Stalo sa. Ste sama a s dieťaťom. Po rozvode, alebo ako slobodná mamička. Skôr, či neskôr, určite pocítite túžbu opäť sa s niekým zoznámiť. Potrebujete nielen partnera, ale aj otca rodiny. Zádrheľ?

Počas dňa asi ani nemyslíte na seba a svoje pocity, či to, čo vám chýba. Večer, keď dieťa zaspí, vám to dôjde. Možno je vám smutno, že ste sama a možno máte v sebe nevyriešený hnev, že vás samu nechal. Každá z vás prežíva rozchod, alebo rozvod inak. Niektorá hľadá hneď a iná na rande nepomyslí ani niekoľko rokov. A tak univerzálny návod na zoznámenie neexistuje. Bude stačiť malá inšpirácia? Možno vás Modrý koník správne nakopne.

Poupratujte si

Nechceme vás zaťažovať domácimi prácami… Pre nový vzťah je dôležité, aby bol doriešený ten predchádzajúci. Ani pre deti nie je problém nový partner, skôr však vaše konflikty s ex. Ťahanice o dieťa, alebo majetok, citové výlevy z rozchodu, to všetko dokáže narobiť poriadnu galibu. O to viac, keď sa črtá niečo nové.

Skôr, ako vpustíte do vášho života niekoho ďalšieho, uzavrite nezrovnalosti s bývalým. Snažte sa, aj napriek možnému dlhému trvaniu, prísť k riešeniam. Budú zrejme za cenu kompromisov, ale budete mať čistý stôl. Spíšte si na papier, čo vás trápi, čo predstavuje pre vás problém a z akých dôvodov myslíte na bývalého. Čo vás k nemu púta. Navrhnite svoje alternatívy, možnosti. Navrhnite vlastné podmienky, za akých ste ochotná akceptovať to, či ono. Ak máte staršie deti, diskutujte aj s nimi. Za celým týmto zoznamom urobte hrubú čiaru. Ak raz veci doriešite, neotvárajte ich znova.

Najčastejšie novému vzťahu stojí v ceste:

• Nedoriešená starostlivosť o dieťa – bývalí partneri nemajú ujasnené, kto, kedy a ako dlho bude tráviť čas s dieťaťom. Je dôležité aj ako efektívne trávia chvíle, či dieťaťu prinášajú radosť a uspokojenie. Prekážkou môže byť nová partnerka otca, ktorá príliš zasahuje do výchovy, alebo naopak, nemá záujem tráviť čas s “cudzím” dieťaťom.
• Nedoriešená otázka majetkového vyrovnania – statky, to sú zmätky a táto otázka je tiež podstatná. Ani jeden z partnerov nechce zo vzťahu odísť nezabezpečený, alebo s pocitom, že niečo, čo je  jeho, nemá.
• Neplatenie alimentov na dieťa – matka sa ocitá vo finančnej tiesni, čo ju môže deprimovať. Nevie dieťaťu poskytnúť dostatočnú starostlivosť.
• Neoblomný ex partner, ktorý nie je vysporiadaný z rozchodom, alebo rozvodom – bývalý partner ženu neustále navštevuje, citovo vydiera, alebo snaží sa ju rôznymi spôsobmi prinútiť vrátiť sa. Ak sa aj žena k nemu vráti, nenastane nijaká zmena a všetko bude v “starých koľajách”.
• Nedoriešené bývanie ženy a dieťaťa – frustrujúca situácia, kedy žena hľadá základné zázemie pre seba a dieťa. Častokrát sa musí sťahovať, alebo bývať u rodičov.
• Pracovné nasadenie ženy – utiahnuť novú domácnosť sama prinúti ženu k tomu, aby si našla ďalšiu prácu. Takto má často dve, možno až tri pracovné miesta, všetko na úkor času pre dieťa a seba samú.

Ale aj:

• Viera – ak nový partner je vierovyznania, ktoré nie ste ochotná akceptovať, alebo ak on neakceptuje to vaše
• Odlišné názory – síce sa priťahujete, no nemáte si čo povedať. Vaše názory a záujmy sú natoľko odlišné, že dokážete fungovať iba sexuálne. Tento vzťah nebude plnohodnotným vzťahom a pre vaše deti určite ani nie dobrým príkladom tradičnej rodiny.
• Neprijatie nového partnera rodičmi ženy – hoci si rozumiete, ste spolu radi, niečo medzi vami nesedí vašim rodičom. Alebo je pre jeho rodičov prekážkou vaše dieťa.

Kde?

Predpokladá sa, že ľudia, ktorí už majú deti, sú obyčajne v ustálenom okruhu priateľov. Aj ich pracovný kolektív je nemenný. Ak majú čas na koníčky, tiež sú pre nich zaužívané a nemajú tendenciu ich vystriedať. To všetko neponúka nijaké nové príležitosti, ani nových ľudí v okolí.

1. Najľahšou cestou bude online zoznamka. A možno tou jedinou, ak ste hamblivka, alebo nemáte babysitting. Podľa agentúry Reuters, hľadá viac než jedna tretina osamelých žien svoj nový vzťah práve tu. Nie je to nič náročné. Vyberte si takú zoznamku, v ktorej je členstvo od 18 rokov. Vyhnete sa tak, pre vás už trápnym, teenage pokecom. Vyselektujte si partnera, o ktorom snívate. Psychológovia radia stanoviť si 7 – 9 vlastností, ktoré u partnera chcete, pričom tolerujte absenciu 2 – 3. Nehľadajte podvedome a intenzívne len jednu vlastnosť. Nevšimnete si tie ostatné, ktoré potencionálny "ponúka". Dajte aj na fotografie. Chcete ísť až za hranice, v teple domova? Kľudne. Oprášte angličtinu, či iný jazyk a pátrajte po nezadanom po celom svete. Tu to bude ale horšie s prípadným stretnutím.
2. Nevýhodou online zoznamiek je to, že v nich postrádate neverbálnu komunikáciu. Ide o gestá, mimiku, tón reči, prízvuk, slušné správanie, štýl obliekania…  Jednoducho, všetko, okrem slov. A práve tento druh komunikácie povie viac, ako verbálny. V dnešnej dobe je už aj to doriešené. Existujú totiž zoznamky, špeciálne s možnosťou videohovoru. To vám ušetrí čas a vylúčite tých, ktorých prejav vám nesedí.
3. Ak nedáte na zoznamovanie sa cez internet a noc radšej trávite spánkom, stavte na osvedčené “náhody”. Ako správna mamička iste chodievate s deťmi na ihrisko, vozíte ich do školy, či skôlky. Poobzerajte sa, či neuvidíte správneho otecka, ktorý tiež nosí svoje ratolesti do tej istej triedy. Príležitostí je dosť. Keď je to beznádejné, zmeňte čas, alebo miesto. Veď je september, treba prihlásiť deti na krúžky. A namiesto poobedňajšej zmrzliny, si zájdite s drobcom na varenú čokoládu do kaviarne oproti.
4. Všetky osamelé matky s deťmi majú jedno spoločné: nedostatok voľného času. Výhovorka, že na rande nie je čas, nefunguje v prípade “rýchleho rande”. Speed dating, alebo rýchle rande, je stretnutie, ktoré trvá približne jeden a pol hodiny. Máte možnosť zoznámiť sa s 10 – 12 ľuďmi opačného pohlavia. Pri každom stole sedí jeden muž a jedna žena, vašou úlohou je komunikovať a pýtať sa. Na rozhovor máte  7 - 8 minút. Po uplynutí času sa muži presunú k ďalšej partnerke. Dostanete formulár, do ktorého si zapisujete poznámky a sympatie. Uľahčia vám rozhodovanie. Páru, ktorý má vzájomné sympatie,  sa zobrazia kontaktné údaje. Môžete sa teda stretnúť na plnohodnotnom rande.

Kedy?

Podľa klinickej psychologičky, Mgr. Tatiany Berezňakovej, neexistuje žiadny presný časový odstup od rozchodu, ktorý by bol najlepší pre zoznámenie sa s novým partnerom. Je to individuálne. “Najvhodnejší čas je vtedy, keď to tak žena cíti a nemá potrebu vracať sa k minulosti. Ak sa k nej aj vracia, nevyvoláva to v nej negatívne emócie a netúži sa s bývalým partnerom opäť dať dokopy. Prípadne pomstiť novým vzťahom, ” hovorí Berezňaková. Vzťah z trucu, či pomsty, nevytvorí dostatočne pevné a vyrovnané partnerstvo. Môže opäť doviesť k sklamaniu.

“Priznávam, že hneď po rozvode som sa vrhla na prvého, kto mi prišiel do bytu. A to doslova. Pokazil sa mi zámok a to ja bez muža neopravím. Zavolala som zámočníka a dali sme sa dokopy.  Na ďalší týždeň už u mňa býval. Smiali sme sa, že ani kľúče nepotrebuje, keď je zámočník, “spomína moja dlhoročná kamarátka Maja. No po pár mesiacoch bolo po vzťahu. Psychológovia to označujú ako kompenzačný vzťah. Predstavuje akúsi “záplatu” na ubolené ego a osamotenú dušu. Väčšinou ako rýchlo vznikne, tak aj skončí.

Ak ste práve po nevydarenom vzťahu, nechajte si chvíľku času na zotavenie sa. Pokúste sa zamerať sa samé na seba a svoje dieťa. Známosti prídu na rad potom. Budujte si s dieťaťom svoje pevné zázemie.

Ako?

Je rozhodujúce, ako oslovíte muža, aby ste ho zaujali. V jednoduchosti je krása, pokúste sa nadviazať kontakt bežnou komunikáciou. Tak, ako to urobila Pemasinika: “Po rozvode som ostala sama so štyrmi deťmi. Nanešťastie som si krátko na to zlomila nohu. Poprosila som bývalého, aby mi pomohol s najmladšími deťmi, no otočil sa vo dverách. Tak som zo zúfalstva zavolala známemu, či by mi nespravil nákup. On prišiel po nočnej aj s nákupom, uvaril nám obed a zostal s nami. Deti si na neho zvykli, tie malé ho začali volať ocko.”

Skôr, či neskôr, príde na rad aj priznanie "farby". To, že vám to nevyšlo a že máte dieťa. Mgr. Berezňaková to nepokladá za problém: “Láska je mocná a dokáže zázraky s ľuďmi. Ak je záujem na oboch stranách, dajú sa prekonať naozaj takmer všetky prekážky.” Ak má o vás nový priateľ úprimný záujem, bude sa zaujímať aj o vaše dieťa. A s pribúdajúcim vekom sa určite stretnete aj s tým, že potencionálny partner bude mať takisto deti  z predchádzajúceho manželstva.

Oznámenie informácie, že máte dieťa by aj tak malo byť čo najcitlivejšie. Dieťa je dar za každých okolností, preto by ste aj tento fakt mali  takto oznamovať.  Svoje deti predsa milujete a ste na ne hrdé. “Určite by žena túto informáciu nemala tajiť. Ale je na rozhodnutí každej ženy, kedy to oznámi,” dodáva Berezňaková.

Prečo?

Pretože život neskončil. Idete ďalej. Vždy je tu nádej a aj keď nemáte vešteckú guľu, raz to príde. Budete to cítiť. Čakajte s optimizmom a ak hľadáte, tak s úsmevom. Ani Adelina svokra to nevzdala: "Našla si partnera ako rozvedená s dieťaťom, keď mala asi 20. Ako druhýkrát rozvedená s 2 deťmi, keď mala 34. Ako tretíkrát rozvedená s 3 deťmi, keď mala 55 ... V tom, že je človek rozvedený a s dieťaťom, očividne problém nie je..." 

Zdroje:

https://www.modrykonik.sk/forum/rodinne-problemy/najdem-si-noveho-partnera-ked-som-rozvedena-s-dietatom/

http://www.pluska.sk/mamina/vztahy/problemy-rodine/zakladate-novu-rodinu-deti-nie-je-problem-novy-partner-konflikty-ex.html

https://casprezeny.azet.sk/clanok/81599/aj-osamela-s-detmi-moze-najst-muza-snov

https://spoznajmesa.sk/a/mam-dieta-a-preto-nemam-narok-na-lasku/

http://www.topnajlepsichzoznamiek.com/?

https://casprezeny.azet.sk/clanok/100390/10-rad-ako-si-najst-partnera-teraz-to-uz-musi-vyjst

https://www.jw.org/sk/publikacie/casopisy/wp20131001/rozvod-ako-zit-dalej/

Zdroj foto:

freeimages.com

pexels.com

Do konca školského roka zostáva mesiac aj pár dní. Zaslúžený prázdninový oddych sa deťom blíži a rodičia si pomaly začínajú lámať hlavu, ako ich počas voľných dní zmysluplne zamestnať. Počet dní dovolenky na výplatnej páske nepustí. Nie vždy sú po ruke starí rodičia a tak sa rozumnou alternatívou javí letný tábor.

Ako zistím, či je dieťa dostatočne zrelé?

Väčšina táborov je určená pre školopovinné deti. Povahu svojho potomka však poznáte najlepšie sami. Ak dobre nezvláda ani víkend s babičkou a po večeroch vám plače do telefónu, že mu je smutno, je namieste si krok dlhšieho odlúčenia od rodičov premyslieť.

Povahové rozdiely a stupeň socializácie dieťaťa sa odlišuje prípad od prípadu a niekedy je "ostrielaný" šesťročný krpec samostatnejší ako deväťročný mamičkin synáčik.

Jedným z ukazovateľov je schopnosť nadväzovať priateľstvá s rovesníkmi a spolupracovať s autoritami, v tomto prípade vedúcimi tábora.

Dieťa by taktiež malo byť do určitej miery samostatné. V takom prípade je možné predpokladať, že si s určitou dávkou voľnosti poradí. Ak za neho doma robíte všetko vy, je pravdepodobné, že bude bez rodiča bezradné, stratené a odkázané na pomoc. Ľahko sa tak stane terčom výsmechu a je na najlepšej ceste odniesť si z tábora namiesto pekných letných zážitkov traumu.

Alternatívou môže byť aj tzv. denný tábor. Organizované sú často v mieste bydliska a dieťa je každý večer doma. Po oťukaní sa si ďalší rok môžno trúfnete aj na ten klasický, so všetkým, čo k tomu patrí.

Všetko neznáme so sebou prináša strach

Deti sa prirodzene boja neznámeho. Preto je dôležité sa o všetkom v pokoji porozprávať. Vysvetliť im, ako to tam chodí, priblížiť im režim, okolnosti, zvyky. Ak máte možnosť, choďte sa do nejakého tábora spolu pozrieť.

Vhodné je pripraviť dieťa aj na možné nepríjemnosti. Aby sa nebálo ozvať a so všetkým sa obrátilo na svojho vedúceho. Slová voľte opatrne, aby ste dieťa zbytočne nevystrašili, ale aby v nich mohlo nájsť oporu a riešenie v kritickej situácii.

Rodičia sa často boja šikany. S tou sa však môžu stretúť aj na iných miestach ako je tábor. Pripraviť dieťa na takýto zážitok nie je otázkou jedného rozhovoru. Dieťa musí mať natoľko silné sebavedomie, ktoré mu umožní sa brániť. Musí poznať svoju hodnotu a mať dôveru k svojim rodičom, učiteľom, autoritám, ako aj napríklad vedúci v tábore. Malo by chápať, že ak sa mu nepáčia urážky, ktoré môžu byť adresované jeho osobe, nie je problém v ňom, ale v autorovi hlúpych poznámok, výsmechov či činov.

Dôležitý je správny výber

Úzkostlivejší rodičia majú niekedy problémy zmieriť sa s predstavou, že ich dieťa bude vydané týždeň či viac dní napospas usudu. Predstavujú si zdivočené deti, bez hygieny, v tom istom spodnom prádle po celý čas. Popíjajúcich vedúcich, prvé bozky, cigarety či alkohol za táborovu chatkou. Nočné skúšky odvahy so zatúlanými zverencami. Je pravda, že tábor určité riziko so sebou nesie, no najlepší spôsob, ako mu predchádzať je nenechať výber na poslednú chvíľu a zaujímať sa do detailov, kam sa chystáte dieťa poslať.

Ako teda správne vybrať detský tábor?

1. Dobré referencie
2. Dlhodobá prax usporiadateľa
3. Osobné zoznámenie s vedúcimi tábora
4. Záujem o podrobný program pripravený pre deti
5. Vyberať tábor spolu s dieťaťom podľa jeho záujmov
6. Vypraviť dieťa s kamarátom z domova

Neposlať dieťa do tábora len preto, že máte strach by nebolo správne. Je to skúsenosť na nezaplatenie. Deti si rozvíjajú svoju osobnosť, učia sa samostatnosti, ohľaduplnosti aj tímovej spolupráci. Okúsia určitý pocit slobody, ktorý pri rodičoch nezažijú.

Aký program zvoliť?

Čím vhodnejší program k jeho veku a záujmom vyberiete, tým vyšší predpoklad, že tábor bude pre neho jedinečným zážitkom, o ktorom bude rozprávať ešte dlho po návrate. Ak už vaše dieťa bolo v tábore, aké dojmy si prinieslo? Čo bolo pre neho top a čo menej zaujímavé? Berte na to ohľad a jeho skúsenosti premietnite do výberu ďalšieho tábora.

Ak máte doma malého vedca, ktorý sedí nad knižkami, detským mikroskopom a máte pocit, že sa málo hýbe, neznamená to, že ho máte prihlásiť do tanečného tábora. Každý si zábavu predstavuje inak. Je to jeden z dôvodov, prečo je ponuka táborov taká široká. Pripravuje sa so zreteľom na to, aby zohľadňovala rozličné záujmy a zručnosti detí. Pri rozhodovaní o tábore by malo zohrávať rolu, k čomu dieťa najviac inklinuje a čo ho baví. Výber je naozaj od výmyslu sveta. Od príbehových s tématikou rozprávky, mystiky či dobrodružstva cez športové, jazykové a kreatívne, až po zážitkové. Stačí trošku prelúskať internet.

Aj so smútkom treba počítať

K odlúčeniu patrí odjakživa aj smútok. Je pravdepodobné, že dieťa v niektorom okamihu pocíti smútok za rodičmi a môžu sa objaviť aj slzy. Je to prirodzené a pokiaľ je to iba chvíľková "slabosť", je to úplne v poriadku.

Predovšetkým menšie deti by mali byť s dieťaťom počas tábora v kontakte. Nevyvolávajte dieťaťa však príliš často. Návšteva nie je šťastným riešením. Zbytočne by ste upútavali pozornosť na odlúčenie. Ak dieťa plače a pýta sa domov, odborníci to neodporúčajú. Predčasný odchod domov by malo byť posledné riešenie. Je už úlohou vedúceho, aby deťom vymyslel natoľko zaujímavý program, odviedol ich pozornosť iným smerom, aby ich smútok nedržal príliš dlho. Pomôcť by mohla aj obľubená hračka, ktorú mu nezabudnite pribaliť. Je to spojítko zo svetom, ktorý opustil a ktorý mu chýba.

Aké máte skúsenosti s letnými tábormi vy? Podeľte sa s nimi vo WIKI a pomôžte tak ostatným mamičkám pri rozhodovaní.

Situácia vo vašej rodine sa o niekoľko mesiacov zmení a vám okrem množstva iných myšlienok v hlave prúdi obava, ako nového člena domácnosti príjme jeho starší súrodenec. Ak je príliš malý, bude schopný pochopiť, že vo vašom brušku pláva jeho mladší braček či sestrička? Dokáže si pospájať súvislosti? Ako sa s podobnou situáciou vysporiadali ďalšie mamičky?

Základom je dať novovzniknutej situácii čas a priestor, aby sa vyvinula v priebehu niekoľkých mesiacov tehotenstva. Postupujte preto mierne a hlavne – žiadne stresy.

Názorne mu ukazujte

Deti majú veľmi bohatú predstavivosť, no v tomto prípade je dobré pomôcť si aj názornými ukážkami. Inšpiráciu hľadajte v časopisoch, na internete či v rozprávkových knihách s obrázkami. Podstatné sú prehľadné ilustrácie, ideálne bábätka nachádzajúceho sa v maminkinom brušku. "My sme si párkrát pozreli časopis Mama a ja. Tam je kopec obrázkov, kde je bábätko v brušku. Moja to pochopila veľmi rýchlo,"popisuje mamička, ktorej deti majú medzi sebou dvojročný rozdiel.
Ďalšie mamičky si tiež pochvaľujú napríklad známu detskú rozprávku Krtek, kde sa jedna časť zameriava práve na narodenie bábätka. „Naša malá strašne veľa pochopila, keď som jej ukázala knihy o tehotenstve, kde sú kreslené obrázky bába v brušku,“ približuje ďalšia z mamičiek.

Zapojte ho do procesov

Vysvetlite staršiemu súrodencovi, čo všetko sa s príchodom malého drobca zmení. Ako vám bude pomáhať malé bábätko kúpať, kočíkovať, kŕmiť, hrať sa s ním... Spolu nakupujte výbavičku. Zoberte ho so sebou aj na ultrazvukové vyšetrenie k lekárovi. Hlavné je dať dieťaťu pocítiť, že je súčasťou celého novovznikajúceho procesu.

"Moja malá bola nadšená, lebo som ju do všetkého, čo sa týkalo príchodu súrodenca, zapájala. Nakupovali sme spolu, pomáhala mi vyberať veci. Aj keď sa mi páčilo niečo iné, tak som kúpila, čo ona vybrala. Veď na farbe osušky či dupačiek zase až tak nezáleží," odporúča mamička Lily.

Dajte mu čas na pochopenie

Starší súrodenec potrebuje istý čas na pochopenie súvislosti. Menšie deti ešte často nerozumejú  rodinným väzbám (babka je vlastne vaša mama, teta je vaša sestra a podobne), ale chápu pomenovania: mama, tata, baba... Na začiatok teda stačí, ak pochopí, že do rodiny pribudne nové bábo. Nemusí vedieť, odkiaľ sa tam vzalo ani v akom rodinnom zväzku bude.

"Môjmu dvojročnému synovi som stále opakovala, že v brušku máme bábo. Keď sme nejaké stretli vonku, vravela som mu, že aj my také budeme mať. Postupne si to dával v hlavičke dokopy, hlavne keď doma pribúdali veci pre bábo. Takže keď som prišla z pôrodnice domov so sestričkou, nebol prekvapený. Strašne sa tešil a hneď ju bozkával a nežne hladkal," približuje ďalšia z mamičiek svoje skúsenosti. 

„Aj ty si bol predsa v brušku“

Okrem názorných ilustrácii môžete svojmu chrústikovi tiež vysvetľovať, aké prirodzené a normálne je to, čo sa práve vo vašom bruchu deje. "Môj malý vedel ešte predtým, ako som otehotnela, že aj on bol kedysi v brušku. Rád si pozerá fotky, čo máme vo fotoalbume, a mám tam aj tehotenské fotky. Tak mu to nejak prišlo normálne, keď on bol v brušku, že teraz je ďalšie bábo v brušku," priznáva iná mamička. Môžete tiež skúsiť stratégiu s použitím detí z vášho okolia: Aj Jožko má predsa sestričku a Evka má bračeka...

Skutočná zmena príde až po narodení

Väčšina mamičiek sa však tak či tak zhoduje na jednom - menšie deti vo veku okolo dvoch – troch rokov súrodenca v brušku príliš "neriešia". Aj keď sa im snažíte novú situáciu nenápadne prízvukovať, aby si na ňu zvykli, príliš ich to nezaujíma. Kým reálne neprídete z nemocnice s novým človiečikom, ťažko si budú vedieť predstaviť súvislosti. Reálna zmena nastáva až po vašom pôrode. Začínate sa starať o novorodenca a na staršieho súrodenca zrazu nemáte toľko času. Až v takýchto chvíľach môžu vzniknúť pocity žiarlivosti a napätia. Krpec sa bude dožadovať vašej pozornosti, na ktorú bol doteraz zvyknutý. Nechajte sa opäť inšpirovať radami iných mamičiek, ktoré si tým už prešli.

Zdroj foto: shutterstock

        Proč se stává, že se některé vztahy příchodem miminka na svět otřásají v základech nebo dokonce rozpadají? Kde se láska „vytrácí“? Jak to, že bychom jeden za druhého dýchali a najednou to tak není? Milujeme své dítě jako nic na světě, ale partner se nám vzdaluje? 

…šel s hlavou odkrytou a bosý… vyznává velký český básník Jaroslav Vrchlický – říká snad, že právě v lásce je skryta největší úzdravná síla a moc? Láska boří překážky, láska urychluje vyrovnávání karmických dluhů, láska hory přenáší, láska uzdravuje.

U zrození dítěte stojí láska… tedy většinou ANO! V ostatních případech je tam přítomná vášeň, touha, přátelství, náklonnost…

        U našeho plození rozhodně byla. Patřili jsme k těm italským párům, které nedokázaly žít spolu, ani bez sebe. Potkali jsme se na střední škole, takže spolu randíme už staletí a jak jinak můžou mladí lidé řešit problémy, než rozchodem. Takže vždy, když se nějaký objevil, problém jsme odsunuli hezky stranou, prošli si postupně všemi fázemi rozchodu (Šok - co se to proboha stalo?...Odmítání reality - tohle nemůže být pravda…Odloučení - teď chci být raději o samotě…Agrese a vztek - nesnáším tě! Zlomil jsi mi srdce!...Smlouvání - co musím udělat, aby se ke mně partner vrátil?...) a vrátili se zase šťastní k sobě. A až se naše EGA zase nesnesla, zopakovali jsme postup znova a znova a znova …nepočitatelně krát sto! Naštěstí jsme nikdy nevěřili pořekadlu: dvakrát do stejné řeky nevstoupíš. Upřímně dnes mám na to svůj názor a to tento: souboj ega můžu vést opakovaně s téže osobou a vstupovat tedy do téže řeky se stejnou osobou či totéž ego bude bojovat s někým novým a vstoupím do téže řeky, ale s jinou osobou. Jestli mi rozumíte🙂. (Přeloženo: výměnou partnera MŮJ vlastní problém nezmizí!)

        Rozhodnutí mít miminko bylo živeno obrovskou láskou a mé těhotenství bylo jedním z nejkrásnějších období našeho života. Ono nádherné období, kdy nás každý hýčká, partnerství krásně vzkvétá a MY DVA už se nemůžeme dočkat na toho TŘETÍHO človíčka, který z nás vytvoří RODINU! EGO se upozadilo a najednou bylo TADY a TEĎ zcela krásné a přirozené…

        Proč se ovšem stává, že se některé vztahy příchodem miminka na svět otřásají v základech nebo dokonce rozpadají? Kde se láska „vytrácí“? Jak to, že bychom jeden za druhého dýchali a najednou to tak není? Milujeme své dítě jako nic na světě, ale partner se nám vzdaluje? Proč je tomu tak, když jsme si to všechno představovali úplně jinak? "To bylo řečí, prej rval bych se o tebe, jak eskymáckej pes, ale nějakej bezzubej, ne? "

                                                     Bouře EGA…

        Narozením miminka se veškerá pozornost upírá k němu, maminka je schopná potlačit veškeré potřeby a když říkám veškeré, mám na mysli i ty fyziologické jako je spánek, potřeba jíst a vyměšovat (však to znáte). Je to zvláštní ale to, čeho jogíni dosahují po dlouholetém cvičení, meditování a tvrdé sebekontrole, se žena zvládne naučit během několika hodin (během porodu). Najednou NIC nepotřebuje, jen BLAHO svého dítěte. Když nemyslí na sebe ani co se týče těch nejzákladnějších lidských potřeb, má vůbec prostor myslet na svého partnera?

        A jak to má muž? Někteří viděli ženu u porodu, její prsa bývala svůdným tajemstvím a nyní je vidí každou hodinu, někdy s odsávačkou, jindy s dítětem… pomoc!

        Role každého z nás se příchodem miminka zásadně změní. Ovšem zcela PŘIROZENĚ. Tak, jak to u nás příroda chtěla. Tak proč EGO zase křičí? Snaha žen o emancipaci může způsobit nepřijetí této zcela přirozené role ženy - matky. Žena, která odchází na „mateřskou dovolenou“ (jaký to eufemizmus) najednou ztrácí pevnou půdu pod nohama. Není již finančně nezávislá, mění profesní prostředí za domácnost, kolegy za dítě a kariérní růst za pokroky svého dítěte. Cítí se podřadně, nenaplněná, závislá. Muž, v dnešním trendu naučen žít, nám ženám v domácnosti také nezapomíná připomínat, že jsme přece celý den doma, tak jak to, že nezvládáme ani uklidit či uvařit, ale jeho těžce vydělané peníze utrácet stíháme. Kdo nepřijal svou roli? V tomto případě ani jeden. A EGO se bouří! Chce zpět svou identitu!

        Role ženy je přeci pečovat o dítě a vychovávat pro společnost nového jedince, a to je úctyhodný a krásný úkol. Vývoj člověka z novorozence na plně do života kvalifikovaného jedince trvá cca 18 roků, přičemž prvních 6 let je nejtěžších. Žádný savec nemá tak dlouhé dozrávání. Je to daň za vzpřímenou chůzi a druhou signální soustavu. Vždyť první kroky udělá až po prvním roce, první smysluplné slova okolo dvou let. Tři roky je nejkratší potřebná doba, kterou by dítě mělo trávit převážně v domácím prostředí v blízkosti matky a otce, aby z něj vyrostl duševně a tělesně zralý a připravený člověk. V tradičním vzorci běžné rodiny jsou úlohy rozdělené takto – matka představuje laskavost, něhu, teplo, toleranci, otec disciplínu, oporu, ochranu, jistoty. Dítě potřebuje tyto dva póly nasytit – rozum a cit… jin a jang… noc a den… žena a muž… tak rozdílné a nenahraditelné. Proč si toto neuvědomujeme, a tak vehementně bojujeme za SVÁ STARÁ PRÁVA?

        Nástupem na mateřskou dovolenou se z nás nestává závislý člověk.  Peníze si dokážeme vydělat stejně tak, jako náš partner. Akorát právě TADY a TEĎ máme jinou úlohu. Věnujme se jí a nebojme se, že nám za ty roky s dítětem něco uteče. NAOPAK! Léta s dětma jsou těmi nejkrásnějšími, čím menší dítě, tím mazlivější roky prožívá. Žena nebude na mateřské navždy a toto období má svá specifika, která prostě musíme přijmout, protože pokud se tak nestane, přicházejí na řadu konflikty.

                                                   A co muži?

        Užívejte si svou roli ochránce a živitele rodiny! To je přeci to, co muži odjakživa potřebovali cítit. Že jsou nepostradatelní, výjimeční, milováni a žena je bez nich „ztracená“… samozřejmě, že tomu tak není, ale ruku na srdce, který muž toto neslyší tuze rád! Ačkoliv se může ze začátku zdát, že žena a dítě vytvoří tým, který nikoho dalšího nepotřebuje, opak je pravdou. Můj muž včera v noci po příchodu z hospody prohlásil, když usínal: „Zasloužil bych medaili za chrabrost, protože spím s hlavou v chc.. ehm čůrankách a na 30ti centimetrech postele.“ (Tím měl na mysli, že je díky společnému spaní v posteli s cácorkou vytlačen až na úplný okraj naší sem tam počůrané postele🙂. Zasloužil by medaili a klidně DVĚ!

                        (i když toto foto vypadá zamilovaně, je to v době bouře EGA🙂)

        Přijměme tedy novou roli, roli rodičů se vší tolerancí, respektem a vzájemnou podporou a užívejme si ji. My ženy svou oddanost muži a vy muži, svou nepostradatelnost. Zní to staromódně, ale je to šílená romantika🙂.

        Jediným zásadním konfliktem, který s příchodem miminka musí muž a žena řešit je PŘIJETÍ VLASTNÍ ROLE, kterou mají plnit TADY a TEĎ. Je žádoucí tuto roli přijmout, stejně tak ale nesmíme upozadit intimitu, oddanost, zázemí pro kariéru, výchovu dětí, domov, bezpečí, záchranu před osamělostí, zklamáním.

        Když si tohle vzbouřené EGO uvědomíme a porozumíme mu, nebudeme s ním bojovat, ale pochopíme ho, přijmeme jeho námitky a uspokojíme i jeho potřeby, vrátíme se do onoho nádherného TADY a TEĎ.

        Každý problém, který je před nás postaven, slouží nějakým způsobem k našemu růstu a vývoji. Když se mu postavíme čelem, zvládneme jej s duchovním ziskem. Žádný problém není zlý, protože přináší náš osobní růst! Zlým se problém opravdu stane až tehdy, jestliže se od něho odvrátíme.

    Tolik hledaný klid spočívá pouze v bezvýhradném přijetí současné situace.

        Všichni putujeme po jedné cestě za stejným cílem – byť jeden utíká, druhý jenom jde, třetí se dokonce loudá a další se dokonce jenom plazí.

        Zamysleme se konečně ve vší vážnosti přítomného okamžiku, kdo vlastně jsme. Jaké jsme prožili situace, jak jsme s nimi naložili? Uvědomujeme si, že jsme tam, kde jsme proto, že jsme tací, jací jsme?

        Většina z nás štěstí a smysl života hledá především v lásce k partnerovi, v opravdovém a hlubokém vztahu. Jak jsme si všichni na vlastní kůži zkusili, je nesmírně těžké trvale nosit růžové brýle a být zamilován do někoho, s kým žijeme celá léta, protože náš vztah ohrožuje všednost, zvyk a nekonečný sled povinností stejně tak, jako romantické představy, které jsme si o partnerovi sami vytvořili a do kterých jsme se i zamilovali. A když partner naše očekávání neplní, zlobíme se a něj. To, co tedy od vztahu vlastně chceme, je do jisté míry kompenzace za naši nedostatečnost: aby nám všechno to, co nemáme, poskytoval ten druhý. A tak nejprve musíme přijmout sami sebe a být se sebou spokojení, abychom mohli otevřít srdce a přijmout i toho druhého…   A to se nám podaří právě a jedině přijetím TADY a TEĎ. A tady a teď jsme na mateřské s miminkem a náš muž se stal živitelem rodiny. To je TADY a TEĎ.

                                Malý VELKÝ tip pro podnikavé ženy…

        A malý tip pro ženy, které přece jen chtějí na mateřské něco podnikat: nakopne Vás stejně jako mě tato kniha: Líheň podnikatelských nápadů… Mám spoustu kamarádek, které na mateřské dovolené ještě stíhají něco podnikat či doslova podnikat. Některé pracují na plný úvazek a zaměstnávají babičky, jako třeba moje výborná a velice úspěšná kamarádka Ekaterina se svým VIOLET LASHES (maminka 2 letého syna, úspěšná podnikatelka) a jiné to vše stíhají i s dětma na krku! A to doslova. Když jsem minule byla na návštěvě u své kamarádky Vlaďky, která má na Slovensku známou značku oblečení pro dětičky i maminky OLLO HANDRIČKY, došívala zakázky za současného kojení svého rok a půl letého syna, aby to stihla v termínu odeslat (maminka dvou dětí, 5 a 1,5 let). To už jsem musela smekat! Další kamarádky doučují angličtinu přes skype, učí děti tanci, vedou cyklistický klub aj. Takže všechno jde, pokud máte chuť a chcete se cítit „realizovaná“. Ten umí to a ten zase tohle, jak říká Werich🙂. Já jsem díky této knize a svého muže, který mi ji dal, také rozjela svůj mini projekt… když tak mrkněte TADY.

        Otevři se má lásko, sděl mi své cítění a snaž se mi co nejvíce přiblížit. Využij příležitosti. Neboj se, neskrývej své srdce přede mnou, ani před jinými. Snaž se víc dávat i víc přijímat. Nevyhýbej se hlubokému a plnému citu. Zapomeň na minulá zklamání. Žijeme v přítomnosti a připravujeme svou budoucnost. Nestyď se plakat, neboj se smát. Zbav se zábran a strachu a užasneš nad tím, co vše najdeš ve svém srdci...

(z knihy „Třetí cesta ke zdraví“, Jos. A. Zentrich)

                Jaktože jsem na mateřské dovolené neskonale šťastná???

• Mám doma dítě, jako každá jiná máma. Zlobivé, hodné, divoké, řvoucí, úplně normální.
• Uklízím denodenně (hmmm existuje li pojem minutominutně, tak ho musím použít) a stejně nemám nikdy uklizeno.
• Když neslyším pračku či myčku, jsem nervózní.
• Hádám se s mužem o hrozných hloupostech, ale tak nějak jinak. Už není řešením útěk, řešením je dobrat se společného konstruktivního řešení, pokud to lze a pokud to nelze, přijmout situaci taková jaká je (rozuměj přijmout jeden druhého takový, jaký je🙂.
• Vařím denně a pořád mě to baví, protože vidím ty dva jedlíky, jak jim to chutná.
• Moc toho kvůli kojení a svému projektu nenaspím.
• Nechodím kalit s kámoškama, protože mě dítě nepustí.
• Stíhám své koníčky a zájmy, samozřejmě v doprovodu dítěte🙂.
• Realizuju se.
• Nepiju (deci vínka denně neberu jako pití).
• Obdivuju svého muže za to, že pro nás denně chodí do práce.
• A taky se s ním občas pohádám, abych to své EGO uspokojila, protože ono tady je pořád. Bez něj by to nešlo, viď EGO🙂!

        Nežiju snad? Já ANO! Jsem šťastná, protože moje role matky je to, co přirozeně vyplývá z TADY a TEĎ. Teď ji mám plnit, a tak ji plním na 1 927 273% a užívám si to!

Může se zdát, že lidé, kteří si užívají a milují svou práci, pracují snad méně. Není tomu tak, právě naopak, vnáší do své práce navíc ještě srdce a to jde vždycky ve výsledku znát.

                Takže milujme se a množme se nejen o Vánocích🙂

                        Člověk někdy říká, že je vše takové, jaké má být.

                                Vše je ale TAKOVÉ, JAKÉ JE. PEACE

Využijme kouzla Vánoc. Lidé mají otevřená srdce, chtějí odpouštět a milovat…

Rutina. Nepriateľ matiek na materskej. Nepriateľ vzťahov. Rival dlhoročného zamestnanca. Rutina je zvyk. Železná košeľa. Úpadok. Ľudia chcú spoznávať, zažívať, obmieňať, prosperovať, získavať, vyťažiť maximum, ísť naplno. Rutina je bežná a my chceme neobyčajný život. Akcia, zážitok, reakcia.

Asi nie som úplne človek svojej doby. Možno som len pohodlná, možno ustráchaná a možno mám trochu viac rada istoty. Keď si opäť v nedeľu uvedomím, že prešiel ďalší týždeň. Keď na jar zisťujem, že Vianoce sú akosi prirýchlo v čudu. Keď si povediem dcéru prvýkrát do škôlky a neprestanem vychádzať z údivu, kde mám tých 52 cm a 3780 g živej váhy. V tej chvíli viem, že rutina je to, čo dáva môjmu životu zvláštny ráz.

Punc istoty a pravidelnosti. Niečoho stáleho a menej prchavého ako iné okamihy. Rutinné ranné túlenie sa v posteli. Vždy tá istá šálka na kávu. Večerný Anjeličku strážničku pred spaním. Recepty od babičky. Krížik na čelo pred ďalekou cestou od mamy. Nedeľňajšie sladké raňajky. Raz za týždeň ryba na obed. Lipový čaj jedine s medom.

Je advent, pomaly sa blížia sviatky a ja vám prajem viac rutiny do týchto dní. Aby ste sa nenáhlili. Netreba zlatiť to, čo už zlatom je. Vychutnávajte. Užívajte každodennosť, jedinečnosť. Buďte pôžitkárom, labužníkom, nie len konzumentom.

Vychutnávajte si rutinné pečenie medovníkov, zahájenie sezóny vareného vína, či karamelovej pálenky. Pomarančové šupky voňajúce z horúceho radiátora. Trhy s priateľmi. Tie isté koledy, rovnaké rozprávky.

Vinše od starých otcov, pochutiny podľa starých mám. Vyšívaný obrus s fľakmi od šalátu a polievky, obitý servis so zlatým okrajom. Babkin slávnostný príbor a dedkove domáce oblátky. Medzi zladenými ozdobami na stromčeku schované srdcovky z detstva. Nebojte sa rutiny.

Sedím  za stolom. Zo zvyku a dnes tak trochu aj nasilu pijem popoludňajšiu kávu. Po dlhšom čase si vychutnávam samotu. Vlastne nie tak celkom. Spoločnosť mi robí spiaci synček a rádio. Z neho už po neviem koľkýkrát počujem Táslera: ...najkrajšie Vianoce aké tu boli a každým rokom sú krajšie zas...

A mňa odrazu premáha neskutočný pocit. Cítim ho v žalúdku, na hrudi, a von sa dostáva cez trasúce sa ruky a stekajúce slzy. Je to zmes smútku, pesimizmu, hnevu, strachu, úzkosti a všetkého možného, len s tým krásnym vianočným to má pramálo spoločného. Sama neviem, čo sa to dnes so mnou deje. A prečo maodrazu začína tá pesnička tak strašne iritovať?

Pamätáš sa na tie Vianoce, končilo minulé storočie...

... a s ním aj Vianoce, aké som poznala a zbožňovala. Tak veľmi sa snažím, aby som  z nich niečo uchmatla aj pre moje deti a rodinu!  Cítim však, že aj ja sa čoraz viac nechávam strhávať davom a tlakom konzumu. Dá sa tomu ešte vôbec ubrániť? Možno áno, ak by som urobila niekoľko opatrení, napríklad:

• zrušiť doma televízor a rádio, aby na nás neútočili vianočné reklamy a pesničky už začiatkom jesene;
• odpojiť internet, aby som nevidela všetky tie krásne vianočné dekorácie a vianočné interiéry pomaly ešte pred začiatkom adventu;
• prestať chodiť do obchodov, kde som nazdobený vianočný stromček videla už v septembri, pričom vonku bolo skoro 30 nad nulou, atď.

Napríklad v nedeľu bolo pre mňa dosť zložité vysvetliť deťom vo veku 3 až 7 rokov, prečo má suseda oproti vysvietený celý dom a stromčeky pred ním (dnes pribudli už aj okná), kým my sme si zapálili iba jednu sviečku na adventnom venci. A za ten svet som im nechcela dovoliť zapáliť ďalšie! 

Ešte zložitejšie je ísť do obchodu cca týždeň-dva pred Vianocami v domnení, že teraz je ten správny čas na nákup či doplnenie vianočných ozdôb. No skoro som minulý rok okoktavela, keď mi predavačka oznámila, že: "Mali ste prísť tak začiatkom novembra. Vtedy sme toho mali fúru." Slušne som jej povedala, že vtedy som bola "na hroboch" a tam mi vianočné ozdoby nebolo treba. Či? No, podľa postupujúceho trendu na budúci rok možno na cintorín budeme nosiť namiesto chryzantém vianočné gule. A takto by som mohla pokračovať ďalej.

A tak rozmýšľam ... možno by bolo dobré zaktualizovať text spomínanej piesne: ... najkrajšie Vianoce aké tu boli a každým rokom sú VČAŠŠIE zas.

Verím, že nikoho nemusím presviedčať o význame Vianoc. Ani o tom, že všetko, čo je významné, potrebuje primeranú prípravu. A časom prípravy na Vianoce by mal byť advent. Ja mám ale pocit, akoby tento rok splynul spolu s Vianocami.  Prišiel nový trend - "vianočný advent"!

Keď som pri zapaľovaní adventného venca počula spievať koledy, bolo mi tak trošku... zvláštne. A úplne nepochopiteľne na mňa pôsobí aj adventný veniec s prvou zažatou sviecou a ozdobený vianočný stromček spolu v jednej miestnosti. To je ako počas tehotenstva chodiť namiesto do gynekologickej rovno do detskej poradne. Neviem, čo by mi povedala "detskárka", keby som ju silou-mocou presviedčali o tom, že som tam správne. Pravdepodobne by mi dala odporúčanie k inému odborníkovi, ale gynekológ by to asi nebol. 

Nie, nechcem sa nikoho dotknúť, nechápte ma zle! Dokonca ticho závidím tým z vás, ktoré majú už tak krásne všetko nazdobené. A verte, že mám čo robiť so sebou, aby som sa do toho nepustila už aj ja! Veď v dnešnej dobe, keď odvšadiaľ na nás číhajú samé negatívne veci, je vytvorenie si peknej a sviatočnej atmosféry priam balzam na dušu. Len akosi mi stále kdesi v podvedomí bliká kontrolka, možno pozostatok z detstva: Veď ešte nie je zapálená štvrtá adventná svieca! Vtedy som vedela, že už budú o chvíľu Vianoce, stromček, svetielka, darčeky, vzácne banány, pomaranče a filé... a veľmi som sa na to tešila! Zdá sa mi, že akosi inak som to prežívala. Preto mi bolo troškú ľúto, keď som sa asi pred dvomi rokmi dala strhnúť a urobili sme s deťmi stromček tuším týždeň dopredu. Radosť z neho im vydržla asi tak 2 dni a na Štedrý deň ich už vlastne ani nezaujímal. Nuž, ale koľko ľudí, toľko chutí a názorov. Prajem vám všetkým ešte pekný advent.

Pred rokom mi zablikala správa na viberi od známeho: "Ako ako?"Nikdy predtým sme neboli v kontakte. Odvtedy spolu rastieme a užívame si dobrodružstvá života spolu. Napísal na jeho narodeniny. Pousmievam sa, že si ma doprial ako narodeninový darček. A vo vnútri ďakujem za každú chvíľu, keď sa mi daruje, keď som sa mu mohla (a môžem) darovať, keď som tápala a on ma držal za dušu aj za ruku.

V spojení ktoré sme vytvorili som pocítila večnosť, zažila čas bez času. Slzy mi tiekli po lícach keď som si uvedomila, že moment prežívam tak intenzívne, že neexistuje žiadna iná chvíľa. Tak nejak sa to nieslo mesiac po mesiaci. Existovalo stále menej chvíľ budúcich a minulých. Odovzdávala som sa prítomnému okamihu. Až kým neprišiel november. Vtedy som začala myslieť na 16-teho. Čo vymyslím na narodeniny spojené s výročím? Pohltená do práce a prítomnosti som na viberi dostala správu "A zdravu tortu s 38 svieckami si mi uz potajomky spravila, kym som spal, lebo ja sa na nu velmi tesim :D." Rozplakala som sa v práci za zástenou. Posledných pár dní som sa zaoberala inými vecami a v tento deň som na to úplne zabudla. Myslela som na to od začiatku novembra a mala som pocit že je to ďaleko... Už nebolo.

Utekala som do obchodu. Dačo vymyslím... Vymyslela som raw tortu a darček s pointou. Jediné, čo mu možem dať, je aj tak len moja láska. Všetko ostatné má. Teda ešte mu môžem dať deti, ale s tým ešte dúfam počkáme... Milujem vymýšľanie osláv, pečenie a balenie darčekov. Aj tak som zabudla. Moja dokonalosť bola ohrozená!!! Ale... Trvalo mi to 3 hodiny aj s prípravou výzoru a 3 a pol so zapaľovaním sviečok.

Túžba byť dokonalou. Každá z nás sa s tým stretla. Všetko nachystať, na nič nezabudnúť, všetkých správne vychovať, vyzerať ako modelka, cvičiť ako kulturista, variť ako bohyňa kuchyne, písať, tvoriť, pracovať, dýchať, žiť... A pritom ostať v zenovom pokoji. Gratulujem si. Taká nie som. Som normálna. Som dokonalo nedokonalá.

Ja aj mnou milovaný, to vieme, a preto si aj tie narodky a výročia pripomenieme <3 #mk_blog_academy #blogujem

Do svojho terajšieho manželstva som si priniesla dcéru z predchádzajúceho vzťahu…Samozrejme, do manželstva som sa nijak nehrnula, mala som pocit, že je to formalita. Vzťah, ktorý začínal len sexom, sa pomaly menil na krásny vzťah plný lásky. ON mi bol veľkou oporou, staral sa o moje pohodlie, ako mohol, rovnako aj o pohodlie mojej dcéry… On zbožňoval ju, dcérka zas jeho. Vo svojich piatich rokoch mu spontánne začala hovoriť oci…

Po čase sme sa vzali. Mala to byť vlastne formálna záležitosť a zábava. Už sme spolu pár rokov žili, mali sme kúpený spoločný byt. Po roku od svadby som zistila, že aj napriek zdravotným problémom, ktoré som mala, som otehotnela. Nebudem klamať, mala som zmiešané pocity…  Nevedela som si predstaviť mať ďalšie dieťa popri hypotéke. Dcérka bývala často chorá, takže to bývalo v práci dosť náročné. Ale všetko sme zvládli, lebo ON mi pomáhal. Pomáhal mi aj pri súdnych ťahaniciach o dcérku, výživné je nekonečný príbeh. V podstate idylka, žiadne hádky.

Zrazu ale moja dcéra s manželom nechcela zostávať, lebo sa s ňou podľa jej slov nechcel hrať, nerozprával sa s ňou… Riešili sme to, na čas sa to upravilo. Ale znovu sa situácia začala opakovať. Po narodení spoločného dieťaťa sa to zlomilo úplne a zrazu som videla, že ON moje dieťa vidí ako obrovskú ťarchu a najradšej by bol, keby niekam zmizla. Začali sa hádky, ktoré sa končia vždy rovnako: je to moja výchova, rozmaznala som ju a preto ho vôbec nerešpektuje. Nepomáhajú ani argumenty typu: Aj iní ľudia vidia, že robíš rozdiely, vidia, ako ju okrikuješ, odháňaš…

Pýtam sa sama seba, kedy nastala zmena v jeho správaní? Ako je možné, že som si to nevšimla? Mohla som sa tak veľmi pomýliť alebo on sa dokázal hrať na niekoho, kým nie je, toľko rokov?

Dúfam, že raz to zistím…

Zaujal ma článok v prílohe anglického denníka. Písalo sa v ňom o ľuďoch, ktorí sa pokúsili (v 98% úspešne) spáchať samovraždu skočením zo známeho mostu Golden Gate Bridge v San Franciscu. Hlavná časť článku bola spoveďou muža, ktorý tento pád prežil bez vážnejších zranení. Rozprával o tom, že ako padal, myslel na manželku a malú dcérku a na to, že je hlúposť, to čo robí, ale už nebolo návratu...  Priznal sa, ako tento zážitok a zázrak, že ostal medzi živými, zmenili jeho život. Mňa však zaujal príbeh muža, ktorý pád neprežil. Ale mohol...

V jeho denníku sa našla odpoveď. Rozhodol sa skoncovať so životom skočením z mosta, no ako napísal, neurobí to, ak sa na neho cestou usmeje čo i len jedna jediná osoba.
Vylovili ho mŕtveho.

V ten deň som sa snažila usmiať na každého idúceho oproti, kto sa mi zdal byť smutný. Pripadala som si ako chodiaca šanca pre tých, ktorí by to snáď chceli zabaliť.

Po mnohých tragických pádoch umiestnili na Golden Gate Bridge tabuľu s nápisom DON’ T GIVE UP (Nevzdávaj to!) Človek, ktorý sa už rozhodol, si možno všimne aj krízové volanie s výzvou: THERE IS HOPE MAKE THE CALL (Je tu nádej, zavolaj).

Aj ty si chodiaca šanca! Možno nezachrániš svet, ale minimálne môžeš byť šancou pre ľudí v tvojom okolí. Ak v tebe nájdu povzbudenie, nádej, alebo len úsmev, určite to neurobia.

Text a foto: Andrea Ággová

„U nás začali problémy po rozvode svokrovcov. On ju ľutuje, že zostala sama, doma vyvolá hádku ako zámienku, aby mohol za ňou utekať...“ začína svoj príbeh s mamičkiným maznáčikom na krku Soňa. 

„Pravdepodobne si svoju potrebu lásky kompenzovala na svojom synovi. Muselo byť vždy po jej. Usporiadanie bytu, ako sa upratuje, ako a čo sa robí na záhrade, čo sa bude jesť, čo sa bude robiť. Do istej miery je to normálne, ale od určitej hranice som začala vidieť, že to nie je celkom v poriadku. Obaja s priateľom sme zarábali, chodili do práce a cez víkend sme teda mávali občas aj svoje plány. Bohužiaľ, mamička povedala, že treba ísť vybrať novú podlahu do kuchyne. Bodka,“ píše, s oidipákom dnes už šťastne rozídená, Lucia.

„Priateľ dostal dom od svojich nebohých starých rodičov, skôr ako sme sa spoznali. Presťahoval sa doňho po nezhodách s otcom a krátko po rozvode rodičov sa k nemu prisťahovala aj mama. V dome sa cítila ako doma, veď nečudo, vyrástla v ňom.

O svojho syna sa starala ako o malého boha, on platil účty za energie, ona varila, prala, žehlila. Takto si nažívali v mieri, až kým nespoznal mňa a nechceli sme začať spolu žiť...“ spomína Alica na prvé strasti so svojou budúcou svokrou.

Tri príbehy troch rôznych žien z rôznych kútov Slovenska. A všetky majú spoločného menovateľa – svokru, chorobne nafixovanú na svojho syna, alebo ak chcete syna chorobne nafixovaného na svoju matku – odipáka, maminkinho maznáčika.

Čo je to Odipovský komplex?

Chlapec medzi tretím a šiestym rokom prejavuje silnú náklonnosť k svojej mame. Lipne na nej, obdivuje ju a je na ňu silne fixovaný, jeho vzťah k nej je priam majetnícky. Otca vníma ako soka. V tomto veku je to prirodzená etapa vo vývoji, ktorá je však dočasná. Po tomto období chlapec prirodzene vyhľadáva otca, ako vzor svojho „chlapského“ ja. Kopíruje jeho správanie, konanie či uvažovanie. Stotožnenie sa so svojím pohlavím je dôležitým zavŕšením tejto etapy vývoja a bodom, kedy sa syn stáva menej závislým od svojej matky.

Dospelí oidipáci sa vyskytujú v rodinách kde otec chýbal alebo jeho prístup k synovi bol pasívny. Je až zarážajúce, že takmer každý príbeh zničeného partnerského vzťahu chorobnou láskou medzi synom a matkou začína problémami vo vzťahu „oidipákových“ rodičov a následnou „opičou“ láskou matky.

„Asi po roku nášho vzťahu som sa zoznámila aj s jeho mamou. On jedináčik, ona opustená slobodná matka, ktorej vtedajší muž emigroval do zahraničia. Že niečo nie je úplne v poriadku mi malo dopnúť už na začiatku. Ľudské vzťahy však asi nikdy nie sú jednoduché, podľa všetkého sa so svojim manželom rozviedla, ale ľúbiť ho neprestala. Nuž a keďže iného muža vo svojom živote nechcela, pravdepodobne si svoju potrebu lásky kompenzovala na svojom synovi,“ uvažuje Lucia.

„Po rozvode sme ju všade brávali so sebou. Skončilo to nakoniec tak, že kým som ja bola v práci, oni sa dohadovali, kam sa pôjde cez víkend na výlet. Vrcholom bola dovolenka, na ktorú som ja sama celý rok šetrila a ona sa napriek tomu, že som spočiatku o tom nevedela a neskôr bola proti, s nami na ňu trepala. Ja som bola vtedy tehotná a bola to naša prvá spoločná dovolenka po svadbe, mnou vnímaná ako svadobná cesta,“ vyratúva Soňa krivdy, ktoré cíti.

„Tých vecí je milión, ktorými nám ničila vzťah. Od zdržiavania priateľa, keď sme mali rande, aby meškal, cez nanominovanie sa na spoločné výlety alebo aj na praobyčajný nákup. Ani do obchodu sme nemohli ísť sami. Nenápadné huckanie proti mne, aby bola ona tá dobrá a mňa vykreslila v tom najhoršom svetle. Zákerné podkopávanie nášho vzťahu premysleným ťahmi bolo na dennom poriadku. Všetko premyslene a rafinovane, ako dokáže len žena a len druhá žena je to schopná odhaliť. Muž to nevidí. Nie je schopný vnímať tú premyslenú hru. A vy ste bezradná. Povedať nemôžete nič, lebo jeho matka je pre neho stelesnenosť ideálu ženy, nedotknuteľná. Starala sa o nich so sestrou sama, pretože otec bol buď v práci, aj keď peniaze nepriniesol žiadne, alebo v krčme. Vďačnosť prerástla do roviny, že mamičke sa nesmie povedať nič. Aj keď som videla, že už niekedy sám uznal, že prekračuje hranice, kde by mala jej pôsobnosť končiť. Myslíte si, že jej niečo povedal? Nie, nikdy,“ rozohnila sa Alica v spomienkach.

Keď zlyhali rodičia

Za svoje deti by sme dýchali, dali život, zdravie. Milujeme ich nadovšetko, možno viac ako svoj život. A tam niekde to začína. Ono je to všetko krásne a má to tak byť. No každý rodič by mal seba aj dieťa pripravovať na osamostatnenie sa. Ono to musí byť úžasné - cítiť, že som pre svojho syna nenahraditeľná, počuť, že varím tú najlepšie fazuľovicu pod slnkom, že som super, keď mu aj v tridsiatke stále periem, varím, žehlím, umývam topánky a balím ho na služobky, lebo čo ak by dačo zabudol. No vychováte z neho nekompetentného, neschopného jedinca, nepoužiteľného do normálneho života.

Mamička, ktorá sa stavia do pozície nenahraditeľnej, vybavuje, rieši problémy, konflikty a prekonáva všetky prekážky za svoje dieťa mu nepomáha, ale ubližuje. Chlap musí byť schopný postarať sa sám o seba, čo ide ruka v ruke s nezávislosťou. Tej sa však chorobne naviazaná matka desí. Dňa, kedy sa jej dieťa stane nezávislým a prestane mať kontrolu nad jeho životom.

Oveľa horšie scenáre sa v oidipáckych príbehoch objavujú, ak syn zároveň citovo nahrádzal matke partnera. Matka prenáša na syna svoje vzťahové problémy, citovo ho vydiera (na všetko som sama, tvoj otec mi nepomáha, opustil ma, nestaral sa o vás) a opakovane sa stavia do roly obete, ktorá svojim deťom odovzdala život. Priateľka či nevesta je nepriateľ, ktorý jej berie syna. Syn nie je schopný sa od matky oddeliť a rieši to psou poslušnosťou voči želaniam matky. Svojej partnerke nedokáže poskytnúť citovú oporu, lebo dôležitejšie ako jej priania sú tie mamičkine. Mamičku to samozrejme teší, masíruje narušené ego a svojho „poslušného“ syna si zotročuje apelovaním na obetovaný život, lásku a samotu.

„Prestal mi doma s malým pomáhať. Časom mi došlo, odkiaľ vietor fúka, keďže sa preriekol, že mama povedala, že iní muži to a to doma nerobia, že idú na pivo, že ho psychicky týram, keď mi doma pomáha a ja doma nerobím nič a ani o malého sa poriadne nestarám,“ opisuje svoju situáciu Soňa.

„Postupne som začala presadzovať aj ja svoju vôľu, chcela som si robiť vlastný program, nielen celý víkend robiť na cudzom byte a potom večer padnúť ako kabela. Preboha, mala som 19, 20 a 21 rokov, chcela som chodiť s kamarátmi von, na výlety! Tak prišli hádky, snaha o dohodu s priateľom. Nič z toho. Jedinýkrát jej povedal, že si chceme v sobotu oddýchnuť a vtedy prišiel výstup z mamičkinej strany, ktorý sa skončil tým, že mi povedala, že ma už nikdy nechce vidieť, že jej je zdravie prednejšie ako to, aby sme boli spolu. No a čo urobil môj partner? Nič. Ničové nič. Odviezol ma domov a rozlúčili sme sa s tým, že si nájdeme podnájom," popisuje Lucia prvú snahu o odpútanie sa od matky jej vtedajšieho partnera.

„Súhlasila som, že môže svokra bývať s nami. Na pozemku bolo miesta dosť na pristavenie. Podmienka bola, že naše príbytky budú úplne oddelené. So svokrom sa rozviedla, z domu ju vyplatil a stavbu si zafinancovala sama. Bože, aká som bola hlúpa. Bola som zaľúbená, snažila som sa byť chápavá. Kým sa náš dom prerábal, vtedy sme ešte s priateľom bývali u mojich rodičov a ona u svojej dcéry. Prerábka šla rýchlo, vyberali sme si nábytok, kuchyňu, kachličky. Samozrejme, že bez nej sme sa nikam ani nepohli. Musela byť pri každej jednej návšteve obchodu. Konečný výber bol možno na mne, no ak by to maminka neschválila, pochybujem, že by som si to u priateľa obhájila. Keď som si začala kupovať prvú „výbavu“ kuchyne z krvopotne zarobených peňazí po brigádach popri štúdiu na vysokej škole, budúcu svokru skoro kleplo. Mužovi vykričala, že si myslela, že je budem bývať u našich, kým si ona svoju prístavbu dorobí. Keď jej s hrčou v krku povedal, že to prerába pre nás dvoch, že chceme spolu žiť, vyskúšať si to, tak ušla, treskla dverami a utekala na cintorín plakať na hrob svojich rodičov,“ hovorí Alica o tom, ako sa jej muž prvý krát postavil na jej stranu.

Mama bude vždy mamou

Láska má mnoho podôb a intenzít. Muž môže milovať dobré jedlo, futbal, určitú značku auta, za najlepšieho kamaráta by padol v boji, miluje ženu a vždy bude milovať matku. Tak to má byť. Mnoho žien si úctu a lásku k matke, ktorú vidia u svojich partnerov spočiatku chvália. Automaticky predpokladajú, že v rovnakej úcte a láske budú mať raz aj ich. Realita je často iná. U citovo vyspelých mužov má matka nenahraditeľné postavenie v ich živote. Rola matky musí byť úplne iná ako je rola manželky, partnerky a priateľky. Problém nastáva, ak si to chlap nie je schopný v hlave upratať, čo je často spôsobené silným pôsobením matky na jeho názory. Vzoprenie sa jej prianiam vzbudzuje u mužov strach z toho, že matke ublížia. Matky milujú a zároveň sa ich boja. Boja sa odporovať, aby neprišli o ich lásku. Žiť v takomto vzťahu je citovo veľmi náročné a je otázne, nakoľko je to dlhodobo udržateľné.

Ako to dopadlo s hrdinkami nášho príbehu? Lucia rekapituluje: „Zaľúbení ľudia robia nepochopiteľné veci. Podnájom sme si našli, byt na víkend, platili sme veľmi veľa z našich vtedy mini príjmov a priateľ naďalej robil stále na záhrade, v byte, rozvážal maminku. Ja som bola vždy, vždy na druhej koľaji. Človek stále dúfa, že sa to zmení. Ono sa to nezmení. Vydržala som ešte zopár rokov, celkovo sme boli spolu 7,5 roka a povedala som si dosť. Aj láska kamsi odíde, ak mám súperiť s inou ženou. Z ľudského hľadiska ju chápem. Ten syn bol jediná pripomienka na osobu, ktorú milovala. Ale nedokážem jej odpustiť, že kvôli svojmu sebectvu nedokázala prekročiť svoj tieň a nechať byť šťastné aspoň svoju dieťa, keď už ona šťastná nebola." 

Soňa dospela do štádia, že mužovi pobalila veci a poslala ho k mame: „Kým žil v lete u nej, oči sa mu kus otvorili, že ona ho potrebuje len na robotu a ja k tomu pridávam, že aj na vyvážanie po výletoch. To on ako chlap neprizná, lebo veď povedzme si na rovinu, ktorý chlap by sa nevozil, keď mu zaplatia naftu?! Vrátil sa domov, bolo lepšie. Vydržalo to 1,5 mesiaca. Viem, že pokoj nikdy nebude, kým sa bude do nás starať a stavať do pozície obete."

Alice raz praskli nervy a svokre vykričala všetko, čo mala na srdci. „Trpela som roky, u svojho muža som bola ja tá netolerantná, ktorá nenávidí jeho matku a ktorá preháňa. Na svadbe svokra revala, akoby si bral najväčšiu fľandru pod slnkom, pritom bol môj prvý partner a upútavala na seba väčšiu pozornosť ako začepčenie nevesty a 10 folkloristov. Akýkoľvek konflikt sme mali, vždy bola poruke ho utešiť, keďže ja blbec som dovolila, aby sme bývali na jednom pozemku. Stránku vždy podržala jemu, ako inak. Kým sme sa spoznali, bola naučená ho mať poruke či ako zdroj financií, zábavy, parťáka na výlety, kupovala mu spodné prádlo, pyžamo a radila, čo si obliecť. Kým som neprišla ja. Zrazu nemala komu riadiť život. Možno si spočiatku myslela, že ona bude dirigovať oboch, ale to len cez moju mŕtvolu. Manžela som postavila pred ultimátum a hrozilo, že dom predáme, svokru vyplatíme a pôjdeme každý svojou cestou. My inam, svokra inam. Dali sme tomu ešte jednu šancu a zatiaľ to ide. Samozrejme, že tie maniere sú zakorenené v človeku, v jeho zmýšľaní a nejde ich zmazať zo dňa na deň, ale ak to neničí môj vzťah a moju rodinu, tak som spokojná. Svokra svoju fixáciu preorientovala na druhé dieťa a všetok voľný čas trávi so svojou dcérou. Takže tento fakt nám pravdepodobne zachránil manželstvo.“

Hádzať všetku vinu na matky, svokry by bolo prvoplánové. Ak je chlap chlapom, mal by vziať posledné zvyšky svojej mužnosti, schované kdesi v trenkách a zariadiť si život podľa seba. Nikdy nie je neskoro. To si povedal asi aj Luciin priateľ. Musel prísť o ženu, ktorú miloval, aby si začal vážiť seba natoľko, že začal o svojom živote rozhodovať sám. "Po tom, ako sme sa rozišli, si našiel novú partnerku, ktorá mala zjavne väčší vplyv ako ja. Lebo mamičku vyškrtol zo svojho života. Odsťahoval sa od nej a stretávajú sa len veľmi sporadicky. Je mi jej ľúto, lebo viem, že to takto nechcela, ale človek vždy nesie následky svojich rozhodnutí sám."

Máte aj vy doma podobné problémy? Žijete s mamičkiným synáčikom alebo ho máte v rodine? Aký máte názor vy na tento vzťahový trojuholník?

Náš vzťah je ešte mladý a predsa sa stihol zmeniť od čias sladkého oťukávania sa. Keď sme sa spoznali, ani som nechodila - lietala som meter nad zemou a iba celkom zľahka sa dotýkala reality. Stratila som hlavu v tých veľkých byzantínskych modrých očiach môjho bacuľkatého anjela. Opálený cudzinec s prímorským šarmom, romantik ako z knižnej klasiky, pozorný a vždy pripravený prekvapiť ma láskyplným gestom. Taký sa veru len jeden na svete narodil.

Čas však plynul, prvotný glamúr strácal lesk a postupne mi nadčlovek ukázal aj svoju smrteľnícku tvár 😀

***
Začiatky:

(správa od Tomíka na fb)  Ljubavi, si lúč slnka, čo osvetľuje môj život. Si radosť v srdci, s ktorou vstávam a nádej, s ktorou zaspávam. Nedočkavo rátam dni, keď ťa znovu uvidím. 

Teraz:
(správa od Tomíka na fb) Pošli mi manu, ale chytro, nemôžem bez nej vycvičiť trollov.

***

Začiatky: 

M: Miláčik, čo budeme večer pozerať v telke?

T:  Čo len ty chceš, ljubavi...

M: Nie, srdiečko, ty vyber...

T: Chcem pozerať to, čo ty, holubička.

Teraz: 

M: Púšťam si Rozum a cit.

T: Na to zabudni, akurát ide záverečná časť walking dead.

M: Ale ja mám chuť na romantiku.

T: Smola...

M: Ty sebecký had! 😀

***

Začiatky:
Ešte nikto mi nebol taký blízky ako ty, ljubavi. Si moja osudová žena, tajomná, bezchybná... Robíš ma lepším človekom.

Teraz:
Ešte nikto mi nebol taký blízky ako ty, ženica. Si moj najlepší kamoš. Môžem si pred tebou prdnúť, aj ti hocičo povedať 😀

***

Začiatky:
Tak rád s tebou cestujem. Niet krajšieho pocitu, ako spoznávať svet po boku milovanej osoby.

Teraz:
Tak rád s tebou cestujem. Vieš jazyky, keď som unavený kus odšoféruješ ty a vieš aj vyškemrať zľavu na tržnici. Paráda. 

***

Začiatky: 

T: Andžele, kúpim ti týchto 30 ruží?

M: Nie, medveďko, netreba... Nerob si výdavky.

T: Kytica je to najmenej, čo môžem dať  kráľovnej môjho srdca.

Teraz:

M: Hmmm, hmmm!

T: Čo???

M: Prechádzame okolo kvetinárstva.

T: Zas?

M: Jakože zas? Kebyže tak často obeduješ, ako mi kupuješ kvety, rýchlo by si schudol!

T: No dobre, ale iba jednu ružu.

M: Lakomec

***

Začiatky:
Neskutočne ma upokojuje počúvať tvoj nádherný éterický hlások, ljubavi.

Teraz:
Ak ešte začujem jeden ťahavý keltský tón, vyskočím z okna... Zatvoreného 😀

***

Začiatky:

M: Pamätáš, keď sme spolu diskutovali o problémoch sveta, ktoré sú pozostatkom bipolárneho rozdelenia?  

T: Áno, bola to veľmi príjemná a poučná debata. Prekvapila ma hĺbka tvojich vedomostí.

Teraz:

M: Pamätáš,  keď sme súťažili, kto tenším hláskom zaspieva Je taime?

T: Haha, to bola iná prdel! Nikdy by som si nepomyslel, že vieš tak škriekať, to si isto až z paty ťahala 😀

***

Začiatky: 
*Andžele, neprekáža ti rázovitá povaha môjho otca? -Božechráň, medveďko!

Teraz:
-Tvoj tatko je čistý satan! *Ale ty mu dobre kontruješ 😀

***

Začiatky:

M: Miláčik, čo chcete s oteckom na obed?

T: To je jedno, princezná. Som verný fanúšik tvojej kuchyne.

M: Naozaj? Škoda, že viem tak slabo variť.

Teraz:

T: Starýýý, ona zas vyťahuje papriky a rajčiny!!!

Svokor: Oh, nie... Lečo!

T: No nič, rýchlo idem kúpiť pizzu...

Svokor: Len bež, aj mne jednu vezmi!

M: Nevďačníci!

***

Začiatky:

T: Chcel by som sa s tebou milovať a rozmaznávať ťa pri splne mesiaca  a šume morských vĺn.

M: Oh, vy Chorváti ste takí romantickí...

Teraz:

T: Mišííík, Mišíííík!

M: Čo je?

T: Aha čo tu pre teba mám 😀 Nechceš si naskočiť?

M: >☹

***

Začiatky:
(rozlúčka pred krátkym odchodom) *Budeš mi strašne moc chýbať. Každá minúta bez teba je pre mňa trest a mučenie.
Teraz:
(rozlúčka pred krátkym odchodom) * A nezabudni kúpiť cviklu...

***

Začiatky:
Ľúbim ťa, ty dokonalé stvorenie.

Teraz:
Aj tak ťa ľúbim. 

***

Každá láska sa časom mení, preto nebuďme smutné, ak nám drahý viac nepasuje do profilu hrdinov ružovej knižnice 🙂 Hoci niekedy to možno zamrzí, keď zistíte, že z princa na bielom koni sa vykľul spolubývajúci, s ktorým by ste sa aj v paláci cítili ako na internáte 😀.
Človek sa zapýta: Kde sú tie lupene kvetov, sladkasté vzdychy a nežne žiariaca luna, odrážajúca sa v zreničkách vášho milovaného doplnená podmazom viedenského orchestra? Kedy sa ten slnkom pobozkaný, morom voňajúci anjel zmenil na balkánca škrabkajúceho si zadnicu v trenkoch za počítačom? 😀 Odpoveď je: Nezmenil sa 🙂 Vždy taký bol, len hormóny nám bránili to vidieť 😀. A až teraz, keď odišli, zostalo to naozajstné - pravá láska založená na priateľstve, porozumení, blízkosti a spoločných zážitkoch.
Dokonalé páriky tvoria nedokonalí ľudia. A tak nemusíme mať všetko. Dôležité je, že keď máme jeden druhého, nič nám nechýba. 

Lívia treskla vchodovými dverami tak, že mahagónový krížik, ktorý dostali jej rodičia pri svadbe od farára, nadskočil a kýval sa na panelovom klinci tam a späť. Anna sedela v kuchyni za rokmi ošúchanom stole, s tvárou v dlaniach a cítila zúfalstvo, hnev, strach, zlyhanie. Bola bezradná. Keď jej niekto povedal - malé deti, malé problémy; veľké deti, veľké problémy- vo vrecku sa jej otváral nožík. Aké problémy?! Dieťa sa naje samo, oblečie sa samo, žiadne nočné vstávanie, dlhé uspávanie a podobne. Aj tentokrát však platilo, že mali pravdu.

Lívia bola vždy veľmi šikovné dieťa. Chodila ako 12 mesačná, keď mala jeden a pol roka, hovorila celé vety a všetky tetky zo susedstva uveličene zalamovali rukami, aká je len múdra. Anna sa pri tej spomienke usmiala pomedzi slzy. Tá krištáľovo čistá špina jej duše sa drala na povrch a po hrubej vrstve make-upu si kreslila mokré kľukaté chodníčky. Zastala až na perách a nevládala ďalej. Rovnako už nevládala ani Anna.

Ich jediná dcéra mala v živote všetko čo potrebovala. Nie všetko čo chcela. Snažili sa ju vychovávať k úcte, k dobromyseľnosti. Všetky mravy však zmizli s prvým vyrašeným chĺpkom pod pazuchou. Puberta. Babka Florentínka by povedala, že oni ani nevedeli čo je puberta, pradedo vytiahol vojenský remeň a bolo po nej. No medzivojnové obdobie je už dávno minulé a výchovné postupy sa od tých čias zmenili.

Čím viac jej hovorila ako ju ľúbi a ako chce pre ňu len a len to najlepšie, tým sa jej viac vzďaľovala. Potrebovala zo seba dostať všetko to, čo jej chcela povedať, no nikdy nepočúvala. A vždy to skončilo hádkou. Premýšľala nad tým všetkým, čarbala perom všakovaké ornamenty na leták položený pred ňou. Zastala. Pritiahla obďaleč odhodený notes a začala písať. Písala a písala.

„Milá Lívia. Viem, že ma máš plné zuby. Že som len tá mama, ktorá ti veci zakazuje, či prikazuje. Ktorá ťa nepustí von po polnoci a za cigarety ti dala mesačného zaracha. To ťa stálo frajera a nevieš mi to odpustiť. Ale vedz, že keby ťa naozaj miloval, mesiac by počkal.

Predstav si, že máš kamarátku. Máš ju najradšej na svete. Nevieš si predstaviť život bez nej. Keď máš radosť utekáš za ňou, keď máš starosť utiekaš sa k nej. Ste spolu stále. Také kamarátky sme boli my dve. Čas je pán záľudný a ty si to nepamätáš. Bola si ešte malinká. No dnes si už skoro žena, aj keď pre mňa budeš vždy to malé dievčatko. Raz keď budeš mamou, tak tieto slová pochopíš. Asi nastal ten čas, aby som s tebou, už aj ako so ženou aj jednala.

V ten moment, keď mi ťa dali do rúk... Bol to ten najťažší a zároveň najkrajší deň v mojom živote. Ako spojiť dve tak protichodné emócie? Opäť, pochopíš raz. Keď v bolesti, ktorú azda nezažiješ už nikdy v živote, sa zrodí láska. Láska iná, akú si doteraz poznala. Láska čistá, láska bezpodmienečná a oddaná. A tak som ťa milovala od prvého dňa. A milujem dodnes.

Za mojimi príkazmi a zákazmi je láska. Za mojimi trestami je láska. Chcem ťa chrániť. Chrániť pred sebou. Tak ako som ťa chránila, keď si robila prvé kroky. Stála som za tebou a istila tvoje neisté nohy, ak sa potkneš. Tak stojím za tebou aj dnes. Robíš prvé kroky vo veľkom svete dospelých a nechcem, aby si si rozbila kolená či nos. Vtedy si mi verila. Len si zaklonila hlavu a s jašením si sa hodila do mojej náruče. Vedela si, že ťa chytím. Bola si si istá. Tak mi ver prosím aj dnes. Buď si istá, že moje pravidlá nie sú preto, aby ti ubližovali, ale aby ti boli oporou, kým nenájdeš ten správny smer a istotu pri chôdzi životom.

Aj ja robím chyby. Pozerám stále na teba tými istými očami ako pred 16 rokmi. Nedokážem prijať, že už nie si len moja. Moja malá. Robím si na teba väčšie nároky ako sa patrí. Ale aj to pochopíš.

Sme ako taký manželský pár po 30 rokoch. Tá vášeň v našom vzťahu vyprchala a nahradí ju pochopenie, úcta, vďaka, ohľaduplnosť. Tak ty musíš mať úctu k mame, ktorá s tebou prebdela nespočetné množstvo nocí. Zo strachom ťa držala v náručí pod vlažnou sprchou, keď ti lieky nedokázali zraziť teplotu. Voda sa miešala so slanými slzami a ty si tými malými čistými očami na mňa pozerala a nemo prosila o pomoc. Ty musíš mať vďaku ku žene, ktorá ti obetovala dni a noci.

No rovnako som vďačná aj ja tebe. Za to, že si ma spravila lepším človekom. Deti dajú rodičom azda viac, ako oni im. Ja musím byť ohľaduplná k tvojim pocitom, túžbam a mať pochopenie pre mladú dušu. Rovnako ťa prosím o pochopenie aj ja. Ľúbim ťa a vždy budem. Mama.“

Lívia zatiaľ ťahala malého psa na vôdzke kade tade okolo bytoviek. Napálená si predstavovala ako mamu naštve. Chcela jej robiť stále viac a viac naprieky. Stále s ňou jedná ako s malou! Má 16, svoje pocity, potreby! Ona ju nechápe, nerozumie jej! Nikto jej nerozumie! Aj Adam sa s ňou rozišiel. Aj za to môže ona! Určite, keby nedostane toho zaracha a môže ísť ku Karolíne na párty, tak sa nerachne do Kristíny!

Zotmelo sa a na mesto sadla hmla. Krátka koženková bundička ju moc nezahriala. Pes skučaním protestoval, predsa ho vyšľachtili skôr do kabelky, nie na prechádzky. Vyzbrojená do slovnej bitky, všetky zbrane nabité, odomkla dvere na byte. A tam ticho. Mama sedela v obývačke, za zatvorenými dverami z mliečneho skla, spoza ktorého preblikovalo svetlo z televízora.

Psovi utrela labky. Zaliezol do patchworkového pelechu a zakutral sa do starej podušky. Lívia zatvorila dvere na svojej izbe, hodila sa na posteľ a niečo jej zašušťalo pod zadkom. Papier. Vzala ho do ruky. List. Pretočila očami a začala čítať.

Keď skončila, papier jej spočinul na kolenách. A po zamatovo hladkom líci sa jej skotúľala slza. Zľakla sa jej. Zľakla sa zodpovednosti. Čo bude, ak ten list pochopí a prijme. Už nikdy to nebude tak, ako pred tým. Už nebude dievča, už bude žena.

Keď šla mama večer spať na vankúši našla lístok so slovami: „Navždy budem tvoja malá. Kamošky 4EVER.“

Ako zvládate vy svojich pubertiakov? Nie je to vždy také prozaické, ako v tomto príbehu, však? Podeľte sa so svojou skúsenosťou, ako sa vysporiadať s pobláznenými hormónmi v ľudskom tele, tak aby z toho vyviazli všetci bez ujmy? Stačí kliknúť sem. 

#vychova #puberta #teenager #rodina #vztahy