"Ak chcete mať dobrú budúcnosť, musíte sa o to snažiť v prítomnosti "

Takto znela myšlienka na deň 17.6. 2022... Lujza mi po vychádzke povedala , že  od 17tej sa každý deň píše denník.." máš zošit a pero?" spýtala sa ma " pero mám, ale zošit nie, načo? " prekvapene som sa spýtala . " no veď na písanie denníka" a začala mi vysvetľovať zase ďalšie informácie ohľadne režimu a úloh... "tu máš papier a napíš si myšlienku dňa a píš" podala mi vytrhnutú dvojstránku  zo zošita... Ľahla som si na posteľ, papier si položila na knihu, ktorú som mala zo sebou zobrala pero a napísala si myšlienku..  "a čo tam mám akože písať?" spýtala som sa Lujzi, ktorá už mala zapisanej pol strany... " vyjadríš svoje pocity k myšlienke, svoje pocity, aktivity, ktoré boli v daný deň" no  tak môžem písať, že som trištvrte dňa prebačala, koho to tak zaujíma, hovorila som si v duchu.... Tak som začala písať a slzy začali stekať,znova som začala myslieť na deti a chcela ísť domov..

" Prišla som sem po 14 tich dňoch strávených  na detoxe, pretože mám problém z alkoholom, a chcem ho riešiť ešte kým je čas a niesom úplná troska..."

 Takto zneli moje prvé vety v denníku... Samozrejme, že to bola len proforma nech vidia, že aká som už v pohode

." Som po detoxe a hoci som si myslela, že niesom závislá na alkohole, opak bol pravdou" 

Pokračovala som ďalej v písaní fráz, ktoré som si myslela, že sú správne a pomôžu mi dostať sa čo najskôr odtialto doprdele.. Písala som však aj úprimne veci, že je tento deň pre mňa neskutočne ťažký, ako veľmi by som chcela objať svoje deti, ktoré som nevidela už 14 dní aká som smutná, plačlivá a syn má o týžden prijmanie a ja tam túžim byť a slzy mi kvapkali pomaly na  papier...

Sedela som oproti doktorke a totálne som sa rozrevala "ja mám dve deti, ja nemôžem byť bez kontaktu" zúfalo som sa snažila  vysvetliť moju situáciu, veď preboha snáď to pochopí a dovolí mi si zavolať každý deň ako som bola zvyknutá... No moje slzy ju obmäkčili iba k tomu, že išla za predsedom a povedala mu, že dnes budem mat telefón, či s tým komunita súhlasí, alebo niečo také... To ma trochu ukludnilo ale aj tak som bola roztrasená a cítila som strach, úzkosť srdce mi bilo a chcela som ísť domov. " koľko tu musím byť mne povedali, že..." koktala som a čakala asi na zázrak,pretože práve sa mi zrútil svet.. Doktorka mi niečo vysvetľovala ale ja neviem či som ju vôbec počúvala v hlave som mala jediné.. Okamžite odtiaľto vypadnúť... " dáme vám niečo na ukludnenie, chcete? Prikývla som a sestrička mi vzápätí podavala pohár vody a malú guľatu tabletku.." ak by ste ešte potrebovala, príďte si vypýtať " konečne som mohla ísť naspäť  do izby plakať do vankúša.... Keď som vyšla cítila som, že sa na mňa všetci pozerajú a moje červené uplakané oči sa nedali prehliadnuť... Ľahla som si, otočila sa k stene a plakala do vankúša.. Zdalo sa mi, že niekto klope na dvere... Dokelu, čo zase... Otvorili sa dvere stála v nich ta potmavšia energická ženská, ktorú bolo všade počuť.. "ahoj, Heňo ti chce niečo dať" postavila som sa ku dverám, a ten počmaraný chalan asi v mojom veku mi nesmelo podával malú merci čokoládku zo slovami "priniesol som ti niečo na lepšiu náladu" . Pozrela som sa na neho cez tie uslzené oči , do ruky mi vtisol čokoládku usmial sa odišiel.. Poďakovala som a vrátila som sa do postele.. Bolo to milé gesto ale ani len chuť som nemala na tu čokoládu a to ja sladké teda neodmietnem..Položila som ju na stolík pri posteli a vratila sa k svojmu slzeniu do vankúša.  To bolo jedine čo som dokázala plakať, ľutovať sa a rozmýšľať ako odtiaľ zmiznúť preč... Moja spolubývajúca sa somnou skúšala dať do reči a ukludnovať ma.. "neboj sa, zajtra bude lepšie" no ty tak vieš jak mne bude zajtra, myslela som si.. Vyzerá ako by sa jej tu páčilo a bola tu s radosťou..  To môj prípad teda neni.. Ale pomaly som si uvedomovala, že mám problém s alkoholom, že som tu preto aby som ho riešila kým je ešte čas a niesom totálna troska.. ( aj keď mi vlastne veľa nechýbalo, hlavne psychicky).. Lujza odišla na akúsi skupinu ŽENSKÉ KRUHY a ja som ostala sama zo svojimi myšlienkami na izbe... Chýbali mi deti.. Akákoľvek malá myšlienka na ne ma rozplakala zas a znova... Utrela som si trochu slzy, vankúš bol už na komplet mokrý a vybrala som sa na chodbu pozrieť, či sa dá fajčiť a ešte raz si prečítať ten režim dňa, že co vlastne ma čaká ďalej... Znova sa mi všetci prihovárali, snažili sa ma rozosmiať, prijať medzi seba... O 14:30 sa mal konať akýsi kultúrny program na ktorý išli všetci pacienti s oddelenia a teda ten program robili oni... Pamätam sa iba ako sa ma niekto spýtal, či budem snimi spievať.. Len som nechápavo pozerala a utierala si zvyšky sĺz... Heňo bol však akčný a vybavil, aby som tam išla aj ja ako nová sa pozrieť "veď nech sa rozveselí" odôvodnil to u sestričky . Všetci sme išli k tým zamknutým dverám, ktoré sestrička odomkla a vybrali sme sa rovno cez chodbu do kultúrnej miestnosti... Sadla som si vedľa Heňa, pretože som sa v tej chvíli cítila bezpečne, akoby ma niekto strážil... Zjavne to bolo tým, že vyzeral byť v úplnom klídku, bol veselý a ja som bola malá zmoknutá myš... Najskôr si ten program týto moji spolupacienti skúšali... Lujza čítala báseň s názvom Anjel temnoty, potom jeden chalan začal repovať.  "To je jeho tvorba" pošepkal mi Heňo.... Keď som to počula moje oči sa znova rozslzili.... Pomaly sa miestnosť začala zapĺňať ďalšími ľuďmi a  zdravotníckym personálom... Potichu som sedela a počúvala a hltala každé slovo,chvíľu som nemyslela na to, že tu nechcem byť. To čo som tam vtedy pocula vám nepoviem, ale to čo som cítila bolo niečo neuveriteľné... Všetko to bolo úprimne od srdca,tých ľudí, ktorý sa postavili na javisko a vypovedali svoje pocity v básní a v piesni... Zase som bola jediná ktorá plakala, ale bolo to naozaj silné... Na konci programu mali spoločnú pieseň OPRI SA O MŇA ktorú spievali všetci spolu a môj nový počmaraný kamarát sa ma spýtal "ideš aj ty ?"  pozerala som naňho snažila sa povedať, že veď neviem slová, ale asi bol dosť presvedčivý a tak som sa postavila a išla tam medzi nich sa schovať a zaspievať snimi spoločnú pieseň.. ...miestnosťou sa ozývalo.... "opri sa o mňa, bude ti lepšie"....  

Lujza bola sympatická žena, a bolo super, že ma poinformovala o všetkom čo ju napadlo... Nechápala som čo je to tu za pravidlá, veď predtým som si dala kávu, zapálila, kedy som chcela teraz môžem kávu iba po raňajkách a obede? Veď to neprežijem... Plakala som a chcela som ist okamžite domov, pozerala som do plafóna a nadávala si do sprostých kráv a čo som to urobila.. Na obed sme boli rozdelení do dvoch jedálni, sestrička mi ukázala stôl pri ktorom sedím, že tam mám  pekne menovku a to bude teraz moje miesto... Sedel oproti mne chlap, ktorý vyzeral že permanentne spí, keď chodil po chodbe podopieral sa stenami...Sem ja teda určite nepatrím, veď som po detoxe, vyzerám normálne, načo som sem vlastne išla? Po obede sme sa s pohárom vody dostavili pekne zase do rady na lieky, to som už ako tak poznala... A potom káva, konečne.. Samozrejme radosť ma prešla, keď som zistila, že si s kávičkou nesadnem a nepofajčím, keďže na fajčarni bolo zakázané ísť s kávou a mali sme sa tam čo najrýchlejšie vystriedať.. Už mi tá káva ani nechutila..  Nestačí, že mi ju zobrali a zamkli,ani si ju nevychutnám akoby som chcela.. Zvalila som sa do postele a pustila ďalšiu etapu plaču.. Rozmýšľala som, že pojdem do vyšetrovne a poviem že som si to rozmyslela a chcem ísť domou..  Veď je 17.6 môj syn ma o týždeň prvé sväté prijmanie, musím vybavovať veci, musím tam byť predsa... Už dva týždne to rieši priateľ, exmanžel zo ženou, preboha veď to je moja úloha, to ja tu jednoducho nemôžem ostať.. Na to či ma na to prijmanie pustia sa stále nikto nevyjadruje, pýtala som sa  hneď ako ma prijímali... Do izby nabehla sestrička aby som išla do vyšetrovne, že ma chce vidieť pani doktorka... Vzdychla som si a nesmelo odkráčala  za sestričkou.. Posadila som sa na posteľ oproti mladučkej doktorke, ktorá sa ma milým hláskom opýtala "pani W, ako sa máte?"  no to hádam sranduje, pomyslela som si.  " som zmätená" trasľavým hlasom som odpovedala... " Mne povedali úplne inak, ako to tu bude" začala som koktať a samozrejme sa mi tlačili slzy do očí... Doktorka sa ma znova začala vypytovať množstvo otázok, "koľko ste pili, drogy, gambling?" nechápala som načo sú jej tieto informácie, veď už milión krát som odpovedala na tieto otázky, naozaj som už mala dosť toho rýpania sa v mojom živote... To som vtedy ešte ani len netušila ako veľmi ma tam rozpitvajú....

Ešte keď som sedela vo vyšetrovni sestrička niekam volala, aby som mala obed.. Miestami mám zahmlené spomienky, ako by som bola v nejakom tranze... Pamätám si, ako som sa išla popozerať po chodbe, dokým tam nebolo ani nohy, pozerám sa na  veľkú nástenku na ktorej bol akýsi rozpis.. Vraj " náš režim dňa" na časy tam bol rozpisaný celý deň, režim od pondelka do nedele.. Čítam ďalej... Presnosť je výsada kráľov... Čo aká presnosť? Preboha to čo je... Vrátila som späť, že si pojdem zapáliť no miestnosť s nápisom fajčiareň bola zatvorená... Zrazu  počujem akýsi ruch..  Vtom sa dovalilo asi 20 ľudí na môj smer.. Okamžite som zaliezla do izby a schúlila sa do postele a začala rumazgať o dušu.. Posteľ ako bezpečne miesto nezaberala.. Chcela som ísť domov.. Hneď, okamžite...  Viem, že som rozmýšľala koho budem mať na izbe, menovku na dverách som si prečítala asi stokrát a modlila sa nech to nieje zase nejaká divná osoba.. Vyšla som pred dvere izby s uplakanými očami a znova sa snažila byť neviditeľná.. Okolo mňa rýchlosťou blesku prebehla akasi blondína, nepamätám si kde sa zjavila ale v tom momente mi blyslo hlavou, že táto mi je asi najsympatickejšia zo všetkých tých divných ľudí , že to by mohla byť moja spolubývajúca..  Stála som tam a pozerala som do zeme a slzy mi nezastavitelne tiekli po tvári... Kde to som, prečo, nepatrím sem, chcem ísť domov... Tý divný ľudia sa mi začali prihovárať, pamätám si celkom sympatickú ženu, ktorá  stála oproti mne " ty si tu asi nová, že?" spýtala sa ma a ja som na nu nesmelo pozrela a prikývla a spustila ešte väčší plač... " joj, neplač, zajtra bude lepšie" znova sa ozvala... Doprdele, nič nebude lepšie!!! Chcem ísť domov za deťmi.. Pomyslela som si... Niektorý tam pobehovali, kričali jeden cez druhého  a ja som sa snažila asi vtlačiť sa do tej steny nech si ma už proste nikto nevšíma.. V tom ma zrazu chytil niekto okolo krku" ahooj, novú tvár tu máme, joj ty plačeš, ale neplač, ja som tu predseda, ja som Majo, poď medzi nás bude ti tu dobre" nesmelo som sa pozrela na chlapa, ktorý bol asi o dve hlavy vyšší odo mňa, bol cely potetovaný a pôsobil ako čistý biletár z discotéky, keď som mala 17... "a na ktorej si izbe? Aa to si na izbe s Lujzu, to je super baba, lepšiu si dostať nemohla" pomedzi slzy som sa pousmiala, bolo to milé... "pustite ju zapáliť, je tu nová" velmi ochotne ma všetci pustili, veď kto by neodolal tej uplakanej kôpke nešťastia....  Pamätám si, že s každej strany mi niekto podával ruku a predstavoval sa..  Ale nevnímala som, všimla som si iba ďalšieho počmaraného chalana (hrozne mi pripomínal separa,neviem prečo, možno preto, že bol počmaraný aj po tvári ) ešte aj s pircingom a vyzeral byť velmi veselý na to kde sme... Zrazu mi podáva  ruku .. "ja som Heňo, ahoj"  potichu som si opakovala mená, pretože toho na mňa už bolo veľa a pýtala som sa kam som sa to do frasa dostala....  Pomaly som sa začala vybalovať, keď nabehla do izby tá blondínka a podala mi ruku " ahoj ja som Lujza"  do rúk mi strčila preložený papier na polovicu s mojim menom  , "tu máš menovku" a začala mi vysvetľovať.. 

" toto su tvoje dve poličky, tu si pekne ulož oblečenie, do komínkov! 

, posteľ musíš mať ustlanú, nemôžeš ležať na paplóne, takto si ho môžeš cez deň preložiť"  podala mi názornú ukážku ako si mam cez deň rolovať  paplón..

" kôš musí byť vždy vysypaný, stolík si každé ráno pred bodovaním utrieš" 

Pozerala som na ňu tými uplakanými očami a snažila sa byť prítomná a nasávať informácie ktoré na mňa výchrlila... Hm, ty tu asi niesi nová, pomyslela som si....