Zuzka s Tomášom sedeli mlčky v jeho lekárskej izbe a držali sa za ruky. Spoločne s privretými očami sa oddávali tichej modlitbe za Sebastiana. Po pár minútach Zuzka otvorila oči a chvíľu sledovala Tomášovu pokojnú a sústredenú tvár. Ticho sa poďakovala za tento okamih. Vždy túžila po partnerovi, s ktorým bude môcť zdieľať svoju vieru v Boha. Pri Tomášovi to šlo prirodzene a bolo to súčasťou ich väzby. Po chvíli aj Tomáš otvoril oči a zahľadel sa na ňu.

"Ďakujem." šepla Zuzka prvá. Tomáš spytujúco zdvihol obočie.

"A za čo?" nežne sa usmial.

"Za tvoj úprimný vzťah ku mne. Vážim si ťa za to." objala ho okolo krku a jemne mu pobozkala líce. Tomášova tvár zvážnela. Do mysle sa mu opäť dostala myšlienka o návrate Petra. Niečo v jeho vnútri ho tlačilo k tomu, aby jej to povedal. Keď sa Zuzka odtiahla a uvidela jeho ustaraný pohľad, pohladila palcom vrásku, ktorá sa mu zjavila na čele.

"Ja verím tomu, že Sebastian bude v poriadku." snažila sa zjemniť jeho stiahnutú tvár. Myslela si, že to mu spôsobovalo trápenie, ktoré sa mu zračilo na tvári. Tomáš si jemne vydýchol a vzal si jej ruku do svojej. Pohľad sklopil na jej prsty a jemne sa s nimi hral.

"Alebo ťa trápi niečo iné?" so záujmom sa snažila vyhľadať jeho pohľad. Mobil na stole, ktorý si tam položil predtým, než sa oddali modlitbe, mu začal náhle vibrovať. Zuzka sa pozrela smerom k tomu zvuku a potom sa opäť otočila k Tomášovi. Venoval jej ľútostivý pohľad a potom rýchlo vstal k stolu. Volal mu kolega, ktorý ho chcel informovať, že Sebastianovi už urobili všetky vyšetrenia a chystajú sa na jeho operáciu. Objasnil mu však, že majú dosť vážny problém. Sebastian stratil veľa krvi a môže sa stať, že počas operácie úplne skolabuje. Nemali totiž dostatok jednotiek krvi jeho krvnej skupiny. Tomáš zistil podrobnosti a keď zložil, ustarane sa zahľadel do okna. Premýšľal, komu by mohol v tejto neskorej hodine zavolať, aby Sebastianovi pomohol. Zuzka k nemu pomaly podišla a chytila ho za ruku.

Pred pár týždňami som napísal list. Bola to vlastne pozvánka a podpísal ju vlastnou rukou otec najväčšieho počtu "srdiečkových detí" na Slovensku - primár Oddelenia detskej kardiochirurgie Matej Nosáľ. Zalepil som obálku, napísal na ňu adresu a odniesol na poštu. A keďže osud si niekedy povie  "tak nech", tak sa to celé nakoniec podarilo.

Dnes ráno presne o deviatej zaklopala na dvere nášho Oddelenia detskej kardiochirurgie pani prezidentka Zuzana Čaputová. 

Prišla k nám s úsmevom v očiach a my sme ju na chvíľu pozvali do sveta srdiečkových detí. Nebudem vám opisovať celý priebeh jej návštevy - samozrejme, našla si čas na malých pacientov na oddelení....

... primár Nosáľ jej porozprával o tom, ako funguje naša "opravovňa srdiečok"....

... a nechýbalo foto s naším tímom.

Potom sme si sadli za stôl a mal som na chvíľu možnosť vidieť, aké to je, keď oproti vám sedí človek na správnom mieste.

Po druhej sekcii, ktorá bola akútna s diagnózou placenta preavia, som pôrodnicu opúšťala s tým, že ma tam už nikto neuvidí. Za ten čas strávený na oddelení som toho stihla zažiť viac než dosť. A to nie len, čo sa týka mňa samotnej. Videla som zblízka rôzne problémy mamičiek, ale aj samotných detičiek. To ma len utvrdilo v tom, že tehotenstvo aj pôrod, to nie je prechádzka ružovou záhradou. Tu ide často nie o život, ale o životy. Naša druhorodená bola síce narodená o mesiac skôr, ale s peknou váhou takmer tri kilá rýchlo napredovala. Museli sme  absolvovať rehabilitácie, lebo uprednostňovala „jednu stranu“, ale inak sme nemali žiadne problémy. 

Manžel aj ostatní členovia našej rodiny ma v tomto rozhodnutí len podporovali. Najmä moja mama mala pred očami krvavú scénu ako z hororu, a tak si ani nevedela predstaviť, že by som do toho rizika išla dobrovoľne ešte raz. Ale...

Ako išiel čas a naše dve dcéry rástli a robili nám radosť, tak mi začala v hlave blúdiť myšlienka...čo keby. Vždy som chcela tri deti. Neviem prečo. Ale čoraz viac som začala mať pocit, že nie sme „kompletní“. My ženy to tak akosi máme, keď po niečom začneme túžiť, je veľmi ťažké sa uspokojiť s tým, že to mať nebudeme alebo, že to nejde. A tak som môj plán o treťom bábätku predostrela môjmu manželovi. Nebol proti, len mal obavy o mňa. Čo keby sa niečo pokazilo, čo keby sa problémy zopakovali. Navrhla som, že pôjdem na vyšetrenie a opýtam sa môjho gynekológa ako to vidí on. Bola som trošku skeptická, keďže mi navrhoval sterilizáciu už pri druhej sekcii. 

Prešli dva roky od pôrodu a ja som bola úplne v poriadku. Po vyšetrení nevidel môj gynekológ problém, aby sme sa o bábätko znovu pokúsili. Keď som sa pýtala, či bude situácia s placentou rovnaká, odpovedal, že môže aj nemusí. Nedá sa to nijako ovplyvniť, ale že to budeme od začiatku sledovať. Domov som odchádzala nadšená a plná očakávaní. 

Keď sme postupne oboznámili naše rodiny s tým, že chceme mať tretie dieťa, tak väčšinou nás odhovárali. Ja sa ani nečudujem, išli sme naozaj do rizika, ale ja som proste cítila, že to inak byť nemôže. Že by som potom celý život rozmýšľala, čo keby...Musím sa priznať, že počatie nášho „tretiatka“ nám trvalo najdlhšie. Čo v preklade znamená asi štyri mesiace. Viem, že je to smiešne málo, ale ja som sa už reálne začala báť, že z toho nič nebude. 

Nakoniec sa to podarilo. Menštruácia mi meškala jeden deň a ja som vedela, že ťa už mám pod srdcom. A mala som pravdu, dve čiarky na asi štyroch testoch to potvrdili. Manželovi som naše tretie dieťatko „darovala“ ako prekvapenie na Mikuláša. Bol nadšený a postupne aj ostatní z našej rodiny. Aj keď strach sme mali všetci, no ja určite najmenej.