Pripomeňme si príbeh jednej neskutočne silnej ženy

„Nechcela som, aby moje dieťa prežilo také detstvo ako ja, preto som si ho chcela dať vziať. Dnes však viem, že by to bola moja najväčšia chyba života.“

Chcem sa Vám zveriť s mojou životnou cestou. Cestou, ktorá je poznačená spleťou neskutočného trápenia na nemocničných lôžkach; cestou, ktorej chýbalo rodinné zázemie a pomoc blízkych; ale aj cestou, počas ktorej som zažila skutočné šťastie zvané materstvo.

Môj štart do života nebol práve najľahší, pretože som sa narodila s rázštepom pery a podnebia. Mamička ma namiesto vytúženého kojenia musela kŕmiť striekačkou. V mojom štvrtom mesiaci života som musela absolvovať prvú operáciu, počas ktorej mi lekári upravili podnebie a pery. Neskôr, v mojich šiestich rokoch života som podstúpila ešte jednu plastickú operáciu.

Potom nastal čas, kedy som sa mala začať tak, ako iní moji rovesníci pripravovať do školy. Čas, kedy som sa mala vytešovať zo svojej prvej školskej tašky, pera, či z nových kamarátstiev. Avšak čas nástupu do školy sa nekonal. Vlastne konal, no nie do takej školy, akú som si s rodičmi vysnívala.

Bývali sme na dedine, kde najdôležitejšími autoritami boli miestny farár a učiteľ, a práve títo dvaja ľudia mne a mojej rodine zobrali vtedajšiu nádej na to, že bude zo mňa školáčka na základnej škole. Prečo? Pretože na základe môjho rázštepu sa rozhodli, že nepatrím medzi „normálne“ deti a že nastúpim na osobitnú školu.

Veľakrát som sa zamýšľala nad touto otázkou. Vážne existuje isté predurčenie ako bude plynúť život, alebo je to iba jedna veľká náhoda? Zamyslela som sa práve vtedy, keď ma zrazilo auto.

Zvoní budík. Je päť hodín. Vstávam so zvláštnym pocitom, akoby sa malo niečo stať.

Zlé, pochmúrne myšlienky hádžem rýchlo za hlavu. Chladné októbrové počasie mi na nálade nepridáva. Obliekam sa najprv pomaly, potom rýchlo.

Ťahám bicykel z komory a pripravujem sa na cestu do práce. Pocity sa u mňa stupňujú a cítim sa zvláštne.

Nasadám a vyrážam.

Prechádzam cez most.

Malá Zuzka celú noc konečne prespala bez jediného zobudenia. Paráda, hádam jej to už vydrží a ja sa konečne vyspím "doružova". Vytešujem sa, len nech mi to vydrží aspoň do večera. Medzitým dcérka je pripravená na cestu. "Idete do škôlky na sánkach?" pýtam sa svojho. "Nie, veď sa nedá sánkovať. Chodníky miestami odhrabané. Ideme autom." Po odchode pripravím pre nás raňajky, nech máme sily. Raňajky, základ života predsa.

Nakuknem cez okno, vidím ženu tmavšej pleti, ako pri kontajneroch vykonáva hygienu a následne inventúru obsahu smetiaka. Začína odlepovať plienky. Nie su hnedé ale iba žlté, tak si ich berie domov. Zajtra príde po druhé. Super začiatok dňa. Rýchlo sa snažím túto udalosť vymazať z hlavy... Nadobro...!

Uvarím čaj, očistím jablko a zapínam Spievankovo. Zuzanka trochu popozerá a ja si v pohode navarím. Spev počujem až do kuchyne. Po piatich minútach si uvedomujem, že nejako ticho v obývačke je, spev nepočuť. Odkladám veci z rúk a idem pozrieť. "Zuzanka, kde si?" Malá natešená kričí :"Tu som, kesím!" Otvorím dvere do izbičky a malá kreslí po stene fixami. Krásne, len nedávno sme tam maľovali. V duchu rozmýšľam, ako to zamaskovať, aby si to nik     nevšimol. Dá sa to? Maľba na jeden meter. Zuzka sa teší, aký výtvor nakreslila. Ja sa "teším" tiež. Moje nadané dvojročné dieťa.

Obed navarený, môžeme sadať k stolu.

"Necem toto", ukazuje na mrkvu a hrášok v polievke. Po pár lyžičkách to vzdáva: "Mama, kmiť!" Neposlušné rezance padajú naspäť do taniera. "Tači," a odchádza od stola. Nestíham za ňou dojesť, už má ťahá za ruku: "Spinkať, didu." Na hodinách práve 12 hodín a vraj deti nevedia určiť čas na hodinkách. Každý deň v rovnaký čas. Po kojení malá zaspáva na posteli, hodinku mám na upratanie. Alebo radšej vlasy umyť? Dilema.

"Mamí!" ozýva sa z izby. Úsmev od ucha k uchu. Nieje nič krajšie, ako keď sa dieťa vyspí doružova. Trošku sa zahráme a pôjdeme do škôlky po staršiu dcérku. 

Koľko málo stačí a stotina sekundy obráti život mladej rodinky o 180 stupňov. V tej chvíli nám nikto nevedel povedať, čo bude nasledovať...

Píše sa dátum 20.8.1990. Môj otec končí smenu v práci a vracia sa poobede autom domov. Skúsený šofér, otec dvoch dcér vo veku 7 a 5 rokov. Nezodpovedný vodič kamióna vytlačí otca z cesty a zbabelo uniká preč...

Moju mamku kolegovia z práce informujú, že manžel mal nehodu neďaleko práce a berú ju na miesto  činu. Medzitým prichádza sanitka a policajti. Bolo treba identifikovať aspoň auto. Naša škodovka bola na šrot. Záchranári ohlasujú, že pacient žije, ale nereaguje. Policajt, ktorý mal v čase nehody službu vysvetľuje mamke, že vodiča zachránilo to, že nebol pripútaný. Auto narazilo čelne do stromu a otca vyhodilo cez predné sklo von. Ak by to tak nebolo, nemal by žiadnu šancu na prežitie...

Sanitka odváža zraneného otca na oddelenie úrazovej chirurgie, kde sa podrobí všetkým vyšetreniam. Mamka čaká na chodbe. Službukonajúci lekár ju oboznamuje s výsledkami: "Manžel má poškodený mozog, mozoček, posunutý jazyk do strany, stlačené hrdlo, hltan, hrtan, stlačené pľúca, povrchové zranenia a navyše je v kóme. Kritické sú nasledujúce hodiny, treba čakať. Pri takom veľkom rozsahu poškodenia sa treba pripraviť na najhoršie. Alebo sa s tej kómy nedostane, alebo sa preberie, ale aké následky to zanechá, ukáže až čas."

V tom čase som mala 7 rokov a nechcem si ani len predstaviť tie pocity, keď človek nevie na čom je. Rozsah poškodenia bol veľmi veľký. Mamka chodila do nemocnice každý deň, no stále to bolo bez zmeny.

Podľa rozprávania mojej babky doktor, ktorý mal smenu skonštatoval, že nastala u neho klinická smrť a nepreberie sa už. Keď už ho viezli na patológiu a chceli mu priviazať na nohu štítok lekár zistil, že pacient sa potí a hneď ho previezli naspäť na izbu a napojili na prístroje. To mu zachránilo život.

Pred pár dňami mi zavolala kamarátka, ktorá momentálne žije v Mníchove. S trasúcim hlasom mi oznámila, že je na Slovensku, lebo bola za babkou v nemocnici,  ktorá je na tom už veľmi zle. Babka jej bola ako mama, pretože kým jej mama študovala medicínu, ona ju vychovávala najmä prvé roky jej života. A teraz bolo pre ňu ťažké vidieť ju trpiacu na nemocničnom lôžku.

Tiež je lekárka a hovorila, že z medicínskeho hľadiska nechápe, ako babka ešte môže žiť v takom ťažkom zdravotnom stave a nevie, čo ju tu ešte drží pri živote. Spýtala som sa, či má „vysporiadané“  všetky vzťahy. Vraj bola za ňou v nemocnici aj osoba, s ktorou to bolo naštrbené.  „To je dobre, že tam bola tá osoba. A teraz si ju aj ty bola pozrieť,“ povzbudila som ju. Iste si spomenula na všetky tie roky, ktoré jej babka venovala, ako sa o ňu starala, čo pre ňu spravila. Každý deň spievala babke pri lôžku piesne, hladkala ju a miestami ju babka aj vnímala. Po štyroch dňoch intenzívnych návštev v nemocnici musela cestovať späť za svojou prácou a rodinou. O dva dni prišla správa, že babka zomrela.  

Odišla zrejme zmierená so svetom a spokojná, že videla svoju milovanú vnučku.
Hoci na našich zosnulých myslíme často, raz v roku – na Dušičky si ich pripomíname omnoho intenzívnejšie. Možno sa zamýšľame pritom aj nad našou vlastnou existenciou. Aký má význam, že som tu? Aká je moja úloha, moje poslanie?

Pápež  František na Svetových dňoch mládeže v Krakove burcoval najmä mladých, aby zanechali stopu. „ Drahí mladí, neprišli sme na svet, aby sme „žili v stave vegetovania“, aby nám to tu ušlo čo najpohodlnejšie, aby sme zo života urobili diván, ktorý nás uspí; naopak, prišli sme pre niečo iné, aby sme zanechali istú stopu.“
Akú stopu tu chceš zanechať ty?

Text: Andrea Ággová
Foto: pixabay.com

    Vždy som chcela mať  domáceho miláčika ale nikdy nie mať mačku. A ako sa vraví, že čo človek najviac nechce, to dostane, tak u nás to platilo na 100 %.

    Jedného krásneho večera môj drahý manžel sedel u nás v pivničke s kamarátom. Nebol to žiaden výnimočný večer. Prišiel neskoro a tak sme sa ani moc nebavili.

Ráno mi vraví: ,,Prišla k nám mačka." Neverila som vlastným ušiam. A priznám sa,ani ma to nejako nedojalo. Zlom prišiel, keď mi ju ukázal na fotke. Uvidela som krásnu miniatúrnu mačičku čierno-bielej farby. Vpredu mala ofinku a vyzerala ako Anička.

Zmestila sa mi akurát do ruky. A keďže som bola tehotná, tak sme ju držali v karanténe v pivnici. 

    Asi 2 dni na to sme šli k veterinárovi. Naše zlatko bolo veľmi choré. Malo zapálené očká, slabú imunitu, prskala, v uškách mala svrab. Museli sme ju dať odčerviť, chodili sme na antibiotické injekcie. Pri prvej návšteve mala 400g a 6 týždňov.

    Kamarát si ju mal zobrať, ale ja som si povedala, že ked sme sa s ňou toľko natrapili, už si ju nedám. A tak aj bolo. Už zostala u nás.

Keď si na to spomeniem, rada by som si to zopakovala. Toľko príprav, radosti, ale i starosti a to všetko pre jeden jediný deň v mojom živote! A aj ked je to už vyše pol roka, veľmi živo si pamätám, ako to bolo.

Všetky prípravy sa začali v novembri. Nákup papiera na pozvánky, kupovanie čipiek, stúh, lepidiel, vybavovanie kostola a hladanie sály na hostinu. Joj! Tak som sa tešila.

Začala som dávať dohromady zoznam hostí. No to vám bolo roboty. Všetkých obvolať, napísať mail o všetkých informáciách - kde bude hostina,kedy a ubytovanie.

No a potom začali tie nervy. Hovorila som si: ,,Ešte neodpísali! Ešte nedali vedieť!,, To som pekne nervačila. Dátum svadby sa pomaly blížil a ja som sa tešila stále viac a viac.

V utorok, 4 dni pred svadbou, sme prišli do Kežmarku. Ešte nás čakal kopec roboty.

Dovybavovanie sály, kostola, zákuskov, výzdoby, torty, začepčenia, ...

Ta už zas Vás otravujem s moju maličkosťu. Život prináša ze sebu samé nové veci, mne prinesol v posledných mesacoch nové zuby aj nové vlasy, za čo mu bars ďakujem bo možem kusac aj hrisc co še mi zachce. A s vlasami vyzeram neodolateľne, co povece : )

Moja šestra dakedy še tak veľmi nudí, ze še mňa robí co sa jej zachce. Napriklad aj modelku. Vyčeše me, sponky da do vlaskof a šem hotový. Katastrofa zeťal to muším trpec , bo nevem odolať. 

Ta tu šem s tu moju nádhernú šestru ona še teš ve vycešac a ja še na ňu potom nevem vynadívac. Je krásna co povece ?

Už vem aj letac. Kedz boli u nás naposledy hody, tak sme še všetci pobrali na blikajúce kolotoče. To sú také mašiny, na ktorých furt letace dokola  a je vám potom nekedy zle. Mne mamka se sestru zebrala na toho vtáka s korunu a leteli sme do oblakof, šem tomu neveril. Potom sem bul aj s mamku aj s tatkem na jednej jazde ale, ta labuť bola moc lenivá, še jej nechcelo dajako s tu našu váhu zvlitnuc. 

No väčšinu času v lete sme trávili na chalupe s dedom a s babku a ja šem še fotil se všetkyma kto bol poruke, väčšinu s mamku selfie šme si robili. Všimnite ši , že jak še vem tváric velice duležito.

Väčšinu času na chalupe záhradníčim. Aj s mojim bratrancom Robkom nám to ide velice dobre . On furt poleva  a ja zaš furt kyprím podu a to najračšej rukama. Je to labúžo. Babka má z teho nekedy vlasy dupkom, že jej tak velice pomáhame. 

Ta šem tu zas, život beží ani neznám jak, ja furt cošikaj robím , boše učím, bo ležím, špím a tak. Šak znace , že som šikovný. Tutaj šem si vymyslel , že še budzem hrac na kosatku našel som sebe kulisu, plastového tuleňa a ja šem bul kosatka. Ta šem toho tuleňa lovil, moju papuľku šem ho zhltol jak nic a šem še plazil po zemi, šlintal a fuňal pri tem. Moja mamka je múdra, hnedz kedz me uvidela tak znala naco še zas hram, potvora je to, furt me odhali. 

Huncút šem, to je jasné, už kedz znám chodzic, šice še mušim držac furt čehoši ale znám še presúvac to je jasné. Moja mamka mi začína vravic, že chodím furt jak pes s brebitú nohu. Ja še tomu musím smac. 

S moju šestru makame na plné obrátky. Obaja sme počítačový maniaci. Každý makáme na svojom PC. Akurát ten moj nechce švicic , tak zaťaľ len šťukám a ťukám a šem tam ťuknem aj štuknem na segrinom a ona ma potom nervy, bo šem jej minule- ona nezna jak, ja znám - bo šem inženír klavesovu skratku otočil obrazofku naopak. Cha - aj to znám.

Toto Vám mušim požalovac, minule me mamka zebrala k dedovi a k babke na chalupu a tam še mňu robili kadernícky salón furt me nacahovali do iných vlasof, bože ja to neznašam, .

Najprf červené, potom zelené, no hruza. Všetci še smali , ja šem kričol. 

Potom se mňa pankáča spravili, ze šebe teš cošikaj, ja som bol z teho mimo. 

Ľudze moji , zas trochu nestíham, kopu roboty na tom švece mom, furt vysavac musím a tak, nemám čas še Vám venovac. Teraz Vám rozpovem, dačo o mojem spánku bo kedz, šem bl maly furt šem spal, postupne coraz menej až spím len dva raz za deň a večer, še ale furt budzim, bo chcem pic. Nevem co metak suší v noci. Moja mamka, je zas z teho na prášky. Ale spím velice rad , preto Vám v krátkej kapitole rozpovem o nektorých podobách mého spánku. Tutaj na fotke je spánok- klasická podoba. Proste še napijem a spím jak miminko.

Väčšinou s nekým spím, v noci s mamku a cez deň väčšinou tež. Cez deň chodí spať se mnú mamka, bo vraví , že už nevládze, že se radčej vyspí teš , až mi stíha, svatá pravda. Kedz je doma tatko tak aj on, spí se mňu, väčšinu je z teho potom všoku, keľo zas spal. 

Toto je moja naobľubenejša poloha, hore ricu. Fakt super, še mi črefka pouvoľnujú a nemám problém.

Ďalša spaca poloho, je poloha na boku tzv. aktívny jogín. Velice náročná, neve ju každý. Ja som v nej preborník od narodeňa.

Potom je spaca poloha inkognito , to je taká kedz si daco dám cez hlavu, lebo nechcem nikeho vidzec a palec dohora, že by me nik nerušil. Všetci to už rešpektujú, bo vedzú, že budem potom revac.

Kedz še sem tam zobudzim, tak vypadam väčšinu takto. Jakože bohovo a s veľkýma očama.

V noci me oblekli, dali do auta a nepovedali nič. Ja šem vubec nevedel , co še deje. Všetci vysmatý. V Blave sme še stretli s ujom a rodinu. Zas všetci vysmaty. Až neskorej mi docvaklo prečo. Lebo ideme dovolenkovac. Cestu som skoro celu prespal, nakoncu šem trochu hodku reval, ale to preto lebo šem bol už unavený ze špaňa a sedeňa. 

Kec sme dorazili tak , sme še všetci boli najesc v itali restauracii, pchali šme še jak po nebohým. Mne dali cošikaj plane a oni še pchali hlavne darami mora. Tu je š nami ujo Ruto, moja sesternica Žanetka a jej mama Lydka, bratranec Robko určite zas kdesi cočikaj skumal, lebo on je o 11 mesacof starší a je tež preskumník jak ja. Ešče tu chýba aj teta Miška, ašikaj dáva na neho pozor, aby ho toty itale nezobrali. 

Kec sme došli do hoteľa , tak me mamka natrela dákym slizom belym, že proci červeňaňu a dala na hlavu jakesi čudo. Cošikaj mi povedala, že aby me hlava nebolela. Nebudzem še chvalic, ale dovolila mi bic na ostro v mojom bazéne. Ja šem bol z teho hotový a šťastný bo vodu milujem a milujem bic aj na ostro. Ta šplnil še mi sen.

Potom som musel isc do teňa a na ucerák še sučic. Mamka me potom zebrala aj ze segru do veľkej vody. Šem bol z teho hotový , co to je, bo še to hojdalo aj se mňu to hojdalo. Voda bola slaná , ta ja furt jazyk venku a chlípal som jak som mohol. Kedz ne vodu tak mamku ona od tej vody bola furt.

Potom každý deň som dovolenkoval aj ja. Furt kdešikaj ve vode pichnutý, abo ponorený. Bral som všetky vzorky vody do šebe, aby som vedzel kerá najlepša. Sem tam mi te vzorky nosom vytekali nazad, nevedel šem to tak ovládac ešče. Moja segra furt bola se mňu, sme vystrajali. Moj tatko me učil furt plavac. Kec som bol vo verejnom bazéne moja mamka me nacáhla do neoprenových plavek povedala, že to tak muší byc. Ta už som bol jako pravý potápač.

Na dovolenke šem spal dvakrát do dňa ešče furt, bo ja z teho plavaňa a skumaňa unavený jak pes. Ta še stredali aj moji pri mne, S mamku plávem tež v bazéne, ešte sebe len zvykám na studenšu vodu tak še nečuduj ce , že sem tam že tvarím tvárim trochu mimo.

            Som mamička dvoch krásnych detí. Starší syn Alex sa narodil vo Švajčiarsku do vody. Bol to krásny a nezabudnuteľný zážitok. Môj prvý pôrod trval asi 6 hodín, čo na prvorodičku nebolo zlé. Keďže som bola v cudzej krajine a ich reči som veľa nerozumela, nemala som možnosť chodiť na nejaké predpôrodné kurzy, kde vás oboznámia na čo sa treba pripraviť, ako dýchať, či aké polohy zaujať pri kontrakciách. Možno aj preto som sa nebála pôrodu a veľmi mi pomohol aj personál v nemocnici, kde som rodila, pretože ma do ničoho nenútili, nemusela som tlačiť na povel, nenapichali ma oxitocínom lebo je to rutinný postup, ale nechali ma rodiť ako som chcela a ako som to cítila.

            Keď som otehotnela druhýkrát, vedela som, že do Švajčiarska už rodiť nepôjdem, iba ak by som vyhrala Loto. Túžila som zažiť taký krásny pôrod aj tu na Slovensku. Z každej strany som počúvala, že tu to funguje inak a mám zabudnúť na takú starostlivosť ako vo Švajčiarsku, pretože naše zdravotníctvo je na úplne inej úrovni. Keďže som nemohla zmeniť fakt, že v nemocnici ma budú brať len ako ďalšiu rodičku a rutinné postupy ma neobídu, začala som hľadať niekoho, kto by mi pomohol zažiť pôrod aspoň z polovice taký krásny ako bol ten prvý.

            Dlho mi to netrvalo a našla som ju: "moju" dulu Mišku. Najprv som veľa čítala a písala si s babami, ktoré mali pri pôrode dulu a bola som očarená tým, ako dokáže jedna žena pri pôrode tak pomôcť, hoci nemôže zasahovať lekárom do ich práce. Zavolala som jej a dohodli sme si stretnutie u mňa doma. Po prvom stretnutí, ktoré trvalo cca 2 hodiny som vedela, že ona je ta pravá a inú hľadať nemusím. Vyžarovala z nej energia a z jej hlasu pokoj. Porozprávala mi čo je v jej náplni "práce", ako to chodí v nemocnici, kde som chcela rodiť, na čo všetko sa pripraviť. Aj keď mi sem-tam nahnala strach z praktík a rutinných postupov tu u nás, bola som rada, že viem do čoho idem a že tam na to nebudem sama. Manžel bol tiež rád, že bude s nami, nakoľko sa bál aj on sám. Do pôrodu sme sa stretli ešte niekoľkokrát.

            V deň pôrodu som bola na poradni, kde mi lekár povedal, že ak by som chcela, prepichne mi vodu a môžem ísť rodiť. No nechcela som nič súriť len preto, aby som to mala rýchlo za sebou. Užívala som si každý deň a čakala, kým sa môj drobček sám vypýta. Bol piatok a ja som mala celkom iné plány na víkend, než ležať na pôrodnej sále v bolestiach. S dulou som sa dohodla, že to necháme až po víkende.

            Stihla som kaderníčku, svadbu mojich kamarátov, užiť si krásnu nedeľu s rodinou a v pondelok ráno o 4hod to prišlo. Zobudila som sa na bolesť, ktorá nebola síce silná ale zato pravidelná. Po niekoľkých minútach mi odišla aj hlienová zátka. Mala prímes krvi, ktorej postupne pribúdalo. Zľakla som sa, či je všetko v poriadku. Zavolala som teda dule, keďže ona má pohotovosť dva týždne pred a dva týždne po termíne. Upokojila ma, že sa nič nedeje. Mám sa osprchovať a ak by sa mi to nepozdávalo, môžeme ísť.

Hodila som teda rýchlu sprchu a keďže krvácanie neprestalo, zobudila som manžela a šli sme do nemocnice. Dula vyrazila tiež a mali sme sa stretnúť na príjme. Tam však bola sestrička, ktorá akosi nerešpektovala, že chcem počkať na dulu a rýchlo ma vzala na vyšetrovňu. Keďže sme tam neprišli s dulou spolu, viac ju do vyšetrovne nepustili a manžela tiež nie. Zmocnil sa ma strach a beznádej z neznámeho.

Ľudze moji zlatí, čas tak rýchlo beži, že ani nevem jako a už sebe mi moja mamka začala dávať stravu jak pre dospelých. Akurát, že nemám zuby, nevem žuť, tak mi to mixuje dokopy.  No jako som hladný ta jem - nič nevravím. No aj tak moje najobľubenejše je to- to prso a v ňom mleko. Sa idem zošaliť za tým. Moja mamka je perfektná, ona nemá problém ma nakojiť nikde, napr. v skušacej kabínke v obchode s odevmi, v aute na parkovisku. Nedávno sme boli pozrec uja s rodinu v Uhrovci. Dali sme si výlet do ZOO Bojnice a moja mamka me nakrmila na najsamvyššom kopci Zoo pri výbehu jeleňof. Super výhľad. Som si to tam užil, najprf  trochu vzdelania, potom šlofík v kočíku, mleko na kopcu, som si odradosci aj kosti pri tom precáhol.

Ta jako zabudol som Vám povedac, že mamka mi zrobela perfektnu telocvičňu. Jakože som šikovný hej, tak už sa tam točím jak paragraf na každú stranu, furt. Me to moc baví, mamka , še šmeje, ale to preto , že ešče neve co ju se mňu čeká. Cha. 

Minule som spomínal, že rad hľadím do objektívu a aj na svet. To me furt baví. Najlepše na tom všetkom je, že pomaly ale isto už vem všetko chytac do tych mojich ruk , ta na co docáhnem ta to aj zeberem,alebo aspoň prstom pichnem. Nech je sranda.
Ta ja še nekedy citím jak na vystave a ja som jakože výstavný kus, tutaj boli pri nás tatova rodina. Oni si me položili do stredu na studnu, kolem mne posedali a postavali jak tote sudičky a furt ší me obzerali a tak furt dokola. Sem tam som im do teho zakričel nech majú radosť. Mali bo še furt na mne usmevali. Tak bacha vem jak na Vás dospelých.
Jako na to že mám len pár mesacof , tak si život uživám už na plne gule. Bol som už aj na svadbe na hrade a keďže už vem sedeť, hej jako už dobre. Tak som si to tam všetko pozrel , ľudze tancovali, pili, jedli, všetko možné, svetla boli, kopec hudby no paráda a všetko nahodené do gala. No jako aj mne mamka natahla do gala. Ja som tež pil- sice len mleko ale dobre som sebe dal do tela, jedol som aj pagáče- mi babka dala s dedom na čarno. Dobre boli, som si ich potom sam pchal do papule jak to rýchlo len šlo aš me mamka nevidzí. Uvidela... Ale nevadila še, ta pcham zas. Starala še o mne moja babina Miluška, tak ju mamina vola.
Pomaly, ale isto začínam še už stavať na svoje. Ma to veľa výhod, možem byc tam, kde ja chcem a robiť to co moja mamka nechce , aby šem robil. Ja mam z teho radosc, lebo objavujem a to me baví. Tutaj šem objavil knižnicu plnu knih. Paráda , všetky letali naokolo behem 5 minut, moja mamka mi to trochu pokazila, bo mi potom do teho trochu kričala. Nakonec o týžden se mňu vybabrala všetky knihy z dvoch dolných polic dale inde, kde už nedočahnem. Ajéjé.
No chodím teraz s moju sestru na prechádzky ona sebe me vezme s kočím hockde. Minule sme boli jakože na zmrzline ona sebe dala aj oplátku se zmrzlinu, mne povedala že ja šem malý ja možem iba oplátku. Neva zhrýzol som ju jak som mohol a ostatné som rozmrvil do kočíka jak še dalo. Mamka, še zas chytala za hlavu.
Mešace letia,  ani nevem jako šem z teho hotový, ja to furt pozorujem na šebe, jak my nohy rastu a vlasy, ešče cošikaj , ale to nevravím verejne, aby šče o mne nemysleli, že ja sprosťák šem. Ani še nechválim. Všetkých Vás zdravím. Nezabudnite sebe života uživac , lebo ja už sem začal a je to paráda. Nabudúce budze , z teho užívania jak som sebe dovolenkoval.  Jojo mace še načo tešic,.

Ps: komu sa lubi tak nech navrhne do vybrali sme : _) dakujem

Viac na :

http://mirarejdova.blogspot.sk/

No ľudkovia moji zlatí sa to pomaly blíži, za chviľu pol roka budem medzi Vami. Je to makačka.

Minule som Vám vravel, že musím pasť tote barany a kone , tak sa pomaly zlepšujem, už mám z toho aj nejaké tie svaly na rukách, jako spokojný som . Posúďte sami už mi to celkom fajno ide.

Pomaly som už jak vy - vidím konečne a je to paráda, som z toho aj fascinovaný aj zmetený, ale toľko vecí a blbostí jak ľudze majú a robia šem nemyslel , že v svojom živote uvidím. O niektorých ľudí mám aj strach bo robú hluposci. Pridu na to neskor, mňa len mrzí, že ja hoc šem malý to už vem teraz. Ale to nic, podstatné je, že ma všetci ľubia. Konečne priraďujem aj hlasy  obrazovým snímkam. Z niektorých snímok som takto šokovaný, jak ne vac.

Tutaj moja mamka si zas vymyslela, že už keď som 5 mesačný, jako čo by som nemohol aj vo vode žiť. Nechápem. Co ešte ma čeká ? Mám strach. Ale verím jej, že jej na mne záleží, že by me nevystavovala zbytočne probľemom. Tak ja takto mascím ve vani, najprv a potom v termále, tam je horko až sa mi guľky potia. PS Furt všaje totu vodu slopem- pitný režim po mojom.

Jak som už spomýnal, som velice žadaný moju rodinu , ale aj nerodinu. Furt ma všetci bočkajú. Toto je moja segra mala nedávno narodeniny a ja šem ich prespal. To to mľeko som , z neho furt do spaňa. Aj keď už menej spím a vácej pozorujem, aby mi nič neuteklo, lebo verce mi je načo pozerac, hlavne veď tu všetci  okolo mňa pobehujú a furt daco robú. Co teľo robú, ja nechápem. Asi to chce čas. Jój som zabudol povedac, ta jako nevem či še mam chvalic s tým, ale no jako začal som šumne šlintac. Velice je to perfektné, furt šlintám, som furt mokrý a moja mamka me furt prezleka, ale už na to kapla dáva mi podbradníky. Ja sebe všetko musím pchac do papuľe, že vraj še to volá orálne spoznávanie šveta. No tak neznám ,ale ja si na tom uľetam. Najradšej pchám do papuľe cudze predmety a svoje nohy, ej velice eterické. Segra s Heňu mi vymesleli keli tomu jak voňajú moje nohy aj prezyfku, že fašireňa. Neznam co to je , asi daco dobre.

Prišol som aj na to, že nelen ze predu , ale aj zezadu som velice bohovy. Posúdťe sami. Baby potom nechcem Vás sklamať, ale jak mace záujem tak mušice počkať. Cošikaj , še my zas stalo z vlasami jak še menili, tak som aj vzadu trochu vyplešateľ z teho večného ležaňa.

Čas letí, ja ani neznam jako , ale poznám to podľa teho, že ma mamka už futruje do vačšich vecí, ta lebo rastem. Postupne sa zaobľujem na tvári. Aspoň tak o mne vravia, ja še nevidzim. Coši se mňu není v porádku, bo plešatím. Moje krásne dluhe černé vlasy mi padajú, ja som z teho nešťastný. Často nad tým uvažujem a tvárim sa, že som nad vecou.

Mojej mamke v Martine kázali, že ma se mňu doma cvičiť bo ja mám hlavu furt na pravo a pravú nohu do vňutra. Tak cvičí a to je hrúza, to ma vyzľeče, stláča mi také body na tele a ono se mnu robí samo pohyby. že vraj še to tak napraví, ja to neznášam, vreštím jak o život a každému je to fukt. Še na to vyprdnem.

Ta to teraz veľa zmen sa deje, ja nestíham. Moja mamka me už nuci makac na plné obrátky. Vymyslela si, že musím pásť kone či co, barany, abo ja neznám. Ja žadné nevidím. To mňa da na brucho a ja, že mám hlavu zdvíhať a še postupne na ruky podoperať , ja na to kašlem väčšinu lížem pod sebou deku. Sem tam , aby mamka nerobila problemy to tu moju hlavu zdvihnem a pulím na nu oči ci me vidí jak mi to ide.

Ta to v temto mesaci začínam sebe objavovať aj sám seba. Prišol som na to, že mom 2 ruky aj dva nohy. Zaujímavé. Ta ruky šebe furt pcham do gamby, cmúľam a tak, bo še nudím.  Začal som aj šoferovať, aspoň to naši tvrďá. A tak , aby to nevyzeralo trápne, že šoferujem bez auta , ta še pridajú ku mne a šoferujú se mňu. Ide nám to dokopy parádne.

Inak še mám paradne. Na každom možem ľežac. Si to užívam. Začínam pomaly aj cosikaj videť ale ne ešte moc ostro, ta mam z toho haluze a dakedy som trochu aj mimo.

S moju rodinu je velika pohoda, učia ma už od ranného destva kaprovac. Kdo nezná co to je tak kukajce:

Táto spomienka a spomienka na narodenie Tamarky patria k mojím naj intenzívnejším. Čakanie na Maximiliána bolo pre mňa aj pre mojich dvoch asi najdlhším čakaním vôbec. Začalo to , ani neviem kde....Kto nezažije . Neuverí...

Po 4 mesiacoch som otehotnela a nemohla som tomu uveriť  keď tyčinka mala 2 rúžové pásiky. Bola som mimo. Petríka som s touto správou potešila hneď ako som sa to dozvedela, pretože som bola z toho zistenia tak plná emócii , že som to potrebovala hneď niekomu prezradiť a komu ak nie môjmu najbližšiemu.  Po týždni sme to spoločne oznámili aj dcérke, ktorá bola tiež šťastná „ ako blcha „

Leto bolo pred nami a ja som si ho užívala o to viac pretože som vedela, že to leto je jedinečné. Slnko dávalo energiu a lásky od mojich najbližších som  mala na rozdávanie. Prázdniny sme trávili väčšinou na chalupe u našich v dedinke s krásnym prostredím. Oddych ako sa patrí. Bohužiaľ na v druhej polovici prázdnin sa stalo to čo som nechcela a ani nikto z nás to nečakal.. špinenie... Hneď som išla k gynekologičke a tá mi bohužiaľ len potvrdila, že embryo odumrelo. Musím ísť na kyretáž teda na vyčistenie maternice a odstránenie odumretého embrya. To bol 8 týždeň tehotenstva. A bolo to. Keď som odchádzala z ambulancie , nasadla do auta , myslela som len na to prečo práve ja ? Milión žien, ktoré nechcú mať deti ich majú na rozdávanie a nevážia si ich. Cestou autom som plakala a bola som v tom momente najsmutnejšou ženou na svete, ktorá prišla o to čo najviac čakala.  Peťkovi som zavolala a s uplakaným hlasom som mu stihla povedať na jeden dych , že ma musí zaviesť hneď teraz do nemocnice. Nemala som silu mu povedať prečo, ale napokon keď to so mňa vyhrklo tak som na jeho tvári videla bolesť takú aká je tá moja, ale aby ma podporil nedal to na sebe vidieť. Ale ja ho poznám a vedela som , že vo vnútri sa trápi a hrdlo mu zvieralo tak ako mne. Pobalila som sa a nechala som sa odviezť, cestou bolo v aute úplné ticho akurát sme sa držali za ruky. Nik nemal slov a myslím si , že ani táto situácia slová nepotrebovala.  Po príjazde do nemocnice bolo všetko potvrdené a bola som prijatá na gynekologické oddelenie, kde som musela žiaľ ešte jeden deň čakať, nakoľko mali v sále vážne operačné zákroky.

Moji najbližší boli na chalupe a ja som nemala síl im zavolať a povedať čo sa deje. Poslala som im sms , že som musela ísť na zákrok kde som všetko vysvetlila. Nemala som síl o tom rozprávať.  Požiadala som ich len nech to Tamarke zatiaľ nehovoria, že jej to poviem potom sama aj s Peťom.

Na druhý deň doobeda ma odviezli na sálu, všetko my vysvetlili ako prebieha zákrok. Dali mi oblbovák a že za chvíľu zaspím. Ja si len pamätám, že som pozerala do stropu a do tých silných svetiel. A uspanie nefungovalo , dostala som strach, že čo ak nebudú o tom vedieť že som pri vedomí a že začnú. O bože. Neviem čo ma to napadlo ale začala som z tej paniky počítať ovečky , čo keď to zaberie.  Zabralo. Ani neviem ako prebrala som sa už na izbe. Kde som opäť zaspala. Po prebratí som cítila neskutočné bolesti vo vnútri. Ale nie fyzické neboli až také , ako tie zo srdiečka, ktoré mi stále hovorili a nič- prázdno.  Na druhý deň som bola prepustená domov, nechala som sa Peťom odviesť na chalupu  našim na čerstvý vzduch, možno viac zaberie a urobí prievan v hlave. Vyresetuje. Po ceste v aute sme sa zas držali za ruky.  Na chalupe som sa privítala s mojimi rodičmi, sestrou a dcérou. Asi pochopili, že som mala silu ich tak akurát objať, ale silu na slová som nenašla, bez toho aby sa mi nerozochvel hlas. Takže ticho ale aj to hovorilo za všetko. Večer sme vysvetlili Tamarke , že čo sa stalo a prečo a, že nič nie je stratené. Dalo to veľa roboty,  ale našťastie ona je veľmi chápavá a počas bolenia mi bola veľkou oporou ako všetci ostatní za čo im veľmi ďakujem. Svoje bolesti som si teda preležala pár dni v posteli. Babie leto sa trošku pokúšalo zdvihnúť mi náladu, čo sa mu aj s časti podarilo. Je neuveriteľné ako slnečné lúče a jesenný vetrík vedie resetovať dušu a srdce ak ste im otvorený.

A tak ako v každej rodine aj u nás plynul život ďalej v nádeji aj beznádeji, v dúfaní a v láske. Udalosťou sme boli viac spriaznení a zocelení všetci traja ja, Peťo aj Tamarka.

Môj november a december

Ta už so doma. To je ta najvačša novinka. Spoznal som po hlase a po vôni mojich najbližších. Je tu hluk, teplo a smrádeček, veľa ľudí. Toto je že vraj moja segra.

Je bars voňavá a fajna, nevidím ju celkom dobre ale podľa hlasu viem že je to ona.  Ta si myslím , že sa celkom aj podobame. sme obaja k zožraniu. No a toto je ževraj môj tatko.

Ta še teš podobame, vlasy mám dispozične po ňom , si všimnite. Ta je moj to je jasne. Tato zlato. Funí na mňa a ja to mám rád. Každý ma furt pestuje. Ja s toho furt omdľevam do spánku. Co by ne , je to vyčerpávajúce , každého voňať a tak. 

Doma sa o mňa všetci starajú. Neznam prečo to robia ale dakedy mi furt pripomínajú, že som bol vo vode tým, že ma tam ponoria a hladkajú v nej. Ešte som to nepochopil, že prečo, keď ma namočá, tak potom ma osušá a aby som nezjapal, dajú my dačo do papuľky. zas daco čudné plastové.

Ale večer to prichádza to najlepše aj počas dňa Mľeko- že vraj sa to volá. Mamka me zobere, da sebe na prso a ja dujem jak šaľeny. Še nevem dopiť, neznám kedy mám dosť a potom blinkám.  Ešte , že ta moja mamka me chape a dá ma potom odrihnuc. Ta všimajte, že mi robí perfektný účes. Zas vypadam Bohovo.

Ako áno, ako nie, aj deti majú svoj denník. Maxíkov obsahuje síce malé percento jeho denného diania, ale stojí za to.

Postupne to tu budem nabaľovať, až sa aj vy zasmejete, zaplačete, poprípade si spomeniete na seba, keď ste boli malý, abo na svoje malé  

Denník je písaný v maminom kysucko-východňárskom domácom nárečí, lebo si pamatajte, že ja som kysucký východniar a to aj rusín, a moja mama načisto nevyspitateľne šalena kysučanka.

Mesiac prvý - September, Október

Ta, jakože v brušku pohoda, teplo, veget. Furt je čo piť, ta sa dobre napijem a potom furt spím. No , aby nebola nuda, tak mamu furt kopem do brucha. Je to paráda - sa tak sem tam natiahnuť.

Na konci septembra ma vytiahli mame z bruška. Proste len tak spím a zrazu na bruchu dajaké svetlo a ruka po mne šmatra a už som bol aj venku. Fúúú, je tu zima a veľa svetla. Není tu co piť. Ta revem, zle sa mi dýcha. No nevem čo so mňu všetci majú , furt kecajú , furt ma otáčajú, furt pichajú do ruky, do nohy. Do prdelky mám toho dosť, radšej zas zaspím. Keď še zobudim, zistím , že zle vidím farebné machule a kukajte co se mňu porobili, za tu chviľu čo som spal. Šalení , načisto. Bojím še zas zaspať, co  porobia neskor.

1 fotka: prvé sekundy na svete...s cenzurovaným cicíkom :

2. fotka: cca 15-20 minút po pôrode:

Žijem v Severnom Írsku v UK, tu som aj otehotnela a tešila som sa, že budem môcť rodiť práve tu, pretože viem, že medzi pôrodmi v UK a na Slovensku je väčšinou veľký rozdiel.

Termín môjho pôrodu bol vypočítaný na 4.októbra. Od začiatku som lekárom vravela, že miesto 28 dňového cyklu mám 30 dňový, takže pravý predpokladaný termín pôrodu by mal byť 6. októbra. Nikto to neriešil a vlastne už ani ja, keďže na tých dvoch dňoch naozaj nezáleží. Na začiatku októbra som sa už nevedela dočkať, kedy sa pôrod spustí. Bola som unavená, cítila som sa ako veľryba a hlavne som už moju lásočku chcela držať v náručí.

4. októbra som si líhala do postele už tradične s "poslíčkami" ako už niekoľko dní pred tým, takže som im nevenovala väčšiu pozornosť. Okolo štvrtej nad ránom sa bolesti začínali stupňovať a ja som nevydržala pokojne ležať v posteli...Išla som sa osprchovať, prechádzala som sa po dome, ale bolesti neprechádzali. Ľahla som si späť do postele, pretože som si uvedomovala, že ak je to začínajúci pôrod, budem potrebovať veľa energie. Ale zaspať sa mi už podarilo len na chvíľku.

V sobotu ráno, keď vstával môj snúbenec, našiel ma už v poriadnych bolestiach. Spýtal sa, či sa má chystať do nemocnice (bol až prekvapivo kľudný ). Povedala som mu, že kontrakcie mám každých 9 minút, takže do nemocnice ešte neideme, ale že to už nemôže dlho trvať.

Keby nebolo nádeje, naše srdce by puklo...

Lucinka sa nám narodila ako krásne a zdravé dievčatko.

Keď mala 5 rôčkov, náš pokojný a radostný rodinný život sa obrátil naruby.

Lucka začala mať veľké bolesti v oblasti bruška. Všetko začalo hospitalizáciou v blízkom meste Trstená a po desiatich dňoch bola Lucka prevezená do Martina.

Za týchto pár dní došlo k mnou spomínanému obráteniu života naruby. Pýtate sa prečo? Pretože mojej dcérke bola zistená príčina tých neskutočných bolestí.

Príčinou bol nádor na pečeni.

Milé mamičky, tento krátky príbeh nebude o utrpení ako boli predošlé, ale naopak - bude o šťastí – dokonca šťastí ŠTVORITOM! Príbeh poskytol @otino

S manželkou Jankou máme dve deti, staršiu dcéru Janku a syna Petra. Obaja už žijú svoje životy so svojimi partnermi.

Bola krásna aprílová sobota, ktorú sme trávili ako rodina pokope. Pri debate syn oznámil radostnú správu – že naša nevesta je tehotná a budú mať dvojičky.

Dcéra Janka sa v tej chvíli zatvárila inak ako prekvapene a zahlásila: „Aj vy budete mať dvojičky?“ Syn sa na ňu nechápavo pozrel a opýtal sa: „akože aj my?“ A dcéra Janka opäť na to: „Lebo aj my čakáme dvojičky.“

A takto nenápadne vyšli obe naše deti s pravdou von a my s manželkou sme sa dozvedeli radostnú správu o tom, že z „nulových“ starkých sa stanú štvornásobní starí rodičia.

Dňa 18.10. prišli na svet synove dve dievčatká a opäť sa v našej rodine zopakovalo čosi duplicitné a nezvyčajné, pretože o 4 dni neskôr porodila dcéra Janka ďalšie dve dievčatká.

Po dlhsej odmlke vam prinasam dalsiu cast nasho pribehu. Nie, nezabudla som, ale necakana hospitalizacia chlapca s modrymi ocami mi nedovolila napisat skor.

5.časť - Anjel po mojom boku

   Nase dni plynu tak isto ako dni inych ludi.Chlapec s modrymi ocami uz nieje babätko,vyrastol z neho chlapcek ktory o par dní sfukne štyri sviecocky zo svojej torty. No pre mna je den jeho narodenin dnom narodenia mojho anjela, zhmotnenim lasky,bolesti a novej nadeje.Svojho chlapca poznam uz dlho,poznala som ho skor ako som ho mohla objat svojimi rukami. Preto je pre mna anjelom,zmenil mi zivot a ukazal inu cestu nez tu ktorou by som kracala keby jeho nebolo.

Obcas sa vraciam v case spät,obcas vidim v tvarach svojich blizkych otazku. Otazku, ci by som vratila cas spät, ci by som znova dala zivot choremu dietatku. Som kto som, som dcera, som manzelka, som mama...no som clovek. No nebola by som tym clovekom ktorym som dnes keby som po svojom boku nemala jeho, chlapca s modrymi ocami. Nebola by som tu a teraz na tomto mieste, nevedela by som to co viem, nehnala by ma ta neuveritelna sila vpred...neviem kde by som bez neho bola ale ani ma to nezaujima. Ano, mala by som viac casu, viac penazi ale do konca svojho zivota by som ho mlcky nosila vo svojom srdci a spolu s nim trpkost svojho strachu.

Dnes som tu, stojim hrdo a vo svojej dlani ukryvam malu rucku svojho dietata.Budem s nim kracat kamkolvek, budem s nim plakat aj sa smiat, budem s nim zit nas zivot lebo takto to malo byt. Nas pribeh nekonci, nas pribeh sa len zacina. Jeho napisanim som chcela priniest male posolstvo pre vsetkych kto vydrzal citat tieto riadky popisane nasim zivotom.

Nikto nikdy nevie co ho stretne. Kazdy si ideme svojou cestou a hladame. Hladame lasku, stastie, uspech...hladame cloveka co bude tou cestou kracat s nami. Cesty klukate, cesty zaviate, cesty plne ludskych stôp, osudov a nadeji. Casto nieje v nasej moci si vyberat, obcas musime prijat to co nam osud nadelil a ist hrdo vpred aj ked nam srdcia krvacaju. Mne osud postavil do cesty jeho, chlapca s modrymi ocami. Bolo len na mne rozhodnut o jeho zivote. Rozhodnut sa ci budem svojou cestou kracat s tuzbou v srdci alebo nou budem kracat ruka v ruke so svojim anjelom.