Tento článok tu mal pribudnúť pekne na Silvestra 2020, ako sa na bilančný koncoročný článok sluší a patrí, ALE to by som ho Ja nemohla začať písať v noci 5. januára… Nuž, čo spravím, keď som si myslela, že medzi sviatkami budem premotivovane aktívna a kreatívna, keď taká nie som ani po iné dni v roku…

JAR

Rok 2020 sa začal viac než dobre. Mama sa mi po všetkých zdravotných peripetiách vrátila do práce. S dôrazom na zdravie, nie na tú prácu, samozrejme. Syn bol v škôlke skoro tak často ako doma, ja som cvičila každý deň. Aj som síce jedla každý deň, ale aspoň som mala pravidelný pohyb. Manžel chodil pravidelne do práce a dcéra pravidelne vylievala vodu z pohára kam práve trafila (posledné dve sú aktuálne stále…). Taká klasika.

Potom prišiel marec a Karol mal osláviť 4. narodeniny aj s mimoňovskou tortou s holým zadkom. No miesto torty a sviečok prišla korona a prvý lockdown. Čo sme s deťmi okrem tej absentujúcej oslavy, nijako špeciálne nepocítili, keďže sme prvé dva týždne lockdownu absolvovali s prechladnutím. Rad radom celá rodina. A keďže so sopľavými deťmi sa ti v marci nechce drbať do lesa, tak sme ani nešli.

A popravde, aj som sa bála. Nechcela som zbytočne riskovať. Muž nám potraviny zaobstaral pred odchodom do práce (má kanceláriu sám pre seba, čo bolo pre všetky zúčastnené strany lepšie ako home office s nami v byte), svokra mi zaobstarala prvé rúško a ja som si zaobstarala rukavice, keď som musela ísť po balík za kuriérom. Ten som doma poriadne vydezinfikovala a až potom otvorila. Moja pohodlnosť mi už ale trochu bránila dezinfikovať všetky ostatné povrchy, čo mi ale nebránila, bolo sledovanie denných prírastkov nakazených a hroziť sa stúpajúcich čísiel. Keď si na tie „smiešne“ čísla spomeniem dnes… O ôsmej večer som sa viackrát chystala tlieskať zdravotníkom, ale keďže som vtedy zvykla riešiť večerné rituály našich detí, nikdy k tomu reálne nedošlo. Potom som si prečítala príspevok blogerky a lekárky Saši Mamovej alias DoubleTrouble, že zdravotníci miesto potlesku potrebujú úplne iné veci a prišlo mi z toho celého smutno. Už vtedy. Och.

LETO

"Poznáš ma lepšie, ako ja samú seba." povedala som ticho. On mlčal. Čakal, čo poviem. Nechával mi priestor. "Lukáš mi tu nechal ešte nejaké papiere." 

"A ty sa bojíš do nich pozrieť." dopovedal za mňa. Opäť som užasla. "Nič, čo tam je napísané nezmení fakt, že si úžasná a staneš sa mojou ženou. Budem za to bojovať, aj keby som mal precestovať celú Zem." do srdca mi vošla obrovská láska. Tento muž je úžasný. Vždy vie, ako mi dodať odvahu, pomyslela som si. 

"Ja som sa ťa ani nespýtala ako sa máš ty? Ako to vyzerá s projektom?" 

"Dnes pricestoval môj právnik a za pár minút sa stretneme s otcom. Rozprával som sa s investormi a všetko im vysvetlil. Vždy sme mali dobré vzťahy, takže mi veria, že s tým nemám nič spoločné." hovoril pokojne a vyrovnane. Ako rozprával, odhodlala som sa otvoriť zložku, ktorá bola od Lukáša. Očami som čítala, čo sa tam nachádza. Okamžite som spozornela, keď som zazrela názov otcovej firmy. Zaplavila ma triaška.

"Lívia, si v poriadku?" znel Joelov naliehavý hlas. Mlčala som. "Lívia!" povedal rázne. Strhla som sa. 

"Tu je písané otcovo meno. V projekte, v ktorom vystupuješ ty ako zriaďovateľ, je napísané, že otec podpisoval všetky dodacie faktúry pre váš projekt. Môj otec spolupracoval s tvojim?" Úplne som zamrzla. Zahryzla som si do spodnej pery. Joel si vzdychol. 

Čo robiť v tomto prípade, Bože? Všetko sa to valí, akoby ma to chcelo celú zničiť. Pokrútila som hlavou a bojovala proti myšlienkam, ktoré ma presviedčali o beznádeji. Zdvihla som sa zo stoličky a vošla na WC. Keď som otvorila dvere, rozsvietilo sa svetlo a ja som sa ocitla oproti veľkému zrkadlu. Uvidela som svoju tvár a hlboko som na seba uprela pohľad. Nedovolím, aby si vyhral. Viem proti komu bojujem a viem, o čo ti ide, hovorila som do ticha. Hlboko som sa nadýchla a zavrela oči. Predstavila som si Joela. Jeho objatie, ktorým má celú zahaľuje do pokoja. V predstavách som si spomenula na postavu Ježiša a pocity, ako som sa cítila pri Ňom. Zaplavil ma tichý hlas, ktorý mi pokojne šepkal:

Podriaďte sa teda Bohu, ale vzoprite sa diablovi a ujde od vás. Priblížte sa k Bohu a On sa priblíži k vám. Očistite si ruky, hriešnici, a vy, vnútorne rozpoltení, posväťte si srdcia!

Jakubov 4:7-8

Pomaly som otvorila oči a opäť sa na seba pozrela. Do srdca mi vošla istota. Nechcem sa už viac ničoho báť! Volala som v duchu. Tebe to prenechám, Pane. Viem, že Ty si najlepším Tvorcom všetkého. Začula som jemné klopanie na dvere. 

"Vstúp, Anetka." povedala som pokojne, opláchla si tvár a vošla naspäť do kancelárie. 

"Si v poriadku?" spýtala sa starostlivo. Prikývla som a usmiala sa na ňu. V rukách držala nejaké papiere. Podišla ku mne a podala mi ich. 

"Ahoj." povedal pokojne. 

"Ahoj Lukáš, čo tu robíš?" spýtala som sa priamo. Vzdychol si a vzal si do ruky šálku kávy. Odpil si a skúmavo sa na mňa pozrel. 

"Neozvala si sa a onedlho začne pojednávanie." povedal vážne. Zamrazilo ma, keď som si spomenula na Vila a jeho otca. Chvíľu som mlčala, potom som si sadla za stôl a ponúkla mu kreslo oproti. Usmial sa. 

"Nepotrebovala som tvoju pomoc, môj snúbenec sa o to postará." povedala som pokojne. Lukáš sa zamračil a odkašľal si. Jeho tvár bola na okamih zachmúrená. Premýšľala som, či nemal Joel v niečom tak trochu pravdu. 

"A ako ti chce pomôcť niekto, kto má problémy so zákonom?" spýtal sa mierne nahnevane. Prekvapene som na neho pozrela a zažmurkala. 

"Ako vieš, že má problémy... ?" nedopovedala som. 

Zvierala som lístok v dlani a premýšľala. Kto je tá žena, ktorú spomína? Prekvapene som sa opäť zahľadela na jeho písmo. Letmo som pozrela na fotku. Zaplavila ma zvedavosť. Posadila som sa na posteľ. Hlavou mi vírili myšlienky. Je mi jasné, že Joel mal vo svojom živote viacero žien. Z tohto však vyznievalo niečo omnoho vážnejšie. Aspoň tak som si to myslela. Vrátila som lístok naspäť a hľadela na mobil, ktorý bol položený vedľa mňa. Mohla by som sa spýtať Joela, ale čo by to zmenilo. Moja láska k nemu presahovala každé zistenie. Nadýchla som sa a snažila sa viac k tomu nevracať. Otvorila som dvere a vyšla dole do jedálne, kde Noemi už chystala večeru. Cítila som jej nádhernú vôňu a posadila sa. 

"David tu nie je?" spýtala som sa so záujmom. 

"Nie, onedlho príde. Išiel k našim susedom. Sú to mladí ľudia, ktorí sa sem prisťahovali len prednedávnom. Majú jedno malé, krásne dievčatko. Nádherná rodina. Žiaľ, muž prišiel o prácu, tak sa David rozhodol pomôcť im. Pokiaľ Joel nepríde. Sľúbil, že ho zamestná na jednej zo svojich stavieb. Dovtedy sa im snažíme finančne vypomôcť. Sú veľmi vďační. Žena doma šije nádherné veci, ktoré sa snažím predávať vo svojom obchodíku." usmiala sa a pokračovala v miešaní šalátu. 

"Ste naozaj výnimočná rodina." opätovala som jej úsmev. 

"Ďakujem. Ako sa ti páči izba?" spýtala sa a položila šalát na stôl. Potom si sadla oproti mne. 

"Veľmi. Som rada, že môžem byť tam, kde cítiť Joela." vedela som, že Noemi môžem povedať všetko. Jej tvár znežnela. 

Ahojte,

jednou nohou sme vstúpili do nového roka, pričom dúfame, že bude lepší ako ten minuloročný. Avšak rozlúčiť sa musíme nielen s rokom 2020, ale aj so skvelou Ambasádorkou. Ako ľahko sa nám lúči s minulým rokom, o to ťažšie je rozlúčenie s @holubicka28 🙂 Kto je na koníku „ako doma“, určite vie, o koho sa jedná ;)

@holubicka28 zastupovala firmu Sunar a sprevádzala nás svetom detských chutí. Ľubka, ďakujeme ti za tvoje posty, inšpirácie, súťaže, fotky a skrátka za všetko, čo si počas pôsobenia ako Ambasádorka do svojej úlohy vložila. Ďakujeme, že si nás zásobovala informáciami, ale zároveň nás nechala nahliadnuť do svojich všedných dní. Dúfam, že nám ostaneš verná aj naďalej 🙂

Verím, že ti tu medzi nami bolo dobre, že ti to veľa dalo, posunulo ťa to vpred a že budeš na tieto časy spomínať s úsmevom. Prajem ti, nech ti ďalšia etapa v tvojom živote prinesie iba to najlepšie a nech sa ti splní všetko, čo si zaumieniš. Budem sa tešiť, ak sa s nami budeš deliť o ďalšie zážitky, nech už bude tvoja ďalšia cesta akákoľvek 🙂

@dominika_c za Modrý koník

"Je mi obrovskou radosťou, moja drahá. Ani nevieš, akú veľkú radosť mi to robí." povedala dojato. Nežne som ju pohladila po dlani. "Vieš, som šťastná za to, aká si. Veľmi mi pripomínaš moju dcérku, keď bola v tvojom veku. Je to pre mňa obrovský Boží dar, že si sem, do našej rodiny, prišla práve ty." povedala zlomene. Počúvala som zaujato. 

"Aká bola tvoja dcéra?" spýtala som sa a opäť pohladila jej dlaň. Zamyslela sa a dojato sa usmiala. 

"Bola nádherná. Nielen svojim zovňajškom, ale hlavne svojim srdcom. Milovala ľudí a hlavne deti. Vždy, keď s nejakým trávila čas, jej tvár žiarila. A deti ju milovali. Bola stvorená pre materstvo. Vieš, keď sa zoznámila s Leom, Joelovým otcom, boli sme prekvapení. Leo bol iný. V tom zmysle, aby si chápala, mal veľmi rád ženskú spoločnosť. Bola som prekvapená, že si Marry vybrala práve jeho." keď to dopovedala, ustarane si vydýchla. Chvíľu mlčala a ja som čakala. Videla som, že potrebuje čas. "Tvrdila mi, že Leo sa zmenil. Miluje ju a nikdy jej neublíži. Nevedela som, čo si mám o tom myslieť a nechcela som zasahovať do ich vzťahu. Veľmi som sa za nich modlila. Keď sa vzali, boli skutočne šťastní. Začala som veriť tomu, že ju Leo naozaj urobí šťastnou. Potom otehotnela." opäť stíchla a zahľadela sa do okna. "Jej tehotenstvo bolo dosť náročné. Bývalo jej často zle a celé dni preležala. Leo bol zvyknutý chodiť do spoločnosti. Nudil sa s ňou doma. Marry sa na dieťatko veľmi tešila a bola ochotná pretrpieť čokoľvek. Raz, keď som vychádzala z obchodu, zazrela som Lea v spoločnosti inej mladej ženy. Veľmi ma to ranilo. Marry som to však nepovedala. Mala dosť starostí aj bez toho a keď sa narodil Joel, všetko sa upokojilo. Leo bol hrdý otec a miloval ich oboch. Staral sa o nich príkladne. Potom Marry otehotnela opäť." zmĺkla a vzdychla si. 

"Joel má súrodenca?" spýtala som sa prekvapene. Prikývla. Čakala som na pokračovanie. 

"Joel bol nádherné dieťa. Prinášal do našej rodiny obrovskú radosť. Leo sa hrdil svojim synom a tešil sa na ďalšie dieťa. Marry však ochorela. Dostala silnú chrípku a hneď nato obojstranný zápal pľúc. O dieťatko prišla." do tváre sa jej nahrnuli slzy. Veľmi som s ňou súcitila. Muselo byť ťažké o tom rozprávať, nieto to zažiť. Objala som ju a ona sa schúlila. Za okamih sa odtiahla, utrela si oči a pohladila ma po tvári. Nežne sa usmiala. 

"Joel o tom vie?" spýtala som sa so záujmom. Prikývla. 

dotazník podcasty

Ak máš chvíľu čas, prosím o vyplnenie,veľmi mi to pomôže. Ďakujem 🙂 

"Tak na tomto budem musieť ešte popracovať." pousmiala som sa. 

"Moja milovaná, ja na tom pracujem každý deň. To nie je definitívne rozhodnutie, ale proces. Môžu sa stať veci, ktoré ťa vykoľaja natoľko, že zabudneš ako požehnane si sa cítila včera. Pocity, ktoré nás ľudí veľakrát ovládajú, nemusia ukazovať pravdu. Tou Pravdou je vždy iba Ježiš." 

Moje srdce zahorelo. Jeho slová mali takú hĺbku, že ma zaplavovali úplne celú. 

"Ďakujem Bohu, že ťa mám. Milujem ťa a milujem tvoju dušu, ktorá horlí pre Ježiša." povedala som dojato. Bola som šťastná za to, ako nakoniec táto situácia dopadla. Nevedela som ako, ale verila som, že všetko bude v poriadku. 

"Milujem ťa, moja drahá." 

"Nechceš vedieť, čo sa vlastne stalo?" spýtala som sa pokojne. Bola som pripravená povedať mu všetko. S ním som sa už viac ničoho nebála. 

"Drahá, prečo mi neberieš telefón?" jeho hlas bol mierne napätý, ale aj napriek tomu spôsobil, že sa v mojom vnútri rozhorelo srdce. 

"Prepáč mi, prosím." povedala som ticho. 

"Lívia, cítiť z tvojho hlasu strach. Čo sa deje?" pýtal sa skôr zo záujmu. Nebolo z jeho hlasu počuť výčitku. 

"Nevolal ti právnik?" spýtala som sa so stiahnutým hrdlom. 

"Volal. Chcem to však počuť od teba." povedal nežne a pokojne. Zdvihla som sa a pomaly sa začala prechádzať po obývačke. Očami som sledovala fotografie, ktoré boli položené nad krbom. Uvidela som tam malé modrooké bábätko s kučeravými vlasmi, ako sa usmieva na mladú krásnu ženu. Predpokladala som, že je to Joel s mamou. Pohladila som ju. 

"Bol si úchvatné bábätko." usmiala som sa na fotografiu. Joel na druhej strane mlčal. Predpokladala som, že asi premýšľa, prečo som to povedala. 

"Prepáčte, pán advokát, ale nemôžem to podpísať." povedala som rýchlo a sklopila svoj pohľad. Videla som, ako pero položil na stôl. 

"Slečna, čo sa deje?" spýtal sa prekvapene. Mlčala som a jedna zo sĺz padla priamo na náš stôl. 

"Prepáčte, že som vás obrala o váš čas." povedala som náhle a vybehla von. Utekala som najrýchlejšie, ako som vedela. Neviem, ako dlho. Slzy mi zastierali pohľad, takže som ani nevidela, kde som. Vytiahla som mobil a zavolala taxík. Prišiel asi o desať minút na to. Poprosila som vodiča, aby ma odviezol na adresu Noemi. Bola prvá, ktorá ma napadla. Potrebovala som niekoho, kto sa nebude pýtať a u koho sa budem cítiť v bezpečí. Ich dom mi pripomínal Joela. Túžila som po jeho blízkosti. O pár minút na to taxík zastavil pri dome starých rodičov. Zaplatila som a chvíľu len tak stála pred domom. Jeho okolie bolo posiate zelenou trávou. Dookola zdobené drobnými farebnými kvetmi. Osvecovala ich pouličná lampa. Hneď na terase pri dome bolo hojdacie kreslo a lavička. Pomaly som vstúpila na terasu a posadila sa do kresla. Bola zima, ale cez kreslo bola prehodená hrubá deka. Prikryla som sa ňou. Vnútri sa svietilo. Vedela som, že sú doma. Potrebovala som však chvíľu na uzrejmenie všetkého, čo sa stalo. Vo vrecku mi začal zvoniť telefón. Keď som pozrela na displej svietilo na ňom meno, po ktorom moje srdce túžilo už od rána. Vedela som, prečo mi volá. Advokát mu musel všetko povedať. Opäť sa mi nahrnuli slzy do očí a jeho meno na displeji sa rozmazalo. Nedvíhala som. Hoci ma to na srdci veľmi bolelo. Nevedela som, čo by som mu mala povedať. Po chvíli mi mobil začal zvoniť opäť. Vložila som ho naspäť do vrecka a mlčky hľadela na tmavú oblohu. Slzy mi stekali po tvári. Zrazu sa otvorili dvere a v nich sa objavila Noemi. Prekvapene podišla ku mne. 

"Drahá, čo tu robíš?" spýtala sa vystrašene. 

"Prepáč mi Noemi, že som ťa takto prepadla, ale bola si prvá, ktorá mi napadla." povedala som zlomene. 

"Poď prosím dnu, uvarím ti čaj." povedala láskavo. Postavila som sa a rukou ma podoprela okolo pásu. Zahrialo ma toto gesto. Vstúpili sme do priestrannej obývačky, David tam nebol. Sadla som si na sedačku a Noemi si ku mne prisadla. Pohladila ma po dlani. 

"Vy ma sledujete?" spýtala som sa vydesene. 

"Hm, koľká nezdvorilosť. Neučili ťa, že je slušné odzdraviť?" jeho pobavený výraz ma desil. 

"Čo chcete?" spýtala som sa priamo. 

"To ty dobre vieš. Snúbenec ti odišiel veľmi ďaleko. A hádaj vďaka komu?" začal sa hlasno smiať a potom na mňa zapichol drsný pohľad. Striasla som sa. 

"To vy ste zapríčinil, že má problémy s investormi?" 

"Tak, povedzme, že som rozvíril vodu. Postaral sa o to jeho otec. Dôveroval nesprávnym ľuďom. Tak trošku som mu v tom pomohol." povedal pobavene. Neveriacky som na neho hľadela. O čo mu vlastne ide?

"Čoskoro to bude hotové." povedala mamka a skúmavo sa na mňa pozrela. 

"Určite to bude veľmi chutné. Teším sa na to." 

"Dcérka, naozaj si v poriadku?" spýtala sa mamka vážne. Zrazu mi zazvonil telefón, rýchlo som sa naň pozrela. Bolo to neznáme číslo. Ospravedlnila som sa a vošla do obývačky.

"Prosím?" potichu som sa ozvala. 

"Dobrý deň, prepáčte, že vás ruším práve v nedeľu, ale Joel mi prízvukoval, že vám musím zavolať ihneď, ako odíde. Som jeho právny zástupca a budem vás zastupovať v prípade Vila." jeho hlas znel vážne a pragmaticky. 

"Chápem, čo odo mňa potrebujete?" spýtala som sa pokojne. 

Ráno som vstala a zdalo sa, že slnko už bolo vysoko. Pozrela som na hodiny a nemohla som uveriť vlastným očiam. Bolo skoro jedenásť hodín. Nezvykla som tak dlho vyspávať. Rýchlo som sa umyla a zbehla som dole. Mamka s ockom krájali v kuchyni zeleninu a na niečom sa smiali. Keď som pristúpila k nim, uvidela som svoju nádhernú kyticu ruží vo váze s vodou. Mamka sa ku mne otočila a usmiala sa.

"V noci, keď sme prišli, som ju našla položenú na stole, tak som jej dala vodu. Toto z nej vypadlo." otvorila skrinku a vybrala odtiaľ malú obálku. Podala mi ju. Prekvapene som ju otáčala. Akože som ju včera nenašla? Musel ju tam dať potom, keď som telefonovala s Maxom, pomyslela som si. Jemne som sa usmiala. Môj Joel. Vložila som si ju do vrecka sukne a rozhodla sa ju otvoriť, keď budem sama.

"Ďakujem pekne, mami, že si jej pomohla. Neviem, ako som zaspala." pokrčila som ramenami. 

"Je nádherná. Joel bol tu?" spýtala sa nadšene.

"Áno." prikývla som a pocítila zvláštnu tieseň. Ešte stále som bojovala so svojimi pocitmi. Na jednej strane strach o Joela a smútok z jeho odchodu. Na strane druhej Boh, ktorý ma premáhal svojou nadprirodzenou láskou. Mamka sa skúmavo na mňa pozrela. Potom sa očami spýtala ocka, či niečo vie. Ten pokrútil hlavou. Bolo zábavné sledovať ich, ako sa rozprávajú bez slov a myslia si, že nič nevidím. Podobne, ako keď som bola malé dievčatko.

"Mami? Ja ťa vidím." usmiala som sa na ňu. Prekvapene zažmurkala. Ocko sa pobavene uškrnul a žmurkol na mňa.

"Aj ty mi budeš veľmi chýbať. Zavoláš mi, keď budeš mať  čas, však?" spýtala som sa s jemným smútkom na srdci. Nechcela som to Joelovi ešte sťažovať. Chcela som mu byť oporou,ale predstava toho, že budem tak dlho bez neho ma napĺňala smútkom. 

"Vždy, keď to bude iba trošku možné. Uškodil by som tým predsa aj sám sebe, keby som ťa nemohol aspoň nachvíľu počuť. Si moja oáza." povedal nežne a do môjho srdca okamžite vošla obrovská dávka lásky.

"Cítim to úplne tak isto." povedala som zamilovane.

"Musím už ísť." chytil ma za ruku a pomaly ťahal von z izby po schodoch, až ku vchodovým dverám. Trochu neochotne som ich otvorila a on sa na mňa poslednýkrát pozrel. Jeho oči boli plné lásky. Do môjho srdca vošla tupá bolesť. Tak veľmi som chcela, aby neodchádzal. Na druhej strane som chápala všetko, čo chcel urobiť a bola som na neho hrdá. Vedela som, že je pod Božou ochranou. Ako to však vysvetliť srdcu, keď ono to cíti inak. Vložil si dlaň na moje líce a priblížil svoju tvár k mojej. Jeho pohľad bol pokojný a kolísajúci. Akoby mi chcel povedať niečo, čo nevedel vyjadriť slovami. Náhle som pocítila horúci a vášnivý bozk na svojich perách. Nečakala som to. Druhou rukou zavrel dvere a opatrne ma oprel o ne. Šialene sa mi rozbúchalo srdce. Náhle sa odtiahol a oprel si ruku tesne nad moje rameno. Obaja sme zrýchlene dýchali. Vlasy z jeho ofiny mu padali do očí ako blízko sa nado mňa stále nakláňal.

"Nezabudni, že ťa milujem a neviem sa dočkať dňa, keď sa staneš mojou manželkou." povedal chrapľavým hlasom. Pomaly sa odtiahol. Ja som ustúpila. Ešte stále som cítila chuť jeho pier. Vyšiel von, otočil sa ku mne a usmial sa. Potom sa mi obrátil chrbtom a pomaly kráčal k autu. Pozerala som ako otvára dvere.

"Joel?" zakričala som náhle. Prekvapene sa otočil a pravé obočie zdvihol v otázke. Náhle som sa k nemu rozbehla a hodila sa mu do náručia. Chcela som naposledy cítiť jeho vôňu a to ako mu bije srdce. Položila som si hlavu na jeho hruď a on ma nežne pohladil po vlasoch. 

"Som architektom viacerých projektov. V niektorých dokonca figurujem ako investor. Včera v noci mi volali z miesta, kde sa stavia dom pre deti, ktoré žijú v hrôzostrašných podmienkach. Ide o to, že každé dieťa by malo možnosť bezplatne sa vzdelávať a mať k dispozícii jedno teplé jedlo. Je to taká moja srdcová záležitosť. Pri ostatných záležitostiach mám vždy tím ľudí, ktorí ma pri vážnych veciach môžu zastupovať. Tu som sa chcel o všetko postarať sám." odmlčal sa a otočil sa ku mne. Vzal moje ruky do svojich a uprene sa na mňa pozrel.

"A čo sa pokazilo?" spýtala som sa so záujmom.

"Je to nadlho a ja musím onedlho odísť. Potrebujem si ešte nachystať a preštudovať nejaké dokumenty, ktoré mi pripravil môj právnik." povedal vážne.

"Právnik? Je to také vážne?" spýtala som sa prekvapene.

"Môj otec bol hlavným dodávateľom materiálu pre túto stavbu. Neviem presne, čo sa stalo, ale prišlo sa na to, že klamal vo faktúrach. Prišli na to aj ostatní investori. Volal im nejaký anonym, aby sa na to riadne pozreli. Teraz chcú tí investori vysvetlenie, inak to dajú na súd. A keďže som jeho syn, myslia si, že v tom mám prsty aj ja." jeho hlas znel unavene. Zdesene som sa na neho pozrela. Nečakala som, že je to až také vážne.

"A čo budeme robiť?" spýtala som sa vážne. Jeho tvár sa rozžiarila a široko sa usmial.

"Pamätáš si ten čas, keď sme boli v nemocnici a ty si mi rozprávala o svojom sne? Trošku prchkejšie som reagoval na stať z Biblie, ktorú si počula." hovoril ticho a pomaly. Akoby mi chcel niečo vysvetliť.

"Nepamätám si úplne, čo máš na mysli." povedala som vážne a prekvapene. 

"Ja poznám svoje zámery, ktoré mám s vami,‘ znie výrok Hospodina, ‚sú to zámery pokoja, a nie nešťastia; dám vám budúcnosť a nádej. Keď budete ku mne volať, keď prídete a budete sa ku mne modliť, vypočujem vás. Budete ma hľadať a nájdete ma, lebo ma budete hľadať celým svojím srdcom.  Dám sa vám nájsť,‘ znie výrok Hospodina, ‚zmením váš údel, zhromaždím vás spomedzi všetkých národov a zo všetkých miest, kam som vás rozptýlil,‘ znie výrok Hospodina, ‚a vrátim vás na miesto, odkiaľ som vás odviedol do zajatia.‘“ (Biblia, Jer 29:11)

Čítal pomaly s občasnými prestávkami, aby sa na mňa mohol pozrieť. Keď som počula druhú vetu, akoby sa mi všetko vrátilo a ja som si spomenula.

"Áno, pamätám si na to." nechápavo som sa na neho pozrela. 

"Môj starký, ešte pred naším odchodom hovoril, že počul Boží hlas. Modlil sa za mňa, pretože videl, že nemám doliečené srdce." odmlčal sa, sklonil hlavu a zaťal sánku. Mlčala som a čakala, kedy sa rozhodne pokračovať. Opäť zdvihol pohľad ku mne a oblizol si pery. Ticho som prikývla. 

"Boli sme so Sarou a mamkou navštíviť svadobný salón. Sara si bola skúšať svadobné šaty." povedala som letmo. 

"A načo tam potom bola aj tvoja mamka?" spýtal sa hravo.

"No dobre. Aj ja som si skúšala svadobné šaty." povedala som rezignovane. Obdivne sa pousmial.

"A?" vyzvedal ďalej.

"Áno, zajednala som si jedny na náš termín." povedala som s výdychom. Šťastie mu vošlo do očí a nadšene sa usmial. Priblížil sa ešte bližšie ku mne a pohladil ma po tvári.

"Už sa neviem dočkať, až ťa v nich uvidím." povedal zamilovane.  

Názov knihy:   Diablova zajatkyňa

Autor: Jana Pronská

Jazyk: slovenský

Žáner: historický román, romantika

Kedy som ju čítala: december 2020 

Špeciálne znamenie: slovenský stredovek

Pre koho je určený mušt? Ako sa volajú maminky? Prečo si kreslíme obočie? 
Čítajte ďalej, všetko sa dozviete 🙂

* * * * *

Naliala som deťom k obedu mušt a syn (5 r.) si myslel, že sa to volá „muž.“ Dôležito pozrel na svoju sestru (8 r.) a povedal: „To je len pre mužov. A toto je tvoj posledný pohár!“

* * * * *

Syn (7 r.) mi pri Štedrej večeri kričí: „Mama, ja nechcem kapustnicu, mne z nej naber len huby. A nech nie sú jedovaté!“

* * * * *

"Máš tak obdivuhodné oči." pošepla som. Pery mi ešte stále pulzovali od bozku. Kútiky jeho pier sa pohli do úsmevu. Naklonil sa ku mne.

"Ty si obdivuhodná celá." zaznel jeho nežný hlas. Odkašľala som si a hanblivo sklopila pohľad. Jemne ma pobozkal do vlasov. 

"Smiem ťa pozvať na večeru?" spýtal sa pobavene. Prekvapene som zdvihla oči k nemu. Cítila som sa unavená a nechcelo sa mi ísť medzi ľudí. Čas, ktorý sme mali spolu sami, mi vyhovoval. Akoby to vytušil, otvoril tašku a ukázal dnu. Úchvatná vôňa mi pošteklila zmysly.

"Si varil?" spýtala som sa pobavene. Neodolateľne sa usmial.

"To by som nestíhal. Babička na nás myslela." povedal nadšene.

"Ona nám navarila?" prekvapene som zdvihla obočie.

Práve sme sa vrátili z X-teho pobytu v nemocnici. Boli sme len 1 deň kvôli zahájeniu ďalšej liečby (to, že musíme opäť na Covid testy už ani nestojí za reč...:() ale nie to som chcela...

Trošku vám, chcem priblížiť onko realitu z môjho pohľadu. Skoro stále keď sa vrátim z KE z onko oddelenia, som veľmi šťastná, že som doma...ono to je logicke, ale bohužiaľ oddelenie, ako také má dosť veľa nedostatkov... Rodičia onkologických detí majú dosť starostí, obáv, smútku, strachu, aby sa ozvali a riešili to...Sú vďační, že ich dieťa dostáva liečbu..Ja sa na liečbu vôbec nesťažujem, aby bolo jasné...Tá bola taká ako má byť a dokonca bezplatná! A to Miška operovali špičkoví lekári za čo som vďačná a ani to nie je naša zásluha,ale prednostky v BA. 

Som veľmi sklamaná, resp. cítim to ako veľkú krivdu a nespravodlivost, že deti na onkológii v BA sa liečia v iných podmienkach ako v KE.  Ak sa ľudia, organizácie  a poisťovne dokázali vyzbierať 4 deťom na lieky za 8mil. Eúr, tu na onko v KE sa lieči tak veľa detí a nič:(  

Áno, sú Nadácie, ktoré pomáhajú- poskytujú poradenstvo a štartovací balíček s produktmi, stravné lístky na začiatku liečby, robia nejaké aktivity mimo onkológie, poskytujú ubytovanie pre rodičov, či riešia dopravu, ale stále to jadro, to bytie na oddelení sa nerieši. Nie sú peniaze, nedá sa, neoplatí sa lebo tam chodí veľa aj obyvateľov z marginalizovaných skupín a tí to zničia, ale Haló liečia sa tu deti z celého východného Slovenska. Pre upresnenie V SR máme 3 detské onkológie (KE,BB a BA) a detí s onkologickými ochoreniami stále pribúda.

Popíšem vám rozdiely, ktoré som zachytila ja...

1.Kapacita oddelenia v KE je maximalne 17 deti (od 0 do 18 rokov vrátane)...Baby, ale to sú aj 3 deti v tak malej izbe, že keď si večer rodičia rozložia posteľ, tak sestrička sa v noci nevie dostať ani k pacientovi, napr.,aby mu vymenila lieky.... Ja som v KE bola len 2x s niekým na izbe, čo sa dá. A predstavte si situáciu, že je na izbe 12 ročné dieťa a 3 ročné dieťa, máte len 1 TV a aj keď si napr. chcete čítať, tak to druhé dieťa pozerá TV v prípade, že by sa striedali... Ja mám tú "česť" to vedieť porovnať aj s onko oddelením v Bratislave a teda je to neporovnateľné...Deti maximálne 2 na izbe, izbičky pekné, nové...Deti vekovo podobné. Oddelenie oveľa väčšie, čiže rozdelené na väčšie a menšie deti, bábätká väčšinou samé na izbe... Pre úplnosť dodám, že porovnávam to s prerobenou časťou onko v BA, čiže tá pre malé deti. 

"Nie, nie, len pod ďalej, prosím." chytila som ho za  ruku a pritiahla dnu. Vošiel a počkal, kým zavriem dvere. Potom ma náhle chytil okolo pása a pritiahol blízko seba. Cítila som jeho vôňu a všetko sa mi zatočilo. Sklonil sa blízko mojich pier a horúcim pohľadom ma spaľoval. 

"Tak veľmi si mi chýbala." povedal chrapľavým hlasom. Zaplavila ma horúca vlna. Srdce mi divoko bilo a hlboko sa mi dvíhal hrudník. Jeho pery sa s jemnosťou dotkli môjho líca a opäť sa veselo usmial. Všetky slová sa mi úplne vymazali z mysle. Potom ma vtiahol do svojho hlbokého objatia. Tvár si ponoril do mojich vlasov a slastne sa nadýchol. Srdce mi bilo ešte silnejšie. Nadýchla som sa a snažila sa uchovať si neutrálny tón hlasu.

"Ja, volala som ti." hovorila som potichu, ešte stále skrytá v jeho náručí. Náhle sa odtiahol a pozrel nežným, jemným pohľadom na mňa. Uvoľnilo sa mu niekoľko pramienkov vlasov a padli mu do očí. Prstami si vošiel do vlasov a snažil sa ich skrotiť. Do môjho vnútra vošla obrovská neha a jemne som sa dotkla jeho líca. Usmial sa, chytil mi prsty a s láskou si ich priložil k ústam. Privrela som oči. Okamžite mi začali lietať motýle v mojom podbrušku.

"Prepáč mi, že som ti spôsobil starosti. Dnes som toho mal veľa a ani som si neuvedomil, že sa mi vybil mobil." povedal vážne. V jeho pohľade som sa strácala. Okamžite som zabudla na všetky obavy a usmiala sa na neho.

"Už je všetko v najlepšom poriadku, keď si tu." 

"Počkáš chvíľku, niečo som zabudol v aute." povedal tajomne a veselo na mňa žmurkol. Prikývla som a pokojne si sadla na sedačku. Rýchlo vybehol a o pár minút už bol naspäť u mňa. Niečo položil na zem a niečo držal za chrbtom. Zvedavo som sa priblížila k nemu. Usmial sa a pokýval hlavou zboka na bok.

Deň sa začínal krásne. Slnko príjemne svietilo a bolo viditeľné, že zimu začína nahrádzať jar. Sneh sa už celý roztopil a vykúkala prvá zelená tráva. Užívala som si prítomnosť mamky a Sary. Keď sme vošli do salónu, ohúril ma luxus, ktorým prekypoval. Nebola som zvyknutá na také priestory. Ihneď k nám pristúpila usmiata žena v strednom veku. Ponúkala nám vodu, kávu alebo džús. Ja som si poprosila vodu, mamka so Sarou kávu. Usadila nás na priestrannú mäkkú sedačku. V pozadí hrala príjemná, jemná hudba. Pani bola taká milá, že onedlho som sa cítila ako doma. Povedali sme jej našu približnú predstavu, ako by asi šaty mali vyzerať. Prešlo pár minút a  priviezla k nám dva stojany na kolieskach. Jeden pre mňa, druhý pre Saru. Obe sme sa na seba nadšene pozreli a pristúpili sme bližšie. Po chvíľke k nám prišla ešte jedna mladá pani a postupne nám každej zvlášť rozprávali o šatách, ktoré na stojane viseli. Sara bola nižšej postavy a jej predstava bola, aby sukňa mala nadýchaný vzhľad. Dokázala si vybrať po štyroch skúšaniach, pretože jej predstava bola jasná. Moja predstava bola, aby boli biele. Pani sa zasmiala a pýtala sa, akú mám predstavu o svadbe. Povedala som: jednoduchá, v prírode, plná kvetov a pokoja. Opäť sa zasmiala a ukázala mi šesť šiat. Ani jedny ma však neoslovili. Nakoniec zbehla dozadu a priniesla posledné šaty, ktoré ma ohúrili ihneď. Boli zdobené jemnou kvetinovou čipkou, ktorá ako prvá potešila moje zmysly. Vršok bol prispôsobený  líniám, aby zvýraznili ženské krivky a sukňa od bokov dole bola šitá z jemného padavého materiálu. Keď som sa zatočila, akoby sa celý svet zatočil spolu s nimi.  Pani mi ešte ukázala závoj, ktorý k šatám patril. Bol posiaty drobnými jemnými kamienkami, ktoré vytvárali dojem, akoby svietil. Do srdca mi vošlo nadšenie. A toto nadšenie som videla aj v očiach mamky a Sary. Obe sme si šaty zajednali na náš termín. Keď som sa pozrela na hodinky, nechápala som. Prešlo presne šesť hodín a ja som nechápala ako. Keďže sme nestihli obed, rozhodli sme sa zastaviť v najbližšej reštaurácii na skorú večeru. Po ceste, keď mamka šoférovala som sa v kabelke pozerala na mobil. Žiadny odkaz od Joela. Prekvapene som sa zamračila. Snažila som sa opakovať si slová z dnešného rána. Moje srdce bolo skryté v nadprirodzenom pokoji. Na večeri sme strávili ešte hodinku. Saru sme odviezli domov a potom sme sa spolu s mamkou vrátili domov. Ocko pozval mamku do kina. Veľmi sa potešila, lebo už dlhší čas nikde neboli takto spolu sami. Bola už tma. Opäť som sa pozrela do tašky na svoj mobil. Žiadny odkaz od Joela. Začala som si nervózne hrýzť spodnú peru a pohrávala sa s príveskom od Joela. Ocko sa ma spýtal, či nechcem ísť s nimi. Zdvorilo som odmietla s tým, že si zaslúžia byť sami. Obaja ma objali a už ich nebolo. Na dom padlo zvláštne ticho. Hlboko som sa nadýchla a pomalými krokmi vyšla po schodoch do svojej izby. Sadla som si k oknu a pozerala na mesiac. V ruke som zvierala telefón. Odvážila som sa opäť mu zavolať. Vydýchla som, keď som znova počula odkazovku. Prestanem myslieť na to najhoršie. Je v poriadku, možno má len veľa práce. Hodila som mobil na posteľ a podišla ku stolíku, kde som mala položenú Bibliu. Sadla som si na kraj postele a náhodne ju otvorila. Zrazu som začula zvonenie zvončeka. Azda si rodičia zabudli kľúče? Položila som Bibliu na posteľ a utekala dole. 

"Čo ste si zabudli?" spýtala som sa nahlas a otvorila rýchlo dvere. Stál tam Joel. Jeho tvár žiarila a oči sa hlboko upierali na mňa. Prekvapene som pootvorila ústa. Pobavene sa na mňa usmial. Jamky, ktoré sa mu zjavili na lícach, mi spôsobili jemné chvenie.

"Joel, čo tu robíš?" spýtala som sa náhle a zmätene žmurkala, či sa mi to náhodou nesníva.

"Ak ťa ruším, môžem prísť inokedy." pokrčil ramenami a zdvihol obočie.

Otvorila som oči. Cez žalúzie na okne presvitali slnečné lúče. Posadila som sa na posteľ a moje oči sa snažili zvyknúť na svetlo. Ten sen ešte stále pôsobil v mojom vnútri. Myšlienky z noci mi vírili sem a tam. Snažila som sa ich uchopiť a zistiť ich hĺbku.

Akýmkoľvek problémom prechádzaš, vždy máš pocit, že si na to sama. Topíš sa v tom ako v obrovskej búrke, ktorá nemá koniec. Keď sa však trošku upokojíš a upadneš do ticha, môžeš volať. Na koho? Na Toho, ktorý je tu od počiatku sveta. On vie presne, ako chutí tá trpkosť. Sám si ňou prešiel. A keď pochopíš túto hlbokú Pravdu, vyslobodí ťa. Kdekoľvek sa nachádzaš. Čímkoľvek prechádzaš. Opäť sa nadýchneš a opäť vyjde slnko, zaznel tichý hlas v mojom vnútri. Do srdca mi vošiel silný oheň. Akoby mi tam niekto zapálil obrovskú pochodeň. Zacítila som prekvapivú, nepochopiteľnú silu, ktorá sa rozumom nedala vysvetliť. Vďaka, pošepla som. Dlhú chvíľu som ticho sedela v posteli a snažila sa utriediť nové pocity, ktoré mnou otriasli. Snažila som sa to všetko uchovať vo svojom srdci. 

Vstala som a letmo sa pozrela na mobil, ktorý bol položený na nočnom stolíku. Blikal tam zmeškaný hovor od Joela. Úplne som zabudla, že som mala vypnuté zvonenia. Ihneď som jeho číslo vytočila späť. Zaznela odkazová schránka. Prekvapene som sa pozrela na displej a zložila. Položila som ho opäť na svoje miesto a rozhodla sa urobiť rannú hygienu. Keď som vošla do kúpeľne, zazvonil mi mobil. Utekala som sa pozrieť, do srdca mi vošlo sklamanie. Bola to Sára. Chcela mi pripomenúť dnešnú skúšku šiat. Veselo som jej odpovedala, že o dve hodiny budem k dispozícii. Keď zložila, vytočila som Joelovo číslo opäť. Privítala ma rovnaká odkazová služba. No nič, určite mi zavolá, len čo to bude možné, pomyslela som si a snažila sa sústrediť na svadobné šaty. Do srdca mi vošlo obrovské nadšenie, keď som si predstavila svoje budúce svadobné šaty. 

Keď som vošla do kuchyne, mamka už chystala raňajky, tak som jej pomohla nakrájať zeleninu. Usmievala sa.

"Dobré ráno mami." priblížila som sa ku nej a pobozkala ju na líce.

"Dobré ráno, zlatko. Cítim z teba obrovské nadšenie."