Dnes je taký zvláštny deň. Keby sa s Tomicom nerozvediem, akurát by sme slávili 12te výročie svadby. Ironicky, práve na dnes pripadol môj prvý deň matiek.
Celé naše manželstvo bolo poznačené prehratým bojom s neplodnosťou. A hoci sme mali viacero dôvodov sa hašteriť (ehm..ehm...jeho tatinko), bola to nakoniec bezdetnosť, ktorá určila, že každý pôjdeme svojou cestou.
Pamätám si, ako sme sa rozhodli. Presne na moje 35te narodeniny. Rozprávali sme sa a ja som začala o tom, že mi odbíjajú biologické hodiny a pomaly panikárim. On povedal, že on to už vzdal. Vraj, načo sa toľko trápime a ideme hlavou proti múru. Veď práve začala vojna na Ukrajine, budú tam mať kopu sirôt, môžeme si nejakú adoptovať.
Myslel to ako povzbudenie. Chorvátsky adopčný systém je totiž jeden veľký, absolútne nefungujúci horor. No niečo na jeho vete mi veľmi zavadilo a strašne som mu vynadala. Ja som chcela adoptovať už roky, to on vždy vyspätkoval. Teraz si čo myslí, že na Ukrajine budú rozdávať deti ako mačence? Aký je sebecký, zobral mi potenciálne plodné roky a milosťpán to vzdá? Povedala som všeličo. Aj hnusné veci. Aj také, ktoré som nemyslela vážne a potom mi boli ľúto. Dala som mu ultimátum. Buď do dvoch rokov upraví svoju životosprávu tak, aby sme mohli ísť aspoň na IVF, alebo sa rozvediem. On mi povedal, že nemusím na nič čakať, nebude tolerovať ultimáta a keď ho nechcem, aký je, mám sa pratať hneď.
Ešte sme na seba asi týždeň zazerali a prskali...Obaja zranení slovami toho druhého. Až som sa pobalila, kúpila si letenku a odišla do Turecka. Dohodli sme sa, že po sezóne sa rozvedieme.
Priznám sa, bolo to ťažké obdobie veľkej neistoty. Mala som strach. A cítila som sa veľmi sprostá kvôli svojmu rozhodnutiu. V Chorvátsku som mala všetko. Veľký dom na pláži, finančnú istotu, voľné zimy bez stresu, čas na vlastné záľuby, muža, ktorý nebol dokonalý, ale bol dobrý. Pravda, láska sa stratila niekde medzi hádkami o IVF a profertile..No ktorý manželský pár je zaľúbený aj po dekáde?
Hoci som si to predtým vždy racionalizovala, moje srdce bolo prázdne. Môj život bol nenaplnený. Dni ubiehali, plné balkánskej akcie, a pritom rovnaké. Vonku sa všetko menilo a vnútri stagnoval pocit, že aj v strede davu som sama.
Istanbul bol liekom, ktorý potlačil symptóm, ale neliečil príčinu. Postupne aj čaro bazárov zovšednelo a uvedomila som si, že čajky znejú rovnako nad Bosporom, ako na Pagu. Žiaľ, keď máš búrku vo vnútri, nosíš si ju všade so sebou. Bez ohľadu, kam odletíš. Pochybnosti sa mi vkrádali do mysle stále viac. Že ani neviem, či s niekým iným to dieťatko budem mať. Veď ja som všetko stavila na kartu, ktorú som ešte nemala v ruke. A po čase mi bolo jasné, že v Turecku ju ani mať v ruke nechcem. Vrátila som sa domov. Stratená ako nikdy.
Nie, nebanovala som za Tomicom. Rozhodne mi nechýbal svokor. Ani vytáčanie sa na chorvátskej byrokracií. No začínať celkom od nuly, momentálne už 36 ročná... motivovaná iba túžbou, ktorú by niektorí obetovali na oltári hmotného zabezpečenia. Pri počúvaní o tom ako "bolo koze dobre, išla sa šmýkať na ľad..." som jedného dňa prestala som veriť, že budem matkou. Nezmierila som sa s tým. Ale viac som nedúfala. Môj nový cieľ bol jednoducho nájsť si milujúceho partnera, ideálne takého, čo nepotrebuje na všetko súhlas od otecka. Kúpiť si zo päť mopslíkov a tri perzské mačky a míňať peniaze na exotické dovolenky.
Milujúceho partnera som našla neočakávane rýchlo. Celkom náhodou. Začali sme spolu bývať, no mačky sme už kúpiť nestihli. Lebo: "Príde to, keď to najmenej očakávaš." A ja, ani neviem ako, som v strede leta revala na pozitívnym tehotenským testom. Testom číslo 72. Testom, ktorý kúpil Adrián po ceste z roboty, lebo ja som zaryto odmietala čo i len možnosť, že môj tretí mesiac vynechaný cyklus nie je len skorá menopauza. Moja krásna dcérka si už pomaličky finišovala prvý trimester, kým sa jej tvrdohlavá mater nechala obmäkčiť na testovanie. (A potom som zvyšok tehotenstva stresovala, že som v kritické obdobie nebrala kyselinu listovú.) 
Dnes som nakoniec mamou. Priznám sa, trochu trápne, že občas mi zachýba vila na pláži. A keď ma vytočia v robote, spomieniem si na časy, keď som celé mesiace len ležiačky čakala na sezónu. Ale úprimne, ani všetko dokopy, čo majú v Chorvátsku, nemá zlomkovú hodnotu toho, keď môžem v rukách držať svoje milované vytúžené dievčatko.
Stavila som na kartu, ktorú som nevedela, či dostanem. Ale vyšlo to. Chvála Bohu.
Šťastný deň matiek nám želám, ženice.