O 18:45 sa konalo "čítanie predsedu" všetci sme sa naskladali do jednej jedálne, a predseda nám prečítal úľavy, to znamenalo, že kto ma kľudový  režim, kto je oslobodený od rozcvičky a podobné. Rozdelili sa rajóny, čiže: kto vynesie kôš na wckach, uprace fajčiareň a taktiež sa nahlasovali mobilné telefóny aby sme mohli si zavolať na tých 5 minút.. Ľudia tu boli po rozdeľovaní do funkcií  kuchynkár, chladničkár, športový referent, kultúrny referent, rybičkár, čistotníci, pokladník, a teda najhlavnejší bol predseda. Ten mal na starosti fungovanie celej komunity, na porade prednášal naše prípadne požiadavky  napr na večerný film,ktorý býval vždy v piatok a sobotu a taktiež nám oznamoval rôzne informácie ohľadom fungovania aktivít... Po tomto večernom čítaní sme povinne pozerali správy, pretože na ďalší deň ( ak nebol práve víkend) sa na komunite rozpravali správy, šport, počasie a ďalší bol určený ako pozorovateľ... "Doma správy absolutne nepozerám a tu mám sedieť do 19:30 a pozerať niečo čo nechcem?" 

Pýtala som sa samej seba . Potom samozrejme rada na lieky, rada na cigaretu a čakanie na telefonáty a teda kto mal mobil mohol si ísť po 20tej zatelefonovať. Tým, že som bola nová a zľutovali sa, mala som v ten večer mobil, ale absolútne si nepamätám čo som hovorila priateľovi, keďže súkromie nulové, lebo som musela byť vo vyšetrovni a sestričky museli počuť čo hovorim do telefónu. " Výdrž to zlatko, zajtra prídem na návštevu" vravel mi do telefónu a mne sa chcelo zase plakať a ísť domov.. Ale po telefónate mi bolo každopádne lepšie a keďže som už v sebe mala tabletky aj tie urobili svoju úlohu... Na to ako som sa poobede zložila pri doktorke som si už po ďalšiu tabletku na ukludnenie nebola, pila som už len tie, ktoré som mala naordinované. Čo bol určite už malý úspech. Potom sme už mali viacmenej voľno, mohli sme si zapáliť a znova čakať v rade na cigaretu, ísť pozerať televíziu. Tým, že som prišla v piatok bol aj večerný film, a keď  komunita nemala mínusové body mala dlhšiu večierku. Aby som zase neplakala na izbe, zavolali ma  pozerať snimi televíziu, tak som spolu s Lujzou, Heňom a Majom sedela v jedálni a pozerala na film ( myslím Tango a Cash), ktorý by som si asi dobrovoľne nikdy nepozrela, ale tak asi som stále bola mimo, i keď to bolo už o niečo lepšie ako poobede... Heňo sa ma snažil stále rozveseliť a trepal mi tam samé hlúposti , takže som s toho filmu aj tak nič nemala. O 21 :45 bolo bodovanie poriadku, museli sme byť pekne na izbách nachystaný v pyžamku, v pozore pri ustlanej posteli... " akože toto má aký zmysel" pýtala som sa Lujzi a krútila hlavou, aké sprostosti tú odo mňa chcú, ktoré by som v živote v reálnom živote určite nerobila... Načo mať ustlanú postel, keď si idem do nej za chvíľku ľahnúť veď 22:00 je večierka, akože fajn bola dlhšia piatok a sobotu, ale aj tak.  Keď som si večer ľahla do postele, znova sa mi spustili slzy... Lujza sa ma znova snažila utešiť, ako zajtra bude lepšie a začali sme sa aj rozprávať o svojich životoch... Samozrejme lieky začali účinkovať a pamätám si už len vzdialené

 " tak dobrú noc"... 

"Ak chcete mať dobrú budúcnosť, musíte sa o to snažiť v prítomnosti "

Takto znela myšlienka na deň 17.6. 2022... Lujza mi po vychádzke povedala , že  od 17tej sa každý deň píše denník.." máš zošit a pero?" spýtala sa ma " pero mám, ale zošit nie, načo? " prekvapene som sa spýtala . " no veď na písanie denníka" a začala mi vysvetľovať zase ďalšie informácie ohľadne režimu a úloh... "tu máš papier a napíš si myšlienku dňa a píš" podala mi vytrhnutú dvojstránku  zo zošita... Ľahla som si na posteľ, papier si položila na knihu, ktorú som mala zo sebou zobrala pero a napísala si myšlienku..  "a čo tam mám akože písať?" spýtala som sa Lujzi, ktorá už mala zapisanej pol strany... " vyjadríš svoje pocity k myšlienke, svoje pocity, aktivity, ktoré boli v daný deň" no  tak môžem písať, že som trištvrte dňa prebačala, koho to tak zaujíma, hovorila som si v duchu.... Tak som začala písať a slzy začali stekať,znova som začala myslieť na deti a chcela ísť domov..

" Prišla som sem po 14 tich dňoch strávených  na detoxe, pretože mám problém z alkoholom, a chcem ho riešiť ešte kým je čas a niesom úplná troska..."

 Takto zneli moje prvé vety v denníku... Samozrejme, že to bola len proforma nech vidia, že aká som už v pohode

." Som po detoxe a hoci som si myslela, že niesom závislá na alkohole, opak bol pravdou" 

Pokračovala som ďalej v písaní fráz, ktoré som si myslela, že sú správne a pomôžu mi dostať sa čo najskôr odtialto doprdele.. Písala som však aj úprimne veci, že je tento deň pre mňa neskutočne ťažký, ako veľmi by som chcela objať svoje deti, ktoré som nevidela už 14 dní aká som smutná, plačlivá a syn má o týžden prijmanie a ja tam túžim byť a slzy mi kvapkali pomaly na  papier...

Sedela som oproti doktorke a totálne som sa rozrevala "ja mám dve deti, ja nemôžem byť bez kontaktu" zúfalo som sa snažila  vysvetliť moju situáciu, veď preboha snáď to pochopí a dovolí mi si zavolať každý deň ako som bola zvyknutá... No moje slzy ju obmäkčili iba k tomu, že išla za predsedom a povedala mu, že dnes budem mat telefón, či s tým komunita súhlasí, alebo niečo také... To ma trochu ukludnilo ale aj tak som bola roztrasená a cítila som strach, úzkosť srdce mi bilo a chcela som ísť domov. " koľko tu musím byť mne povedali, že..." koktala som a čakala asi na zázrak,pretože práve sa mi zrútil svet.. Doktorka mi niečo vysvetľovala ale ja neviem či som ju vôbec počúvala v hlave som mala jediné.. Okamžite odtiaľto vypadnúť... " dáme vám niečo na ukludnenie, chcete? Prikývla som a sestrička mi vzápätí podavala pohár vody a malú guľatu tabletku.." ak by ste ešte potrebovala, príďte si vypýtať " konečne som mohla ísť naspäť  do izby plakať do vankúša.... Keď som vyšla cítila som, že sa na mňa všetci pozerajú a moje červené uplakané oči sa nedali prehliadnuť... Ľahla som si, otočila sa k stene a plakala do vankúša.. Zdalo sa mi, že niekto klope na dvere... Dokelu, čo zase... Otvorili sa dvere stála v nich ta potmavšia energická ženská, ktorú bolo všade počuť.. "ahoj, Heňo ti chce niečo dať" postavila som sa ku dverám, a ten počmaraný chalan asi v mojom veku mi nesmelo podával malú merci čokoládku zo slovami "priniesol som ti niečo na lepšiu náladu" . Pozrela som sa na neho cez tie uslzené oči , do ruky mi vtisol čokoládku usmial sa odišiel.. Poďakovala som a vrátila som sa do postele.. Bolo to milé gesto ale ani len chuť som nemala na tu čokoládu a to ja sladké teda neodmietnem..Položila som ju na stolík pri posteli a vratila sa k svojmu slzeniu do vankúša.  To bolo jedine čo som dokázala plakať, ľutovať sa a rozmýšľať ako odtiaľ zmiznúť preč... Moja spolubývajúca sa somnou skúšala dať do reči a ukludnovať ma.. "neboj sa, zajtra bude lepšie" no ty tak vieš jak mne bude zajtra, myslela som si.. Vyzerá ako by sa jej tu páčilo a bola tu s radosťou..  To môj prípad teda neni.. Ale pomaly som si uvedomovala, že mám problém s alkoholom, že som tu preto aby som ho riešila kým je ešte čas a niesom totálna troska.. ( aj keď mi vlastne veľa nechýbalo, hlavne psychicky).. Lujza odišla na akúsi skupinu ŽENSKÉ KRUHY a ja som ostala sama zo svojimi myšlienkami na izbe... Chýbali mi deti.. Akákoľvek malá myšlienka na ne ma rozplakala zas a znova... Utrela som si trochu slzy, vankúš bol už na komplet mokrý a vybrala som sa na chodbu pozrieť, či sa dá fajčiť a ešte raz si prečítať ten režim dňa, že co vlastne ma čaká ďalej... Znova sa mi všetci prihovárali, snažili sa ma rozosmiať, prijať medzi seba... O 14:30 sa mal konať akýsi kultúrny program na ktorý išli všetci pacienti s oddelenia a teda ten program robili oni... Pamätam sa iba ako sa ma niekto spýtal, či budem snimi spievať.. Len som nechápavo pozerala a utierala si zvyšky sĺz... Heňo bol však akčný a vybavil, aby som tam išla aj ja ako nová sa pozrieť "veď nech sa rozveselí" odôvodnil to u sestričky . Všetci sme išli k tým zamknutým dverám, ktoré sestrička odomkla a vybrali sme sa rovno cez chodbu do kultúrnej miestnosti... Sadla som si vedľa Heňa, pretože som sa v tej chvíli cítila bezpečne, akoby ma niekto strážil... Zjavne to bolo tým, že vyzeral byť v úplnom klídku, bol veselý a ja som bola malá zmoknutá myš... Najskôr si ten program týto moji spolupacienti skúšali... Lujza čítala báseň s názvom Anjel temnoty, potom jeden chalan začal repovať.  "To je jeho tvorba" pošepkal mi Heňo.... Keď som to počula moje oči sa znova rozslzili.... Pomaly sa miestnosť začala zapĺňať ďalšími ľuďmi a  zdravotníckym personálom... Potichu som sedela a počúvala a hltala každé slovo,chvíľu som nemyslela na to, že tu nechcem byť. To čo som tam vtedy pocula vám nepoviem, ale to čo som cítila bolo niečo neuveriteľné... Všetko to bolo úprimne od srdca,tých ľudí, ktorý sa postavili na javisko a vypovedali svoje pocity v básní a v piesni... Zase som bola jediná ktorá plakala, ale bolo to naozaj silné... Na konci programu mali spoločnú pieseň OPRI SA O MŇA ktorú spievali všetci spolu a môj nový počmaraný kamarát sa ma spýtal "ideš aj ty ?"  pozerala som naňho snažila sa povedať, že veď neviem slová, ale asi bol dosť presvedčivý a tak som sa postavila a išla tam medzi nich sa schovať a zaspievať snimi spoločnú pieseň.. ...miestnosťou sa ozývalo.... "opri sa o mňa, bude ti lepšie"....  

Lujza bola sympatická žena, a bolo super, že ma poinformovala o všetkom čo ju napadlo... Nechápala som čo je to tu za pravidlá, veď predtým som si dala kávu, zapálila, kedy som chcela teraz môžem kávu iba po raňajkách a obede? Veď to neprežijem... Plakala som a chcela som ist okamžite domov, pozerala som do plafóna a nadávala si do sprostých kráv a čo som to urobila.. Na obed sme boli rozdelení do dvoch jedálni, sestrička mi ukázala stôl pri ktorom sedím, že tam mám  pekne menovku a to bude teraz moje miesto... Sedel oproti mne chlap, ktorý vyzeral že permanentne spí, keď chodil po chodbe podopieral sa stenami...Sem ja teda určite nepatrím, veď som po detoxe, vyzerám normálne, načo som sem vlastne išla? Po obede sme sa s pohárom vody dostavili pekne zase do rady na lieky, to som už ako tak poznala... A potom káva, konečne.. Samozrejme radosť ma prešla, keď som zistila, že si s kávičkou nesadnem a nepofajčím, keďže na fajčarni bolo zakázané ísť s kávou a mali sme sa tam čo najrýchlejšie vystriedať.. Už mi tá káva ani nechutila..  Nestačí, že mi ju zobrali a zamkli,ani si ju nevychutnám akoby som chcela.. Zvalila som sa do postele a pustila ďalšiu etapu plaču.. Rozmýšľala som, že pojdem do vyšetrovne a poviem že som si to rozmyslela a chcem ísť domou..  Veď je 17.6 môj syn ma o týždeň prvé sväté prijmanie, musím vybavovať veci, musím tam byť predsa... Už dva týždne to rieši priateľ, exmanžel zo ženou, preboha veď to je moja úloha, to ja tu jednoducho nemôžem ostať.. Na to či ma na to prijmanie pustia sa stále nikto nevyjadruje, pýtala som sa  hneď ako ma prijímali... Do izby nabehla sestrička aby som išla do vyšetrovne, že ma chce vidieť pani doktorka... Vzdychla som si a nesmelo odkráčala  za sestričkou.. Posadila som sa na posteľ oproti mladučkej doktorke, ktorá sa ma milým hláskom opýtala "pani W, ako sa máte?"  no to hádam sranduje, pomyslela som si.  " som zmätená" trasľavým hlasom som odpovedala... " Mne povedali úplne inak, ako to tu bude" začala som koktať a samozrejme sa mi tlačili slzy do očí... Doktorka sa ma znova začala vypytovať množstvo otázok, "koľko ste pili, drogy, gambling?" nechápala som načo sú jej tieto informácie, veď už milión krát som odpovedala na tieto otázky, naozaj som už mala dosť toho rýpania sa v mojom živote... To som vtedy ešte ani len netušila ako veľmi ma tam rozpitvajú....