
Dnes som tu, stojim hrdo a vo svojej dlani ukryvam malu rucku svojho dietata.Budem s nim kracat kamkolvek, budem s nim plakat aj sa smiat, budem s nim zit nas zivot lebo takto to malo byt. Nas pribeh nekonci, nas pribeh sa len zacina. Jeho napisanim som chcela priniest male posolstvo pre vsetkych kto vydrzal citat tieto riadky popisane nasim zivotom.
Nikto nikdy nevie co ho stretne. Kazdy si ideme svojou cestou a hladame. Hladame lasku, stastie, uspech...hladame cloveka co bude tou cestou kracat s nami. Cesty klukate, cesty zaviate, cesty plne ludskych stôp, osudov a nadeji. Casto nieje v nasej moci si vyberat, obcas musime prijat to co nam osud nadelil a ist hrdo vpred aj ked nam srdcia krvacaju. Mne osud postavil do cesty jeho, chlapca s modrymi ocami. Bolo len na mne rozhodnut o jeho zivote. Rozhodnut sa ci budem svojou cestou kracat s tuzbou v srdci alebo nou budem kracat ruka v ruke so svojim anjelom.
Dala som Ti zivot, dala som Ti nadej.No Ty si mi dal a davas stonasobne viac, ukazal si mi cestu a zmysel toho preco som tu. A preto nikdy neprestanem byt vdacna za to, ze som sa prave ja mohla stat Tvojou mamou. Dakujem, ze si...
Nas pribeh sa nekonci,urcite prispejem dalsou spletou svojich myslienok, ktore mi neunavne viria v hlave. Objimte svoje deti a vsetkych, ktorich lubite a prezite tie najkrajsie vianoce plne kludu,lasky a zazrakov...
