Dobrý deň. Môžem poprosiť o radu? Dcéra (4 roky) si stále obhrýza nechty. Najprv som sa samozrejme zľakla, že to má súvis s psychikou, že niečo nie je v poriadku. No potom to vyzeralo tak, že hneď ako na nechte mala hoci len maličký vyčnievajúci kúsok, tak jej to jednoducho zavadzalo. Teraz mám pocit, že keď nemá čo robiť s rukami, automaticky si ich začne obhrýzať alebo prstami hľadať, či tam niečo nezavadzia… Nechty má už veľmi zničené a nevie prestať. Keď už nemá čo obhrýzať, stane sa, že si rozhryzie aj kožu pri nechtoch, často až do krvi. Netuším, prečo to robí, trápi ma to a veľmi jej s tým chcem pomôcť. Nekarhám ju za to, len jej vravím, že som z toho smutná. Skúšala som už rôzne spôsoby, ako tomu zabrániť, ale všetko zlyhalo. Ona to nechce robiť, uvedomuje si, že s tým chce prestať, ale nejde jej to, lebo to robí podvedome, niekedy si ani nepamätá, že si ich obhrýzala. Zaberá len jedna vec – olepenie nechtov leukoplastom. To však môžem robiť len doma, lebo iba doma jej ich viem nanovo prelepiť, keď sa zašpiní, v škôlke sa to nedá. Tento spôsob jej vyhovuje, sama si to pýta, aby jej nechty nešli do úst. Prosím, poraďte mi, ako jej s tým môžem pomôcť. Veľmi ma to trápi a vidím, že aj ju. Chce prestať, no sama to nevie a ja jej neviem pomôcť.

Obhrýzanie nechtov a záderov, odborne onychofágia, je diskutovaným problémom, ktorému však rodičia nie vždy pripisujú veľký význam. Existujú ľahšie formy, ktoré ustúpia spontánne, ale aj zložitejšie formy, ktoré sprevádzajú dieťa až do dospelosti, pretože bez pomoci odborníka nezmiznú.

Onychofágia je považovaná za ľahkú neurózu, no môže mať zložité pozadie. Porovnávam to s teplotou, ktorou vám telo  signalizuje niečo jednoduchšie ale môže to byť aj zložitejší problém, a obhrýzanie nechtov, záderov a iné zlozvyky sú tiež signálom niečoho.

Ako bojovať s obhrýzaním nechtov u detí? A je vôbec potrebné s tým bojovať?

Na vaše konštatovanie: „Najprv som sa samozrejme zľakla, že to má súvis s psychikou, že niečo nie je v poriadku,“ odpovedám – VŽDY to má súvis s psychikou.

To, čo využívate – olepovanie, lakovanie nechtov – pomáha riešiť vonkajší prejav niečoho, čo je uložené v hĺbke psychiky. Niečoho, o čom ani dcéra a ani vy nemusíte vedieť.

Veta –“Kráľovná porodila následníka trónu” – ovplyvňovala dejiny. Uvedomte si, že aj vy ste ženy, ktoré zabezpečujú pokračovanie života na tejto planéte. Ste ženy, ktoré zabezpečujú pokračovanie oboch rodov. Ste ženy, ktoré vychovávajú budúcich odborníkov pre firmy a občanov tejto spoločnosti.

Vďaka Vám život na tejto planéte pokračuje, firmy neskrachujú a národ nezanikne. Život na tejto planéte potrebuje pokračovať a preto sú deti dôležité. Ak nebudú deti, firmy nebudú mať zamestnancov a štát nebude mať obyvateľov. Žiadna firma, nie je tak dôležitá ako je dôležitá rodina, ktorú vie tvoriť žena.

V tejto chvíli, si všetky povedzte – „robím to najdôležitejšie, čo táto planéta, krajina, národ, rod a rodina potrebuje“.
Každé ráno, ako sa zobudíte si toto opakujte. Dajte do toho svoju emočnú silu a mentálne presvedčenie a predovšetkým všetky!

Žiadne slúžky, žiadne upratovanie a pokoj, len aby bol manžel spokojný. Vy ste tu dôležité a vaše sebavedomie by malo rásť a predovšetkým si uvedomte, že ste na dovolenke.

Nezabúdajte !

“Stávate sa kráľovnami, už nie ste princeznami a vôbec nie ste slúžkami!”

Tomáš sedel v aute a ticho sledoval mobil vo svojich rukách. Práve ukončil telefonát s Alenkou, ktorá mu sčasti objasnila, čo sa vlastne so Zuzkou stalo. Smutne otočil pohľad na otvorené dvere ku schodisku na miesto, kde vedel, že Zuzka bude. Rázne zovrel sánku, vystúpil von a zavrel dvere. Pár sekúnd zhlboka dýchal a v tichu prosil svojho Darcu múdrosti, aby správne vedel, ako má Zuzke pomôcť v tejto ťažkej situácii. Pomalými krokmi prešiel ku schodom a každým jedným krokom sa mu v srdci zhmotňovala bolesť, ktorá musela obsiahnuť jeho milovanú, keď sa dozvedela slová, ktoré mu Alenka prezradila. Keď vyšiel úplne hore, okamžite mu pohľad padol na jej smutnú tvár. Sedela na hojdačke, ktorá visela na strome a zamyslene upierala pohľad do diaľky. Po chvíli mu oči padli na jej kolená, na ktorých si pridŕžala kožený notes, ktorý jej daroval. Zhlboka sa nadýchol, jemne vydýchol a potichu urobil niekoľko krokov jej smerom. Vôbec sa k nemu neotočila. Stále sledovala to isté miesto. Tomáš si potichu sadol na lavičku, kúsok od nej a sledoval jazero, ktoré ich vítalo pokojom. 

"Moja milovaná. Ako sa cítiš?" rozhodol sa prerušiť ticho. Zuzka si jemne vzdychla a privrela oči. Dosť dlhý čas mlčala. Tomášovi sa už zdalo, že sa nedozvie odpoveď a Zuzka sa do seba vtiahla natoľko, že ani on sám, so svojou láskou, nebude schopný jej pomôcť. 

"Zmätene. Skrz môj pohľad sa vytvorili dva obrovské mraky. Jeden mi dáva výživný dážď a cítim sa požehnane a druhý, ktorý ho v mnohom zatieňuje, mi kradne pokoj a obsiahol ma strachom." zaznel jej tichý, neistý hlas. Tomáš sa strhol a s úzkostným pohľadom ju sledoval. Potom sa postavil a podišiel bližšie k nej. Chytil jej ruku a ľahko ju pohladil tak, ako to robil vždy, keď cítil, že potrebuje povzbudiť. Teraz to však bolo ťažšie. Bolesť, ktorá ju obsiahla, sa týkala jej identity a ona mala pocit, že slovami, ktoré jej mali objasniť pravdu o jej pôvode, bolo narušené všetko v čo verila, že je. Tomáš sa sklonil k jej nohám a druhou rukou pohladil prsty aj na ruke, ktorú mala položenú na stehne. 

"Čo sa stane, ak pútnik na svojej ceste hlbokým lesom stratí svoju svieceň? Ak ju dá do rúk niekomu nesprávnemu, kto ho povedie inou cestou, ako má byť jeho cieľ? Má pocit, že je stratený. Ale, čo v prípade, ak sa objaví niekto, kto mu tú svieceň opäť prinavráti a on sa bude môcť vrátiť na cestu, ktorá mu prináleží? Nepozerá sa späť, moja milovaná, ale kráča za svojím cieľom, pretože vie, čo a hlavne kto ho tam čaká. Skúška, ktorá na teba doľahla nie je ľahká. Sám neviem, čo by som robil, keby som sa dozvedel to, čo ty. Ja ťa však milujem natoľko, že ťa v tej tme nechcem ponechať. Na tejto ceste nie si sama. Ak si stratila svetlo, tma nebude silnejšia, pretože ja budem ten, kto ti ukáže jeho opätovný Zdroj." vyslovil nežným hlasom. Zuzka otvorila oči a odhodlala sa pozrieť jeho smerom. Keď uvidela jeho nástojčivý, zamilovaný pohľad, dojato stiahla obočie a do očí sa jej opäť nahromadili slzy. 

"Ak by sa moja mama pre mňa nerozhodla, nikdy by som sa nenarodila." vyslovila so stiahnutým hlasom a skryla si tvár do dlaní. V tichých vzlykoch sa pomaly zošuchla z hojdačky, až k Tomášovým nohám. Ten okamžite otvoril náruč a ukryl ju hlboko v nej. 

"Ty si sa musela narodiť, Zuzka. Taký bol plán odzačiatku. Bol to Boží plán tvojho nádherného a požehnaného života. Bez teba by som nemohol byť ani ja úplný a Boh to vedel. Všetko sa to muselo stať, aby to bolo presne tak, ako je to teraz. Milujem ťa a pre mňa si tá najkrajšia časť môjho života. Každý okamih s tebou." tíšil ju sebaistým, pokojným hlasom. Zuzkine vzlyky prestali. Započúvala sa do jeho upokojujúceho hlasu a nechala sa ukolísať jeho nežnými dotykmi. Na tráve, ktorá jemne hladila jej odhalenú pokožku na nohách, keď kľačala ukrytá v náručí muža, ktorý odzačiatku presne vedel ako ju viesť hlbšie do Božej náruče. A zrazu to prišlo. To temné, čo sa jej zdalo ako silnejšie, zmizlo a jej srdce sa naplnilo ľahkosťou. Presne tak, ako na to bola zvyknutá. Presne v tom, v čom jej srdce dokázalo zhlboka dýchať. V láske. Ešte hlbšie sa pritúlila k Tomášovmu srdcu. Mal pravdu. Jej identitu nenabúra neistota, ktorá ju postretla. Jej identitu vytváral predsa celý čas jej dobrý Pastier. Aj teraz ju viedol a dokonca bol taký dobrý, že jej poslal Tomáša, aby sa v tých neistých vodách, kde sa ocitla, nezdržiavala príliš dlho.