Ako každý rodič, aj my sme sa už nevedeli dočkať toho dňa ,,D“, kedy uvidíme našu malú princeznú. Popravde, skoro nič som ešte nemala nachystané, veď načo. Do pôrodu mi ostávali dva mesiace. Ani vo sne by mi nenapadlo, že práve my budeme tí, ktorým sa narodí predčasniatko a komu sa v sekunde zmení život úplne inak, než sme si predstavovali. Naša malá princezná sa však začala pýtať na svet o poznanie skôr. Starí rodičia dofrčali strážiť našu staršiu ratolesť a my s manželom sme teda sadli do auta a šup do nemocnice. Tam som si vypočula verdikt lekára: „Mamička, ostávate u nás.“ „Nuž čo,” povedala som si, „nie som ani prvá, ani posledná, ktorej sa narodí dieťatko predčasne.” Náš osud som teda ochotne vložila do rúk lekárov. Verila som im, poslúchala ich a celý čas myslela pozitívne. Keď sa na to pozriem spätne, skutočne neviem, kde som brala tú silu.

Po pôrode mi maličkú priložili na chvíľku na telo, takže som mala tiež možnosť zažiť záplavu šťastia, ktorá sa každej matky zmocní, keď po prvýkrát privonia k svojmu dieťatku. No bol to len okamih, a potom šup s ňou do inkubátora. Prvý pohľad na ten ružový uzlíček v inkubátore bol naozaj ťažký. Malý drobček v plienočke, ktorá jej siahala do polovice chrbátika, všade samá hadička, okolo nej pípali prístroje... Na ten zvuk snáď nikdy nezabudnem. V tej chvíli som mala v krku uzol, v žalúdku balvan a v očiach slzy. Mala som čo robiť, aby som túto situáciu celú predýchala. Zmocnili sa ma úzkosť a strach. Či som pozrela doprava, či doľava, žiaden potešujúci pohľad. Všade malí drobci v inkubátoroch a nad nimi skláňajúce sa mamičky. 

Personál v nemocnici bol skvelý. Mňa na začiatku podržali sestričky, ktoré pracovali na JIS. Hlavne jedna. Vo chvíľach, kedy sa mi naozaj cnelo za druhou dcérkou, ktorá ma doma čakala, mi sestrička vľúdne povedala, že jej som sa predsa venovala doteraz, a keď sa vrátim, opäť sa budem. Tá mala v tú chvíľu doma ocka a starých rodičov, ktorí sa o ňu s láskou starali. Ja som tam vtedy bola pre toho drobčeka, ktorý bol v cudzom prostredí a potreboval ma v tom momente viac. V tej chvíli sa moje pochybnosti rozplynuli.  

Mesiac strávený v nemocnici bol pre mňa veľkou skúškou. Na izbe sa pri mne vystriedalo sedem mamičiek, s ktorými som prežívala ich predpôrodné i popôrodné bolesti, následne nočné zobúdzanie sa na plač ich hladného dieťatka. Častokrát som pomáhala s prebaľovaním, keďže si novopečené mamičky nevedeli dať rady. Vítala som nové, lúčila sa so „starými“ maminami.  Tie prichádzali a odchádzali. No moju malú princeznú som stále pri sebe nemala. Vidieť som ju mohla päťkrát za deň a dotknúť sa jej, pohladkať ju len cez maličký otvor v inkubátore. Napriek tomu som vo vnútri cítila pokoj a pokoru. No netvrdím, že som bola stále len silná. Boli chvíle, keď som slzy neudržala a aj som si poplakala. Na smútok som však mala vždy iba chvíľu, kým som zišla o poschodie nižšie na návštevu za našim drobčekom. Na JIS sme totiž za deťmi mohli chodiť iba v presne stanovený čas. A v tomto čase nás aj púšťali z nášho oddelenia. Pri malej som už musela byť silná, aby bola aj ONA silná a napredovala. Na izbe som plakať nechcela. Veď mamičky, ktoré majú svoje deťúrence pri sebe, ma pochopia len ťažko. Nepotrebovala som utešovať, len dostať zo seba tú ťažobu. 

Jedného dňa, keď som prišla za malinkou, bola preložená v postieľke. Veľmi som sa potešila, že sa jej darí a urobila veľký krok dopredu. No nebola to úplne pravda. Papať stále sama nevedela, bola ešte veľmi slabá. Cez noštek mala zavedenú sondu do žalúdka (veľmi smutný pohľad), cez ktorú prijímala potravu. Očká na mňa otvorila za celý ten mesiac strávený v nemocnici asi len dvakrát, stále spinkala. Potrebovala neuveriteľné množstvo energie, aby mohla napredovať. Ako však čas plynul, síl pribúdalo a drobček sa naučil sám papať. Aj jej váha pomaly rástla. A nastal TEN deň! Ten vysnívaný deň, kedy nás pustili domov. Hrdý ocko si nás prišiel vyzdvihnúť a ja som sa nevedela dočkať našej staršej dcérky. Keď som vstúpila domov, od šťastia som sa rozplakala! Konečne sme boli všetci spolu.

Sú to už tri roky. Ten prvý bol ťažký. Museli sme pravidelne cvičiť, navštevovať lekárov, mnohých odborníkov. Ani neviem, ako rýchlo ubehol. Dnes je však naša Lili veľká slečna a skutočná šikulka. Len málokto by povedal, že prišla na svet o dva mesiace skôr.